Húsenková dráha Život! Raz si hore a raz?

Už dva týždne sa chystám napísať nový článok na blog, ktorý som si vymyslela ako fajn tematický materiál k aktuálnemu mesiacu knihy. Knihy mám položené vedľa notebooku, už to len napísať. Ale akosi sa mi do toho nechce.
Možno je to nastupujúca jarná únava, alebo otupenie mysle z doby covidovej, alebo je to len nejaký môj splín, neviem, ale nedá sa mi rozhýbať žiadnym smerom.

Ide Dominika hore?

Jeden deň sa zobudím plná elánu, všetko si naplánujem, dokonca svoj plán potom dodržiavam, mám množstvo nápadov, niektoré z nich navyše aj zrealizujem. A potom môj pomyselný voz na húsenkovej dráhe spadne v plnej rýchlosti na dno. Okej, to je asi trochu prisilné. Nie na dno, len na prízemie. Ale viete, ako to býva pri húsenkových dráhach, niekedy trvá šialene dlho, kým vás lanko (či aký mechanizmus tam funguje… neviem sa vyjadriť ku kolotočom, nie som kolotočár, akoby povedal Milan U.) vytiahne opäť HORE. A tu mi žiaľ nepomôže ani fakt, že sa volám Dominika a ako vieme, Dominika IDE HORE, nemôžu ju dostať dole. Ono to asi platí len na tie Dominiky, ktoré boli v SuperStar alebo čo.


Takže som momentálne skoro každý večer na prízemí a čakám, kedy sa už začnem viezť vyššie. Možno sa to práve začalo diať, teraz, keď píšem svoj elaborát. Uf, snáď neprepasiem onen stúpajúci moment len preto, že sa tu citovo opúšťam pri tichom bzučaní notebooku. Veď to by bola večná škoda, no nie? (-odpovede mi nemusíte posielať, volajme to rečnícka otázka…) Sama celkom nerozumiem, ako je možné, že ma húsenková dráha nie a nie vytlačiť hore, keď si ma denno-denne nachádzajú na mobile povzbudzujúce slová, motivačné citáty a oči otvárajúce statusy. Lebo… treba si do života púšťať len istý typ energie, treba sa zbaviť toxických ľudí vo svojom okolí, chytiť do rúk svoj osud, začať hneď teraz meniť svoj život. A čo ešte? Jaj, treba myslieť pozitívne, zmena sa už začala diať, musím dôverovať svojim inštinktom.

Motivácie v praxi

Takže, v čase, kedy denne umierajú desiatky až stovky ľudí na (pre niektorých neexistujúce) ochorenie si mám púšťať do Vnútra len dobrú energiu. Oukej, to je trochu “challenging”, ale skúsim. Čo bol ďalší bod? Zbaviť sa toxických ľudí… Hm… Tak teraz neviem, keď mám momentálne v živote takmer výlučne štyroch najbližších ľudí – menovite manžela, syna, dcéru a pani za okienkom na pošte, ozaj neviem, či je rozumné sa niektorého z nich zbavovať pri akomkoľvek náznaku toxicity (dcéra z toho zatiaľ vychádza najtoxickejšie, lebo keďže sme len nedávno začali ako tak bezplienkovo komunikovať, no veď viete si domyslieť. Ak náhodou nie, lepšie pre vás). Preto radšej rovno preskočím na osudovú radu a chytím ten svoj poriadne do rúk, lebo veď načo by som chytala do rúk niečí iný, však áno? A idem meniť svoj život hneď. Bude zo mňa trebárs, hmm, spisovateľka. Znie to aj dosť intelektuálne, aj by z toho mohlo niečo kvapnúť do rodinného rozpočtu. Napíšem teda súťažný príspevok do jednej mini literárnej súťaže, pretože VEĎ som nielen vtipná ale aj talentovaná. A potom si na oko nonšalantne chodím každý druhý deň počúvať priebežných finalistov, ktorí by z môjho pohľadu mohli hneď napísať knihu. Alebo to len vedia tí herci tak dobre predniesť? Dnes som tam konečne našla aj Dominiku, akurát priezvisko mala iné. (Takže predsa len idú hore aj iné ako tie zo SuperStar… ehm)


Čo ďalej? Aha, myslím pozitívne, napríklad, že: Oni (-čítaj odborná porota) len nepochopili môj umelecký zámer, sú to amatéri a ja som driemajúci, neobjavený talent. Neobrúsený diamant, ktorého čas najväčšieho lesku ešte len príde. Asi zajtra. Naj-nes-kôr však, keď uzrie svetlo internetového sveta tento malý “how to” článok. Verím, že už len pri jeho prečítaní ste si usporiadali životné hodnoty a stávajú sa z vás lepší ľudia, ktorí majú TIEŽ svoj osud pevne v rukách. A keď nie v rukách, tak aspoň u prdele. Žmurk.

Bilancujem rok 2020: Ako ma ne/zasiahla korona, otcova smrť a iné!


Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku… (Výhoda blogu oproti práci na webe je, že si bilančný článok môžem vydať, kedy ja chcem. Napríklad aj na Tri krále…)

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.
Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.


A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

Popritom som jedným okom sledovala na sociálnych sieťach, ako všetci doma upratali, vytriedili šatník, umyli okná a napiekli banánové chleby a ja som nič z toho nestíhala rovnako ako pred lockdownom, keď som bola s oboma deckami doma. A tak sme žili vo vnútri našej bubl… pardon, priesvitnej guli s tendenciou prasknúť pri kontakte s iným objektom, bez špeciálnych aktivít či cvičebných výziev, až kým nám nedovolili opäť návrat do ulíc a relatívne bežných životov. Stretnutia sme ale obmedzili len na niekoľko rodinných a kamarátskych bublín (prepáčte, viac to už nepoužijem, ale nedalo sa inak). Trochu menej som sa bála, ale snažila sa ostať v strehu. V autobuse som sedela prvýkrát takmer po 2 mesiacoch od lockdownu.
A ktovie, možno som nemala nasadať do autobusu ani toho 8. júna, kedy sme šli na návštevu ku kamke do Petržalky. Alebo vlastne, práveže mali, lebo udalosť, ktorá sa odohrala práve v onej 92-ke by bola bez jej pomoci oveľa náročnejšia. (Daniela, už som ťa dávno v blogu nespomínala, naposledy ešte asi TU, tak dnes po rokoch opäť. A tentoraz ťa nielen pozdravujem, ale ti aj ďakujem.) Z tohto sa chystám vypísať už takmer sedem mesiacov, ale zároveň som to stále podvedome odkladala na neskôr. Aj teraz ma premkýna taký zvláštny pocit, ktorý by sa mohol spájať s mojou nedávnou črevnou virózou, ale povedzme si rovno, nebude to tým.


Zvonil mi mobil a na displeji svietil volajúci: OTEC. Nezdvihla som, nemala som náladu na nejaké jeho potreby, lebo vždy to bolo o tom, čo on potreboval vyriešiť. Keď volal tretí raz, z autobusu som poslala smsku, že mu zavolám, keď dorazím do cieľa, lebo je v autobuse hluk. V tom mi prišla správa z neznámeho čísla.
„Zavolajte mi. Stalo sa niečo vášmu otcovi.“ Deti sediace na sedačkách a ja okamžite volajúca na neznáme číslo. Na druhej strane sa ozval neznámy hlas, ktorý sa predstavil ako syn otcovej priateľky a oznámil mi správu, z ktorej mi teraz znova búši v ušiach. „VÁŠ OTEC ZOMREL.“ Poviem vám, predýchať takúto informáciu v rúšku, v autobuse pred deťmi, dá človeku zabrať. Nebyť jedného spolucestujúceho, ktovie kam sa až odvezieme.
Inak, ak si myslíte, že pred takýmito situáciami svoje deti uchránite, ste na omyle. Všetko to zažívali v priamom prenose so mnou. Ale kým dcéra to natoľko neregistrovala, syn bol až mimoriadne pozorný. A tak som odpovedala na jeho otázky. Nič som nezahmlievala, ani príliš neobkecávala, nebola som v stave ani na jednu variáciu. Povedala som im, že neplačem kvôli nim, že nech sa neboja, že ma to prejde, že som len smutná, lebo niekto maminke zomrel (o smrti už vedeli aj predtým). A syn sa ma spýtal dokonalú otázku: „Zomrel niekto, koho si ľúbila?“ Neskôr počul aj to, ako som volala mame a takmer s krikom jej oznámila: „OTEC ZOMREL!“ A niekde po tejto informácii mi objal nohu (lebo potiaľ z jeho výšky dočiahol). Keď sme šli vo výťahu k drahej Daniele, ešte sa spýtal: „Ako sa volal tvoj otec?“ (Len na vysvetlenie, môjho otca deti nepoznali, svojho vnuka videl môj otec iba raz a vnučku len na fotke.)


S otcom sme si neboli blízki už roky. No jeho smrť ma zasiahla viac akoby som si kedy bola bývala pomyslela. (Niežeby som na také čosi bežne myslievala.) Neviem či to bolo práve pre nezáujem posledných XY rokov, pre fakt, že už moje deti nezistia, kto bol ich starký, či to, že sa naňho podobám a neraz ho vídam v odraze zrkadla, alebo to bolo len všetko dokopy zmiešané s mojou citlivou povahou, ktorú rozplače aj dobre spravená reklama na pivo… Ale miestami mi bolo z toho intenzívneho prežívania až trápne. Krátko predtým som sa dozvedela ako jednej mojej známej mamablogerke zomrelo dieťa a ja sa tu neviem spamätať zo smrti otca, ktorého som v podstate stratila už pred rokmi.
No len ono, stratiť a stratiť nie je to isté. Lebo nádej vám nevezmú, až kým vám ju naozaj nevezmú. Ja som v sebe kdesi hlboko jednu živila. Že si otec ešte na staré kolená nájde cestu k vnúčatám. Lebo niekedy ľudia na staré kolená dostávajú rozum. Alebo aj nie. Alebo sa tých starých kolien jednoducho nedožijú. Ja som neskutočne vďačná za to, akú milujúcu rodinu majú moje deti a koľko lásky sa im dostáva, takže ony túto stratu nijako nepocítia. Ale cítim to Ja. A cítim, že som niečo stratila.


Nie, nestal sa pre mňa zrazu padlým hrdinom. Stále bol aj alkoholikom, ktorý dal prednosť závislosti pred rodinou. Ale iného otca už mať nebudem, a tak som k celej udalosti aj pristupovala. Takže kým iní riešili koronu a či pôjdu predsa len k moru na dovolenku alebo zostanú na Slovensku, ja som riešila, ktorú rakvu otcovi zaplatíme a či ho potom spopolníme. (Len pre doplnenie, my sme našu slovak dovolenku v Terchovej mali zaplatenú rok dopredu, skôr ako sa spustila korona lavína.) Nuž a po pohrebe si môžem dať do „special life skills“ aj písanie smútočnej reči a jej následný pokus o prednes. Písanie poviedok zatiaľ do životopisu nedám, aj keď som sa po mojej súkromnej traume o jednu pokúsila.
V ostatných týždňoch som sa už len pokúšala so všetkým vyrovnať. S mojimi krivdami voči nemu, s tými, ktoré on mohol cítiť voči mne s bratom. Prišli aj spomienky. Aj tie lepšie. Čo bolo ironicky ešte horšie. Ale čas naozaj pomáha. Slovo lieči by som zrušila, ako ho ruší zákon pri výživových doplnkoch. Čas je tiež v podstate len taký výživový doplnok na bolesť a iné stavíky.

JESEŇ

A čas nám ubiehal aj na augustovej dovolenke, na ktorej sme si perfektne neoddýchli s deťmi a s pár ďalšími rodinami a ďalšími deťmi. Okrem toho už leto neprinieslo žiadne prevratné udalosti. A to aj napriek babkinej snahe a množstvu nakúpených detských nohavičiek. Druhorodená s nami stále komunikuje plienkovo. Zato Karol už suverénne komunikuje s bicyklom. Jeseň stihla priniesť ešte niekoľko malých rodinných osláv, príjemných stretnutí či dokonca jedno prvé sväté prijímanie. Spolu s nimi prišli aj prvé správy o tom, že korona sa dostala aj do našich bližších rodinných kruhov. Nie tých z osláv našťastie. Zostali sme doma. Kam by sme aj chodili. Sople a kašle nám aj tak robili sezónnu spoločnosť.

ZIMA

December nepriniesol ani veľa snehu ani pekných správ. O komentároch na sociálnych sieťach od absolventov vysokej školy života radšej pomlčím úplne. Ale aspoň sa naša rumburakovská princezná stihla trikrát spustiť na sánkach. Viac ju to nebavilo, radšej sneh degustovala. Chuť snehu si vie vybaviť z detstva nejeden z nás, ak mu korona nevzala okrem čuchu a chuti aj spomienky. Mojej mame oba zmysly našťastie vrátila ešte pred štedrovečernou hostinou. Ale poviem vám, nebolo mi všetko jedno, keď mi zavolala, že je pozitívna. Ona ako riziková skupina to ale dala na úplnú pani. Ako doteraz všetky životné skúšky. Preto, hoci by sa mohlo zdať, že rok 2020 bol ovplyvnený smrťou, moje slovo roka je ŽIVOT.


ŽIVOT s rodinou a pre rodinu, ŽIVOT po smrti neblízky blízkej osoby, ŽIVOT popri korone, s koronou a po nej, ŽIVOT s deťmi, ŽIVOT na rodičovskej ne/dovolenke, ŽIVOT v izolácii, ŽIVOT v karanténe, ŽIVOT s pocitom spolupatričnosti, ŽIVOT v neistote, ŽIVOT na slobode, ŽIVOT na slobode s rúškom, ŽIVOT so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo ŽIVOT je LAJF. Ou nou, teda OU YEAH!

KVÍZ: Aký „korona typ“ ste?

Hneď na začiatku chcem napísať, že tento kvíz nie je dehonestáciou či zosmiešnením aktuálnej situácie, je to len bližší pohľad na to, že všetci sme len ľudia a každý pristupuje k súčasnému pandemickému dianiu odlišným metrom. A ak sa rozmeníme na drobné, nájdeme v nás niekoľko „korona typov“, podľa toho, ako pristupujeme k získaným informáciám a opatreniam. Ste zvedaví, ktorá kategória sa hodí na vás? Nech sa páči, vezmite si pero a papier, zdatnejším stačia prsty a pamäť, a poďte na to!

1. Nosíte rúško?

a) Veľmi nerád/a a keď už musím, zásadne pod nosom.
b) Áno.
c) Samozrejme, niekedy aj doma. Pre istotu.

2. Dezinfikujete si ruky?

a) Dezinfekcia je pre slabochov a slniečkárov!
b) Vždy, keď je to potrebné.
c) Dezinfekcie nikdy nie je dosť!

3. Sledujete denné prírastky nakazených?

a) Načo, veď sú to aj tak len zmanipulované údaje.
b) Raz možno dvakrát za týždeň.
c) Každý deň. Som v strehu.

4. Vyhľadávate cielene správy o korone v médiách?

a) Médiá sú platené Sorosom.
b) Keď sa mi niečo zaujímavé ukáže, prečítam si. Inak nie.
c) Áno, treba mať prehľad, čo sa aktuálne deje.

5. Myslíte si, že médiá dostatočne informujú o aktuálnej situácii?

a) Aké médiá? Tým tradičným sa veriť nedá.
b) Myslím si, že toho je až-až.
c) Mohli by ešte viac, nech nám nič neunikne!

6. Ako vnímate plošné testovanie?

a) Ako snahu nás všetkých začipovať.
b) Ako nutné zlo, aby sa odhalilo čo najviac infekčných osôb.
c) Ako ďalšiu skúšku správnosti. Už mám za sebou viacero dobrovoľných testov.

7. Čo si myslíte o lockdowne?

a) Je to sprisahanie, ako z nás spraviť ovce.
b) Ako nutné zlo na spomalenie šírenia nákazy.
c) Ja sa izolujem od prvej vlny, pre mňa sa veľa toho nezmení.

8.) Je korona len chrípka?

a) Korona neexistuje!
b) Nie, nemyslím si.
c) Je to katastrofa. Všetci tu zomrieme…

9.) Ako podľa vás zvláda premiér aktuálne dianie?

a) Matovič je k…
b) Bez komentára.
c) Matovič je náš záchranca. Čudný ale záchranca.

10. Boli ste v lete v zahraničí?

a) V Anglicku a vyšlo nám krásne počasie.
b) Nie, pochodili sme Slovensko.
c) V mojom byte/dome mi je najlepšie.

VYHODNOTENIE

Najviac odpovedí A: Ste si istí?

Vaše odpovede hovoria za všetko a ja by som tu mohla napísať čokoľvek, pre vás to aj tak bude len vymyslená propaganda a možno ma tiež zaradíte na Sorosovu výplatnú listinu (bodaj by, však áno? hashtag žmurkajúci smajlík s nanočipmi v dutinách) Vy máte svoju praUdu, kým vám ju neSmažú! A hlavne, vy nepotrebujete FAKTY, vám stačí VIERA (nemyslím ženu s týmto menom). A proti viere sa len ťažko bojuje… Alebo žeby predsa? Aj predseda istej politickej strany, nedávno odsúdený za nenáhodne náhodné čísla, veril, že korona neexistuje. A teraz komu veríte vy?

Najviac odpovedí B: Ste nohami na zemi a s rúškom na tvári...

Korona situácia vás už celkom serie… Zavreli vám fitko, sesternica musela zrušiť svadbu, vaša obľúbená kapela zrušila aj náhradný termín koncertu, váš pes potrebuje väčší výbeh ako 100 metrov, rodičov ste nevideli niekoľko týždňov! Ale zostávate izolovaní. Šomrete na premiéra, ale plníte nariadenia, lebo chcete, aby bola tá pandémia čím skôr za vami. Objednáte si jedlo z vašej obľúbenej hamburgerárne, aby po korone neskrachovala a psychicky sa pripravujete nielen na plošné testovanie, ale aj na čas strávený medzi vašimi štyrmi stenami, ktoré už tak dôverne poznáte z jarného lockdownu. Máte obavy nielen o psychické zdravie našich politikov, ale aj o celkové zdravie vašich najbližších. A ako bonus nechápete ľudí z prvej skupiny, ktorí odpovedali najčastejšie písmenko A. Nebojte sa, je to vzájomné.

Najviac odpovedí C: Nie ste si ničím istí!

Jedlo, najmä to bohaté na sacharidy (ryža, cestoviny, zemiaky…) máte v komínkoch naukladané kade tade po byte. Poistili ste sa aj vo sfére toaletného papiera. Vás už hnačka nikdy neprekvapí (na rozdiel od protagonistov v reklamách na protihnačkové produkty). Ale korona vás mimoriadne prekvapila. A nie je to pekné prekvapenie. Je to katastrofa a vám sa pomaly ale isto vybíja bezkontaktný teplomer… Na pery sa vám zrejme tisne otázka, ktorú najnovšie obľubuje aj moja druhorodená (ale v úplne iných súvislostiach) : „ČO BUDEME ROBIŤ?!“

UPOZORNENIE: Tento kvíz vznikol čisto za účelom humoru a nie je nijako vedecky podložený (ale ani vyvrátený, však áno?) Podobnosť s reálnymi ľuďmi vo vašom živote (nie) je čisto náhodná!

Ako som zistila, že nie som Pamela Anderson!


Prázdniny u babky sú skvelá vec. Babka sa teší, dieťa sa teší, aj mama sa teší. Proste win-win situácia. Ale… Keď bol syn menší, jedna vec mi robila vrásky na čele. Kruhy pod očami mám nepretržite od pôrodu v roku 2016, tie onej veci nemôžem dávať za vinu, hoci rada by som! Jazero na babkinej záhrade.

Jazero, v ktorom žijú ryby. Čo viac si môže 1,5-ročné dieťa želať? Nič. A ak môže s babkou vodné živočíchy aj kŕmiť, to je najväčšia radosť. Ako pre koho – samozrejme. Vždy som pri pohľade na nich tŕpla – ako sa nakláňajú nad vodou, nehovoriac o neštandardných istiacich technikách manželovej
mamy. Tu chytila „gaťu“, tam kapucňu, inokedy len rukáv. Ale vravím si, vychovala dve životaschopné deti, niečo o BOZP (čítajte ako Bezpečná obkukávačka záhradnej prírody) vie!

Zatiaľ som sa snažila vychutnávať si ničnerobenie na terase. Veď s babkou robil Karol viaceré veselé aktivity – sedeli spolu na lávke a špliechali nohami. Alebo v nafukovačke splavoval jazero, pričom babka ho jednou rukou pridržiavala práve zo spomenutej lávky. Niekedy nebolo úplne jasné, koho budem na štýl Mitcha Buchannona zachraňovať skôr – Karola alebo babku. Inokedy polievali. To, že sa narodil v znamení Ryby, ho zrejme predurčovalo k záľube vodných aktivít. Keď práve nevláčil vedierko s krmivom pre rybičky, ťahal po terase polievacie krhly rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré rastliny by vám vedeli o pamätnom lete rozprávať. Iné už nie… Česť ich pamiatke. A hoci polievanie pôsobí ako najbezpečnejšia zo spomínaných aktivít, sklamem vás.

Bol to krásny letný deň, Karol sa prechádzal po terase s dvomi zelenými krhlami veľkými ako on sám. So svokrou sme s úsmevom sledovali dianie z kresiel, keď sa zrazu začal blížiť k jazeru. Zostali sme pokojné, veď len hodí krhly do vody. Hádzanie hocičoho do vody patrilo tiež k jeho bohumilým činnostiam. A potom sa to stalo. Karol vkráčal do jazera aj s krhlami. VKRÁ-ČAL! A ja som za ním vletela. Za moje zrýchlenie z nuly na 30 by sa nemusel hanbiť ani Bolt. Karola som zastihla skôr, než sa mu namočili vlasy. Vyzeral otrasený, ale bez následkov. Poobede ho už babka opäť istila za tričko.

Dnes je všetko inak. Jazero je síce stále len jedno, no deti mám dve! Som pokojná, lebo viem, že keď na to znova dôjde, nebudem ako Pamela Anderson v spomalenom zábere v červených bikinách, ale ako Evelyn v teplákoch bežiaca po Prosecco tesne pred záverečnou.

….Tak takúto retro spomienku som v lete napísala pre Rikiki magazín a prečo si nespríjemniť upršaný koniec septembra niečím veselým z letných dní, však že. Vy máte aké spomienky na leto? Podeľte sa so mnou v komentároch. Vrátime si aspoň trošku ten slnečný fíling 🙂

Ako išla Dominika na tajnú oslavu a dar nedoniesla!

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

20200716_163148

#MATKAROKA

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí (🤬) a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

20200715_170958

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) O 23:11 vystupujem z autobusu pod Hlavnou stanicou a s nádobou od koláča, v ktorej nesiem kúsok z neho deťom, si rezkou chôdzou šúcham stehná na stanicu. Pred stanicou stihnem niekoľko rozmazaných selfie. Vo vlaku ďalšie. Zo stanice v Zámkoch sa s vydratými stehnami terigám na benzínku, kúpiť zvyšné kinderko aj s vysokohorskou pumpárskou prirážkou (1.49€) a odtiaľ si opäť volám taxikára s prízvukom. Tentoraz už mlčíme. A keď už si myslím, že môžem hodiť sprchu a posteľ, druhorodená vycíti matkin návrat a nechce si ho nechať ujsť. Nuž čo, veď aj inokedy chodím spať o pol štvrtej. No len to ráno bolí akosi viac… Viď fotky. Samozrejme ide o čisto ilustračné zábery a ako môžete vidieť na poslednom, nebolo to so mnou až také tragické, či?

20200716_163129

Ako Dominika perky z pesničky varila!

Letí, letí, všetko letí… letí, letí… perky letia! Teda ony (skoro) vyleteli z okna, lebo ich príprava ma tak vy-točila, vy-čerpala, že som myslela, že vy-letím z kože… Ale som v poriadku. A okrem iného mi pomohlo z tejto traumy sa dostať aj tým, že som sa o tom rozpísala.

Takže prečo?… V poslednom čase si okrem recesisickej kapely z Ruska s poetickým nazvom Little Big, fičíme aj na uspávanke s makovými slížami, lebo druhorodená si to len tak konverzačne pospevuje. Tak zákonite skôr či neskôr musela padnúť otázka: „A ty si prečo ešte nikdy nerobila perky vakové?“ (pozn.vakové v Táninom slovníku rovná sa lekvárové. Karol tento slovník rád sám využíva.) Prečo? No lebo to nie je práve fit recept a všeobecne nie som fanúšik sladkých obedov. Ale keď som minule zvládla žemľovku, ani perky ma nedostanú… #ibazebynie!

Recept

Recept som si otvorila prvý, ktorý mi Gúgl vyhodil a hneď sa mi aj zapáčil, lebo miesto zemiakov tam išlo staré pečivo a toho máme u nás vždy dosť. Akurát na bonvivani.sk písali, že treba k tomu prihodiť hrubú múku a tú som, ako inak, nemala. Manka ako priateľ na telefóne povedala, že nevadí, dobrá bude aj hladká… Vonku pršalo. Tak bola dobrá.

Postup

Ibažeby nebola… V recepte písali, že mi vznikne elastické nelepivé cesto. Ehm. Povedzme, že cesto to bolo. Ale lepilo sa ako žuvačka, ktorú ste mali z úst vypľuť už pred dvoma hodinami… Pol kila múky šlo do cesta a ďalšieho štvrť kila som minula na posyp dosky, valčeka, prstov a všetkého, čo prišlo do styku s cestom. Aj vy ste sa niekedy pozastavili nad tým, ako sú ženy vo filmoch po pečení „zafúľané“ aj na ksichte? Tak ja už viem prečo… Lepilo sa im cesto! Akože nebyť toho menšieho decka vedľa mňa, ktoré voňalo svoj kusok cesta a snažilo sa vyvaľkať si ruku, asi aj susedia by vedeli, že robím perky, lebo okrem zvukovej kulisy, by im jedna cestová pristála na okne… Ale mňa len tak niečo nezastraší, takže vyvarím prvú várku, nech môžeme ísť my dve jesť. A zvyšok, kým bude decko spať. Nasypem mak do misky, nech máme posýpku. Je to ten bez cukru. Ja doma nemám práškový cukor, ako inak. ALE, našla som sladidlo, ktoré som kúpila prvorodenému v lekárni, keď mal nekonečnú hnačku. Účel to splnilo. Ide sa jesť.

Dominika Gordon Ramsey

Podľa hesla: Nedojedaj po deťoch, som zjedla aj jej porciu. A spokojná, že chuťovo sú perky perfektné, som ju išla uspať. Veď ma čakal ešte druhý polčas zápasu s perkami. Hneď v jeho úvode som rozj… rozbila pohár, ktorý nemal s receptom ani postupom ani s ničím, čo sa v danej chvíli dialo v kuchyni, nič spoločné. Bol len v zlom čase, na zlom mieste. Ale keďže som sa pre zmenu neporezala na skle, ani mi žiadny úlomok neskončil v nejakej končatine, pokračovala som vo výrobe periek (-ak sa to takto neskloňuje, je mi to momentálne fuk, perky si nezaslúžia moju návštevu julsavba-znalí pomerov vedia). Poučená z predošlej várky som priebežne všetko múčila a keď mi začal náhodou pretekať lekvár z nejakej perky, neváhala som zmeniť jej tvar na batôžtek, len aby som to už mala z krku… Ale nebojte sa, keď som dala tú vybuchnutú kuchyňu do normálu a naložila som mužskému osadenstvu perky na tanier, tvárila som sa minimálne ako Gordon Ramsey, keď ma pochválili, že perky sú výteční. Vraj ich mám robiť častejšie. Ehm.

Malá (nočná) úvaha o… PRSIACH! Znamená kojenie ich smrrrť?

Ja viem. Prsia sú tu na to, aby dali poživeň nášmu potomstvu. Ale teda čas, ktorý strávili na hrudi, kým sa ujali svojej funkcie (viac či menej úspešne, samozrejme), by sa nemal opomínať. Hlavne, ak by sme sa spýtali samotných pŕs…

Minule po romantickej situácii s manželom (-veru, aj dvojnásobní rodičia sa k tomu sem tam dostanú, veď ako inak by existovali trojnásobní rodičia. Síce o 4- a viac-násobných rodičoch sa dá uvažovať aj ako o jednorožcoch, len s tým rozdielom, že teda vieme, že existujú) sa mi znenazdajky objavil pred očami obraz mojich pŕs spred dvoch detí. A vravím mužovi: „Ja som mala také pekné prsia.“ A moj pohotový partner odpovedal: „Aj teraz máš.“ SPRÁVNA ODPOVEĎ! No my aj tak vieme svoje… ale hlavne, ony vedia! Nemyslím teraz matky na diskusných fórach, ktoré hovoria o prsiach iba ako o napájadle a prudko (skoro ako očkovanie) odmietajú akékoľvek vyjadrovanie ľútosti nad neodškriepiteľným faktom, že čo sa s nimi deje rokmi kojenia, nie je s kostolným poriadkom. Myslela som prsia. Tie vedia svoje. Ale mlčia. Mlčia a statočne znášajú svoj údel a dívajú sa na svet z takej výšky, aká im je práve umožnená. Alebo teda minimálne na zem sa dívajú, na zem pod sebou totiž vidia najlepšie.

Mato a Domca-report538

Pohľad do minulosti a späť do umývadla

Tie moje sa napríklad kedysi rady pozerali na seba do zrkadla. Teraz sa na seba pozrieť nedokážu. Niežeby boli na seba urazené, akurát im zrak padá niekde inde. Uhádli ste, väčšinu času čumia do umývadla a rozmýšľajú o svojich mladých letách (nemyslím Slovenské pedagogické nakladateľstvo).
„Mala som si ich odfotiť,“ pokračujem vo svojej malej nočnej úvahe. „Na pamiatku…“ Akurát pred bližšie nešpecifikovaným počtom rokov neboli „holaté“ fotky štandardný dorozumievací prostriedok pri zoznamovaní (teda neviem ako na pokeci…). Že ja tebe kozy, ty mne svoje zviera(tko). A hlavne, ani technika nebola tak popredu, aby sme si kompromitujúce zábery hore dole posielali… Ešte šťastie, že mi zostali aspoň spomienky a pár podprseniek, ktoré sú mementom doby, kedy sa moje cicky do nich vošli a dívali sa na svet pekne zvysoka… Dnes by som ich mohla celkom pokojne použiť ako chrániče na kolená, ak by som sa rozhodla, že sa predsa len naučím korčuľovať.

Mato a Domca-report551

Aby ste mali predstavu. Prsia som nezdedila po otcovi, ako sa hovorievalo. Ale s väčšou hruďou, ide ruka v ruke aj väčšia zodpovednosť. Mama mi zvykla hovoriť: „Nehanbi sa, nekradla si.“ Nie veru, v tomto prípade bola štedrou pani Genetika. A ja som sa nehanbila. V rámci slušnosti samozrejme. Ale niekedy mali aj dievčatá problém pozrieť sa mi do očí (hashtag skromne). Nosili sa tielka s výstrihom, crop topy. Áno, milé mladšie čitateľky, crop topy tu už raz boli. Len my sme ich volali polovičné tričká. Ale pardon, toto nemá byť módne okienko, toto je okienko o tom, či je kojenie∗ pomyselným predposledným klincom do rakvy sexi výstrihov…


Och, tie vlasy… Ale zas, to brucho! A tie prsia…!

Že prečo predposledným? Lebo čo náhodou nedokoná vaša prísavka všeobecná (-áno, myslela som dieťa), to dokončí pribúdajúci vek v spolupráci s gravitáciou. Ale keď nič iné, môžeme sa na tom aspoň dobre zasmiať. Lebo, ruku na srdce, kto sa nepobavil na pravdivosti tejto fotografie?

boob1

Foto: Mum´s Grapevine

Môj osobný favorit bol svojho času sesternicin vtip, ktorá odkojila tri deti: „Prsia si pekne zrolujem do podprsenky a idem.” Veru, nejedna matka má naporúdzi vtip či vtipnú hlášku na adresu svojich pŕs. A to je podľa mňa v poriadku. Treba si zo seba vedieť spraviť srandu, ale čítala som, že je dôležitá aj sebaláska. Mať rada aj svoje zošúverené, do zeme hľadiace prsia. A teda, keď sa na svoje pomaranče či hrozienka, napriek všetkým ružovým okuliarom sveta, nedokáže žena/matka viac pozerať, ešte vždy existujú aj iné možnosti, ako môže Ona znova nadobudnúť sebavedomie. A ani to jej nemôže mať nikto za zlé. Ženské telo dokáže divy a to niekedy na ňom zanechá výrazné stopy. A ak sa ich žena rozhodne zamaskovať, je to len a len jej vec. Jedna baba o tom písala zo svojho pohľadu na Instagrame a aj by som vám sem hodila link, ale zabudla som, ako sa volala a neuložila som si to… Ale je to tam niekde, možno aj viete, o kom píšem. Ibaže by nie…

Ale, keďže sa už nejaký piatok hrdím hashtagom #KariMatkainšpiruje, nedá mi ešte nenapísať aj pár prudko inteligentných viet (prekvapenieee!). Lebo či už máte prsia ako dve hrozná alebo vnady ako Zuzana B. či Milan L., čo stále vás chcel, hlavné je, aby boli zdravé! A neviem, či ste to už počuli, ale samovyšetrenie prsníkov je dôležitou súčasťou v starostlivosti o seba Sa. A ak aj náhodou tento akt zanedbávate, nezanedbávajte aspoň preventívne prehliadky. Dokonca, ak práve kojíte, neuspokojte sa s informáciou, že počas kojenia ste v bezpečí a žiadajte o sono prsníka aj vtedy (aj ja sa chystám). Lebo aj ja som sa vlani, na mne veľmi blízkej koži, utvrdila, že zdravie je skutočne prvoradé!

∗Poznámka autorky: Autorka vie, že spisovne je dojčiť a dojčenie, ale nemá to slovo rada. Ďakujem za pochopenie. A áno, autorka využila túto tému na zverejnenie aspoň niekoľkých svadobných fotiek z dielne Roba Homolu. Lebo tam ešte dekolt vyzeral k svetu. (hashtag skromne)

5 zaručených tipov ako sa na/za víkend stať fashionblogerkou!

Ja som taká dobrá duša, že som si svoje čerstvo nadobudnuté know-how nemohla nechať pre seba! A hlavne, dnes vám všetci dávajú zaručené tipy, ako spraviť to či ono, získať hento a tamto, nahonobiť si oné aj izé a čo som ja horšia poradkyňa lomka blogerka, lomka lajfkoučka, lomka doplň si, čo potrebuješ počuť-ka? No nie veru. (Pozn. Nasledujúce rady sú nie náhodou všetky označené jednotkou. Jednak sú všetky rady rovnako dôležité a druhak som si nevedela spraviť to poradie, lebo technika nechcela so mnou spolupracovať. Čudné.)

  1. Buď súčasťou nejakej fashion udalosti

Ideálne je ukázať sa na fashion udalosti v rámci týždňa módy. A už je iba na vás, či to bude skôr mainstream alebo si zvolíte tú viac cool cestu. Ako ja (smajlík so slnečnými okuliarmi) na Bratislava Fashion Live. V skratke, treba sa nechať na nejakú prehliadku pozvať. Alebo sa nasnoriť, ak máte správne konexie (ako ja). Ak nie, môžete si skúsiť kúpiť lístok, ale tam hrozí, že nesplníte ďalšie body z tohto za-ru-če-né-ho zoznamu rád.

20191005_175154

  1.  Seď v prvom rade!

Lebo to už snáď ani nemusím vysvetľovať, že kto je v prvom rade, nielenže má najlepší výhľad, ale aj čosi už v onom módnom svete znamená (či?). Alebo to ešte môže znamenať, že má super kamošku novinárku, ktorá nezabudla na svoju exkolegyňu aj keď je už skoro 4 roky na rodičovskej ne/dovolenke. Nech už to ale znamená čokoľvek, treba situáciu využiť a robiť videá, bumerangy, fotky či live streamy (aj keby sa k nemu malo pripojiť iba 9 ľudí. Samozrejme hypoteticky, nehovorím o sebe, vóóbec) na všetky možné kanály. A ak sa vo vás ozve akýsi hlások hanby, nepočúvajte. Tu ozaj nemá miesto, lebo kto nedrží v ruke mobil, akoby ani na fashion show, rozumej módnej prehliadke, nebol.

  1. Vyšperkuj si outfit

Výhodou je, ak máte v aktuálnych trendoch prehľad, ale na módnej šou ani nedostatok znalostí v súčasnom módnom dianí nie je prekážkou. Lebo ak to práve nie je IN, môžete sa tváriť, že práve Vy idete odštartovať vlnu nového štýlu. A ak budete mať ozaj šťastie, tak vám to niekto aj zožerie. Samozrejme výber outfitu je kľúčový. Ale až fotografi a módni redaktori rozhodnú, či ste to zvládli. Ak sa potom objavíte v nejakom článku z fashion udalosti, ste na najlepšej cene začať zarábať na móde… Okej, tomuto ani ja neverím, ale každopádne aj tretí bod mám splnený. Bonusom je, ak vás priamo na akcii alebo na sociálnej sieti niekto za výber módneho úboru pochváli! (Tu by som rada podotkla, že @pazravo mala vo svojom podcaste o chválení pravdu. Je to skvelý pocit a mali by sme to robiť všetci častejšie.) Mne jeden elegantný muž v obleku pochvalil klobúk aj jeho farebné zladenie s mojim vlasmi. Hneď som schudla 5 kíl.

  1.  Odfoť sa v cool póze na zaujímavom mieste

Ak sa na módnej akcii vyskytujete prvýkrát, je dobré odkukať od známejších blogerov/iek, na akých miestach a aké pózy strúhajú. Potom treba vyčkať, kým skončia fotosešn a zaujať ich pozíciu. Aj keby to mala byť fotka s nákupným vozíkom!

20191006_221918

Na škodu určite nie je, odchytiť si niektorú známu tvár a spraviť si fotku aj s ňou. Ak neukoristíte budúcu konkurenciu v podobe blogera, zaujať môžete aj niektorým z dizajnérov alebo aspoň najväčším módnym indivíduom na párty.

  1. Buď originál

Nezabudni, že v móde už len ťažko vymyslíš niečo nové, ale vždy sa dá na jednotlivé trendy pozrieť z vlastného uhla pohľadu! Preto rob veci po svojom a nepočúvaj rady od niekoho, kto nemá ešte ani 1000 followerov na Instagrame a jeho obľúbený outfit sú tepláky, ku ktorým strieda až 2 bundy a 2 páry tenisiek!

 

 

Deti, kórejský pop aj Čistychov! Ďalší dôkaz, že matka zvláda aj nemožné

Nebojte sa, nebude nasledovať žiadne hudobné matiné na štýl Repete (pozn. pre mladšie ročníky, hoďte si to do YouTube-u, nebudem vám vysvetľovať, čo to bolo), aj keď hudba zohrá svoju rolu. Takže, ako sa môže dostať rapper Čistychov do jednej vety s hudobným žánrom kórejský pop a deťmi? Vysvetlíkujem.

Všetko sa odohralo v jeden víkend. Začalo to v piatok popoludní a skončilo v nedeľu nadránom. Keďže som dobrá matka, ba priam Matka roka (-ostatné sa nemusia urážať, všetky sme!), chcela som dopriať deťom aj nejaký kultúrny zážitok. A Biela noc mi bola v tomto zámere nápomocná. Lebo chápadlá chobotnice trčiace z technickej pamiatky pri Dunaji, zaujmú aj náročného diváka, akým vie 3,5-ročné dieťa byť. To som ale netušila, čo ho zaujme ešte viac!

IMG_1145

Z druhej strany móla sa ozývala akási tanečná hudba, ktorú by sme s manželom bežne definovali ako „kolotočársku“. A hudba nebola to jediné, čo sme si s prvorodeným z móla všimli. Na hudbu tancovali tínedžerky a asi dvaja tínedžeri hotové choreografie. Osobne som nechápala, prečo sa pri tom striedajú a niekedy ich tancuje viac, inokedy menej. Lebo na takzvané „battle“ to nevyzeralo. Každopádne, kým ja som sa zamýšľala nad pointou a účelom videnej aktivity, v synovi sa ozvala potreba si zatancovať. Úprimne som si myslela, že keďže ho doma vedieme ku kvalitnej hudbe, na niečo jednoduchšie nepristúpi. Veruže som sa v jeho hudobnom vkuse mýlila. A bez zaváhania sa k nemu pridala aj mladšia sestra. Nestačila som sa diviť, ako rýchlo zapadli medzi tínedžerov a ako sa im svojimi tanečnými kreáciami motali pod nohami. A ja, ako taká mama hus som behala za nimi, nech nerušia mládež, ktorej som kvitovala, že si zvolila pobyt na čerstvom vzduchu miesto sedenia za počítačom. (S výberom ich outfitov som už taká spokojná nebola. Ale zas, tzv. ugly sneakers si podľa mňa vo svojom podaní zažila každá generácia. Ja by som dnes možno bola zhrozená, aké žehličky mi zdobili nohy. Našťastie, spomienky sú ku mne milosrdné.)

IMG_1159

Stále som však nevedela, o čo im ide. Ale keď sa jedna dievčinka prihovorila mojim deťom a to menšie si vzala aj na ruky, zacítila som príležitosť, dozvedieť sa viac. Áno, toto je časť príbehu s kórejským popom, kde má každá pieseň vlastnú choreografiu a decká sa ju tam navzájom učia a si ju precvičujú na randomne pustených ukážkach. Preto to striedanie a rôzne počty tancujúcich. Ku koncu sa už na niektoré prvky choreografie chytal aj Karol, preto som usúdila, že na K-pop má predsa len ešte čas a išli sme na hamburger (-veď vravím, že som matka roka…). Evidentne môj čas na K-pop vypršal.

IMG_1162

Keď som po sobotňajšom druhom kole Bielej noci uložila „moje“ dieťa spať (-muž zas to svoje), dopriala som aj sebe dávku kultúry. Dúbravské hody, here I come! No, prišla ako prišla… Videla som poslednú jazdu ruského kolesa a stihla som si kúpiť tri deci burčiaku. Mohla by sa natískať na pery známa veta: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ale nie v tomto prípade. Lebo moji dúbravskí kamaráti (ktorí sa teraz určite tešia, že dostali priestor v mojom blogu, že Michal?) mali už v zálohe ďalší bod programu! Diskotéku v miestnom klube. Ou jé! Slovami Armstronga: Je to malý krok pre človeka (ktorý stojí blízko vchodu) a obrovský skok pre Dominiku (ktorá sa vrátila v čase).

Viete, ako zistíte, že už ste na niečo starí? Napríklad podľa prvej myšlienky, ktorá vám príde na rozum pri strete s aktivitou. Toť prvé, čo mi napadlo pri vstupe do klubu: „Kokos, mne bude smrdieť kabát.“ A po prvej, nasledovala aj druhá myšlienka. Tá už bola viac hodná onej príležitosti. Naklonila som sa ku kamarátke a vravím: „Kebyže viem, že dnes skončím na diskotéke, dám si ozajstnú podprsenku.“ A asi by som prehodnotila aj môj hipsterský outfit s trčiacimi žltými ponožkami. Ále čo, k tomu kyslému veltlínu sa to akurát hodilo. Aj som chvíľu rozmýšľala, či si nedokúpim k nemu Sprite, ako za starých dobrých čias, kedy som si myslela, že víno sa dá piť len ako strik, ale rozmyslela som si to a miesto toho si šla na bar len po minerálku. To je vám inak tiež zážitok, stáť pri bare a čakať, kým si vás obsluha všimne. Ideálne je, ak máte ešte dosť alkoholu v pohári a dobre nabitý telefón, rýchlejšie vám odíde čas. Akurát si treba dávať pozor na cicušky s dlhými horiacimi cigaretami v tesnej blízkosti vášho ucha, inak je to fajn. Odporúčam ako tréning proti klaustrofóbii, ak zvládnete toto, tak už vám žiaden výťah nebude primalý.

20190928_232922

A ten hluk. Pardón. Tá hudba. Normálne som sa musela spýtať Zuzany, prečo sme to kedysi robili? Keď si miesto diskotéky môžem lakovať doma nechty, kukať Netflix alebo písať blog… A ani sa tam nedá poriadne porozprávať, skrz ten hluk, pardon hudbu. Ale Zuzana je múdra a vysvetlila mi to: „Vtedy sme sa nepotrebovali rozprávať.“ Veruže, vtedy sme chceli tancovať, byť sexi opité (-toto je inak oxymoron! Ale to zistíš až po rokoch, keď zbadáš, aká si bola smiešna, keď si sa zvíjala na parkete ako dážďovka, ktorej presekli opaštek.) a nepogrcať sa. A teraz tam stojíme po rokoch s množstvom skúseností a hudobnej zrelosti. Keď tu zrazu: „Každý do ma pozná, ten už dobre vie, keď dojdem, hneď sa rozjebem. správam sa ako zviera, každý víkend, jak treba…“ A ty si späť na vysokej v Alibabe a zase je z teba dážďovka. Ale teraz už len zo srandy. Ale vtedy si mala hitovicu od Čistychov v mobile naozaj. Teraz tam máš už iba gigabajty usvedčujúceho materiálu svojich detí, ktorý využiješ, keď to budú najmenej čakať. Napríklad, keď budú chcieť ísť tancovať na K-pop…

Ako som pre plnenú papriku a plný mechúr skoro zmeškala svoj beh!

Beh je radosť, beh je láska, psychohygiena,  boj, utrpenie, víťazstvo a čo ja viem, čo všetko ešte. Ale aby ste niečo z toho reálne zažili, mali by ste ho najprv stihnúť. Ja som stihla, ale mala som na mále.

Bola sobota ráno, obe deti už po mne polozili a muž ich vzal z môjho dosahu, aby som si ešte trochu poležkala. Dostali najesť, napiť, ich životné potreby boli ukojené. A keďže sa aj moje potreby (myslím cikanie) pýtali von, chtiac-nechtiac, vyliezla som z postele v rozumnú rannú hodinu aj ja. Ale ako ukázali nasledovné udalosti, bolo mi to prd platné. Nuž, najprv raňajky s jedným deckom na ruke. Našťastie s tým ľahším. A popritom príprava na varenie. Vtipné je v tomto kontexte slovo PRÍPRAVA. Lebo, ak si niekto predstavil pekné misky, v ktorých sa hniezdia úhľadne nakrájané kôpky surovín, je na veľkom omyle. Ale zas, aby som bola úprimná, na plnenej paprike ani nie je veľmi čo krájať. A celkovo sa pokrm nášho detstva nejaví ako časovo náročná záležitosť. Nuž, opak opäť raz pravdou bol (-no aký pekný poetický slovosled, však?). Lebo, kým som dala variť ryžu, stihla som asi 15-krát vyfúkať synovi nos, umyť si ruku, s ktorou som mu fúkala nos, dala som prať, zabudla som, že som dala prať (preto som vešala až o niekoľko hodín neskôr… Nie, ešte nám šaty nenasmradli), umyla si zuby a poslala muža kúpiť vajcia. Kým ryža chladla na balkóne, skočila som si po štartovací balíček na dm Ženský beh, pričom som kamarátke nedala aktuálnu adresu, tak som pred domom v šľapkách bez ponožiek, so spiacou dcérou v nosiči (tiež bez ponožiek), čakala, kým ma Zuzka nájde. Našla ma.

Vyšla som hore a v domnení, že mám stále dosť času, kochala som sa nad obsahom štartovacieho balíčka. Veď druhorodenú som vyklopila spiacu do postieľky… Škoda, že sa zobudila na prvorodeného rukot, lebo si prištipol kúsok dlane do tatových kombinačiek. Takže zvyšok varenia prebiehal s druhorodenou v nosiči. Musím povedať, že je vcelku výzva plniť papriku surovou mäsovou plnkou tak, aby bola mimo dosahu decka v nosiči, ktoré vonkoncom nerozumie pokynu: „No, no“. A kým sa paprika varila v paradajkovej omáčke, prenechala som deti ich otcovi a zavrela sa v kúpeľni, aby som dobehla zameškané. Keď som sa všade možne nastriekala antiperspirantom a kreslila si obočie, zarevala som na muža, ktorý obliekal deti, nech pozrie, kedy nám ide trolejbus, aby sme stihli prípoj k Eurovei. Mala som zavreté dvere, tak som úplne presne nepočula, čo on kričal naspäť mne, ale pekné to asi nebolo. Ale zistil. A ja som zistila, že špirálu už nestíham. Pobalili sme deti, kočík aj ruksaky a rezkým tempom sa vybrali na zastávku. Stihli sme. Jáj, zabudla som napísať, že som vypla plyn pod plnenou paprikou. Zľakli ste sa, čo? A tí, ktorí sa zľakli, že som išla plašiť ostatné bežkyne iba s obočím, špirálu som si nacápala na mihalnice na zastávke, kým sme čakali na prípoj. A potom, že matky nestíhajú. Ehm.

20190914_131546

 

Poviete si, tak si to predsa len stihla. Veď to už podľa nadpisu vieme predsa. Ale ešte prišiel jeden problém. Mechúr. Pýtal si vyprázdnenie. A môj nebol jediný. Bolo ich v tom rade aspoň 40. Ale práve, keď som Zuzke písala, že asi zmeškám štart, jeden pán prišiel s riešením: „Poďte na mužský, tam nikto nie je.“ Podaktoré sa ostýchali, ale ja už som videla toľko chlapov čúrať kade tade po vonku pri strome, či bez stromu, že som sa nenechala rozhodiť. Skôr bol prekvapený mladý muž, ktorý nič netušiac vyšiel z kabínky a uvidel tam nás. Do nášho koridoru sme pribehli asi sedem minút pred štartom, čo nám ešte bohato vystačilo na pár selfie, mdlú rozcvičku, no nestačilo to, aby som si lepšie uviazala šnúrky, čo obvykle pred behom robím. Aj sa mi to vypomstilo. Už na moste Apollo si pravá noha mohla pobehnúť o čosi slobodnejšie. Vravím si, musím vydržať, lebo ak si na moste začnem viazať šnúrku, niekto do mňa z tých asi tisíc žien, čo boli za mnou, napáli a bude z toho hromadná havária. Bežala som opatrne, ale jedna nemenovaná bežkyňa v zelenkavom tričku s dvoma dúhovými copmi si neodpustila poznámku, že určite spadnem a že ona musí preč odo mňa, lebo ona spadne na mňa… A ja som jej tak chcela vrátiť jej rádoby vtipnú poznámku, ale keď bežím, nerozprávam. Jednak mám svoje zásady a druhak nevládzem. Ale zas, pod mostom som si dopriala najrýchlejšie viazanie šnúrky v živote (a to každý deň viažem šnúrky dcére počas neustálej snahy ujsť preč) za bubnovania hudobníkov predpokladám, že z Campana Batucada. Takže mi až tak neprekážalo, že som stratila celkom sľubné tempo. Ale nakoniec som dobehla 4 kilometre o 4 minúty lepšie, ako som si myslela a dala som svoj tretí beh v roku 2019 pod 30 minút.

20190914_135705

Na záver som dokonca dostala aj šplech pre víťaza do tváre. Respektíve do oka! Lebo podľa zásady, že Redbully musia dievčence bežkyniam otvárať, mi takto jeden vystrekol rovno do buľvy. Ak ste doteraz nevedeli, aké je mať energeťák v oku, ušetrím vám čas, štípe to, ale dá sa to prežiť. Rovnako ako fakt, že pred deťmi som sa mohla oveľa precíznejšie a dlhšie pripravovať na podobné udalosti. Po deťoch si ich viem zas viac užiť, precítiť a byť za chvíľu spotenej samoty velice vďačná…

20190914_150811