O tom, ako som sa naivne vybrala so všetkými svojimi deťmi na ihrisko!

Pamätáte si tú časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: „New York, not ready!” Tak niečo podobné sa pár dní dozadu stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: „Táňa, not ready.” A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, udialo sa nasledovné.

Vzala som deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: „Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude.”

20190701_163346

Karol sa ako naschvál práve vtedy hojdať nechcel (aj keď inokedy by tam strávil hodiny), respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo strata šedej kôry predsa len poslúžila), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola osudná chyba! Desaťmesačné dieťa síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj „cez mŕtvoly”. S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ozaj menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny (jahodovú, malinovú a smotanovú – ak by to niekoho zaujímalo) a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala pieskové variácie naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

20190701_171933

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý-nová doba! Nehovori), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostáva?

Nie je človek ako človek! A ani deti to neovplyvnia

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??) A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Doma sme si dali obed, malé leháro vo vreci (ako familiárne voláme náš tuli vak), potom Karol sotil sestru, ona sa rozplakala a mohli sme ísť do mesta na ďalšiu časť programu MDD. Tentoraz som miesto našla, čo zas nebolo príliš ťažké, lebo k miestu viedol dlhý rad ľudí (malá edukácia všeobecného charakteru: stojím v tom rade, pýtam si tú radu. Ďakujem). Postavili sme sa na jeho koniec súčasne s jednou štvorčlennou rodinkou. Tato, mama, dcéra a syn. Obaja o niečo starší od toho môjho. A tak si tam tak stojíme, kým neprídeme na rad. Karol si behá po tráve, nosí mi burinu k narodeninám, nachádza nových 5-minútových kamarátov, nepočúva ma, požičiava si skejtbord, pýta si skejtbord odo mňa, papá výživu, pije vodu a keď jeho sestra prestane považovať kočík za ideálnu formu úložného priestoru, rád si to tam s ňou vymení. Aj rodinka za nami si krátila čas. Rodičia si dali cigaretku, tato dvíhal deti a tie mu viseli z rúk. Alebo sa rozprávali medzi sebou. Aj o tom, pre koľko osôb je to zadarmo a ako a tak. Vravím, celý čas stáli v rade bok po boku s nami. A keď sme prišli takmer do cieľa, rozumej k pokladni vyhliadkovej veže, opýtali sa, či aj doprovod to teda má zadarmo, ako sa to písalo na stránke. Ale ako už vieme, nie všetko, čo sa píše na internete je pravda, respektíve, nie je to tak myslené, ako sa na prvý pohľad zdá (tu by som rada podotkla, že zo strany vyhliadkovej veže UFO došlo k miernemu zavádzaniu, keď nenapísali normálne, že deti do 15 rokov to majú s doprovodom zadarmo, doprovod platí 7,40 eura. Ale to by sa im do toho radu nepostavilo toľko ľudí, však áno. A keď už si vystáli rad, hádam to deťom nespravia, že ich hore nevezmú. Uznávam, dobrá kalkulácia. Ale podaktorí aj urobia).

20190601_170858

A tu sa vraciam k spomínanej rodinke. Keď zistili, že dospelí platia vstup, na päte sa otočili a odišli. Bez nejakého vysvetlenia deťom, že prečo tam nejdú a prečo stáli v rade a potom z neho odišli (možno prišlo neskôr, keď trebárs deti začali plakať, čo ja viem…). Áno, na jednej strane chápem, za výhľad na mesto to nie je málo peňazí, ale taká už je vysokohorská bratislavská prirážka. A teraz pointa, z konverzácie vyplynulo, že obaja rodičia už hore boli (nenačúvala som, ozaj sme stáli blízko pri sebe). Keď stáli v rade s deckami, predpokladám, že tie ešte nie. Plus bola hore skoro ozajstná Minnie a kočka čo kreslila na tvár nielen Spidermanov, pre dospelých nič moc, pre decká najlepšia zábava. Aspoň, čo som videla. Pre toho môjho bola. Prvýkrát si dal niečo namaľovať na tvár. Áno, bol to Spiderman a nie, nepozná to z telky. Ale ešte k tým rodičom, nechcem z nich robiť monštrá, len mi prišla nefér ich reakcia už takmer na konci cesty. A tiež po ich komentároch na rómsku matku, ktorá sa pravdepodobne predbehla a vzala asi 4 deti hore (možno nie všetky jej). Hneď mi napadlo, že po A) sa jeden z nich mohol ísť uistiť, že ako je to naozaj s tým vstupom a mohli ísť inam už oveľa skôr. Po B) si mohli odpustiť dve škatuľky cigariet a jeden z nich mohol s deckami vyjsť hore. Tak neviem, A alebo B? Možno Cé je správne…

Som mama, kto je viac?

V tento sviatočný deň sa to sociálnymi sieťami hemží želaniami, komentármi, aj vtipmi na materskú tému. A čo by som to bola za KariMatku, keby som nepridala svoje zrno múdrosti (hahaha). Respektíve, aby som bola v materský deň úprimná, ide mi o vaše slzy! Čo len mne sa budú potiť oči z toho, čo ženy, muži, deti zdieľajú do sveta počas sviatku všetkých matiek?!

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).

Tenkrát po prvé: Postúpila som na iný level v potravinovom mama reťazci!

Už je to niečo vyše pol roka, odkedy som pridala svoj kus slova do slovenských internetových blogerských vôd. A týmto ďakujem všetkým, ktorí si na KariMatku klikli, zasmiali sa na nej, nechali jej lajk, komentár, zdieľali jej múdra ďalej. Lebo aj vďaka vám som vo štvrtok zažila svoj blogerský „tenkrát po prvé“ moment! Najviac to ale bolo vďaka Gabike a Zuzke, ktoré ma napriek neinfluencerskému počtu sledovateľov, pozvali na event organizovaný spoločnosťou Sunar. Dostala som sa tak prvýkrát do spoločnosti pre mňa známych aj neznámych blogeriek a ich detí a po rokoch som si zažila PRofesionálny event ako za čias aktívneho novinárčenia. Akurát miesto nahrávacieho zariadenia a prípadného fotografa som mala so sebou dve deti, kočík a všeličo ďalšie. A ako je to u mňa zvykom, ani cesta k tomuto zážitku nebola bez zádrhelov!

Módne okienko

Ráno vyzeralo všetko vcelku nádejne. Vstali sme v normálnom čase, dieťa č. 1 sa rýchlo rozhodlo, čo si dá na raňajky, dieťa č. 2 pokojne obžúvalo, čo mu prišlo pod ruky. Ale potom sa akosi zrýchlil čas, prihorel mi dcérin príkrm, práčka doprala okakané šaty, dcéra začala byť na zemi mimoriadne nervózna a hoci mi syn pomohol s vešaním, akosi som začala šípiť, že kým všetko pobalím a vychystám seba aj deti, na desiatu sa do druhej mestskej časti hromadnou dopravou nedostanem.

Ale nevzdala som to a vygooglila som si presne nadväzujúce nízkopodlažné spoje, aby som získala predstavu časového horizontu a začala nás pripravovať na cestu. Karol je už do veľkej miery samostatný, čo je super, ale aj to má svoje nevýhody. Napríklad, keď chce mama blogerka syna nastajlovať, aby bol vizitkou maminho vyberaného vkusu a ponúkne mu sivé tričko s čiernym mopslíkom svietiacim v tme, nestretne sa to s pozitívnou odozvou. Miesto neho si vyberie o niečo menej štýlové modré tričko s mimoňskými očami. Ako inak. Ešteže boli všetky tričká s McQueenom v praní (zastúpenie tohto typu mal aspoň na ponožkách). Dcéra ešte samostatná nie je a neprotestuje proti jednotlivým kúskom odevu, protestuje proti obliekaniu všeobecne (to jej pripomeniem, keď bude staršia a bude si skúšať pätnáste fashion tričko)! Takže u nej vyberám kúsky, ktoré idú čo najľahšie a najrýchlejšie navliecť na telo, často bez ohľadu na módne trendy. A do tretice. Ja som tiež už relatívne samostatná, takže som si v hlave premyslela outfit, ktorý mal pozostávať z army zelenej oversize košele a čiernych nohavíc. Ale keď som si predstavila, ako mám Táňu v nosiči, lebo dlhý posed v nehybnom kočíku jej nerobí dobre na pleť a ostatným na ušné bubienky, upravila som voľbu na sivé fŕkané tričkové šaty (ktoré vďaka frkancom lepšie maskujú prípadné fľaky od slín a iných tekutín) a čierne legíny. Aké neoriginálne, viem. Ale dala som si aspoň farebné náušnice, ktoré mi dcéra skoro zjedla.

Vlasy – koruna krásy a iné

Vedomá si toho, že sa vyberiem ďalej ako po ihrisko a obchod, umyla som si vlasy už noc predtým. Ale keďže mi dorazil dlho očakávaný argánový olej na moje suché polámané konce, neodolala som a dopriala som im po umytí slušnú dávku tohto prírodného zázraku. Vravím si, suché sú dosť, to sa vstrebe. Ehm. Nie, nevstrebe. Takže hoci som mala čerstvo umyté vlasy, od polovice vyzerali ako reklama na šampón proti mastiacim sa vlasom – akurát tá pasáž, kedy si modelka produkt ešte neaplikovala. No nič, tak to bude rokmi overený účes nejednej matky – COP. (Iba podotknem, že kým som trávila čas v kúpeľni, dieťa č. 2 na zemi obžúvalo kozmetické obaly a dieťa č. 1 za mnou chodilo s autíčkami, či sa môžu medzi sebou rozprávať.)

Do plánovaného odchodu zostávalo 10 minút a ešte som chcela mladšieho potomka pred cestou trochu nakojiť a seba trochu skrášliť. Lenže hoci som už samozvaná majsterka v multitaskingu, kombináciu týchto dvoch aktivít zvládnutú nemám. Preto, ako iste chápete, došlo k časovému sklzu. Lebo hoci by sa mohlo zdať, že som zvolila iba činnosť s vyššou prioritou, nemohla som ani odoprieť dcére mlieko! Samozrejme, že srandujem, najprv bolo mlieko, potom mejkap. Veď predsa nepôjdem na moje „tenkrát po prvé“ bez obočia. Takže som si rýchlo nakreslila aspoň náznaky tváre, pričom som jedným okom sledovala, čo robia deti. Opäť srandujem. Sledovala som, koľko je hodín, aby sme neprepásli ďalší spoj.

Presnosť – výsada kráľov

Veru, nie nadarmo sa vraví, že presnosť je výsada kráľov. V mojich žilách modrá krv nekoluje a je to hneď poznať. Skoro sme zmeškali aj ten neskorší spoj, ale vďaka skejtbordu a mojim pľúcam, ktoré si ešte pamätajú, že kedysi ich majiteľka (rekreačne) behávala nielen na autobus, sme to zvládli. Ale na udalosť, ktorá sa začala o desiatej, sme dorazili 11:05 (akademické štvrťhodinky sú šuvix oproti nám). Možno si poviete, že to som už ani nemala chodiť, ale vravela som si, že keď nás tam už nepustia alebo bude po všetkom, aspoň si dám kávu a koláčik (veď si zaslúžim).

Ešte nebol koniec. A Zuzka nás nielenže pustila si sadnúť, ale sa nám aj potešila. Takže som sa predrala pomedzi sediace matky a behajúce deti, zasadla som si pred Mambu Dášu Šarközyovú, ktorej som asi trochu zaclonila výhľad na prednášajúcu odborníčku. Miesto toho sa jej tak naskytol pohľad na tie moje mastné konce, ktoré ako už vieme, vlastne neboli mastné, iba trochu viac ošetrené. Táňa zatiaľ spala v kočíku. Karola som posadila vedľa seba a ponúkla mu z vystavených mrkvových, hráškových a šošovicových chrumiek (ktoré budú asi ozaj zdravé, lebo mi veľmi nechutili, ale Karol sa nesťažoval). Okrem toho som okúsila, ako chutia umelé mlieka a zistila som, prečo na výživách píšu, že sa majú jesť plastovou lyžičkou! Spýtala som sa, prečo marhuľová kaša tak intenzívne vonia po marhuliach a v neposlednom rade som na vlastné oči videla, že mama blogerky, ktoré sledujem, sú pekné aj naživo, že aj ich deti robia neplechu a že Karol má rád mikrofón a nebojí sa ho použiť.

Tenkrát po prvé: Prečo som odišla od rodiny!

Pŕŕ, pŕŕ, nepohoršujte sa a negooglite číslo na sociálku, v čase, keď píšem tieto riadky, som už znova v našej obývačke a sledujem odovzdávanie cien známej ankety, ktorú nejdem hodnotiť, lebo by si ma niekto mohol pomýliť s hejterom. Takže, odišla som od rodiny, ale bolo to len na niekoľko hodín a bolo to super. Týmto ďakujem Mati B. za pozvanie a Mati N. za existenciu Akčných žien, na ktorých event som mohla v piatok podvečer zdrhnúť.

Ale nemyslite si, vôbec to nebolo pre mňa jednoduché. Nie žeby som sa musela premáhať ísť preč od mojich pokladov. Ale celé to muselo klapnúť. Logisticky aj ľudsky. Ja viem, poviete si: „Tá zase zveličuje,“ ale vôbec mi to neprekáža, práve naopak, na to som tu. Takže najskôr sa muž musel uvoľniť z práce skôr, potom syn musel mamu pustiť a v neposlednom rade si to musela dcéra nevšimnúť, lebo hoci ešte nemá 8 mesiacov a preto je bez nároku na separačnú úzkosť, akosi si to nedá vysvetliť. O tom, že všetci museli byť v akej takej fyzickej kondícii, ani nemusím hovoriť. A keď sa všetky podmienky splnili mohla som vo štvrtok večer začať dúfať, že sa v piatok do toho mesta aj reálne dostanem. Zas aby ste ma neľutovali, že iba sedím s deťmi doma alebo na ihrisku a tíško plačem do plienky. To samozrejme nie, len robiť babysitting dvom deťom, je o jedno dieťa ťažšie, hlavne ak je jedno z tých dvoch ešte aj kojené.

Ale tak v piatok som sa začala na svoj  -tenkrát poprvé  po druhom pôrode idem do mesta za babami – večer chystať. Dala som raňajky všetkým svojim deťom a za ich aktívneho pohybu po priestore, som si chcela trochu zacvičiť. Ale po prvých kropajach potu som bola odvolaná najskôr na záchod, vzápätí aj k prebaľovaciemu pultu. A s nečakanými komplikáciami, ktoré si vyžadovali zásah umývadla, vody, pračky aj mopu, som kropila pot ďalej, ale už nie vďaka výpadom, drepom a tzv. Angličanom. Popritom som nachystala mrkvovú prílohu k obedu (ktorá by sa určite pozdávala aj Mirke Luberdovej), potom obed samotný, potom som jedno dieťa nakŕmila, druhé motivovala k jedeniu, potom som si za asistencie dieťaťa č. 2 hodila rýchlu sprchu. Potom som si odskočila vyskúšať prsteň, ktorý som si dala vyhotoviť (deti si ho neskúšali, ale aktívne sa prizerali), potom ešte potraviny a potom domov. Ak sa vám zdalo, že chýba uspávanie detí, ešte žiadne nebolo. Respektíve žiadne úspešné. A potom som vytiahla šminky a vysterilizovanú odsávačku mlieka.

Chcem podotknúť, že som objavila svoju novú špeciálnu schopnosť. Jednou rukou mlieko odsávam, druhou tvár vytváram, jebáky zakrývam. Priznávam, úspešnejšia som bola v prvej aktivite. Aj keď, ako ukázal čas, zbytočne, lebo dieťa č.2 o tento vlastnoručne vydolovaný produkt z fľašky záujem nemalo (nebojte, o hlade nebolo, už večeria). Prišiel muž, vymenili sme si služby, Karolovi som naposledy (iba 37-krát) potvrdila, že sa z akčných žien vrátim. A decentne som mu 34.krát vysvetlila, že na akčné ženy nemôže ísť so mnou, ale keď budú akční muži, tam pôjde s tatom on (týmto apelujem na Akčné ženy, aby na to mysleli, lebo môj syn má dobrú pamäť).

Po predodchodovom kojení dieťa zaspalo a ja som sa prezliekla do večerného outfitu. Strategicky som volila ro-lák! Lebo v tom sa kojiť ne-dá. A ani to tam, kam som išla, prekvapivo nikto nevyžadoval. Pod rolák som šupla pás na sťahovanie, lebo hoci som počula, že každá matka je krásna, táto matka nemá potrebu chváliť sa ženám svojou diastázou. (Veď nech si spravia vlastnú.) Dala som si dole tepláky a rozpustila vlasy. Dieťa č. 1 mi zavolalo výťah a mohla som vyraziť. V taxíku sa ma pán šofér spýtal, či aj ja si hľadám prácu. Asi išlo niečo v správach na danú tému, ale nepočúvala som, robila som si selfie na Instagram. Prácu? Asi som vyzerala priveľmi oddýchnuto. To bude tým, že som mala na očiach slnečné okuliare. Keby videl tie vačky pod očami, rovno by si na nich ustlal a už sa nič nepýtal.

Screenshot_20190414-094546_Instagram

Trafila som, nemeškala som a hneď po vybozkávaní mojich „slepičiek“ (ony sa neurazia, ony ma chápu), som už kládla pohár ochuteného prosečka k ústam. A potom som počúvala, fotila, pozerala von oknom (až kým som si z bilbordu nevšimla Harabinov úškrn), jáj aj som napísala mužovi, či je všetko ok, ale ani som nemusela, všetci traja dokážu fungovať aj bezo mňa (aj keď určite len na obmedzený čas), až som žiarlila. Ale zas nie natoľko, aby som si nevystála rad na víno a pagáč.

Okrem jedla, pitia a príjemných rozhovorov, som sa dozvedela niečo nové. Napríklad, čo si predstaviť pod slovom networking. Dokonca som sa stala sama jeho súčasťou a niečo pred ostatnými zahabkala do mikrofónu. Normálne som dostala trému ako v čase, keď som ešte hrávala ochotnícke divadlo. Týmto sa ospravedlňujem prítomným dámam, ktoré to teraz čítajú a v duchu sa za mňa cítili trápne. Poznáte to, niekto sa na pódiu zosmiešňuje (väčšinou o tom nevie) a vy sa hanbíte zaňho/miesto neho/spolu s ním. Ale pribudlo mi viac ako desať nových sledovateliek, (ktoré touto cestou pozdravujem a želám im veľa trpezlivosti, aby zotrvali u mňa čo najdlhšie), takže to nebolo úplne zúfalé. No a keď sa odovzdala posledná tombolová cena a odfotila posledná selfie na električkovej zastávke, išla som späť domov.

20190412_210236

A hoci nebolo ešte ani jedenásť, ja som mala pocit, že sa zakrádam rannou Bratislavou po preflámovanej noci. Ale ľudia pred otvorenou vinárňou a tínedžeri okupujúci detské ihrisko, ma vrátili späť do reality. Ale aké je z toho ponaučenie? Prečo som odišla? Lebo je to skvelé! Mamy, choďte do ulíc. Aj keď sa vám nechce, je to náročné na logistiku a ste potom unavené. Oplatí sa to. Už po pár hodinách sa prípadné otrávenie z deciek vytráca a nahrádza ho pocit radosti a tešenia sa. A netreba opomenúť ani pozitívne vedľajšie účinky na ostatných členov rodiny. Iba žeby nie…

Neuveríte, čo všetko ma už syn naučil! Sama tomu neverím

Dnes žijeme v dobe, keď má byť všetko džendrovo vyvážené, deťom by sme mali dávať neutrálne farby, kým sa samy nerozhodnú, či chcú ružovú alebo modrú. Dievčatkám by sme nemali dávať ako hračky žehličky a chlapcom náradie, dievčatkám bábiky, chlapcom autá. Ani my sme Karolovi štvorkolesové hračky nenútili, jedného dňa to proste prišlo. A stále trvá.

Snažím sa byť mama, ktorá svojho syna podporuje, aby sa jeho myseľ vyvíjala, bol kreatívny a ostatné podobné bla-bla. No niekedy nejde o prechádzku ružovou záhradou. Občas sa poriadne trápim. Syna milujem nadovšetko na svete, ale niekedy je toho priveľa. Ale nevzdávam to, veď čoskoro sa snáď naučí kresliť autá aj sám. A potom mu už nebudem musieť kresliť všetkých tých šmatlavých McQueenov, neforemné kabriolety, či veľmi čudne tvarované športiaky. Okrem toho som nakreslila priveľa vláčikov, na to, že sa v ich anatómii skoro nič nezlepšilo. Zas ešte vždy by som mohla viac kresliť krivé lietadlá, potápajúce sa lode, disproporčné kamióny či abstraktné autobusy. Chcela by som povedať, že za to môže môj učiteľ výtvarnej, ktorý mal estetické cítenie silnejšie ako to pedagogické a keď sa už nemohol na tie čarbanice na výkresoch pozerať, pridal ruku k dielu a neraz ho zachránil pred skazou. Ale nie je to tak, hold, na kreslenie talent nemám (ešte stále pátram, na čo talent mám. Nejaké tipy?). Fascinuje ma však fakt, že keď napríklad nakreslí Kristína T. predtým F. niečo šmatlavé, tak je to kjút (bez irónie, ozaj je to milé), ale keď niečo nakreslím ja, tak je to na zaplakanie a možno by psychológ aj niečo desivé z obrázku vyčítal. Našťastie pre mňa a Karola, časom asi aj pre Táňu, deti sú veľmi štedré na fantáziu a aj šmatľavé auto je auto! Ibaže by nie, pretože sa nám už stalo, že syn reklamoval slovami: „Nevyzerá.“ A ja radšej nekomentujem.
IMG-20170713-WA0002 (2)
A to sme začínali takto. Pre všetkých s malou fantáziou: vľavo je mimoň, vpravo mačka.
Foto aj kresba: Žiaľ Ja

A kreslenie zďaleka nie je jediná výzva, ktorá na matku so synom číha. Vonku skúmame značky áut, rozpoznáva ich s prehľadom, horšie je, keď sa treba pri každom druhom aj pristaviť a overiť si, či ide naozaj o iný Seat, ako má tato. A iné asociácie. Okrem toho, často nosíme von venčiť aj niektoré autíčka z vlastných zdrojov. Keď bol menší, prvé bez čoho sme nemohli odísť z domu bola KNIHA. Tie časy sú preč. Knihu vystriedal pečiatkový McQueen (vrelá vďaka Billa za akciu s pečiatkami z rozprávky Autá 3!!!) a takzvané auto nové (lebo chvíľu bolo najnovším v zbierke. Neskôr som vypátrala, že ide o Miguela z rozprávky Autá 2!). V prípade, že bolo niektoré z nich nezvestné, pekne som sa dopotila, lebo bez auta bol oheň na streche, slzy v oku a pot na čele. Dnes si vyberá autá situačne, ale takisto môže nastať rovnaký scenár, ak si vyberie Bricka, Jacksona či Bobbyho a ani jeden práve nie je voľným okom viditeľný. Darmo ho v takom prípade chlácholím so Sally, Cruz Ramirezovou či Matterom (inak napríklad spomínaný Matter je už vlastne náhradník. Lebo na jednom výlete sme ho aj mojou vinou zabudli na terase jednej zmrzlinárne v Piešťanoch a keď sme sa poňho vrátili, už sa naňho niekto ulakomil. To sú dnes ľudia…).

20180907_193550

Všimli ste si, ako sypem mená hrdinov z rozprávkovej série Autá z rukáva? To je moja nová superschopnosť. Poznám ich a nebojím sa ich použiť. A ani nemám veľmi na výber. Každý deň je čas na nejakú hru, v ktorej sa vyskytne minimálne jedno z áut. A musím byť v strehu, lebo v inú časť dňa sa Ja sama stanem súčasťou rozprávky (či nočnej mory?). Najčastejšie je syn McQueen, ja Sally, dcéra MALÁ Cruz, tato Jackson Hrom a ďalej sa to všelijako variuje. Moja obľúbená je otázka: „Kto by mohol byť Quido/ Luigi/ Lujza Nashová/ Smokey/ atď???“ A tam už nie je v bezpečí žiaden člen rodiny. A potom sa autá medzi sebou rozprávajú. A potom pretekajú. A potom sa rozprávajú o pretekaní. Ale beda, ak malú Cruz nazvem jej civilným menom! „To nie je Táňa, to je malá Cruz!“

20190325_192716

Ešte neviem, ako túto svoju novú superschopnosť zakomponujem do životopisu, ale rozhodne by nemala zostať nepovšimnutá. A verím, že so mnou súhlasí nejedna matka syna. Už počujem matky dcér: „Veď počkaj, ani my to nemáme med lízať so všetkými Elzami, Annami, Sofiami, Lolkami a inými bzdo… bábikami.“ Veď hej, ale ja sa teším, lebo hoci mi hry s autami poriadne rozšírili obzory, stále som džendrovo vyhranená a teším sa, ako bude mať raz Táňa svoj dom pre bábiky a budeme aranžovať miniatúrny nábytok podľa jej predstáv. Snáď ale nie celý ružový, lebo zas odtiaľ potiaľ… Och, kto by mi vyhovel.

20190329_130020Update: Prvé synovo vlastnoručné auto!

Čítam, zas budem čítať, už som čítala, už nechcem čítať!

Keď už máme mesiac knihy, dovolím si prispieť i Ja svojou troškou. Verím, že vás nielen inšpirujem, ale aj poučím, po čom v kníhkupectvách siahnuť a po čom nie, ak chcete v duševnom zdraví prežiť detstvo vašich potomkov. Ale zas, rodič prežije veľa! Navyše, čo by sme nespravili pre ten šťastný úsmev na ich malých šušniackych tvárach.

Retro kúsky

Môj Macík – Uff, toto je ťažká nostalgia. Dievčatko pri malej kuchynke položenej na stoličke, je jedna z mojich prvých spomienok. Takže, keď sa objavila reedícia, odniesla som si ju domov. Pôvodná sa žiaľ súčasnosti nedožila. A prišla mi veľmi vhod, keď sa narodilo dieťa č.1 a začalo vnímať svet aj ďalej ako len po svoje ruky. Čítali sme mu z nej, aj keď sme si nemysleli, že nás vôbec vníma, lebo odbiehalo sem a tam, vynášalo smeti – do obývačky a iné delikátnosti. Až jedného dňa, keď som mu čítala: „Tak strapánik chlpatý, nekvapni si na šaty. Už ťa obed očakáva, cukrík, koláč biela…“ A kávu doplnil ON! A vysvitlo, že ju pozná celú. Krása. Aj keď dnes, keď sa k nej sem tam vrátime, niektoré rýmy mu vypadli, ale no problem nahradil ich množstvom „životne dôležitých“ otázok.

20190320_172608

Maľovaná Abeceda – Knižka z pera Jána Smreka vo mne tiež vzbudzuje množstvo spomienok, najmä na chuderu Filoménu. Veľmi som s ňou svojho času súcitila. Ani táto publikácia sa v našej domácnosti súčasnosti nedožila, ale keď som kupovala pumpu na lopty, objavila som ju.. Áno, v tom istom eshope, v ktorom som kúpila pumpu, osobnú váhu a činky! Karolovi sa knižka mimoriadne pozdáva (/la, aktuálne je opäť vytlačená novými kúskami v jeho knižnici). Aj keď dnes možno už niekde existujú tlaky, aby ju zakázali. Veď má rozhodne ďaleko od politickej korektnosti. Už len spomenutá Filoména, ktorá jajká, že šoférovi smrdí fajka. Alebo čo taký Ivo, ktorý išiel po pivo?! A z kontextu je jasné, že nehovoríme o plnoletom Ivanovi! Juj, a táto báseň je stelesnením pekla na zemi.

Čučoriedky, černice
Mám ich vyše čapice.
Tuto si ich majte,
Čokolády dajte!

No ale akože pardón, bažiť po čokoláde, keď mám v ponuke čerstvé ovocie, z predpokladaného BIO zdroja?! Takmer nemysliteľné. Keby to ten Smrek bol býval tušil, poriadne si rozmyslí jednotlivé texty. Alebo aj nie, neviem, možno bol rebel…

Rozprávky o Psíkovi a Mačičke – Alebo ako by Karol z českého originálu odvodené povedal O psíkovi a Kočice. Aj s podotázkou, čo je to kočica. Zatiaľ ale neviem, či ho knižka očarí rovnako ako video, ktoré mu zvykne dedo pustiť z YouTube-u. Z knižnej podoby ho zaujala časť, v ktorej psíček a mačička umývali podlahu. Respektíve pasáž, ktorá umývaniu predchádzala: „Prečo psík zjedol mydlo?“ – Veľmi obľúbená otázka najmä pri umývaní rúk, pričom nechýbajú ani doplnkové otázky, v ktorých Karol skúša, či môže aj on ochutnať mydlo.

S pridruženou hodnotou

Takto kvetnato som nazvala otváracie okienka, poťahovacie okienka či tlačidlá, vďaka ktorým knihu sprevádzajú rôzne zvuky. Bohaté zastúpenie má v tejto kategórii vydavateľstvo Svojtka. Hneď prvé dva tituly V dome a Na farme, ktoré priniesol Karolovi prvý Ježisko (akoby napísali na pošte), sa stali na dlhé mesiace súčasťou našich životov. A hoci som si vravela, že naše knižky neskončia ako kúsky iných detí, žiaľ, ani my sme sa devastácii nevyhli. Ale plánujem odtrhnutú hlavu kravky, celé prasa, či taburetku, prilepiť späť. Dávam si to do pomyselného plánovacieho kalendára v najbližšej trojročnici, nech raz môže hádať aj Táňa. Až do zblbnutia (nášho samozrejme).

20190320_172322

Ale zo Svojtky sa osvedčila aj kniha pre všetky deti, ktoré sa idú stať starším súrodencom: Odkiaľ prichádzajú deti?, alebo rôzne vreckové variácie, vhodné aj na cesty do ruksaku. Karolova obľúbená bola svojho času o hasičskom aute a o hasičovi, o ktorom sme sa až pri čítaní v električke cestou domov dočítali, že sa volá tiež Karol! Náhoda? Nemyslím si…

Máme v zbierke aj zo tri knižky zvukové. Jedna so zvukmi dopravných prostriedkov, 2 zvieracie. Tiež sú to dobrí sluhovia, ale zlí páni. Hlavne, ak sa dieťa rozhodne stláčať jeden gombík v slučke stále dookola. Vtedy ja robím v hlave úplne iné zvuky. Ale aspoň už viem, že niektoré zvieratá vydávajú neuveriteľné zvuky! Alebo ich iba niekto čudesne nahral?

O šteniatku zo statku – táto kniha o šteniatkovi (ako vraví Karol), ktoré si chcelo s niekým robiť bábovky z blata, má pridanú hodnotu v tom, že je 3D! Psík tak uteká z farmy do lesa. Jazvec vystrkuje hlavu, prasa tiež. Až kým ho Karol v nestráženej chvíli neroztrhal. Tu je na mieste malá pochvala, čo malá… VEĽKÁ pochvala. Dominika mu dotrhanú dvojstranu zlepila. Do-kon-ca funkčne. Takže si dodnes môžeme vychutnávať milé ilustrácie končiace hnedými lesklými… bábovkami z blata (niekedy aj trikrát za sebou. Au)!20190320_172740

Na záver tejto kategórie by som ešte spomenula knižku s magnetkami. Tiež veľmi fajn, len bacha, ak máte dieťa so sklonmi mať všetko tip-top v kompletnom stave, lebo tieto magnetky majú tendenciu sa zapatrošiť. Miesto zábavy sa u nás neraz spustila vlna hnevu a žalostného ručania, pretože mama nevedela nájsť autíčko alebo vláčik, ktorý mal on umiestniť do hračkuárstva (-opäť nejde o preklep). Nebudem hovoriť, kto spomenuté magnetky stratil. Ehm. Ak sa vam zdá, že na fototografii jedna magnetka chýba, nezdá sa vám to!20190320_173848

Automobilová problematika

Toto nebude veľmi džendrovo vyrovnaná kategória, ale verím, že aj matky dievčatiek si nájdu, po čom ich dcéram srdce piští. Poznám minimálne jednu štebotavú devu, ktorá by rozhodne nepohrdla mcqueenovskou knihou. Veru, aj u nás patrí k obľúbeným. Vystrihnutá v tvare bleskového pretekára nesie názov Veselí kamaráti (ďakujeme Maťka B.). Okrem toho, že ju už nielen Karol pozná naspamäť (vďaka čomu práve v stredu nadobudol dojem, že on už VIE čítať), by som chcela podotknúť, že je zaujímavé, ako sa 2-hodinový rozprávkový film dá v pohode vcucnúť do piatich riedko popísaných strán! Čo pre mňa časom rozhodne nebolo zaujímavé, bol onen moment, keď som Karolovi dala na výber, akú knihu chce čítať (SI PROSÍ čítať – aj ja sa to musím naučiť viac hovoriť) a on dovliekol papierového McQueena. Už asi po 684.-krát. Ale tak to má byť, veď opakovanie je matka múdrosti (ibaže by nie!).

Poviem ti, čo robia autá – Ehm, ja to ani tak veľmi nechcem vedieť, ale čo už. Krátke básničky a mierne hororové ilustrácie áut a iných dopravných prostriedkov sa u potomka tešia mimoriadnej obľube. A hoci má kniha hrubé strany, obsahu je v nej viac ako dosť. Dokonca už máme v zbierke aj pokračovanie… Už viem, čo robia i vlaky! Ako dobre, že išlo iba o dvojdielnu ságu a nie Harryho Pottera medzi kreslenými dopravnými prostriedkami.20190320_172232

Mašinky – Svoj čas si u nás odkrútilo aj leporelo o dopravných prostriedkoch na ceste, vode či vo vzduchu. Šesť či deväť obrázkov na strane, tiež môže priniesť množstvo zábavy. A hoci by sa mohlo zdať, že ak tam nie je veľa písaného textu, mohol by ju Karol pozerať aj bez mojej či tatovej asistencie, opak bol pravdou.

Edukatívne

Tie sú takmer všetky, ale vypichla by som pár, pri ktorých reálne aj čo to vysvetľujem. Radím sem zvieracie knihy, v ktorých sú fakty o ich živote. Napríklad o spánkových návykoch v Ako zvieratá spia. Veľmi obľúbené nielen u nášho dieťaťa (páčili sa aj návštevám) sú veľkoformátové knihy, ktoré svoj zenit zažijú určite o pár rokov neskôr: Pod zemou/Pod vodou, Mapy či Cesta časom. Okrem obsahu oceňujem aj formu. Krásne ilustrácie, kvalitný papier a kopec zaujímavostí, s ktorými sa možno raz nestratí ani v relácii Duel (veď akoby aj, keď už teraz vie, čo je to ratrak a na čo sa používa).

20190320_173526

O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu – Áno, aj tento kúsok beletrie by som zaradila medzi edukatívne. Z jedného prozaického dôvodu. Dieťa bude vedieť do čoho nemá stúpiť. Respektíve, ak už stúpi, aspoň bude presne vedieť, čo za hovno to bolo! Inak, keď som onehdá hľadala knižné dary pre krstné dcéry, natrafila som v policiach kníhkupectva aj na iné výkalové tituly. Zdá sa, že sa problematika vylučovania stáva viac než aktuálnou. To za našich čias, keby sme sa o bobkoch chceli baviť, dostali by sme maximálne poza uši.

Medzi poučné by som zaradila aj cudzojazyčné. A nielen pre deti! Názvoslovie častí vlakov či rozličné synonymá hryzenia a žuvania rozhodne nepatrili do mojej anglicko-slovenskej slovníkovej výbavy (možno by som mala prehodnotiť, čo na Neflixe po nociach pozerám). Titul No. No. Dinos! mal ešte ďalší poučný rozmer. Keď sa Karol priúčal sladkostiam, dávala som práve pažravých dinosaurov za odstrašujúci príklad. Ak vás zaujala, možno vás sklamem, ale doniesla nám ju Maťa Š. až z ďalekého zámoria, tak neviem, či sa k nej dostanete. Ale, ak je vaše decko kamoš s tým naším, možno mu ju požičia (hahaha).

20190320_172903

Za trest a iné

! Upozornenie – ak čítate túto kategóriu a nájdete v nej knihu, ktorú máme od vás, prosím, neberte to osobne… Ďakujem za pochopenie.

Ako krtko vyliečil myšku – Poviete si klasika. Nič ňou nepokazím. Omyl. Spôsobíte rodičovi, ktorý sa ju pokúsi prečítať naraz, stratu hlasu, slín a chuti do života. Dobre, možno preháňam, ale hoci je na každej strane veľký obrázok a málo textu, množstvo strán to skomplikuje. Je ich až 88, slovom OSEMDESIATOSEM (už viem, akú knižku kúpi Magián svojmu potomstvu, hoci Krtek je čierny… Tak nič). A vy sa modlíte, aby už krtko našiel tú prekliatu Matricariu chamomillu a chorej myši uvaril z nej život zachraňujúci čaj.20190320_173118

Príbehy na dobrú noc – Och, pri tejto knihe vidno, ako málo stačí k detskej radosti. Plytké príbehy zvieratiek s hroznými menami (Krikľún, Pruhovaný, Kučierka, Ryšavček, Hopík či Mašlička. A nesmiem zabudnúť na Maznavku!) zažívajúce krátke dobrodružstvá pred či počas spánku. Okrem toho je v knihe hneď niekoľko gramatických prehreškov. A vy ako správny grammar nazi máte chuť opraviť ich červeným perom. A teda za seba, respektíve za Karola, by som skonštatovala, že príbeh o Myške, ktorá sa bojí tmy, nemá v knižke na dobrú noc, čo robiť. Minimálne u nás sa totiž u chlapca, ktorý s tmou problém nemal, objavili obavy z toho, že nie je v izbe svetlo… Preto sa pýtam: „Komu jsme tím prospěly?“

20190320_173017

Panáčik v piesku – kniha, ktorú som vyhriebla v pouličnom výpredaji, neradím medzi tie za trest, ale rozhodne medzi „a iné“. Zaujímavé príbehy, ktoré sa neraz končia neurčito, či rozpačito, respektíve ako keby bez konca. A v jednom sa dokonca rozoberá aj otázka rasizmu! „Bránime černochov, keď nimi bieli pohŕdajú. Šepkáme im do ucha: Černoch, si štíhly ako palma, tvoje telo je pekné, tvoja hlava je pekná, černoch…“

20190320_172522

Veľké bum a Malé bum – Pri autorovi ako je Daniel Hevier si poviete, že nemôžete trafiť vedľa. Ale môžete. Našťastie nie každá báseň je problémová. A zatiaľ sa mi darí tie čudesné či nekorektné preskakovať. Napríklad Kam chodia prsty najradšej, Cirkus Hwatari či Sliepkáč a kohútica. Samozrejme, ja sa na to pozerám dospeláckymi očami, preto určite nevidím to skryté čaro v nich, ale no a čo, nemusím Karolovi zbytočne pridávať nápady, napríklad kam si ešte nestrčil prsty (okrem iného do Nosova, Zástrčkova, Pusinkova…).20190320_173205

Asi si poviete, že niektoré zo spomenutých nie sú určené pre malé deti. Veru nebudem nesúhlasiť. Pri drvivej väčšine spomenutých je napísané, že sú minimálne pre deti od troch rokov, ale pri drvivej väčšine by som rozhodne tak dlho nečakala. Nie nadarmo sa hovorí, že dieťa je ako špongia, ktorá potrebuje veľa nasávať (informácií). A kým by papierovo dozreli na spomenuté knižky, už by ich to ani nemuselo zaujímať. Preto, dočítania priatelia!

20190320_175001

PS: Ešte máme doma hromadu ďalších, ktoré som nespomenula, tak sa pokojne pýtajte, poradím, pochválim, znosím pod čiernu zem… Podľa potreby.