Aká by som to bola dvojmatka, keby som si nezapindala na uplynulé dni. Skôr, ako ma ukameňujete za dehonestovanie týchto najkrajších dní roka, čítajte ďalej.

Stihla vs. No a čo

Moja mama vravieva, že byt má slúžiť mne a nie ja bytu. A musím povedať, že si túto múdrosť pri dvoch deťoch stále viac beriem za svoju. A pred sviatkami to platilo dvojnásobne. Vianoce som toho roku poňala dosť lowcostovo, nie v zmysle darčekov, ale chystania vianočnej atmosféry v podobe umytých okien, napečených koláčikov a podobných srandičiek, ktoré som odignorovala. Ale kde tu sa vyskytol aj vianočný zázrak. Tak napríklad vianočný stromček sme mali už 9. decembra. Bolo to síce preto, že sme absolvovali vianočné fotenie doma a aspoň niečo malo onen sviatok pripomínať. Ale dôležitý je výsledok. Ostatné vianočné dekorácie som pripravila 19. decembra na počesť kamarátok z bývalej práce a tu prichádza aj prvý vianočný zázrak. Zuzka mi napiekla medovníky. Veľa medovníkov. Veľa ich síce do štedrého dňa nevydržalo, ale boli vynikajúce. Pár pozostatkov som využila na ozdobu vianočnej ovocnej tabule. Za ďalší vianočný zázrak považujem, že sme s Karim dokázali vyrobiť niekoľko vianočných ozdôb. O ich umeleckej hodnote pomlčím, povedzme len, že Karol asi zdedí umelecké vlohy po maminke… Ale na druhej strane, vďaka bohu za moderné vymoženosti, pretože dnes robia naozaj krásne nálepky. Okrem toho sa mi podarilo zabaliť cca 26 kusov darčekov. Zostala som síce kvôli tomu hore dvakrát do štvrť na dve, ale predĺžila som si to vlastným pričinením, lebo som na baliaci papier dorábala ligotavé venovania… (Len poviem, že glitre a Vianoce rozhodne patria k sebe.)

Na Štedrý deň som síce nemala umyté ani tie okná, ani som v ten deň neumyla dlážku, zato som stihla pozrieť Pelíšky a s Karolom rozprávku o Lietadlách a nechať sa asi 8-krát ogrcať našou benjamínkou. Na večeru som vypražila krásnu kapru – akoby Karol povedal, všetci sme sa dali do poriadku (ja som si dokonca umyla vlasy. Karol mi dovolil, nevrešťal, ešte mi aj pomohol s fénovaním. Robí pokroky ten chlapec, možno raz príde deň, keď budem môcť ísť niekam bez plaču. Jeho myslím). Počas sviatočnej večere si síce Karol skoro grcol Vineu a ja som druhý chod jedla s ceckom von, lebo sa aj Táňa chcela zapojiť do stolovania, ale naše prvé Vianoce ako štvorčlenná rodina hodnotím pozitívne. A to nechýbal ani Karolov povestný hysterický záchvat. Večer sme si s drahým dopriali aj našu vianočnú klasiku Love actually, akurát som počas filmu nechtiac dvakrát zaspala (všetko je raz prvýkrát).

Darčeky a to ostatné

Jedna vec sa rozhodne zmenila oproti vlaňajšku. Časový manažment. Ak som si myslela, že s jedným Karolom nič poriadne nestíhame, tak ak k tomu pridáme ešte jednu Táňu, je to ešte more fun. Ale polhodinové meškanie na rodinný obed je niečo ako akademická štvrťhodinka, takže našťastie Ježisko stihol prísť všade, kde bolo potrebné. Postupne sa už Karol ani nezdržiaval zbytočnými zdvorilostnými formulkami a rovno sa odprevadil k stromčeku. A hoci nevie čítať (viem, viem, čo som to za mater…), nejako šiestym zmyslom vždy uhádol, ktorý dar mu v tej ktorej domácnosti Ježisko nechal. A s pribúdajúcim vekom už naberá aj potrebné rozbaľovacie schopnosti. Kým prvé Vianoce jeho vianočné video vyzerá veľmi rozpačito, lebo iba stojí pri krabici a v podstate sa iba díva na obrázok snehuliaka, ktorý mu tam mama nakreslila, toho roku, trhal, otváral, skúmal všetko, čo mu prišlo do cesty. Ale aby som nepísala len o dieťati číslo jeden. Táňa si Vianoce užila so všetkou parádou… Ááá, čo to trepem, netušila, čo sa deje, povedala by som, že sa na to z vysoka vysrala, ale to by bola lož, lebo dievča nemalo stolicu 5 dní. Aspoň sa na to vyprdla, keď už nič iné a mňa bavilo otvárať darčeky aj za ňu (áno, mám rada darčeky. Áno, mám 32… No a čo).         

Ale nebolo to samozrejme iba o darčekoch. Veľa sme aj jedli. Všetci spolu, každý zvlášť, postojačky, posediačky, počas pozerania televízie, počas hrania sa s novými hračkami, či len tak z dlhej chvíle. Ale ja sa môžem vyhovárať aspoň na kojenie. Či? Každopádne som rada, že napriek tomu, že som doma nerobila majonézový šalát, ušiel sa mi hneď na troch miestach. Mám aj vlastný rebríček, ale prezradím len víťaza… Maminkin, ako inak. Och, dúfam, že raz vyhrám podobnú súťaž aj u mojich detí (som len TROCHU súťaživá a množstvom alkoholu sa môj stav zhoršuje, ale zas ako matka sa k veľkým objemom alkoholu práve nedostávam…).

A aby som nezabudla. Jedna bezdetná blogerka napísala na Instagram niečo v kontexte, že počas Vianoc konečne odložila mobil a stihla dokončiť nestíhance, bola len v pyžame a mala pokoj. Som si to prečítala a predstavila som si, aké by to asi bolo. Mať pokoj, spať do desiatej, stihnúť resty z celého roka, pozerať všetky obľúbené vianočné rozprávky bez toho, aby ich niekto stále prerušil otázkami Prečo? alebo grckami na plece, neriešiť, či sú všetky deti najedené, prezlečené, dýchajúce, či mi zase netečie mlieko na čerstvo vypratý odev a viete čo, so všetkým pátosom, nemenila by som. Síce som si tieto Vianoce veľmi neoddýchla, lebo som sa dvakrát pristihla, že som zaspala pri dieťati, ktoré ma ohlásilo od večernej chvíľky televízie (raz som sa ani nestihla odlíčiť a to už v mojom veku ozaj nie je rozumné). Boli to najkrajšie Vianoce doteraz (a to som v troch rokoch dostala od Ježiša môj prvý vlastný bicykel). Už sa teším na budúci rok.