Húsenková dráha Život! Raz si hore a raz?

Už dva týždne sa chystám napísať nový článok na blog, ktorý som si vymyslela ako fajn tematický materiál k aktuálnemu mesiacu knihy. Knihy mám položené vedľa notebooku, už to len napísať. Ale akosi sa mi do toho nechce.
Možno je to nastupujúca jarná únava, alebo otupenie mysle z doby covidovej, alebo je to len nejaký môj splín, neviem, ale nedá sa mi rozhýbať žiadnym smerom.

Ide Dominika hore?

Jeden deň sa zobudím plná elánu, všetko si naplánujem, dokonca svoj plán potom dodržiavam, mám množstvo nápadov, niektoré z nich navyše aj zrealizujem. A potom môj pomyselný voz na húsenkovej dráhe spadne v plnej rýchlosti na dno. Okej, to je asi trochu prisilné. Nie na dno, len na prízemie. Ale viete, ako to býva pri húsenkových dráhach, niekedy trvá šialene dlho, kým vás lanko (či aký mechanizmus tam funguje… neviem sa vyjadriť ku kolotočom, nie som kolotočár, akoby povedal Milan U.) vytiahne opäť HORE. A tu mi žiaľ nepomôže ani fakt, že sa volám Dominika a ako vieme, Dominika IDE HORE, nemôžu ju dostať dole. Ono to asi platí len na tie Dominiky, ktoré boli v SuperStar alebo čo.


Takže som momentálne skoro každý večer na prízemí a čakám, kedy sa už začnem viezť vyššie. Možno sa to práve začalo diať, teraz, keď píšem svoj elaborát. Uf, snáď neprepasiem onen stúpajúci moment len preto, že sa tu citovo opúšťam pri tichom bzučaní notebooku. Veď to by bola večná škoda, no nie? (-odpovede mi nemusíte posielať, volajme to rečnícka otázka…) Sama celkom nerozumiem, ako je možné, že ma húsenková dráha nie a nie vytlačiť hore, keď si ma denno-denne nachádzajú na mobile povzbudzujúce slová, motivačné citáty a oči otvárajúce statusy. Lebo… treba si do života púšťať len istý typ energie, treba sa zbaviť toxických ľudí vo svojom okolí, chytiť do rúk svoj osud, začať hneď teraz meniť svoj život. A čo ešte? Jaj, treba myslieť pozitívne, zmena sa už začala diať, musím dôverovať svojim inštinktom.

Motivácie v praxi

Takže, v čase, kedy denne umierajú desiatky až stovky ľudí na (pre niektorých neexistujúce) ochorenie si mám púšťať do Vnútra len dobrú energiu. Oukej, to je trochu “challenging”, ale skúsim. Čo bol ďalší bod? Zbaviť sa toxických ľudí… Hm… Tak teraz neviem, keď mám momentálne v živote takmer výlučne štyroch najbližších ľudí – menovite manžela, syna, dcéru a pani za okienkom na pošte, ozaj neviem, či je rozumné sa niektorého z nich zbavovať pri akomkoľvek náznaku toxicity (dcéra z toho zatiaľ vychádza najtoxickejšie, lebo keďže sme len nedávno začali ako tak bezplienkovo komunikovať, no veď viete si domyslieť. Ak náhodou nie, lepšie pre vás). Preto radšej rovno preskočím na osudovú radu a chytím ten svoj poriadne do rúk, lebo veď načo by som chytala do rúk niečí iný, však áno? A idem meniť svoj život hneď. Bude zo mňa trebárs, hmm, spisovateľka. Znie to aj dosť intelektuálne, aj by z toho mohlo niečo kvapnúť do rodinného rozpočtu. Napíšem teda súťažný príspevok do jednej mini literárnej súťaže, pretože VEĎ som nielen vtipná ale aj talentovaná. A potom si na oko nonšalantne chodím každý druhý deň počúvať priebežných finalistov, ktorí by z môjho pohľadu mohli hneď napísať knihu. Alebo to len vedia tí herci tak dobre predniesť? Dnes som tam konečne našla aj Dominiku, akurát priezvisko mala iné. (Takže predsa len idú hore aj iné ako tie zo SuperStar… ehm)


Čo ďalej? Aha, myslím pozitívne, napríklad, že: Oni (-čítaj odborná porota) len nepochopili môj umelecký zámer, sú to amatéri a ja som driemajúci, neobjavený talent. Neobrúsený diamant, ktorého čas najväčšieho lesku ešte len príde. Asi zajtra. Naj-nes-kôr však, keď uzrie svetlo internetového sveta tento malý “how to” článok. Verím, že už len pri jeho prečítaní ste si usporiadali životné hodnoty a stávajú sa z vás lepší ľudia, ktorí majú TIEŽ svoj osud pevne v rukách. A keď nie v rukách, tak aspoň u prdele. Žmurk.

Pozri sa na seba! Ale nie, ako vyzeráš, ale aký si

Za ostatné dva dni (13.-14. február) som čítala skutočne rôznorodé príspevky k sviatku zaľúbených, k láske, k sebaláske, k single životu, k strate, k nálezom, k zovňajšku, k vnútru (nemyslím ministerstvo), k dnešnej dobe a ešte som aj vyhrala slovenský rúž. A čo mi to okrem neho dalo (a vzalo?)

D A L O

Opäť som si u kúsok rozšírila obzory a znova som sa (aspoň na chvíľu) pozrela na svet a život inými očami. Lebo napríklad, ak ste takmer 16 rokov vo vzťahu, môžete si akokoľvek myslieť, že viete byť empatickí a chápajúci, NIKDY neviete presne uchopiť, aké náročné či komplikované to môže spoločnosť, rodina a neraz aj kamaráti robiť ľuďom bez partnerského zväzku. (Ak si chcete tiež rozšíriť obzor, tak napríklad u @gabriela.kajtarova a ďalších)

Veta: „Viem, ako sa cítiš,“ je vo svojej podstate klamstvo. Lebo ak si aj prejdeme tou istou skúsenosťou, naše prežívanie môže byť na hony vzdialené od toho druhého. Ale na druhej strane, snaha vcítiť sa a (čiastočne) pochopiť toho druhého by mala byť samozrejmosťou.

V Z A L O

A samozrejmosťou nie je. Čo ma privádza k tomu, čo mi príspevky ostatných dní vzali. Vzali mi napríklad ilúziu, že ženy v 21. storočí pochopili, že si nemajú podrážať nohy. Lebo hoci nám či našim mamám a babkám hovorili, aby sme boli v strehu pred inými ženami, potenciálnymi sokyňami (toto nemám z vlastnej hlavy, videla som to tuším v príbehu u Denisy Ballovej), nebola to pravda. Napriek tomu si dodnes robíme nepriateľky aj tam, kde by sme nemuseli.

Každá z nás je iná a tak je to v poriadku, či? Keby sme všetky mali 175 cm, 58 kíl a 60 centimetrov v páse (a nie na stehne ako napríklad ja), asi by to bola dobrá pičovina. A áno, obezita je zdravotný problém, ktorý by sa nemal zanedbávať, no nemyslím si, že odkázať ženám, ktoré sa vymykajú hmotnostným tabuľkám, aby sa radšej neukazovali na sociálnych sieťach či „len tak všeobecne“ a ešte ich zjav prirovnať k „ošmatlaným nohám“ mi príde už tak ďaleko cez čiaru, že na ňu žena s týmto názorom ani nedovidí.

Asi by som jej odkázala: „Pozri sa na seba…“ ale nie ako vyzeráš, ale aká si. V dobe keď sa skloňuje slovo SEBALÁSKA pomaly tak často ako slovo testovanie, je takýto príspevok riadnym krokom späť. Lebo hoci sa našlo XY ľudí, čo to odsúdilo a poukázalo na zvrátenosť slov (@badinfluence.sk, @cisarovenovesaty a ďalší), viem si predstaviť, že táto žena dostala rovnako veľa pozitívnych a podporných komentárov na svoj válov… pardon výlev.

Naozaj sa nám nemusí a nemôže páčiť to isté, ale kto nám dal právo, svoj subjektívny názor hlásať za všeobecnú pravdu. Respektíve nie za pravdu, len za „dobre mienenú radu“, aby takéto ženy viac cvičili a boli pevné.

Tak mi napadlo, ak jej výpoveď vlastne mala iba poukázať na to, že v „zdravom tele je zdravý duch“, prečo to tak nenapísala? S odkazom napríklad na nejakú kvalitnú výživárku, lekárku, trénerku a psychologičku? (aby podchytila všetky faktory, pre ktoré sú ženy hmotnostne inde, ako je hranica dobrého BMI) Prečo sa rozhodla použiť slovník, aký použila? Prečo si myslí, že jej krása a spôsob života sú viac ako niekoho iného? Možno preto, že jej SEBALÁSKA, SEBESTREDNOSŤ a SEBAVEDOMIE sú oveľa silnejšie ako jej SEBAREFLEXIA, SEBAPERCEPCIA či SEBAKONTROLA…

Bilancujem rok 2020: Ako ma ne/zasiahla korona, otcova smrť a iné!


Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku… (Výhoda blogu oproti práci na webe je, že si bilančný článok môžem vydať, kedy ja chcem. Napríklad aj na Tri krále…)

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.
Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.


A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

Popritom som jedným okom sledovala na sociálnych sieťach, ako všetci doma upratali, vytriedili šatník, umyli okná a napiekli banánové chleby a ja som nič z toho nestíhala rovnako ako pred lockdownom, keď som bola s oboma deckami doma. A tak sme žili vo vnútri našej bubl… pardon, priesvitnej guli s tendenciou prasknúť pri kontakte s iným objektom, bez špeciálnych aktivít či cvičebných výziev, až kým nám nedovolili opäť návrat do ulíc a relatívne bežných životov. Stretnutia sme ale obmedzili len na niekoľko rodinných a kamarátskych bublín (prepáčte, viac to už nepoužijem, ale nedalo sa inak). Trochu menej som sa bála, ale snažila sa ostať v strehu. V autobuse som sedela prvýkrát takmer po 2 mesiacoch od lockdownu.
A ktovie, možno som nemala nasadať do autobusu ani toho 8. júna, kedy sme šli na návštevu ku kamke do Petržalky. Alebo vlastne, práveže mali, lebo udalosť, ktorá sa odohrala práve v onej 92-ke by bola bez jej pomoci oveľa náročnejšia. (Daniela, už som ťa dávno v blogu nespomínala, naposledy ešte asi TU, tak dnes po rokoch opäť. A tentoraz ťa nielen pozdravujem, ale ti aj ďakujem.) Z tohto sa chystám vypísať už takmer sedem mesiacov, ale zároveň som to stále podvedome odkladala na neskôr. Aj teraz ma premkýna taký zvláštny pocit, ktorý by sa mohol spájať s mojou nedávnou črevnou virózou, ale povedzme si rovno, nebude to tým.


Zvonil mi mobil a na displeji svietil volajúci: OTEC. Nezdvihla som, nemala som náladu na nejaké jeho potreby, lebo vždy to bolo o tom, čo on potreboval vyriešiť. Keď volal tretí raz, z autobusu som poslala smsku, že mu zavolám, keď dorazím do cieľa, lebo je v autobuse hluk. V tom mi prišla správa z neznámeho čísla.
„Zavolajte mi. Stalo sa niečo vášmu otcovi.“ Deti sediace na sedačkách a ja okamžite volajúca na neznáme číslo. Na druhej strane sa ozval neznámy hlas, ktorý sa predstavil ako syn otcovej priateľky a oznámil mi správu, z ktorej mi teraz znova búši v ušiach. „VÁŠ OTEC ZOMREL.“ Poviem vám, predýchať takúto informáciu v rúšku, v autobuse pred deťmi, dá človeku zabrať. Nebyť jedného spolucestujúceho, ktovie kam sa až odvezieme.
Inak, ak si myslíte, že pred takýmito situáciami svoje deti uchránite, ste na omyle. Všetko to zažívali v priamom prenose so mnou. Ale kým dcéra to natoľko neregistrovala, syn bol až mimoriadne pozorný. A tak som odpovedala na jeho otázky. Nič som nezahmlievala, ani príliš neobkecávala, nebola som v stave ani na jednu variáciu. Povedala som im, že neplačem kvôli nim, že nech sa neboja, že ma to prejde, že som len smutná, lebo niekto maminke zomrel (o smrti už vedeli aj predtým). A syn sa ma spýtal dokonalú otázku: „Zomrel niekto, koho si ľúbila?“ Neskôr počul aj to, ako som volala mame a takmer s krikom jej oznámila: „OTEC ZOMREL!“ A niekde po tejto informácii mi objal nohu (lebo potiaľ z jeho výšky dočiahol). Keď sme šli vo výťahu k drahej Daniele, ešte sa spýtal: „Ako sa volal tvoj otec?“ (Len na vysvetlenie, môjho otca deti nepoznali, svojho vnuka videl môj otec iba raz a vnučku len na fotke.)


S otcom sme si neboli blízki už roky. No jeho smrť ma zasiahla viac akoby som si kedy bola bývala pomyslela. (Niežeby som na také čosi bežne myslievala.) Neviem či to bolo práve pre nezáujem posledných XY rokov, pre fakt, že už moje deti nezistia, kto bol ich starký, či to, že sa naňho podobám a neraz ho vídam v odraze zrkadla, alebo to bolo len všetko dokopy zmiešané s mojou citlivou povahou, ktorú rozplače aj dobre spravená reklama na pivo… Ale miestami mi bolo z toho intenzívneho prežívania až trápne. Krátko predtým som sa dozvedela ako jednej mojej známej mamablogerke zomrelo dieťa a ja sa tu neviem spamätať zo smrti otca, ktorého som v podstate stratila už pred rokmi.
No len ono, stratiť a stratiť nie je to isté. Lebo nádej vám nevezmú, až kým vám ju naozaj nevezmú. Ja som v sebe kdesi hlboko jednu živila. Že si otec ešte na staré kolená nájde cestu k vnúčatám. Lebo niekedy ľudia na staré kolená dostávajú rozum. Alebo aj nie. Alebo sa tých starých kolien jednoducho nedožijú. Ja som neskutočne vďačná za to, akú milujúcu rodinu majú moje deti a koľko lásky sa im dostáva, takže ony túto stratu nijako nepocítia. Ale cítim to Ja. A cítim, že som niečo stratila.


Nie, nestal sa pre mňa zrazu padlým hrdinom. Stále bol aj alkoholikom, ktorý dal prednosť závislosti pred rodinou. Ale iného otca už mať nebudem, a tak som k celej udalosti aj pristupovala. Takže kým iní riešili koronu a či pôjdu predsa len k moru na dovolenku alebo zostanú na Slovensku, ja som riešila, ktorú rakvu otcovi zaplatíme a či ho potom spopolníme. (Len pre doplnenie, my sme našu slovak dovolenku v Terchovej mali zaplatenú rok dopredu, skôr ako sa spustila korona lavína.) Nuž a po pohrebe si môžem dať do „special life skills“ aj písanie smútočnej reči a jej následný pokus o prednes. Písanie poviedok zatiaľ do životopisu nedám, aj keď som sa po mojej súkromnej traume o jednu pokúsila.
V ostatných týždňoch som sa už len pokúšala so všetkým vyrovnať. S mojimi krivdami voči nemu, s tými, ktoré on mohol cítiť voči mne s bratom. Prišli aj spomienky. Aj tie lepšie. Čo bolo ironicky ešte horšie. Ale čas naozaj pomáha. Slovo lieči by som zrušila, ako ho ruší zákon pri výživových doplnkoch. Čas je tiež v podstate len taký výživový doplnok na bolesť a iné stavíky.

JESEŇ

A čas nám ubiehal aj na augustovej dovolenke, na ktorej sme si perfektne neoddýchli s deťmi a s pár ďalšími rodinami a ďalšími deťmi. Okrem toho už leto neprinieslo žiadne prevratné udalosti. A to aj napriek babkinej snahe a množstvu nakúpených detských nohavičiek. Druhorodená s nami stále komunikuje plienkovo. Zato Karol už suverénne komunikuje s bicyklom. Jeseň stihla priniesť ešte niekoľko malých rodinných osláv, príjemných stretnutí či dokonca jedno prvé sväté prijímanie. Spolu s nimi prišli aj prvé správy o tom, že korona sa dostala aj do našich bližších rodinných kruhov. Nie tých z osláv našťastie. Zostali sme doma. Kam by sme aj chodili. Sople a kašle nám aj tak robili sezónnu spoločnosť.

ZIMA

December nepriniesol ani veľa snehu ani pekných správ. O komentároch na sociálnych sieťach od absolventov vysokej školy života radšej pomlčím úplne. Ale aspoň sa naša rumburakovská princezná stihla trikrát spustiť na sánkach. Viac ju to nebavilo, radšej sneh degustovala. Chuť snehu si vie vybaviť z detstva nejeden z nás, ak mu korona nevzala okrem čuchu a chuti aj spomienky. Mojej mame oba zmysly našťastie vrátila ešte pred štedrovečernou hostinou. Ale poviem vám, nebolo mi všetko jedno, keď mi zavolala, že je pozitívna. Ona ako riziková skupina to ale dala na úplnú pani. Ako doteraz všetky životné skúšky. Preto, hoci by sa mohlo zdať, že rok 2020 bol ovplyvnený smrťou, moje slovo roka je ŽIVOT.


ŽIVOT s rodinou a pre rodinu, ŽIVOT po smrti neblízky blízkej osoby, ŽIVOT popri korone, s koronou a po nej, ŽIVOT s deťmi, ŽIVOT na rodičovskej ne/dovolenke, ŽIVOT v izolácii, ŽIVOT v karanténe, ŽIVOT s pocitom spolupatričnosti, ŽIVOT v neistote, ŽIVOT na slobode, ŽIVOT na slobode s rúškom, ŽIVOT so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo ŽIVOT je LAJF. Ou nou, teda OU YEAH!

Hashtag Dnes pečiem s deťmi: Medovníky, traste sa!

Takže takto… Ja sa nepokladám za veľkú pekárku, ale keď deti chcú zdobiť perníčky a tie od krstnej zo Zámkov majú „spoždení“, musí sa Karimatka pohrabať na internetoch a voľačo vymyslieť… A keďže mi potom isto budete vypisovať, čo a ako a čo (ja viem, že nie, ale som sa na chvíľu cítila tak influencersky), tak vám všetko spíšem, ako sa sluší a patrí.

NÁJDITE SI RECEPT
… na internetoch, alebo sa nechajte ovplyvniť niekým, kto už piekol. Ako napríklad ja u oblečenej Hollej Oli. Aj screen som si spravila, aj stránku Tinkiných receptov našla, aj sa dvakrát prežehnala.

ODHADNITE SVOJE SCHOPNOSTI
To som napríklad Ja nie veľmi urobila. Lebo si vravím, nemám síce dva druhy múky (… som zistila až pri vážení, že som kúpila takú istú, ako už doma mám), že môj mixér na ovsené vločky nie je taký, za akého som ho pokladala. A že sa už skoro zapotil, kým z vločiek aspoň niečo vzdialene múkoidné vytvoril. A aj miešanie nad parou som si odškrtla v sekcii #tenkratpoprve.
Keď Tinka z Tinkinerecepty napísala, že sa mi cesto takmer samo vytvorí a pekne spojí, tušila som, že som niečo doj*bala. V hlave mi hneď napadli tri body, kde som spravila niečo zle. Ale nahlas to komentovala iba druhoradená: „Mami, je to na prd?“ „Áno je, Tánička.“ Tak som vytiahla nezdravú bielu smrť a ten maglajz spojila klasickou hladkou múkou. Ale nevadí, vravím v duchu „cestu“: Keď už som si ťa uhňácala, dám ťa do chladničky. Možno sa do zajtra spamätáš.

NÁJDITE DRUHÝ RECEPT NA INTERNETOCH
Keďže akosi tušíte, že to cesto nemá veľké šance na prežitie, musíte rýchlo prísť s plánom B. Vtedy je možné dať do vyhľadávača: rýchle medovníky recept. A kašlete na zdravšiu verziu, dobrá bude aj biela múka. Síce zase treba máchať rukami nad parou…. Ale plán B vám vytvorí na doske cesto. Ozajstné cesto.

DAJTE DEŤOM VOĽNOSŤ
… aby si vykrojili, čo chcú a mohli sa z toho tešiť aspoň po upečený prvý plech, lebo potom už po vašom exkluzívnom ceste neštekne ani ten vykrajovací obrys dinosaura. Ale za to ten prvý plech máte veselý aj za tri neveselé. Pre matky s nejakou formou OCD alebo len praobyčajnou pedantnosťou tento bod vôbec neodporúčam. (Aj keď vy samy ste sa už zrejme zastavili pri druhom bode, takže ste „sejf“.) Ale teda späť k tvarom. Fantázii sa medze nekladú a netreba sa obmedzovať len na vykrajovadlá. Táňa sa rozhodla robiť medovníkové guľky. Keď ju upozorním, že jej zhoria, dostanem jednoznačnú odpoveď: NEZHORIA!

NEZHORIA
Fakt nezhoreli. Takže sa dcére ospravedlníte, uznáte, že mala pravdu a pustíte sa do spratávania tej kreatívnej spúšte.


PS: NÁVRAT K CESTU ČÍSLO 1.
Na ďalší deň sa rozhodnete skontrolovať svoj výtvor a zistíte, že to síce vyzerá ako kameň z Fantaghiro, ale vaľkať sa to dá. A druhá várka medovníkov je na svete.

NÁJDITE SI NIEKOHO, KTO TO VŠETKO POJE
Oba varianty sú síce mimoriadne chutné, mäkké a voňavé, no vaše proporcie kričia o pomoc už pri fetovaní vône. Vaše decká zjedia dokopy 7 a pol medovníka a vycucajú 1 a pol tuby so zdobiacou hmotou, váš manžel zje po deťoch tie 2 nahryznuté medovníky a kto zožerie zvyšok? #otazkazamilion… Nejaké tipy? A u vás ako, už ste piekli? Či až teraz sa na to dáte, lebo máte konečne adekvátny návod? #nematezačo

Čítam Ja, číta muž, čítame všetci! Tu sú knižné hity z našej police


Áno, Vianoce sa blížia, preto je najvyšší čas napísať článok o knižkách, ktoré u detí frčia. Môžem písať iba v mene tých mojich, tak snáď to bude pre vás dostatočne reprezentatívna vzorka.

V našej domácnosti sa číta veľa, o tom, čo fičalo niekedy v priebehu roka 2019 som už písala TU. S prvorodeným čítame viac, no i druhorodená tomu postupne prichádza na chuť. Ale pozor, deti si vyberajú, čo vytiahnu z police do rúk (už o niečo menej si vyberajú štýl, akým knihu vytiahnu a akú spúšť po sebe zanechajú). A nie všetko je v očiach rodičov to pravé orechové, ako sa hovorí, ale tiež som počula, že sa vraj vraví: Hlavne, že je dieťa šťastné. Či?

Prekvapivé

Niektoré knihy predbieha ich dobrá povesť ešte skôr, ako sa dostanú na pulty kníhkupectiev, odkiaľ ich našim deťom často a rada prináša ich obľúbená teta Viky. Ako napríklad knižná verzia seriálu Bol raz jeden život. Pre mňa bola prvým prekvapením forma, akou je knižka napísaná/nakreslená. Je to totiž komiks. A druhé, čo ma prekvapilo, bolo, že zaujala obe naše deti, hoci si myslím, že chcela byť určená mierne starším deťom. Navyše som vychádzala z toho, že rozprávka ešte syna veľmi nenadchla, preto ho nezaujme ani kniha, ale mýlila som sa. Takže už čo to vieme o fungovaní srdca a je to naozaj prekvapujúci orgán, však áno…
Inokedy príde zaujímavá detská literatúra z miesta, z ktorého by ste skôr čakali fajnové skrinky do kúpeľne a farebné obliečky. Ale IKEA je naozaj všestranný obchod a listovať sa nedá len v jeho hrubom katalógu, ale aj v knihe. K nám sa z neho dostala do rúk publikácia s názvom Bojazlivý orangutan a treba povedať, že zaujala obe detiská. Ako bonus okrem sympatického príbehu, v ktorom na oko bojazlivý opičiak, zistí, že vôbec nie je strachopud, spomeniem začiatok a koniec knihy, na ktorých je nakreslené kadejaké tropické ovocie a my sme sa ho s deťmi učili rozpoznávať.
Menším prekvapením bola aj krásne ilustrovaná kniha Gerda, o veľrybe, ktorá putuje oceánom, aby našla svoju rodinu. Osobne som si myslela, že syna odradí na rozprávke skutočnosť, že Gerda hneď v úvode príde v červenom mori (zafarbenom od krvi…) o rodinu. Vychádzala som z faktu, že Karol nebol fanúšikom príbehov, kde sa niečo násilné udialo. Obzvlášť, ak mal násilnosti na svedomí vlk. Ale tu ho morský príbeh zaujal natoľko, že prehryzol aj prvotnú traumu zo straty.

Náučné

Áno, z každej knihy sa môžeme niečo naučiť, ale niektoré sú predsa len o čosi takpovediac múdrejšie ako iné. A medzi také rozhodne patria detské encyklopédie. A tu sa pretavila do peknej praxe mužova iniciatíva, čítať si so synom tieto poučné knihy. Napríklad aj tie, ktoré si on sám čítal ako decko! Takže, ak doma u rodičov objavíte zaprášené knihy zo série Okná do sveta, nezbavujte sa ich na blšákoch, pretože ich môžu oceniť aj vaše deti. U nás sa zatiaľ najviac ujali Ako žili dinosaury, Vesmír, hviezdy, planéty a kozmické lode, Ľudské telo a Divy sveta. Dokonca, keď som minule šla vyzdvihnúť balíček od kuriéra a Karol zostal na moment sám doma, to bolo prvé po čom siahol, kým sme tam neboli.

A to by snáď ani nebol život chlapca, keby v ňom nejakú rolu nezohrali dinosaury. A vie to aj teta Viky, ktorá rozšírila synovcovu zbierku rovno o viacero titulov z tejto prírodovednej oblasti. Dinosaurium je veľká kniha plná faktov, ktoré sú deťom podávané akoby z dinosaurieho múzea. Mne sa zdala kniha až príliš faktografická, ale zdá sa, že synovi vyhovuje a často po nej siaha. Dcéra vtedy radšej stavia vežu z kociek.

Zo spolupráce

Tento odsek nie je spolupráca, ale holý fakt. Personalizované knihy od Moja obľúbená kniha sme dostali síce do daru v rámci bartrovej spolupráce, ale to je deťom pri vyberaní kníh z police tak srdečne jedno, však áno… Ony si vyberajú podľa aktuálnej chuti a nálady a skutočne po nich aj siahajú. Čítam zatiaľ ja. Majú spoločnú knihu o dinosauroch, v ktorej sa im páči, že sú medzi „didoňmi“, ako ich doma voláme. Karol má aj svoju vlastnú Karol ide do školy a aj tá ho zaujíma, akurát som mu ju asi trochu skoro vybrala, lebo potom vždy riešime, kedy teda pôjde do školy, či už zajtra alebo ako… A druhorodenej zatiaľ bohato stačí Tánička na prechádzke lesom, v ktorej si pozeráme zvieratká a ona dokola opakuje tie isté slová.

Pred spaním

Toto je kategória na samostatný článok, ale tentoraz dám aspoň malú ochutnávku, aby som vás náhodou príliš neuspala. Rozprávka pred spaním je u nás každodenná samozrejmosť. A deti si už postupne našli svojich favoritov, ku ktorým sa s tatom viackrát vrátili (teda najmä Karol, Táňa je v tomto smere nováčik, lebo len nedávno začala spávať s bratom v izbe a k obligátnym uspávankám od mamy tak pribudla aj rozprávka od tata). Jedným z obľúbených hrdinov je muflón Ancijáš, ktorý vyšiel z pera hudobníka, recesistu a teda v neposlednom rade spisovateľa Braňa Jobusa. Jeho príbehy sú také zo života, pričom nezabúda na myseľ detského čitateľa. Ale pobaví sa aj dospelák. Zaujímavosťou je, že Braňuško, ako ho mnohí poznajú, vydáva rozprávkovú knihu raz ročne. Aktuálne už pätnásty rok, čo je presne toľko rokov, koľko abstinuje.

O autorke Zuzane Šinkovicovej síce žiadnu zaujímavosť nemám, ale jej knižka Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli zaujala nášho Karola. Pekne spojila rozprávkové príbehy s reálnym svetom. Myšací bratia sa totiž zúčastnia cyklistických pretekov Okolo Slovenska a tak dieťa spolu s hlodavcami spoznáva reálne zákutia našej domoviny. Ale teda, aby som len nechválila, mám jednu výhradu. V dobe búrania „džendžerových“ stereotypov, si tam spisovateľka mohla pár „myšacích“ odpustiť. Lebo kým myšací bratia idú na preteky a spoznávajú svet, ich myšacie sestry zostávajú doma, lebo celé dne len klebetia a lakujú si nechty… Síce to potom trochu zmierni, že vlastne toho robia aj kopec iného, ale tiež to nevyznieva práve pokrokovo. Ale ktovie, možno chystá druhý diel, v ktorom budú hrdinkami práve myšacie sestry, ktoré sa Samuel ani neunúval predstaviť po mene…


Klasikom v detskej literatúre je Daniel Hevier. A jeho malé príbehy pred spaním v knižočke (tu si dovolím výraznú zdrobneninu, lebo kniha je ozaj malého formátu. Ďakujem za pochopenie) Nám sa ešte nechce spať, zaujali už niekoľko generácií detí. A tie moje nie sú výnimkou. Vianočný darček sa ujal a príbehy o vodníkovi či zube, ktorým sa nechcelo spať, už pomaly Karol pozná naspamäť. Ale čítať musíme stále zatiaľ my. Ale to sa nesťažujem… Teda, iba občas. Ale ruku na srdce, komu sa chce vždy a stále čítať knižky deťom? Na 100 percent? Hm?

Ako som sa pri deťoch znova niečo nové naučila! Uhádnete, čo?

DETI NÁS STÁLE NIEČO NOVÉ UČIA A VĎAKA NIM SKÚŠAME STÁLE NOVÉ NEPREBÁDANÉ ÚZEMIA! A teraz vážne. Karol mal vo štvrtok meniny. A dostal dary. Niektoré sa dali hneď zjesť, iné obliecť (ponožky musia byť, #supportlocal). No s niektorými darmi to nie je také ľahké, že poď klobáska zjem ťa!!

Nie. Nie. Niektoré si treba U-ŽIŤ!  Lepšie povedané – odmakať a zaslúžiť. A Lego auto Ferrari také rozhodne JE, verte mi. A tu by som mala na seba niečo prezradiť: JA lego nestaviam. Ak nepočítam niekoľko diel z Lego Duplo verzie, konkrétne nejaké improvizované rakety, na zemi rozložený vesmír či jeden staticky povážlivý most, legové chúťky našich detí štandardne ukája ich otec, keďže je to preňho win-win situácia. Podľa hesla: Aj deťom sa venujem, aj sa zabávam.

No ale teda, keďže manžel nemohol kvôli stavaniu auta z lega zostať doma a nejsť do práce (tiež tomu nerozumiem…), musela som sa na konštruktérsku asistenciu a výpomoc podujať JA SAMA. Och, kde začať?

Asi najlepšie na prvej strane a pri prvom plastovom vrecku. Vysypala som lego, otvorila KNIHU s návodom a podala Karolovi prvé dve súčiastky, ktoré návod uvádzal. Pozrela som sa do papierov, ako a kam s tými malými kockami, aby som Karimu ukázala ako a kam to má zagniaviť a on zatiaľ jednu z tých dvoch kociek stratil. A mňa skoro j*blo hneď v úvode. Na stole nič, pod stolom nič, na Karolovi nič. Keď už som si myslela, že sme skončili so skladaním, otočila som ten základný veľký diel (nazvime ho podvozok) a tam sa ten malý hňup zasekol… Pomyslela som si… Toto bude veselé.

A aj bolo. Poviem vám, boli to veľmi zaujímavo strávené štyri hodiny z môjho života. Karol chytil rapel asi 4-krát, priamo úmerne k tomu mi pribudli na hlave šedivé vlasy, Táňa chytila rapel iba dvakrát… (áno vlasy sa prispôsobili tiež), spadlo nám asi 15 kociek, vymyslela som jeden nový výraz (ŤUPKA), dvakrát som zle prečítala návod, jedenkrát som sa musela vrátiť tri kroky späť, lebo som si nebola istá sama sebou. Aby som zistila, že sme to mali správne. A asi 114-krát som si pomyslela: TO KTO TAKÉTO SKLADAČKY VYMÝŠĽA TY VOLE?! Lebo akože poskladať to je jedna vec, ale vymyslieť to… Och. No ale teda, aj po skladanie bolo jedno veľké OCH. A pozor, oni k tomu balia aj ná-lep-ky. Vravím synovi: Tie potom dolepí táto… Ale nieee… Hovno, hovno zlatá rybka, to muselo byť nalepené za jazdy, lebo inak by ste sa už nedopátrali, na ktorý pos.. pokakaný diel to konštruktéri chceli pricapiť. Takže okrem stresu, aby som bola synovi zodpovedným radcom a sprievodcom pri stavaní lega určeného podľa nápisu na škatuli deťom 6+ (ehm… ja viem, že nie sme jediní, kto to tak má doma tiež), som, mala stres, aby som to nenalepila úplne od veci a krivo a nereprezentatívne. Našťastie som mala ruku pevnejšiu, ako mám svaly v brušnej oblasti, takže výsledný efekt bol takpovediac na porádku!

A potom to prišlo. Po 82 krokoch bolo Ferrari hotové. Zrelá na pivo a psychiatriu som ho odfotila hrdá na seba, naňho a na to, ako sme to aj bez tata zvládli.

A kým som pyšne posielala mužovi fotky našej tvorivej dielne, Karolovi sa auto strepalo na zem. Nie hocijaké auto, ale presne to červené vozidlo, ktoré sme v pote a krvi (len mojej menštruačnej, ale aj to sa počíta) zložili z X-milión rôznych dielikov v šiestich farebných prevedeniach.

A tak. Odznova. Našťastie tentoraz trvala konštruktérska zábavka len 15 minút, lebo tých osem vrstiev kociek, ktoré sme pospájali, vcelku dobre držalo pokope. A vy ste čo spravili tento týždeň pre slovenský hip-hop? Pokojne mi napíšte váš najväčší staviteľský úspech.

KVÍZ: Aký „korona typ“ ste?

Hneď na začiatku chcem napísať, že tento kvíz nie je dehonestáciou či zosmiešnením aktuálnej situácie, je to len bližší pohľad na to, že všetci sme len ľudia a každý pristupuje k súčasnému pandemickému dianiu odlišným metrom. A ak sa rozmeníme na drobné, nájdeme v nás niekoľko „korona typov“, podľa toho, ako pristupujeme k získaným informáciám a opatreniam. Ste zvedaví, ktorá kategória sa hodí na vás? Nech sa páči, vezmite si pero a papier, zdatnejším stačia prsty a pamäť, a poďte na to!

1. Nosíte rúško?

a) Veľmi nerád/a a keď už musím, zásadne pod nosom.
b) Áno.
c) Samozrejme, niekedy aj doma. Pre istotu.

2. Dezinfikujete si ruky?

a) Dezinfekcia je pre slabochov a slniečkárov!
b) Vždy, keď je to potrebné.
c) Dezinfekcie nikdy nie je dosť!

3. Sledujete denné prírastky nakazených?

a) Načo, veď sú to aj tak len zmanipulované údaje.
b) Raz možno dvakrát za týždeň.
c) Každý deň. Som v strehu.

4. Vyhľadávate cielene správy o korone v médiách?

a) Médiá sú platené Sorosom.
b) Keď sa mi niečo zaujímavé ukáže, prečítam si. Inak nie.
c) Áno, treba mať prehľad, čo sa aktuálne deje.

5. Myslíte si, že médiá dostatočne informujú o aktuálnej situácii?

a) Aké médiá? Tým tradičným sa veriť nedá.
b) Myslím si, že toho je až-až.
c) Mohli by ešte viac, nech nám nič neunikne!

6. Ako vnímate plošné testovanie?

a) Ako snahu nás všetkých začipovať.
b) Ako nutné zlo, aby sa odhalilo čo najviac infekčných osôb.
c) Ako ďalšiu skúšku správnosti. Už mám za sebou viacero dobrovoľných testov.

7. Čo si myslíte o lockdowne?

a) Je to sprisahanie, ako z nás spraviť ovce.
b) Ako nutné zlo na spomalenie šírenia nákazy.
c) Ja sa izolujem od prvej vlny, pre mňa sa veľa toho nezmení.

8.) Je korona len chrípka?

a) Korona neexistuje!
b) Nie, nemyslím si.
c) Je to katastrofa. Všetci tu zomrieme…

9.) Ako podľa vás zvláda premiér aktuálne dianie?

a) Matovič je k…
b) Bez komentára.
c) Matovič je náš záchranca. Čudný ale záchranca.

10. Boli ste v lete v zahraničí?

a) V Anglicku a vyšlo nám krásne počasie.
b) Nie, pochodili sme Slovensko.
c) V mojom byte/dome mi je najlepšie.

VYHODNOTENIE

Najviac odpovedí A: Ste si istí?

Vaše odpovede hovoria za všetko a ja by som tu mohla napísať čokoľvek, pre vás to aj tak bude len vymyslená propaganda a možno ma tiež zaradíte na Sorosovu výplatnú listinu (bodaj by, však áno? hashtag žmurkajúci smajlík s nanočipmi v dutinách) Vy máte svoju praUdu, kým vám ju neSmažú! A hlavne, vy nepotrebujete FAKTY, vám stačí VIERA (nemyslím ženu s týmto menom). A proti viere sa len ťažko bojuje… Alebo žeby predsa? Aj predseda istej politickej strany, nedávno odsúdený za nenáhodne náhodné čísla, veril, že korona neexistuje. A teraz komu veríte vy?

Najviac odpovedí B: Ste nohami na zemi a s rúškom na tvári...

Korona situácia vás už celkom serie… Zavreli vám fitko, sesternica musela zrušiť svadbu, vaša obľúbená kapela zrušila aj náhradný termín koncertu, váš pes potrebuje väčší výbeh ako 100 metrov, rodičov ste nevideli niekoľko týždňov! Ale zostávate izolovaní. Šomrete na premiéra, ale plníte nariadenia, lebo chcete, aby bola tá pandémia čím skôr za vami. Objednáte si jedlo z vašej obľúbenej hamburgerárne, aby po korone neskrachovala a psychicky sa pripravujete nielen na plošné testovanie, ale aj na čas strávený medzi vašimi štyrmi stenami, ktoré už tak dôverne poznáte z jarného lockdownu. Máte obavy nielen o psychické zdravie našich politikov, ale aj o celkové zdravie vašich najbližších. A ako bonus nechápete ľudí z prvej skupiny, ktorí odpovedali najčastejšie písmenko A. Nebojte sa, je to vzájomné.

Najviac odpovedí C: Nie ste si ničím istí!

Jedlo, najmä to bohaté na sacharidy (ryža, cestoviny, zemiaky…) máte v komínkoch naukladané kade tade po byte. Poistili ste sa aj vo sfére toaletného papiera. Vás už hnačka nikdy neprekvapí (na rozdiel od protagonistov v reklamách na protihnačkové produkty). Ale korona vás mimoriadne prekvapila. A nie je to pekné prekvapenie. Je to katastrofa a vám sa pomaly ale isto vybíja bezkontaktný teplomer… Na pery sa vám zrejme tisne otázka, ktorú najnovšie obľubuje aj moja druhorodená (ale v úplne iných súvislostiach) : „ČO BUDEME ROBIŤ?!“

UPOZORNENIE: Tento kvíz vznikol čisto za účelom humoru a nie je nijako vedecky podložený (ale ani vyvrátený, však áno?) Podobnosť s reálnymi ľuďmi vo vašom živote (nie) je čisto náhodná!

Ako som zistila, že nie som Pamela Anderson!


Prázdniny u babky sú skvelá vec. Babka sa teší, dieťa sa teší, aj mama sa teší. Proste win-win situácia. Ale… Keď bol syn menší, jedna vec mi robila vrásky na čele. Kruhy pod očami mám nepretržite od pôrodu v roku 2016, tie onej veci nemôžem dávať za vinu, hoci rada by som! Jazero na babkinej záhrade.

Jazero, v ktorom žijú ryby. Čo viac si môže 1,5-ročné dieťa želať? Nič. A ak môže s babkou vodné živočíchy aj kŕmiť, to je najväčšia radosť. Ako pre koho – samozrejme. Vždy som pri pohľade na nich tŕpla – ako sa nakláňajú nad vodou, nehovoriac o neštandardných istiacich technikách manželovej
mamy. Tu chytila „gaťu“, tam kapucňu, inokedy len rukáv. Ale vravím si, vychovala dve životaschopné deti, niečo o BOZP (čítajte ako Bezpečná obkukávačka záhradnej prírody) vie!

Zatiaľ som sa snažila vychutnávať si ničnerobenie na terase. Veď s babkou robil Karol viaceré veselé aktivity – sedeli spolu na lávke a špliechali nohami. Alebo v nafukovačke splavoval jazero, pričom babka ho jednou rukou pridržiavala práve zo spomenutej lávky. Niekedy nebolo úplne jasné, koho budem na štýl Mitcha Buchannona zachraňovať skôr – Karola alebo babku. Inokedy polievali. To, že sa narodil v znamení Ryby, ho zrejme predurčovalo k záľube vodných aktivít. Keď práve nevláčil vedierko s krmivom pre rybičky, ťahal po terase polievacie krhly rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré rastliny by vám vedeli o pamätnom lete rozprávať. Iné už nie… Česť ich pamiatke. A hoci polievanie pôsobí ako najbezpečnejšia zo spomínaných aktivít, sklamem vás.

Bol to krásny letný deň, Karol sa prechádzal po terase s dvomi zelenými krhlami veľkými ako on sám. So svokrou sme s úsmevom sledovali dianie z kresiel, keď sa zrazu začal blížiť k jazeru. Zostali sme pokojné, veď len hodí krhly do vody. Hádzanie hocičoho do vody patrilo tiež k jeho bohumilým činnostiam. A potom sa to stalo. Karol vkráčal do jazera aj s krhlami. VKRÁ-ČAL! A ja som za ním vletela. Za moje zrýchlenie z nuly na 30 by sa nemusel hanbiť ani Bolt. Karola som zastihla skôr, než sa mu namočili vlasy. Vyzeral otrasený, ale bez následkov. Poobede ho už babka opäť istila za tričko.

Dnes je všetko inak. Jazero je síce stále len jedno, no deti mám dve! Som pokojná, lebo viem, že keď na to znova dôjde, nebudem ako Pamela Anderson v spomalenom zábere v červených bikinách, ale ako Evelyn v teplákoch bežiaca po Prosecco tesne pred záverečnou.

….Tak takúto retro spomienku som v lete napísala pre Rikiki magazín a prečo si nespríjemniť upršaný koniec septembra niečím veselým z letných dní, však že. Vy máte aké spomienky na leto? Podeľte sa so mnou v komentároch. Vrátime si aspoň trošku ten slnečný fíling 🙂

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (2. časť)

Už vieme, že oddych na dovolenke s deťmi nie je úplne to isté, ako tomu mohlo byť kedysi. A teraz si doplníme znalosti v pokračovaní tretieho bodu, ktorý som nazvala ZÁBAVA VŠEHO DRUHU. Ak náhodou nemáš poňatie o čom práve píšem, klikni SEMKAJ a dovzdelaj sa!

3. Zábava všeho druhu

V tomto bode spomínam okrem iného aktivity s deťmi na dovolenke, ktoré som uznala hodné spomenutia. Prvou bola túra. Ale už vás nejdem viac napínať, páči sa. Ak chcete, pokojne si robte aj poznámky.

Aktivita druhá – FILMOVÝ VEČER. Rozprávka a pukance pred spaním? Čo je viac? V pyžamkách, zakrytí paplónmi, po tme ako v naozajstnom kine. Sa priznám, že som sa miestami nechala uniesť a sledovala som film s nimi. Ale pukance mi nedovolili. Nevadí, netreba mi. Nebolo mi treba ani to víno, kým decká mali pukance, ale bolo fajnové. Vlastne aj mi bolo treba. Dobré to bolo. Kino aj víno. Proste win-win situácia.
Aktivita tretia – KARNEVAL. Ale toto je už úplne iná liga. Slovníkom neskôr narodených – úplný strop. A ak sa k nemu pridá žánrovo správne občerstvenie a diskotéka, žiadne ústa nezostanú bez kútikov smerom dohora. V tomto prípade ale treba myslieť na aktivitu už pri balení, lebo improvizovať sa síce dá, ale deti si (niekedy) navzájom nič nedarujú a ak je maska o ničom, nemusí byť výsledok veselý. Ale v opačnom prípade je to čistá radosť. A krik. A nespútaný chaos. A spomínala som už krik? A okrem iného nám aj sem pasuje naše nové známe porekadlo: Čím viac detí, tým viac detí!
Ešte tip pre rodičov. Dobrý karneval potrebuje okrem detí v maskách, občerstvenia a hudby aj nejaké tie veselé, nie príliš logisticky náročné úlohy. Přiměřeně veku zúčastnených detí.

4. Deti majú rady stany

Tento odsek sem dávam špeciálne kvôli jednej čitateľke (Servus Stela), ktorú zaujala práve outdoorová časť našej dovolenkovej seansy. Ale musím hneď v úvode uviesť veci na správnu mieru. Dovolenkovali sme na chate a len ako čerešničku na torte sme išli na jednu noc vyskúšať stanovačku s deťmi. V našom festivalom stane! V stane, v ktorom som počas jedného Grape festivalu priľahla myš a našli sme ju zlisovanú, keď sme balili v nedeľu naše caky-paky. V stane, v ktorom sme nesplodili ani jedno z našich detí, ale zato sme v ňom dospávali dosť zaujímavé opice a počúvali vzdialené zvuky kapiel a podstatne menej vzdialené zvuky z vedľajších stanov. Ehm. Tak presne v tom istom stane sme si vyskúšali nocovať vonku aj s našimi dvoma potomkami. (Vlastne, technicky vzato, Karol v tom stane už spal. Akurát bol vtedy ešte nenarodené bezpohlavné embryo. V zmysle, išla som na festival tehotná.) A výsledok našej akčnej noci pod brutálnou hviezdnou oblohou?
(Vyjadrím ho matematicky, čo je síce ironické, lebo mi matika nikdy nešla, ale ide len o jednoduché počty, verím, že ich zvládnem.)

2 neosprchované deti (ale aspoň s umytými zubami), 1 festivalový stan, 1 dvojmiestna nafukovačka, 1 premočené pyžamo od mlieka (kravského), pretože bez svetla si matka nevšimla, že otec zle zavrel fľašu, 1 po tme prezlečené dieťa do náhradného oblečenia, 1 staršie dieťa nadšené zo spacáku, 1 mladšie dieťa odmietajúce spacák, 1 porozprávaná rozprávka, 24 zaspievaných uspávaniek, 2 uspaté deti, 3 poldecáky domácej, 1 plačúce menšie dieťa, 1 cigareta, znova 1 a to isté plačúce dieťa, skrátim to, plačúce dieťa bolo ešte dvakrát, kým som neskúsila presunúť dieťa z nafukovačky na karimatku, lebo mi napadlo, že dieťaťu asi prekáža zvuk nafukovačky pri hmýrení sa. 1 matka, čo mala pravdu, 0 plačúcich detí, (cca) 4 poldecáky domácej, 2 litre vody, 5 cigariet, 1 posed pri ohni, 46 vtipných príhod, 2 vážne debaty, 2 cikania, 1 odlíčenie a umytie zubov, 4 osoby spiace na dvojmiestnej nafukovačke, 2 vyspaté deti, 2 nevyspatí rodičia, 2 veselé deti, 2 menej veselí rodičia. Takže, ak to všetko spočítam a podčiarknem, stanovanie malo úspech, ale chce to väčší stan, inú nafukovačku (lebo hentú manžel prepichol náhodou hodinkami), prípadne matrac, náhradné odevy pre každý prípad priamo v stane a nejaké veselé baterky. Inak v podstate deckám nič nechýbalo a určite by si užili aj ďalšie noci. Výhodou asi bol aj fakt, že kemp pri Brezne, v ktorom sme nocovali, bol super. Veľa zelene, málo ľudí, iné deti, zvieratká rôzneho druhu, trampolína, hojdačky, či umelé jazierko na kúpanie.

5. Pôjdeme aj o rok!

Aké z tohto celého vyplýva najdôležitejšie zistenie? Že dovolenka s deťmi je rozhodne jedno veľké ÁNO. Pretože nikto nedá rodičom toľko radosti, ako môže dať len dieťa rodičom, tým, že sa ono samo raduje. A môžete byť unavení ako svine, aj tak ste spokojní, že ste si to s deckami užili. Že ste im ukázali niečo nové, že ste ich niečo nové naučili, že naučili niečo ony vás, že ste sa navzájom rozosmiali, rozplakali, pohádali, udobrili, poľúbili, uspali, spolu zobudili, spolu najedli, spolu zmokli, vyšli na vrchol kopca, videli kus prírody, pozorovali oblohu, nerobili nič a predsa niečo, nechali ste ich byť deťmi s inými deťmi, pofúkali im zranenia z hlúpych detských hier a všetko ostatné, čo ani spomínať netreba, lebo, veď my vieme svoje… Ibaže by nie (žmurkajúci smajlík).

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (1. časť)

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna štandardná rodina (jeden by ju nazval hádam až tradičnou). Táto sa jedného augustového dňa vybrala na dovolenku. Otec, matka, syn a dcéra. A všetci si poriadne na onej dovolenke oddýchli. Pekná rozprávka, však? Aj mne sa páčila. Krátka, ale výstižná a hlavne neuveriteľná.

Hold, dovolenky plné relaxu, na ktorých načerpáte množstvo síl do pochmúrnejších dní, sú pre slabochov, ehm, pardon, chcela som napísať pre bezdetných. Respektíve pre detných, ktorí idú na dovolenku bez nich. Ale nebojte sa, toto nejde byť pochmúrny výlev o dôvodoch, prečo radšej ani nikam s deťmi nechodiť. Práve naopak! Len je dobré počítať takpovediac so všetkým. Toť pár postrehov, ktoré sa menej skúseným rodičovským jedincom môžu hodiť.

1. Nie je únava ako únava

Ono, fakt je, že rodič si na dovolenke s deťmi oddýchne oveľa menej ako na dovolenke bez detí, eventuálne s deťmi, ktoré majú množstvo animátorov alebo dostatok starých rodičov po ruke! ALE, táto únava je akási iná ako bežná domáca únava po vyčerpávajúcom kolotoči povinností, práce, stresov, varenia, obchôdzok po obchodoch a iných bohumilých aktivít. Pretože taká dovolenková únava vás zároveň napĺňa energiou. Nie je jej síce toľko ako po výdatnom neprerušovanom 12-hodinovom spánku, ale stačí na to, aby ste sa ráno zobudili usmiati, relatívne fresh a v dobrej nálade, že ste spali všetci na jednej „hromádce“ a napriek tomu vám nikto svojou dolnou končatinou neposúval vnútorné orgány. A za matky môžem podotknúť, že aj vynechanie kuchynských záležitostí značne prospieva celkovej dobrej kondícii matkinho organizmu. (Cigarety a alkohol skonzumované vo večerných hodinách, po uložení, už menej, ale to už je na individuálnom zvážení každího rodiča osobitne, všakže? Zas ono sa to tak nejak vyrovnáva s množstvom smiechu a endorfínov. HashtagViemSaBaviťAjBezAlkoholu.)

A na druhej strane, aj deti sa akosi viac unavia. Aspoň tie naše. Prekvapivo nás v Terchovej prekvapili dlhými spánkami. Kým deti ostatných členov dovolenkovej formácie už rozoberali chatu, tie naše si pokojne odfukovali. Akože je pravda, že nešli spať o ôsmej, ale veď dovolenkový režim sme mali všetci, tak prečo nie aj ony. Grilovačka a rôzne hry na čerstvom vzduchu, až kým vás večerný chlad nevyženie z terasy, na to sa bude dobre spomínať počas sychravých novembrových večerov. (Táto veta mala skoro aj umeleckú hodnotu… asi ma chytá nostalgia už teraz v septembri.)

2. Čím viac detí, tým viac… detí

Ako ste si možno všimli, spomenula som pred pár riadkami iné deti. Veru, neboli sme na dovolenke sami. Mali sme parťákov. Iné rodiny s deťmi v podobnom veku. Nebojte sa, všetci sme si predtým dali podpísať čestné prehlásenia, že sme neboli v cudzine a zmerali sme si teplotu. Plus sme sa preventívne po večeroch dezinfikovali aj zvnútra. Ale k tým deťom. Chcela by som v tomto dovolenkovom článku zaviesť nové porekadlo: ČÍM VIAC DETÍ, TÝM VIAC DETÍ! Jednak je to (celkom) vtipné a dvojak je to PRAVDA. Samozrejme, že sa znásobí aj zábava, odpadne možno nejaká starosť o niektorú ratolesť, ktorá je práve v družnej hre s ratolesťou niekoho iného. Ideálne, ak je tá druhá staršia ako vaša. To máte v podstate animátora grátis. Hoci kamaráti nám vyrúbili taxu za služby ich dcéry, doteraz sme neobdržali žiadnu faktúru. Deti sa vedia aj super navzájom motivovať, takže aj zlý jedák voľačo zje, prípadne malý hundroš zvládne túru, akú by v domácich podmienkach ani neskúsil. Ale pozor, aj tu platí, že motivácia je dobrý sluha, ale zlý pán. Lebo ak jeden začne čosi vymýšľať, predvádzať sa, posúvať hranice, garantujem vám, že stiahne so sebou mi-ni-mál-ne jedno dieťa. A pri kriku je to ako keď začne v ulici štekať jeden pes. Ostatní sa pridajú. A kto prechádzal takou ulicou, vie, že nejde iba o rýchle „hav-hav“! Nuž ale, kým niekto nereve preto, lebo došlo k úrazu, dá sa krik celkom slušne odfiltrovať. Techniky má každý rodič vlastné, však áno? (žmurkajúci smajlík)

3. Zábava všeho druhu

A vlastne od kriku môžem plynulo prejsť k zábave všetkého druhu. Neviem do akej miery boli aktivity na dovolenke montessori a kladne ovplyvnili psycho-motorický vývin (nielen) detí, ale rozhodne boli super. Nebudem vás tu unavovať bedmintonmi, naháňačkami či hradmi z piesku, ale za všetky aktivity by som spomenula tri. Ani jedna nie je z mojej hlavy, ale keďže som z partie jediná, ktorá má blog, hold smola. Nuž teda.

Aktivita prvá – TÚRA. Ja viem, objavujem teplú vodu, ale už mnohí podľa mňa zabudli, že cesta je cieľ a aké môže byť chodenie po lese s deťmi poučné, čarovné a nervy drásajúce v jednom! A malý bonus k túre… ŠKRIATKOVIA – u nás sú to malé neviditeľné bytosti, ktoré deťom, ktoré veľa chodia a nerobia v lese bordel, ukryjú kde tu nejakú maškrtu. Asi vás neprekvapí, že škriatkovia komunikujú najmä so mnou a našťastie deťom zatiaľ nepríde čudné, že škriatkovia nakupujú v Deemke či Lidli.

Aktivita druhá – Ale o tej až nabudúce. Veď si nemôžem všetky múdra vybúchať do jedného článku, predsa! Aspoň sa máte na čo tešiť v najbližších dňoch. HashtagŇuňušky