Robí to mužova sesternica, teta, bývalá kolegyňa, spolužiačka, blogerka, insta matka, možno už by sa dalo spočítať, že to robí každá siedma Slovenka (bezpochyby aj nejaký Slovák, ale zas, jedna lastovička leto nerobí). Dejú sa workshopy, na internete je množstvo návodov ako na to. A ja stále ešte nič! Nekváskujem. Čo som to za mater?

Svoje deti milujem. Kto by si nebodaj myslel niečo iné, nech rovno opustí túto stránku (niežeby som to vedela skontrolovať). Ale asi nie som úplný prototyp starostlivej matky. Minimálne z pohľadu kváskovania. Dalo by sa povedať, že pochádzam z rodu chleba nepečúcich matiek. Nekváskuje moja mama, nekváskovala ani jej mama, ani otcova mama. A myslela som si, že budem v tejto chlieb nepečúcej tradícii pokračovať aj ja a pečivo si jednoducho kúpim v obchode. Ale teraz neviem. Zo sociálnych sietí sa na mňa valia kilá vykvasených bochníkov, ktoré vyzerajú tak chrumkavo, zdravo a správne vykysnuto (čo by ocenil najmä môj svokor), že pomaly cítim tlak a v hlave sa mi tvorí dookola tá istá otázka, PREČO ešte nekváskujem? A ďalej scrollujem tie produkty kvasiniek. Keď sa dostatočne vytrýznim, idem rýchlo nájsť nejaké instamatky, ktoré bez hanby dávajú svojim ratolestiam brumíkov, čipsy či pribináčikov. Nech sa aspoň pri nich cítim ako trochu LEPŠIA matka. Niežeby môj syn nemal nikdy v ústach ani jeden zo spomenutých produktov, ale vždy keď k tomu dôjde, aspoň sa za seba hanbím. Už len z princípu. A nielen to, zvyknem mu tiež spraviť prednášku o tom, že sú dobré maškrty (ovocie, syry, produkty bez pridaného cukru, hocičo, čo si dáme ako mňamku mimo hlavných chodov) a zlé maškrty. Takže Karol vie, že kinderko nie je zdravá maškrta a lízatko z hroznového cukru je zdravšia alternatíva. Včera si napríklad vypýtal lízatko s cukrom, s tým, že to zdravé si dá zajtra. Takto nejako to doma máme. Akurát bez kvásku!

No lenže, čo z neho vyrastie, ak mu nielenže doprajem oné hrôzy z cukru, ale mu ani vlastnoručne uhňácaný chlieb nedoprajem? (Toto je rečnícka otázka, prosím, nepíšte mi svoje tipy do komentárov.) Ono, aj jeden reklamný slogan vraví, že „Pečenie je radosť“. Ale už ďalej neuvádza, že hold, nie pre každého. Aj keď už robím značné pokroky v oblasti domácej gastronómie, pečenie pečiva a iných múčnych produktov je skôr okrajová záležitosť. Ale nejaké koláče, muffiny, dokonca najnovšie aj bábovka sú už v mojom zozname odfajknuté (na poslednú menovanú som obzvlášť hrdá. V billáckom časopise som našla recept dostatočne jednoduchý na moje potreby a Karol skonštatoval, že ešte chce takú bábovku). Ono, keď ešte nebol Karol, mala som pokus piecť si aj vlastný chlieb, ktorý by bol fit alternatívou k vtedajšiemu životnému štýlu. Ale teda, hoci sa mojej trénerke Saške (Tréner na dosah) daril, ja som s ním až taký úspech nemala. Samozrejme, čo som si napiekla, som si aj poctivo zjedla, kým to úplne nestvrdlo, ale kŕmiť svojimi nepodarkami vlastnú krv? No neviem.

Na čo ale nesmiem zabudnúť v prvom rade: na kváskovanie vám ten kvások musí prežiť! Treba ho normálne kŕmiť, odoberať, pridávať, potom cesto prekladať, dávať do ošatky a ja neviem čo ešte – toto sú len moje postrehy zachytené od erudovanejších… A keď sa pozriem na moju históriu so starostlivosťou o iné formy života ako o tú ľudskú, nemám dobré výsledky. Mám na mysli izbové rastliny. Ešte keď sme boli s manželom len dvaja vo vlastnej domácnosti, návštevy nám začali nosiť všelijaké dary kvetového typu. Zelené, s kvetmi, s listami… Každá nakoniec skončila položltá a tie šťastnejšie to už majú za sebou. Naše spolužitie doteraz neprežilo asi 10 rastlín. Asi je dobre, že o týraní izbových kvetín sa v žiadnom zákone nepíše. So švagrinou sme familiárne všetku našu zeleň začali volať „skapraďky“ (pozn. papraď som nemala žiadnu, hoci mi jednu krstná ponúkala, nemohla som jej to spraviť. Tej papradi myslím). Ale zas, aby som nevyzerala ako úplný barbar. Aktuálne mám na parapete 8 črepníkov, v ktorých sa rastlinám viac menej darí prežiť. Dokonca jedna z nich bola svadobný dar, takže oslávi 4. narodeniny (ak sa dožije, klop-klop). Ide o sukulent, ktorý je od prirodzenia zvyknutý na nehostinné podmienky. V ďalších troch kochlíkoch sú rastliny rovnakého druhu. Ide o mimózy, ktoré pre mňa zo semienka vypestovala švagriná. V ďalších mám 2 fialky od krstnej, pričom mi dala sadeničky 3… Pocit zodpovednosti, že ich vlastnými rukami vypestovali mne blízke osoby mi nedovolí nechať ich umrieť len tak (tá jedna fialka ma mrzí, ozaj). Jáj, a potom je tam jedna „skapraďka“, ktorá je obvykle známa tým, že kvitne veľa a skoro stále. Tak u nás kvitla naposledy, keď sme ju zakvitnutú dostali. Zhruba pred troma rokmi. A to mám tie kvety relatívne stále na očiach. Čo by sa stalo s kváskom, ktorý by bol chudák ponechaný svojmu osudu niekde v útrobách chladničky? Akože, chodila som na základnej na chemický krúžok, ale nelajznem si výtvory, čo by som s tou múkou a vodou doma spáchala…

Tak neviem, môžem si dovoliť kupovať svojmu potomstvu ešte pečivo z obchodu? Alebo si mám najať osobnú pekárku? Vedeli ste, že aj rožky sa pečú kváskové? Karol si vždy v obchode vypýta jeden rožok do ruky a kým prídeme k pokladni, väčšinou už má v ruke iba kúsok, aby ho ukázal pani pokladničke a ja som ho nezabudla nahlásiť. Alternatíva z budúcnosti by mohla byť: Prídeme do obchodu, ja mám v ruksaku pripravený kváskový rožok od osobnej pekárky a keď prídeme k regálu s pečivom, nenápadne sa postavím k rožkom a vytiahnem onen správny. Ale ešte predtým upozorním SBS-kára, že mám v ruksaku vlastný rožok a nebojím sa ho použiť, tak nech s tým počíta. Či?

Naozaj nechcem byť raz TÁ matka, ktorá odopiera deťom prospešné kváskové hodnoty a iné si na ňu na ihrisku ukazujú prstom, že: „Pozrite sa, to je tá, čo doma nekváskuje!“ A ja by som iba zúfalo volala: „Ale veď som ich kojila! To už dnes nič neznamená?“ Och, až ma striaslo pri predstave takejto budúcnosti. Snáď to až tak ďaleko nezájde… Kto mi bude piecť?