Ako išla Dominika na tajnú oslavu a dar nedoniesla!

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

20200716_163148

#MATKAROKA

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí (🤬) a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

20200715_170958

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) O 23:11 vystupujem z autobusu pod Hlavnou stanicou a s nádobou od koláča, v ktorej nesiem kúsok z neho deťom, si rezkou chôdzou šúcham stehná na stanicu. Pred stanicou stihnem niekoľko rozmazaných selfie. Vo vlaku ďalšie. Zo stanice v Zámkoch sa s vydratými stehnami terigám na benzínku, kúpiť zvyšné kinderko aj s vysokohorskou pumpárskou prirážkou (1.49€) a odtiaľ si opäť volám taxikára s prízvukom. Tentoraz už mlčíme. A keď už si myslím, že môžem hodiť sprchu a posteľ, druhorodená vycíti matkin návrat a nechce si ho nechať ujsť. Nuž čo, veď aj inokedy chodím spať o pol štvrtej. No len to ráno bolí akosi viac… Viď fotky. Samozrejme ide o čisto ilustračné zábery a ako môžete vidieť na poslednom, nebolo to so mnou až také tragické, či?

20200716_163129

Ako Dominika perky z pesničky varila!

Letí, letí, všetko letí… letí, letí… perky letia! Teda ony (skoro) vyleteli z okna, lebo ich príprava ma tak vy-točila, vy-čerpala, že som myslela, že vy-letím z kože… Ale som v poriadku. A okrem iného mi pomohlo z tejto traumy sa dostať aj tým, že som sa o tom rozpísala.

Takže prečo?… V poslednom čase si okrem recesisickej kapely z Ruska s poetickým nazvom Little Big, fičíme aj na uspávanke s makovými slížami, lebo druhorodená si to len tak konverzačne pospevuje. Tak zákonite skôr či neskôr musela padnúť otázka: „A ty si prečo ešte nikdy nerobila perky vakové?“ (pozn.vakové v Táninom slovníku rovná sa lekvárové. Karol tento slovník rád sám využíva.) Prečo? No lebo to nie je práve fit recept a všeobecne nie som fanúšik sladkých obedov. Ale keď som minule zvládla žemľovku, ani perky ma nedostanú… #ibazebynie!

Recept

Recept som si otvorila prvý, ktorý mi Gúgl vyhodil a hneď sa mi aj zapáčil, lebo miesto zemiakov tam išlo staré pečivo a toho máme u nás vždy dosť. Akurát na bonvivani.sk písali, že treba k tomu prihodiť hrubú múku a tú som, ako inak, nemala. Manka ako priateľ na telefóne povedala, že nevadí, dobrá bude aj hladká… Vonku pršalo. Tak bola dobrá.

Postup

Ibažeby nebola… V recepte písali, že mi vznikne elastické nelepivé cesto. Ehm. Povedzme, že cesto to bolo. Ale lepilo sa ako žuvačka, ktorú ste mali z úst vypľuť už pred dvoma hodinami… Pol kila múky šlo do cesta a ďalšieho štvrť kila som minula na posyp dosky, valčeka, prstov a všetkého, čo prišlo do styku s cestom. Aj vy ste sa niekedy pozastavili nad tým, ako sú ženy vo filmoch po pečení „zafúľané“ aj na ksichte? Tak ja už viem prečo… Lepilo sa im cesto! Akože nebyť toho menšieho decka vedľa mňa, ktoré voňalo svoj kusok cesta a snažilo sa vyvaľkať si ruku, asi aj susedia by vedeli, že robím perky, lebo okrem zvukovej kulisy, by im jedna cestová pristála na okne… Ale mňa len tak niečo nezastraší, takže vyvarím prvú várku, nech môžeme ísť my dve jesť. A zvyšok, kým bude decko spať. Nasypem mak do misky, nech máme posýpku. Je to ten bez cukru. Ja doma nemám práškový cukor, ako inak. ALE, našla som sladidlo, ktoré som kúpila prvorodenému v lekárni, keď mal nekonečnú hnačku. Účel to splnilo. Ide sa jesť.

Dominika Gordon Ramsey

Podľa hesla: Nedojedaj po deťoch, som zjedla aj jej porciu. A spokojná, že chuťovo sú perky perfektné, som ju išla uspať. Veď ma čakal ešte druhý polčas zápasu s perkami. Hneď v jeho úvode som rozj… rozbila pohár, ktorý nemal s receptom ani postupom ani s ničím, čo sa v danej chvíli dialo v kuchyni, nič spoločné. Bol len v zlom čase, na zlom mieste. Ale keďže som sa pre zmenu neporezala na skle, ani mi žiadny úlomok neskončil v nejakej končatine, pokračovala som vo výrobe periek (-ak sa to takto neskloňuje, je mi to momentálne fuk, perky si nezaslúžia moju návštevu julsavba-znalí pomerov vedia). Poučená z predošlej várky som priebežne všetko múčila a keď mi začal náhodou pretekať lekvár z nejakej perky, neváhala som zmeniť jej tvar na batôžtek, len aby som to už mala z krku… Ale nebojte sa, keď som dala tú vybuchnutú kuchyňu do normálu a naložila som mužskému osadenstvu perky na tanier, tvárila som sa minimálne ako Gordon Ramsey, keď ma pochválili, že perky sú výteční. Vraj ich mám robiť častejšie. Ehm.

Koľko mešká jedna KariMatka na stretnutie s kamoškami?

Káč, káč, kačena… nasypem ti jačmeňa… Ako dobre, že pre blízke stretnutie tretieho druhu s prírodou netreba chodiť ďaleko. Tentoraz napríklad na bratislavskú Kuchajdu.

Akurát sa tam musí človek dostať… Však áno… A ako to u mňa býva zvykom, Dominika mieni, plynutie času mení. Ehm. Na moje pomery trochu stručne, ale zato aj s časovým rozpisom! To chceš vidieť.

6:44 – Zvoní budík prvýkrát. Ležím ďalej.

6:54 – Zvoní budík druhýkrát, stále ležím ďalej.

7:04 – Zvoní budík tretíkrát, ležím a dívam sa na muža, ktorý povedal, že ide skoro do práce a nevie zobrať syna do škôlky. Pýtam sa či zaspal. Vraví, že nie.

7:28 – Muž berie Karola do škôlky.

7:28,5 – Budí sa druhorodená.

7:42 – Vyliezame z postele, že uvaríme polu (čítaj spolu) kašu.

8:00 – Jeme kašu.

8:23 – Umývame si zuby. Ja v kúpeľni. Táňa v obývačke.

8:34 – Prezlečená z pyžama a vykakaná dávam umývať riad.

8:44 – Táňa pozerá Olafa, ja Instagram. Idem dať prať.

8:47 – Táňa zapína práčku.

8:49 – Nachádzam v spálni odevy, ktoré som chcela dať prať.

8:52 – Idem variť.

9:20 – Balím veci na stretko, kam máme doraziť 10:30.

9:27 – Upratujem kočík.

9:36 – Vyberám nám outfity do mesta.

9:47 – Doprala práčka. Vyberám šaty do lavóra a idem si umyť vlasy.

9:50 – Šípim, že budem meškať… (mohla by som dať plurál, lebo Táňa to tiež nestihne, ale je v tom nevinne).

10:00 – Zisťujem, že vybratý aufit pre mamu nie je okej. Volím plán B.

10:03 – Rýchlo si kreslím tvár. Táňa sedí v pymažu (čítaj pyžamo) v kočíku a kričína mňa, že sa chce kočikovať.

10:10 – Fénujem si vlasy aspoň na oko.

10:13 – Obliekam Táňu.

10:20 – Hľadám Táninu bábiku po byte a nadávam.

10:24 – Nachádzam bábiku. Stále nadávam.

10:28 – Zamykám dvere a volám výťah.

10:43 – Nastupujem na X33-ku.

10:52 – Stojím v autobuse. Autobus stojí v zápche.

11:03 – Vystupujeme na Šafárikovom námestí. Bežíme cez cestu.

11:05 – Nastupujeme na električku č.4 smer Zlaté piesky.

11:06 – 11:12 – Utieram si pot z čela.

11:24 – Prichádzam na miesto určenia. Už nenadávam. Teším sa, že ich vidím. Ani ony nenadávajú. Asi sa tiež tešia, že ma vidia.

Kreativite sa v korona časoch medze nekladú, ALE za akú cenu?!?

Karanténa posledných týždňov priniesla množstvo umytých okien, uprataných skríň, nervových zrútení, vypitých fliaš alkoholu a v neposlednom rade aj rovnaké množstvo nových handmade tvorcov! ALE POZOR! Buďte opatrní a rozmyslite si, do akých ručne robených projektov sa v karanténe pustíte! (Teda aj mimo nej, ale terazky je toto aktuálne…) Lebo z kreatívne stráveného predpoludnia sa šmahom ruky môže stať manuálne vyťažený DEŇ A POL! Neveríte? Uveríte.

Na čas strávený pri slanom ceste som si brúsila zuby už nejeden karanténny deň, ale vždy sa našlo čosi iné (viď odsek vyššie. Platí všetko okrem umytých okien, tie na mňa špinavo hľadia ďalej)… Až jedného pekného pondelka mi napadlo, že ani variť nemusím, aj ponožiek mám dosť opratých, aj záchod je v solídnom stave, ani rúru nebudem využívať na iné, tak prečo nie? Recept znel jasne, 3 hrnčeky múky, 2 hrnčeky soli a 1.5 hrnčeka vody. No len! Nie je hrnček ako hrnček. A ja som si tak predtým pomyslela, že nech je toho dosť, tak vezmem ten širší!!! Och. Aký omyl. Mala som mať za odmerku radšej tú fancy šálku na presíčko, do ktorej lejem deťom mlieko, lebo viac nevypijú. Akože viete, koľko bolo toho cesta??? TRI PLECHY… Ono aj to by bolo (skoro) v pohode, keby som jeden a pol plechu nemusela dopĺňať z vlastných kreatívnych zdrojov, lebo jedno dieťa sa po pár vykrojeniach radšej hralo, že robí ježka, pritom si pichlo si špáradlo do prsta, (Poznámka pod čiarou: Nebolo veľa krvi, naozaj) a potom si do cesta otlačalo legového Emeta či iné hračky, ktoré nemali potenciál stať sa odliatkami. A druhé malo najväčšiu zábavu z toho, že do svojho kúska cesta sypalo ďalšiu a ďalšiu (a ďalšiu) múku.

20200427_101116

Korálky od Dominiky aj Náušky of the day

Tak si vravím dobre, spravím korálky. Lenže koľko korálok sa ti chce šúľať, keď vieš, že to nikto nosiť nebude? Predstavili ste si číslo? Tak ho teraz vynásobte aspoň tromi. Ale nevadí, vymodelujem si ku korálkam aj pár dizajnových náušničiek. Nápad za milión ozaj! Lebo len teraz zistíš o sebe, že máš chabú fantáziu a technické prevedenie jak by smet. Nuž čo, budeme sa tváriť , že to také raw, industriálne, asymetrické aj malo a chcelo byť. A stále máme len jeden plech v rúre a druhý na linke a tretí v nedohľadne… A ešte toľko cesta pred nami. Ale zaťala som sa, to cesto predsa nevyhodím! Veď som ho „hňácala“ vlastnými rukami, aj TEN prsteň som si kvôli nemu dala dole. Dokonca aj to dcerino cesto doj*bané pardon, vysušené od množstva múky, som masochisticky vodou prebrala k životu a vzniklo tak niekoľko hviezdičiek, srdiečok (čo snáď zužitkujem v decembri na strom) dva odtlačky detských rúk a ako bonus dva odtlačky detských uší (-čítate správne)… Hold, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé krycie manévre. A po pouhých 4 hodinách som vybrala prvé plody našej práce (ehm teda zábavy).

20200427_175848

A tá echt zábavná časť ešte len mala prísť. Farbenie výtvorov. Najskôr opatrenia. Kartóny, rôzne podložky a handričky, aby nedošlo k poškodeniu kuchynskej linky, výber farieb, štetcov, ochranné opatrenia pre druhorodenú v podobe celorukávového podbradníka z deemky po bratovi. Veľmi odporúčam. Následne ratovanie prvorodeného, ktorému ste ochranný odev nevymysleli a on si zelenou farbou skrášlil nové tričko s Mickeym. Hneď na to, hádzanie trička do pračky s ďalšími špinavými odevmi (ktoré doluješ kade tade, lebo veď máš relatívne všetko opraté. Dôraz je na slove relatívne). Medzitým zistíš, že prvorodená radšej maľuje seba, pričom sa neubránila ani degustácii… A tak si po tom všetkom ideš maľovať oné náušky a v duchu si hovoríš, že už NIKDY nebudeš zjednávať s handmade tvorcom cenu za jeho výrobok (niežeby som to robila často, ale stalo sa…)! Ja sama by som si za svoje kreatívne bludy vypýtala aspoň desať eur za pár (tak som sa namakala na nich), no hanba by ma fackovala, keby sa tie moje kriple porovnali s kúskami v rovnakej cenovej kategórii z handmade náušnicového sveta. Medzitým budú v rúre slimáky, odtlačky z lega a pár ďalších korálok ešte aspoň hodinu a pol… Takže to mi chcete povedať, že sa k tomu musíme na ďalší deň vrátiť? Ve-ru-že… A to vás ani nejdem nudiť detailmi, ako som miesto vyložených nôh, strávila ich poobedný spánok lakovaním náušiek a po ich zobudení to robila na pozadí hier s kamiónom, hry na mimoňov (ja som Kevin, keby ste chceli vedieť), okrikovania jednej, že to sa nepapá, prípadne na pozadí ratovania druhého, ktorý spadol na rovnej zemi a krváca mu jazyk… Ale niekto múdry raz povedal, že nie cieľ je dôležitý, ale cesta. Ale to asi nevedel, koľko toho CESTA bude…

2 a pol užitočnej rady (nielen) pre PRVOMATKY, ktoré ste inde nečítali! (2. časť)

Asi ste si už mysleli, že som sa prvým kolom dobrých rád, na ktoré sa ma síce nikto nepýtal, ale som na svojej stránke a tu si môžem písať, čo Ja chcem, vyčerpala, nebojte sa, nejaká rada, dve sa vždy nájde. A hlavne, na túto druhú časť som dostala vyslovenú požiadavku od vás. Presnejšie od jednej z vás. A to už niečo znamená. A preto, nech sa páči, druhé kolo je tu a tentoraz to bude hlavne o fyzickej zdatnosti!

1. Drepy – drepy- drepy!

Že vy tu nie ste na to, aby ste u mňa čítali cvičiace tipy a triky? Že na to vám stačí Facebook Fitmamy? Tak moje zlaté, ste na omyle, lebo, aj Ja, taká vetchá telesná schránka, môžem mať pre vás radu nad zlato. Síce nie je tak úplne z mojej hlavy, ale sama som si ju otestovala v praxi, tak si myslím, že môžem túto informáciu šíriť v dobrom duchu ďalej. Samozrejme ale ďakujem Vlaďke z BellyKick, že mi ju svojho času poradila ako prvá. Drepy sú super cvik na zadok, to vie asi skoro každá z nás. A určite mnohé poznáme viaceré variácie tohto cviku, ktorý počas tréningov nejedna z nás aj aplikovala na svoje rite a stehná. Ale teraz nejdem rozoberať drepy v posilke či telocvični alebo na karimatke (haha…), teraz mi ide o drepy pri úplne iných činnostiach. Počas bežného mamičkovského dňa doma či vonku. Začnite drepovať miesto klasického zohnutia! Táto rada je doslova nad zlato respektíve nad diastázu… lebo práve pri diastáze by sme si veľmi nemali namáhať priame brušné svaly, ktoré sa od seba vzdialili a klasickým zohýnaním im viac uškodíme, ako pomôžeme. ALE, ak sa pri napĺňaní umývačky, práčky, zbieraní hračiek, šatstva či detí zo zeme, naučíme zohnúť prostredníctvom drepov, rozhodne to nebude na škodu. Nezabudnite na to ani v exteriéri. Napríklad pri hojdaní dieťaťa na takej tej dvojramennej hojdačke, kde je raz hore jedno dieťa, raz druhé (respektíve, raz je hore mama, raz je v drepe mama…). Prípadne, ak sa už zohnúť musíte, lebo detská postieľka a iné… tak pri tom zdvihnite jednu nohu. Zapoja sa úplne iné svaly, ako v prípade, ak zostanú na zemi obe nohy. Viem, že sa mi to už mudruje, keď som bola sama poučená. Ale ja chcem, aby to vedelo čo najviac matiek, lebo mnohé ani netušia, že diastázu majú a ak aj nemajú, aspoň si takto nenápadne krok za krokom, pardon drep za drepom budujú pevnejšie pozadie a stehienka. A napríklad, ja som už dostala aj prvý kompliment od manžela! Od januára síce nerobím len „umývačkové drepy, ale ani na ne som nezanevrela.

2. Nohy sú nové ruky

Hoci drepovanie je výhodné nielen pre matkinu diastázu, zadnicu či chrbticu, nie vždy sa matke drepovať chce. Respektíve, sú dni, kedy matke či deťom stále niečo padá z rúk, zo stola, z prebaľovacieho pultu a zakaždým sa matke nemusí chcieť zísť úplne k zemi  napríklad pre jednu ogrcanú plienku. A preto milé dámy, začnite aplikovať nasledovnú dobrú radu: Nohy sú vaše predĺžené ruky! Ak si toto čítate, ak ešte len dieťa vytvárate, začnite trénovať už dnes! Neviem ako vy, ale ja som bola počas tehotenstva mimoriadne šmatľavá. Akoby boli moje ruky pohádané so zvyškom tela a vraveli si: „Haha, sme zvedavé, ako si poradíš s tou spadnutou lyžičkou, ty vorvaň.“ Ale tu môžu prísť na rad práve nohy. Lebo aj nohy majú prsty a keď sa ich naučíte správne používať, budú vám veľmi dobre slúžiť. Najskôr je dobré trénovať naboso, vyšší level už zvládne úchopy aj v ponožkách! Takže ideme na to: Pozrieme sa na spadnutý predmet, roztiahneme prsty na nohách, uchopíme spadnutý predmet a potom opatrne, aby sme nestratili rovnováhu, pomaly zdvíhame nohu k ruke, aby tá prebrala štafetu. Najľahšie je dvíhanie nohy smerom k zadku a odtiaľ si prevziať inkriminovaný objekt, ale bývalé jogínky či inak zdatné osoby, môžu zdvíhať dolnú končatinu aj spredu. V prípade, že prsty úchop uvoľnia, postup opakujeme až do zdarného zdvihu. Veď z času na rodičovskej nám to vystane, nie? Hlavne tým svoje skills aj cibríme. (Napadlo mi podobenstvo s tými automatmi na plyšákov, kde púšťate medzi hračky také rameno a to potom ťahá plyšáka von. Ale nebojte sa, postupom času budete podstatne úspešnejšie ako hentie prachy ťahajúce automaty!)

2.5 Moje telo, môj chrám

Táto polorada je primárne určená tehotným, ale pri miernej úprave je samozrejme aplikovateľná na ľubovoľný „chrám“. Pravdepodobne ste už kdesi počuli vetu: „Tehotenstvo nie je choroba“. A potom ešte iné hlášky o tom, ako sa netreba v tehotenstve obmedzovať, nič neriešiť a byť aktívna ako pred otehotnením. Sa-mo-zrej-me. Ale hlavne… riešte veci so svojím telom, ako to cítite vy SAMA. Určite nie je každá taký lemravý mrož ako som bola miestami napríklad aj Ja, ale rozhodne každá z nás nie je prehajpovaná Jasmina A. teda už V., ktorá bola počas svojho tehotnenia taká akčná, že sa pri nej bežná funiaca tehotná cítila ako úplná chuderka (aktuálne by mohla byť príkladom aj Dominika C., ale myslím, že Jasmina bola akčnejšia aj od nej)… Takže nepanikárte, ak nie ste na tom, ako iné akčnejšie skoromatky a robte veci, ako ich cítite. Ak sa chcete nechať ľutovať a obskakovať (ako ku koncu miestami aj ja), no a čo, vyrábate v sebe nového človeka a je v poriadku, ak sa pri tom cítite sem tam aj na piču a neprežívate to ako najkrajšie a najeuforickejšie obdobie vo svojom živote (ja som si napríklad oveľa viac užila obdobie nevesty, kedy som bola štíhla, multiorganizovaná a mohla som dačo popiť či si zapáliť…), ešte aj tak prídu chvíle, ktoré toto všetko tromfnú.

Ako sa KariMatka vybrala na galavečer Superblogera a necvrkla si!

30. januára sa v bratislavskej Starej tržnici rozdali betónové sošky jednorožcov pre superblogerov v siedmich rôznych kategóriách. A ja som tam nemohla, respektíve nechcela chýbať. Hoci ja mám s mojimi pseudo-výlevmi, rádoby fejtónmi a povrchnými kvízmi ďaleko od supermamablogerky, moje ego mi nedalo sa neprihlásiť do nultého ročníka súťaže Superbloger. Lebo veď, motyka môže vystreliť a porote sa môže páčiť práve môj štýl písania či použité fotky (aj keď tie nie sú u mňa prioritou). Pozor, spoiler alert (ha), nepáčili sa. Ale nebojte, nejdem tu teraz rozpitvávať, kto vyhral, mal vyhrať, prečo vyhral, načo vyhral a koľko toho vyhral, to je podľa mňa od veci. Lebo stále sa bude cítiť niekto ukrivdený. Porota vybrala, nám sa to mohlo viac či menej páčiť, ale to je tak všetko a akékoľvek úvahy sú zbytočné. Či? A hlavne! Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa (tak som počula). A ja som sa veľmi pekne zúčastnila. Veď uznajte…

OP9A5693

Ale nebolo to len tak. Lebo hoci je pre niekoho zjav druhoradý a je až zhnusený tým, že niekto ďalší rieši svoj outfit na galavečer, pýta si rady alebo kupuje šaty. Pre mňa to bola príležitosť, byť chvíľu reprezentatívnejšou zložkou svojho košatého Ja. Lebo hoci nepatrím k tým spustnutým matkám, ktorých uniformou sú tepláky bez ohľadu na okolnosti, nie som ani druhý extrém, ktorý by chodil po dieťa do škôlky v umelých riasach, (umelom) kožuchu a v malých čiernych šatách. Preto ma zaujal dresscode v štýle „Hollywood glam“. Aj keď teda moje, nazvime ho, ešte stále popôrodné telo, bolo trochu v strese. Ale keďže je KariMatka veľmi vynaliezavý jedinec, nakoniec si poradila. Niečo som mala v skrini, niečo mi požičala kamarátka, niečo manželova mama, niečo málo som si aj kúpila. Takže si dovolím tvrdiť, že som k tomu pristúpila aj eko-logicky aj eko-nomicky.

photo-7330

Tenkrát poprvé umelé riasy

Hoci si myslím, že sa viem celkom vkusne nalíčiť aj sama, rozhodla som sa, že na túto príležitosť zvolím profesionálnu vizážistku, a tu mi do „instaživota“ už dávnejšie prihral šikovnú a sympatickú ženu Beátu Husár, ktorá to vie nielen so štetcami, ale má aj dobrý zmysel pre humor (lebo sa jej páči ten môj, ako inak), zodpovedný prístup k našej planéte a ešte má aj dobré srdénko, lebo mi venovala svoj čas a talent, len preto, že ma chcela týmto spôsobom podporiť v tom, čo robím. Za čo ti Bei takto verejne ešte raz ďakujem. A ešte ti ďakujem za skúsenosť s pavúčími nohami. Akože moje malé riasofilné srdce zaplesalo. V čase, keď sa na sociálnych sieťach a internetoch do nemlátom opakuje, aká je dôležitá sebaláska, neskromne priznávam, že mám super oči a bru-tál-ne mihalnice. Preto by mi nikdy nenapadlo siahnuť po umelých. Ale tých pár pavúčích nožičiek spravilo môj pohľad akýsi viac hollywoodsky! A ešte som mala zábavu aj pri odličovaní, keď sa postupne na mojom (ekofriendly) odličovacom tampóne postupne objavovali tie „štvorkončatiny“. A myslím, že sa páčili aj druhorodenej, lebo mi pri onej rannej aktivite (rozumej o tretej ráno) vehementne asistovala. Ale vrátim sa späť v čase. Mejkap už bol, ešte fascinátor a mohla som vyraziť do bratislavských ulíc. Konkrétne ešte do Déemky, lebo náplasti na topánky sú ozaj skvelý vynález a potom aj do Billy, lebo džúsik a Kinderko sa doma na uplácanie potomstva sami neobjavia.

20200130_162437

Čo všetko mi stiahla sťahovacia bielizeň?

Doma som rýchlo vymenila pohodlnú kojaciu podprsenku za podstatne menej pohodlnú ozajstnú, ktorá aspoň opticky vrátila prsia skoro na ich niekdajšie miesto. Na rôsolovité brucho som navliekla sťahovaciu bielizeň a po tomto krátkom, ale intenzívnom kardiu som na seba navrstvila zvyšné časti odevov, vypátrala doplnky, zabalila náhradné zicherky (lebo ten top bol handmade upravený), vybalila lodičky zo škatule (v podstate obuté tiež tenkrát poprvé), decentne utrela pot z čela, lebo veď mejkap, rozlúčila sa s prvorodeným a stratila sa z dohľadu druhorodenej (takzvaná negácia Džina z Aladinovej lampy), počkala si na Hopin a hop do Starej tržnice. A tu som sa nechala očariť svetlami, červeným kobercom, komplimentmi, proseccom, outfitmi mojich zlatých kamarátok aj tých neznámych a množstvom tvárí, ktoré boli pre mňa dovtedy len online osobnosťami. A ja som si to naplno užila, skoro som aj cikať zabudla ísť. Ale keďže som si chcela skontrolovať zazicherkovaný top, vytratila som sa na toalety, lebo veď zrkadlo. A si vravím, keď už som tu, tak si aspoň cvrknem! A teda, neviem, či máte skúsenosti so sťahovacou bielizňou, ale možno vám poviem novinku, ona vám stiahne aj mechúr! Keď som si uvoľnila vnútorné orgány z jej zovretia, mechúr zaplesal a vypustil náklad rovnajúci sa potrebe po troch veľkých pivách bez prerušovania menšími cik-pauzami. Neuveriteľné! Ešte neviem, ako využijem tento poznatok do budúcna, ale rozhodne na to nesmiem zabudnúť, lebo toto sa ešte môže niekedy hodiť… Napríklad o rok na ďalšom ročníku Superblogera, kde sa (teoreticky) ocitnem medzi nominovanými mama blogerkami a budem si z toho chcieť cvrknúť…

Fotky by: Norbert Marci, Adam Prommer, Robert Hruboš a Ja

KVÍZ: Ako veľmi ste IN a rozumiete mladej generácii?

Ahojte,  dlhšie sme tu nemali kvíz a pri vyberaní umývačky riadu mi napadla jedna zaujímavá téma, s ktorou sa raz stretne každý rodič. Ten okamih, kedy si otecko či maminka myslia, ako veľmi sú pre svoje deti COOL a ani netušia, že už sú dávno OUT. Ja sama mám na to ako matka ešte čas pár rokov, ale keďže som aj niekoľkonásobná krstná mama, každým dňom čakám, kedy na mne moje dva staršie exempláre, zlomia palicu alebo minimálne displej iPhonu. Ale pozor, nasledujúce otázky si pokojne môžu zodpovedať aj nerodičia, ktorí chcú vedieť, či sú ešte v kurze alebo sú už za zenitom (-toto by mládež rozhodne nepoužila, ale vy ma isto chápete). Tak smelo do toho!

1. Kto sú to „homies“?

a) Tí, čo stále sedia doma
b) Kamaráti, parťáci
c) Familiárne pomenovaní bezdomovci

2. Čomu sa venuje český mladík, na verejnosti známy pod menom Creep?

a) Je to raper
b) YouTuber
c) Futbalista

3. Kto je to Billie Eilish?

a) Americký spevák
b) Americká modelka
c) Americká speváčka

4. Čo je to TikTok?

a) Moderný výraz pre otázku: Koľko je hodín
b) Počítačová hra
c) Mobilná aplikácia

5. Ktorý slovenský Youtuber má najviac odberateľov? /ak nevieš, čo je odberateľ, rovno si daj, že nevieš správnu odpoveď/

a) Gogo
b) Explo
c) Menameselassie

6. Čo alebo kto je to Minecraft?

a) Moderný výraz pre handmade tvorcu
b) Počítačová hra
c) Sociálna sieť

7. O čom je seriál 13 reasons why?

a) O 13 dôvodoch, prečo nechodiť do školy
b) O 13 dôvodoch, pre ktoré niekto spácha samovraždu
c) O 13 dôvodoch, prečo ne/mať sex

8. Čo robí Kendall Jenner?

a) Nič
b) Herečku
c) Modelku

9. Kde môžeme vidieť Olivera Osvalda?

a) V seriáli Oteckovia
b) Na ihrisku
c) Na YouTube

10. Čomu sa venuje persóna Mína?

a) Športu
b) Spevu
c) Stand Up-u

11. Čo vyjadruje v slangovom slovníku slovo „CRINGE“?

a) Mimoriadnu trápnosť
b) Pokrčený odev
c) Osobu, ktorá sa o seba nestará

VYHODNOTENIE

(ɐ ˙11 ‘q ˙01 ‘ɐ ˙6 ‘ɔ ˙8 ‘q ˙7 ‘q ˙9 ‘ɐ ˙5 ‘ɔ ˙4 ‘ɔ ˙3 ‘q ˙2 ‘q ˙1 :ǝpǝʌodpo ǝuʌɐɹds)

0 až 2 správne odpovede

Hmm… Nechcem vám kaziť radosť, ale pre mladú generáciu ste s veľkou pravdepodobnosťou stelesním slova „cringe“. Ale, aby ste tomu lepšie porozumeli, poviem vám to slovami českej kinematografickej klasiky z roku 1989 (lebo to vám aj tak bude bližšie) „Vrať se do hrobu!“ Každopádne vás to až tak mrzieť nemusí, lebo zrejme ani nestojíte o to, aby vás tínedžeri brali medzi seba ako rovnocenného partera do diskusie. Na druhej strane, možno vám nezaškodí trochu sa zaujímať o svet mladej generácie, aby ste aspoň mali predstavu, či vás tí „výrastkovia“ v prostriedku mestskej hromadnej dopravy práve silno „nezdissovali“ alebo „nezhejtovali“ napríklad zato, že ste už príliš starí…

3 až 5 správnych odpovedí

S vami to už nie je také zlé a vaše odpovede neboli úplný „fail“. Ale netešte sa predčasne, pre mladých stále nie ste dosť COOL. Na druhej strane, vy, na rozdiel od vyššie uvedenej skupiny, už aspoň tušíte, o čom sa mládež na zastávke autobusu, či v izbe vášho adolescenta, baví. Zrejme sa ale stále nevyhnete trápnym otázkam typu: „To kto je?“ a tým pádom aj tak skončíte s nálepkou „lame“. Aby som vám ušetrila čas, tak vám to rovno preložím, ste nudní, o ničom a ako som spomenula v úvode tohto úseku, nie ste dostatočne cool.

6 až 8 správnych odpovedí

Tu už to vyzerá viac ako sľubne. Nielenže zväčša rozumiete, o čom sa dnešná mládež baví, dokonca sem-tam sami použijete nejakú trendy hlášku. Možno úplne presne netrafíte kontext, ale zas, aj snaha sa cení. Okrem toho sa snažíte držať krok s dobou aj technológiami a jedno z tých dvoch vám aj celkom ide. Nič to zato, veď ako sa hovorí, nemôžeme mať všetko. Takže hoci ani vy nedisponujete kľúčom k srdcu tínedžera, aspoň viete (alebo minimálne tušíte), či si robí srandu z vás alebo s vami.

9 až 11 správnych odpovedí

Ak nie ste tínedžer, ktorý náhodou natrafil na tento kvíz a z prdele si ho urobil, tak vám blahoželám, podľa všetkého rozumiete mladej generácii. Respektíve minimálne rozumiete, o čom sa bavia a čo počúvajú či sledujú, určite menej stále rozumiete tomu, že prečo to robia… Budete vedieť, čo mysleli, keď vás nazvali „lúzrom“, ale rovnako dobre pochopíte, aj keď vám povedia, že ste „hype beast“ (to ale veľmi nepredpokladám, že sa stane…). Na druhej strane si napriek svojim vedomostiam a tínedžerským jazykovým zručnostiam, príliš nefandite, pretože akonáhle sa dostanete cez istú vekovú hranicu, pre mladých nielenže prestanete byť cool, ale rovno prestanete existovať. Ak samozrejme nie ste ich rodič. Pre rodičov jedna (dobrá?) rada na záver. Nesnažte sa na silu zapáčiť svojim adolescentom tým, že budete poznať ich idoly a slovník, pretože oni majú senzor na „fake“ a budú vás brať, len ak zostanete „true“ a „real“. #peace

 

 

Malá (nočná) úvaha o… PRSIACH! Znamená kojenie ich smrrrť?

Ja viem. Prsia sú tu na to, aby dali poživeň nášmu potomstvu. Ale teda čas, ktorý strávili na hrudi, kým sa ujali svojej funkcie (viac či menej úspešne, samozrejme), by sa nemal opomínať. Hlavne, ak by sme sa spýtali samotných pŕs…

Minule po romantickej situácii s manželom (-veru, aj dvojnásobní rodičia sa k tomu sem tam dostanú, veď ako inak by existovali trojnásobní rodičia. Síce o 4- a viac-násobných rodičoch sa dá uvažovať aj ako o jednorožcoch, len s tým rozdielom, že teda vieme, že existujú) sa mi znenazdajky objavil pred očami obraz mojich pŕs spred dvoch detí. A vravím mužovi: „Ja som mala také pekné prsia.“ A moj pohotový partner odpovedal: „Aj teraz máš.“ SPRÁVNA ODPOVEĎ! No my aj tak vieme svoje… ale hlavne, ony vedia! Nemyslím teraz matky na diskusných fórach, ktoré hovoria o prsiach iba ako o napájadle a prudko (skoro ako očkovanie) odmietajú akékoľvek vyjadrovanie ľútosti nad neodškriepiteľným faktom, že čo sa s nimi deje rokmi kojenia, nie je s kostolným poriadkom. Myslela som prsia. Tie vedia svoje. Ale mlčia. Mlčia a statočne znášajú svoj údel a dívajú sa na svet z takej výšky, aká im je práve umožnená. Alebo teda minimálne na zem sa dívajú, na zem pod sebou totiž vidia najlepšie.

Mato a Domca-report538

Pohľad do minulosti a späť do umývadla

Tie moje sa napríklad kedysi rady pozerali na seba do zrkadla. Teraz sa na seba pozrieť nedokážu. Niežeby boli na seba urazené, akurát im zrak padá niekde inde. Uhádli ste, väčšinu času čumia do umývadla a rozmýšľajú o svojich mladých letách (nemyslím Slovenské pedagogické nakladateľstvo).
„Mala som si ich odfotiť,“ pokračujem vo svojej malej nočnej úvahe. „Na pamiatku…“ Akurát pred bližšie nešpecifikovaným počtom rokov neboli „holaté“ fotky štandardný dorozumievací prostriedok pri zoznamovaní (teda neviem ako na pokeci…). Že ja tebe kozy, ty mne svoje zviera(tko). A hlavne, ani technika nebola tak popredu, aby sme si kompromitujúce zábery hore dole posielali… Ešte šťastie, že mi zostali aspoň spomienky a pár podprseniek, ktoré sú mementom doby, kedy sa moje cicky do nich vošli a dívali sa na svet pekne zvysoka… Dnes by som ich mohla celkom pokojne použiť ako chrániče na kolená, ak by som sa rozhodla, že sa predsa len naučím korčuľovať.

Mato a Domca-report551

Aby ste mali predstavu. Prsia som nezdedila po otcovi, ako sa hovorievalo. Ale s väčšou hruďou, ide ruka v ruke aj väčšia zodpovednosť. Mama mi zvykla hovoriť: „Nehanbi sa, nekradla si.“ Nie veru, v tomto prípade bola štedrou pani Genetika. A ja som sa nehanbila. V rámci slušnosti samozrejme. Ale niekedy mali aj dievčatá problém pozrieť sa mi do očí (hashtag skromne). Nosili sa tielka s výstrihom, crop topy. Áno, milé mladšie čitateľky, crop topy tu už raz boli. Len my sme ich volali polovičné tričká. Ale pardon, toto nemá byť módne okienko, toto je okienko o tom, či je kojenie∗ pomyselným predposledným klincom do rakvy sexi výstrihov…


Och, tie vlasy… Ale zas, to brucho! A tie prsia…!

Že prečo predposledným? Lebo čo náhodou nedokoná vaša prísavka všeobecná (-áno, myslela som dieťa), to dokončí pribúdajúci vek v spolupráci s gravitáciou. Ale keď nič iné, môžeme sa na tom aspoň dobre zasmiať. Lebo, ruku na srdce, kto sa nepobavil na pravdivosti tejto fotografie?

boob1

Foto: Mum´s Grapevine

Môj osobný favorit bol svojho času sesternicin vtip, ktorá odkojila tri deti: „Prsia si pekne zrolujem do podprsenky a idem.” Veru, nejedna matka má naporúdzi vtip či vtipnú hlášku na adresu svojich pŕs. A to je podľa mňa v poriadku. Treba si zo seba vedieť spraviť srandu, ale čítala som, že je dôležitá aj sebaláska. Mať rada aj svoje zošúverené, do zeme hľadiace prsia. A teda, keď sa na svoje pomaranče či hrozienka, napriek všetkým ružovým okuliarom sveta, nedokáže žena/matka viac pozerať, ešte vždy existujú aj iné možnosti, ako môže Ona znova nadobudnúť sebavedomie. A ani to jej nemôže mať nikto za zlé. Ženské telo dokáže divy a to niekedy na ňom zanechá výrazné stopy. A ak sa ich žena rozhodne zamaskovať, je to len a len jej vec. Jedna baba o tom písala zo svojho pohľadu na Instagrame a aj by som vám sem hodila link, ale zabudla som, ako sa volala a neuložila som si to… Ale je to tam niekde, možno aj viete, o kom píšem. Ibaže by nie…

Ale, keďže sa už nejaký piatok hrdím hashtagom #KariMatkainšpiruje, nedá mi ešte nenapísať aj pár prudko inteligentných viet (prekvapenieee!). Lebo či už máte prsia ako dve hrozná alebo vnady ako Zuzana B. či Milan L., čo stále vás chcel, hlavné je, aby boli zdravé! A neviem, či ste to už počuli, ale samovyšetrenie prsníkov je dôležitou súčasťou v starostlivosti o seba Sa. A ak aj náhodou tento akt zanedbávate, nezanedbávajte aspoň preventívne prehliadky. Dokonca, ak práve kojíte, neuspokojte sa s informáciou, že počas kojenia ste v bezpečí a žiadajte o sono prsníka aj vtedy (aj ja sa chystám). Lebo aj ja som sa vlani, na mne veľmi blízkej koži, utvrdila, že zdravie je skutočne prvoradé!

∗Poznámka autorky: Autorka vie, že spisovne je dojčiť a dojčenie, ale nemá to slovo rada. Ďakujem za pochopenie. A áno, autorka využila túto tému na zverejnenie aspoň niekoľkých svadobných fotiek z dielne Roba Homolu. Lebo tam ešte dekolt vyzeral k svetu. (hashtag skromne)

2 a pol užitočnej rady (nielen) pre PRVOMATKY, ktoré ste inde nečítali!

Už ste si mohli všimnúť, že som mimoriadne dobrá duša, ktorá si nenecháva užitočné rady a prípadné know-how pre seba. A keďže ma podcast Jednej mamy presvedčil, že stále sú rady, ktoré ešte neboli vyslovené dostatočne nahlas, niektoré z nich tu teraz odhalím. Respektíve mnoho rád už na internete uzrelo svetlo sveta, ale podaktoré z nich aj nemuseli…
Nasledujúce riadky sú preto vhodné pre nastávajúce matky, prvomatky, budúce druhomatky, ktoré už veľa zabudli a všetky ostatné matky, ktoré sú zvedavé, čo (by) mohli urobiť inak… Len jedno malé upozornenie. Všeobecný návod na materstvo neexistuje a možno vám môj tip nezaberie. To neznamená, že nefunguje, len vy alebo vaše potomstvo fungujete na iné kódy, ktoré budete musieť rozlúsknuť samy. Good luck a čítajte s porozumením.
1. Čo do pôrodnice?
V prvom rade si zbaľte veci zo zoznamu tej ktorej príslušnej pôrodnice. Niekde nepotrebujete takmer nič okrem županu, inde potrebujete aj vložky, toaletný papier a vlastné tabletky železa. A čo k tomu? Silu a odhodlanie… bla, bla… Zbaľte si hlavne vreckovky, aby ste si mali do čoho fúkať sople, keď na vás príde plač. Ten od dojatia, ten od nervov na hnusné sestričky, ten od zúfalstva, že neviete utíšiť dieťa, či na ten, že počujete vašu ratolesť ručať pod lampou, lebo má žltačku. A ak idete do pôrodnice s tým, že budete kojiť, kojiť a nič iné než kojiť, tak vám Pán Boh pomáhaj, možno miesto boha skúste Benedikt lekársky a Senovku grécku. Ale nie vtedy, keď sa začnú problémy s tvorením mlieka, ale preventívne hneď. Áno, všetko má svoj prirodzený čas a aj mlieko príde (ibaže by nie), ale ja som nechcela nechať nič na náhodu. Takže, keď som už mala dieťa pri sebe, hneď som si naordinovala oba prírodné medikamenty. A mlieko prišlo. A prišlo ho veľa. Prišlo ho až moc. To sa tiež môže prihodiť. Ale radšej viac ako menej, či? Pri prvom dieťati som sa dostávala do normálu dva mesiace, pri druhom už to bolo rýchlejšie. Pri druhom som už vedela, o čo ide, išla som za sestričkami, že mám veľa mlieka, potrebujem si odsať trochu, nech sa mi uľaví. Neverili mi, uverili, až keď som im pre iných novorodencov doplnila fľašu a pol mlieka. Ostatné som si už nechala pre dcéru, nočnú košeľu a sprchový kút. (Takže, užívať len na vlastné riziko.)
2. Čo domov?
Tehotenské oblečenie – toho sa rozhodne nezbavujte hneď po pôrode, aj keď vás to bude lákať, lebo už ste v inej životnej fáze. Vaše telo ale tento fakt akosi nechápe a v niektorých prípadoch tak skoro ani nepochopí. Samozrejme česť a sláva výnimkám, ktoré rovno z pôrodnice môžu ísť vo svojich fit legínkach, v ktorých odbehli polmaratón. Ale všetkým ostatným smrteľníčkam dobre padnú voľné gumičky a gate, ktoré im nezvýraznia „mafiny“.
Dojčiace oblečenie – ním sa netreba zbytočne stresovať! Rovnako dobre vám poslúžia elastické odevy s výstrihom, ktorý sa vám natiahne až po kozu (nemyslím tú na paši), respektíve bohaté košeľové variácie. A čo je najhlavnejšie, vynosíte to aj po skončení dojčiacej životnej etapy. Samozrejme, ak vás niečo vyslovene zaujme a chcete si urobiť radosť, smelo do toho. Radosť si zaslúžite a ak chcete kojiť v štýlovom tričenku od Koláčovej či Mile, potešte sa. Ja len, aby ste vedeli, že si netreba robiť bezhlavé zásoby „prsofriendly“ oblečenia, ktoré potom budete posúvať za zlomok ceny ďalej.
Látkové plienky – neľakajte sa, nejdem vám vnucovať eko-bio-látkovú prebaľovaciu metódu. To nechám na uvážení každej jednej občianky osobitne. Mne ide o tie látkové plienky, ktoré používali ešte naše mamy. Tie štvorcové kamošky, ktoré dobre sajú, rýchlo nimi utriete grcku, pišanicu (a iné). V lete poslúžia ako ľahká prikrývka, tienidlo (ale samozrejme nezabúdam na prísun vzduchu), tie väčšie aj ako uteráky, prípadne aj miesto jednorázových podložiek na prebaľovanie. Prekryjete ňou plachtu v postieľke, lebo ogrcanú plienku vymeníte rýchlejšie ako celú plachtu. Zakryjete ňou návštevu, aby neodišla označkovaná. Prípadne skryjete aj časti nábytku, ktoré ste uchrániť nestihli. A keď spravíte na konci uzlík, je to aj skvelé žužladlo na prerezávajúce sa ďasienka. Takže, určite si ich kúpte viac. Budete ich mať v zásobe a môžete ich strategicky rozmiestňovať po byte podľa potreby. Pri prvom dieťati som si ich zaobstarala na začiatok asi 5 (kusov, nie balíkov) a myslela som si, aká som frajerka. No potom som postupne chodila do déemky a dopĺňala zásoby, lebo mi tých 5 nestíhalo ani schnúť a už som ich potrebovala opäť!
Oblečenie pre bábätko I. – Ak nie ste fashion/mama/food/lajfstajl-blogerka a nepotrebujete si potomka odmalička štelovať do cool póz v ešte viac cool outfitoch, vrelo odporúčam biele, krémové, prípadne sivé melírové odevy, ktoré sú na gombíky a ideálne máte vrch aj spodok 2 v 1. Nemusíte sa zbytočne stresovať s naťahovaním cez hlavičku, bojovať s meňavkovitým telom vreštiaceho uzlíka šťastia a prdov. Navyše nebude na oblečení veľmi vidno grcky a vydrží vám o pár minút/hodín dlhšie. Že to bude smrdieť? Správne bábo vonia ako mlieko a grcka (žmurkajúci smajlík)!
Oblečenie pre bábätko II.– Bábätká rýchlo rastú. To som nezistila len ja, to vedia už skoro všetci (ostatných onen fakt možno trochu zaskočí). A určite okrem vyššie spomenutých odevov budete mať aj reprezentatívnejšie, v ktorom bude váš mini človek ešte rozkošnejší. A práve z takýchto kúskov si nejaké obľúbené exempláre odložte na pamiatku. Aby ste raz, keď bude doma miesto voňavého bábätka, adolescent pubertálny (-copyright to Horkýže Slíže), mali čo ukázať jeho kamošom či frajerkám /a opačne/ a aspoň trošku ho podľa rodičovských pravidiel strápniť a priviesť do rozpakov. A ktovie, možno raz, ak sa odev dovtedy nerozpadne, uvidíte v ňom aj svoje vnúča.
2.5 Nail Grylls vášho prežitia na materskej
Nie, nepomýlila som sa. Viem, že týpek, ktorý na Discovery Channel zjedol húsenicu, lebo je plná proteínov, sa volá Bear Grylls. Ale vy budete potrebovať na prežitie Nails Done (preklad – urobené nechty)! A hoci sa vám to bude zdať nemožné, lakujte si nechty. Alebo si nájdete inú svoju činnosť, ktorá bude alternatívou k nalakovaným nechtom. Niečo, čo vás udrží v reálnom svete, aj keď sa vám bude zdať, že všetko ostatné je len sen (či nočná mora?). Jasné, že ste naplnené láskou a šťastím a obavami, neistotami (presný opak smeráckych sľubov, čo?), ale treba sa snažiť zostať v rovnováhe. Pre jednu je to nočné lakovanie nechtov, pre inú písanie blogu, pre ďalšiu prechádzka do obchodu sama, pre ďalšiu horúci kúpeľ a kniha (aspoň 5 strán), každopádne sa nevzdajte a uzurpite si tento jeden moment mimo zabehnutých rituálov okolo dieťaťa. A postupne pokojne pridávajte ďalšie, nebudete preto horšia matka. Sú určite aj horšie. Napríklad Ja. Takže ste v pohode.
A budete v pohode aj bez všetkých „zaručených“  rád na internetoch, ktoré si neraz protirečia alebo ani neovládajú pravopis. Stačia vám tie odo mňa (žmurkajúci smajlík). A pokojne mi dajte vedieť, ak chcete pokračovanie, lebo ešte asi nejaké tri rady by som možno vypotila… Chcete? Pardon. Prosíte si?

Ďakujem Vám, že som! Bolo mi s vami dobre, ľubim Vás

Som mama. A zato, že som sa ňou mohla stať, vlastne vďačím mojim rodičom, ktorí sa rozhodli pred takmer 33 rokmi, že sa vydajú na túto záhadnú cestu. A predtým sa na ňu vydali ich rodičia. A ja by som si práve ich, v tento spomienkový čas, rada pripomenula. A možno si to tu trochu strategicky aj odložila pre tie naše dve malé bzdochy (-verím, že ak sa po rokoch dostanú k tomuto textu, ocenia prezývku zo zvieracej ríše), pretože z mojej rodovej línie nestihli spoznať žiadneho prapredka.

Moji starí rodičia tu už nie sú. Odchádzali postupne a dedka som ani nepoznala. Otcov otec zomrel, keď bol ten môj ešte dieťa. Priznám sa, babky som sa naňho príliš nepýtala, nechcela som jatriť staré rany. Ale zavolala som tete, lebo som chcela, aby aj dedko Anton dostal kúsok miesta v tejto spomienke. A ako som si myslela, bol to dobrý človek, ktorý sa s deťmi často hrával. Zistila som, že bol plavčík, tak sa s deťmi často chodil kúpať a brával ich aj do lesa. Určite by bol skvelý dedo. Ale žiaľ, nestihol byť poriadne ani otcom.

20191102_174928

Prvým, kto opustil už mňa, bol starký (-mamin otec. Ako ste si už asi všimli, u nás sme to mali rozdelené, že mamini rodičia boli starkí a otcovi babka a dedko. A keďže nám to dobre fungovalo vtedy, majú to tak aj naše deti dnes). Mala som niečo vyše štyroch rokov, keď sme sa s ním boli rozlúčiť v nemocnici. Spomienok naňho nemám veľa, ale zostal taký pocit. Pocit, čo zahreje, vždy keď sa mi vybaví jeho osoba. Bol to dobrák s tvárou plnou vrások. Stále opálený z roboty na záhrade a okolo domu, rovnako ako starká. Aj robiť vedel, aj vypiť vedel. A keď sa na mojich rodičov kedysi dávno (asi pred 31 rokmi) hnevala moja babka, on bol ten, čo jej pripomenul, že má na Tatranskej ulici krásnu vnučku (-akože mňa. Toto pochopiteľne nie je moja spomienka, to viem od manky). Ale choroba, ktorej meno netreba vyslovovať, si ho vzala skôr, ako sa patrilo. Ostala po ňom veta, ktorú povedal mame v nemocnici: „Postaraj sa mi o nich.” A ostala aj starká, sama vo veľkom dome so záhradou, hydinou, sem-tam prasaťom, psom Picinom a kocúrom Felixom na reťazi (hej, dnes už by som sa na to dívala inak, ale vtedy to bol bežný kolorit v domoch).

Starká bola rázna žena s vyberaným slovníkom kočiša. Rada zvyknem hovoriť, že vulgárny slovník sa u nás geneticky dedí práve po praslici od starkej. Ak si ju chcete vybaviť, potrebujete si predstaviť okrem štíhlej siluety aj zásteru a ručník na hlavu. Pamätám si, ako si ho v predsieni uväzovala a prípadne si ešte hrebeňom upravila kučeravé vlasy. Starkej sme vykali. Aj moja mama jej vykala. To je niečo, čo sa dnes už veľmi nevidí (respektíve nepočuje). Rovnako, ako sa už dnes veľmi nevidí zarezanie sliepky na dvore. Starká to vedela. A ja s mamou alebo sesternicami sme potom šklbali perie (keď už som bola vo veku, že som nebehala okolo nich a nesledovala, ako kvapká zo zobáka krv na mokrú zem). Inokedy sme prišli starkej pomôcť vytrhávať burinu s modelmi pomôcok zo sezóny jar/leto 1992 – špachtľa a starý deravý hrniec na sedenie. A možno práve z tej špachtle sa mi zarezala trieska do ruky (-asi skôr nie, ale ako premostenie sa mi to hodilo). A Dominika dostala hysterický záchvat, že ako mi ju vyberú a že to bude bolieť. Tak som sa metala, že ma neudržali traja dospelí. Ale potom prišla starká a posadila si ma na lavičku, kde sme boli iba my dve.

„Daj sem tú ruku.” A ja som poslúchla. Starkej sa neodvrávalo. A ona mi ju ihlou vytiahla bez toho, aby ma čokoľvek bolelo. Aby som to povedala jej slovníkom: starká sa s ničím nesrala. Ale niekedy dávala aj politické vyjadrenia. Ako decko som často plakávala a starká sa ma zvykla zastať, že to nevadí, že budem mať pekné oči. Ale raz, keď som opäť raz doma v kuchyni pre niečo ručala a mama ma okríkla, nech nerevem, ohradila som sa: „Ale starká povedala, že budem mať pekné oči.” A v tom starká zmenila rétoriku: „Nebudeš! Budeš ich mať červené ako rak.” Tak teraz čo? Ktorý výrok platí? To sa už nedozviem, lebo raz v máji, keď som mala 10 rokov, nás po príchode zo školy, čakali rodičia na chodbe a mama so slzami v očiach povedala: „Starká zomrela.” Rakovina verzus rodina 2:0…

20191103_022206

Už som mohla chodiť na prázdniny iba k babke. To samozrejme nebolo IBA, bolo to super. Otcova mama bola taká typická babka. Malá, stará (v tom najlepšom zmysle slova. Akurát som sa bavila s tetou, že babka bola „staručká” odkedy som si ju pamätala), večne v zástere, napísala by som, že stále od múky, lebo vkuse niečo vyvárala alebo vypekala, ale od múky nebola, bola čistá. Aj kuchyňu mala čistú. A to aj napriek tomu, že nás v nej nechala „pomáhať”. Asi to tak malo nejedno vnúča so svojou babkou, ale moja babka piekla tie najlepšie koláče, najlepšiu cesnačku s domácimi slížmi, najlepší kakaový puding so všeličím vo veľkej modrej sklenenej mise a o najlepšej drožďovej nátierke ani nehovorím. A ešte nám aj šila super veci. Jahodové kraťasky v súprave s tričkom, sukničky, šaty, obliečky na posteľnú bielizeň. Na čo si sama netrúfla, na to mala ľudí. Kamarátku krajčírku aj kamaráta krajčíra, ktorému varila aj upratovala, lebo to bol hluchonemý vdovec bez detí. Aj my sme k nemu chodili. K Jany bácsimu. Mal krásny šijací stroj a všade po zemi boli nitky. Doteraz si pamätám zvuk veľkých kovových nožníc, keď strihal oblekovú látku. Babka neovládala posunkovú reč, ale vždy sa vedeli dojednať. Starala sa aj o svoju mamu. Spomedzi šiestich súrodencov si ju práve ona vzala k sebe domov, keď už nemohla zostať sama v dome. A dédimama, ako sme ju všetci volali, jej to veru v posledných rokoch života neuľahčovala. Ale babka sa nesťažovala. Usmievala sa. Jazdila na bicykli v strede cesty, utekala na autobus, večne niekam meškala. Ako ja. Možno to mám po nej. Teda, na bicykli ešte tak nejazdím, ale to možno príde vekom.

20191102_174707

Ale som rada, že vekom mám v hlave stále dosť spomienok, ktoré ma vedia rozosmiať, dojať, či zahriať pri srdci (sorry za klišé, ale niekedy sa inak nedá). Keď som k nej prišla na prázdniny alebo len tak na víkend, skrývala som jej budík do periňáku. Nemohla som spať pri jeho zvuku. Babka v noci potom hľadala svoj budík. Nemohla zaspať bez jeho zvuku. Pozerávali sme spolu Dallas. Ona skôr pri ňom spala. Keď som jej chcela vziať ovládač, myklo ju, ale akýkoľvek spánok vždy poprela. A keď som tam spala zo soboty na nedeľu, babka si privstala a išla k našim po sviatočný odev, lebo veď do kostola sa chodí v peknom. S kabelkou a bielou vreckovkou v nej. Nielen na soplíky, ale aj v lete na utieranie čela a nosu. Babka by dnes vlastne bola veľmi ekofriendly. Okrem handrových vreckoviek, šila veci aj so zvyškov látok,  štopkala ponožky a hoci sa vtedy ešte neseparovali plasty, ona ich nevyhadzovala bez toho, aby ich znova nejako nepoužila. Pamätám si na mikroténové sáčky v kúpeľni na šnúre. Prepraté, aby sa dali znova použiť.

20191102_181602

Och, teraz ma mrzí, že som sa od nej nenaučila viac. Ale som rada, že som ju rozosmievala. Nechala ma robiť nájazdy do skríň a ja som odtiaľ vyťahovala tie najnepravdepodobnejšie kúsky a robila som jej aj dédike improvizovanú módnu šou. Ešte dobre, že neboli veľmi náročné diváčky a bavil ich môj plytký humor už vtedy. V podstate to boli moje prvé fanúšičky. A budem si to pamätať navždy. Aj keď babka (zrejme) zabudla. Spomienky jej ukradol Alzheimer.

Ale ja si budem pamätať aj za ňu. A ďakujem za každú spomienku na starkého, starkú, babku aj dédiku. Aj keď sa mi už potia oči, ako toto píšem (a vidím to vysoké číslo slov, ktoré som vyťukala), chcem ešte dodať jednu vec. Ďakujem za to, že aj naše deti majú skvelú starkú, babku aj dedka. Drahí starkí, robíte to dobre a ľúbime vás. To len pre istotu, aby ste nezabudli.