Už som tu bola bývala spomínala, že s pamäťou matiek to nie je práve ružové (bez ohľadu na pohlavie a dominantnú farbu oblečenia dieťaťa). Ale ako dni plynú na mojej druhej materskej (zvyšok slovného spojenia nepíšem zámerne), zisťujem, že by som mala veci aktualizovať. Nebojte, nebudem sa opakovať, hoci, vieme svoje o Matke Múdrosti, ehm. Mám nové zistenia, budete prekvapení…

Kam sa podeli slová?

Moja pamäť sa scvrkla na básničky, pesničky a údaje z Karolovho života. Napríklad viem, ktorú hračku dostal od koho s takmer 100-percentnou presnosťou a veru, Karol nemá málo hračiek (už vidím, ako to môj zamestnávateľ po návrate medzi pracujúci plebs ocení… Možno mi za túto takmer až nadprirodzenú schopnosť zvýši aj plat). Okrem toho som sa naučila všetky mená dôležitých autíčok z rozprávky Autá počnúc McQueenom, končiac Brickom Yardleym. A verím, že sme neskončili, pretože v troch častiach je toľko áut, ktoré by ešte dieťa číslo jeden chcelo. Citujem: „To auto sa mi veľmi páči. Prosím kúpiť to auto!“ Skôr než sa rozplyniete, aký je zlatý, že pekne poprosí, treba podotknúť, že v troch z piatich podobných prípadov si slovko „prosím“ treba zameniť za „chcem“. Čo ešte? Ešte držím v hlave väčšinu viac či menej podstatných situácií, ktoré sa Karolovi za takmer tri roka života udiali. Aby som samozrejme mohla promptne reagovať, keď niektorú z nich bez akéhokoľvek varovania či zdanlivej logiky, vytiahne z rukáva a pamäti. „Išli sme vlakom do Galanty za Teuškom a Alickou,“ povie napríklad, keď stojíme v rade v obchode a nikde na obzore ani vlak, ani Teuško a vôbec žiadna Alicka. To sa mu to ale vyťahuje, keď má ešte plnú prdel, pardon hlavu, tých správnych neprepitých, vekom neochabnutých mozgových buniek. Pch. Ale čo by sme pre svoje deti nespravili?

Veď sme ochotné obetovať aj svoj (zdravý) rozum. Minule mi nenapadlo slovo operátor a nebyť manželovej mamy, syn by asi už nikdy nezistil, že tá firma s logom oranžovej kocky, ktorú on pozná pod názvom Orindž (píšem foneticky, lebo syn to pozná takto, tak nech je to jasné), je OPERÁTOR… Inokedy som sa zas pristihla, ako si v duchu gratulujem, že som dokončila vetu, v ktorej som použila jeden cudzí výraz – podotýkam obsahovo korektne. A čerešnička je, keď neviem, ani kto sa ako volá. Táňu doteraz zvyknem osloviť Kari, muža volám menom brata, brata menom muža, starkej vravím babka, babke starká, aspoň že Dominiku viem stále identifikovať (pozn. to som ja), aj keď… keby ma moja frustrácia z mena na základnej škole neprešla, dnes som pokojne mohla byť Zuzana. No ale späť k veci. V titulku tvrdím, že viem, prečo sa toto všetko a ešte omnoho viac deje. Áno, keď som minule o jednej nad ránom sedela pri synovej postieľke, osvietilo ma: Kvôli našim deťom! Ale pozor, ono to súvisí s prírodnými zákonmi. Ide totiž o zachovanie rovnováhy vo vesmíre. Deti naberajú denno-denne nové slová, spájajú ich do viet, príbehov. Ale čo na to vesmír? Veď toľko nových slov si nemôže len tak mirnigz-dirnigz (toto, keď niekto vie, ako napísať správne, rada sa nechám poučiť) plávať svetom. Niekde treba slová ubrať! A sme doma. Kto si to odserie? Zasa len chudera matka.

Operátor vs. P_ča

Nedávno, keď boli úspešne oblečené všetky dve z našich detí, sa mladšia ratolesť povracala na svoj milunký ružový sveter (milunký čítaj ironicky). Ja celá n a d š e n á, že ju môžem navliekať do niečoho iného, čo proste nejde obliecť na rôsolovité detské ručičky (drahé nematky a skoromatky, pre lepšiu predstavu, je to akoby ste sa snažili obliecť uvarené kuracie paprčky), som sa nezdržala komentára: „Do KELU.“ A Karol môj výrok upresnil a vyhodnotil ho ešte radikálnejšie. Vzápätí, ako som ja povedala svoje do „kelu“, ma Kari doplnil: „Do piči, do piči,“ skonštatoval bez citového zafarbenia či dôrazu na niektorú časť výpovede. Skôr, ako ma začnete v komentároch pranierovať, od nás to nemá. Povedzme, že poznám zdroj nákazy, ale nechám si ho pre seba. Navyše, keď sa na to pozriem pragmaticky, raz pôjde do škôlky a tam deti nosia rôznu slovnú zásobu z domu, tak prečo by aj on nemohol byť ten, ktorý poučí iné deti! Takže dajme tomu, že slovo na Pé je náhradou za môjho operátora. Napríklad. Alebo za hocijaké iné, ktoré darmo lovím teraz v pamäti.

Kvôli tomuto?

Niekedy ma ale vie vytočiť kvôli akým slovám z Karolovej slovnej zásoby sa ukracujem o tie svoje rokmi pestované výrazy. Napríklad „kaška“, rozumej kaša, „bábko“, po slovensky bábo, „rejngou“, a.k.a Kariho verzia anglického slova rainbow. Pričom všetky ovláda aj v pôvodnom znení, ale ho teší, keď sa rozčuľujem, že si robí srandu. Ale aspoň majú základ v reálnych slovách. No bežné sú aj rôzne nové slová, napríklad odpočuté z pesničiek. „Skapabos“, čo netuším čo je, ale zvykne povedať, že aj tato je skapabos, aj mama je skapabos, aj Táňa je skapabos, tak snáď nič zlé. Ďalej napríklad „salámovať“, znamená v skutočnosti zarámovať a slovo si osvojil vďaka Veckovej piesni Kúsky mňa. Dlho sme tiež rozmýšľali, čo je to „víma“, ale Žbirkova pieseň s textom „osloví ma,“ veľa vysvetlila. Prípadne výraz „gumaskér“, ktorý sa nachádza v piesni Adventure of a lifetime od Coldplay a Chris Martin to spieva ako „Beneath my skin“ a ďalšie perly, na ktoré si žiaľ skrz svojho stavu „čistej mysle“ nespomeniem.

Ale zas pribúda mu aj mnoho plnovýznamových slov, ktoré sa potom aj mne vďaka tomu, že ich používa, vracajú do hlavy. Aspoň na chvíľu. Za všetky spomeniem: teoretický, dôchodok, operovali, projekt, klimatizácia, vykorisťovať, nádej, vygoogliť, kilometer, študovať… Nie vždy síce dôjde aj k správnemu použitiu vo vete, ale aspoň je doma vždy čo vysvetľovať. A inokedy zas vysvetlí on nám: „Čajky nosia čaj ľuďom.“ A tak to má byť. Verím, že čašníci raz budú nosiť čaše, ale to slovo ešte neobjavil a ja nestratila…

PS: Tieto riadky venujem mojej manke Alžbete, pretože to už nikto nezistí, koľko slov pred XY rokmi obetovala pre mňa s bratom. A hlavne, nikto nemôže dať toľko slov dieťaťu, ako len matka môže dať dieťaťu (kým nejde do školy).