Čítam Ja, číta muž, čítame všetci! Tu sú knižné hity z našej police


Áno, Vianoce sa blížia, preto je najvyšší čas napísať článok o knižkách, ktoré u detí frčia. Môžem písať iba v mene tých mojich, tak snáď to bude pre vás dostatočne reprezentatívna vzorka.

V našej domácnosti sa číta veľa, o tom, čo fičalo niekedy v priebehu roka 2019 som už písala TU. S prvorodeným čítame viac, no i druhorodená tomu postupne prichádza na chuť. Ale pozor, deti si vyberajú, čo vytiahnu z police do rúk (už o niečo menej si vyberajú štýl, akým knihu vytiahnu a akú spúšť po sebe zanechajú). A nie všetko je v očiach rodičov to pravé orechové, ako sa hovorí, ale tiež som počula, že sa vraj vraví: Hlavne, že je dieťa šťastné. Či?

Prekvapivé

Niektoré knihy predbieha ich dobrá povesť ešte skôr, ako sa dostanú na pulty kníhkupectiev, odkiaľ ich našim deťom často a rada prináša ich obľúbená teta Viky. Ako napríklad knižná verzia seriálu Bol raz jeden život. Pre mňa bola prvým prekvapením forma, akou je knižka napísaná/nakreslená. Je to totiž komiks. A druhé, čo ma prekvapilo, bolo, že zaujala obe naše deti, hoci si myslím, že chcela byť určená mierne starším deťom. Navyše som vychádzala z toho, že rozprávka ešte syna veľmi nenadchla, preto ho nezaujme ani kniha, ale mýlila som sa. Takže už čo to vieme o fungovaní srdca a je to naozaj prekvapujúci orgán, však áno…
Inokedy príde zaujímavá detská literatúra z miesta, z ktorého by ste skôr čakali fajnové skrinky do kúpeľne a farebné obliečky. Ale IKEA je naozaj všestranný obchod a listovať sa nedá len v jeho hrubom katalógu, ale aj v knihe. K nám sa z neho dostala do rúk publikácia s názvom Bojazlivý orangutan a treba povedať, že zaujala obe detiská. Ako bonus okrem sympatického príbehu, v ktorom na oko bojazlivý opičiak, zistí, že vôbec nie je strachopud, spomeniem začiatok a koniec knihy, na ktorých je nakreslené kadejaké tropické ovocie a my sme sa ho s deťmi učili rozpoznávať.
Menším prekvapením bola aj krásne ilustrovaná kniha Gerda, o veľrybe, ktorá putuje oceánom, aby našla svoju rodinu. Osobne som si myslela, že syna odradí na rozprávke skutočnosť, že Gerda hneď v úvode príde v červenom mori (zafarbenom od krvi…) o rodinu. Vychádzala som z faktu, že Karol nebol fanúšikom príbehov, kde sa niečo násilné udialo. Obzvlášť, ak mal násilnosti na svedomí vlk. Ale tu ho morský príbeh zaujal natoľko, že prehryzol aj prvotnú traumu zo straty.

Náučné

Áno, z každej knihy sa môžeme niečo naučiť, ale niektoré sú predsa len o čosi takpovediac múdrejšie ako iné. A medzi také rozhodne patria detské encyklopédie. A tu sa pretavila do peknej praxe mužova iniciatíva, čítať si so synom tieto poučné knihy. Napríklad aj tie, ktoré si on sám čítal ako decko! Takže, ak doma u rodičov objavíte zaprášené knihy zo série Okná do sveta, nezbavujte sa ich na blšákoch, pretože ich môžu oceniť aj vaše deti. U nás sa zatiaľ najviac ujali Ako žili dinosaury, Vesmír, hviezdy, planéty a kozmické lode, Ľudské telo a Divy sveta. Dokonca, keď som minule šla vyzdvihnúť balíček od kuriéra a Karol zostal na moment sám doma, to bolo prvé po čom siahol, kým sme tam neboli.

A to by snáď ani nebol život chlapca, keby v ňom nejakú rolu nezohrali dinosaury. A vie to aj teta Viky, ktorá rozšírila synovcovu zbierku rovno o viacero titulov z tejto prírodovednej oblasti. Dinosaurium je veľká kniha plná faktov, ktoré sú deťom podávané akoby z dinosaurieho múzea. Mne sa zdala kniha až príliš faktografická, ale zdá sa, že synovi vyhovuje a často po nej siaha. Dcéra vtedy radšej stavia vežu z kociek.

Zo spolupráce

Tento odsek nie je spolupráca, ale holý fakt. Personalizované knihy od Moja obľúbená kniha sme dostali síce do daru v rámci bartrovej spolupráce, ale to je deťom pri vyberaní kníh z police tak srdečne jedno, však áno… Ony si vyberajú podľa aktuálnej chuti a nálady a skutočne po nich aj siahajú. Čítam zatiaľ ja. Majú spoločnú knihu o dinosauroch, v ktorej sa im páči, že sú medzi „didoňmi“, ako ich doma voláme. Karol má aj svoju vlastnú Karol ide do školy a aj tá ho zaujíma, akurát som mu ju asi trochu skoro vybrala, lebo potom vždy riešime, kedy teda pôjde do školy, či už zajtra alebo ako… A druhorodenej zatiaľ bohato stačí Tánička na prechádzke lesom, v ktorej si pozeráme zvieratká a ona dokola opakuje tie isté slová.

Pred spaním

Toto je kategória na samostatný článok, ale tentoraz dám aspoň malú ochutnávku, aby som vás náhodou príliš neuspala. Rozprávka pred spaním je u nás každodenná samozrejmosť. A deti si už postupne našli svojich favoritov, ku ktorým sa s tatom viackrát vrátili (teda najmä Karol, Táňa je v tomto smere nováčik, lebo len nedávno začala spávať s bratom v izbe a k obligátnym uspávankám od mamy tak pribudla aj rozprávka od tata). Jedným z obľúbených hrdinov je muflón Ancijáš, ktorý vyšiel z pera hudobníka, recesistu a teda v neposlednom rade spisovateľa Braňa Jobusa. Jeho príbehy sú také zo života, pričom nezabúda na myseľ detského čitateľa. Ale pobaví sa aj dospelák. Zaujímavosťou je, že Braňuško, ako ho mnohí poznajú, vydáva rozprávkovú knihu raz ročne. Aktuálne už pätnásty rok, čo je presne toľko rokov, koľko abstinuje.

O autorke Zuzane Šinkovicovej síce žiadnu zaujímavosť nemám, ale jej knižka Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli zaujala nášho Karola. Pekne spojila rozprávkové príbehy s reálnym svetom. Myšací bratia sa totiž zúčastnia cyklistických pretekov Okolo Slovenska a tak dieťa spolu s hlodavcami spoznáva reálne zákutia našej domoviny. Ale teda, aby som len nechválila, mám jednu výhradu. V dobe búrania „džendžerových“ stereotypov, si tam spisovateľka mohla pár „myšacích“ odpustiť. Lebo kým myšací bratia idú na preteky a spoznávajú svet, ich myšacie sestry zostávajú doma, lebo celé dne len klebetia a lakujú si nechty… Síce to potom trochu zmierni, že vlastne toho robia aj kopec iného, ale tiež to nevyznieva práve pokrokovo. Ale ktovie, možno chystá druhý diel, v ktorom budú hrdinkami práve myšacie sestry, ktoré sa Samuel ani neunúval predstaviť po mene…


Klasikom v detskej literatúre je Daniel Hevier. A jeho malé príbehy pred spaním v knižočke (tu si dovolím výraznú zdrobneninu, lebo kniha je ozaj malého formátu. Ďakujem za pochopenie) Nám sa ešte nechce spať, zaujali už niekoľko generácií detí. A tie moje nie sú výnimkou. Vianočný darček sa ujal a príbehy o vodníkovi či zube, ktorým sa nechcelo spať, už pomaly Karol pozná naspamäť. Ale čítať musíme stále zatiaľ my. Ale to sa nesťažujem… Teda, iba občas. Ale ruku na srdce, komu sa chce vždy a stále čítať knižky deťom? Na 100 percent? Hm?

Ako som sa pri deťoch znova niečo nové naučila! Uhádnete, čo?

DETI NÁS STÁLE NIEČO NOVÉ UČIA A VĎAKA NIM SKÚŠAME STÁLE NOVÉ NEPREBÁDANÉ ÚZEMIA! A teraz vážne. Karol mal vo štvrtok meniny. A dostal dary. Niektoré sa dali hneď zjesť, iné obliecť (ponožky musia byť, #supportlocal). No s niektorými darmi to nie je také ľahké, že poď klobáska zjem ťa!!

Nie. Nie. Niektoré si treba U-ŽIŤ!  Lepšie povedané – odmakať a zaslúžiť. A Lego auto Ferrari také rozhodne JE, verte mi. A tu by som mala na seba niečo prezradiť: JA lego nestaviam. Ak nepočítam niekoľko diel z Lego Duplo verzie, konkrétne nejaké improvizované rakety, na zemi rozložený vesmír či jeden staticky povážlivý most, legové chúťky našich detí štandardne ukája ich otec, keďže je to preňho win-win situácia. Podľa hesla: Aj deťom sa venujem, aj sa zabávam.

No ale teda, keďže manžel nemohol kvôli stavaniu auta z lega zostať doma a nejsť do práce (tiež tomu nerozumiem…), musela som sa na konštruktérsku asistenciu a výpomoc podujať JA SAMA. Och, kde začať?

Asi najlepšie na prvej strane a pri prvom plastovom vrecku. Vysypala som lego, otvorila KNIHU s návodom a podala Karolovi prvé dve súčiastky, ktoré návod uvádzal. Pozrela som sa do papierov, ako a kam s tými malými kockami, aby som Karimu ukázala ako a kam to má zagniaviť a on zatiaľ jednu z tých dvoch kociek stratil. A mňa skoro j*blo hneď v úvode. Na stole nič, pod stolom nič, na Karolovi nič. Keď už som si myslela, že sme skončili so skladaním, otočila som ten základný veľký diel (nazvime ho podvozok) a tam sa ten malý hňup zasekol… Pomyslela som si… Toto bude veselé.

A aj bolo. Poviem vám, boli to veľmi zaujímavo strávené štyri hodiny z môjho života. Karol chytil rapel asi 4-krát, priamo úmerne k tomu mi pribudli na hlave šedivé vlasy, Táňa chytila rapel iba dvakrát… (áno vlasy sa prispôsobili tiež), spadlo nám asi 15 kociek, vymyslela som jeden nový výraz (ŤUPKA), dvakrát som zle prečítala návod, jedenkrát som sa musela vrátiť tri kroky späť, lebo som si nebola istá sama sebou. Aby som zistila, že sme to mali správne. A asi 114-krát som si pomyslela: TO KTO TAKÉTO SKLADAČKY VYMÝŠĽA TY VOLE?! Lebo akože poskladať to je jedna vec, ale vymyslieť to… Och. No ale teda, aj po skladanie bolo jedno veľké OCH. A pozor, oni k tomu balia aj ná-lep-ky. Vravím synovi: Tie potom dolepí táto… Ale nieee… Hovno, hovno zlatá rybka, to muselo byť nalepené za jazdy, lebo inak by ste sa už nedopátrali, na ktorý pos.. pokakaný diel to konštruktéri chceli pricapiť. Takže okrem stresu, aby som bola synovi zodpovedným radcom a sprievodcom pri stavaní lega určeného podľa nápisu na škatuli deťom 6+ (ehm… ja viem, že nie sme jediní, kto to tak má doma tiež), som, mala stres, aby som to nenalepila úplne od veci a krivo a nereprezentatívne. Našťastie som mala ruku pevnejšiu, ako mám svaly v brušnej oblasti, takže výsledný efekt bol takpovediac na porádku!

A potom to prišlo. Po 82 krokoch bolo Ferrari hotové. Zrelá na pivo a psychiatriu som ho odfotila hrdá na seba, naňho a na to, ako sme to aj bez tata zvládli.

A kým som pyšne posielala mužovi fotky našej tvorivej dielne, Karolovi sa auto strepalo na zem. Nie hocijaké auto, ale presne to červené vozidlo, ktoré sme v pote a krvi (len mojej menštruačnej, ale aj to sa počíta) zložili z X-milión rôznych dielikov v šiestich farebných prevedeniach.

A tak. Odznova. Našťastie tentoraz trvala konštruktérska zábavka len 15 minút, lebo tých osem vrstiev kociek, ktoré sme pospájali, vcelku dobre držalo pokope. A vy ste čo spravili tento týždeň pre slovenský hip-hop? Pokojne mi napíšte váš najväčší staviteľský úspech.

KVÍZ: Aký „korona typ“ ste?

Hneď na začiatku chcem napísať, že tento kvíz nie je dehonestáciou či zosmiešnením aktuálnej situácie, je to len bližší pohľad na to, že všetci sme len ľudia a každý pristupuje k súčasnému pandemickému dianiu odlišným metrom. A ak sa rozmeníme na drobné, nájdeme v nás niekoľko „korona typov“, podľa toho, ako pristupujeme k získaným informáciám a opatreniam. Ste zvedaví, ktorá kategória sa hodí na vás? Nech sa páči, vezmite si pero a papier, zdatnejším stačia prsty a pamäť, a poďte na to!

1. Nosíte rúško?

a) Veľmi nerád/a a keď už musím, zásadne pod nosom.
b) Áno.
c) Samozrejme, niekedy aj doma. Pre istotu.

2. Dezinfikujete si ruky?

a) Dezinfekcia je pre slabochov a slniečkárov!
b) Vždy, keď je to potrebné.
c) Dezinfekcie nikdy nie je dosť!

3. Sledujete denné prírastky nakazených?

a) Načo, veď sú to aj tak len zmanipulované údaje.
b) Raz možno dvakrát za týždeň.
c) Každý deň. Som v strehu.

4. Vyhľadávate cielene správy o korone v médiách?

a) Médiá sú platené Sorosom.
b) Keď sa mi niečo zaujímavé ukáže, prečítam si. Inak nie.
c) Áno, treba mať prehľad, čo sa aktuálne deje.

5. Myslíte si, že médiá dostatočne informujú o aktuálnej situácii?

a) Aké médiá? Tým tradičným sa veriť nedá.
b) Myslím si, že toho je až-až.
c) Mohli by ešte viac, nech nám nič neunikne!

6. Ako vnímate plošné testovanie?

a) Ako snahu nás všetkých začipovať.
b) Ako nutné zlo, aby sa odhalilo čo najviac infekčných osôb.
c) Ako ďalšiu skúšku správnosti. Už mám za sebou viacero dobrovoľných testov.

7. Čo si myslíte o lockdowne?

a) Je to sprisahanie, ako z nás spraviť ovce.
b) Ako nutné zlo na spomalenie šírenia nákazy.
c) Ja sa izolujem od prvej vlny, pre mňa sa veľa toho nezmení.

8.) Je korona len chrípka?

a) Korona neexistuje!
b) Nie, nemyslím si.
c) Je to katastrofa. Všetci tu zomrieme…

9.) Ako podľa vás zvláda premiér aktuálne dianie?

a) Matovič je k…
b) Bez komentára.
c) Matovič je náš záchranca. Čudný ale záchranca.

10. Boli ste v lete v zahraničí?

a) V Anglicku a vyšlo nám krásne počasie.
b) Nie, pochodili sme Slovensko.
c) V mojom byte/dome mi je najlepšie.

VYHODNOTENIE

Najviac odpovedí A: Ste si istí?

Vaše odpovede hovoria za všetko a ja by som tu mohla napísať čokoľvek, pre vás to aj tak bude len vymyslená propaganda a možno ma tiež zaradíte na Sorosovu výplatnú listinu (bodaj by, však áno? hashtag žmurkajúci smajlík s nanočipmi v dutinách) Vy máte svoju praUdu, kým vám ju neSmažú! A hlavne, vy nepotrebujete FAKTY, vám stačí VIERA (nemyslím ženu s týmto menom). A proti viere sa len ťažko bojuje… Alebo žeby predsa? Aj predseda istej politickej strany, nedávno odsúdený za nenáhodne náhodné čísla, veril, že korona neexistuje. A teraz komu veríte vy?

Najviac odpovedí B: Ste nohami na zemi a s rúškom na tvári...

Korona situácia vás už celkom serie… Zavreli vám fitko, sesternica musela zrušiť svadbu, vaša obľúbená kapela zrušila aj náhradný termín koncertu, váš pes potrebuje väčší výbeh ako 100 metrov, rodičov ste nevideli niekoľko týždňov! Ale zostávate izolovaní. Šomrete na premiéra, ale plníte nariadenia, lebo chcete, aby bola tá pandémia čím skôr za vami. Objednáte si jedlo z vašej obľúbenej hamburgerárne, aby po korone neskrachovala a psychicky sa pripravujete nielen na plošné testovanie, ale aj na čas strávený medzi vašimi štyrmi stenami, ktoré už tak dôverne poznáte z jarného lockdownu. Máte obavy nielen o psychické zdravie našich politikov, ale aj o celkové zdravie vašich najbližších. A ako bonus nechápete ľudí z prvej skupiny, ktorí odpovedali najčastejšie písmenko A. Nebojte sa, je to vzájomné.

Najviac odpovedí C: Nie ste si ničím istí!

Jedlo, najmä to bohaté na sacharidy (ryža, cestoviny, zemiaky…) máte v komínkoch naukladané kade tade po byte. Poistili ste sa aj vo sfére toaletného papiera. Vás už hnačka nikdy neprekvapí (na rozdiel od protagonistov v reklamách na protihnačkové produkty). Ale korona vás mimoriadne prekvapila. A nie je to pekné prekvapenie. Je to katastrofa a vám sa pomaly ale isto vybíja bezkontaktný teplomer… Na pery sa vám zrejme tisne otázka, ktorú najnovšie obľubuje aj moja druhorodená (ale v úplne iných súvislostiach) : „ČO BUDEME ROBIŤ?!“

UPOZORNENIE: Tento kvíz vznikol čisto za účelom humoru a nie je nijako vedecky podložený (ale ani vyvrátený, však áno?) Podobnosť s reálnymi ľuďmi vo vašom živote (nie) je čisto náhodná!

Ako som zistila, že nie som Pamela Anderson!


Prázdniny u babky sú skvelá vec. Babka sa teší, dieťa sa teší, aj mama sa teší. Proste win-win situácia. Ale… Keď bol syn menší, jedna vec mi robila vrásky na čele. Kruhy pod očami mám nepretržite od pôrodu v roku 2016, tie onej veci nemôžem dávať za vinu, hoci rada by som! Jazero na babkinej záhrade.

Jazero, v ktorom žijú ryby. Čo viac si môže 1,5-ročné dieťa želať? Nič. A ak môže s babkou vodné živočíchy aj kŕmiť, to je najväčšia radosť. Ako pre koho – samozrejme. Vždy som pri pohľade na nich tŕpla – ako sa nakláňajú nad vodou, nehovoriac o neštandardných istiacich technikách manželovej
mamy. Tu chytila „gaťu“, tam kapucňu, inokedy len rukáv. Ale vravím si, vychovala dve životaschopné deti, niečo o BOZP (čítajte ako Bezpečná obkukávačka záhradnej prírody) vie!

Zatiaľ som sa snažila vychutnávať si ničnerobenie na terase. Veď s babkou robil Karol viaceré veselé aktivity – sedeli spolu na lávke a špliechali nohami. Alebo v nafukovačke splavoval jazero, pričom babka ho jednou rukou pridržiavala práve zo spomenutej lávky. Niekedy nebolo úplne jasné, koho budem na štýl Mitcha Buchannona zachraňovať skôr – Karola alebo babku. Inokedy polievali. To, že sa narodil v znamení Ryby, ho zrejme predurčovalo k záľube vodných aktivít. Keď práve nevláčil vedierko s krmivom pre rybičky, ťahal po terase polievacie krhly rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré rastliny by vám vedeli o pamätnom lete rozprávať. Iné už nie… Česť ich pamiatke. A hoci polievanie pôsobí ako najbezpečnejšia zo spomínaných aktivít, sklamem vás.

Bol to krásny letný deň, Karol sa prechádzal po terase s dvomi zelenými krhlami veľkými ako on sám. So svokrou sme s úsmevom sledovali dianie z kresiel, keď sa zrazu začal blížiť k jazeru. Zostali sme pokojné, veď len hodí krhly do vody. Hádzanie hocičoho do vody patrilo tiež k jeho bohumilým činnostiam. A potom sa to stalo. Karol vkráčal do jazera aj s krhlami. VKRÁ-ČAL! A ja som za ním vletela. Za moje zrýchlenie z nuly na 30 by sa nemusel hanbiť ani Bolt. Karola som zastihla skôr, než sa mu namočili vlasy. Vyzeral otrasený, ale bez následkov. Poobede ho už babka opäť istila za tričko.

Dnes je všetko inak. Jazero je síce stále len jedno, no deti mám dve! Som pokojná, lebo viem, že keď na to znova dôjde, nebudem ako Pamela Anderson v spomalenom zábere v červených bikinách, ale ako Evelyn v teplákoch bežiaca po Prosecco tesne pred záverečnou.

….Tak takúto retro spomienku som v lete napísala pre Rikiki magazín a prečo si nespríjemniť upršaný koniec septembra niečím veselým z letných dní, však že. Vy máte aké spomienky na leto? Podeľte sa so mnou v komentároch. Vrátime si aspoň trošku ten slnečný fíling 🙂

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (2. časť)

Už vieme, že oddych na dovolenke s deťmi nie je úplne to isté, ako tomu mohlo byť kedysi. A teraz si doplníme znalosti v pokračovaní tretieho bodu, ktorý som nazvala ZÁBAVA VŠEHO DRUHU. Ak náhodou nemáš poňatie o čom práve píšem, klikni SEMKAJ a dovzdelaj sa!

3. Zábava všeho druhu

V tomto bode spomínam okrem iného aktivity s deťmi na dovolenke, ktoré som uznala hodné spomenutia. Prvou bola túra. Ale už vás nejdem viac napínať, páči sa. Ak chcete, pokojne si robte aj poznámky.

Aktivita druhá – FILMOVÝ VEČER. Rozprávka a pukance pred spaním? Čo je viac? V pyžamkách, zakrytí paplónmi, po tme ako v naozajstnom kine. Sa priznám, že som sa miestami nechala uniesť a sledovala som film s nimi. Ale pukance mi nedovolili. Nevadí, netreba mi. Nebolo mi treba ani to víno, kým decká mali pukance, ale bolo fajnové. Vlastne aj mi bolo treba. Dobré to bolo. Kino aj víno. Proste win-win situácia.
Aktivita tretia – KARNEVAL. Ale toto je už úplne iná liga. Slovníkom neskôr narodených – úplný strop. A ak sa k nemu pridá žánrovo správne občerstvenie a diskotéka, žiadne ústa nezostanú bez kútikov smerom dohora. V tomto prípade ale treba myslieť na aktivitu už pri balení, lebo improvizovať sa síce dá, ale deti si (niekedy) navzájom nič nedarujú a ak je maska o ničom, nemusí byť výsledok veselý. Ale v opačnom prípade je to čistá radosť. A krik. A nespútaný chaos. A spomínala som už krik? A okrem iného nám aj sem pasuje naše nové známe porekadlo: Čím viac detí, tým viac detí!
Ešte tip pre rodičov. Dobrý karneval potrebuje okrem detí v maskách, občerstvenia a hudby aj nejaké tie veselé, nie príliš logisticky náročné úlohy. Přiměřeně veku zúčastnených detí.

4. Deti majú rady stany

Tento odsek sem dávam špeciálne kvôli jednej čitateľke (Servus Stela), ktorú zaujala práve outdoorová časť našej dovolenkovej seansy. Ale musím hneď v úvode uviesť veci na správnu mieru. Dovolenkovali sme na chate a len ako čerešničku na torte sme išli na jednu noc vyskúšať stanovačku s deťmi. V našom festivalom stane! V stane, v ktorom som počas jedného Grape festivalu priľahla myš a našli sme ju zlisovanú, keď sme balili v nedeľu naše caky-paky. V stane, v ktorom sme nesplodili ani jedno z našich detí, ale zato sme v ňom dospávali dosť zaujímavé opice a počúvali vzdialené zvuky kapiel a podstatne menej vzdialené zvuky z vedľajších stanov. Ehm. Tak presne v tom istom stane sme si vyskúšali nocovať vonku aj s našimi dvoma potomkami. (Vlastne, technicky vzato, Karol v tom stane už spal. Akurát bol vtedy ešte nenarodené bezpohlavné embryo. V zmysle, išla som na festival tehotná.) A výsledok našej akčnej noci pod brutálnou hviezdnou oblohou?
(Vyjadrím ho matematicky, čo je síce ironické, lebo mi matika nikdy nešla, ale ide len o jednoduché počty, verím, že ich zvládnem.)

2 neosprchované deti (ale aspoň s umytými zubami), 1 festivalový stan, 1 dvojmiestna nafukovačka, 1 premočené pyžamo od mlieka (kravského), pretože bez svetla si matka nevšimla, že otec zle zavrel fľašu, 1 po tme prezlečené dieťa do náhradného oblečenia, 1 staršie dieťa nadšené zo spacáku, 1 mladšie dieťa odmietajúce spacák, 1 porozprávaná rozprávka, 24 zaspievaných uspávaniek, 2 uspaté deti, 3 poldecáky domácej, 1 plačúce menšie dieťa, 1 cigareta, znova 1 a to isté plačúce dieťa, skrátim to, plačúce dieťa bolo ešte dvakrát, kým som neskúsila presunúť dieťa z nafukovačky na karimatku, lebo mi napadlo, že dieťaťu asi prekáža zvuk nafukovačky pri hmýrení sa. 1 matka, čo mala pravdu, 0 plačúcich detí, (cca) 4 poldecáky domácej, 2 litre vody, 5 cigariet, 1 posed pri ohni, 46 vtipných príhod, 2 vážne debaty, 2 cikania, 1 odlíčenie a umytie zubov, 4 osoby spiace na dvojmiestnej nafukovačke, 2 vyspaté deti, 2 nevyspatí rodičia, 2 veselé deti, 2 menej veselí rodičia. Takže, ak to všetko spočítam a podčiarknem, stanovanie malo úspech, ale chce to väčší stan, inú nafukovačku (lebo hentú manžel prepichol náhodou hodinkami), prípadne matrac, náhradné odevy pre každý prípad priamo v stane a nejaké veselé baterky. Inak v podstate deckám nič nechýbalo a určite by si užili aj ďalšie noci. Výhodou asi bol aj fakt, že kemp pri Brezne, v ktorom sme nocovali, bol super. Veľa zelene, málo ľudí, iné deti, zvieratká rôzneho druhu, trampolína, hojdačky, či umelé jazierko na kúpanie.

5. Pôjdeme aj o rok!

Aké z tohto celého vyplýva najdôležitejšie zistenie? Že dovolenka s deťmi je rozhodne jedno veľké ÁNO. Pretože nikto nedá rodičom toľko radosti, ako môže dať len dieťa rodičom, tým, že sa ono samo raduje. A môžete byť unavení ako svine, aj tak ste spokojní, že ste si to s deckami užili. Že ste im ukázali niečo nové, že ste ich niečo nové naučili, že naučili niečo ony vás, že ste sa navzájom rozosmiali, rozplakali, pohádali, udobrili, poľúbili, uspali, spolu zobudili, spolu najedli, spolu zmokli, vyšli na vrchol kopca, videli kus prírody, pozorovali oblohu, nerobili nič a predsa niečo, nechali ste ich byť deťmi s inými deťmi, pofúkali im zranenia z hlúpych detských hier a všetko ostatné, čo ani spomínať netreba, lebo, veď my vieme svoje… Ibaže by nie (žmurkajúci smajlík).

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (1. časť)

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna štandardná rodina (jeden by ju nazval hádam až tradičnou). Táto sa jedného augustového dňa vybrala na dovolenku. Otec, matka, syn a dcéra. A všetci si poriadne na onej dovolenke oddýchli. Pekná rozprávka, však? Aj mne sa páčila. Krátka, ale výstižná a hlavne neuveriteľná.

Hold, dovolenky plné relaxu, na ktorých načerpáte množstvo síl do pochmúrnejších dní, sú pre slabochov, ehm, pardon, chcela som napísať pre bezdetných. Respektíve pre detných, ktorí idú na dovolenku bez nich. Ale nebojte sa, toto nejde byť pochmúrny výlev o dôvodoch, prečo radšej ani nikam s deťmi nechodiť. Práve naopak! Len je dobré počítať takpovediac so všetkým. Toť pár postrehov, ktoré sa menej skúseným rodičovským jedincom môžu hodiť.

1. Nie je únava ako únava

Ono, fakt je, že rodič si na dovolenke s deťmi oddýchne oveľa menej ako na dovolenke bez detí, eventuálne s deťmi, ktoré majú množstvo animátorov alebo dostatok starých rodičov po ruke! ALE, táto únava je akási iná ako bežná domáca únava po vyčerpávajúcom kolotoči povinností, práce, stresov, varenia, obchôdzok po obchodoch a iných bohumilých aktivít. Pretože taká dovolenková únava vás zároveň napĺňa energiou. Nie je jej síce toľko ako po výdatnom neprerušovanom 12-hodinovom spánku, ale stačí na to, aby ste sa ráno zobudili usmiati, relatívne fresh a v dobrej nálade, že ste spali všetci na jednej „hromádce“ a napriek tomu vám nikto svojou dolnou končatinou neposúval vnútorné orgány. A za matky môžem podotknúť, že aj vynechanie kuchynských záležitostí značne prospieva celkovej dobrej kondícii matkinho organizmu. (Cigarety a alkohol skonzumované vo večerných hodinách, po uložení, už menej, ale to už je na individuálnom zvážení každího rodiča osobitne, všakže? Zas ono sa to tak nejak vyrovnáva s množstvom smiechu a endorfínov. HashtagViemSaBaviťAjBezAlkoholu.)

A na druhej strane, aj deti sa akosi viac unavia. Aspoň tie naše. Prekvapivo nás v Terchovej prekvapili dlhými spánkami. Kým deti ostatných členov dovolenkovej formácie už rozoberali chatu, tie naše si pokojne odfukovali. Akože je pravda, že nešli spať o ôsmej, ale veď dovolenkový režim sme mali všetci, tak prečo nie aj ony. Grilovačka a rôzne hry na čerstvom vzduchu, až kým vás večerný chlad nevyženie z terasy, na to sa bude dobre spomínať počas sychravých novembrových večerov. (Táto veta mala skoro aj umeleckú hodnotu… asi ma chytá nostalgia už teraz v septembri.)

2. Čím viac detí, tým viac… detí

Ako ste si možno všimli, spomenula som pred pár riadkami iné deti. Veru, neboli sme na dovolenke sami. Mali sme parťákov. Iné rodiny s deťmi v podobnom veku. Nebojte sa, všetci sme si predtým dali podpísať čestné prehlásenia, že sme neboli v cudzine a zmerali sme si teplotu. Plus sme sa preventívne po večeroch dezinfikovali aj zvnútra. Ale k tým deťom. Chcela by som v tomto dovolenkovom článku zaviesť nové porekadlo: ČÍM VIAC DETÍ, TÝM VIAC DETÍ! Jednak je to (celkom) vtipné a dvojak je to PRAVDA. Samozrejme, že sa znásobí aj zábava, odpadne možno nejaká starosť o niektorú ratolesť, ktorá je práve v družnej hre s ratolesťou niekoho iného. Ideálne, ak je tá druhá staršia ako vaša. To máte v podstate animátora grátis. Hoci kamaráti nám vyrúbili taxu za služby ich dcéry, doteraz sme neobdržali žiadnu faktúru. Deti sa vedia aj super navzájom motivovať, takže aj zlý jedák voľačo zje, prípadne malý hundroš zvládne túru, akú by v domácich podmienkach ani neskúsil. Ale pozor, aj tu platí, že motivácia je dobrý sluha, ale zlý pán. Lebo ak jeden začne čosi vymýšľať, predvádzať sa, posúvať hranice, garantujem vám, že stiahne so sebou mi-ni-mál-ne jedno dieťa. A pri kriku je to ako keď začne v ulici štekať jeden pes. Ostatní sa pridajú. A kto prechádzal takou ulicou, vie, že nejde iba o rýchle „hav-hav“! Nuž ale, kým niekto nereve preto, lebo došlo k úrazu, dá sa krik celkom slušne odfiltrovať. Techniky má každý rodič vlastné, však áno? (žmurkajúci smajlík)

3. Zábava všeho druhu

A vlastne od kriku môžem plynulo prejsť k zábave všetkého druhu. Neviem do akej miery boli aktivity na dovolenke montessori a kladne ovplyvnili psycho-motorický vývin (nielen) detí, ale rozhodne boli super. Nebudem vás tu unavovať bedmintonmi, naháňačkami či hradmi z piesku, ale za všetky aktivity by som spomenula tri. Ani jedna nie je z mojej hlavy, ale keďže som z partie jediná, ktorá má blog, hold smola. Nuž teda.

Aktivita prvá – TÚRA. Ja viem, objavujem teplú vodu, ale už mnohí podľa mňa zabudli, že cesta je cieľ a aké môže byť chodenie po lese s deťmi poučné, čarovné a nervy drásajúce v jednom! A malý bonus k túre… ŠKRIATKOVIA – u nás sú to malé neviditeľné bytosti, ktoré deťom, ktoré veľa chodia a nerobia v lese bordel, ukryjú kde tu nejakú maškrtu. Asi vás neprekvapí, že škriatkovia komunikujú najmä so mnou a našťastie deťom zatiaľ nepríde čudné, že škriatkovia nakupujú v Deemke či Lidli.

Aktivita druhá – Ale o tej až nabudúce. Veď si nemôžem všetky múdra vybúchať do jedného článku, predsa! Aspoň sa máte na čo tešiť v najbližších dňoch. HashtagŇuňušky

Ako išla Dominika na tajnú oslavu a dar nedoniesla!

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

20200716_163148

#MATKAROKA

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí (🤬) a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

20200715_170958

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) O 23:11 vystupujem z autobusu pod Hlavnou stanicou a s nádobou od koláča, v ktorej nesiem kúsok z neho deťom, si rezkou chôdzou šúcham stehná na stanicu. Pred stanicou stihnem niekoľko rozmazaných selfie. Vo vlaku ďalšie. Zo stanice v Zámkoch sa s vydratými stehnami terigám na benzínku, kúpiť zvyšné kinderko aj s vysokohorskou pumpárskou prirážkou (1.49€) a odtiaľ si opäť volám taxikára s prízvukom. Tentoraz už mlčíme. A keď už si myslím, že môžem hodiť sprchu a posteľ, druhorodená vycíti matkin návrat a nechce si ho nechať ujsť. Nuž čo, veď aj inokedy chodím spať o pol štvrtej. No len to ráno bolí akosi viac… Viď fotky. Samozrejme ide o čisto ilustračné zábery a ako môžete vidieť na poslednom, nebolo to so mnou až také tragické, či?

20200716_163129

Ako Dominika perky z pesničky varila!

Letí, letí, všetko letí… letí, letí… perky letia! Teda ony (skoro) vyleteli z okna, lebo ich príprava ma tak vy-točila, vy-čerpala, že som myslela, že vy-letím z kože… Ale som v poriadku. A okrem iného mi pomohlo z tejto traumy sa dostať aj tým, že som sa o tom rozpísala.

Takže prečo?… V poslednom čase si okrem recesisickej kapely z Ruska s poetickým nazvom Little Big, fičíme aj na uspávanke s makovými slížami, lebo druhorodená si to len tak konverzačne pospevuje. Tak zákonite skôr či neskôr musela padnúť otázka: „A ty si prečo ešte nikdy nerobila perky vakové?“ (pozn.vakové v Táninom slovníku rovná sa lekvárové. Karol tento slovník rád sám využíva.) Prečo? No lebo to nie je práve fit recept a všeobecne nie som fanúšik sladkých obedov. Ale keď som minule zvládla žemľovku, ani perky ma nedostanú… #ibazebynie!

Recept

Recept som si otvorila prvý, ktorý mi Gúgl vyhodil a hneď sa mi aj zapáčil, lebo miesto zemiakov tam išlo staré pečivo a toho máme u nás vždy dosť. Akurát na bonvivani.sk písali, že treba k tomu prihodiť hrubú múku a tú som, ako inak, nemala. Manka ako priateľ na telefóne povedala, že nevadí, dobrá bude aj hladká… Vonku pršalo. Tak bola dobrá.

Postup

Ibažeby nebola… V recepte písali, že mi vznikne elastické nelepivé cesto. Ehm. Povedzme, že cesto to bolo. Ale lepilo sa ako žuvačka, ktorú ste mali z úst vypľuť už pred dvoma hodinami… Pol kila múky šlo do cesta a ďalšieho štvrť kila som minula na posyp dosky, valčeka, prstov a všetkého, čo prišlo do styku s cestom. Aj vy ste sa niekedy pozastavili nad tým, ako sú ženy vo filmoch po pečení „zafúľané“ aj na ksichte? Tak ja už viem prečo… Lepilo sa im cesto! Akože nebyť toho menšieho decka vedľa mňa, ktoré voňalo svoj kusok cesta a snažilo sa vyvaľkať si ruku, asi aj susedia by vedeli, že robím perky, lebo okrem zvukovej kulisy, by im jedna cestová pristála na okne… Ale mňa len tak niečo nezastraší, takže vyvarím prvú várku, nech môžeme ísť my dve jesť. A zvyšok, kým bude decko spať. Nasypem mak do misky, nech máme posýpku. Je to ten bez cukru. Ja doma nemám práškový cukor, ako inak. ALE, našla som sladidlo, ktoré som kúpila prvorodenému v lekárni, keď mal nekonečnú hnačku. Účel to splnilo. Ide sa jesť.

Dominika Gordon Ramsey

Podľa hesla: Nedojedaj po deťoch, som zjedla aj jej porciu. A spokojná, že chuťovo sú perky perfektné, som ju išla uspať. Veď ma čakal ešte druhý polčas zápasu s perkami. Hneď v jeho úvode som rozj… rozbila pohár, ktorý nemal s receptom ani postupom ani s ničím, čo sa v danej chvíli dialo v kuchyni, nič spoločné. Bol len v zlom čase, na zlom mieste. Ale keďže som sa pre zmenu neporezala na skle, ani mi žiadny úlomok neskončil v nejakej končatine, pokračovala som vo výrobe periek (-ak sa to takto neskloňuje, je mi to momentálne fuk, perky si nezaslúžia moju návštevu julsavba-znalí pomerov vedia). Poučená z predošlej várky som priebežne všetko múčila a keď mi začal náhodou pretekať lekvár z nejakej perky, neváhala som zmeniť jej tvar na batôžtek, len aby som to už mala z krku… Ale nebojte sa, keď som dala tú vybuchnutú kuchyňu do normálu a naložila som mužskému osadenstvu perky na tanier, tvárila som sa minimálne ako Gordon Ramsey, keď ma pochválili, že perky sú výteční. Vraj ich mám robiť častejšie. Ehm.

Koľko mešká jedna KariMatka na stretnutie s kamoškami?

Káč, káč, kačena… nasypem ti jačmeňa… Ako dobre, že pre blízke stretnutie tretieho druhu s prírodou netreba chodiť ďaleko. Tentoraz napríklad na bratislavskú Kuchajdu.

Akurát sa tam musí človek dostať… Však áno… A ako to u mňa býva zvykom, Dominika mieni, plynutie času mení. Ehm. Na moje pomery trochu stručne, ale zato aj s časovým rozpisom! To chceš vidieť.

6:44 – Zvoní budík prvýkrát. Ležím ďalej.

6:54 – Zvoní budík druhýkrát, stále ležím ďalej.

7:04 – Zvoní budík tretíkrát, ležím a dívam sa na muža, ktorý povedal, že ide skoro do práce a nevie zobrať syna do škôlky. Pýtam sa či zaspal. Vraví, že nie.

7:28 – Muž berie Karola do škôlky.

7:28,5 – Budí sa druhorodená.

7:42 – Vyliezame z postele, že uvaríme polu (čítaj spolu) kašu.

8:00 – Jeme kašu.

8:23 – Umývame si zuby. Ja v kúpeľni. Táňa v obývačke.

8:34 – Prezlečená z pyžama a vykakaná dávam umývať riad.

8:44 – Táňa pozerá Olafa, ja Instagram. Idem dať prať.

8:47 – Táňa zapína práčku.

8:49 – Nachádzam v spálni odevy, ktoré som chcela dať prať.

8:52 – Idem variť.

9:20 – Balím veci na stretko, kam máme doraziť 10:30.

9:27 – Upratujem kočík.

9:36 – Vyberám nám outfity do mesta.

9:47 – Doprala práčka. Vyberám šaty do lavóra a idem si umyť vlasy.

9:50 – Šípim, že budem meškať… (mohla by som dať plurál, lebo Táňa to tiež nestihne, ale je v tom nevinne).

10:00 – Zisťujem, že vybratý aufit pre mamu nie je okej. Volím plán B.

10:03 – Rýchlo si kreslím tvár. Táňa sedí v pymažu (čítaj pyžamo) v kočíku a kričína mňa, že sa chce kočikovať.

10:10 – Fénujem si vlasy aspoň na oko.

10:13 – Obliekam Táňu.

10:20 – Hľadám Táninu bábiku po byte a nadávam.

10:24 – Nachádzam bábiku. Stále nadávam.

10:28 – Zamykám dvere a volám výťah.

10:43 – Nastupujem na X33-ku.

10:52 – Stojím v autobuse. Autobus stojí v zápche.

11:03 – Vystupujeme na Šafárikovom námestí. Bežíme cez cestu.

11:05 – Nastupujeme na električku č.4 smer Zlaté piesky.

11:06 – 11:12 – Utieram si pot z čela.

11:24 – Prichádzam na miesto určenia. Už nenadávam. Teším sa, že ich vidím. Ani ony nenadávajú. Asi sa tiež tešia, že ma vidia.

Kreativite sa v korona časoch medze nekladú, ALE za akú cenu?!?

Karanténa posledných týždňov priniesla množstvo umytých okien, uprataných skríň, nervových zrútení, vypitých fliaš alkoholu a v neposlednom rade aj rovnaké množstvo nových handmade tvorcov! ALE POZOR! Buďte opatrní a rozmyslite si, do akých ručne robených projektov sa v karanténe pustíte! (Teda aj mimo nej, ale terazky je toto aktuálne…) Lebo z kreatívne stráveného predpoludnia sa šmahom ruky môže stať manuálne vyťažený DEŇ A POL! Neveríte? Uveríte.

Na čas strávený pri slanom ceste som si brúsila zuby už nejeden karanténny deň, ale vždy sa našlo čosi iné (viď odsek vyššie. Platí všetko okrem umytých okien, tie na mňa špinavo hľadia ďalej)… Až jedného pekného pondelka mi napadlo, že ani variť nemusím, aj ponožiek mám dosť opratých, aj záchod je v solídnom stave, ani rúru nebudem využívať na iné, tak prečo nie? Recept znel jasne, 3 hrnčeky múky, 2 hrnčeky soli a 1.5 hrnčeka vody. No len! Nie je hrnček ako hrnček. A ja som si tak predtým pomyslela, že nech je toho dosť, tak vezmem ten širší!!! Och. Aký omyl. Mala som mať za odmerku radšej tú fancy šálku na presíčko, do ktorej lejem deťom mlieko, lebo viac nevypijú. Akože viete, koľko bolo toho cesta??? TRI PLECHY… Ono aj to by bolo (skoro) v pohode, keby som jeden a pol plechu nemusela dopĺňať z vlastných kreatívnych zdrojov, lebo jedno dieťa sa po pár vykrojeniach radšej hralo, že robí ježka, pritom si pichlo si špáradlo do prsta, (Poznámka pod čiarou: Nebolo veľa krvi, naozaj) a potom si do cesta otlačalo legového Emeta či iné hračky, ktoré nemali potenciál stať sa odliatkami. A druhé malo najväčšiu zábavu z toho, že do svojho kúska cesta sypalo ďalšiu a ďalšiu (a ďalšiu) múku.

20200427_101116

Korálky od Dominiky aj Náušky of the day

Tak si vravím dobre, spravím korálky. Lenže koľko korálok sa ti chce šúľať, keď vieš, že to nikto nosiť nebude? Predstavili ste si číslo? Tak ho teraz vynásobte aspoň tromi. Ale nevadí, vymodelujem si ku korálkam aj pár dizajnových náušničiek. Nápad za milión ozaj! Lebo len teraz zistíš o sebe, že máš chabú fantáziu a technické prevedenie jak by smet. Nuž čo, budeme sa tváriť , že to také raw, industriálne, asymetrické aj malo a chcelo byť. A stále máme len jeden plech v rúre a druhý na linke a tretí v nedohľadne… A ešte toľko cesta pred nami. Ale zaťala som sa, to cesto predsa nevyhodím! Veď som ho „hňácala“ vlastnými rukami, aj TEN prsteň som si kvôli nemu dala dole. Dokonca aj to dcerino cesto doj*bané pardon, vysušené od množstva múky, som masochisticky vodou prebrala k životu a vzniklo tak niekoľko hviezdičiek, srdiečok (čo snáď zužitkujem v decembri na strom) dva odtlačky detských rúk a ako bonus dva odtlačky detských uší (-čítate správne)… Hold, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé krycie manévre. A po pouhých 4 hodinách som vybrala prvé plody našej práce (ehm teda zábavy).

20200427_175848

A tá echt zábavná časť ešte len mala prísť. Farbenie výtvorov. Najskôr opatrenia. Kartóny, rôzne podložky a handričky, aby nedošlo k poškodeniu kuchynskej linky, výber farieb, štetcov, ochranné opatrenia pre druhorodenú v podobe celorukávového podbradníka z deemky po bratovi. Veľmi odporúčam. Následne ratovanie prvorodeného, ktorému ste ochranný odev nevymysleli a on si zelenou farbou skrášlil nové tričko s Mickeym. Hneď na to, hádzanie trička do pračky s ďalšími špinavými odevmi (ktoré doluješ kade tade, lebo veď máš relatívne všetko opraté. Dôraz je na slove relatívne). Medzitým zistíš, že prvorodená radšej maľuje seba, pričom sa neubránila ani degustácii… A tak si po tom všetkom ideš maľovať oné náušky a v duchu si hovoríš, že už NIKDY nebudeš zjednávať s handmade tvorcom cenu za jeho výrobok (niežeby som to robila často, ale stalo sa…)! Ja sama by som si za svoje kreatívne bludy vypýtala aspoň desať eur za pár (tak som sa namakala na nich), no hanba by ma fackovala, keby sa tie moje kriple porovnali s kúskami v rovnakej cenovej kategórii z handmade náušnicového sveta. Medzitým budú v rúre slimáky, odtlačky z lega a pár ďalších korálok ešte aspoň hodinu a pol… Takže to mi chcete povedať, že sa k tomu musíme na ďalší deň vrátiť? Ve-ru-že… A to vás ani nejdem nudiť detailmi, ako som miesto vyložených nôh, strávila ich poobedný spánok lakovaním náušiek a po ich zobudení to robila na pozadí hier s kamiónom, hry na mimoňov (ja som Kevin, keby ste chceli vedieť), okrikovania jednej, že to sa nepapá, prípadne na pozadí ratovania druhého, ktorý spadol na rovnej zemi a krváca mu jazyk… Ale niekto múdry raz povedal, že nie cieľ je dôležitý, ale cesta. Ale to asi nevedel, koľko toho CESTA bude…