Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??) A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Doma sme si dali obed, malé leháro vo vreci (ako familiárne voláme náš tuli vak), potom Karol sotil sestru, ona sa rozplakala a mohli sme ísť do mesta na ďalšiu časť programu MDD. Tentoraz som miesto našla, čo zas nebolo príliš ťažké, lebo k miestu viedol dlhý rad ľudí (malá edukácia všeobecného charakteru: stojím v tom rade, pýtam si tú radu. Ďakujem). Postavili sme sa na jeho koniec súčasne s jednou štvorčlennou rodinkou. Tato, mama, dcéra a syn. Obaja o niečo starší od toho môjho. A tak si tam tak stojíme, kým neprídeme na rad. Karol si behá po tráve, nosí mi burinu k narodeninám, nachádza nových 5-minútových kamarátov, nepočúva ma, požičiava si skejtbord, pýta si skejtbord odo mňa, papá výživu, pije vodu a keď jeho sestra prestane považovať kočík za ideálnu formu úložného priestoru, rád si to tam s ňou vymení. Aj rodinka za nami si krátila čas. Rodičia si dali cigaretku, tato dvíhal deti a tie mu viseli z rúk. Alebo sa rozprávali medzi sebou. Aj o tom, pre koľko osôb je to zadarmo a ako a tak. Vravím, celý čas stáli v rade bok po boku s nami. A keď sme prišli takmer do cieľa, rozumej k pokladni vyhliadkovej veže, opýtali sa, či aj doprovod to teda má zadarmo, ako sa to písalo na stránke. Ale ako už vieme, nie všetko, čo sa píše na internete je pravda, respektíve, nie je to tak myslené, ako sa na prvý pohľad zdá (tu by som rada podotkla, že zo strany vyhliadkovej veže UFO došlo k miernemu zavádzaniu, keď nenapísali normálne, že deti do 15 rokov to majú s doprovodom zadarmo, doprovod platí 7,40 eura. Ale to by sa im do toho radu nepostavilo toľko ľudí, však áno. A keď už si vystáli rad, hádam to deťom nespravia, že ich hore nevezmú. Uznávam, dobrá kalkulácia. Ale podaktorí aj urobia).

A tu sa vraciam k spomínanej rodinke. Keď zistili, že dospelí platia vstup, na päte sa otočili a odišli. Bez nejakého vysvetlenia deťom, že prečo tam nejdú a prečo stáli v rade a potom z neho odišli (možno prišlo neskôr, keď trebárs deti začali plakať, čo ja viem…). Áno, na jednej strane chápem, za výhľad na mesto to nie je málo peňazí, ale taká už je vysokohorská bratislavská prirážka. A teraz pointa, z konverzácie vyplynulo, že obaja rodičia už hore boli (nenačúvala som, ozaj sme stáli blízko pri sebe). Keď stáli v rade s deckami, predpokladám, že tie ešte nie. Plus bola hore skoro ozajstná Minnie a kočka čo kreslila na tvár nielen Spidermanov, pre dospelých nič moc, pre decká najlepšia zábava. Aspoň, čo som videla. Pre toho môjho bola. Prvýkrát si dal niečo namaľovať na tvár. Áno, bol to Spiderman a nie, nepozná to z telky. Ale ešte k tým rodičom, nechcem z nich robiť monštrá, len mi prišla nefér ich reakcia už takmer na konci cesty. A tiež po ich komentároch na rómsku matku, ktorá sa pravdepodobne predbehla a vzala asi 4 deti hore (možno nie všetky jej). Hneď mi napadlo, že po A) sa jeden z nich mohol ísť uistiť, že ako je to naozaj s tým vstupom a mohli ísť inam už oveľa skôr. Po B) si mohli odpustiť dve škatuľky cigariet a jeden z nich mohol s deckami vyjsť hore. Tak neviem, A alebo B? Možno Cé je správne…