Pamätáte si, ako ste vyzerali pred pôrodom? A čo na to vaše telo?

„Odrodené by som mala, teraz je čas dostať sa späť do formy,“ povedala si určite nejedna matka, ktorá nebola hyper super fitnes maniak počas života a tehotenstva a donuty, rožky, pizza a iné neduhy jej neboli tabu. Povedala som si to aj ja a keďže som takmer celý život buď vo fáze skriňa alebo v štádiu chudnem, nie je to pre mňa nič nové. Ibaže by nie…

Telo si pamätá!

Veta, ktorou sa radi oháňajú tréneri, ľudia v médiách, ale aj iné matky. Nuž, nalejme si čistého vínka (ale asi iba decko, keďže kojím svoje decko), ono ani toto nie je úplne pravda. P R E T O Ž E, keby si telo ozaj pamätalo, tak by minimálne to moje po rokoch bohatých skúseností, vedelo, ako bolí ono „dostávanie sa späť do formy“ a rozhodne by z nej príliš nevychádzalo. Ale telo ZABUDLO! A tak som mu to bola nútená pripomenúť a dohodla si tréning u našej (pozn. Toto nie je rodičovský plurál, myslím tým seba a moje telo, lebo sme ozaj dve odlišné osobnosti!) aktuálnej trénerky Vlaďky z Bellykick štúdia, ktorej vôbec neprekáža, ak tam matky chodia s deťmi. Čudné. Ale pravdivé. (Dokonca v tom chaose stíha sem-tam aj fotiť.) A prišli sme cvičiť. Cvičili sme. A aj sme tam skoro skapali, konkrétne na tréningu ja a na druhý deň moje telo so selektívnym Alzheimerom. Telo si totiž vyberá, čo zabudne a čo si v memórii ponechá. Uvediem príklad. Keď som chodila na gympel, šli sme na lyžiarsky výcvik. Okrem lyžovania a nočného, povedzme života, sme sa aj guľovali. A jeden nemenovaný spolužiak ma zguľoval až som spadla na zem, kostrčou rovno na zamrznutý sneh. AU. Ale mladá som bola, dobre mi bolo, preto, hoci to chvíľu bolelo, časom to prešlo. Iba v kine, keď bol dlhý film, sa moja kostrč z času na čas ozvala: „Hej, nezabudni na mňa, aj ja chcem mať z toho filmu zážitok, otoč sa na bok, nech lepšie vidím.“

Ale ako roky a pôrody pribúdali, kostrč sa ozýva, hocikedy si zmyslí. Aj teraz, keď píšem tieto riadky. Situáciu tlmím vankúšmi a kadejakými polohami, ale viem, že so mnou moja kostrč ešte neskončila. Pretože Ona si pamätá. Ale moje brušné svaly, kdeže… Tie neboli schopné si po deviatich mesiacoch rozťahovania sa, zapamätať, kde je ich miesto! A ostali akési povolené s hluchým priestorom medzi nimi. Asi aby dali priechod svojim pocitom alebo lepšie povedané črevám. Pre upresnenie, lebo verím, že nie každý vie o čom teraz točím (lebo po Karolovi som ani ja netušila), hovorím o diastáze. Definícia približne hovorí: Je to stav, ktorý vzniká na priamom brušnom svale, ktorého ľavá a pravá strana je spojená väzivom s názvom linea alba. V dôsledku priveľkého vnútorného tlaku môže dôjsť k oslabeniu väzivového spoja a oddeleniu jeho častí. A ja iba doplním, že ak sa oddelí príliš a pridajú sa k tomu nesprávne cviky (napríklad obľúbené brušáky), môže vykuknúť von aj črievko a na svete nie je ďalšie dieťa ale pruh.

received_360216367859541

Ďalšia vec, ktorú telo matky akosi selektívne dokáže zabudnúť, je vzhľad. Teraz nenarážam na prirodzený proces starnutia, ale na nepovolený zásah do stavu pokožky pŕs, brucha, stehien. Natierate sa, kupujete si olejčeky, masírujete. Osem mesiacov ste v pohode, šťastné, že bábätko rastie, že sa ešte vmestí do kože a potom sa jedného dňa zobudíte a sú tam! Strie. Malé nepozvané jazvy hrajúce krásnymi farbami, na ktoré nikto nie je zvedavý. Ale im je dobre na svete a tak sa veľmi nemajú k odchodu. Aspoň vám pri pohľade do zrkadla pripomenú, že „už mi lásko není 20 let“ a v neposlednom rade aj to, že už sa môžete titulovať aj bez vysokej školy či rigoróznej práce. Titulom zvaným MAMA. Ale hoci sa neraz o mamách (právom) hovorí ako superhrdinkách, nemajú liek na všetko.

20181213_192843

To zíde samo dole!

Isteže, veď kojením krásne zhodíš nadbytočné kilogramy, ktoré si si tak poctivo 9 mesiacov hromadila… Ibaže by nie! Ono, viem, že tvrdenie o chudnutí pri kojení, nie je čistá urban legend, ale rozhodne sa nedá považovať za všeobecnú pravdu. Lebo ak tri vaše kamošky kojením schudli (neraz až na nižšiu hmotnosť, akú mali pred otehotnením), tak vedzte, že VY budete tá štvrtá, ktorá NIE. Ale ak ste práve išli hodiť váhu do žita, pokojne si ju nechajte. Disciplína a cvičenie s tým dokážu všeličo porobiť. Len treba mať obe veci „so sebou“ a musíte s nimi zotrvať dlhšie ako do najbližšej večere. Držím palec. Iba jeden, lebo druhý mám ešte od čokolády, ktorú treba dojesť, aby sa nepokazila.

Teraz by sa patrilo asi podotknúť, ako aj napriek všetkému ľúbim svoje telo a som naňho hrdá a mám sa rada taká, aká som. Samozrejme. Nejde ale o lásku bezvýhradnú a aj keď som pyšná na všetko úžasné, čo dokázalo (a teraz nemyslím salto, ktoré mi pred rokmi na brigáde v Podhájskej, roztrhlo na trampolíne gate), môžem s ním byť aj pohádaná a môžem mu vyčítať jeho nálady. Takže žiadne „telo si pamätá“ už na mňa prosím neskúšajte. Lebo hoci vďaka dvom deťom a takmer trom rokom na „dovolenke“ mám značné problémy s pamäťou, rozhodne som na tom lepšie ako moje telo.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.