KVÍZ: Ako veľmi vám vaše potomstvo lezie na nervy?

Chvíľu to síce trvalo, ale nadišiel čas sa opäť dozvedieť niečo viac o sebe samej/samom. Pripravte sa na ďalší K V Í Z! Ale najskôr malé upozornenie. Ak vás už samotný názov kvízu pohoršil, ba priam urazil či nasral, tak radšej ani nevyťahujte papier a ceruzku, lebo je jasné, že vaše potomstvo je pre vás alfou a omegou bez jediného mráčika-letáčika. A teda úprimne vám k tomu gratulujem. Ale… Úplne by som tento link nezahadzovala a odložila si ho na nejaké temnejšie obdobie, lebo ako sa vraví… Jeden nikdy nevie. A my čo už vieme, poďme rovno na to!

KVÍZ

– otázky sú orientačné, je možné, že vaše dieťa ešte nedisponuje tou ktorou schopnosťou, ale verím, že máte bohatú fantáziu a situácie a vaše dieťa v nich, si budete vedieť minimálne predstaviť.

  1. Vaše dieťa si už polhodinu pospevuje/hmká/vypiskuje jeden kúsok piesne dokola. Aká je vaša reakcia?
    a) Spievate spolu s ním.
    b) Spievate proti nemu. V duchu sa snažíte prehlušiť jeho výber niečím vlastným. Mimo hlavy len mlčky čakáte, že snáď raz prestane.
    c) Stopnete si ešte 0 až 5 minút a potom ho pekne poprosíte/rázne upozorníte/zrevete, aby s tým prestalo.
  2. Vaše dieťa sa v noci zobudí s plačom. Čo urobíte?
    a) V sekunde sa preberiete a idete riešiť situáciu. Hľadáte zdroj problému a snažíte sa dieťa čo najjemnejšie uchlácholiť. Zostávate pri ňom, kým znova nezaspí. Prípadne si ho vezmete k sebe do postele. (Ak tam teda už neleží.)
    b) Zobudíte sa, ale ešte ležíte v posteli a čakáte, či to prejde do rukotu, alebo je to iba malé zaplakanie a prejde to samo. Keď počujete, že dieťa nemá v úmysle zaspať naspäť, vyleziete z postele a idete riešiť ako Gizka Oňová. (Dieťa rozhodne spí vo vlastnej postieľke.)
    c) Preberiete sa, ale naďalej sa tvárite, že spíte, až kým ručanie decka nezobudí partnera, ktorý sa po neúspešnom drganí do vás, zľutuje nad svojimi bubienkami a aj nad dieťaťom a ide ho upokojiť.
  3. Vaše dieťa sa zašpiní od jedla. Aká je vaša reakcia?
    a) Zasmejete sa, odfotíte si ho a potom sa aj vy zašpiníte, nech sa zabaví aj ono.
    b) Očistíte ho.
    c) Prevrátite oči „v sloup“ a utriete ho, prípadne mu podáte handričku, nech sa utrie samo. Tí zhovorčivejší si neodpustia nejakú poznámku.
  4. Niekam sa ponáhľate a dieťa sa šuchce/nespolupracuje. Čo vy na to?
    a) Nie je sa kam ponáhľať, keď sme s deťmi.
    b) Pod zámienkou nejakej odmeny ho motivujete k lepšej spolupráci. Tri, dva, jedna, štart a ste v cieli len s minimálnym meškaním.
    c) Držíte ho za ruku a ťaháte ho, kým mierne neveje vo vetre.
  5. Ste na prechádzke a dieťa sa zastavuje pri akejkoľvek zámienke (pes, iné dieťa, iný človek, špak, kvet, plechovka…). Ako zareagujete?
    a) Zabávate sa spolu s ním, robíte krátke videá z jeho objavov, rozprávate mu príbehy o každej veci, ktorá ho zaujala.
    b) Čakáte, kým sa zo svojich objavov vyteší a idete ďalej.
    c) Napomínate ho, aby nezdržiavalo, že už stačilo, štýlom: „Rozejdete se, není tady nic k vidění“.
  6. Ste na návšteve a dieťa robí cirkusy, že už chce ísť, respektíve ešte nechce ísť domov. Čo teraz?
    a) Prispôsobíte sa jeho želaniu. Veď dieťa sa vie samo rozhodnúť, čo je preňho najlepšie. Je možné, že vás už dotyční na návštevu nezavolajú.
    b) Pokojne mu vysvetlíte, prečo ešte chvíľku chcete ostať respektíve, prečo treba ísť domov. Snažíte sa, aby došlo ku konsenzu bez zbytočných scén.
    c) Ostávate/Idete bez ohľadu na následky. Je možné, že vás už dotyční na návštevu nezavolajú.
  7. Dieťa si pýta zapnúť telku. Čo vy na to?
    a) Telku doma nepozeráte, takže takúto požiadavku dieťa nemá.
    b) Skúsite zmeniť záujem. Na knihu, nejakú hru. Ak nič z toho nezaberá a dieťa je neoblomné, dohodnete si čas strávený pri rozprávkach a po jeho uplynutí televízor vypnete.
    c) Ani sa nemusí pýtať, telku ste mu zapli už ráno. Hlavne, že je ticho.
  8. Dieťa zničí doma nejakú hodnotnejšiu vec. Ako postupujete?
    a) Dieťa objímete a poviete, že nevadí, lebo všetko sú to len veci a dajú sa nahradiť. Potom si spravíte veniec z púpav.
    b) Zistíte, či to bolo zámerne alebo nie. Ak to nespravilo naschvál, snažíte sa mu pokojne vysvetliť, že na veci treba dávať pozor, lebo nič nie je zadarmo. Ak spravilo, vyhrešíte ho, že treba dávať pozor na veci, aby nám mohli slúžiť čo najdlhšie bez problémov. Jedna po zadku môže a nemusí byť.
    c) Nakričíte naňho a vyplieskate ho po riti.
  9. Predstavte si váš bežný deň. Koľko percent z dňa kričíte?
    a) Prečo by som kričal/a? Veď život s deťmi je raj na zemi.
    b) Od 10 do 30 percent, viac hádam nie… Susedia by ale lepšie vedeli.
    c) ČO JE KOHO DO TOHO?!?
  10. Keby ste mali svoje dieťa/deti charakterizovať niektorým zo slov, ktoré by to bolo?
    a) Anjelik
    b) Huncút
    c) Chuligán

Najviac odpovedí A

Vaše rodičovstvo je z vášho pohľadu znamenité. Dieťa vám rozhodne nelezie na nervy (možno ale vy leziete už na nervy jemu). Je pre vás stredom vesmíru a všetko prispôsobujete jeho potrebám. Niekedy je ale asi menej viac a treba si vedieť oddýchnuť, vypnúť, nechať dieťa, nech sa nudí. A tiež netreba zabúdať na hranice, kde sa kamarátstvo s dieťaťom končí a kde začínate byť jeho rodičom, zákonným zástupcom, vychovávateľom, kompasom pre životné hodnoty a vzory správania. Lebo poznáte ten príbeh o dieťati v autobuse… Sedí dieťa s mamou v autobuse a oproti nim starší pán. Dieťa húpe nohami až tak, že kope muža do nôh. Matka si to nevšíma a dieťa pritvrdzuje. Spolucestujúci, ktorý situáciu vidí, to nevydrží a pýta sa matky: „Prepáčte, ale vaše dieťa kope do tohto pána. Prečo mu nepoviete, aby s tým prestalo?“ A matka na to, lakonicky prehodí: „Viete, keď ono má voľnú výchovu.“ A na to si spolucestujúci vyberie z úst žuvačku, nalepí ju dieťaťu/matke do vlasov a povie: „Viete, aj ja som mal voľnú výchovu.“ A žuvačka sa z vlasov len tak ľahko nedostane…

Najviac odpovedí B

Ste obyčajný rodič, ktorému deti občas lezú na nervy. Nie ste z nich príliš paf, ale ani ich nepokladáte za následníkov Satana, ktorí vám prišli robiť peklo na zemi. Ľúbite svoje dieťa/deti. Ale ľúbite aj svoju duševnú príčetnosť a niekedy vám proste prasknú nervy. Viete byť láskavý, prísny aj nasratý. Presne toľko emócií, koľko má dúha farieb. A tak je to v poriadku, veď nechcete, aby vaše potomstvo videlo svet len cez ružové alebo čierne okuliare. Zlatá stredná cesta. Pre niekoho možno príliš obyčajná, ale vám to takto vyhovuje.

Najviac odpovedí C

Vaše potomstvo vám lezie na nervy. O tom niet pochýb. Ale snáď, ako sa píše na tričkách Kristíny Tormovej: Je to len obdobie. A aj vaše ratolesti alebo vy z toho skôr či neskôr vyrastiete. Dovtedy by to možno chcelo niekam vypadnúť bez detí, načerpať energiu, vyprázdniť pohár trpezlivosti, aby sa mohol znova začať plniť všetkými tými malými vecami, ktoré vás dokážu dostať do vývrtky. Alebo použite vývrtku. Na fľašu vína. Večer, keď uložíte potomkov spať. Vyložte nohy, zapnite telku a dýchajte. A možno si pri pohári rizlingu skúste spomenúť, aké dieťa ste boli vy. Lebo niekedy už krava zabudla, že bola teľaťom a v tom je celý problém. Ibaže by nie…

Nie je človek ako človek! A ani deti to neovplyvnia

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??) A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Doma sme si dali obed, malé leháro vo vreci (ako familiárne voláme náš tuli vak), potom Karol sotil sestru, ona sa rozplakala a mohli sme ísť do mesta na ďalšiu časť programu MDD. Tentoraz som miesto našla, čo zas nebolo príliš ťažké, lebo k miestu viedol dlhý rad ľudí (malá edukácia všeobecného charakteru: stojím v tom rade, pýtam si tú radu. Ďakujem). Postavili sme sa na jeho koniec súčasne s jednou štvorčlennou rodinkou. Tato, mama, dcéra a syn. Obaja o niečo starší od toho môjho. A tak si tam tak stojíme, kým neprídeme na rad. Karol si behá po tráve, nosí mi burinu k narodeninám, nachádza nových 5-minútových kamarátov, nepočúva ma, požičiava si skejtbord, pýta si skejtbord odo mňa, papá výživu, pije vodu a keď jeho sestra prestane považovať kočík za ideálnu formu úložného priestoru, rád si to tam s ňou vymení. Aj rodinka za nami si krátila čas. Rodičia si dali cigaretku, tato dvíhal deti a tie mu viseli z rúk. Alebo sa rozprávali medzi sebou. Aj o tom, pre koľko osôb je to zadarmo a ako a tak. Vravím, celý čas stáli v rade bok po boku s nami. A keď sme prišli takmer do cieľa, rozumej k pokladni vyhliadkovej veže, opýtali sa, či aj doprovod to teda má zadarmo, ako sa to písalo na stránke. Ale ako už vieme, nie všetko, čo sa píše na internete je pravda, respektíve, nie je to tak myslené, ako sa na prvý pohľad zdá (tu by som rada podotkla, že zo strany vyhliadkovej veže UFO došlo k miernemu zavádzaniu, keď nenapísali normálne, že deti do 15 rokov to majú s doprovodom zadarmo, doprovod platí 7,40 eura. Ale to by sa im do toho radu nepostavilo toľko ľudí, však áno. A keď už si vystáli rad, hádam to deťom nespravia, že ich hore nevezmú. Uznávam, dobrá kalkulácia. Ale podaktorí aj urobia).

20190601_170858

A tu sa vraciam k spomínanej rodinke. Keď zistili, že dospelí platia vstup, na päte sa otočili a odišli. Bez nejakého vysvetlenia deťom, že prečo tam nejdú a prečo stáli v rade a potom z neho odišli (možno prišlo neskôr, keď trebárs deti začali plakať, čo ja viem…). Áno, na jednej strane chápem, za výhľad na mesto to nie je málo peňazí, ale taká už je vysokohorská bratislavská prirážka. A teraz pointa, z konverzácie vyplynulo, že obaja rodičia už hore boli (nenačúvala som, ozaj sme stáli blízko pri sebe). Keď stáli v rade s deckami, predpokladám, že tie ešte nie. Plus bola hore skoro ozajstná Minnie a kočka čo kreslila na tvár nielen Spidermanov, pre dospelých nič moc, pre decká najlepšia zábava. Aspoň, čo som videla. Pre toho môjho bola. Prvýkrát si dal niečo namaľovať na tvár. Áno, bol to Spiderman a nie, nepozná to z telky. Ale ešte k tým rodičom, nechcem z nich robiť monštrá, len mi prišla nefér ich reakcia už takmer na konci cesty. A tiež po ich komentároch na rómsku matku, ktorá sa pravdepodobne predbehla a vzala asi 4 deti hore (možno nie všetky jej). Hneď mi napadlo, že po A) sa jeden z nich mohol ísť uistiť, že ako je to naozaj s tým vstupom a mohli ísť inam už oveľa skôr. Po B) si mohli odpustiť dve škatuľky cigariet a jeden z nich mohol s deckami vyjsť hore. Tak neviem, A alebo B? Možno Cé je správne…

Osvietilo ma! Už viem, prečo matky na materskej hlúpnu

Už som tu bola bývala spomínala, že s pamäťou matiek to nie je práve ružové (bez ohľadu na pohlavie a dominantnú farbu oblečenia dieťaťa). Ale ako dni plynú na mojej druhej materskej (zvyšok slovného spojenia nepíšem zámerne), zisťujem, že by som mala veci aktualizovať. Nebojte, nebudem sa opakovať, hoci, vieme svoje o Matke Múdrosti, ehm. Mám nové zistenia, budete prekvapení…

Kam sa podeli slová?

Moja pamäť sa scvrkla na básničky, pesničky a údaje z Karolovho života. Napríklad viem, ktorú hračku dostal od koho s takmer 100-percentnou presnosťou a veru, Karol nemá málo hračiek (už vidím, ako to môj zamestnávateľ po návrate medzi pracujúci plebs ocení… Možno mi za túto takmer až nadprirodzenú schopnosť zvýši aj plat). Okrem toho som sa naučila všetky mená dôležitých autíčok z rozprávky Autá počnúc McQueenom, končiac Brickom Yardleym. A verím, že sme neskončili, pretože v troch častiach je toľko áut, ktoré by ešte dieťa číslo jeden chcelo. Citujem: „To auto sa mi veľmi páči. Prosím kúpiť to auto!“ Skôr než sa rozplyniete, aký je zlatý, že pekne poprosí, treba podotknúť, že v troch z piatich podobných prípadov si slovko „prosím“ treba zameniť za „chcem“. Čo ešte? Ešte držím v hlave väčšinu viac či menej podstatných situácií, ktoré sa Karolovi za takmer tri roka života udiali. Aby som samozrejme mohla promptne reagovať, keď niektorú z nich bez akéhokoľvek varovania či zdanlivej logiky, vytiahne z rukáva a pamäti. „Išli sme vlakom do Galanty za Teuškom a Alickou,“ povie napríklad, keď stojíme v rade v obchode a nikde na obzore ani vlak, ani Teuško a vôbec žiadna Alicka. To sa mu to ale vyťahuje, keď má ešte plnú prdel, pardon hlavu, tých správnych neprepitých, vekom neochabnutých mozgových buniek. Pch. Ale čo by sme pre svoje deti nespravili?

Veď sme ochotné obetovať aj svoj (zdravý) rozum. Minule mi nenapadlo slovo operátor a nebyť manželovej mamy, syn by asi už nikdy nezistil, že tá firma s logom oranžovej kocky, ktorú on pozná pod názvom Orindž (píšem foneticky, lebo syn to pozná takto, tak nech je to jasné), je OPERÁTOR… Inokedy som sa zas pristihla, ako si v duchu gratulujem, že som dokončila vetu, v ktorej som použila jeden cudzí výraz – podotýkam obsahovo korektne. A čerešnička je, keď neviem, ani kto sa ako volá. Táňu doteraz zvyknem osloviť Kari, muža volám menom brata, brata menom muža, starkej vravím babka, babke starká, aspoň že Dominiku viem stále identifikovať (pozn. to som ja), aj keď… keby ma moja frustrácia z mena na základnej škole neprešla, dnes som pokojne mohla byť Zuzana. No ale späť k veci. V titulku tvrdím, že viem, prečo sa toto všetko a ešte omnoho viac deje. Áno, keď som minule o jednej nad ránom sedela pri synovej postieľke, osvietilo ma: Kvôli našim deťom! Ale pozor, ono to súvisí s prírodnými zákonmi. Ide totiž o zachovanie rovnováhy vo vesmíre. Deti naberajú denno-denne nové slová, spájajú ich do viet, príbehov. Ale čo na to vesmír? Veď toľko nových slov si nemôže len tak mirnigz-dirnigz (toto, keď niekto vie, ako napísať správne, rada sa nechám poučiť) plávať svetom. Niekde treba slová ubrať! A sme doma. Kto si to odserie? Zasa len chudera matka.

Operátor vs. P_ča

Nedávno, keď boli úspešne oblečené všetky dve z našich detí, sa mladšia ratolesť povracala na svoj milunký ružový sveter (milunký čítaj ironicky). Ja celá n a d š e n á, že ju môžem navliekať do niečoho iného, čo proste nejde obliecť na rôsolovité detské ručičky (drahé nematky a skoromatky, pre lepšiu predstavu, je to akoby ste sa snažili obliecť uvarené kuracie paprčky), som sa nezdržala komentára: „Do KELU.“ A Karol môj výrok upresnil a vyhodnotil ho ešte radikálnejšie. Vzápätí, ako som ja povedala svoje do „kelu“, ma Kari doplnil: „Do piči, do piči,“ skonštatoval bez citového zafarbenia či dôrazu na niektorú časť výpovede. Skôr, ako ma začnete v komentároch pranierovať, od nás to nemá. Povedzme, že poznám zdroj nákazy, ale nechám si ho pre seba. Navyše, keď sa na to pozriem pragmaticky, raz pôjde do škôlky a tam deti nosia rôznu slovnú zásobu z domu, tak prečo by aj on nemohol byť ten, ktorý poučí iné deti! Takže dajme tomu, že slovo na Pé je náhradou za môjho operátora. Napríklad. Alebo za hocijaké iné, ktoré darmo lovím teraz v pamäti.

Kvôli tomuto?

Niekedy ma ale vie vytočiť kvôli akým slovám z Karolovej slovnej zásoby sa ukracujem o tie svoje rokmi pestované výrazy. Napríklad „kaška“, rozumej kaša, „bábko“, po slovensky bábo, „rejngou“, a.k.a Kariho verzia anglického slova rainbow. Pričom všetky ovláda aj v pôvodnom znení, ale ho teší, keď sa rozčuľujem, že si robí srandu. Ale aspoň majú základ v reálnych slovách. No bežné sú aj rôzne nové slová, napríklad odpočuté z pesničiek. „Skapabos“, čo netuším čo je, ale zvykne povedať, že aj tato je skapabos, aj mama je skapabos, aj Táňa je skapabos, tak snáď nič zlé. Ďalej napríklad „salámovať“, znamená v skutočnosti zarámovať a slovo si osvojil vďaka Veckovej piesni Kúsky mňa. Dlho sme tiež rozmýšľali, čo je to „víma“, ale Žbirkova pieseň s textom „osloví ma,“ veľa vysvetlila. Prípadne výraz „gumaskér“, ktorý sa nachádza v piesni Adventure of a lifetime od Coldplay a Chris Martin to spieva ako „Beneath my skin“ a ďalšie perly, na ktoré si žiaľ skrz svojho stavu „čistej mysle“ nespomeniem.

Ale zas pribúda mu aj mnoho plnovýznamových slov, ktoré sa potom aj mne vďaka tomu, že ich používa, vracajú do hlavy. Aspoň na chvíľu. Za všetky spomeniem: teoretický, dôchodok, operovali, projekt, klimatizácia, vykorisťovať, nádej, vygoogliť, kilometer, študovať… Nie vždy síce dôjde aj k správnemu použitiu vo vete, ale aspoň je doma vždy čo vysvetľovať. A inokedy zas vysvetlí on nám: „Čajky nosia čaj ľuďom.“ A tak to má byť. Verím, že čašníci raz budú nosiť čaše, ale to slovo ešte neobjavil a ja nestratila…

PS: Tieto riadky venujem mojej manke Alžbete, pretože to už nikto nezistí, koľko slov pred XY rokmi obetovala pre mňa s bratom. A hlavne, nikto nemôže dať toľko slov dieťaťu, ako len matka môže dať dieťaťu (kým nejde do školy).

O tom, že rodičovská ne/dovolenka je poriadne na h*vno!

Deti som chcela a som šťastná, že dva zdravé a dravé exempláre doma máme. Ale už dávno nemám na očiach ružové okuliare o rodičovstve a na rovinu vám píšem, že je to na hovno. A poskytnem vám aj niekoľko pádnych argumentov. Nasledujúce riadky ale nie sú vhodné pre citlivé povahy.

Od dvoch čiarok po 100 plienok

Žena ociká test a objavia sa tam dve čiarky. Je šťastná prešťastná. Aspoň kým nezistí, že stolica už rozhodne nie je záležitosť každodenná a rozhodne nie bezproblémová. Neraz sa budúca matka musí uchýliť aj k farmaceutickým produktom, aby sa jej uľavilo. Vlákninu, mliečne produkty a stravu bohatú na ovocie a zeleninu niekedy musí doplniť o čípok (pozn. pre grammar nazi, viem, že správne je čapík, ale kto je bez viny, nech prvý hodí čípkom) či nebodaj dubovú kôru. Prejde deväť mesiacov a v pôrodnici si (neraz) po prvýkrát vyskúša klystír. Pre jednu úľava, pre druhú muky. Ale povie si, radšej nech to vyjde teraz ako potom… A potom vyjde malý zázrak, uzlík šťastia a najväčšia láska v jednom (prípadne v dvoch, troch, ak ide o dvojičky, trojičky, atď.). Matka ho v ideálnom prípade má na izbe, zoznamuje sa s ním na oddelení šestonedelia a prichádzajú lekári i sestričky. A pýtajú sa samé čudné otázky. Zaujíma ich nielen vaša stolica, ale aj vetry (nie tie severovýchodné za oknom) a zisťujú aj vylučovanie malého potomka. Chcú vedieť, či už malo „smolku“. V ideálnom prípade hneď matka vie, čo od nej chcú, v opačnom zisťuje, že nejde o nejakú malú smolu, nešťastie, ale o prvý bobek dieťatka. Podobnosť názvu s fyzikálnymi vlastnosťami smoly nie je náhodná. Ehm. Takže čerstvá matka túžobne čaká nielen na potomkovu smolku, ale aj svoj prvý popôrodný oný… Keď sa všetci zúčastnení na to vykakajú a zdravotnícky personál si to pozapisuje, môže ísť rodinka domov. Kadiť  a iné.

Bez/plienková komunikácia

A doma to je o hovne ešte viac. Pretože pri bábätku riešia rodičia, či je ho dostatok, ako často, aká konzistencia aj farba. Aróma je už iba bonusový produkt. Keď je stolice veľa, trpia bodyčka, pančušky aj plachty, pričom vlhčené utierky tečú potokom. Keď je jej zas málo, bolí bruško, lekárne jasajú. Rodič skúša dieťaťu uľaviť espumisanmi, probiotikami, baby calmami, olejčekmi, rektálnymi rúrkami, aby ho doma všetkým na striedačku nadopoval a modlil sa, aby konečne uvidel horčicový okraj plienky. A tá radosť, keď to bábo zvládne je skoro taká veľká  ako z dieťaťa samotného. Obľúbeným spoločníkom dieťaťa sú koliky. Tu by som rada podotkla, že hoci sa v kuloároch vraví, že to majú IBA chlapci, mám jasné dôkazy, že sa nájdu aj výnimky ženského pohlavia. Takže, ak máte doma dievčatko s kolikami a niekto sa vás neveriacky opýta: „A naozaj sú to koliky? Veď to majú iba chlapci.“ Pokojne dotyčného pošlite do otvoru, z ktorého vášmu decku deň predtým trčala rektálna rúrka. Jaj a ešte upozornenie pre niektoré farmaceutky v lekárni – poznámky typu: „To nie je kolika, to má malé z vášho mlieka,“ si nechajte pre svoje dobré kamarátky, ktoré vás môžu bez problémov poslať do spomenutého otvoru. Ďakujem.

K bezplienkovej verzii vyprázdňovania sa neviem vyjadriť, lebo ho nepraktizujem. Aj by som to možno skúsila a odbremenila našu prírodu od znečistenia (na moju obhajobu, používam aspoň eko verziu jednorazových plienok), ale ja som ani pri jednom z mojich dvoch detí nevedela nikdy, kedy sa chystajú kakať. Pri Karolovi som pozorovaním rozoznala aspoň cikanie, ale aj to až jeho záverečnú fázu, pri ktorej ho tak sympaticky striaslo. Pri Táni nevidím ani to! A kakanie často spozorujem, až keď ma na to sama upozorní zvýšeným hlasovým prejavom. Uvedomujem si, že ide o zlyhanie z mojej strany, ale dávam tu čestné slovo, že sa budem snažiť vplývať na Táninu energiu samostatnosti, aby sa čím skôr začala pýtať na záchod. Ktovie, možno ju aj Karol inšpiruje, veď už bol dobrým príkladom jednému mladšiemu kamošovi. Pozdravujeme Martinka.

Záchodové tajomstvá

Aj matka to má po pôrode so stolicou na hovno. Okrem iného si musí nastaviť trávenie, aby sa pýtalo v časoch, keď bábo spí. Neskôr je to už ale jedno. Pretože dieťa začne mame na záchode robiť spoločnosť (viem, že ide o najviac otrepaný fakt, ale práve preto ho nemožno opomenúť). A keď vám do toho začne aj kecať, máte „vystaráno“. „Prečo nemá mama pipíka?“ „Môžem pozrieť bobek?“ „Prečo je bobek hnedý?“ „Môžem si dať maškrtu?“ Posledná otázka je indiferentná, ale decko presne vie, že matka je v slabej chvíli a pristúpi na túto cukrovú vydieračku, v ktorej vymení lízatko za chvíľku súkromia. „HOCIČO decko zlaté, len ma nechaj vys… vysúkať eso z rukáva… Ehm.“ Záchodové tajomstvá má ale pre matku nachystané aj potomstvo. Hlavne, keď už aktívne participuje na prvých pokusoch života bez plienok. Napríklad pre vás zostane záhadou, kedy sa stihol pokakať do slipkov, keď ešte pred chvíľou sedel na nočníku. A iné.

A nezlepší sa to, ani keď už nebude treba slipy vytriasať. Deti skúšajú. Skúšajú si utrieť zadok samy toaletným papierom, ktorým ozdobia celú kúpeľňu. Skúšajú chytiť bobek. Počula som aj o takých, ktoré skúšajú, či sa dá bobkom maľovať na stenu. Najlepší je ale adrenalín v začiatkoch bezplienkovej komunikácie v teréne. Či povie zavčasu, či to nepovie v dlhom rade pred pokladňou, či to vôbec povie, či „hadica“ poleje mravčeky dostatočne ďaleko od jeho nohavíc. A iné. Ale kým vieme, kto sa vykakal krtkovi na hlavu, všetko dobre dopadne! Či?

Screenshot_20190205-005759_Gallery.jpg

6 dôvodov prečo sa aj matky MUSIA socializovať!

Hovorí sa, že keď sa vám narodí dieťa, už nikdy nebudete sama. Pravda. Ani v kúpeľni, ani na záchode. Ale nie je spoločnosť ako spoločnosť. Hoci ma neskutočne baví každý deň odpovedať na 1348 otázok „PREČO“ (a to som dúfala, že Karol si túto fázu nahradí vlastnou otázkou OD ČOHO, nakoniec mu asi prišla nepostačujúca a prišlo aj na ono 5-písmenové slovo), občas to chce aj otázky typu: „A u vás to bolo ako? Aj vám to robieva/l?“ Preto milé matky na rodičovskej nedovolenke, socializujte sa! Včera bolo neskoro… Ak ste mamina, ktorá popri deťoch do 3 rokov pracuje inde ako doma za počítačom, máte o starosť menej. Vy ostatné, ak vám môj vyargumentovaný úvod nestačil, prinášam ďalšie dôvody!

Slovná zásoba

Nepôjdem okolo horúcej kaše, matky môžu mať problém so slovnou zásobou. Darmo denne čítate množstvo beletrie a spievate veľa piesní, sú slová, ktoré v bežné dni pri dieťati nepotrebujete. Nehovoriac o fáze potomka bababa, gugugu a pffffff. Tam končí všetka sranda. Konverzácia s manželom alebo inými rodinnými príslušníkmi sa stáva ú t r ž k o v i t o u, lebo si dávate pauzu, kým prídete na správne slovo, respektíve aspoň na nejaké slovo. A práve socializácia vám v tomto smere môže vypomôcť. Iní ľudia prídu a rozprávajú a používajú množstvo krásnych slov, ktoré ste už dávno nepočuli. Teraz sa pýtate: „Dobre, ale čo ak sa socializujem iba s inými matkami?“ Nebojte sa, ani iné matky vám nie sú na škodu. Pretože, po prvé – majú dieťa v inom štádiu vývinu a po druhé – ostali im v memórii iné slová ako vám, takže sa môžete vzájomne dopĺňať. Jáj a ešte môžete hovoriť v súvetiach tak komplikovaných (pretože vám deti v priebehu jednej vety aspoň 5-krát narušia tok myšlienok), že to iba iná matka pochopí, hoci už hovorený text nedáva žiaden logický zmysel.20180823_185121

Deti a ich kamaráti

Deti sú individualisti. Hračky, knižky, kuchynské náčinie, mydlá, zubné pasty, papuče, odevy sú ich. Keď im to práve vyhovuje. A najviac im to vyhovuje, keď príde návšteva s inými deťmi. Vek a pohlavie návštevnej ratolesti väčšinou nehrajú rolu. Aj keď u Karola to v zárodkoch jeho osobnej socializácie na ihriskách vyzeralo, že dievčatá nebudú mať problém. Raz sa hral v pieskovisku a o čosi staršie dievčatko  prišlo k nemu, vzalo mu lopatku z ruky a išlo sa s ňou hrať. Už som čakala hysterický výstup, keď tu zrazu nič. Nechal dievčatko, nech sa pohrá s jeho lopatkou. Napriek mierne násilnému aktu, som bola rada, že sa incident udial bez zbytočných výlevov. Ale veru, jedna lastovička leto nerobí  a realita všedných dní ukázala, že môj prvorodený zatiaľ džentlmen nie je. Ale hovorím si, že práve tréning robí majstra, či? Preto má Karol veľa kamarátov aj kamarátok: Alicku, Teuška, Alexa, Riška, Leušku, Viktorka, Leona, Martinka či najnovšie Lujzu. Väčšinou však zatiaľ ide takpovediac o „papierovo silnejších“ kamarátov, pretože v skutočnosti dochádza k častým kolíziám. Ale ako správne matky to s ich kamarátstvom nevzdávame.20190116_103204

Nielen kojacia podporná skupina

Dnes sa často matky stretávajú na rozličných dojčiacich podporných skupinách a ja si robím s kamoškami naladenými na podobnú vlnovú dĺžku, vlastné. Priznávam, že na regulérne organizovanej skupine som doposiaľ nebola. Vystačím si so súkromnými. Výhodou tých mojich je, že si nemusíme dávať servítku pred ústa a bez problémov a hanby rozobrať všetko, s čím sa na rodičovskej nedovolenke stretávame. Aj keď treba povedať, že u mnohých matiek akékoľvek stopy hanby zostali kdesi na pôrodnej sále, najneskôr na šestonedelí. Keď vaše útroby a prvé pokusy nakŕmiť potomka vidí polovica gynekologického oddelenia, už ste viac otrlé. Ale pozor, napriek všetkému, by ste na nejaké hranice nemuseli zabúdať. Napríklad, ak stretnete v električke inú matku s kočíkom, ktorú vidíte prvýkrát, nemusí hneď vedieť o vašich prvotných problémoch s kojením a prisávaním, ostatní cestujúci si pravdepodobne nekupovali lístok s tým, že ako bonus dostanú lekciu z laktácie. Ale späť k téme. Socializácia s inými matkami je neraz kľúčová na prežitie jedinca (-v tomto prípade matky). Tipy a triky, recepty, kruhy pod očami aj uistenia, že nie ste najhoršia matka na svete sú neraz lepšie ako pohár vína (neľakajte sa, vravím neraz, nie zakaždým!). A ruku na srdce, aj keď vieme, že porovnávanie detí je zbytočné asi ako ponúkať bravčový rezeň Bukovskému, občas dobre padne vidieť, že váš lásky kvet je v niečom lepší ako jeho rovesník. Inokedy zas nie.

Ne/upratovanie

Ďalším dôvodom je, že ak čakáte návštevu, snažíte sa svoj príbytok ukázať v lepšom svetle. Preto návštevám a upratovaniu zdar. Samozrejme sú aj také návštevy, pri ktorých sa neunúvate vytiahnuť vysávač zo skrine, prípadne také, ktoré vám pri luxovaní podajú pomocnú ruku. Ale tak to má byť. Ideálne rozvrhnutie návštev by mohlo byť nasledovné:  v deň najväčšieho poriadku si dohodnete ľudí, na ktorých chcete spraviť najväčší dojem, na ďalší deň takých, čo vás poznajú dlhšie. Pri oboch typoch sa samozrejme ospravedlníte, že ste nestihli poriadne upratať, aj keď je očividné, že ste do noci leštili zrkadlá. Čím dlhšie nemáte utretý prach, tým bližších kamarátov si môžete zavolať. Na záver zostávajú najskalnejší, ktorí vám v trápení pomôžu (samozrejme rodina sa vymyká väčšine pravidiel, má vlastné!). Ak máte doma stále upratané a obedujete z čínskeho porcelánu, prepáčte, že ste tento odsek vôbec museli vidieť. A nasledujúci rovno preskočte.

 Hygiena

Ono, nechcem, aby ste si mysleli, že som humusáčka, ale poviem pravdu, niekedy si umyjem zuby len ústnou vodou alebo žuvačkou (snáď to nečíta môj zubár). Hold, sú dni, kedy zabudnem, nestihnem alebo to nie je priam fyzikálne možné. Podobne je to žiaľ aj s vlasmi, ale dnes je wet/greasy look stále trendy, či? Zvyšok tela sa snažím udržiavať v bdelosti každý deň, ale moje nohy by sa pokojne mohli zúčastniť hnutia za chlpatý január, či aký mesiac to teraz dávajú po celom svete ženy s chlpatými pazuchami do hashtagov. Ale prečo o chlpoch a nepeknom dychu teraz píšem? Jednoduché vysvetlenie. Keď čakáte návštevu, dáte svoju telesnú schránku aspoň trochu do poriadku, lebo možno aj nejakú fotku švacnete na sociálne siete, tak nech vyzeráte fresh aspoň tam. A socializácia vám ako bonus môže upratať v hlavičke. Takže máte vybavenú aj psychohygienu.

Kto s kým, kde, čo robili

Spomínate si ešte na hru spred éry mobilov? Stačil na to hárok papiera, „pár přátel“, písacie potreby a schopnosť zohýbať papiere tak, aby nebolo vidieť, čo napísal dotyčný pred vami. A vyšli z toho skvosty typu: Upratovačka s Ibim Maigom na Madagaskare sadili repu. A iné. A práve veľa „a iné“ sa môžete vďaka socializácii dozvedieť. Vy možno nestíhate sledovať spoločensko-politicko-globálno-regionálne dianie, ale vaša návšteva môže byť zorientovaná. A nemusia to byť iba kamaráti, ktorí sa cestou plienok, mlieka a príkrmov ešte nevybrali. Lebo aj tu platí niečo podobné ako pri slovnej zásobe iných matiek.  A hlavne, nemusí ísť o terno správu o Rytmusovom prvom Prince of Pop, stačí pikoška o tehotnej bývalej spolužiačke, ženatom kolegovi či kamarátkinej novej profesionálnej výzve. Bohužiaľ, niekedy sa nedozviete NIČ, pretože buď rozprávate iba VY o materských zážitkoch a rádoby vtipných skúsenostiach, alebo ani nestihnete poriadne rozvinúť debatu. Dieťa vám totiž ukradne návštevu do jeho izby, prípadne sa celý čas aktívne zapája do diskusie, až to nakoniec vzdáte. Ale rozhodne to nevzdávajte s pokusmi o socializáciu, aj keď ju niekedy logistika a putujúce choroby komplikujú. Tých pár hodín (skoro vždy) stojí za to.

Ste už dostatočne diagnóza Matka? Tento KVÍZ odhalí viac, ako chcete

Aj vy už máte dosť kvízov, v ktorých ste ako Sokrates, viete, že nič neviete?! Aj vy si hovoríte pri otázkach, toto som už niekde počula, ale tá hmla v hlave je silnejšia? Aj vás už dostal kvíz na úplne banálnu otázku? Tak je čas spraviť si kvíz, ktorý odhalí holú pravdu. Nie ste hlúpa, máte len špeciálnu diagnózu! Diagnóza Matka ešte asi nie je definovaná v encyklopédiách, ale MY vieme svoje. A preto, toto je prvý zo série špeciálnych kvízov, ktoré odhalia, ako veľmi hlboko ste už v r… rodičovstve zahrabané. Úvodný kvíz mapuje prvé tri mesiace s dieťaťom. Je vhodný pre matky aj nematky, pre otcov aj neotcov, veď neuškodí si overiť, ako na tom ste.

(Pozn. Tento kvíz vznikol na môj popud po tom, čo ma bratm pozval zahrať si kvíz skrz nemenovanej sociálnej siete, aby som zistila, že aj to málo, čo v tej hlave bolo, z nej vyprchalo ako bublinky zo silvestrovského sektu. Ako som odpovedala na záludné otázky typu, ako sa volal Bruce Willis vo filme Smrtonosná pasca, som si v duchu vravela, že keby tam boli otázky z oblasti materstva, bola by som na tom 100-krát lepšie, ibaže by nie!).
Pripravte si papier a písaciu potrebu, toto nie je jeden z tých moderných kvízov, kde sa vám hneď vyzelenia okienka a vybehnú štatistiky. Ale z a r u č e n e ide o odborné otázky a ešte odbornejšie vyhodnotenie…

KVÍZ (pozor, pri jednej otázke sú správne 2 odpovede, muhaha)

1. Koľko týždňov trvá štandardné tehotenstvo?
a, 40
b, 37
c, 52

2. Ako dlho trvá šestonedelie?
a, 600 dní
b, 6 týždňov
c, 6 mesiacov

3. Čo je to kolostrum?
a, prvá tekutina matkinej mliečnej žľazy
b, mledzivo
c, zhromaždenie matiek

4. Akú hodnotu má mať ideálne Apgar skóre?
a, 1
b, 5
c, 10

5. Čo nazývame smolkou?
a, malú smolu
b, prvú stolicu novorodenca
c, výtok z oka novorodenca

6. Ako sa nazýva rozostup priamych brušných svalov, ktorý sa často objavuje u matiek po pôrode?
a, diastáza
b, dialýza
c, linea alba

7. Čo sa pri zdravých novorodencoch zvykne označovať ako kýpeť?
a, zvyšok placenty
b, prvé nechty
c, zvyšok pupočnej šnúry

8. Načo slúži rektálna rúrka?
a, na kontrolu stolice dieťaťa
b, na pomoc pri zastavených vetroch dieťaťa
c, na prevenciu zlatej žily u dieťaťa

9. Aká vakcína sa podáva dieťaťu v treťom mesiaci života (ak ho matky vezmú k lekárke)?
a, hexavalentná vakcína
b, MMR vakcína
c, pneumokoková vakcína

10. Ktoré dva vitamíny sa podávajú novorodencom?
a, D a K
b, D a B
C, D a C

VYHODNOTENIE

(ɐ ˙10 ‘ɐ ˙9 ‘q ˙8 ‘ɔ ˙7 ‘ɐ ˙6 ‘q ˙5 ‘ɔ ˙4 ‘q ‘ɐ ˙3 q ˙2 ‘ɐ ˙1 :ǝpǝʌodpo ǝuʌɐɹds)

0-1 správna odpoveď

Milé od vás, že ste si spravili tento kvíz, ale verím, že ste to mysleli čisto ako recesiu. Lebo ak sa s týmto počtom odpovedí chystáte, alebo nebodaj nejaké dieťa máte, verím, že na to nie ste sami. Potrebujete pomoc! Je síce pravda, čo Joey hovoril v Priateľoch, že dieťa je malé a že sa dá v prípade potreby hocikde položiť, ale nie je to s mini ľuďmi zas úplne easy. Na druhej strane, ako vravieva manželova mama: Deti prežijú skoro všetko! Ale priatelia, budete to riskovať? A mimochodom, možno by nezaškodilo trochu si preopakovať pár učív z biológie, just in case.

2-4 správne odpovede

Okej. Niekam sa blížime. Ak ste práve zistili, že z vás budú rodičia, nemáte problém, vedomostné nedostatky doladíte v nasledujúcich deviatich mesiacoch (plus mínus, podľa toho, ako veľa času uplynulo od oplodnenia vajíčka spermiou – nemáte začo, tento poznatok je bonus). Naproti tomu nedostatky odvahy, pripravenosti, istoty už nedoladíte nikdy, ale zato sa to pekne vyrovná s nedostatkom spánku, času a socializácie. Ale pozor, ak už doma nejaké radostné detiská máte, možno by ste sa mali na ne z času na čas lepšie pozrieť, viete, pre istotu. Či sú v poriadku. Lebo možno kde tu zabudnete na vitamín alebo proste neviete, čo z vášho dieťaťa opadáva. A nezabudnite, rodičovstvo je nákazlivé, určite nájdete v prípade potreby správneho priateľa na telefóne (ideálne takého, ktorému vyšlo v tomto kvíze viac bodov ako vám). V každom prípade by som sa u vás vyhla diskusiám na známom portáli s farebným kopytníkom.

5-7 správnych odpovedí

Gratulujem. Myslím, že ste ako tak pripravení na rodičovstvo. Respektíve už ste priemernými rodičmi. Nič príliš neriešite, ale ani nie ste úplne mimo, ak zavítate s dieťaťom do poradne k detskej lekárke. Neviete síce úplne presne čo a prečo sa deje, ale zato ani zbytočne nedramatizujete a nerobíte predčasnú paniku. Ale skôr, ako sa začnete poklepkávať po pleci, ako dobre ste si viedli, UPOZORNENIE! Postupom času môže táto priemernosť nabrať na obrátkach. Napríklad s vyšším počtom detí. Lebo pri každom ďalšom dieťati riešite toho o psí chlp v detských ústach menej. Takže, ak ste mali teraz 5 bodov, o dva roky môžete klesnúť na 3. Radím vám, prečítajte si aj predošlý odstavec. Preventívne.

8-11 správnych odpovedí

Áno, dali ste to! Ste oficiálne diagnóza Matka. Máte vedomosti a nebojíte sa ich použiť. ALE! Nie vždy je všetko iba o správnych odpovediach, však áno. A niekedy ich ľudia ani nechcú počuť. Napríklad, ak nepoložili žiadnu otázku. Nuž, niekto to už musel povedať! Ak si od vás ľudia nepýtajú radu, tak im ju nedávate. Mrzí ma, že práve z kvízu ste sa to museli dozvedieť, ale asi ste v škole nedávali na etike pozor. Samozrejme česť výnimkám. Sú aj rodičia, ktorí síce vedia, ale poznajú nepísané pravidlo, že mlčať je zlato. V každom prípade vám želám ešte veľa správnych odpovedí aj rozhodnotí, pretože bude húř (posledné dve slová čítajte s českým akcentom).

Matka je vlastne párty girl! Neklamem, mám dôkazy

Silvester máme úspešne za sebou, starý rok sme odprevadili s manželom, ako sa sluší a patrí. Najskôr sme uspali deti, potom zapli Netflix, vypili jedného Huberta a šli spať aj my. Každý k svojmu dieťaťu (iste chápete)… Pôvodne som chcela k poslednému dňu roka napísať viac, ale keďže je už 4. január, čo bolo vlani, je minulosťou. A hlavne si už pondelok ani veľmi nepamätám. Prečo? Pretože matky sú vlastne párty girls!

Párty all night, all day

Je to tak, matky sa vlastne pri deťoch počas rodičovskej ne/dovolenky vracajú do svojich bujarých mladíckych rokov, kedy bol svet gombička a párty mohla začať aj v utorok (ak vám vtedy končil školský týždeň). V prípade, ak matka pred pôrodmi nikdy poriadnu akciu nezažila, aspoň približne vie, čo zameškala. Príznaky sú u jednotlivých matiek rôzne, ale každá si rozhodne vyberie to svoje.

Spánok. Och áno. Chodíte znova spávať o tretej (čas je relatívny, môžete si tam predstaviť ľubovoľné číslo od 0 do 6), ak vôbec, pričom ráno nedospávate celé doobedie prebdenú noc, takže pokojne môžu nastať podobné stavy ako po opici. Mátožne sa presúvate zo spálne, do detskej, odtiaľ do kúpeľne, na záchod, do kuchyne, späť na záchod (pre zmenu treba ísť decku), zohnete sa utrieť zadok, či grcku z tej peknej drevenej podlahy, prudko vstanete, zatočí sa vám hlava a hneď sú spomienky späť. Apropó grcky sú pripomienkou samou o sebe.

Grcky. Možno ste kedysi iba držali vlasy kamoške pri dávení, možno ich držali vám, možno sa vám to nikdy nestalo, ale možno ste raz odprevádzali kamošku domov po blbej situácii, dali jej u nej doma lavór, nech môže grcať aj mimo záchod, lebo ten už bol označkovaný zvyškami jej vegetariánskeho obeda. A kým ste likvidovali stopy tam, ona produkty z lavóra vyliala na koberec… A strih, o pár rokov máte na pleci ďalšiu takú kamošku. Máte čo robiť, aby ste po nej zahladzovali stopy na gauči, na posteli, na oblečení, na zemi, na krku. A to pila iba mlieko!

Exhibicionizmus. Aj tu sa situácie líšia od prípadu k prípadu, ale hej, stalo sa nejednej z nás, že na nejakej diskotéke (ešte sa tomu tak hovorí??) sem tam vykukla podprda, gaťky či nedajbože viac. O odvážnych striptízových typoch sa ani nejdem rozpitvávať. A opäť, prejde pár rokov, narastie brucho, ktoré si tiež rady zvečníme odhalené a keď je potomok vonku, neváhame otŕčať prsia, hocikedy to dieťa vyžaduje. Niektoré iba pred rodinou a známymi v domácom prostredí, iné aj pred obecenstvom v reštikách, parkoch, vlakoch. Nejdem to hodnotiť, každé prso má nárok na kus slobody a je na jeho majiteľke, koľko mu ho dopraje.

Doplnky. Aby všetko pekne ladilo, to mnohé z matiek kedysi pred deťmi riešili. A ladí aj teraz. Veď matka a jej prívesky sa k sebe vždy perfektne hodia a je jedno či sa prívesky podobajú skôr na tata, mamu, alebo starých rodičov. Matke pristanú vždy. Ona síce niekedy (veľmi ) rada ide von aj bez nich, dobre vie, že s nimi je krajšia. (Len pre istotu, príveskami som myslela deti. Ale nepochybujem o vašom dôvtipe, to len, ak by ste tento rádoby blog čítali po ťažkej „párty“ noci).

Jedlo. Dala som medzi časťou o grckách dva odseky, tak verím, že môžem spomenúť aj jedlo už. Čo najlepšie chutí po párty? Raňajky šampiónov – Ibalgin a šumák. Neskôr keď to žalúdok dovolí, pridáte k tomu kolu a ideálne nejaký junk food (u mňa vyhrával „smažáčik“ a hamburgery alebo bageta, ale nie čerstvá z okienka, najlepšie z benzínky). A svojím spôsobom je to podobné, aj keď ste s deťmi. Káva, čaj – zásadne studené, k tomu nejaké zvyšky, ktoré ponachádzate po byte a máte menučko ako lusk. Na svoju obhajobu musím povedať, že doma varím, len nie vždy stihnem, čo som si navarila, aj zjesť.

Nie tak úplne párty

Samozrejme, podobnosť s víkendovým vyhadzovom z kopýtka je čisto náhodná a líši sa v zásadných drobnostiach. Tak napríklad, prebdených nocí sa do víkendu veľa nezmestí, spravidla sú dve, zato do jednej rodičovskej ne/dovolenky ich vopcháte hocikoľko. Preto v čase párty veku nemáte také kruhy pod očami, ako keď nespíte z detí. Ani ten mejkap nie je až taký chrumkavý, ako keď máte čas dve hodiny si ho gebriť na tvár (česť výnimkám, ktoré nemali kruté dozvuky puberty a ešte im aj obočie pekné narástlo) a o outfitoch sa už ani nejdem baviť. Iný je aj výber hitov, ktoré vás na párty sprevádzajú. (Ale koľko Jarošov decku do troch rokov pustíte ešte viete ovplyvniť. Napríklad tak, že mu ich nepustíte vôbec…) A hlavne, po tejto niekoľko rokov trvajúcej párty sa nebudete za seba hanbiť, lebo ste do toho dali všetko, len nech z nej vzíde fajný mini človek, aby vám ho v škôlke iné deti do… docibrili do dokonalosti.

Vianočné mystérium alebo Ako sme prežili sviatky s dvoma deťmi!

Aká by som to bola dvojmatka, keby som si nezapindala na uplynulé dni. Skôr, ako ma ukameňujete za dehonestovanie týchto najkrajších dní roka, čítajte ďalej.

Stihla vs. No a čo

Moja mama vravieva, že byt má slúžiť mne a nie ja bytu. A musím povedať, že si túto múdrosť pri dvoch deťoch stále viac beriem za svoju. A pred sviatkami to platilo dvojnásobne. Vianoce som toho roku poňala dosť lowcostovo, nie v zmysle darčekov, ale chystania vianočnej atmosféry v podobe umytých okien, napečených koláčikov a podobných srandičiek, ktoré som odignorovala. Ale kde tu sa vyskytol aj vianočný zázrak. Tak napríklad vianočný stromček sme mali už 9. decembra. Bolo to síce preto, že sme absolvovali vianočné fotenie doma a aspoň niečo malo onen sviatok pripomínať. Ale dôležitý je výsledok. Ostatné vianočné dekorácie som pripravila 19. decembra na počesť kamarátok z bývalej práce a tu prichádza aj prvý vianočný zázrak. Zuzka mi napiekla medovníky. Veľa medovníkov. Veľa ich síce do štedrého dňa nevydržalo, ale boli vynikajúce. Pár pozostatkov som využila na ozdobu vianočnej ovocnej tabule. Za ďalší vianočný zázrak považujem, že sme s Karim dokázali vyrobiť niekoľko vianočných ozdôb. O ich umeleckej hodnote pomlčím, povedzme len, že Karol asi zdedí umelecké vlohy po maminke… Ale na druhej strane, vďaka bohu za moderné vymoženosti, pretože dnes robia naozaj krásne nálepky. Okrem toho sa mi podarilo zabaliť cca 26 kusov darčekov. Zostala som síce kvôli tomu hore dvakrát do štvrť na dve, ale predĺžila som si to vlastným pričinením, lebo som na baliaci papier dorábala ligotavé venovania… (Len poviem, že glitre a Vianoce rozhodne patria k sebe.)20181224_011604

Na Štedrý deň som síce nemala umyté ani tie okná, ani som v ten deň neumyla dlážku, zato som stihla pozrieť Pelíšky a s Karolom rozprávku o Lietadlách a nechať sa asi 8-krát ogrcať našou benjamínkou. Na večeru som vypražila krásnu kapru – akoby Karol povedal, všetci sme sa dali do poriadku (ja som si dokonca umyla vlasy. Karol mi dovolil, nevrešťal, ešte mi aj pomohol s fénovaním. Robí pokroky ten chlapec, možno raz príde deň, keď budem môcť ísť niekam bez plaču. Jeho myslím). Počas sviatočnej večere si síce Karol skoro grcol Vineu a ja som druhý chod jedla s ceckom von, lebo sa aj Táňa chcela zapojiť do stolovania, ale naše prvé Vianoce ako štvorčlenná rodina hodnotím pozitívne. A to nechýbal ani Karolov povestný hysterický záchvat. Večer sme si s drahým dopriali aj našu vianočnú klasiku Love actually, akurát som počas filmu nechtiac dvakrát zaspala (všetko je raz prvýkrát).

Darčeky a to ostatné

Jedna vec sa rozhodne zmenila oproti vlaňajšku. Časový manažment. Ak som si myslela, že s jedným Karolom nič poriadne nestíhame, tak ak k tomu pridáme ešte jednu Táňu, je to ešte more fun. Ale polhodinové meškanie na rodinný obed je niečo ako akademická štvrťhodinka, takže našťastie Ježisko stihol prísť všade, kde bolo potrebné. Postupne sa už Karol ani nezdržiaval zbytočnými zdvorilostnými formulkami a rovno sa odprevadil k stromčeku. A hoci nevie čítať (viem, viem, čo som to za mater…), nejako šiestym zmyslom vždy uhádol, ktorý dar mu v tej ktorej domácnosti Ježisko nechal. A s pribúdajúcim vekom už naberá aj potrebné rozbaľovacie schopnosti. Kým prvé Vianoce jeho vianočné video vyzerá veľmi rozpačito, lebo iba stojí pri krabici a v podstate sa iba díva na obrázok snehuliaka, ktorý mu tam mama nakreslila, toho roku, trhal, otváral, skúmal všetko, čo mu prišlo do cesty. Ale aby som nepísala len o dieťati číslo jeden. Táňa si Vianoce užila so všetkou parádou… Ááá, čo to trepem, netušila, čo sa deje, povedala by som, že sa na to z vysoka vysrala, ale to by bola lož, lebo dievča nemalo stolicu 5 dní. Aspoň sa na to vyprdla, keď už nič iné a mňa bavilo otvárať darčeky aj za ňu (áno, mám rada darčeky. Áno, mám 32… No a čo).         20181225_201957

Ale nebolo to samozrejme iba o darčekoch. Veľa sme aj jedli. Všetci spolu, každý zvlášť, postojačky, posediačky, počas pozerania televízie, počas hrania sa s novými hračkami, či len tak z dlhej chvíle. Ale ja sa môžem vyhovárať aspoň na kojenie. Či? Každopádne som rada, že napriek tomu, že som doma nerobila majonézový šalát, ušiel sa mi hneď na troch miestach. Mám aj vlastný rebríček, ale prezradím len víťaza… Maminkin, ako inak. Och, dúfam, že raz vyhrám podobnú súťaž aj u mojich detí (som len TROCHU súťaživá a množstvom alkoholu sa môj stav zhoršuje, ale zas ako matka sa k veľkým objemom alkoholu práve nedostávam…).

A aby som nezabudla. Jedna bezdetná blogerka napísala na Instagram niečo v kontexte, že počas Vianoc konečne odložila mobil a stihla dokončiť nestíhance, bola len v pyžame a mala pokoj. Som si to prečítala a predstavila som si, aké by to asi bolo. Mať pokoj, spať do desiatej, stihnúť resty z celého roka, pozerať všetky obľúbené vianočné rozprávky bez toho, aby ich niekto stále prerušil otázkami Prečo? alebo grckami na plece, neriešiť, či sú všetky deti najedené, prezlečené, dýchajúce, či mi zase netečie mlieko na čerstvo vypratý odev a viete čo, so všetkým pátosom, nemenila by som. Síce som si tieto Vianoce veľmi neoddýchla, lebo som sa dvakrát pristihla, že som zaspala pri dieťati, ktoré ma ohlásilo od večernej chvíľky televízie (raz som sa ani nestihla odlíčiť a to už v mojom veku ozaj nie je rozumné). Boli to najkrajšie Vianoce doteraz (a to som v troch rokoch dostala od Ježiša môj prvý vlastný bicykel). Už sa teším na budúci rok.

Zistenie dňa: Existuje život pred hanbou! Takto vyzerá v praxi

O hanbe vieme toho viac. Už staré matere vravievali: „Kto sa hanbí, má prázdne gamby.“ „Bez hanby, nie sú koláče,“ pardon, to je inak, hanbím sa ako pes, že som sa pomýlila. Ani oči si nevidím, ako sa hanbím. Nečudovala by som sa, keby ste povedali: „Hanba ti na hlavu.“ Nuž ale, človek je tvor omylný a za niektoré tie omyly sa potom aj hanbíme. Alebo sme vyslovene hanblivé typy. Ale odkedy sa hanbíme? Nechcem počuť letopočet, že už za Samovej ríše boli zmienky o hanblivosti bežným javom. Skôr ma zaujíma, kedy nastane u človeka zlom, že sa začne hanbiť za veci. Pretože deti sa nehanbia… Ó, veruže nie.

Ukáže aj poľúbi

Hoci už sem-tam u Kariho vidno prvé náznaky hanblivosti, najčastejšie pred preňho cudzími ľuďmi, viac u človečenstva mužského pohlavia, ktorí navyše prídu bez úplatku. ALE, keď sa oťuká, hneď je hanba fuč a nastupuje špásovný Karol. Takýto syn potom prechádza do úplne opačnej polohy k návšteve. Začne sa predvádzať, neraz dokonca nie metaforicky. Ukázať jazyk, pupok či samotného pipíka, mu nerobí žiaden problém. Okrem toho, sa rád pochváli hračkami a keď mu je návšteva obzvlášť sympatická, zlanári ju do svojej izby a je koniec matkinej socializácii. Pretože kým tá kojí na gauči v obývačke, návšteva leží u syna v izbe na zemi a hrá sa na McQueena. Mimochodom, ďakujem za také návštevy (veď vy viete…). Nehanblivosť ale pokračuje aj za dverami bytu.
_MG_5718
Vonku svoju nehanblivosť prezentuje už na konci chodníka vedúceho z našej bytovky, kde v lokálnom podniku vždy pekne nahlas pozdraví, bez ohľadu na to, či tam sedí sused alebo niekto neznámy. Ak máme šťastie o kúsok ďalej stretneme nejakého psíčkara. A keďže vieme, že nie každý pes, respektíve majiteľ, má rád deti, naučili sme naše staršie dieťa, že sa treba spýtať: „Dobrý deň, môžeš pohladkať?“ Väčšinou môže, takže nehanblivá konverzácia pokračuje: „Ako sa volá havo?“ Prípadne: „Ako sa volá teta?“ Keď nazbierame dostatok informácií a psích chlpov, môžeme ísť ďalej. A tu koho nestretneme? Ďalších cudzích ľudí, tentoraz s deckom. Podotýkam, Karol nie je iba nehanblivý, je aj dosť prítulný, pokiaľ ide o druhé deti. Bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu či vierovyznanie. Taaakže nasleduje druhá naučená formulka: „Dobrý deň, môžeš pojúbiť?“ Veru, hoci sa vám zdá, odpoveď ÁNO prirodzená, dnes to už rozhodne nie je tak. Čoraz viac detí má problém s kontaktom s rovesníkmi. Ale nájdu sa aj podobné typy a vtedy už objímaniu nič nestojí v ceste. A pozor, už máme za sebou aj KOMBO. Pani so psom a dcérkou v kočíku. Karol najprv pohladkal psa, potom dievčatko, nechal sa ošľahnúť psím chvostom a potom vlepil nič netušiacemu dievčaťu bozk na ústa. Ale, keďže je džentlmen, potom sa jeho maminky spýtal: „Ako sa volá dievčatko?“ Aby nebolo, že si začal s nejakou a ani nevedel, ako sa volá (na to má ešte pár rokov čas, však áno).

Prázdne gamby? Veru nie!

Ďalšia kategória nehanby sa týka stravovania. Upozornenie pre matky – začiatočníčky, ktoré ešte iba začali chodiť na detské ihriská, alebo sa dokonca len chystajú: Nech máte so sebou hocikoľko jedla, vaše dieťa sa nakŕmi pri „susednom stole“ bez ohľadu na to, či má druhé dieťa iba praobyčajný rožok alebo zatratenia hodné čipsy. Niektoré matky – harcovníčky sa vás síce predtým spýtajú, či mu môžu dať, vy už ale veľmi dobre viete, čo sa stane, ak by ste povedali NIE. V duchu iba zaželáte potomkovi ironickú dobrú chuť a poviete si, že najbližšie budete lepšie pripravené a samy vytiahnete nejaké pochutiny skôr ako ostatné matky. Vtedy ale pozor na zombíkov druhých matiek. Lebo nehanblivé ponúkanie sa funguje recipročne! Jeden z mojich obľúbených zážitkov je z tohto leta. Boli sme na pieskovisku, kde sa okrem nás, hrali dve deti v súrodeneckom vzťahu. Ich mama po chvíli vytiahla misku s nakrájanými jahodami aj vidličkou, že si potomstvo trochu zasýti. Keď moje dieťa uvidelo jahody, bez mihnutia oka sa postavilo do radu. Mohla som mu ponúkať aj mannu, nepohol sa od mamičky s vidličkou ani na krok. Tá sa na mňa len chápavo usmiala, že jej to neprekáža a pustila sa do kŕmenia. Jeden kúsok dcére, druhý synovi, tretí Karolovi. Jeden dcére, druhý synovi, tretí Karolovi… Chutilo mu. Ak si to náhodou mamička z onoho ihriska na Adámiho prečíta, ešte raz ďakujeme. Ale najviac som sa správne dospelácky zaňho hanbila, keď sme raz cestovali električkou a za nami sedela jedna pani. Karol sa za ňou začal otáčať a evidentne si ju získal svojím šarmom. Vytiahla maliny, že si ide dať a rovno sa spýtala: „Prosíš si aj ty?“ No, pani zlatá, spravili ste veľkú chybu! Karolovo obľúbené ovocie sú práve maliny (a aj hocijaké iné ovocie, ktoré by mu tetuška bola bývala ponúkla). Tak sa do nich pustil, akoby v živote nejedol. Vravím mu, že to už je posledná, ale on sa uspokojil, až keď tam už ozaj žiadna nezostala. Tak som sa ospravedlnila (že jej to zožral! Ale v duchu som si pomyslela, že je to jej vina, keď takto ľahtikársky ponúka deťom v električke maliny), no pani vyzerala, že sa nehnevá. Aj keď mala z balíčka svojich malín asi len tri. Nuž čo, dieťa sa mi najedlo, mohli sme vystúpiť: „Dovideniaa a ďakujeme,“ volám ešte na tetku, hoci ja som nemala malinu ANI jednu! Čo už so mnou, keď som sa hanbila ponúknuť…

Čo na srdci…

Detská nehanba pokračuje ďalej. Deti sú čarovné aj v tom, že im hanba nebráni povedať, čo si myslia. Bez ohľadu na okolnosti a fakt, či sa to hodí alebo nie. Veď čo, nech sa potom hanbia rodičia. Ak nás niekto pozve na návštevu, veľmi rýchlo sa dozvie, ako sa u nich Karol cíti. „Už tu nechcem byť,“ povie bez citového zafarbenia a očakáva, že mu hneď vyhoviete. Usmejete sa na hostiteľov štýlom: „Deti…“ a snažíte sa ho ešte nejaký čas zabaviť. Iróniou je, keď pri odchode protestuje, že ON chce ešte zostať. WTF?? Treba ale rozlišovať ono citové zafarbenie. Keď na hodoch úpenlivo vzlyká: „Nebaví ma to tu,“ a chce byť na rukách a drží sa vás ako kliešť, asi nepôjde iba o bohapustú nudu. Tak idete domov skôr, ako si vystojíte rad na lángoš a burčiak či prehodíte pár slov so skvelou kamkou, s ktorou sa vidíte, keď sú všetky deti zdravé a aj ostatné konštelácie hviezd zapasujú – čiže skoro nikdy. Neskôr vysvitlo, že sa zľakol nejakej svietiacej tety na kolotočoch. A trvalo ďalšie dve hodové udalosti, kým sa s kolotočmi znova skamošil.
Ďalšia hláška z kategórie „bez hanby“ patrí k jeho obľúbeným: „Čo si mi priniesol/la?“ Pričom otázku adresuje už vo dverách skoro každému, kto sa v nich zjaví. Na uja domovníka sa určite ešte iba chystá… Najčastejšie ide o rodinných príslušníkov, ktorí si ho rozmaznali, lebo len málokedy prídu s prázdnymi rukami. Ale vraví sa, že aj toto je len obdobie! Lebo síce z neho nepotrebujem mať hipisáka, ktorý odíde v dospelosti žiť na lazy, nemusel by byť ani na druhej strane životných hodnôt. Kým, ale obdobie mamonu prejde, snažím sa mu vštepiť, že už samotná návšteva je darčekom (pre mňa rozhodne).

Ale nehablivosť má aj svoje čaro. Okrem vtipných momentov, sa totiž ešte nehanbí ukázať emócie. Aj verejne. Keď je smutný, plače, keď je veselý smeje sa, keď sa chce objímať, objíma, keď to tak cíti, vyzná lásku. A nerobí rozdiely, ľúbi mamu, tata, sestričku, starkú, babku, dedka, Viky, Duda, Emušku labradorku, trénerku Vlaďku, auto McQueena, rybku Nema aj Dory, mimoňov, plyšového Mickeyho, cottage cheese, syr Baby bell, Kinder čokoládku, lízatko, banán, jablko, mango…

Pamätáte si, ako ste vyzerali pred pôrodom? A čo na to vaše telo?

„Odrodené by som mala, teraz je čas dostať sa späť do formy,“ povedala si určite nejedna matka, ktorá nebola hyper super fitnes maniak počas života a tehotenstva a donuty, rožky, pizza a iné neduhy jej neboli tabu. Povedala som si to aj ja a keďže som takmer celý život buď vo fáze skriňa alebo v štádiu chudnem, nie je to pre mňa nič nové. Ibaže by nie…

Telo si pamätá!

Veta, ktorou sa radi oháňajú tréneri, ľudia v médiách, ale aj iné matky. Nuž, nalejme si čistého vínka (ale asi iba decko, keďže kojím svoje decko), ono ani toto nie je úplne pravda. P R E T O Ž E, keby si telo ozaj pamätalo, tak by minimálne to moje po rokoch bohatých skúseností, vedelo, ako bolí ono „dostávanie sa späť do formy“ a rozhodne by z nej príliš nevychádzalo. Ale telo ZABUDLO! A tak som mu to bola nútená pripomenúť a dohodla si tréning u našej (pozn. Toto nie je rodičovský plurál, myslím tým seba a moje telo, lebo sme ozaj dve odlišné osobnosti!) aktuálnej trénerky Vlaďky z Bellykick štúdia, ktorej vôbec neprekáža, ak tam matky chodia s deťmi. Čudné. Ale pravdivé. (Dokonca v tom chaose stíha sem-tam aj fotiť.) A prišli sme cvičiť. Cvičili sme. A aj sme tam skoro skapali, konkrétne na tréningu ja a na druhý deň moje telo so selektívnym Alzheimerom. Telo si totiž vyberá, čo zabudne a čo si v memórii ponechá. Uvediem príklad. Keď som chodila na gympel, šli sme na lyžiarsky výcvik. Okrem lyžovania a nočného, povedzme života, sme sa aj guľovali. A jeden nemenovaný spolužiak ma zguľoval až som spadla na zem, kostrčou rovno na zamrznutý sneh. AU. Ale mladá som bola, dobre mi bolo, preto, hoci to chvíľu bolelo, časom to prešlo. Iba v kine, keď bol dlhý film, sa moja kostrč z času na čas ozvala: „Hej, nezabudni na mňa, aj ja chcem mať z toho filmu zážitok, otoč sa na bok, nech lepšie vidím.“

Ale ako roky a pôrody pribúdali, kostrč sa ozýva, hocikedy si zmyslí. Aj teraz, keď píšem tieto riadky. Situáciu tlmím vankúšmi a kadejakými polohami, ale viem, že so mnou moja kostrč ešte neskončila. Pretože Ona si pamätá. Ale moje brušné svaly, kdeže… Tie neboli schopné si po deviatich mesiacoch rozťahovania sa, zapamätať, kde je ich miesto! A ostali akési povolené s hluchým priestorom medzi nimi. Asi aby dali priechod svojim pocitom alebo lepšie povedané črevám. Pre upresnenie, lebo verím, že nie každý vie o čom teraz točím (lebo po Karolovi som ani ja netušila), hovorím o diastáze. Definícia približne hovorí: Je to stav, ktorý vzniká na priamom brušnom svale, ktorého ľavá a pravá strana je spojená väzivom s názvom linea alba. V dôsledku priveľkého vnútorného tlaku môže dôjsť k oslabeniu väzivového spoja a oddeleniu jeho častí. A ja iba doplním, že ak sa oddelí príliš a pridajú sa k tomu nesprávne cviky (napríklad obľúbené brušáky), môže vykuknúť von aj črievko a na svete nie je ďalšie dieťa ale pruh.

received_360216367859541

Ďalšia vec, ktorú telo matky akosi selektívne dokáže zabudnúť, je vzhľad. Teraz nenarážam na prirodzený proces starnutia, ale na nepovolený zásah do stavu pokožky pŕs, brucha, stehien. Natierate sa, kupujete si olejčeky, masírujete. Osem mesiacov ste v pohode, šťastné, že bábätko rastie, že sa ešte vmestí do kože a potom sa jedného dňa zobudíte a sú tam! Strie. Malé nepozvané jazvy hrajúce krásnymi farbami, na ktoré nikto nie je zvedavý. Ale im je dobre na svete a tak sa veľmi nemajú k odchodu. Aspoň vám pri pohľade do zrkadla pripomenú, že „už mi lásko není 20 let“ a v neposlednom rade aj to, že už sa môžete titulovať aj bez vysokej školy či rigoróznej práce. Titulom zvaným MAMA. Ale hoci sa neraz o mamách (právom) hovorí ako superhrdinkách, nemajú liek na všetko.

20181213_192843

To zíde samo dole!

Isteže, veď kojením krásne zhodíš nadbytočné kilogramy, ktoré si si tak poctivo 9 mesiacov hromadila… Ibaže by nie! Ono, viem, že tvrdenie o chudnutí pri kojení, nie je čistá urban legend, ale rozhodne sa nedá považovať za všeobecnú pravdu. Lebo ak tri vaše kamošky kojením schudli (neraz až na nižšiu hmotnosť, akú mali pred otehotnením), tak vedzte, že VY budete tá štvrtá, ktorá NIE. Ale ak ste práve išli hodiť váhu do žita, pokojne si ju nechajte. Disciplína a cvičenie s tým dokážu všeličo porobiť. Len treba mať obe veci „so sebou“ a musíte s nimi zotrvať dlhšie ako do najbližšej večere. Držím palec. Iba jeden, lebo druhý mám ešte od čokolády, ktorú treba dojesť, aby sa nepokazila.

Teraz by sa patrilo asi podotknúť, ako aj napriek všetkému ľúbim svoje telo a som naňho hrdá a mám sa rada taká, aká som. Samozrejme. Nejde ale o lásku bezvýhradnú a aj keď som pyšná na všetko úžasné, čo dokázalo (a teraz nemyslím salto, ktoré mi pred rokmi na brigáde v Podhájskej, roztrhlo na trampolíne gate), môžem s ním byť aj pohádaná a môžem mu vyčítať jeho nálady. Takže žiadne „telo si pamätá“ už na mňa prosím neskúšajte. Lebo hoci vďaka dvom deťom a takmer trom rokom na „dovolenke“ mám značné problémy s pamäťou, rozhodne som na tom lepšie ako moje telo.