O hanbe vieme toho viac. Už staré matere vravievali: „Kto sa hanbí, má prázdne gamby.“ „Bez hanby, nie sú koláče,“ pardon, to je inak, hanbím sa ako pes, že som sa pomýlila. Ani oči si nevidím, ako sa hanbím. Nečudovala by som sa, keby ste povedali: „Hanba ti na hlavu.“ Nuž ale, človek je tvor omylný a za niektoré tie omyly sa potom aj hanbíme. Alebo sme vyslovene hanblivé typy. Ale odkedy sa hanbíme? Nechcem počuť letopočet, že už za Samovej ríše boli zmienky o hanblivosti bežným javom. Skôr ma zaujíma, kedy nastane u človeka zlom, že sa začne hanbiť za veci. Pretože deti sa nehanbia… Ó, veruže nie.

Ukáže aj poľúbi

Hoci už sem-tam u Kariho vidno prvé náznaky hanblivosti, najčastejšie pred preňho cudzími ľuďmi, viac u človečenstva mužského pohlavia, ktorí navyše prídu bez úplatku. ALE, keď sa oťuká, hneď je hanba fuč a nastupuje špásovný Karol. Takýto syn potom prechádza do úplne opačnej polohy k návšteve. Začne sa predvádzať, neraz dokonca nie metaforicky. Ukázať jazyk, pupok či samotného pipíka, mu nerobí žiaden problém. Okrem toho, sa rád pochváli hračkami a keď mu je návšteva obzvlášť sympatická, zlanári ju do svojej izby a je koniec matkinej socializácii. Pretože kým tá kojí na gauči v obývačke, návšteva leží u syna v izbe na zemi a hrá sa na McQueena. Mimochodom, ďakujem za také návštevy (veď vy viete…). Nehanblivosť ale pokračuje aj za dverami bytu.

Vonku svoju nehanblivosť prezentuje už na konci chodníka vedúceho z našej bytovky, kde v lokálnom podniku vždy pekne nahlas pozdraví, bez ohľadu na to, či tam sedí sused alebo niekto neznámy. Ak máme šťastie o kúsok ďalej stretneme nejakého psíčkara. A keďže vieme, že nie každý pes, respektíve majiteľ, má rád deti, naučili sme naše staršie dieťa, že sa treba spýtať: „Dobrý deň, môžeš pohladkať?“ Väčšinou môže, takže nehanblivá konverzácia pokračuje: „Ako sa volá havo?“ Prípadne: „Ako sa volá teta?“ Keď nazbierame dostatok informácií a psích chlpov, môžeme ísť ďalej. A tu koho nestretneme? Ďalších cudzích ľudí, tentoraz s deckom. Podotýkam, Karol nie je iba nehanblivý, je aj dosť prítulný, pokiaľ ide o druhé deti. Bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu či vierovyznanie. Taaakže nasleduje druhá naučená formulka: „Dobrý deň, môžeš pojúbiť?“ Veru, hoci sa vám zdá, odpoveď ÁNO prirodzená, dnes to už rozhodne nie je tak. Čoraz viac detí má problém s kontaktom s rovesníkmi. Ale nájdu sa aj podobné typy a vtedy už objímaniu nič nestojí v ceste. A pozor, už máme za sebou aj KOMBO. Pani so psom a dcérkou v kočíku. Karol najprv pohladkal psa, potom dievčatko, nechal sa ošľahnúť psím chvostom a potom vlepil nič netušiacemu dievčaťu bozk na ústa. Ale, keďže je džentlmen, potom sa jeho maminky spýtal: „Ako sa volá dievčatko?“ Aby nebolo, že si začal s nejakou a ani nevedel, ako sa volá (na to má ešte pár rokov čas, však áno).

Prázdne gamby? Veru nie!

Ďalšia kategória nehanby sa týka stravovania. Upozornenie pre matky – začiatočníčky, ktoré ešte iba začali chodiť na detské ihriská, alebo sa dokonca len chystajú: Nech máte so sebou hocikoľko jedla, vaše dieťa sa nakŕmi pri „susednom stole“ bez ohľadu na to, či má druhé dieťa iba praobyčajný rožok alebo zatratenia hodné čipsy. Niektoré matky – harcovníčky sa vás síce predtým spýtajú, či mu môžu dať, vy už ale veľmi dobre viete, čo sa stane, ak by ste povedali NIE. V duchu iba zaželáte potomkovi ironickú dobrú chuť a poviete si, že najbližšie budete lepšie pripravené a samy vytiahnete nejaké pochutiny skôr ako ostatné matky. Vtedy ale pozor na zombíkov druhých matiek. Lebo nehanblivé ponúkanie sa funguje recipročne! Jeden z mojich obľúbených zážitkov je z tohto leta. Boli sme na pieskovisku, kde sa okrem nás, hrali dve deti v súrodeneckom vzťahu. Ich mama po chvíli vytiahla misku s nakrájanými jahodami aj vidličkou, že si potomstvo trochu zasýti. Keď moje dieťa uvidelo jahody, bez mihnutia oka sa postavilo do radu. Mohla som mu ponúkať aj mannu, nepohol sa od mamičky s vidličkou ani na krok. Tá sa na mňa len chápavo usmiala, že jej to neprekáža a pustila sa do kŕmenia. Jeden kúsok dcére, druhý synovi, tretí Karolovi. Jeden dcére, druhý synovi, tretí Karolovi… Chutilo mu. Ak si to náhodou mamička z onoho ihriska na Adámiho prečíta, ešte raz ďakujeme. Ale najviac som sa správne dospelácky zaňho hanbila, keď sme raz cestovali električkou a za nami sedela jedna pani. Karol sa za ňou začal otáčať a evidentne si ju získal svojím šarmom. Vytiahla maliny, že si ide dať a rovno sa spýtala: „Prosíš si aj ty?“ No, pani zlatá, spravili ste veľkú chybu! Karolovo obľúbené ovocie sú práve maliny (a aj hocijaké iné ovocie, ktoré by mu tetuška bola bývala ponúkla). Tak sa do nich pustil, akoby v živote nejedol. Vravím mu, že to už je posledná, ale on sa uspokojil, až keď tam už ozaj žiadna nezostala. Tak som sa ospravedlnila (že jej to zožral! Ale v duchu som si pomyslela, že je to jej vina, keď takto ľahtikársky ponúka deťom v električke maliny), no pani vyzerala, že sa nehnevá. Aj keď mala z balíčka svojich malín asi len tri. Nuž čo, dieťa sa mi najedlo, mohli sme vystúpiť: „Dovideniaa a ďakujeme,“ volám ešte na tetku, hoci ja som nemala malinu ANI jednu! Čo už so mnou, keď som sa hanbila ponúknuť…

Čo na srdci…

Detská nehanba pokračuje ďalej. Deti sú čarovné aj v tom, že im hanba nebráni povedať, čo si myslia. Bez ohľadu na okolnosti a fakt, či sa to hodí alebo nie. Veď čo, nech sa potom hanbia rodičia. Ak nás niekto pozve na návštevu, veľmi rýchlo sa dozvie, ako sa u nich Karol cíti. „Už tu nechcem byť,“ povie bez citového zafarbenia a očakáva, že mu hneď vyhoviete. Usmejete sa na hostiteľov štýlom: „Deti…“ a snažíte sa ho ešte nejaký čas zabaviť. Iróniou je, keď pri odchode protestuje, že ON chce ešte zostať. WTF?? Treba ale rozlišovať ono citové zafarbenie. Keď na hodoch úpenlivo vzlyká: „Nebaví ma to tu,“ a chce byť na rukách a drží sa vás ako kliešť, asi nepôjde iba o bohapustú nudu. Tak idete domov skôr, ako si vystojíte rad na lángoš a burčiak či prehodíte pár slov so skvelou kamkou, s ktorou sa vidíte, keď sú všetky deti zdravé a aj ostatné konštelácie hviezd zapasujú – čiže skoro nikdy. Neskôr vysvitlo, že sa zľakol nejakej svietiacej tety na kolotočoch. A trvalo ďalšie dve hodové udalosti, kým sa s kolotočmi znova skamošil.
Ďalšia hláška z kategórie „bez hanby“ patrí k jeho obľúbeným: „Čo si mi priniesol/la?“ Pričom otázku adresuje už vo dverách skoro každému, kto sa v nich zjaví. Na uja domovníka sa určite ešte iba chystá… Najčastejšie ide o rodinných príslušníkov, ktorí si ho rozmaznali, lebo len málokedy prídu s prázdnymi rukami. Ale vraví sa, že aj toto je len obdobie! Lebo síce z neho nepotrebujem mať hipisáka, ktorý odíde v dospelosti žiť na lazy, nemusel by byť ani na druhej strane životných hodnôt. Kým, ale obdobie mamonu prejde, snažím sa mu vštepiť, že už samotná návšteva je darčekom (pre mňa rozhodne).

Ale nehablivosť má aj svoje čaro. Okrem vtipných momentov, sa totiž ešte nehanbí ukázať emócie. Aj verejne. Keď je smutný, plače, keď je veselý smeje sa, keď sa chce objímať, objíma, keď to tak cíti, vyzná lásku. A nerobí rozdiely, ľúbi mamu, tata, sestričku, starkú, babku, dedka, Viky, Duda, Emušku labradorku, trénerku Vlaďku, auto McQueena, rybku Nema aj Dory, mimoňov, plyšového Mickeyho, cottage cheese, syr Baby bell, Kinder čokoládku, lízatko, banán, jablko, mango…