5 zaručených tipov ako sa na/za víkend stať fashionblogerkou!

Ja som taká dobrá duša, že som si svoje čerstvo nadobudnuté know-how nemohla nechať pre seba! A hlavne, dnes vám všetci dávajú zaručené tipy, ako spraviť to či ono, získať hento a tamto, nahonobiť si oné aj izé a čo som ja horšia poradkyňa lomka blogerka, lomka lajfkoučka, lomka doplň si, čo potrebuješ počuť-ka? No nie veru. (Pozn. Nasledujúce rady sú nie náhodou všetky označené jednotkou. Jednak sú všetky rady rovnako dôležité a druhak som si nevedela spraviť to poradie, lebo technika nechcela so mnou spolupracovať. Čudné.)

  1. Buď súčasťou nejakej fashion udalosti

Ideálne je ukázať sa na fashion udalosti v rámci týždňa módy. A už je iba na vás, či to bude skôr mainstream alebo si zvolíte tú viac cool cestu. Ako ja (smajlík so slnečnými okuliarmi) na Bratislava Fashion Live. V skratke, treba sa nechať na nejakú prehliadku pozvať. Alebo sa nasnoriť, ak máte správne konexie (ako ja). Ak nie, môžete si skúsiť kúpiť lístok, ale tam hrozí, že nesplníte ďalšie body z tohto za-ru-če-né-ho zoznamu rád.

20191005_175154

  1.  Seď v prvom rade!

Lebo to už snáď ani nemusím vysvetľovať, že kto je v prvom rade, nielenže má najlepší výhľad, ale aj čosi už v onom módnom svete znamená (či?). Alebo to ešte môže znamenať, že má super kamošku novinárku, ktorá nezabudla na svoju exkolegyňu aj keď je už skoro 4 roky na rodičovskej ne/dovolenke. Nech už to ale znamená čokoľvek, treba situáciu využiť a robiť videá, bumerangy, fotky či live streamy (aj keby sa k nemu malo pripojiť iba 9 ľudí. Samozrejme hypoteticky, nehovorím o sebe, vóóbec) na všetky možné kanály. A ak sa vo vás ozve akýsi hlások hanby, nepočúvajte. Tu ozaj nemá miesto, lebo kto nedrží v ruke mobil, akoby ani na fashion show, rozumej módnej prehliadke, nebol.

  1. Vyšperkuj si outfit

Výhodou je, ak máte v aktuálnych trendoch prehľad, ale na módnej šou ani nedostatok znalostí v súčasnom módnom dianí nie je prekážkou. Lebo ak to práve nie je IN, môžete sa tváriť, že práve Vy idete odštartovať vlnu nového štýlu. A ak budete mať ozaj šťastie, tak vám to niekto aj zožerie. Samozrejme výber outfitu je kľúčový. Ale až fotografi a módni redaktori rozhodnú, či ste to zvládli. Ak sa potom objavíte v nejakom článku z fashion udalosti, ste na najlepšej cene začať zarábať na móde… Okej, tomuto ani ja neverím, ale každopádne aj tretí bod mám splnený. Bonusom je, ak vás priamo na akcii alebo na sociálnej sieti niekto za výber módneho úboru pochváli! (Tu by som rada podotkla, že @pazravo mala vo svojom podcaste o chválení pravdu. Je to skvelý pocit a mali by sme to robiť všetci častejšie.) Mne jeden elegantný muž v obleku pochvalil klobúk aj jeho farebné zladenie s mojim vlasmi. Hneď som schudla 5 kíl.

  1.  Odfoť sa v cool póze na zaujímavom mieste

Ak sa na módnej akcii vyskytujete prvýkrát, je dobré odkukať od známejších blogerov/iek, na akých miestach a aké pózy strúhajú. Potom treba vyčkať, kým skončia fotosešn a zaujať ich pozíciu. Aj keby to mala byť fotka s nákupným vozíkom!

20191006_221918

Na škodu určite nie je, odchytiť si niektorú známu tvár a spraviť si fotku aj s ňou. Ak neukoristíte budúcu konkurenciu v podobe blogera, zaujať môžete aj niektorým z dizajnérov alebo aspoň najväčším módnym indivíduom na párty.

  1. Buď originál

Nezabudni, že v móde už len ťažko vymyslíš niečo nové, ale vždy sa dá na jednotlivé trendy pozrieť z vlastného uhla pohľadu! Preto rob veci po svojom a nepočúvaj rady od niekoho, kto nemá ešte ani 1000 followerov na Instagrame a jeho obľúbený outfit sú tepláky, ku ktorým strieda až 2 bundy a 2 páry tenisiek!

 

 

Deti, kórejský pop aj Čistychov! Ďalší dôkaz, že matka zvláda aj nemožné

Nebojte sa, nebude nasledovať žiadne hudobné matiné na štýl Repete (pozn. pre mladšie ročníky, hoďte si to do YouTube-u, nebudem vám vysvetľovať, čo to bolo), aj keď hudba zohrá svoju rolu. Takže, ako sa môže dostať rapper Čistychov do jednej vety s hudobným žánrom kórejský pop a deťmi? Vysvetlíkujem.

Všetko sa odohralo v jeden víkend. Začalo to v piatok popoludní a skončilo v nedeľu nadránom. Keďže som dobrá matka, ba priam Matka roka (-ostatné sa nemusia urážať, všetky sme!), chcela som dopriať deťom aj nejaký kultúrny zážitok. A Biela noc mi bola v tomto zámere nápomocná. Lebo chápadlá chobotnice trčiace z technickej pamiatky pri Dunaji, zaujmú aj náročného diváka, akým vie 3,5-ročné dieťa byť. To som ale netušila, čo ho zaujme ešte viac!

IMG_1145

Z druhej strany móla sa ozývala akási tanečná hudba, ktorú by sme s manželom bežne definovali ako „kolotočársku“. A hudba nebola to jediné, čo sme si s prvorodeným z móla všimli. Na hudbu tancovali tínedžerky a asi dvaja tínedžeri hotové choreografie. Osobne som nechápala, prečo sa pri tom striedajú a niekedy ich tancuje viac, inokedy menej. Lebo na takzvané „battle“ to nevyzeralo. Každopádne, kým ja som sa zamýšľala nad pointou a účelom videnej aktivity, v synovi sa ozvala potreba si zatancovať. Úprimne som si myslela, že keďže ho doma vedieme ku kvalitnej hudbe, na niečo jednoduchšie nepristúpi. Veruže som sa v jeho hudobnom vkuse mýlila. A bez zaváhania sa k nemu pridala aj mladšia sestra. Nestačila som sa diviť, ako rýchlo zapadli medzi tínedžerov a ako sa im svojimi tanečnými kreáciami motali pod nohami. A ja, ako taká mama hus som behala za nimi, nech nerušia mládež, ktorej som kvitovala, že si zvolila pobyt na čerstvom vzduchu miesto sedenia za počítačom. (S výberom ich outfitov som už taká spokojná nebola. Ale zas, tzv. ugly sneakers si podľa mňa vo svojom podaní zažila každá generácia. Ja by som dnes možno bola zhrozená, aké žehličky mi zdobili nohy. Našťastie, spomienky sú ku mne milosrdné.)

IMG_1159

Stále som však nevedela, o čo im ide. Ale keď sa jedna dievčinka prihovorila mojim deťom a to menšie si vzala aj na ruky, zacítila som príležitosť, dozvedieť sa viac. Áno, toto je časť príbehu s kórejským popom, kde má každá pieseň vlastnú choreografiu a decká sa ju tam navzájom učia a si ju precvičujú na randomne pustených ukážkach. Preto to striedanie a rôzne počty tancujúcich. Ku koncu sa už na niektoré prvky choreografie chytal aj Karol, preto som usúdila, že na K-pop má predsa len ešte čas a išli sme na hamburger (-veď vravím, že som matka roka…). Evidentne môj čas na K-pop vypršal.

IMG_1162

Keď som po sobotňajšom druhom kole Bielej noci uložila „moje“ dieťa spať (-muž zas to svoje), dopriala som aj sebe dávku kultúry. Dúbravské hody, here I come! No, prišla ako prišla… Videla som poslednú jazdu ruského kolesa a stihla som si kúpiť tri deci burčiaku. Mohla by sa natískať na pery známa veta: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ale nie v tomto prípade. Lebo moji dúbravskí kamaráti (ktorí sa teraz určite tešia, že dostali priestor v mojom blogu, že Michal?) mali už v zálohe ďalší bod programu! Diskotéku v miestnom klube. Ou jé! Slovami Armstronga: Je to malý krok pre človeka (ktorý stojí blízko vchodu) a obrovský skok pre Dominiku (ktorá sa vrátila v čase).

Viete, ako zistíte, že už ste na niečo starí? Napríklad podľa prvej myšlienky, ktorá vám príde na rozum pri strete s aktivitou. Toť prvé, čo mi napadlo pri vstupe do klubu: „Kokos, mne bude smrdieť kabát.“ A po prvej, nasledovala aj druhá myšlienka. Tá už bola viac hodná onej príležitosti. Naklonila som sa ku kamarátke a vravím: „Kebyže viem, že dnes skončím na diskotéke, dám si ozajstnú podprsenku.“ A asi by som prehodnotila aj môj hipsterský outfit s trčiacimi žltými ponožkami. Ále čo, k tomu kyslému veltlínu sa to akurát hodilo. Aj som chvíľu rozmýšľala, či si nedokúpim k nemu Sprite, ako za starých dobrých čias, kedy som si myslela, že víno sa dá piť len ako strik, ale rozmyslela som si to a miesto toho si šla na bar len po minerálku. To je vám inak tiež zážitok, stáť pri bare a čakať, kým si vás obsluha všimne. Ideálne je, ak máte ešte dosť alkoholu v pohári a dobre nabitý telefón, rýchlejšie vám odíde čas. Akurát si treba dávať pozor na cicušky s dlhými horiacimi cigaretami v tesnej blízkosti vášho ucha, inak je to fajn. Odporúčam ako tréning proti klaustrofóbii, ak zvládnete toto, tak už vám žiaden výťah nebude primalý.

20190928_232922

A ten hluk. Pardón. Tá hudba. Normálne som sa musela spýtať Zuzany, prečo sme to kedysi robili? Keď si miesto diskotéky môžem lakovať doma nechty, kukať Netflix alebo písať blog… A ani sa tam nedá poriadne porozprávať, skrz ten hluk, pardon hudbu. Ale Zuzana je múdra a vysvetlila mi to: „Vtedy sme sa nepotrebovali rozprávať.“ Veruže, vtedy sme chceli tancovať, byť sexi opité (-toto je inak oxymoron! Ale to zistíš až po rokoch, keď zbadáš, aká si bola smiešna, keď si sa zvíjala na parkete ako dážďovka, ktorej presekli opaštek.) a nepogrcať sa. A teraz tam stojíme po rokoch s množstvom skúseností a hudobnej zrelosti. Keď tu zrazu: „Každý do ma pozná, ten už dobre vie, keď dojdem, hneď sa rozjebem. správam sa ako zviera, každý víkend, jak treba…“ A ty si späť na vysokej v Alibabe a zase je z teba dážďovka. Ale teraz už len zo srandy. Ale vtedy si mala hitovicu od Čistychov v mobile naozaj. Teraz tam máš už iba gigabajty usvedčujúceho materiálu svojich detí, ktorý využiješ, keď to budú najmenej čakať. Napríklad, keď budú chcieť ísť tancovať na K-pop…

KVÍZ: Ako veľmi vám vaše potomstvo lezie na nervy?

Chvíľu to síce trvalo, ale nadišiel čas sa opäť dozvedieť niečo viac o sebe samej/samom. Pripravte sa na ďalší K V Í Z! Ale najskôr malé upozornenie. Ak vás už samotný názov kvízu pohoršil, ba priam urazil či nasral, tak radšej ani nevyťahujte papier a ceruzku, lebo je jasné, že vaše potomstvo je pre vás alfou a omegou bez jediného mráčika-letáčika. A teda úprimne vám k tomu gratulujem. Ale… Úplne by som tento link nezahadzovala a odložila si ho na nejaké temnejšie obdobie, lebo ako sa vraví… Jeden nikdy nevie. A my čo už vieme, poďme rovno na to!

KVÍZ

– otázky sú orientačné, je možné, že vaše dieťa ešte nedisponuje tou ktorou schopnosťou, ale verím, že máte bohatú fantáziu a situácie a vaše dieťa v nich, si budete vedieť minimálne predstaviť.

  1. Vaše dieťa si už polhodinu pospevuje/hmká/vypiskuje jeden kúsok piesne dokola. Aká je vaša reakcia?
    a) Spievate spolu s ním.
    b) Spievate proti nemu. V duchu sa snažíte prehlušiť jeho výber niečím vlastným. Mimo hlavy len mlčky čakáte, že snáď raz prestane.
    c) Stopnete si ešte 0 až 5 minút a potom ho pekne poprosíte/rázne upozorníte/zrevete, aby s tým prestalo.
  2. Vaše dieťa sa v noci zobudí s plačom. Čo urobíte?
    a) V sekunde sa preberiete a idete riešiť situáciu. Hľadáte zdroj problému a snažíte sa dieťa čo najjemnejšie uchlácholiť. Zostávate pri ňom, kým znova nezaspí. Prípadne si ho vezmete k sebe do postele. (Ak tam teda už neleží.)
    b) Zobudíte sa, ale ešte ležíte v posteli a čakáte, či to prejde do rukotu, alebo je to iba malé zaplakanie a prejde to samo. Keď počujete, že dieťa nemá v úmysle zaspať naspäť, vyleziete z postele a idete riešiť ako Gizka Oňová. (Dieťa rozhodne spí vo vlastnej postieľke.)
    c) Preberiete sa, ale naďalej sa tvárite, že spíte, až kým ručanie decka nezobudí partnera, ktorý sa po neúspešnom drganí do vás, zľutuje nad svojimi bubienkami a aj nad dieťaťom a ide ho upokojiť.
  3. Vaše dieťa sa zašpiní od jedla. Aká je vaša reakcia?
    a) Zasmejete sa, odfotíte si ho a potom sa aj vy zašpiníte, nech sa zabaví aj ono.
    b) Očistíte ho.
    c) Prevrátite oči „v sloup“ a utriete ho, prípadne mu podáte handričku, nech sa utrie samo. Tí zhovorčivejší si neodpustia nejakú poznámku.
  4. Niekam sa ponáhľate a dieťa sa šuchce/nespolupracuje. Čo vy na to?
    a) Nie je sa kam ponáhľať, keď sme s deťmi.
    b) Pod zámienkou nejakej odmeny ho motivujete k lepšej spolupráci. Tri, dva, jedna, štart a ste v cieli len s minimálnym meškaním.
    c) Držíte ho za ruku a ťaháte ho, kým mierne neveje vo vetre.
  5. Ste na prechádzke a dieťa sa zastavuje pri akejkoľvek zámienke (pes, iné dieťa, iný človek, špak, kvet, plechovka…). Ako zareagujete?
    a) Zabávate sa spolu s ním, robíte krátke videá z jeho objavov, rozprávate mu príbehy o každej veci, ktorá ho zaujala.
    b) Čakáte, kým sa zo svojich objavov vyteší a idete ďalej.
    c) Napomínate ho, aby nezdržiavalo, že už stačilo, štýlom: „Rozejdete se, není tady nic k vidění“.
  6. Ste na návšteve a dieťa robí cirkusy, že už chce ísť, respektíve ešte nechce ísť domov. Čo teraz?
    a) Prispôsobíte sa jeho želaniu. Veď dieťa sa vie samo rozhodnúť, čo je preňho najlepšie. Je možné, že vás už dotyční na návštevu nezavolajú.
    b) Pokojne mu vysvetlíte, prečo ešte chvíľku chcete ostať respektíve, prečo treba ísť domov. Snažíte sa, aby došlo ku konsenzu bez zbytočných scén.
    c) Ostávate/Idete bez ohľadu na následky. Je možné, že vás už dotyční na návštevu nezavolajú.
  7. Dieťa si pýta zapnúť telku. Čo vy na to?
    a) Telku doma nepozeráte, takže takúto požiadavku dieťa nemá.
    b) Skúsite zmeniť záujem. Na knihu, nejakú hru. Ak nič z toho nezaberá a dieťa je neoblomné, dohodnete si čas strávený pri rozprávkach a po jeho uplynutí televízor vypnete.
    c) Ani sa nemusí pýtať, telku ste mu zapli už ráno. Hlavne, že je ticho.
  8. Dieťa zničí doma nejakú hodnotnejšiu vec. Ako postupujete?
    a) Dieťa objímete a poviete, že nevadí, lebo všetko sú to len veci a dajú sa nahradiť. Potom si spravíte veniec z púpav.
    b) Zistíte, či to bolo zámerne alebo nie. Ak to nespravilo naschvál, snažíte sa mu pokojne vysvetliť, že na veci treba dávať pozor, lebo nič nie je zadarmo. Ak spravilo, vyhrešíte ho, že treba dávať pozor na veci, aby nám mohli slúžiť čo najdlhšie bez problémov. Jedna po zadku môže a nemusí byť.
    c) Nakričíte naňho a vyplieskate ho po riti.
  9. Predstavte si váš bežný deň. Koľko percent z dňa kričíte?
    a) Prečo by som kričal/a? Veď život s deťmi je raj na zemi.
    b) Od 10 do 30 percent, viac hádam nie… Susedia by ale lepšie vedeli.
    c) ČO JE KOHO DO TOHO?!?
  10. Keby ste mali svoje dieťa/deti charakterizovať niektorým zo slov, ktoré by to bolo?
    a) Anjelik
    b) Huncút
    c) Chuligán

Najviac odpovedí A

Vaše rodičovstvo je z vášho pohľadu znamenité. Dieťa vám rozhodne nelezie na nervy (možno ale vy leziete už na nervy jemu). Je pre vás stredom vesmíru a všetko prispôsobujete jeho potrebám. Niekedy je ale asi menej viac a treba si vedieť oddýchnuť, vypnúť, nechať dieťa, nech sa nudí. A tiež netreba zabúdať na hranice, kde sa kamarátstvo s dieťaťom končí a kde začínate byť jeho rodičom, zákonným zástupcom, vychovávateľom, kompasom pre životné hodnoty a vzory správania. Lebo poznáte ten príbeh o dieťati v autobuse… Sedí dieťa s mamou v autobuse a oproti nim starší pán. Dieťa húpe nohami až tak, že kope muža do nôh. Matka si to nevšíma a dieťa pritvrdzuje. Spolucestujúci, ktorý situáciu vidí, to nevydrží a pýta sa matky: „Prepáčte, ale vaše dieťa kope do tohto pána. Prečo mu nepoviete, aby s tým prestalo?“ A matka na to, lakonicky prehodí: „Viete, keď ono má voľnú výchovu.“ A na to si spolucestujúci vyberie z úst žuvačku, nalepí ju dieťaťu/matke do vlasov a povie: „Viete, aj ja som mal voľnú výchovu.“ A žuvačka sa z vlasov len tak ľahko nedostane…

Najviac odpovedí B

Ste obyčajný rodič, ktorému deti občas lezú na nervy. Nie ste z nich príliš paf, ale ani ich nepokladáte za následníkov Satana, ktorí vám prišli robiť peklo na zemi. Ľúbite svoje dieťa/deti. Ale ľúbite aj svoju duševnú príčetnosť a niekedy vám proste prasknú nervy. Viete byť láskavý, prísny aj nasratý. Presne toľko emócií, koľko má dúha farieb. A tak je to v poriadku, veď nechcete, aby vaše potomstvo videlo svet len cez ružové alebo čierne okuliare. Zlatá stredná cesta. Pre niekoho možno príliš obyčajná, ale vám to takto vyhovuje.

Najviac odpovedí C

Vaše potomstvo vám lezie na nervy. O tom niet pochýb. Ale snáď, ako sa píše na tričkách Kristíny Tormovej: Je to len obdobie. A aj vaše ratolesti alebo vy z toho skôr či neskôr vyrastiete. Dovtedy by to možno chcelo niekam vypadnúť bez detí, načerpať energiu, vyprázdniť pohár trpezlivosti, aby sa mohol znova začať plniť všetkými tými malými vecami, ktoré vás dokážu dostať do vývrtky. Alebo použite vývrtku. Na fľašu vína. Večer, keď uložíte potomkov spať. Vyložte nohy, zapnite telku a dýchajte. A možno si pri pohári rizlingu skúste spomenúť, aké dieťa ste boli vy. Lebo niekedy už krava zabudla, že bola teľaťom a v tom je celý problém. Ibaže by nie…

Ako som pre plnenú papriku a plný mechúr skoro zmeškala svoj beh!

Beh je radosť, beh je láska, psychohygiena,  boj, utrpenie, víťazstvo a čo ja viem, čo všetko ešte. Ale aby ste niečo z toho reálne zažili, mali by ste ho najprv stihnúť. Ja som stihla, ale mala som na mále.

Bola sobota ráno, obe deti už po mne polozili a muž ich vzal z môjho dosahu, aby som si ešte trochu poležkala. Dostali najesť, napiť, ich životné potreby boli ukojené. A keďže sa aj moje potreby (myslím cikanie) pýtali von, chtiac-nechtiac, vyliezla som z postele v rozumnú rannú hodinu aj ja. Ale ako ukázali nasledovné udalosti, bolo mi to prd platné. Nuž, najprv raňajky s jedným deckom na ruke. Našťastie s tým ľahším. A popritom príprava na varenie. Vtipné je v tomto kontexte slovo PRÍPRAVA. Lebo, ak si niekto predstavil pekné misky, v ktorých sa hniezdia úhľadne nakrájané kôpky surovín, je na veľkom omyle. Ale zas, aby som bola úprimná, na plnenej paprike ani nie je veľmi čo krájať. A celkovo sa pokrm nášho detstva nejaví ako časovo náročná záležitosť. Nuž, opak opäť raz pravdou bol (-no aký pekný poetický slovosled, však?). Lebo, kým som dala variť ryžu, stihla som asi 15-krát vyfúkať synovi nos, umyť si ruku, s ktorou som mu fúkala nos, dala som prať, zabudla som, že som dala prať (preto som vešala až o niekoľko hodín neskôr… Nie, ešte nám šaty nenasmradli), umyla si zuby a poslala muža kúpiť vajcia. Kým ryža chladla na balkóne, skočila som si po štartovací balíček na dm Ženský beh, pričom som kamarátke nedala aktuálnu adresu, tak som pred domom v šľapkách bez ponožiek, so spiacou dcérou v nosiči (tiež bez ponožiek), čakala, kým ma Zuzka nájde. Našla ma.

Vyšla som hore a v domnení, že mám stále dosť času, kochala som sa nad obsahom štartovacieho balíčka. Veď druhorodenú som vyklopila spiacu do postieľky… Škoda, že sa zobudila na prvorodeného rukot, lebo si prištipol kúsok dlane do tatových kombinačiek. Takže zvyšok varenia prebiehal s druhorodenou v nosiči. Musím povedať, že je vcelku výzva plniť papriku surovou mäsovou plnkou tak, aby bola mimo dosahu decka v nosiči, ktoré vonkoncom nerozumie pokynu: „No, no“. A kým sa paprika varila v paradajkovej omáčke, prenechala som deti ich otcovi a zavrela sa v kúpeľni, aby som dobehla zameškané. Keď som sa všade možne nastriekala antiperspirantom a kreslila si obočie, zarevala som na muža, ktorý obliekal deti, nech pozrie, kedy nám ide trolejbus, aby sme stihli prípoj k Eurovei. Mala som zavreté dvere, tak som úplne presne nepočula, čo on kričal naspäť mne, ale pekné to asi nebolo. Ale zistil. A ja som zistila, že špirálu už nestíham. Pobalili sme deti, kočík aj ruksaky a rezkým tempom sa vybrali na zastávku. Stihli sme. Jáj, zabudla som napísať, že som vypla plyn pod plnenou paprikou. Zľakli ste sa, čo? A tí, ktorí sa zľakli, že som išla plašiť ostatné bežkyne iba s obočím, špirálu som si nacápala na mihalnice na zastávke, kým sme čakali na prípoj. A potom, že matky nestíhajú. Ehm.

20190914_131546

 

Poviete si, tak si to predsa len stihla. Veď to už podľa nadpisu vieme predsa. Ale ešte prišiel jeden problém. Mechúr. Pýtal si vyprázdnenie. A môj nebol jediný. Bolo ich v tom rade aspoň 40. Ale práve, keď som Zuzke písala, že asi zmeškám štart, jeden pán prišiel s riešením: „Poďte na mužský, tam nikto nie je.“ Podaktoré sa ostýchali, ale ja už som videla toľko chlapov čúrať kade tade po vonku pri strome, či bez stromu, že som sa nenechala rozhodiť. Skôr bol prekvapený mladý muž, ktorý nič netušiac vyšiel z kabínky a uvidel tam nás. Do nášho koridoru sme pribehli asi sedem minút pred štartom, čo nám ešte bohato vystačilo na pár selfie, mdlú rozcvičku, no nestačilo to, aby som si lepšie uviazala šnúrky, čo obvykle pred behom robím. Aj sa mi to vypomstilo. Už na moste Apollo si pravá noha mohla pobehnúť o čosi slobodnejšie. Vravím si, musím vydržať, lebo ak si na moste začnem viazať šnúrku, niekto do mňa z tých asi tisíc žien, čo boli za mnou, napáli a bude z toho hromadná havária. Bežala som opatrne, ale jedna nemenovaná bežkyňa v zelenkavom tričku s dvoma dúhovými copmi si neodpustila poznámku, že určite spadnem a že ona musí preč odo mňa, lebo ona spadne na mňa… A ja som jej tak chcela vrátiť jej rádoby vtipnú poznámku, ale keď bežím, nerozprávam. Jednak mám svoje zásady a druhak nevládzem. Ale zas, pod mostom som si dopriala najrýchlejšie viazanie šnúrky v živote (a to každý deň viažem šnúrky dcére počas neustálej snahy ujsť preč) za bubnovania hudobníkov predpokladám, že z Campana Batucada. Takže mi až tak neprekážalo, že som stratila celkom sľubné tempo. Ale nakoniec som dobehla 4 kilometre o 4 minúty lepšie, ako som si myslela a dala som svoj tretí beh v roku 2019 pod 30 minút.

20190914_135705

Na záver som dokonca dostala aj šplech pre víťaza do tváre. Respektíve do oka! Lebo podľa zásady, že Redbully musia dievčence bežkyniam otvárať, mi takto jeden vystrekol rovno do buľvy. Ak ste doteraz nevedeli, aké je mať energeťák v oku, ušetrím vám čas, štípe to, ale dá sa to prežiť. Rovnako ako fakt, že pred deťmi som sa mohla oveľa precíznejšie a dlhšie pripravovať na podobné udalosti. Po deťoch si ich viem zas viac užiť, precítiť a byť za chvíľu spotenej samoty velice vďačná…

20190914_150811

Vrátila sa teta z Ameriky! Vravím: Vitaj, ale…

Pôvodne som chcela napísať väčší článok o dcériných prvých narodeninách, ale v podstate možno aj tento text bude pre ňu o takých 12 rokov darčekom. A možno nie. Každopádne, okrem osláv dcérinho prvého výročia na tomto svete ma čakala aj iná párty. Možno si poviete, no to je téma na článok. Dnešné ženy už nevedia o čom písať. No ale dámy, nebuďme také úzkoprsé (-to je tiež inak výraz za všetky drobné).

Od mojej poslednej menštruácie prešiel rok a deväť mesiacov. A úprimne musím priznať, že mi Rusi (-pre vyznávačky socialistickej verzie), respektíve teta z Ameriky (-obmena pre fanúšičky kapitalistického kódovania) nechýbali. Ani som si na periodicky sa opakujúce krvácanie nespomenula (teda odmysliac si šestonedelie). Ale tušila som, že sa kdesi zjaví opäť. A áno, som rada, že som zdravá a tiež, že nie som nebodaj znova tehotná. Ale to sú asi tak 2 radosti, ktoré sa mi s menzesom spájajú.
Inak ma to skôr otravuje. Bolesti, vyrážky, žravosť… a po pôrodoch… veľa krvi, veľmi veľa krvi. A to som si v mladosti myslela, že mám silné krámy. Och, aká som len bola naivná.

Dnes používam vložky, z akých som bola pred rokmi u mojej mamy udivená. Teda v stenčenej verzii. Už takisto chápem, prečo mama v najhorších dňoch spávala s uterákom pod zadkom aj to, že jej často nestačila jedna vložka. Veru, už nestačí ani mne. A dnes Ja udivujem. Moju bezdetnú švagrinú, ktorá si raz na záchode pozrela, že dĺžka vložky je 30 cm. Nuž hej. Zmenami v hormónoch počas tehotenstva a po pôrode mám dnes úplne inú tetu z Ameriky.

Akoby aj ona dospela, nabrala na sile, získala nové skúsenosti a odhalila mi nové zákutia týchto ženských vecí. Napríklad nové bolesti, prípadne nové chute na nové sladkosti. Ale v konečnom dôsledku je to stále tá istá teta, o ktorej sa v dobrej spoločnosti nehovorí, lebo je to prinajmenšom nechutné.

No veď, čo si budeme klamať, nevychádzajú z nás vtedy práve sedmokrásky. Ale hej, je fakt, že by sme sa za krámy nemali hanbiť. Ale na druhej strane si nemyslím, že by sme mali všetkým ukazovať krvavé vložky/tampóny/kalíšky (-vyberte podľa preferencií). Treba sa akceptovať aj počas týchto dní, keď sme nafúknuté ako balón, ubolené ako mulice na Santorini či nasraté jak tety na Pošte. Ja sa to tiež iba učím. Možno preto som nevedela dobre vysvetliť synovi, keď s dcérou objavili moje zásoby spred otehotnenia, že na aké krvácanie je vlastne ten tampón “leukoplastom”. Všetko sme to totiž My. Sme tak vymyslené, že raz do mesiaca krvácame a predsa nezomrieme (-požičané z jedného starého vtipu, pardon). Ba priam naopak. Dávame nový život a to už je iné kafe. Takže, najbližšie, keď k nám červená teta zavíta, pozdravme ju a skúsme ju zvládnuť v čo najpokojnejšom režime, aby nemala pocit, že je tu nechcená a nerobila nám ešte viac napriek. Skúsim aj ja.

O tom, ako som sa naivne vybrala so všetkými svojimi deťmi na ihrisko!

Pamätáte si tú časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: „New York, not ready!” Tak niečo podobné sa pár dní dozadu stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: „Táňa, not ready.” A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, udialo sa nasledovné.

Vzala som deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: „Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude.”

20190701_163346

Karol sa ako naschvál práve vtedy hojdať nechcel (aj keď inokedy by tam strávil hodiny), respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo strata šedej kôry predsa len poslúžila), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola osudná chyba! Desaťmesačné dieťa síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj „cez mŕtvoly”. S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ozaj menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny (jahodovú, malinovú a smotanovú – ak by to niekoho zaujímalo) a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala pieskové variácie naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

20190701_171933

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý-nová doba! Nehovori), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostáva?

Nie je človek ako človek! A ani deti to neovplyvnia

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??) A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Doma sme si dali obed, malé leháro vo vreci (ako familiárne voláme náš tuli vak), potom Karol sotil sestru, ona sa rozplakala a mohli sme ísť do mesta na ďalšiu časť programu MDD. Tentoraz som miesto našla, čo zas nebolo príliš ťažké, lebo k miestu viedol dlhý rad ľudí (malá edukácia všeobecného charakteru: stojím v tom rade, pýtam si tú radu. Ďakujem). Postavili sme sa na jeho koniec súčasne s jednou štvorčlennou rodinkou. Tato, mama, dcéra a syn. Obaja o niečo starší od toho môjho. A tak si tam tak stojíme, kým neprídeme na rad. Karol si behá po tráve, nosí mi burinu k narodeninám, nachádza nových 5-minútových kamarátov, nepočúva ma, požičiava si skejtbord, pýta si skejtbord odo mňa, papá výživu, pije vodu a keď jeho sestra prestane považovať kočík za ideálnu formu úložného priestoru, rád si to tam s ňou vymení. Aj rodinka za nami si krátila čas. Rodičia si dali cigaretku, tato dvíhal deti a tie mu viseli z rúk. Alebo sa rozprávali medzi sebou. Aj o tom, pre koľko osôb je to zadarmo a ako a tak. Vravím, celý čas stáli v rade bok po boku s nami. A keď sme prišli takmer do cieľa, rozumej k pokladni vyhliadkovej veže, opýtali sa, či aj doprovod to teda má zadarmo, ako sa to písalo na stránke. Ale ako už vieme, nie všetko, čo sa píše na internete je pravda, respektíve, nie je to tak myslené, ako sa na prvý pohľad zdá (tu by som rada podotkla, že zo strany vyhliadkovej veže UFO došlo k miernemu zavádzaniu, keď nenapísali normálne, že deti do 15 rokov to majú s doprovodom zadarmo, doprovod platí 7,40 eura. Ale to by sa im do toho radu nepostavilo toľko ľudí, však áno. A keď už si vystáli rad, hádam to deťom nespravia, že ich hore nevezmú. Uznávam, dobrá kalkulácia. Ale podaktorí aj urobia).

20190601_170858

A tu sa vraciam k spomínanej rodinke. Keď zistili, že dospelí platia vstup, na päte sa otočili a odišli. Bez nejakého vysvetlenia deťom, že prečo tam nejdú a prečo stáli v rade a potom z neho odišli (možno prišlo neskôr, keď trebárs deti začali plakať, čo ja viem…). Áno, na jednej strane chápem, za výhľad na mesto to nie je málo peňazí, ale taká už je vysokohorská bratislavská prirážka. A teraz pointa, z konverzácie vyplynulo, že obaja rodičia už hore boli (nenačúvala som, ozaj sme stáli blízko pri sebe). Keď stáli v rade s deckami, predpokladám, že tie ešte nie. Plus bola hore skoro ozajstná Minnie a kočka čo kreslila na tvár nielen Spidermanov, pre dospelých nič moc, pre decká najlepšia zábava. Aspoň, čo som videla. Pre toho môjho bola. Prvýkrát si dal niečo namaľovať na tvár. Áno, bol to Spiderman a nie, nepozná to z telky. Ale ešte k tým rodičom, nechcem z nich robiť monštrá, len mi prišla nefér ich reakcia už takmer na konci cesty. A tiež po ich komentároch na rómsku matku, ktorá sa pravdepodobne predbehla a vzala asi 4 deti hore (možno nie všetky jej). Hneď mi napadlo, že po A) sa jeden z nich mohol ísť uistiť, že ako je to naozaj s tým vstupom a mohli ísť inam už oveľa skôr. Po B) si mohli odpustiť dve škatuľky cigariet a jeden z nich mohol s deckami vyjsť hore. Tak neviem, A alebo B? Možno Cé je správne…