Čítam Ja, číta muž, čítame všetci! Tu sú knižné hity z našej police


Áno, Vianoce sa blížia, preto je najvyšší čas napísať článok o knižkách, ktoré u detí frčia. Môžem písať iba v mene tých mojich, tak snáď to bude pre vás dostatočne reprezentatívna vzorka.

V našej domácnosti sa číta veľa, o tom, čo fičalo niekedy v priebehu roka 2019 som už písala TU. S prvorodeným čítame viac, no i druhorodená tomu postupne prichádza na chuť. Ale pozor, deti si vyberajú, čo vytiahnu z police do rúk (už o niečo menej si vyberajú štýl, akým knihu vytiahnu a akú spúšť po sebe zanechajú). A nie všetko je v očiach rodičov to pravé orechové, ako sa hovorí, ale tiež som počula, že sa vraj vraví: Hlavne, že je dieťa šťastné. Či?

Prekvapivé

Niektoré knihy predbieha ich dobrá povesť ešte skôr, ako sa dostanú na pulty kníhkupectiev, odkiaľ ich našim deťom často a rada prináša ich obľúbená teta Viky. Ako napríklad knižná verzia seriálu Bol raz jeden život. Pre mňa bola prvým prekvapením forma, akou je knižka napísaná/nakreslená. Je to totiž komiks. A druhé, čo ma prekvapilo, bolo, že zaujala obe naše deti, hoci si myslím, že chcela byť určená mierne starším deťom. Navyše som vychádzala z toho, že rozprávka ešte syna veľmi nenadchla, preto ho nezaujme ani kniha, ale mýlila som sa. Takže už čo to vieme o fungovaní srdca a je to naozaj prekvapujúci orgán, však áno…
Inokedy príde zaujímavá detská literatúra z miesta, z ktorého by ste skôr čakali fajnové skrinky do kúpeľne a farebné obliečky. Ale IKEA je naozaj všestranný obchod a listovať sa nedá len v jeho hrubom katalógu, ale aj v knihe. K nám sa z neho dostala do rúk publikácia s názvom Bojazlivý orangutan a treba povedať, že zaujala obe detiská. Ako bonus okrem sympatického príbehu, v ktorom na oko bojazlivý opičiak, zistí, že vôbec nie je strachopud, spomeniem začiatok a koniec knihy, na ktorých je nakreslené kadejaké tropické ovocie a my sme sa ho s deťmi učili rozpoznávať.
Menším prekvapením bola aj krásne ilustrovaná kniha Gerda, o veľrybe, ktorá putuje oceánom, aby našla svoju rodinu. Osobne som si myslela, že syna odradí na rozprávke skutočnosť, že Gerda hneď v úvode príde v červenom mori (zafarbenom od krvi…) o rodinu. Vychádzala som z faktu, že Karol nebol fanúšikom príbehov, kde sa niečo násilné udialo. Obzvlášť, ak mal násilnosti na svedomí vlk. Ale tu ho morský príbeh zaujal natoľko, že prehryzol aj prvotnú traumu zo straty.

Náučné

Áno, z každej knihy sa môžeme niečo naučiť, ale niektoré sú predsa len o čosi takpovediac múdrejšie ako iné. A medzi také rozhodne patria detské encyklopédie. A tu sa pretavila do peknej praxe mužova iniciatíva, čítať si so synom tieto poučné knihy. Napríklad aj tie, ktoré si on sám čítal ako decko! Takže, ak doma u rodičov objavíte zaprášené knihy zo série Okná do sveta, nezbavujte sa ich na blšákoch, pretože ich môžu oceniť aj vaše deti. U nás sa zatiaľ najviac ujali Ako žili dinosaury, Vesmír, hviezdy, planéty a kozmické lode, Ľudské telo a Divy sveta. Dokonca, keď som minule šla vyzdvihnúť balíček od kuriéra a Karol zostal na moment sám doma, to bolo prvé po čom siahol, kým sme tam neboli.

A to by snáď ani nebol život chlapca, keby v ňom nejakú rolu nezohrali dinosaury. A vie to aj teta Viky, ktorá rozšírila synovcovu zbierku rovno o viacero titulov z tejto prírodovednej oblasti. Dinosaurium je veľká kniha plná faktov, ktoré sú deťom podávané akoby z dinosaurieho múzea. Mne sa zdala kniha až príliš faktografická, ale zdá sa, že synovi vyhovuje a často po nej siaha. Dcéra vtedy radšej stavia vežu z kociek.

Zo spolupráce

Tento odsek nie je spolupráca, ale holý fakt. Personalizované knihy od Moja obľúbená kniha sme dostali síce do daru v rámci bartrovej spolupráce, ale to je deťom pri vyberaní kníh z police tak srdečne jedno, však áno… Ony si vyberajú podľa aktuálnej chuti a nálady a skutočne po nich aj siahajú. Čítam zatiaľ ja. Majú spoločnú knihu o dinosauroch, v ktorej sa im páči, že sú medzi „didoňmi“, ako ich doma voláme. Karol má aj svoju vlastnú Karol ide do školy a aj tá ho zaujíma, akurát som mu ju asi trochu skoro vybrala, lebo potom vždy riešime, kedy teda pôjde do školy, či už zajtra alebo ako… A druhorodenej zatiaľ bohato stačí Tánička na prechádzke lesom, v ktorej si pozeráme zvieratká a ona dokola opakuje tie isté slová.

Pred spaním

Toto je kategória na samostatný článok, ale tentoraz dám aspoň malú ochutnávku, aby som vás náhodou príliš neuspala. Rozprávka pred spaním je u nás každodenná samozrejmosť. A deti si už postupne našli svojich favoritov, ku ktorým sa s tatom viackrát vrátili (teda najmä Karol, Táňa je v tomto smere nováčik, lebo len nedávno začala spávať s bratom v izbe a k obligátnym uspávankám od mamy tak pribudla aj rozprávka od tata). Jedným z obľúbených hrdinov je muflón Ancijáš, ktorý vyšiel z pera hudobníka, recesistu a teda v neposlednom rade spisovateľa Braňa Jobusa. Jeho príbehy sú také zo života, pričom nezabúda na myseľ detského čitateľa. Ale pobaví sa aj dospelák. Zaujímavosťou je, že Braňuško, ako ho mnohí poznajú, vydáva rozprávkovú knihu raz ročne. Aktuálne už pätnásty rok, čo je presne toľko rokov, koľko abstinuje.

O autorke Zuzane Šinkovicovej síce žiadnu zaujímavosť nemám, ale jej knižka Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli zaujala nášho Karola. Pekne spojila rozprávkové príbehy s reálnym svetom. Myšací bratia sa totiž zúčastnia cyklistických pretekov Okolo Slovenska a tak dieťa spolu s hlodavcami spoznáva reálne zákutia našej domoviny. Ale teda, aby som len nechválila, mám jednu výhradu. V dobe búrania „džendžerových“ stereotypov, si tam spisovateľka mohla pár „myšacích“ odpustiť. Lebo kým myšací bratia idú na preteky a spoznávajú svet, ich myšacie sestry zostávajú doma, lebo celé dne len klebetia a lakujú si nechty… Síce to potom trochu zmierni, že vlastne toho robia aj kopec iného, ale tiež to nevyznieva práve pokrokovo. Ale ktovie, možno chystá druhý diel, v ktorom budú hrdinkami práve myšacie sestry, ktoré sa Samuel ani neunúval predstaviť po mene…


Klasikom v detskej literatúre je Daniel Hevier. A jeho malé príbehy pred spaním v knižočke (tu si dovolím výraznú zdrobneninu, lebo kniha je ozaj malého formátu. Ďakujem za pochopenie) Nám sa ešte nechce spať, zaujali už niekoľko generácií detí. A tie moje nie sú výnimkou. Vianočný darček sa ujal a príbehy o vodníkovi či zube, ktorým sa nechcelo spať, už pomaly Karol pozná naspamäť. Ale čítať musíme stále zatiaľ my. Ale to sa nesťažujem… Teda, iba občas. Ale ruku na srdce, komu sa chce vždy a stále čítať knižky deťom? Na 100 percent? Hm?

Ako som sa pri deťoch znova niečo nové naučila! Uhádnete, čo?

DETI NÁS STÁLE NIEČO NOVÉ UČIA A VĎAKA NIM SKÚŠAME STÁLE NOVÉ NEPREBÁDANÉ ÚZEMIA! A teraz vážne. Karol mal vo štvrtok meniny. A dostal dary. Niektoré sa dali hneď zjesť, iné obliecť (ponožky musia byť, #supportlocal). No s niektorými darmi to nie je také ľahké, že poď klobáska zjem ťa!!

Nie. Nie. Niektoré si treba U-ŽIŤ!  Lepšie povedané – odmakať a zaslúžiť. A Lego auto Ferrari také rozhodne JE, verte mi. A tu by som mala na seba niečo prezradiť: JA lego nestaviam. Ak nepočítam niekoľko diel z Lego Duplo verzie, konkrétne nejaké improvizované rakety, na zemi rozložený vesmír či jeden staticky povážlivý most, legové chúťky našich detí štandardne ukája ich otec, keďže je to preňho win-win situácia. Podľa hesla: Aj deťom sa venujem, aj sa zabávam.

No ale teda, keďže manžel nemohol kvôli stavaniu auta z lega zostať doma a nejsť do práce (tiež tomu nerozumiem…), musela som sa na konštruktérsku asistenciu a výpomoc podujať JA SAMA. Och, kde začať?

Asi najlepšie na prvej strane a pri prvom plastovom vrecku. Vysypala som lego, otvorila KNIHU s návodom a podala Karolovi prvé dve súčiastky, ktoré návod uvádzal. Pozrela som sa do papierov, ako a kam s tými malými kockami, aby som Karimu ukázala ako a kam to má zagniaviť a on zatiaľ jednu z tých dvoch kociek stratil. A mňa skoro j*blo hneď v úvode. Na stole nič, pod stolom nič, na Karolovi nič. Keď už som si myslela, že sme skončili so skladaním, otočila som ten základný veľký diel (nazvime ho podvozok) a tam sa ten malý hňup zasekol… Pomyslela som si… Toto bude veselé.

A aj bolo. Poviem vám, boli to veľmi zaujímavo strávené štyri hodiny z môjho života. Karol chytil rapel asi 4-krát, priamo úmerne k tomu mi pribudli na hlave šedivé vlasy, Táňa chytila rapel iba dvakrát… (áno vlasy sa prispôsobili tiež), spadlo nám asi 15 kociek, vymyslela som jeden nový výraz (ŤUPKA), dvakrát som zle prečítala návod, jedenkrát som sa musela vrátiť tri kroky späť, lebo som si nebola istá sama sebou. Aby som zistila, že sme to mali správne. A asi 114-krát som si pomyslela: TO KTO TAKÉTO SKLADAČKY VYMÝŠĽA TY VOLE?! Lebo akože poskladať to je jedna vec, ale vymyslieť to… Och. No ale teda, aj po skladanie bolo jedno veľké OCH. A pozor, oni k tomu balia aj ná-lep-ky. Vravím synovi: Tie potom dolepí táto… Ale nieee… Hovno, hovno zlatá rybka, to muselo byť nalepené za jazdy, lebo inak by ste sa už nedopátrali, na ktorý pos.. pokakaný diel to konštruktéri chceli pricapiť. Takže okrem stresu, aby som bola synovi zodpovedným radcom a sprievodcom pri stavaní lega určeného podľa nápisu na škatuli deťom 6+ (ehm… ja viem, že nie sme jediní, kto to tak má doma tiež), som, mala stres, aby som to nenalepila úplne od veci a krivo a nereprezentatívne. Našťastie som mala ruku pevnejšiu, ako mám svaly v brušnej oblasti, takže výsledný efekt bol takpovediac na porádku!

A potom to prišlo. Po 82 krokoch bolo Ferrari hotové. Zrelá na pivo a psychiatriu som ho odfotila hrdá na seba, naňho a na to, ako sme to aj bez tata zvládli.

A kým som pyšne posielala mužovi fotky našej tvorivej dielne, Karolovi sa auto strepalo na zem. Nie hocijaké auto, ale presne to červené vozidlo, ktoré sme v pote a krvi (len mojej menštruačnej, ale aj to sa počíta) zložili z X-milión rôznych dielikov v šiestich farebných prevedeniach.

A tak. Odznova. Našťastie tentoraz trvala konštruktérska zábavka len 15 minút, lebo tých osem vrstiev kociek, ktoré sme pospájali, vcelku dobre držalo pokope. A vy ste čo spravili tento týždeň pre slovenský hip-hop? Pokojne mi napíšte váš najväčší staviteľský úspech.

Ako som zistila, že nie som Pamela Anderson!


Prázdniny u babky sú skvelá vec. Babka sa teší, dieťa sa teší, aj mama sa teší. Proste win-win situácia. Ale… Keď bol syn menší, jedna vec mi robila vrásky na čele. Kruhy pod očami mám nepretržite od pôrodu v roku 2016, tie onej veci nemôžem dávať za vinu, hoci rada by som! Jazero na babkinej záhrade.

Jazero, v ktorom žijú ryby. Čo viac si môže 1,5-ročné dieťa želať? Nič. A ak môže s babkou vodné živočíchy aj kŕmiť, to je najväčšia radosť. Ako pre koho – samozrejme. Vždy som pri pohľade na nich tŕpla – ako sa nakláňajú nad vodou, nehovoriac o neštandardných istiacich technikách manželovej
mamy. Tu chytila „gaťu“, tam kapucňu, inokedy len rukáv. Ale vravím si, vychovala dve životaschopné deti, niečo o BOZP (čítajte ako Bezpečná obkukávačka záhradnej prírody) vie!

Zatiaľ som sa snažila vychutnávať si ničnerobenie na terase. Veď s babkou robil Karol viaceré veselé aktivity – sedeli spolu na lávke a špliechali nohami. Alebo v nafukovačke splavoval jazero, pričom babka ho jednou rukou pridržiavala práve zo spomenutej lávky. Niekedy nebolo úplne jasné, koho budem na štýl Mitcha Buchannona zachraňovať skôr – Karola alebo babku. Inokedy polievali. To, že sa narodil v znamení Ryby, ho zrejme predurčovalo k záľube vodných aktivít. Keď práve nevláčil vedierko s krmivom pre rybičky, ťahal po terase polievacie krhly rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré rastliny by vám vedeli o pamätnom lete rozprávať. Iné už nie… Česť ich pamiatke. A hoci polievanie pôsobí ako najbezpečnejšia zo spomínaných aktivít, sklamem vás.

Bol to krásny letný deň, Karol sa prechádzal po terase s dvomi zelenými krhlami veľkými ako on sám. So svokrou sme s úsmevom sledovali dianie z kresiel, keď sa zrazu začal blížiť k jazeru. Zostali sme pokojné, veď len hodí krhly do vody. Hádzanie hocičoho do vody patrilo tiež k jeho bohumilým činnostiam. A potom sa to stalo. Karol vkráčal do jazera aj s krhlami. VKRÁ-ČAL! A ja som za ním vletela. Za moje zrýchlenie z nuly na 30 by sa nemusel hanbiť ani Bolt. Karola som zastihla skôr, než sa mu namočili vlasy. Vyzeral otrasený, ale bez následkov. Poobede ho už babka opäť istila za tričko.

Dnes je všetko inak. Jazero je síce stále len jedno, no deti mám dve! Som pokojná, lebo viem, že keď na to znova dôjde, nebudem ako Pamela Anderson v spomalenom zábere v červených bikinách, ale ako Evelyn v teplákoch bežiaca po Prosecco tesne pred záverečnou.

….Tak takúto retro spomienku som v lete napísala pre Rikiki magazín a prečo si nespríjemniť upršaný koniec septembra niečím veselým z letných dní, však že. Vy máte aké spomienky na leto? Podeľte sa so mnou v komentároch. Vrátime si aspoň trošku ten slnečný fíling 🙂

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (2. časť)

Už vieme, že oddych na dovolenke s deťmi nie je úplne to isté, ako tomu mohlo byť kedysi. A teraz si doplníme znalosti v pokračovaní tretieho bodu, ktorý som nazvala ZÁBAVA VŠEHO DRUHU. Ak náhodou nemáš poňatie o čom práve píšem, klikni SEMKAJ a dovzdelaj sa!

3. Zábava všeho druhu

V tomto bode spomínam okrem iného aktivity s deťmi na dovolenke, ktoré som uznala hodné spomenutia. Prvou bola túra. Ale už vás nejdem viac napínať, páči sa. Ak chcete, pokojne si robte aj poznámky.

Aktivita druhá – FILMOVÝ VEČER. Rozprávka a pukance pred spaním? Čo je viac? V pyžamkách, zakrytí paplónmi, po tme ako v naozajstnom kine. Sa priznám, že som sa miestami nechala uniesť a sledovala som film s nimi. Ale pukance mi nedovolili. Nevadí, netreba mi. Nebolo mi treba ani to víno, kým decká mali pukance, ale bolo fajnové. Vlastne aj mi bolo treba. Dobré to bolo. Kino aj víno. Proste win-win situácia.
Aktivita tretia – KARNEVAL. Ale toto je už úplne iná liga. Slovníkom neskôr narodených – úplný strop. A ak sa k nemu pridá žánrovo správne občerstvenie a diskotéka, žiadne ústa nezostanú bez kútikov smerom dohora. V tomto prípade ale treba myslieť na aktivitu už pri balení, lebo improvizovať sa síce dá, ale deti si (niekedy) navzájom nič nedarujú a ak je maska o ničom, nemusí byť výsledok veselý. Ale v opačnom prípade je to čistá radosť. A krik. A nespútaný chaos. A spomínala som už krik? A okrem iného nám aj sem pasuje naše nové známe porekadlo: Čím viac detí, tým viac detí!
Ešte tip pre rodičov. Dobrý karneval potrebuje okrem detí v maskách, občerstvenia a hudby aj nejaké tie veselé, nie príliš logisticky náročné úlohy. Přiměřeně veku zúčastnených detí.

4. Deti majú rady stany

Tento odsek sem dávam špeciálne kvôli jednej čitateľke (Servus Stela), ktorú zaujala práve outdoorová časť našej dovolenkovej seansy. Ale musím hneď v úvode uviesť veci na správnu mieru. Dovolenkovali sme na chate a len ako čerešničku na torte sme išli na jednu noc vyskúšať stanovačku s deťmi. V našom festivalom stane! V stane, v ktorom som počas jedného Grape festivalu priľahla myš a našli sme ju zlisovanú, keď sme balili v nedeľu naše caky-paky. V stane, v ktorom sme nesplodili ani jedno z našich detí, ale zato sme v ňom dospávali dosť zaujímavé opice a počúvali vzdialené zvuky kapiel a podstatne menej vzdialené zvuky z vedľajších stanov. Ehm. Tak presne v tom istom stane sme si vyskúšali nocovať vonku aj s našimi dvoma potomkami. (Vlastne, technicky vzato, Karol v tom stane už spal. Akurát bol vtedy ešte nenarodené bezpohlavné embryo. V zmysle, išla som na festival tehotná.) A výsledok našej akčnej noci pod brutálnou hviezdnou oblohou?
(Vyjadrím ho matematicky, čo je síce ironické, lebo mi matika nikdy nešla, ale ide len o jednoduché počty, verím, že ich zvládnem.)

2 neosprchované deti (ale aspoň s umytými zubami), 1 festivalový stan, 1 dvojmiestna nafukovačka, 1 premočené pyžamo od mlieka (kravského), pretože bez svetla si matka nevšimla, že otec zle zavrel fľašu, 1 po tme prezlečené dieťa do náhradného oblečenia, 1 staršie dieťa nadšené zo spacáku, 1 mladšie dieťa odmietajúce spacák, 1 porozprávaná rozprávka, 24 zaspievaných uspávaniek, 2 uspaté deti, 3 poldecáky domácej, 1 plačúce menšie dieťa, 1 cigareta, znova 1 a to isté plačúce dieťa, skrátim to, plačúce dieťa bolo ešte dvakrát, kým som neskúsila presunúť dieťa z nafukovačky na karimatku, lebo mi napadlo, že dieťaťu asi prekáža zvuk nafukovačky pri hmýrení sa. 1 matka, čo mala pravdu, 0 plačúcich detí, (cca) 4 poldecáky domácej, 2 litre vody, 5 cigariet, 1 posed pri ohni, 46 vtipných príhod, 2 vážne debaty, 2 cikania, 1 odlíčenie a umytie zubov, 4 osoby spiace na dvojmiestnej nafukovačke, 2 vyspaté deti, 2 nevyspatí rodičia, 2 veselé deti, 2 menej veselí rodičia. Takže, ak to všetko spočítam a podčiarknem, stanovanie malo úspech, ale chce to väčší stan, inú nafukovačku (lebo hentú manžel prepichol náhodou hodinkami), prípadne matrac, náhradné odevy pre každý prípad priamo v stane a nejaké veselé baterky. Inak v podstate deckám nič nechýbalo a určite by si užili aj ďalšie noci. Výhodou asi bol aj fakt, že kemp pri Brezne, v ktorom sme nocovali, bol super. Veľa zelene, málo ľudí, iné deti, zvieratká rôzneho druhu, trampolína, hojdačky, či umelé jazierko na kúpanie.

5. Pôjdeme aj o rok!

Aké z tohto celého vyplýva najdôležitejšie zistenie? Že dovolenka s deťmi je rozhodne jedno veľké ÁNO. Pretože nikto nedá rodičom toľko radosti, ako môže dať len dieťa rodičom, tým, že sa ono samo raduje. A môžete byť unavení ako svine, aj tak ste spokojní, že ste si to s deckami užili. Že ste im ukázali niečo nové, že ste ich niečo nové naučili, že naučili niečo ony vás, že ste sa navzájom rozosmiali, rozplakali, pohádali, udobrili, poľúbili, uspali, spolu zobudili, spolu najedli, spolu zmokli, vyšli na vrchol kopca, videli kus prírody, pozorovali oblohu, nerobili nič a predsa niečo, nechali ste ich byť deťmi s inými deťmi, pofúkali im zranenia z hlúpych detských hier a všetko ostatné, čo ani spomínať netreba, lebo, veď my vieme svoje… Ibaže by nie (žmurkajúci smajlík).

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (1. časť)

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna štandardná rodina (jeden by ju nazval hádam až tradičnou). Táto sa jedného augustového dňa vybrala na dovolenku. Otec, matka, syn a dcéra. A všetci si poriadne na onej dovolenke oddýchli. Pekná rozprávka, však? Aj mne sa páčila. Krátka, ale výstižná a hlavne neuveriteľná.

Hold, dovolenky plné relaxu, na ktorých načerpáte množstvo síl do pochmúrnejších dní, sú pre slabochov, ehm, pardon, chcela som napísať pre bezdetných. Respektíve pre detných, ktorí idú na dovolenku bez nich. Ale nebojte sa, toto nejde byť pochmúrny výlev o dôvodoch, prečo radšej ani nikam s deťmi nechodiť. Práve naopak! Len je dobré počítať takpovediac so všetkým. Toť pár postrehov, ktoré sa menej skúseným rodičovským jedincom môžu hodiť.

1. Nie je únava ako únava

Ono, fakt je, že rodič si na dovolenke s deťmi oddýchne oveľa menej ako na dovolenke bez detí, eventuálne s deťmi, ktoré majú množstvo animátorov alebo dostatok starých rodičov po ruke! ALE, táto únava je akási iná ako bežná domáca únava po vyčerpávajúcom kolotoči povinností, práce, stresov, varenia, obchôdzok po obchodoch a iných bohumilých aktivít. Pretože taká dovolenková únava vás zároveň napĺňa energiou. Nie je jej síce toľko ako po výdatnom neprerušovanom 12-hodinovom spánku, ale stačí na to, aby ste sa ráno zobudili usmiati, relatívne fresh a v dobrej nálade, že ste spali všetci na jednej „hromádce“ a napriek tomu vám nikto svojou dolnou končatinou neposúval vnútorné orgány. A za matky môžem podotknúť, že aj vynechanie kuchynských záležitostí značne prospieva celkovej dobrej kondícii matkinho organizmu. (Cigarety a alkohol skonzumované vo večerných hodinách, po uložení, už menej, ale to už je na individuálnom zvážení každího rodiča osobitne, všakže? Zas ono sa to tak nejak vyrovnáva s množstvom smiechu a endorfínov. HashtagViemSaBaviťAjBezAlkoholu.)

A na druhej strane, aj deti sa akosi viac unavia. Aspoň tie naše. Prekvapivo nás v Terchovej prekvapili dlhými spánkami. Kým deti ostatných členov dovolenkovej formácie už rozoberali chatu, tie naše si pokojne odfukovali. Akože je pravda, že nešli spať o ôsmej, ale veď dovolenkový režim sme mali všetci, tak prečo nie aj ony. Grilovačka a rôzne hry na čerstvom vzduchu, až kým vás večerný chlad nevyženie z terasy, na to sa bude dobre spomínať počas sychravých novembrových večerov. (Táto veta mala skoro aj umeleckú hodnotu… asi ma chytá nostalgia už teraz v septembri.)

2. Čím viac detí, tým viac… detí

Ako ste si možno všimli, spomenula som pred pár riadkami iné deti. Veru, neboli sme na dovolenke sami. Mali sme parťákov. Iné rodiny s deťmi v podobnom veku. Nebojte sa, všetci sme si predtým dali podpísať čestné prehlásenia, že sme neboli v cudzine a zmerali sme si teplotu. Plus sme sa preventívne po večeroch dezinfikovali aj zvnútra. Ale k tým deťom. Chcela by som v tomto dovolenkovom článku zaviesť nové porekadlo: ČÍM VIAC DETÍ, TÝM VIAC DETÍ! Jednak je to (celkom) vtipné a dvojak je to PRAVDA. Samozrejme, že sa znásobí aj zábava, odpadne možno nejaká starosť o niektorú ratolesť, ktorá je práve v družnej hre s ratolesťou niekoho iného. Ideálne, ak je tá druhá staršia ako vaša. To máte v podstate animátora grátis. Hoci kamaráti nám vyrúbili taxu za služby ich dcéry, doteraz sme neobdržali žiadnu faktúru. Deti sa vedia aj super navzájom motivovať, takže aj zlý jedák voľačo zje, prípadne malý hundroš zvládne túru, akú by v domácich podmienkach ani neskúsil. Ale pozor, aj tu platí, že motivácia je dobrý sluha, ale zlý pán. Lebo ak jeden začne čosi vymýšľať, predvádzať sa, posúvať hranice, garantujem vám, že stiahne so sebou mi-ni-mál-ne jedno dieťa. A pri kriku je to ako keď začne v ulici štekať jeden pes. Ostatní sa pridajú. A kto prechádzal takou ulicou, vie, že nejde iba o rýchle „hav-hav“! Nuž ale, kým niekto nereve preto, lebo došlo k úrazu, dá sa krik celkom slušne odfiltrovať. Techniky má každý rodič vlastné, však áno? (žmurkajúci smajlík)

3. Zábava všeho druhu

A vlastne od kriku môžem plynulo prejsť k zábave všetkého druhu. Neviem do akej miery boli aktivity na dovolenke montessori a kladne ovplyvnili psycho-motorický vývin (nielen) detí, ale rozhodne boli super. Nebudem vás tu unavovať bedmintonmi, naháňačkami či hradmi z piesku, ale za všetky aktivity by som spomenula tri. Ani jedna nie je z mojej hlavy, ale keďže som z partie jediná, ktorá má blog, hold smola. Nuž teda.

Aktivita prvá – TÚRA. Ja viem, objavujem teplú vodu, ale už mnohí podľa mňa zabudli, že cesta je cieľ a aké môže byť chodenie po lese s deťmi poučné, čarovné a nervy drásajúce v jednom! A malý bonus k túre… ŠKRIATKOVIA – u nás sú to malé neviditeľné bytosti, ktoré deťom, ktoré veľa chodia a nerobia v lese bordel, ukryjú kde tu nejakú maškrtu. Asi vás neprekvapí, že škriatkovia komunikujú najmä so mnou a našťastie deťom zatiaľ nepríde čudné, že škriatkovia nakupujú v Deemke či Lidli.

Aktivita druhá – Ale o tej až nabudúce. Veď si nemôžem všetky múdra vybúchať do jedného článku, predsa! Aspoň sa máte na čo tešiť v najbližších dňoch. HashtagŇuňušky

Kreativite sa v korona časoch medze nekladú, ALE za akú cenu?!?

Karanténa posledných týždňov priniesla množstvo umytých okien, uprataných skríň, nervových zrútení, vypitých fliaš alkoholu a v neposlednom rade aj rovnaké množstvo nových handmade tvorcov! ALE POZOR! Buďte opatrní a rozmyslite si, do akých ručne robených projektov sa v karanténe pustíte! (Teda aj mimo nej, ale terazky je toto aktuálne…) Lebo z kreatívne stráveného predpoludnia sa šmahom ruky môže stať manuálne vyťažený DEŇ A POL! Neveríte? Uveríte.

Na čas strávený pri slanom ceste som si brúsila zuby už nejeden karanténny deň, ale vždy sa našlo čosi iné (viď odsek vyššie. Platí všetko okrem umytých okien, tie na mňa špinavo hľadia ďalej)… Až jedného pekného pondelka mi napadlo, že ani variť nemusím, aj ponožiek mám dosť opratých, aj záchod je v solídnom stave, ani rúru nebudem využívať na iné, tak prečo nie? Recept znel jasne, 3 hrnčeky múky, 2 hrnčeky soli a 1.5 hrnčeka vody. No len! Nie je hrnček ako hrnček. A ja som si tak predtým pomyslela, že nech je toho dosť, tak vezmem ten širší!!! Och. Aký omyl. Mala som mať za odmerku radšej tú fancy šálku na presíčko, do ktorej lejem deťom mlieko, lebo viac nevypijú. Akože viete, koľko bolo toho cesta??? TRI PLECHY… Ono aj to by bolo (skoro) v pohode, keby som jeden a pol plechu nemusela dopĺňať z vlastných kreatívnych zdrojov, lebo jedno dieťa sa po pár vykrojeniach radšej hralo, že robí ježka, pritom si pichlo si špáradlo do prsta, (Poznámka pod čiarou: Nebolo veľa krvi, naozaj) a potom si do cesta otlačalo legového Emeta či iné hračky, ktoré nemali potenciál stať sa odliatkami. A druhé malo najväčšiu zábavu z toho, že do svojho kúska cesta sypalo ďalšiu a ďalšiu (a ďalšiu) múku.

20200427_101116

Korálky od Dominiky aj Náušky of the day

Tak si vravím dobre, spravím korálky. Lenže koľko korálok sa ti chce šúľať, keď vieš, že to nikto nosiť nebude? Predstavili ste si číslo? Tak ho teraz vynásobte aspoň tromi. Ale nevadí, vymodelujem si ku korálkam aj pár dizajnových náušničiek. Nápad za milión ozaj! Lebo len teraz zistíš o sebe, že máš chabú fantáziu a technické prevedenie jak by smet. Nuž čo, budeme sa tváriť , že to také raw, industriálne, asymetrické aj malo a chcelo byť. A stále máme len jeden plech v rúre a druhý na linke a tretí v nedohľadne… A ešte toľko cesta pred nami. Ale zaťala som sa, to cesto predsa nevyhodím! Veď som ho „hňácala“ vlastnými rukami, aj TEN prsteň som si kvôli nemu dala dole. Dokonca aj to dcerino cesto doj*bané pardon, vysušené od množstva múky, som masochisticky vodou prebrala k životu a vzniklo tak niekoľko hviezdičiek, srdiečok (čo snáď zužitkujem v decembri na strom) dva odtlačky detských rúk a ako bonus dva odtlačky detských uší (-čítate správne)… Hold, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé krycie manévre. A po pouhých 4 hodinách som vybrala prvé plody našej práce (ehm teda zábavy).

20200427_175848

A tá echt zábavná časť ešte len mala prísť. Farbenie výtvorov. Najskôr opatrenia. Kartóny, rôzne podložky a handričky, aby nedošlo k poškodeniu kuchynskej linky, výber farieb, štetcov, ochranné opatrenia pre druhorodenú v podobe celorukávového podbradníka z deemky po bratovi. Veľmi odporúčam. Následne ratovanie prvorodeného, ktorému ste ochranný odev nevymysleli a on si zelenou farbou skrášlil nové tričko s Mickeym. Hneď na to, hádzanie trička do pračky s ďalšími špinavými odevmi (ktoré doluješ kade tade, lebo veď máš relatívne všetko opraté. Dôraz je na slove relatívne). Medzitým zistíš, že prvorodená radšej maľuje seba, pričom sa neubránila ani degustácii… A tak si po tom všetkom ideš maľovať oné náušky a v duchu si hovoríš, že už NIKDY nebudeš zjednávať s handmade tvorcom cenu za jeho výrobok (niežeby som to robila často, ale stalo sa…)! Ja sama by som si za svoje kreatívne bludy vypýtala aspoň desať eur za pár (tak som sa namakala na nich), no hanba by ma fackovala, keby sa tie moje kriple porovnali s kúskami v rovnakej cenovej kategórii z handmade náušnicového sveta. Medzitým budú v rúre slimáky, odtlačky z lega a pár ďalších korálok ešte aspoň hodinu a pol… Takže to mi chcete povedať, že sa k tomu musíme na ďalší deň vrátiť? Ve-ru-že… A to vás ani nejdem nudiť detailmi, ako som miesto vyložených nôh, strávila ich poobedný spánok lakovaním náušiek a po ich zobudení to robila na pozadí hier s kamiónom, hry na mimoňov (ja som Kevin, keby ste chceli vedieť), okrikovania jednej, že to sa nepapá, prípadne na pozadí ratovania druhého, ktorý spadol na rovnej zemi a krváca mu jazyk… Ale niekto múdry raz povedal, že nie cieľ je dôležitý, ale cesta. Ale to asi nevedel, koľko toho CESTA bude…

KVÍZ: Ako veľmi vám vaše potomstvo lezie na nervy?

Chvíľu to síce trvalo, ale nadišiel čas sa opäť dozvedieť niečo viac o sebe samej/samom. Pripravte sa na ďalší K V Í Z! Ale najskôr malé upozornenie. Ak vás už samotný názov kvízu pohoršil, ba priam urazil či nasral, tak radšej ani nevyťahujte papier a ceruzku, lebo je jasné, že vaše potomstvo je pre vás alfou a omegou bez jediného mráčika-letáčika. A teda úprimne vám k tomu gratulujem. Ale… Úplne by som tento link nezahadzovala a odložila si ho na nejaké temnejšie obdobie, lebo ako sa vraví… Jeden nikdy nevie. A my čo už vieme, poďme rovno na to!

KVÍZ

– otázky sú orientačné, je možné, že vaše dieťa ešte nedisponuje tou ktorou schopnosťou, ale verím, že máte bohatú fantáziu a situácie a vaše dieťa v nich, si budete vedieť minimálne predstaviť.

  1. Vaše dieťa si už polhodinu pospevuje/hmká/vypiskuje jeden kúsok piesne dokola. Aká je vaša reakcia?
    a) Spievate spolu s ním.
    b) Spievate proti nemu. V duchu sa snažíte prehlušiť jeho výber niečím vlastným. Mimo hlavy len mlčky čakáte, že snáď raz prestane.
    c) Stopnete si ešte 0 až 5 minút a potom ho pekne poprosíte/rázne upozorníte/zrevete, aby s tým prestalo.
  2. Vaše dieťa sa v noci zobudí s plačom. Čo urobíte?
    a) V sekunde sa preberiete a idete riešiť situáciu. Hľadáte zdroj problému a snažíte sa dieťa čo najjemnejšie uchlácholiť. Zostávate pri ňom, kým znova nezaspí. Prípadne si ho vezmete k sebe do postele. (Ak tam teda už neleží.)
    b) Zobudíte sa, ale ešte ležíte v posteli a čakáte, či to prejde do rukotu, alebo je to iba malé zaplakanie a prejde to samo. Keď počujete, že dieťa nemá v úmysle zaspať naspäť, vyleziete z postele a idete riešiť ako Gizka Oňová. (Dieťa rozhodne spí vo vlastnej postieľke.)
    c) Preberiete sa, ale naďalej sa tvárite, že spíte, až kým ručanie decka nezobudí partnera, ktorý sa po neúspešnom drganí do vás, zľutuje nad svojimi bubienkami a aj nad dieťaťom a ide ho upokojiť.
  3. Vaše dieťa sa zašpiní od jedla. Aká je vaša reakcia?
    a) Zasmejete sa, odfotíte si ho a potom sa aj vy zašpiníte, nech sa zabaví aj ono.
    b) Očistíte ho.
    c) Prevrátite oči „v sloup“ a utriete ho, prípadne mu podáte handričku, nech sa utrie samo. Tí zhovorčivejší si neodpustia nejakú poznámku.
  4. Niekam sa ponáhľate a dieťa sa šuchce/nespolupracuje. Čo vy na to?
    a) Nie je sa kam ponáhľať, keď sme s deťmi.
    b) Pod zámienkou nejakej odmeny ho motivujete k lepšej spolupráci. Tri, dva, jedna, štart a ste v cieli len s minimálnym meškaním.
    c) Držíte ho za ruku a ťaháte ho, kým mierne neveje vo vetre.
  5. Ste na prechádzke a dieťa sa zastavuje pri akejkoľvek zámienke (pes, iné dieťa, iný človek, špak, kvet, plechovka…). Ako zareagujete?
    a) Zabávate sa spolu s ním, robíte krátke videá z jeho objavov, rozprávate mu príbehy o každej veci, ktorá ho zaujala.
    b) Čakáte, kým sa zo svojich objavov vyteší a idete ďalej.
    c) Napomínate ho, aby nezdržiavalo, že už stačilo, štýlom: „Rozejdete se, není tady nic k vidění“.
  6. Ste na návšteve a dieťa robí cirkusy, že už chce ísť, respektíve ešte nechce ísť domov. Čo teraz?
    a) Prispôsobíte sa jeho želaniu. Veď dieťa sa vie samo rozhodnúť, čo je preňho najlepšie. Je možné, že vás už dotyční na návštevu nezavolajú.
    b) Pokojne mu vysvetlíte, prečo ešte chvíľku chcete ostať respektíve, prečo treba ísť domov. Snažíte sa, aby došlo ku konsenzu bez zbytočných scén.
    c) Ostávate/Idete bez ohľadu na následky. Je možné, že vás už dotyční na návštevu nezavolajú.
  7. Dieťa si pýta zapnúť telku. Čo vy na to?
    a) Telku doma nepozeráte, takže takúto požiadavku dieťa nemá.
    b) Skúsite zmeniť záujem. Na knihu, nejakú hru. Ak nič z toho nezaberá a dieťa je neoblomné, dohodnete si čas strávený pri rozprávkach a po jeho uplynutí televízor vypnete.
    c) Ani sa nemusí pýtať, telku ste mu zapli už ráno. Hlavne, že je ticho.
  8. Dieťa zničí doma nejakú hodnotnejšiu vec. Ako postupujete?
    a) Dieťa objímete a poviete, že nevadí, lebo všetko sú to len veci a dajú sa nahradiť. Potom si spravíte veniec z púpav.
    b) Zistíte, či to bolo zámerne alebo nie. Ak to nespravilo naschvál, snažíte sa mu pokojne vysvetliť, že na veci treba dávať pozor, lebo nič nie je zadarmo. Ak spravilo, vyhrešíte ho, že treba dávať pozor na veci, aby nám mohli slúžiť čo najdlhšie bez problémov. Jedna po zadku môže a nemusí byť.
    c) Nakričíte naňho a vyplieskate ho po riti.
  9. Predstavte si váš bežný deň. Koľko percent z dňa kričíte?
    a) Prečo by som kričal/a? Veď život s deťmi je raj na zemi.
    b) Od 10 do 30 percent, viac hádam nie… Susedia by ale lepšie vedeli.
    c) ČO JE KOHO DO TOHO?!?
  10. Keby ste mali svoje dieťa/deti charakterizovať niektorým zo slov, ktoré by to bolo?
    a) Anjelik
    b) Huncút
    c) Chuligán

Najviac odpovedí A

Vaše rodičovstvo je z vášho pohľadu znamenité. Dieťa vám rozhodne nelezie na nervy (možno ale vy leziete už na nervy jemu). Je pre vás stredom vesmíru a všetko prispôsobujete jeho potrebám. Niekedy je ale asi menej viac a treba si vedieť oddýchnuť, vypnúť, nechať dieťa, nech sa nudí. A tiež netreba zabúdať na hranice, kde sa kamarátstvo s dieťaťom končí a kde začínate byť jeho rodičom, zákonným zástupcom, vychovávateľom, kompasom pre životné hodnoty a vzory správania. Lebo poznáte ten príbeh o dieťati v autobuse… Sedí dieťa s mamou v autobuse a oproti nim starší pán. Dieťa húpe nohami až tak, že kope muža do nôh. Matka si to nevšíma a dieťa pritvrdzuje. Spolucestujúci, ktorý situáciu vidí, to nevydrží a pýta sa matky: „Prepáčte, ale vaše dieťa kope do tohto pána. Prečo mu nepoviete, aby s tým prestalo?“ A matka na to, lakonicky prehodí: „Viete, keď ono má voľnú výchovu.“ A na to si spolucestujúci vyberie z úst žuvačku, nalepí ju dieťaťu/matke do vlasov a povie: „Viete, aj ja som mal voľnú výchovu.“ A žuvačka sa z vlasov len tak ľahko nedostane…

Najviac odpovedí B

Ste obyčajný rodič, ktorému deti občas lezú na nervy. Nie ste z nich príliš paf, ale ani ich nepokladáte za následníkov Satana, ktorí vám prišli robiť peklo na zemi. Ľúbite svoje dieťa/deti. Ale ľúbite aj svoju duševnú príčetnosť a niekedy vám proste prasknú nervy. Viete byť láskavý, prísny aj nasratý. Presne toľko emócií, koľko má dúha farieb. A tak je to v poriadku, veď nechcete, aby vaše potomstvo videlo svet len cez ružové alebo čierne okuliare. Zlatá stredná cesta. Pre niekoho možno príliš obyčajná, ale vám to takto vyhovuje.

Najviac odpovedí C

Vaše potomstvo vám lezie na nervy. O tom niet pochýb. Ale snáď, ako sa píše na tričkách Kristíny Tormovej: Je to len obdobie. A aj vaše ratolesti alebo vy z toho skôr či neskôr vyrastiete. Dovtedy by to možno chcelo niekam vypadnúť bez detí, načerpať energiu, vyprázdniť pohár trpezlivosti, aby sa mohol znova začať plniť všetkými tými malými vecami, ktoré vás dokážu dostať do vývrtky. Alebo použite vývrtku. Na fľašu vína. Večer, keď uložíte potomkov spať. Vyložte nohy, zapnite telku a dýchajte. A možno si pri pohári rizlingu skúste spomenúť, aké dieťa ste boli vy. Lebo niekedy už krava zabudla, že bola teľaťom a v tom je celý problém. Ibaže by nie…

O tom, ako som sa naivne vybrala so všetkými svojimi deťmi na ihrisko!

Pamätáte si tú časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: „New York, not ready!” Tak niečo podobné sa pár dní dozadu stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: „Táňa, not ready.” A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, udialo sa nasledovné.

Vzala som deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: „Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude.”

20190701_163346

Karol sa ako naschvál práve vtedy hojdať nechcel (aj keď inokedy by tam strávil hodiny), respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo strata šedej kôry predsa len poslúžila), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola osudná chyba! Desaťmesačné dieťa síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj „cez mŕtvoly”. S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ozaj menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny (jahodovú, malinovú a smotanovú – ak by to niekoho zaujímalo) a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala pieskové variácie naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

20190701_171933

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý-nová doba! Nehovori), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostáva?

Nie je človek ako človek! A ani deti to neovplyvnia

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??) A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Doma sme si dali obed, malé leháro vo vreci (ako familiárne voláme náš tuli vak), potom Karol sotil sestru, ona sa rozplakala a mohli sme ísť do mesta na ďalšiu časť programu MDD. Tentoraz som miesto našla, čo zas nebolo príliš ťažké, lebo k miestu viedol dlhý rad ľudí (malá edukácia všeobecného charakteru: stojím v tom rade, pýtam si tú radu. Ďakujem). Postavili sme sa na jeho koniec súčasne s jednou štvorčlennou rodinkou. Tato, mama, dcéra a syn. Obaja o niečo starší od toho môjho. A tak si tam tak stojíme, kým neprídeme na rad. Karol si behá po tráve, nosí mi burinu k narodeninám, nachádza nových 5-minútových kamarátov, nepočúva ma, požičiava si skejtbord, pýta si skejtbord odo mňa, papá výživu, pije vodu a keď jeho sestra prestane považovať kočík za ideálnu formu úložného priestoru, rád si to tam s ňou vymení. Aj rodinka za nami si krátila čas. Rodičia si dali cigaretku, tato dvíhal deti a tie mu viseli z rúk. Alebo sa rozprávali medzi sebou. Aj o tom, pre koľko osôb je to zadarmo a ako a tak. Vravím, celý čas stáli v rade bok po boku s nami. A keď sme prišli takmer do cieľa, rozumej k pokladni vyhliadkovej veže, opýtali sa, či aj doprovod to teda má zadarmo, ako sa to písalo na stránke. Ale ako už vieme, nie všetko, čo sa píše na internete je pravda, respektíve, nie je to tak myslené, ako sa na prvý pohľad zdá (tu by som rada podotkla, že zo strany vyhliadkovej veže UFO došlo k miernemu zavádzaniu, keď nenapísali normálne, že deti do 15 rokov to majú s doprovodom zadarmo, doprovod platí 7,40 eura. Ale to by sa im do toho radu nepostavilo toľko ľudí, však áno. A keď už si vystáli rad, hádam to deťom nespravia, že ich hore nevezmú. Uznávam, dobrá kalkulácia. Ale podaktorí aj urobia).

20190601_170858

A tu sa vraciam k spomínanej rodinke. Keď zistili, že dospelí platia vstup, na päte sa otočili a odišli. Bez nejakého vysvetlenia deťom, že prečo tam nejdú a prečo stáli v rade a potom z neho odišli (možno prišlo neskôr, keď trebárs deti začali plakať, čo ja viem…). Áno, na jednej strane chápem, za výhľad na mesto to nie je málo peňazí, ale taká už je vysokohorská bratislavská prirážka. A teraz pointa, z konverzácie vyplynulo, že obaja rodičia už hore boli (nenačúvala som, ozaj sme stáli blízko pri sebe). Keď stáli v rade s deckami, predpokladám, že tie ešte nie. Plus bola hore skoro ozajstná Minnie a kočka čo kreslila na tvár nielen Spidermanov, pre dospelých nič moc, pre decká najlepšia zábava. Aspoň, čo som videla. Pre toho môjho bola. Prvýkrát si dal niečo namaľovať na tvár. Áno, bol to Spiderman a nie, nepozná to z telky. Ale ešte k tým rodičom, nechcem z nich robiť monštrá, len mi prišla nefér ich reakcia už takmer na konci cesty. A tiež po ich komentároch na rómsku matku, ktorá sa pravdepodobne predbehla a vzala asi 4 deti hore (možno nie všetky jej). Hneď mi napadlo, že po A) sa jeden z nich mohol ísť uistiť, že ako je to naozaj s tým vstupom a mohli ísť inam už oveľa skôr. Po B) si mohli odpustiť dve škatuľky cigariet a jeden z nich mohol s deckami vyjsť hore. Tak neviem, A alebo B? Možno Cé je správne…

Som mama, kto je viac?

V tento sviatočný deň sa to sociálnymi sieťami hemží želaniami, komentármi, aj vtipmi na materskú tému. A čo by som to bola za KariMatku, keby som nepridala svoje zrno múdrosti (hahaha). Respektíve, aby som bola v materský deň úprimná, ide mi o vaše slzy! Čo len mne sa budú potiť oči z toho, čo ženy, muži, deti zdieľajú do sveta počas sviatku všetkých matiek?!

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).