Deti som chcela a som šťastná, že dva zdravé a dravé exempláre doma máme. Ale už dávno nemám na očiach ružové okuliare o rodičovstve a na rovinu vám píšem, že je to na hovno. A poskytnem vám aj niekoľko pádnych argumentov. Nasledujúce riadky ale nie sú vhodné pre citlivé povahy.

Od dvoch čiarok po 100 plienok

Žena ociká test a objavia sa tam dve čiarky. Je šťastná prešťastná. Aspoň kým nezistí, že stolica už rozhodne nie je záležitosť každodenná a rozhodne nie bezproblémová. Neraz sa budúca matka musí uchýliť aj k farmaceutickým produktom, aby sa jej uľavilo. Vlákninu, mliečne produkty a stravu bohatú na ovocie a zeleninu niekedy musí doplniť o čípok (pozn. pre grammar nazi, viem, že správne je čapík, ale kto je bez viny, nech prvý hodí čípkom) či nebodaj dubovú kôru. Prejde deväť mesiacov a v pôrodnici si (neraz) po prvýkrát vyskúša klystír. Pre jednu úľava, pre druhú muky. Ale povie si, radšej nech to vyjde teraz ako potom… A potom vyjde malý zázrak, uzlík šťastia a najväčšia láska v jednom (prípadne v dvoch, troch, ak ide o dvojičky, trojičky, atď.). Matka ho v ideálnom prípade má na izbe, zoznamuje sa s ním na oddelení šestonedelia a prichádzajú lekári i sestričky. A pýtajú sa samé čudné otázky. Zaujíma ich nielen vaša stolica, ale aj vetry (nie tie severovýchodné za oknom) a zisťujú aj vylučovanie malého potomka. Chcú vedieť, či už malo „smolku“. V ideálnom prípade hneď matka vie, čo od nej chcú, v opačnom zisťuje, že nejde o nejakú malú smolu, nešťastie, ale o prvý bobek dieťatka. Podobnosť názvu s fyzikálnymi vlastnosťami smoly nie je náhodná. Ehm. Takže čerstvá matka túžobne čaká nielen na potomkovu smolku, ale aj svoj prvý popôrodný oný… Keď sa všetci zúčastnení na to vykakajú a zdravotnícky personál si to pozapisuje, môže ísť rodinka domov. Kadiť  a iné.

Bez/plienková komunikácia

A doma to je o hovne ešte viac. Pretože pri bábätku riešia rodičia, či je ho dostatok, ako často, aká konzistencia aj farba. Aróma je už iba bonusový produkt. Keď je stolice veľa, trpia bodyčka, pančušky aj plachty, pričom vlhčené utierky tečú potokom. Keď je jej zas málo, bolí bruško, lekárne jasajú. Rodič skúša dieťaťu uľaviť espumisanmi, probiotikami, baby calmami, olejčekmi, rektálnymi rúrkami, aby ho doma všetkým na striedačku nadopoval a modlil sa, aby konečne uvidel horčicový okraj plienky. A tá radosť, keď to bábo zvládne je skoro taká veľká  ako z dieťaťa samotného. Obľúbeným spoločníkom dieťaťa sú koliky. Tu by som rada podotkla, že hoci sa v kuloároch vraví, že to majú IBA chlapci, mám jasné dôkazy, že sa nájdu aj výnimky ženského pohlavia. Takže, ak máte doma dievčatko s kolikami a niekto sa vás neveriacky opýta: „A naozaj sú to koliky? Veď to majú iba chlapci.“ Pokojne dotyčného pošlite do otvoru, z ktorého vášmu decku deň predtým trčala rektálna rúrka. Jaj a ešte upozornenie pre niektoré farmaceutky v lekárni – poznámky typu: „To nie je kolika, to má malé z vášho mlieka,“ si nechajte pre svoje dobré kamarátky, ktoré vás môžu bez problémov poslať do spomenutého otvoru. Ďakujem.

K bezplienkovej verzii vyprázdňovania sa neviem vyjadriť, lebo ho nepraktizujem. Aj by som to možno skúsila a odbremenila našu prírodu od znečistenia (na moju obhajobu, používam aspoň eko verziu jednorazových plienok), ale ja som ani pri jednom z mojich dvoch detí nevedela nikdy, kedy sa chystajú kakať. Pri Karolovi som pozorovaním rozoznala aspoň cikanie, ale aj to až jeho záverečnú fázu, pri ktorej ho tak sympaticky striaslo. Pri Táni nevidím ani to! A kakanie často spozorujem, až keď ma na to sama upozorní zvýšeným hlasovým prejavom. Uvedomujem si, že ide o zlyhanie z mojej strany, ale dávam tu čestné slovo, že sa budem snažiť vplývať na Táninu energiu samostatnosti, aby sa čím skôr začala pýtať na záchod. Ktovie, možno ju aj Karol inšpiruje, veď už bol dobrým príkladom jednému mladšiemu kamošovi. Pozdravujeme Martinka.

Záchodové tajomstvá

Aj matka to má po pôrode so stolicou na hovno. Okrem iného si musí nastaviť trávenie, aby sa pýtalo v časoch, keď bábo spí. Neskôr je to už ale jedno. Pretože dieťa začne mame na záchode robiť spoločnosť (viem, že ide o najviac otrepaný fakt, ale práve preto ho nemožno opomenúť). A keď vám do toho začne aj kecať, máte „vystaráno“. „Prečo nemá mama pipíka?“ „Môžem pozrieť bobek?“ „Prečo je bobek hnedý?“ „Môžem si dať maškrtu?“ Posledná otázka je indiferentná, ale decko presne vie, že matka je v slabej chvíli a pristúpi na túto cukrovú vydieračku, v ktorej vymení lízatko za chvíľku súkromia. „HOCIČO decko zlaté, len ma nechaj vys… vysúkať eso z rukáva… Ehm.“ Záchodové tajomstvá má ale pre matku nachystané aj potomstvo. Hlavne, keď už aktívne participuje na prvých pokusoch života bez plienok. Napríklad pre vás zostane záhadou, kedy sa stihol pokakať do slipkov, keď ešte pred chvíľou sedel na nočníku. A iné.

A nezlepší sa to, ani keď už nebude treba slipy vytriasať. Deti skúšajú. Skúšajú si utrieť zadok samy toaletným papierom, ktorým ozdobia celú kúpeľňu. Skúšajú chytiť bobek. Počula som aj o takých, ktoré skúšajú, či sa dá bobkom maľovať na stenu. Najlepší je ale adrenalín v začiatkoch bezplienkovej komunikácie v teréne. Či povie zavčasu, či to nepovie v dlhom rade pred pokladňou, či to vôbec povie, či „hadica“ poleje mravčeky dostatočne ďaleko od jeho nohavíc. A iné. Ale kým vieme, kto sa vykakal krtkovi na hlavu, všetko dobre dopadne! Či?