Som mama, kto je viac?

V tento sviatočný deň sa to sociálnymi sieťami hemží želaniami, komentármi, aj vtipmi na materskú tému. A čo by som to bola za KariMatku, keby som nepridala svoje zrno múdrosti (hahaha). Respektíve, aby som bola v materský deň úprimná, ide mi o vaše slzy! Čo len mne sa budú potiť oči z toho, čo ženy, muži, deti zdieľajú do sveta počas sviatku všetkých matiek?!

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).

Osvietilo ma! Už viem, prečo matky na materskej hlúpnu

Už som tu bola bývala spomínala, že s pamäťou matiek to nie je práve ružové (bez ohľadu na pohlavie a dominantnú farbu oblečenia dieťaťa). Ale ako dni plynú na mojej druhej materskej (zvyšok slovného spojenia nepíšem zámerne), zisťujem, že by som mala veci aktualizovať. Nebojte, nebudem sa opakovať, hoci, vieme svoje o Matke Múdrosti, ehm. Mám nové zistenia, budete prekvapení…

Kam sa podeli slová?

Moja pamäť sa scvrkla na básničky, pesničky a údaje z Karolovho života. Napríklad viem, ktorú hračku dostal od koho s takmer 100-percentnou presnosťou a veru, Karol nemá málo hračiek (už vidím, ako to môj zamestnávateľ po návrate medzi pracujúci plebs ocení… Možno mi za túto takmer až nadprirodzenú schopnosť zvýši aj plat). Okrem toho som sa naučila všetky mená dôležitých autíčok z rozprávky Autá počnúc McQueenom, končiac Brickom Yardleym. A verím, že sme neskončili, pretože v troch častiach je toľko áut, ktoré by ešte dieťa číslo jeden chcelo. Citujem: „To auto sa mi veľmi páči. Prosím kúpiť to auto!“ Skôr než sa rozplyniete, aký je zlatý, že pekne poprosí, treba podotknúť, že v troch z piatich podobných prípadov si slovko „prosím“ treba zameniť za „chcem“. Čo ešte? Ešte držím v hlave väčšinu viac či menej podstatných situácií, ktoré sa Karolovi za takmer tri roka života udiali. Aby som samozrejme mohla promptne reagovať, keď niektorú z nich bez akéhokoľvek varovania či zdanlivej logiky, vytiahne z rukáva a pamäti. „Išli sme vlakom do Galanty za Teuškom a Alickou,“ povie napríklad, keď stojíme v rade v obchode a nikde na obzore ani vlak, ani Teuško a vôbec žiadna Alicka. To sa mu to ale vyťahuje, keď má ešte plnú prdel, pardon hlavu, tých správnych neprepitých, vekom neochabnutých mozgových buniek. Pch. Ale čo by sme pre svoje deti nespravili?

Veď sme ochotné obetovať aj svoj (zdravý) rozum. Minule mi nenapadlo slovo operátor a nebyť manželovej mamy, syn by asi už nikdy nezistil, že tá firma s logom oranžovej kocky, ktorú on pozná pod názvom Orindž (píšem foneticky, lebo syn to pozná takto, tak nech je to jasné), je OPERÁTOR… Inokedy som sa zas pristihla, ako si v duchu gratulujem, že som dokončila vetu, v ktorej som použila jeden cudzí výraz – podotýkam obsahovo korektne. A čerešnička je, keď neviem, ani kto sa ako volá. Táňu doteraz zvyknem osloviť Kari, muža volám menom brata, brata menom muža, starkej vravím babka, babke starká, aspoň že Dominiku viem stále identifikovať (pozn. to som ja), aj keď… keby ma moja frustrácia z mena na základnej škole neprešla, dnes som pokojne mohla byť Zuzana. No ale späť k veci. V titulku tvrdím, že viem, prečo sa toto všetko a ešte omnoho viac deje. Áno, keď som minule o jednej nad ránom sedela pri synovej postieľke, osvietilo ma: Kvôli našim deťom! Ale pozor, ono to súvisí s prírodnými zákonmi. Ide totiž o zachovanie rovnováhy vo vesmíre. Deti naberajú denno-denne nové slová, spájajú ich do viet, príbehov. Ale čo na to vesmír? Veď toľko nových slov si nemôže len tak mirnigz-dirnigz (toto, keď niekto vie, ako napísať správne, rada sa nechám poučiť) plávať svetom. Niekde treba slová ubrať! A sme doma. Kto si to odserie? Zasa len chudera matka.

Operátor vs. P_ča

Nedávno, keď boli úspešne oblečené všetky dve z našich detí, sa mladšia ratolesť povracala na svoj milunký ružový sveter (milunký čítaj ironicky). Ja celá n a d š e n á, že ju môžem navliekať do niečoho iného, čo proste nejde obliecť na rôsolovité detské ručičky (drahé nematky a skoromatky, pre lepšiu predstavu, je to akoby ste sa snažili obliecť uvarené kuracie paprčky), som sa nezdržala komentára: „Do KELU.“ A Karol môj výrok upresnil a vyhodnotil ho ešte radikálnejšie. Vzápätí, ako som ja povedala svoje do „kelu“, ma Kari doplnil: „Do piči, do piči,“ skonštatoval bez citového zafarbenia či dôrazu na niektorú časť výpovede. Skôr, ako ma začnete v komentároch pranierovať, od nás to nemá. Povedzme, že poznám zdroj nákazy, ale nechám si ho pre seba. Navyše, keď sa na to pozriem pragmaticky, raz pôjde do škôlky a tam deti nosia rôznu slovnú zásobu z domu, tak prečo by aj on nemohol byť ten, ktorý poučí iné deti! Takže dajme tomu, že slovo na Pé je náhradou za môjho operátora. Napríklad. Alebo za hocijaké iné, ktoré darmo lovím teraz v pamäti.

Kvôli tomuto?

Niekedy ma ale vie vytočiť kvôli akým slovám z Karolovej slovnej zásoby sa ukracujem o tie svoje rokmi pestované výrazy. Napríklad „kaška“, rozumej kaša, „bábko“, po slovensky bábo, „rejngou“, a.k.a Kariho verzia anglického slova rainbow. Pričom všetky ovláda aj v pôvodnom znení, ale ho teší, keď sa rozčuľujem, že si robí srandu. Ale aspoň majú základ v reálnych slovách. No bežné sú aj rôzne nové slová, napríklad odpočuté z pesničiek. „Skapabos“, čo netuším čo je, ale zvykne povedať, že aj tato je skapabos, aj mama je skapabos, aj Táňa je skapabos, tak snáď nič zlé. Ďalej napríklad „salámovať“, znamená v skutočnosti zarámovať a slovo si osvojil vďaka Veckovej piesni Kúsky mňa. Dlho sme tiež rozmýšľali, čo je to „víma“, ale Žbirkova pieseň s textom „osloví ma,“ veľa vysvetlila. Prípadne výraz „gumaskér“, ktorý sa nachádza v piesni Adventure of a lifetime od Coldplay a Chris Martin to spieva ako „Beneath my skin“ a ďalšie perly, na ktoré si žiaľ skrz svojho stavu „čistej mysle“ nespomeniem.

Ale zas pribúda mu aj mnoho plnovýznamových slov, ktoré sa potom aj mne vďaka tomu, že ich používa, vracajú do hlavy. Aspoň na chvíľu. Za všetky spomeniem: teoretický, dôchodok, operovali, projekt, klimatizácia, vykorisťovať, nádej, vygoogliť, kilometer, študovať… Nie vždy síce dôjde aj k správnemu použitiu vo vete, ale aspoň je doma vždy čo vysvetľovať. A inokedy zas vysvetlí on nám: „Čajky nosia čaj ľuďom.“ A tak to má byť. Verím, že čašníci raz budú nosiť čaše, ale to slovo ešte neobjavil a ja nestratila…

PS: Tieto riadky venujem mojej manke Alžbete, pretože to už nikto nezistí, koľko slov pred XY rokmi obetovala pre mňa s bratom. A hlavne, nikto nemôže dať toľko slov dieťaťu, ako len matka môže dať dieťaťu (kým nejde do školy).

O tom, že rodičovská ne/dovolenka je poriadne na h*vno!

Deti som chcela a som šťastná, že dva zdravé a dravé exempláre doma máme. Ale už dávno nemám na očiach ružové okuliare o rodičovstve a na rovinu vám píšem, že je to na hovno. A poskytnem vám aj niekoľko pádnych argumentov. Nasledujúce riadky ale nie sú vhodné pre citlivé povahy.

Od dvoch čiarok po 100 plienok

Žena ociká test a objavia sa tam dve čiarky. Je šťastná prešťastná. Aspoň kým nezistí, že stolica už rozhodne nie je záležitosť každodenná a rozhodne nie bezproblémová. Neraz sa budúca matka musí uchýliť aj k farmaceutickým produktom, aby sa jej uľavilo. Vlákninu, mliečne produkty a stravu bohatú na ovocie a zeleninu niekedy musí doplniť o čípok (pozn. pre grammar nazi, viem, že správne je čapík, ale kto je bez viny, nech prvý hodí čípkom) či nebodaj dubovú kôru. Prejde deväť mesiacov a v pôrodnici si (neraz) po prvýkrát vyskúša klystír. Pre jednu úľava, pre druhú muky. Ale povie si, radšej nech to vyjde teraz ako potom… A potom vyjde malý zázrak, uzlík šťastia a najväčšia láska v jednom (prípadne v dvoch, troch, ak ide o dvojičky, trojičky, atď.). Matka ho v ideálnom prípade má na izbe, zoznamuje sa s ním na oddelení šestonedelia a prichádzajú lekári i sestričky. A pýtajú sa samé čudné otázky. Zaujíma ich nielen vaša stolica, ale aj vetry (nie tie severovýchodné za oknom) a zisťujú aj vylučovanie malého potomka. Chcú vedieť, či už malo „smolku“. V ideálnom prípade hneď matka vie, čo od nej chcú, v opačnom zisťuje, že nejde o nejakú malú smolu, nešťastie, ale o prvý bobek dieťatka. Podobnosť názvu s fyzikálnymi vlastnosťami smoly nie je náhodná. Ehm. Takže čerstvá matka túžobne čaká nielen na potomkovu smolku, ale aj svoj prvý popôrodný oný… Keď sa všetci zúčastnení na to vykakajú a zdravotnícky personál si to pozapisuje, môže ísť rodinka domov. Kadiť  a iné.

Bez/plienková komunikácia

A doma to je o hovne ešte viac. Pretože pri bábätku riešia rodičia, či je ho dostatok, ako často, aká konzistencia aj farba. Aróma je už iba bonusový produkt. Keď je stolice veľa, trpia bodyčka, pančušky aj plachty, pričom vlhčené utierky tečú potokom. Keď je jej zas málo, bolí bruško, lekárne jasajú. Rodič skúša dieťaťu uľaviť espumisanmi, probiotikami, baby calmami, olejčekmi, rektálnymi rúrkami, aby ho doma všetkým na striedačku nadopoval a modlil sa, aby konečne uvidel horčicový okraj plienky. A tá radosť, keď to bábo zvládne je skoro taká veľká  ako z dieťaťa samotného. Obľúbeným spoločníkom dieťaťa sú koliky. Tu by som rada podotkla, že hoci sa v kuloároch vraví, že to majú IBA chlapci, mám jasné dôkazy, že sa nájdu aj výnimky ženského pohlavia. Takže, ak máte doma dievčatko s kolikami a niekto sa vás neveriacky opýta: „A naozaj sú to koliky? Veď to majú iba chlapci.“ Pokojne dotyčného pošlite do otvoru, z ktorého vášmu decku deň predtým trčala rektálna rúrka. Jaj a ešte upozornenie pre niektoré farmaceutky v lekárni – poznámky typu: „To nie je kolika, to má malé z vášho mlieka,“ si nechajte pre svoje dobré kamarátky, ktoré vás môžu bez problémov poslať do spomenutého otvoru. Ďakujem.

K bezplienkovej verzii vyprázdňovania sa neviem vyjadriť, lebo ho nepraktizujem. Aj by som to možno skúsila a odbremenila našu prírodu od znečistenia (na moju obhajobu, používam aspoň eko verziu jednorazových plienok), ale ja som ani pri jednom z mojich dvoch detí nevedela nikdy, kedy sa chystajú kakať. Pri Karolovi som pozorovaním rozoznala aspoň cikanie, ale aj to až jeho záverečnú fázu, pri ktorej ho tak sympaticky striaslo. Pri Táni nevidím ani to! A kakanie často spozorujem, až keď ma na to sama upozorní zvýšeným hlasovým prejavom. Uvedomujem si, že ide o zlyhanie z mojej strany, ale dávam tu čestné slovo, že sa budem snažiť vplývať na Táninu energiu samostatnosti, aby sa čím skôr začala pýtať na záchod. Ktovie, možno ju aj Karol inšpiruje, veď už bol dobrým príkladom jednému mladšiemu kamošovi. Pozdravujeme Martinka.

Záchodové tajomstvá

Aj matka to má po pôrode so stolicou na hovno. Okrem iného si musí nastaviť trávenie, aby sa pýtalo v časoch, keď bábo spí. Neskôr je to už ale jedno. Pretože dieťa začne mame na záchode robiť spoločnosť (viem, že ide o najviac otrepaný fakt, ale práve preto ho nemožno opomenúť). A keď vám do toho začne aj kecať, máte „vystaráno“. „Prečo nemá mama pipíka?“ „Môžem pozrieť bobek?“ „Prečo je bobek hnedý?“ „Môžem si dať maškrtu?“ Posledná otázka je indiferentná, ale decko presne vie, že matka je v slabej chvíli a pristúpi na túto cukrovú vydieračku, v ktorej vymení lízatko za chvíľku súkromia. „HOCIČO decko zlaté, len ma nechaj vys… vysúkať eso z rukáva… Ehm.“ Záchodové tajomstvá má ale pre matku nachystané aj potomstvo. Hlavne, keď už aktívne participuje na prvých pokusoch života bez plienok. Napríklad pre vás zostane záhadou, kedy sa stihol pokakať do slipkov, keď ešte pred chvíľou sedel na nočníku. A iné.

A nezlepší sa to, ani keď už nebude treba slipy vytriasať. Deti skúšajú. Skúšajú si utrieť zadok samy toaletným papierom, ktorým ozdobia celú kúpeľňu. Skúšajú chytiť bobek. Počula som aj o takých, ktoré skúšajú, či sa dá bobkom maľovať na stenu. Najlepší je ale adrenalín v začiatkoch bezplienkovej komunikácie v teréne. Či povie zavčasu, či to nepovie v dlhom rade pred pokladňou, či to vôbec povie, či „hadica“ poleje mravčeky dostatočne ďaleko od jeho nohavíc. A iné. Ale kým vieme, kto sa vykakal krtkovi na hlavu, všetko dobre dopadne! Či?

Screenshot_20190205-005759_Gallery.jpg

Matka je vlastne párty girl! Neklamem, mám dôkazy

Silvester máme úspešne za sebou, starý rok sme odprevadili s manželom, ako sa sluší a patrí. Najskôr sme uspali deti, potom zapli Netflix, vypili jedného Huberta a šli spať aj my. Každý k svojmu dieťaťu (iste chápete)… Pôvodne som chcela k poslednému dňu roka napísať viac, ale keďže je už 4. január, čo bolo vlani, je minulosťou. A hlavne si už pondelok ani veľmi nepamätám. Prečo? Pretože matky sú vlastne párty girls!

Párty all night, all day

Je to tak, matky sa vlastne pri deťoch počas rodičovskej ne/dovolenky vracajú do svojich bujarých mladíckych rokov, kedy bol svet gombička a párty mohla začať aj v utorok (ak vám vtedy končil školský týždeň). V prípade, ak matka pred pôrodmi nikdy poriadnu akciu nezažila, aspoň približne vie, čo zameškala. Príznaky sú u jednotlivých matiek rôzne, ale každá si rozhodne vyberie to svoje.

Spánok. Och áno. Chodíte znova spávať o tretej (čas je relatívny, môžete si tam predstaviť ľubovoľné číslo od 0 do 6), ak vôbec, pričom ráno nedospávate celé doobedie prebdenú noc, takže pokojne môžu nastať podobné stavy ako po opici. Mátožne sa presúvate zo spálne, do detskej, odtiaľ do kúpeľne, na záchod, do kuchyne, späť na záchod (pre zmenu treba ísť decku), zohnete sa utrieť zadok, či grcku z tej peknej drevenej podlahy, prudko vstanete, zatočí sa vám hlava a hneď sú spomienky späť. Apropó grcky sú pripomienkou samou o sebe.

Grcky. Možno ste kedysi iba držali vlasy kamoške pri dávení, možno ich držali vám, možno sa vám to nikdy nestalo, ale možno ste raz odprevádzali kamošku domov po blbej situácii, dali jej u nej doma lavór, nech môže grcať aj mimo záchod, lebo ten už bol označkovaný zvyškami jej vegetariánskeho obeda. A kým ste likvidovali stopy tam, ona produkty z lavóra vyliala na koberec… A strih, o pár rokov máte na pleci ďalšiu takú kamošku. Máte čo robiť, aby ste po nej zahladzovali stopy na gauči, na posteli, na oblečení, na zemi, na krku. A to pila iba mlieko!

Exhibicionizmus. Aj tu sa situácie líšia od prípadu k prípadu, ale hej, stalo sa nejednej z nás, že na nejakej diskotéke (ešte sa tomu tak hovorí??) sem tam vykukla podprda, gaťky či nedajbože viac. O odvážnych striptízových typoch sa ani nejdem rozpitvávať. A opäť, prejde pár rokov, narastie brucho, ktoré si tiež rady zvečníme odhalené a keď je potomok vonku, neváhame otŕčať prsia, hocikedy to dieťa vyžaduje. Niektoré iba pred rodinou a známymi v domácom prostredí, iné aj pred obecenstvom v reštikách, parkoch, vlakoch. Nejdem to hodnotiť, každé prso má nárok na kus slobody a je na jeho majiteľke, koľko mu ho dopraje.

Doplnky. Aby všetko pekne ladilo, to mnohé z matiek kedysi pred deťmi riešili. A ladí aj teraz. Veď matka a jej prívesky sa k sebe vždy perfektne hodia a je jedno či sa prívesky podobajú skôr na tata, mamu, alebo starých rodičov. Matke pristanú vždy. Ona síce niekedy (veľmi ) rada ide von aj bez nich, dobre vie, že s nimi je krajšia. (Len pre istotu, príveskami som myslela deti. Ale nepochybujem o vašom dôvtipe, to len, ak by ste tento rádoby blog čítali po ťažkej „párty“ noci).

Jedlo. Dala som medzi časťou o grckách dva odseky, tak verím, že môžem spomenúť aj jedlo už. Čo najlepšie chutí po párty? Raňajky šampiónov – Ibalgin a šumák. Neskôr keď to žalúdok dovolí, pridáte k tomu kolu a ideálne nejaký junk food (u mňa vyhrával „smažáčik“ a hamburgery alebo bageta, ale nie čerstvá z okienka, najlepšie z benzínky). A svojím spôsobom je to podobné, aj keď ste s deťmi. Káva, čaj – zásadne studené, k tomu nejaké zvyšky, ktoré ponachádzate po byte a máte menučko ako lusk. Na svoju obhajobu musím povedať, že doma varím, len nie vždy stihnem, čo som si navarila, aj zjesť.

Nie tak úplne párty

Samozrejme, podobnosť s víkendovým vyhadzovom z kopýtka je čisto náhodná a líši sa v zásadných drobnostiach. Tak napríklad, prebdených nocí sa do víkendu veľa nezmestí, spravidla sú dve, zato do jednej rodičovskej ne/dovolenky ich vopcháte hocikoľko. Preto v čase párty veku nemáte také kruhy pod očami, ako keď nespíte z detí. Ani ten mejkap nie je až taký chrumkavý, ako keď máte čas dve hodiny si ho gebriť na tvár (česť výnimkám, ktoré nemali kruté dozvuky puberty a ešte im aj obočie pekné narástlo) a o outfitoch sa už ani nejdem baviť. Iný je aj výber hitov, ktoré vás na párty sprevádzajú. (Ale koľko Jarošov decku do troch rokov pustíte ešte viete ovplyvniť. Napríklad tak, že mu ich nepustíte vôbec…) A hlavne, po tejto niekoľko rokov trvajúcej párty sa nebudete za seba hanbiť, lebo ste do toho dali všetko, len nech z nej vzíde fajný mini človek, aby vám ho v škôlke iné deti do… docibrili do dokonalosti.

Týchto 5 vecí majte na pamäti, keď sa chystáte na vianočné fotenie s rodinou!

Netvárte sa prekvapene, dnes to robí minimálne každá piata rodina (tento údaj je čisto orientačný, rozumej, vymyslený). A ktorá to nerobí, začne, ostatné to už majú za sebou alebo o tom aspoň snívajú. Rodinné vianočné fotenie! My máme jedno veľmi čerstvo absolvované (a nebolo naše prvé). Logicky to zo mňa robí experta. Nuž, podelím sa o svoje know-how…

1. Ateliér vs. domov sladký domov

Všetko má svoje pre a proti. Ale matematicky by sa dalo povedať, že čím máte detí viac, tým viac sa oplatí fotenie spraviť doma. Lebo, kým máte iba jedno, je výhodnejšie sa autom presunúť za fotografkou a spraviť bordel u nej v ateliéri. Nemusíte riešiť či ladia vankúše, či ich je dosť, či je stromček rovný, aké ozdoby sú dnes in. Bude sa pracovať s tým, čo fotografka má (píšem v ženskom rode, lebo okrem svadby nás fotili samé ženy. Servus Robo). A pokojne to môže byť vianočná guľa s nápisom sestra, lebo aj keď ju váš syn na fotke obžúva, hoci v tom čase ešte sestru nemal, vo finálnej verzii fotografie už nápis vidno nebude.

Keď sa potomstvo rozrastá, je jednoduchšie zavolať fotografku domov. Pretože nemusíte vláčiť tristo druhov oblečenia na prezlečenie (nie z roztopaše, z čistej pragmatickosti, keďže ako dobre vieme, deti grcajú a u nášho najmladšieho člena rodiny patrí táto aktivita k obľúbeným), nemusíte sa ospravedlňovať za ovracaný ateliér, zničené rekvizity, prosiť o kúsok miesta na prebaľovanie, kojenie, prípadne hľadať v ateliéri vhodné predmety bežného života, ktoré by mohli na chvíľu odpútať pozornosť niektorého z potomkov a iné. A to aj napriek tomu, že budete musieť vytiahnuť z pivnice vianočný sortiment o čosi skôr (lepšie povedané váš manžel), ako ste pôvodne plánovali. Zas na druhej strane, sa už nebudete toľko zdržiavať s jeho zdobením a nebudete bazírovať na každom detaile, aby neboli dve podobné hviezdy pri sebe a či váš syn nedal na prízemie stromu priveľa ozdôb. Ak totiž stihnete zdobiť strom až v deň fotenia a potom sa ešte budete chcieť osprchovať, kým deti spia, aby ste aspoň na fotkách mali umyté vlasy, tak na podobné kacírske stylingové myšlienky nezvýši čas. Veď aj nejaký mejkap si treba spraviť a umyté kadere, ktoré ešte nestihli povypadávať z kojenia, i vysušiť. Inak, keď si spomeniem, že som sa za študentských čias bola schopná cez víkend chystať von aj DVE hodiny a z celého večera nevznikla ani jedna nerozmazaná fotka, napadá mi jediné: TOĽKÉ MRHANIE! Teraz za rovnaký čas stihnem upratať (aspoň naoko, respektíve na objektív), ozdobiť za synovej asistencie stromček, nahrať krátke videjko, ako syn zdobí stromček, dať syna spať, osprchovať sa, umyť si vlasy, navliecť sa do siloniek, nalíčiť sa. A netreba ani počítať s časovou rezervou na presun do ateliéru! Takže ste ušetrili minimálne polhodinu, pretože decká netreba navliekať do ďalšej vrstvy, nakladať všetko do auta, potom všetko vyložiť, deti vyzliecť, seba obaliť v kuchynských utierkach, aby odsali nadmerný pot a hľadať veci, ktoré ste zaručene zabudli doma…

_MG_5019

2. Výber outfitu

Už som spomínala, že pri spoločenských udalostiach je to po pôrode u mňa trochu horšie s výberom vhodného kúska oblečenia a niečo podobné platí aj tu, plus ale treba vyberať outfit aj ostatným. Nechcete predsa na fotkách s relatívne pekným stromčekom vyzerať ako Adamsovci (ibaže by to bola téma fotenia, potom pardón). Takže vyberiete niečo vhodné sebe, mužovi, deťom. Potom medzičasom zistíte, že niektorá časť odevu, ktorú ste si v hlave pre jedného člena vianočnej posádky vybrali, zostala u svokrovcov v 100 kilometrov vzdialenom meste. Ale nedáte sa zastrašiť, máte predsa alternatívu. Jupí. Ale váš syn si ju odmieta obliecť, pretože sa zle zobudil. Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa nehanbil ani profesionál z FBI, je našťastie všetko na svojom mieste. Či to bude farebne navzájom zladené, prípadne aj s vianočnou tematikou, je už na každého osobnom vkuse. Možno len taká menšia rada: Menej je ozaj niekedy viac. Hlavne, ak máte minimálne jedno grcajúce dieťa, môže skončiť fotenie v úplne odlišnom outfite, ako ste pôvodne plánovali. Ale zas, ak nebude vidno strom v pozadí, môžete si fotky nechať vyložené celoročne.

_MG_5900

3. Počítajte so všetkým

Napríklad s tým, že hoci sa už tri dni chystáte lakovať si nechty na tematickú červenú farbu, proste sa k onej činnosti nedostanete. Pretože podľa nepísaného pravidla, že aspoň jedno dieťa musí revať, vám potomkovia robia program aj na večer. Ak chcete byť na fotení „fresh”, počítajte s tým, že zrovna noc predtým vám deti spať nedovolia. Ale celkom dobre zaberajú vylúhované čajové sáčky na vačky pod očami. Ostatné už môže zachrániť iba fotoshop. A asi netreba pripomínať známu vetu: „Rodič mieni, decko mení”. Je dobré na ňu celý čas myslieť. Pretože je takmer stopercentne isté, že veci nepôjdu podľa plánu. Jedine, že by bol váš zámer od začiatku zobraziť zrod pekla. Dobre, to som prehnala. Či? Každopádne je dobré počítať s tým, že sa decko zle zobudí, bude ovrčané, smutné, urevané, rozbláznené, prehnane tvorivé, príliš veselé, neurčito umelecké, prípadne exhibicionista, karikaturista, či terorista. V takom prípade je neraz i na fotografovi, aby aj z pomyselného hovna dokázal upliesť bič, prípadne zo zachytenej grcky urobiť geniálnu momentku.

4. Dobrá nálada

Áno, lebo ak sa máte celý čas stresovať, že: „Ako budeme na fotkách vyzerať a prečo sme sa na to vôbec dali, keď tie deti nespolupracujú,” tak sa rovno na to s prepáčením vyserte a ani si fotografku neobjednávajte. Pretože s deckami to bude vždy nevyspytateľné. Ale to práve na tom bude SUPER, pretože si z toho môžete spraviť srandu. Hlavne, ak budete mať zachytené na fotkách, ako ručia, sú hodené o zem ony, či vianočná guľa, môžete im to po rokoch vždy počas sviatkov veselo šplechnúť do tváre a pridať aj dôkazový materiál. No, čo je lepšie, ako strápniť na sviatky vlastné potomstvo? Jaj, jasné, čas strávený spoločne ako rodina, bola by som zabudla. A vidíte, aj pri fotení ste všetci pekne pokope. Plus, ak natrafíte na dobrú fotografku, tak vám ani nepríde, že sa musíte nejako strojiť či hrať divadielko o dokonalej rodinke. Lebo (teraz vám prezradím tajomstvo) dokonalá rodinka neexistuje. Zato je veľa takých, čo majú veselé fotky v albume.

_MG_5883

V najhoršom si pri deťoch v istom veku môžete dobrú náladu aj poistiť. Ide síce pre niekoho o nepovolený doping a často až o zbrane ťažkého kalibru, ale pre pár ňuňu fotiek svetiel vašich očí,” to stojí. Takže kde tu nejaký úplatok či prísľub odmeny, nemusí byť na zahodenie. U nás bolo heslo tohtoročného fotenia PIZZA a fungovalo čarovne, jeden by neveril. Samozrejme všetko s mierou a treba vedieť, kedy už má (fotografka) dosť.

_MG_5415

5. Na pamiatku

Že vám sa nechce platiť niekomu za fotky? Že to zvládnete aj sami? Že neslávite Vianoce? Že je to trápne? Jasné, veď každému podľa chuti. Ale hlavne si spravte nejakú na pamiatku. Nedávno som niekde na internetoch čítala článok, z ktorého mi ostala v hlave iba akási esencia (ako inak, som na rodičovskej už skoro tri roky). Že hoci sa nám niekedy nechce fotiť, spravme si fotku z oslavy, z rodinného výletu, z hocijakej chvíľky, ktorú stihneme zachytiť. Nie preto, aby sme sa s nimi chválili na sociálnej sieti, ale preto, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Klišé či nie, deti rýchlo rastú a už zajtra to budú iní ľudia, ako sme ich mali pred očami dnes. Kari chce každý deň „pozerať Karola,” a hoci nás to zvykne otravovať, niekedy sa pozabudneme a ukazujeme mu fotky a videá dlhé minúty. Ku každej zachytenej chvíli sa spýta, čo sa dialo, kto tam je a my sa spolu s ním vraciame na miesta, na ktoré sme časom už takmer zabudli. Aj keď sa stali len pred týždňom, mesiacom či rokom.

7 rozdielov, keď čakáte prvé dieťa a keď ste tehotné znova!

Už sa nejaký 14.ty piatok radím medzi hrdé dvojmatky, ale chcela by som sa vrátiť v čase a odhaliť tajuplné zákutia druhého tehotenstva. Možno nájdete na internetoch články, v ktorých vás poučia o rozdieloch medzi prvým a druhým očakávaním, ale skutočnosť je ešte trochu inde…

1. Budete tehotná dlhšie!

Nie, neprepadla som na gympli z biológie a viem, koľko má trvať jedno tehotenstvo. ALE už aj meteorológovia vedia, že pocitová a reálna teplota sa môžu líšiť. O svojom druhom tehotenstve som tušila skôr, ako mi ho potvrdili tehotenské testy. Preto čas, keď som konečne išla ku gynekológovi a povedal mi, že je všetko tam, kde má byť, bol mimoriadne dlhý. A celkovo prvý trimester p o c i t o v o trval pol roka. Možno k tomu pomohol fakt, že hoci som mala v bruchu iné pohlavie, ako v prvom prípade, rovnako som si užila nevoľnosti, dokonca k nim pribudlo aj občasné grcanie zo zubnej kefky. Pre menej znalé tehotenských pomerov, nepovracala som sa z pohľadu na ňu alebo pri jej kúpe. Ale ak náhodou skončila trochu hlbšie v ústach (rozumej zuby múdrosti), nebolo cesty späť. A v mojom prípade bolo úplne jedno, či som riešila dentálnu hygienu na prázdny žalúdok alebo nie (aj keď minule som sa dozvedela, že nevoľnosti boli v podstate výplod mojej hlavy, pretože je to hlavne o psychike! Tak som opäť trochu múdrejšia, chvalabohu).

2. Tehotenstvo nezostane nepovšimnuté

Veľké brucho je dosť dobrým signálom, ale aj skôr sa môžu objaviť jasné znaky toho, že sa niečo deje. Aby som bola konkrétna. Karolovi sme nevraveli, že bude mať súrodenca od úplného začiatku, čakali sme, nech mi aspoň trochu narastie brucho (a nemuseli sme dlho čakať, ak mám byť úprimná). Ale syn je veľmi všímavý a úprimný typ, hneď postrehol zmeny na maminkinom tele. Raz ráno sedím celá dopotená na záchode a cikám, keď zrazu príde Karol za mnou a vraví: „Mama je mastná.“ Pomyslím si: „Áno, hormonálne zmeny si vyžiadali svoju daň, ale nemyslím si, že je vhodné, aby si ako budúci chlap hovoril takéto veci akejkoľvek tehotnej žene,“ ale keďže má len niečo vyše dva roky, poviem iba: „Áno, maminka je mastná.“ A nechám ho po mne spláchnuť záchod.

3. Už jedno dieťa (prípadne viac) máte

Kým pri prvom tehotenstve ste sa mohli nechať „ňuňuškať“ v zmysle: „Toto je pre mňa ťažké, jój, toto ja už nemôžem robiť, musím si nôžky vyložiť, ešte si pár hodín pospinkám,“ a tak ďalej do nekonečna… Pri druhom tehotenstve už na blbosti nemáte čas, lebo prvé dieťa má svoje aktuálne potreby. Napríklad hľadanie auta pod gaučom TERAZ, hranie sa na skrývačku alebo chodenie maminke „hopi“. Okrem toho, musí jesť KAŽDÝ deň (aj keď ono vás bude sem-tam presviedčať, že mu stačí jedlo – čo ja viem – obdeň), takže ani vareniu sa veľmi nevyhnete. Aj umývať sa ešte musí a ako dobrý príklad sa umyjete s ním, hoci sa občas pri tom povraciate (viď bod číslo 1). Takže musím povedať, že druhé a každé ďalšie prípadné potomstvo musí byť už od brucha otrlejšie a odolnejšie, lebo nie je tým jediným, okolo ktorého sa točí svet tehuľky (pozn. autorky: Slovo tehuľka a iné variácie v téme potomstva, ako snažilka a čo ja viem čo, by mali zakázať! Ale pre tento jeden prípad som neodolala a musela ho pri takom plnom vedomí, pri akom matka o jednej v noci môže byť, použiť). Nech však nie som pokrytec, z času na čas, som si aj ja pospinkala, poležkala či nič nerobila. Väčšinou vtedy, keď zakročil otecko a zobral dieťa číslo jeden von alebo iba preč z matkinho dohľadu. A keď tatko doma nebol a mama aj tak chcela trochu poľaviť, ešte vždy tu bol (a stále je) kamoš menom YouTube.

4. Už to nie je iba o vašom tehotenskom pupku

Pri prvom tehotenstve je všetka pozornosť na vás a vašom brušku, ktoré si ľudia radi pochytkajú (pripomínam, nerobte to), ale pri druhom je dôraz na dieťati. Často prichádza na rad otázka: „Čo by si chcel, bračeka alebo sestričku?“ A vy si v duchu hovoríte, nech nepovie bicykel, ako to bolo v jednom starom vtipe. Keď už pohlavie viete, tak sa otázka mení: „A tešíš sa na sestričku?“ Holt, čo mu iné zostáva. Keby chudáčik aj povedal nie, asi ju už za ten bicykel v hniezde záchrany nevymeníme. A v neposlednom rade je na pretrase otázka mena. Fakt, že ste sa rozhodli, nehovoriť meno a nechať ho ako prekvapenie, veci neuľahčuje. Aspoň má dieťa priestor na vlastné výtvory. V našom prípade to bola Vlaďka. Podľa vzoru mojej trénerky z tehotenských cvičení v Bellykick (odporúčam). A funguje to i recipročne. Aj on má otázky… A na tieto ste v prvom tehotenstve rozhodne nemuseli odpovedať. „Od čoho je v brušku bábätko? Aj starká má v brušku bábätko?“ Prípadne sa chce už teraz deliť o zážitky s bábom v bruchu: „Ukázať McQueena sestričke.“ Alebo má naopak záujem vrátiť sa v čase: „Aj Karol ide do bruška,“ pričom sa vám skryje pod šaty a vy ho musíte znova porodiť. Tieto akože pôrody sú našťastie podstatne rýchlejšie a menej bolestné. Ale zato ich je viac.

5. Kolobeh oblečenia a ostatných vecí

Druhé dieťa je v mnohom lacnejšie na prípravu ako prvé. Logicky. Ideálne, ak čakáte rovnaké pohlavie, ale aj situácia: prvý chlapec, druhé dievča je v pohode. Opačne môže byť problém s množstvom ružovej v chlapcovej garderóbe. U nás išlo o variant najprv chlapec-potom dievča, takže no stress. Ibaže by nie… Lebo je síce super, že máte všetko odložené (a väčšinu vecí aj reálne nájdete), ale bez povolenia to nepôjde! Áno, starší brat musel dať súhlas na požičanie bodyčiek, ponožiek, nohavíc, detskej postieľky, deky, kočíka či hračiek. Ešteže sa u nás kojenie v tom čase už dlhšie nepraktizovalo, lebo neviem, neviem, či by cicky tak ľahko požičal, predsa je to chlap…

6. Návštevy lekára

Pri prvom požehnanom stave (potrebovala som synonymum, nesúďte ma), chodíte k lekárovi len s malým stresom, či všetko napreduje, ako má. A ak áno, máte zvyšok dňa voľno a môžete si ísť pospať, niečo pekné kúpiť (nie na seba samozrejme, veď načo investovať do takého objemu), alebo len jednoducho nerobiť NIČ. Pri návštevách lekára počas druhého tehotenstva toto nehrozí. Jednak riešite logistiku, ako čo najviac zabaviť decko, aby si váš odchod nevšimlo, musíte sa tiež ponáhľať domov, lebo vášmu aktuálnemu zamestnávateľovi budete darmo strkať papierik o celodennom vyšetrení do ruky. Potom sa občas môže stať aj také čosi, že vám zavolá sestrička z ambulancie lekára, že kde toľko trčíte, lebo máte meškanie na ultrazvuk! A je jej jedno, že to bolo 8 minút, pretože ste museli počkať na moment, keď sa dieťa číslo jeden nerušene hrá s otcom, aby ste sa mohli vypariť, s prepáčením, ako prd z gatí. Nebudem radšej kalkulovať, koľko eur ma v prepočte asi stál ten telefonát, keď som si u súkromného lekára platila 100 eur za trimester.

7. Pobyt v pôrodnici

Ono, tento bod tu technicky nemá čo robiť, ale je prirodzeným vyústením deviatich mesiacov a šiestich bodov spomenutých vyššie. Pobyt v pôrodnici je diametrálne odlišný od prvého! A nie je to len tým, že som po prvej skúsenosti menila pôrodnicu. Tak napríklad, kým prvýkrát neviete ani ako prebaliť dieťa, čo je to smolka alebo kolostrum (áno, bola som dosť nenaštudovaná prvorodička, podľa hesla: Radšej sa zľaknúť, ako sa báť), druhýkrát sa už cítite ako súčasť personálu (hahaha, to teraz velice preháňam). Ale rozhodne už nie ste taká vyplašená a prípadný laxný prístup personálu vás nerozhodí. Skôr naopak, ste rada, ak vás nikto neotravuje a robíte si veci po svojom. Pocitovo rovnaké je ale dojatie nad ďalším členom rodiny, pričom ale časť z vás by chcela byť doma so starším dieťaťom, lebo sa cítite vynechaná z jeho života a nestihnete pokroky, hlášky a momentky, ktoré sa dejú počas dní, kým ste preč. Iné sú aj návštevy. Kým po prvom pôrode prichádza muž po opici, po druhom príde s opičkou na krku, ktorá pri odchode z nemocnice reve, lebo mama nejde s nimi domov.
Intenzita a prítomnosť jednotlivých bodov sa samozrejme mení podľa veku a psychického rozpoloženia staršieho dieťaťa, ale ak sa chystáte hupsnúť na druhé, odborne povedané „snažilkovať“, tieto body majte na pamäti a ďalší požehnaný stav vás nezaskočí nepripravené.

Na toto si nezvykajte! Alebo, ako sa vám zmení život za 1 rok

Napriek tomu, že už ubehol rok od svadby manželovej sesternice (ahoj Miška, všetko dobré k výročiu), Iba nedávno som sa dostala k fotkám. Ich fotografka si ich totiž nechávala pre seba až do októbra! Pri ich prezeraní, som musela uznať, koľko pravdy je v onej známej vete TEN ČAS ALE LETÍ a v jej rozličných variáciách. Napríklad ako decko či skôr tínedžerka som neznášala hlášky maminých známych pri náhodnom stretnutí po rokoch: „Ja si pamätám, keď si bola ešte takáto malinká,“ a ukázali pri tom na rôznu vzdialenosť od zeme. Alebo: „TOTO je tvoja Dominika??“ Nieee (akoby povedal R. Procházka), mama si vymenila dcéru za novší, zaujímavejší model a práve ho vzala na predvádzačku po meste. To som vtedy ale netušila, ako silno ma vyššie spomenuté vyjadrenia dostihnú. Lebo rok dospelému človeku zväčša nepríde ako dlhá doba. Veď aj komunisti plánovali aspoň na 5 rokov dopredu! Nuž ale s deťmi je čas relatívny pojem. Takže, čo všetko sa za uplynulý rok zmenilo?
Zistili sme, že rigoróznu prácu stačí odpísať, že zmena premiéra ešte nemusí znamenať zmenu premiéra… Ale nie o tom som chcela, som príliš dlho na materskej dovolenke, aby som si dovolila komentovať spoločenské dianie. Iní to robia oveľa lepšie, takže Zomri a nelez starému adminovi do kapusty. Ja radšej zrekapitulujem iba témy prudko rodičovského charakteru u nás doma.

Iné voľnočasové aktivity

Takto pred rokom som mohla pokojne piť a fajčiť. Čo som napríklad na spomínanej svadbe aj využila (kto je bez viny, nech hodí špakom alebo vínovým pohárom). Teraz miesto toho kojím. A hoci ide o činnosť takú prirodzenú, že sa čoraz viac ťahá na verejnosť (proti vkusu žiaden dišputát, ale za moje cicky môžem povedať, že sa nechcú pretŕčať), rozhodne to nie je od začiatku činnosť jednoduchá. Oproti prvým skúsenostiam som už kvôli kojeniu síce nerumázgala, ale začiatky boleli aj teraz. Takže tú cigaretku s vínečkom spred roka by som zužitkovala aj teraz!
Takto pred rokom som už mala relatívne slušnú kondičku, dokonca som si v septembri 2017 strihla dva 10 kilometrové behy. Síce pod heslom: Pomaly ďalej zájdem, ale predsa. O niečo vyše 365 dní neskôr (nechcite, aby som o 2:15, kedy píšem tento riadok, napísala presnejší prepočet) sa zadychčím a spotím, ešte som ani s deckami nevyšla z domu na cvičenie (o tom podrobnejšie inokedy).
Takto pred rokom som noci trávila tým, že som tíšila syna, ktorý sa priemerne dvakrát za noc budil. Teraz ich trávim sledovaním Netflixu, občasným kojením a písaním článkov. Dobre, klamem. Netflix som pozerala aj vlani.
Takto pred rokom som sa naplno venovala synovi, ktorý mal skoro 1 rok a deväť mesiacov. Po roku už mám na starosti dve deti, ktorým treba robiť animátorku. Obom samozrejme prispôsobenú k veku dieťaťa, nechcem predsa na svoje služby počúvať reklamácie… V konečnom dôsledku to ale v praxi vyzerá ako veľmi basic program s občasným osviežením v podobe uvareného jedla či povysávanej detskej izby.

Zmena číselnej situácie

Takto pred rokom sme mali s mužom 1,slovom jedno, dieťa vo veku 20 mesiacov, ktoré si v tom čase ešte intenzívne cucalo palec (kuk sem). Jeho reč bola pre netrénované ucho značne šifrovaná, jeho tanečné pohyby relatívne skromné a chuťové poháre nepoznali napríklad lízatko či kinderko. Na zadku mu robila spoločnosť plienka a na vlasoch ešte nestrihané blonďavé kadere. Už vtedy mal vcelku vycibrený hudobný vkus, ktorý nepretržite zveľaďujeme (u nás nečakajte Spievanková ani Jarošov! Aspoň kým tieto skvosty neprinesie zo škôlky. Boh nás ochraňuj). K tomu pribudli aj skvelé tanečné vystúpenia, ku ktorým si neváha vziať mamine slnečné okuliare, svoju detskú gitaru a kefový mikrofón. Za rok sa mu rozšírila i slovná zásoba – o výrazy ako klimatizácia, dôchodok, konsolidovane, hysterický, ale tiež sestrička, prosím, páči sa, lízatko, kinder čokoládka, ľúbim ťa, do p*či a iné. Ciká a kaká do nočníka či záchoda, niekedy synchronizovane s mamou a inokedy pritom stihne uhasiť aj pomyselný oheň na kúpeľňovej dlážke. Vlasy mu už manžel strihá a akože bradu si dokonca holí sám.
Takto pred rokom sme mali len nášho Kariho, dnes už máme aj našu Táňu. Kým vlani som už o takomto čase mohla chodiť relatívne slobodne kade tade po meste so synom aj celý deň, dnes som opäť časovo a priestorovo obmedzená. Nehovoriac o večerných voľnočasových aktivitách, ktoré sa aktuálne obmedzili na mimoriadne obľúbenú hru: „mama vytas prso a ja ti ukážem, koľko mlieka z neho potom vygrciam“. V 2017-om sme boli v presile na jedného Karola, mohol tak byť raz moje decko, inokedy otcovo. Teraz je to krutá remíza a deti sme si predbežne podelili fifty-fifty. Karol je tatova záležitosť a Táňa mamina. Opačne by asi bol trochu problém s kojením však áno… Vlani som nosila jedno dieťa na dvoch rukách, dnes mám niekedy v každej ruke jedno. A napriek tomuto posilňovaniu mám dnes o 10 kilogramov viac ako pred rokom!

Zmena šatníka

Takto pred rokom som už mohla viac-menej nosiť takmer hocičo bez obáv, že sa mi to v priebehu mikrosekundy zašpiní. O takomto čase som už dopriala aj roláky či tričká bez veľkých výstrihov. Dnes opäť chodím v ogrcanom oblečení, vyťahaných teplákoch a veciach, ktoré musia byť kojenie friendly. A ako módny doplnok mám kade-tade povešané handerné plienky, aj keď neviem načo, lebo deti majú čarovnú schopnosť hodiť tyčku presne tam, kde plienka končí a kde začína vaše oblečenie. To, čo som vlani začala konečne nosiť ako oversized, dnes opäť obliekam ako slimfit… A mojím šatníkom to žiaľ nekončí. Kým vlani bol Karolov outfit čisto na mne, dnes si už pánko sám povie, čo si prosí obliecť. A napriek môjmu miernemu odporu voči obrandovaným Disney odevom (s výnimkou Mickeyho, ktorého som vzala na milosť), si Karol našiel záľubu v kúskoch oblečenia s Bleskovým McQueenom, pričom ho rodina v tejto aktivite, pre jeho žiariace očká, intenzívne podporuje. Človeku sa ani nechce veriť, kam sa dá také pretekárske auto umiestniť! Od šiltovky, cez tričká, mikiny, rukavice, slipy až po ponožky. Doplnky v podobe ruksakov s danou tematikou zatiaľ bojkotujem vyhlásením, že takéto ruksaky nosia iba deti, ktoré už chodia do škôlky (please, don´t judge me). Milá rodinka, ak toto čítaš, neber to prosím ako inšpiráciu na darček. Ďakujem. Cmuk.