rodičovstvo

Týchto 5 vecí majte na pamäti, keď sa chystáte na vianočné fotenie s rodinou!

Posted on by karimatka

Netvárte sa prekvapene, dnes to robí minimálne každá piata rodina (tento údaj je čisto orientačný, rozumej, vymyslený). A ktorá to nerobí, začne, ostatné to už majú za sebou alebo o tom aspoň snívajú. Rodinné vianočné fotenie! My máme jedno veľmi čerstvo absolvované (a nebolo naše prvé). Logicky to zo mňa robí experta. Nuž, podelím sa o svoje know-how…

1. Ateliér vs. domov sladký domov

Všetko má svoje pre a proti. Ale matematicky by sa dalo povedať, že čím máte detí viac, tým viac sa oplatí fotenie spraviť doma. Lebo, kým máte iba jedno, je výhodnejšie sa autom presunúť za fotografkou a spraviť bordel u nej v ateliéri. Nemusíte riešiť či ladia vankúše, či ich je dosť, či je stromček rovný, aké ozdoby sú dnes in. Bude sa pracovať s tým, čo fotografka má (píšem v ženskom rode, lebo okrem svadby nás fotili samé ženy. Servus Robo). A pokojne to môže byť vianočná guľa s nápisom sestra, lebo aj keď ju váš syn na fotke obžúva, hoci v tom čase ešte sestru nemal, vo finálnej verzii fotografie už nápis vidno nebude.

Keď sa potomstvo rozrastá, je jednoduchšie zavolať fotografku domov. Pretože nemusíte vláčiť tristo druhov oblečenia na prezlečenie (nie z roztopaše, z čistej pragmatickosti, keďže ako dobre vieme, deti grcajú a u nášho najmladšieho člena rodiny patrí táto aktivita k obľúbeným), nemusíte sa ospravedlňovať za ovracaný ateliér, zničené rekvizity, prosiť o kúsok miesta na prebaľovanie, kojenie, prípadne hľadať v ateliéri vhodné predmety bežného života, ktoré by mohli na chvíľu odpútať pozornosť niektorého z potomkov a iné. A to aj napriek tomu, že budete musieť vytiahnuť z pivnice vianočný sortiment o čosi skôr (lepšie povedané váš manžel), ako ste pôvodne plánovali. Zas na druhej strane, sa už nebudete toľko zdržiavať s jeho zdobením a nebudete bazírovať na každom detaile, aby neboli dve podobné hviezdy pri sebe a či váš syn nedal na prízemie stromu priveľa ozdôb. Ak totiž stihnete zdobiť strom až v deň fotenia a potom sa ešte budete chcieť osprchovať, kým deti spia, aby ste aspoň na fotkách mali umyté vlasy, tak na podobné kacírske stylingové myšlienky nezvýši čas. Veď aj nejaký mejkap si treba spraviť a umyté kadere, ktoré ešte nestihli povypadávať z kojenia, i vysušiť. Inak, keď si spomeniem, že som sa za študentských čias bola schopná cez víkend chystať von aj DVE hodiny a z celého večera nevznikla ani jedna nerozmazaná fotka, napadá mi jediné: TOĽKÉ MRHANIE! Teraz za rovnaký čas stihnem upratať (aspoň naoko, respektíve na objektív), ozdobiť za synovej asistencie stromček, nahrať krátke videjko, ako syn zdobí stromček, dať syna spať, osprchovať sa, umyť si vlasy, navliecť sa do siloniek, nalíčiť sa. A netreba ani počítať s časovou rezervou na presun do ateliéru! Takže ste ušetrili minimálne polhodinu, pretože decká netreba navliekať do ďalšej vrstvy, nakladať všetko do auta, potom všetko vyložiť, deti vyzliecť, seba obaliť v kuchynských utierkach, aby odsali nadmerný pot a hľadať veci, ktoré ste zaručene zabudli doma…

_MG_5019

2. Výber outfitu

Už som spomínala, že pri spoločenských udalostiach je to po pôrode u mňa trochu horšie s výberom vhodného kúska oblečenia a niečo podobné platí aj tu, plus ale treba vyberať outfit aj ostatným. Nechcete predsa na fotkách s relatívne pekným stromčekom vyzerať ako Adamsovci (ibaže by to bola téma fotenia, potom pardón). Takže vyberiete niečo vhodné sebe, mužovi, deťom. Potom medzičasom zistíte, že niektorá časť odevu, ktorú ste si v hlave pre jedného člena vianočnej posádky vybrali, zostala u svokrovcov v 100 kilometrov vzdialenom meste. Ale nedáte sa zastrašiť, máte predsa alternatívu. Jupí. Ale váš syn si ju odmieta obliecť, pretože sa zle zobudil. Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa nehanbil ani profesionál z FBI, je našťastie všetko na svojom mieste. Či to bude farebne navzájom zladené, prípadne aj s vianočnou tematikou, je už na každého osobnom vkuse. Možno len taká menšia rada: Menej je ozaj niekedy viac. Hlavne, ak máte minimálne jedno grcajúce dieťa, môže skončiť fotenie v úplne odlišnom outfite, ako ste pôvodne plánovali. Ale zas, ak nebude vidno strom v pozadí, môžete si fotky nechať vyložené celoročne.

_MG_5900

3. Počítajte so všetkým

Napríklad s tým, že hoci sa už tri dni chystáte lakovať si nechty na tematickú červenú farbu, proste sa k onej činnosti nedostanete. Pretože podľa nepísaného pravidla, že aspoň jedno dieťa musí revať, vám potomkovia robia program aj na večer. Ak chcete byť na fotení „fresh”, počítajte s tým, že zrovna noc predtým vám deti spať nedovolia. Ale celkom dobre zaberajú vylúhované čajové sáčky na vačky pod očami. Ostatné už môže zachrániť iba fotoshop. A asi netreba pripomínať známu vetu: „Rodič mieni, decko mení”. Je dobré na ňu celý čas myslieť. Pretože je takmer stopercentne isté, že veci nepôjdu podľa plánu. Jedine, že by bol váš zámer od začiatku zobraziť zrod pekla. Dobre, to som prehnala. Či? Každopádne je dobré počítať s tým, že sa decko zle zobudí, bude ovrčané, smutné, urevané, rozbláznené, prehnane tvorivé, príliš veselé, neurčito umelecké, prípadne exhibicionista, karikaturista, či terorista. V takom prípade je neraz i na fotografovi, aby aj z pomyselného hovna dokázal upliesť bič, prípadne zo zachytenej grcky urobiť geniálnu momentku.

4. Dobrá nálada

Áno, lebo ak sa máte celý čas stresovať, že: „Ako budeme na fotkách vyzerať a prečo sme sa na to vôbec dali, keď tie deti nespolupracujú,” tak sa rovno na to s prepáčením vyserte a ani si fotografku neobjednávajte. Pretože s deckami to bude vždy nevyspytateľné. Ale to práve na tom bude SUPER, pretože si z toho môžete spraviť srandu. Hlavne, ak budete mať zachytené na fotkách, ako ručia, sú hodené o zem ony, či vianočná guľa, môžete im to po rokoch vždy počas sviatkov veselo šplechnúť do tváre a pridať aj dôkazový materiál. No, čo je lepšie, ako strápniť na sviatky vlastné potomstvo? Jaj, jasné, čas strávený spoločne ako rodina, bola by som zabudla. A vidíte, aj pri fotení ste všetci pekne pokope. Plus, ak natrafíte na dobrú fotografku, tak vám ani nepríde, že sa musíte nejako strojiť či hrať divadielko o dokonalej rodinke. Lebo (teraz vám prezradím tajomstvo) dokonalá rodinka neexistuje. Zato je veľa takých, čo majú veselé fotky v albume.

_MG_5883

V najhoršom si pri deťoch v istom veku môžete dobrú náladu aj poistiť. Ide síce pre niekoho o nepovolený doping a často až o zbrane ťažkého kalibru, ale pre pár ňuňu fotiek „svetiel vašich očí,” to stojí. Takže kde tu nejaký úplatok či prísľub odmeny, nemusí byť na zahodenie. U nás bolo heslo tohtoročného fotenia PIZZA a fungovalo čarovne, jeden by neveril. Samozrejme všetko s mierou a treba vedieť, kedy už má (fotografka) dosť.

_MG_5415

5. Na pamiatku

Že vám sa nechce platiť niekomu za fotky? Že to zvládnete aj sami? Že neslávite Vianoce? Že je to trápne? Jasné, veď každému podľa chuti. Ale hlavne si spravte nejakú na pamiatku. Nedávno som niekde na internetoch čítala článok, z ktorého mi ostala v hlave iba akási esencia (ako inak, som na rodičovskej už skoro tri roky). Že hoci sa nám niekedy nechce fotiť, spravme si fotku z oslavy, z rodinného výletu, z hocijakej chvíľky, ktorú stihneme zachytiť. Nie preto, aby sme sa s nimi chválili na sociálnej sieti, ale preto, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Klišé či nie, deti rýchlo rastú a už zajtra to budú iní ľudia, ako sme ich mali pred očami dnes. Kari chce každý deň „pozerať Karola,” a hoci nás to zvykne otravovať, niekedy sa pozabudneme a ukazujeme mu fotky a videá dlhé minúty. Ku každej zachytenej chvíli sa spýta, čo sa dialo, kto tam je a my sa spolu s ním vraciame na miesta, na ktoré sme časom už takmer zabudli. Aj keď sa stali len pred týždňom, mesiacom či rokom.

Ako sme skoro odišli od Mikuláša, ale neušli Jarošovi!

Posted on by karimatka

Mikuláš bol! Za dverami, ponožkový na topánkach aj živý v manželovej práci. Karol bol spokojný a my tiež. Video dokumentácia je hotová, citové vydieranie ešte pár dní môže fungovať. Sviatok všetkých detí, výrobcov sladkostí, zubárov a predajcov uhlia, hodnotím vskutku pozitívne. Ale po poriadku…

Stále mám v pamäti asi dvoch Mikulášov z mojich detských čias. Jeden, keď nám s bratom Mikuláš okrem sladkostí, ovocia a zubnej kefky priniesol aj handmade dotvorený balón s očami a nohami. Sedela som na svojom poschodí postele a brata, ktorý spával na prízemí, som poslala po balíčky. Už predtým som ich oštukovala, keď mi bolo treba skoro ráno cikať. Nepamätám si podrobnosti, ale pocit. Skvelý pocit, že sme boli dobrí a obdarovaní. Druhý bol, keď nám na Mikuláša dali rodičia psa. To bol ešte viac mega pocit. A v stredu večer, keď som robila Mikuláša už Ja svojim deťom, som si na ten pocit spomenula. Predstavila som si, ako naša mama večer vyrábala balónikových pandrlákov a všetko balila a rozdeľovala, aby sa nám ušlo rovným dielom (Mami, ďakujeme). Veru, ja som si toľko námahy zatiaľ nedala. Vravím si, jemu stačí aj to jedno kinderko (ale dostal aj iné zdravšie pochutiny). Táni som vytiahla jeden balík plienok a boli sme vybavení. (Žiadne domáce zviera ešte veľmi dlho nehrozí.)

Sranda je ale, zažívať to z pohľadu matky. V podstate už tretí raz. Aj keď prvý pokus v jeho 9 mesiacoch bol ozaj iba akože. Do mikulášovskej ponožky (stále tej istej) som mu ráno rýchlo šmarila dve jablká a nechala ho, nech si ich sám vytiahne a ochrúme. Keď sa začal drhnúť šupkami, „Mikuláša“ som skonfiškovala. Z roka na rok je to intenzívnejšie. Tento december sme sa už naučili básničku (plurál nie je omylom, aj ja som sa ju poctivo nabiflila, lebo z detstva viem iba Pred oknom, za oknom… a vlani som zistila, že už dávno nie je in) a dokonca ani nie zbytočne. Ale späť k ránu. Karolovi som zámerne nepovedala, nech sa ide pozrieť, či mu niečo priniesol Mikuláš. Chcela som vedieť, či si spomenie sám. Nespomenul. Tak sme šli na chodbu pre mikinu, že či si všimne balíček. Nevšimol. Ale zato si všimol, že Karol má na dverách svoj tieň. „A čo tam ešte máš, Karolko?“ „Ešte aj ruky tam mám,“ skonštatoval a začal tieňu mávať. Tak som ho priamo nasmerovala na topánky. Mikulášovskú ponožku si všimol, ale maškrtu hľadal priamo v topánke. Keď tam nebola, bol sklamaný. Vravím mu, že asi sa mu nezmestili dnu, tak ich má na nich. Potom bez väčších emócií začal vyberať obsah balíčka. „Cukríky, mandarínka, jablko, Mikuláš, kinderko,“ pri poslednom sa zastavil a konečne aj usmial. Kým som mu ho rozoberala, pokračoval. Menoval ďalšie veci, keď tu zrazu, pauza a mierne zháčenie: „…Zemiak.“ (Veru môj zlatý, nebol si celý rok iba zlatý a Mikuláš nie je blbý.) Koniec mikulášovskej ponožky sa mu už ale vonkoncom nepozdával: „Cibuľka… Tá bude mamina,“ skonštatoval bez zaváhania. Určite. Pch. Ja som poslúchala najviac! Keď zjedol polovicu kinderka, tri štvrtiny Mikuláša a 4 mesiačiky mandarínky (so zvyškom sa pre jeho vlastné dobro so mnou podelil), začal riešiť, čo spraví/me s cibuľou a zemiakom. Našťastie sme problém dotiahli do zdarného konca. Zo zemiaku on spraví polievočku a z cibule mama rybičkovú pomazánku. Vybavené. Potom sa už tešil, ako pôjdeme pozrieť Mikuláša aj naživo, z čoho neskôr vzniklo, že pozrieme Mikuláša živého. Ako dobre, lebo chodiť po cintorínoch sa mi nechcelo.

No keď sme do mužovej práce prišli, hneď nahodil smutného smajlíka, že on sa bude báť Mikuláša a máme ísť domov. Podotýkam, išli sme z Bratislavy do Piešťan. V kufri auta kočík, na chrbte ruksak, prebaľovacia taška v ruke, decko číslo dva čerstvo naviazané v šatke, ktorá mala tiež vlastnú tašku. Hádam sa teraz nebudeme bez balíčka vracať domov… Takže ako správne motivujúci rodičia sme mu ukázali, čo všetko super tam preňho nachystali a nemohol by si to užiť, keby sme hneď v úvode odišli. Našťastie sa ešte rád necháva motivovať. Preto sme nielenže nemuseli odísť skôr, ako prišiel ujo s bielou bradou, v červenom plášti s dlhou palicou v ruke (keď ho človek takto opíše, aj ja by som sa asi bála), ale mu aj Karol zarecitoval naučenú básničku. Ja som sa medzitým takmer rozpustila od dojatia a nemať na ksichte mejkap, regulérne sa tam ako správna vyhajpovaná matka rozrevem. Ale nielen pri mojom decku. Všetci boli roztomilí aj s tými machuľami farebnými na tvárach, ktoré chceli byť Spidermani či motýle… A takáto ňuňu by som možno zostala do konca, keby po mikulášskom programe nepustili deťom na tancovačku Mira Jaroša! Za všetky by som spomenula iba Ham Ham Stajl, viac ani nemusím hádam dodať. Som zvedavá, či si to cez deň vypýta a budú razom stratené hodiny počúvania dobrej hudby Mirom Žmirkom (nepomýlila som sa, tak to vraví náš syn) počnúc a Chemical Brothers, Jamiroquaiom, Pharrellom Williamsom a Brančim Kováčom končiac. Ale ešte vždy by mohlo zabrať, že sa pesnička z YouTube-u stratila, podobne ako niekoľko iných skvostov v minulosti. Proti vkusu žiaden dišputát, len ja stále tajne dúfam, že Jarošovia, Fíhi Tralaly a iné si na nás počkajú až v škôlke. Dovtedy ich pozdravujeme a želáme im veľa (iných) detských poslucháčov…

7 rozdielov, keď čakáte prvé dieťa a keď ste tehotné znova!

Posted on by karimatka

Už sa nejaký 14.ty piatok radím medzi hrdé dvojmatky, ale chcela by som sa vrátiť v čase a odhaliť tajuplné zákutia druhého tehotenstva. Možno nájdete na internetoch články, v ktorých vás poučia o rozdieloch medzi prvým a druhým očakávaním, ale skutočnosť je ešte trochu inde…

1. Budete tehotná dlhšie!

Nie, neprepadla som na gympli z biológie a viem, koľko má trvať jedno tehotenstvo. ALE už aj meteorológovia vedia, že pocitová a reálna teplota sa môžu líšiť. O svojom druhom tehotenstve som tušila skôr, ako mi ho potvrdili tehotenské testy. Preto čas, keď som konečne išla ku gynekológovi a povedal mi, že je všetko tam, kde má byť, bol mimoriadne dlhý. A celkovo prvý trimester p o c i t o v o trval pol roka. Možno k tomu pomohol fakt, že hoci som mala v bruchu iné pohlavie, ako v prvom prípade, rovnako som si užila nevoľnosti, dokonca k nim pribudlo aj občasné grcanie zo zubnej kefky. Pre menej znalé tehotenských pomerov, nepovracala som sa z pohľadu na ňu alebo pri jej kúpe. Ale ak náhodou skončila trochu hlbšie v ústach (rozumej zuby múdrosti), nebolo cesty späť. A v mojom prípade bolo úplne jedno, či som riešila dentálnu hygienu na prázdny žalúdok alebo nie (aj keď minule som sa dozvedela, že nevoľnosti boli v podstate výplod mojej hlavy, pretože je to hlavne o psychike! Tak som opäť trochu múdrejšia, chvalabohu).

2. Tehotenstvo nezostane nepovšimnuté

Veľké brucho je dosť dobrým signálom, ale aj skôr sa môžu objaviť jasné znaky toho, že sa niečo deje. Aby som bola konkrétna. Karolovi sme nevraveli, že bude mať súrodenca od úplného začiatku, čakali sme, nech mi aspoň trochu narastie brucho (a nemuseli sme dlho čakať, ak mám byť úprimná). Ale syn je veľmi všímavý a úprimný typ, hneď postrehol zmeny na maminkinom tele. Raz ráno sedím celá dopotená na záchode a cikám, keď zrazu príde Karol za mnou a vraví: „Mama je mastná.“ Pomyslím si: „Áno, hormonálne zmeny si vyžiadali svoju daň, ale nemyslím si, že je vhodné, aby si ako budúci chlap hovoril takéto veci akejkoľvek tehotnej žene,“ ale keďže má len niečo vyše dva roky, poviem iba: „Áno, maminka je mastná.“ A nechám ho po mne spláchnuť záchod.

3. Už jedno dieťa (prípadne viac) máte

Kým pri prvom tehotenstve ste sa mohli nechať „ňuňuškať“ v zmysle: „Toto je pre mňa ťažké, jój, toto ja už nemôžem robiť, musím si nôžky vyložiť, ešte si pár hodín pospinkám,“ a tak ďalej do nekonečna… Pri druhom tehotenstve už na blbosti nemáte čas, lebo prvé dieťa má svoje aktuálne potreby. Napríklad hľadanie auta pod gaučom TERAZ, hranie sa na skrývačku alebo chodenie maminke „hopi“. Okrem toho, musí jesť KAŽDÝ deň (aj keď ono vás bude sem-tam presviedčať, že mu stačí jedlo – čo ja viem – obdeň), takže ani vareniu sa veľmi nevyhnete. Aj umývať sa ešte musí a ako dobrý príklad sa umyjete s ním, hoci sa občas pri tom povraciate (viď bod číslo 1). Takže musím povedať, že druhé a každé ďalšie prípadné potomstvo musí byť už od brucha otrlejšie a odolnejšie, lebo nie je tým jediným, okolo ktorého sa točí svet tehuľky (pozn. autorky: Slovo tehuľka a iné variácie v téme potomstva, ako snažilka a čo ja viem čo, by mali zakázať! Ale pre tento jeden prípad som neodolala a musela ho pri takom plnom vedomí, pri akom matka o jednej v noci môže byť, použiť). Nech však nie som pokrytec, z času na čas, som si aj ja pospinkala, poležkala či nič nerobila. Väčšinou vtedy, keď zakročil otecko a zobral dieťa číslo jeden von alebo iba preč z matkinho dohľadu. A keď tatko doma nebol a mama aj tak chcela trochu poľaviť, ešte vždy tu bol (a stále je) kamoš menom YouTube.

4. Už to nie je iba o vašom tehotenskom pupku

Pri prvom tehotenstve je všetka pozornosť na vás a vašom brušku, ktoré si ľudia radi pochytkajú (pripomínam, nerobte to), ale pri druhom je dôraz na dieťati. Často prichádza na rad otázka: „Čo by si chcel, bračeka alebo sestričku?“ A vy si v duchu hovoríte, nech nepovie bicykel, ako to bolo v jednom starom vtipe. Keď už pohlavie viete, tak sa otázka mení: „A tešíš sa na sestričku?“ Holt, čo mu iné zostáva. Keby chudáčik aj povedal nie, asi ju už za ten bicykel v hniezde záchrany nevymeníme. A v neposlednom rade je na pretrase otázka mena. Fakt, že ste sa rozhodli, nehovoriť meno a nechať ho ako prekvapenie, veci neuľahčuje. Aspoň má dieťa priestor na vlastné výtvory. V našom prípade to bola Vlaďka. Podľa vzoru mojej trénerky z tehotenských cvičení v Bellykick (odporúčam). A funguje to i recipročne. Aj on má otázky… A na tieto ste v prvom tehotenstve rozhodne nemuseli odpovedať. „Od čoho je v brušku bábätko? Aj starká má v brušku bábätko?“ Prípadne sa chce už teraz deliť o zážitky s bábom v bruchu: „Ukázať McQueena sestričke.“ Alebo má naopak záujem vrátiť sa v čase: „Aj Karol ide do bruška,“ pričom sa vám skryje pod šaty a vy ho musíte znova porodiť. Tieto akože pôrody sú našťastie podstatne rýchlejšie a menej bolestné. Ale zato ich je viac.

5. Kolobeh oblečenia a ostatných vecí

Druhé dieťa je v mnohom lacnejšie na prípravu ako prvé. Logicky. Ideálne, ak čakáte rovnaké pohlavie, ale aj situácia: prvý chlapec, druhé dievča je v pohode. Opačne môže byť problém s množstvom ružovej v chlapcovej garderóbe. U nás išlo o variant najprv chlapec-potom dievča, takže no stress. Ibaže by nie… Lebo je síce super, že máte všetko odložené (a väčšinu vecí aj reálne nájdete), ale bez povolenia to nepôjde! Áno, starší brat musel dať súhlas na požičanie bodyčiek, ponožiek, nohavíc, detskej postieľky, deky, kočíka či hračiek. Ešteže sa u nás kojenie v tom čase už dlhšie nepraktizovalo, lebo neviem, neviem, či by cicky tak ľahko požičal, predsa je to chlap…

6. Návštevy lekára

Pri prvom požehnanom stave (potrebovala som synonymum, nesúďte ma), chodíte k lekárovi len s malým stresom, či všetko napreduje, ako má. A ak áno, máte zvyšok dňa voľno a môžete si ísť pospať, niečo pekné kúpiť (nie na seba samozrejme, veď načo investovať do takého objemu), alebo len jednoducho nerobiť NIČ. Pri návštevách lekára počas druhého tehotenstva toto nehrozí. Jednak riešite logistiku, ako čo najviac zabaviť decko, aby si váš odchod nevšimlo, musíte sa tiež ponáhľať domov, lebo vášmu aktuálnemu zamestnávateľovi budete darmo strkať papierik o celodennom vyšetrení do ruky. Potom sa občas môže stať aj také čosi, že vám zavolá sestrička z ambulancie lekára, že kde toľko trčíte, lebo máte meškanie na ultrazvuk! A je jej jedno, že to bolo 8 minút, pretože ste museli počkať na moment, keď sa dieťa číslo jeden nerušene hrá s otcom, aby ste sa mohli vypariť, s prepáčením, ako prd z gatí. Nebudem radšej kalkulovať, koľko eur ma v prepočte asi stál ten telefonát, keď som si u súkromného lekára platila 100 eur za trimester.

7. Pobyt v pôrodnici

Ono, tento bod tu technicky nemá čo robiť, ale je prirodzeným vyústením deviatich mesiacov a šiestich bodov spomenutých vyššie. Pobyt v pôrodnici je diametrálne odlišný od prvého! A nie je to len tým, že som po prvej skúsenosti menila pôrodnicu. Tak napríklad, kým prvýkrát neviete ani ako prebaliť dieťa, čo je to smolka alebo kolostrum (áno, bola som dosť nenaštudovaná prvorodička, podľa hesla: Radšej sa zľaknúť, ako sa báť), druhýkrát sa už cítite ako súčasť personálu (hahaha, to teraz velice preháňam). Ale rozhodne už nie ste taká vyplašená a prípadný laxný prístup personálu vás nerozhodí. Skôr naopak, ste rada, ak vás nikto neotravuje a robíte si veci po svojom. Pocitovo rovnaké je ale dojatie nad ďalším členom rodiny, pričom ale časť z vás by chcela byť doma so starším dieťaťom, lebo sa cítite vynechaná z jeho života a nestihnete pokroky, hlášky a momentky, ktoré sa dejú počas dní, kým ste preč. Iné sú aj návštevy. Kým po prvom pôrode prichádza muž po opici, po druhom príde s opičkou na krku, ktorá pri odchode z nemocnice reve, lebo mama nejde s nimi domov.
Intenzita a prítomnosť jednotlivých bodov sa samozrejme mení podľa veku a psychického rozpoloženia staršieho dieťaťa, ale ak sa chystáte hupsnúť na druhé, odborne povedané „snažilkovať“, tieto body majte na pamäti a ďalší požehnaný stav vás nezaskočí nepripravené.

Dieťa vydierač aj lov na sexi dekolt. Párty-matka čelí náročným výzvam!

Posted on by karimatka

Pozvánka na svadbu, ak nie je vaša, vždy poteší, lebo nemáte takmer žiaden stres, iba zábavu a ešte sa môžete aj pekne obliecť. Je tu ale jedno maličké ALE. Keď už máte dieťa, svadby a iné spoločenské udalosti, nie sú úplne to, čo bývali. Jednak vás ľudia menej volajú, hlavne, ak majú obavy, že sa na akcii ukážete aj s deťmi (povedzme si úprimne, nie každý váš kamoš je práve baby friendly), prípadne to na poslednú chvíľu odrieknete pre chorobu dieťaťa. A potom, aj keď vás zavolajú, nie je to pre vás už také lážo-plážo.

Výber outfitu a to ostatné

Ruku na srdce milé dámy, aká je jedna z prvých otázok, keď viete, že sa pôjde napríklad na spomínanú svadbu? Správne: „Čo si oblečiem?“ Ale pôrodom sa zmení aj hierarchia opytovacích viet. Na rad prichádza najprv otázka: „Čo s dieťaťom/deťmi?“ A až keď toto vyriešite, môžete sa pýtať ďalej. (Pozn. V prípade, ak dieťa beriete, sú tu aj iné otázky, do ktorých ale ani nejdem zabŕdať. Len spomeniem, že ak máte dieťa, ktoré je ešte nositeľné, treba riešiť aj to, aby vám šatka respektíve nosič, ladili k oblečeniu. Samozrejme, tiež som sa len priučila, vďaka nemenovanej skupine na sociálnej sieti.)

Keďže som v kategórii matiek, ktoré nezhodili tehotenské kilogramy ešte ani po prvom pôrode, pýtam sa aj nasledovné: „Má zmysel si niečo na veľké JA kupovať? V čom nebudem vyzerať ako vorvaň? Keď si dám dosť veľký výstrih, nevšimnú si moje brucho a stehná?“ Takže potom hľadáte variant, ktorý by správne odpovedal na väčšinu položených otázok. V mojom prípade boli neraz nápomocné mama, svokra i švagriná, ktoré si v šatníku nechali kúsky aj spred niekoľkých kilogramov a tak sa zakaždým našiel ako tak vhodný model. V konečnom dôsledku outfit už nie je priorita, lebo hocičo čo nie sú tepláky, legínsy alebo maskáčové šaty je vlastne výhra.

Mejkap a účes je doplnková záležitosť, ktorá pri vhodnom time manažmente a babysittingu druhého rodiča, či starkých pripadá tiež do úvahy. Na jednu svadbu som sa líčila sama priamo u kaderníčky a na druhú, mi vlasy robila manželova mama, kým Karol spal a Táňa bola v bruchu. A tiež som si popritom kreslila na ksicht tvár. Takže šaty, účes aj mejkap by boli, môžeme vyraziť. Ibaže by nie.

Separačná kríza dieťaťa vs. zmrzlina

Samozrejme, tu sa bavíme o prípade, kedy idete na spoločenskú udalosť bez svojej ratolesti. Ak nezdrhnete, počas jeho spánku, môžete sa stretnúť s výčitkami. Verím, že tie sa menia vzhľadom na vek potomka. U Karola to už bol srdcervúci plač, spojený s ťahaním za sukňu a vzlykom: „Mama nejde pječ!“ Môj vtedy dvojročný syn poňal svoj názor melodramaticky, ale tak efektne, že som ozaj zvažovala, či ísť, skoro mi aj slza vyhŕkla. Ale pri predstave, že si zničím mejkap a vyjde navnivoč kulmovanie, som sa prekonala a ponúkla babke alternatívy, ktorými by ho mohla zabaviť. A jedna naozaj zabrala. Zapredal ma za zmrzlinu. Určite by si ho babka získala aj nejakým videom z Youtube-u, ale keďže sme jej nestihli dať inštruktáž na jeho spustenie cez náš TV prijímač, Kari sa musel zaobísť bez videa plastelínky s prísľubom, že príde ujo opravár a Youtube opraví.

S pokojným svedomím sa teda veziem na svadbu, kde bude párty, párty, keď v tom pípne sms s takýmto začiatkom: Vymkol ma na balkóne… Takže zmrzlina až taký úspech nemala a Karol sa rozhodol babke pomstiť za to, že mi spravila účes a pustila ma tancovať na svadbu. Skoro som dýchať prestala. Ale pokračovanie smsky ma upokojilo. Karol nejakým zázrakom babke nakoniec dvere otvoril. Aspoň už vieme, že balkónové dvere sú ďalším nebezpečenstvom v zozname nástrah bežnej domácnosti. Koniec správy znel jasne: Bavte sa, všetko je ok. A ako správni rodičia, ktorí selektívne niektoré rady neignorujú, sme poslúchli.

Párty, párty!

Nepatrím k matkám, ktoré automaticky vyťahujú na ostatných mobil a hrdia sa svojím roztomilým potomkom, napriek očividnému nezáujmu okolia. Robím to, iba na vyzvanie. Oveľa väčšia zábava totiž je, ak stretnete na spoločenskej udalosti nejaký bezdetný pár, ktorý buď už nahlas hovorí o plánovaní rodiny alebo – a to je ešte lepšie – už svoj prvý prírastok čaká (teda hlavne ženská časť dvojice…). Spolu s manželom vieme veľmi trefne vyberať rodičovské historky z talóna, z ktorých môžu perspektívnym budúcim rodičom naskakovať minimálne zimomriavky vzadu na krku, hoci ich maskujú veselým smiechom. Veď sme s mužom velice vtipná dvojica. Muhehehe…

Ale zas, byť matkou na spoločenskej udalosti má aj svoje úskalia. Hoci si to nechcete pripustiť a snažíte sa otravné myšlienky vypudiť, niekde vzadu v hlave predsa len to decko ZOSTANE! Výsledok? Domov sa vám ísť nechce a zväčša ste tí, ktorí odchádzajú poslední, hoci viete, že to zajtra bude s a k r a m a n e t s k y bolieť, ale zato stalkujete smskami svoju babysitterku a.k.a babku, či je všetko v poriadku, či synček papal, kakal a nakoniec pokojne zaspal. Osobne mám najradšej vetu, ktorú pred odchodom opatrovateľkám-babkám, hovorím: „Keby hocičo, volaj, ja sa nejako dopravím späť.“ Pričom v skutočnosti myslím: „Len mi prosím ťa nevolaj, že reve, tak som sa už na tento deň tešila…“ Našťastie obe naše mamy môjmu kódovanému slovníku rozumejú, veď koniec-koncov samy ho svojho času určite použili, alebo po tom aspoň túžili.
Druhá vec je, že hoci výdrž máte vďaka prebdetým nociam ako mulica a nejaká párty vás nezastraší, (veď zas ich ani neabsolvujete toľko ako za starých čias pred pôrodom) vaše nohy už nie sú, čo bývali. Opätky síce nikdy neboli mojou silnou stránkou, ale teda, odkedy chodím hlavne po ihriskách, lesoch a pieskoviskách, už nemám dôvod ich vyťahovať zo skrine. A musím povedať, že nohy rýchlo zabúdajú. A potom bolia. Svine. Takže za dámičku, aspoň opticky, o pár kíl ľahšiu môžem byť len veľmi obmedzený čas. Čo už, aspoň donútim muža, aby mi z tých pár hodín, spravil na pamiatku veľa, veľa fotiek. A nohami nekončíme.

Karola som kojila (viem, že správne je dojčila, ale pre mňa je to rovnako nepekné slovo ako lízanka, takže iba pre mňa: kojila a lízatko. Ďakujem za pochopenie). A kojila som ho celkom dosť. Nie síce až tak, že by som odbiehala do škôlky, nech si ešte cucne (snáď nebude jeho vývin týmto odstavením poznačený trvalými následkami), ale stihlo to zanechať následky na mojich prsiach. Všetky podprsenky spred otehotnenia sú mi malé, tie čo som nosila počas kojenia, zrovna sexi dekolt nerobia, ALE našla som jednu záchranu. Vystužená podprda na kojenie z Lidla. Na samotné kŕmenie síce veľmi vhodná nebola, ale dobre drží tvar a prsia sa aspoň na chvíľu vrátili tam, odkiaľ sa kedysi dívali na svet. Len pozor na prudké pohyby, aby jedno z dvojice nezostalo smutne a bezvládne visieť na kolene (dobre, až také zlé to nie je, vždy ho totiž zachytí brucho). Inak sa môže matka veselo baviť na spoločenskej udalosti ako kedysi. Čo môže, musí! Lebo hoci potom dospáva celý nasledujúci deň, ak jej to dieťa dovolí, nakoniec z večierku načerpá aj veľa energie, aby ju mohla venovať tomu, čo (alebo skôr kto) je pre ňu naozaj podstatné.

Čo zabudneš dnes, zajtra akoby si našla!

Posted on by karimatka

MATKY zabúdajú a hlúpnu (nielen láskou k svojmu potomkovi). Som síce iba chvíľu dvojmatka, ale verím, že aj troj-, či viac-matky, ktoré sa rodičovstvu venujú dlhšie, potvrdia uvedené závery. Milé maminy, ak si myslíte, že vy ste výnimka a vás sa vyššie spomenuté slová netýkajú, prosím, v mene vášho psychického zdravia, ani nečítajte ďalej.

Čo môžeš urobiť dnes, odlož na neskôr a zaručene na to zabudneš!

Je vraj vedecky dokázané, že žena má v tehotenstve problém s pamäťou a môžem vás ubezpečiť, že onen jav úspešne pokračuje aj po pôrode. Okrem toho, že neviem prísť na meno základným produktom, ktoré sú Karolovou denno-dennou potrebou (ako napríklad plachta, rozumej plienka), počas dňa priebežne zabúdam vykonávať rozličné činnosti… Napríklad zistím, že som asi hladná. Karol ma zabaví fekálnou pohotovosťou a hneď neviem, čo som vlastne chcela. Podobné je to aj s potrebou ísť na záchod. Ale zas, človek aspoň šetrí čas.

Problematickejšie je to pri nakupovaní, keďže v obchode zaručene na niečo zabudnem a vezmem hocičo iné… Nápomocným by bol zoznam, len si ho človek nesmie zabudnúť napísať a eventuálne vziať aj so sebou. Prípadne vám pomôže božia prozreteľnosť (alebo vyššia sila, náhoda, ruka diabla a podobne). Ako mne, keď som si nielenže zoznam napísala, ale ho aj zabalila do vrecka obľúbených teplákov. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v obchode chcela svoj tromf na regály plné produktov vytiahnuť a zistila som, že zoznam vo vrecku NEBOL! Matka roka ho stihla medzi vchodovými dverami a vstupom do Billy stratiť. Tu by mohol niekto namietať, že čo skutočne potrebuješ, na to nezabudneš. Omyl! Ešteže sa nám onehdá neminuli papierové vreckovky naraz s toaletným papierom. Počula som o prípadoch, kedy boli na tom matky natoľko zle, že nezabudli na veci, ktoré treba urobiť či toaletné papiere, ktoré treba kúpiť, ale niekde rovno zabudli aj dôvod, pre ktorý nemusia chodiť do bežnej práce, za ktorú dostávajú bežný plat. Áno, prípady zabudnutých detí nie sú ojedinelé, ale poznám niekoľko takých ratolestí a vyrástli z nich plnohodnotní jedinci.

Rozhovory na rozličné témy

Pobaviť dokáže napríklad fakt, keď na niečo zabudnem uprostred vety. Rozumej, začnem rozprávať, na ceste je hrboľ, dieťa sa v kočíku pohmýri, vám sa pretrhne tok už aj tak veľmi naštrbených myšlienok a pokračovanie vety je v nenávratne. Prípadne skončí úplne inde, ako ste pôvodne plánovali. Tu je dôležité, kto je váš konverzačný partner. Napríklad vaša mužná polovička totiž nemusí vôbec počúvať, takže si problém síce nevšimne, ale ani vám z neho nevie pomôcť. Ak konverzujete s kamarátkou-matkou, ona vás počúvať bude, ale výsledok môže byť rovnako rozpačitý, keďže si už ani ona nepamätá, o čom ste sa rozprávali. Pri takýchto rozhovoroch je zaujímavé sledovať, kam až môže konverzácia zájsť. Začnete sa baviť – čo ja viem – rastúcimi zubami dieťaťa a plynulo prejdete až k problémom s popôrodnými kilami. Tie sú samozrejme niekedy začiatkom debaty, jej stredom aj záverom. Ale, aby som nebola len úplne negativistická, popôrodné kilogramy idú dole, aj keď ste v tehotenstve žrali hlava nehlava takmer všetko, na čo si vaše hormónmi zmietané telo spomenulo (inak zaujímavé je, že v tehotenstve sa už síce problémy s pamäťou objavujú, ale tehotná nikdy nezabudne, na čo mala chuť a jednoznačne si ide za svojím, česť a sláva výnimkám). ALE, ak vás v tomto tehotenskom obžerstve budú iní ľudia či nebodaj iné matky presviedčať, že nevadí, veď pri kojení (viem, že dojčenie je spisovne, ale pardón, znie to hrozne) všetko zhodíš, netreba tomu tak slepo dôverovať! To len, aby bolo všetko jasné. Hoppa, ale reč nebola o mojich tučných stehnách, všakže? Aha, jasné. Rozhovory, kedy matka uprostred vety, v extrémnych prípadoch slova, zabudne, „vo co go“. V podobných prípadoch je záchranou kamarátka-nematka. Ale pozor, u nej hrozí, že ak sú spomínané excesy u vás časté, oveľa zriedkavejšie vám bude potvrdzovať spoločné schôdzky (ak nemáte skutočne rozkošné dieťa, ktoré stojí aj za ťarchu zvanú zábudlivá matka so zhoršujúcou sa slovnou zásobou).

Keď ideš variť kávu a…

Zaujímavosťou tiež je, že neraz zabudnutú činnosť nahradím inou! Uvádzam príklad: Opýtam sa švagrinej, či si dá kávu, odpovie áno, vojdem teda do kuchyne a… umyjem riad. Takže návštevy sú síce smädné, ale keby chceli, šálky majú umyté. Inokedy sa idem vycikať a zrazu dávam prať veci alebo opačne. Chcem vziať špinavé veci z kúpeľne a skončím pri čítaní časopisu na záchode. Niekedy pomáha vrátiť sa na miesto, kde ste mali danú myšlienku v hlave (ak si inkriminované miesto pamätáte). Ale nie je vylúčené, že budete chodiť tam a späť niekoľkokrát. Ale zas, hovorí sa predsa, že opakovanie je matka múdrosti, či? Aj keď ani na známu formulku sa v praxi spoliehať nedá. Ja si bežne viackrát opakujem, čo musím urobiť, kúpiť, povedať, napísať a nakoniec moja myseľ aj tak nonšalantne improvizuje. (A apropo, to MATKA múdrosti bolo myslené ironicky?)

Nie je všetkým dňom koniec

Hoci to s nami matkami vyzerá po predošlých riadkoch bezútešne, minimálne na sebe som už počas tehotenstva začala badať aj iné radikálne zmeny. K zhoršenej pamäti pribudli zlepšené reflexy! Áno, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Aj športový antitalent, ktorý chytil počas telesnej výchovy skôr nádchu ako loptu, môže mať perfektné reflexy. Neviem, či sa to u mňa vyvinulo ako evolučný prvok alebo prvok zachovania potomstva, ale funguje. Ani neviem spočítať, koľko pohárov či téglikov som už v letku chytila a zabránila tak rozbitiu, kriku, slzám, nadávkam, zametaniu, utieraniu, kupovaniu, a tak dále, a tak dále. Nie je to síce stopercentné, ale v mojom prípade išlo o mnohonásobné zlepšenie. Minule som dokonca o pól šiestej ráno s ešte zalepenými očami zachytila v kúpeľni padajúci sklenený antiperspirant, ktorý si to mieril rovno do nášho nového umývadla. To snáď aj stojí za tie zabudnuté toaletné papiere, či?

Cikáme, kakáme a iné hrôzy, ktoré matky vypúšťajú z pier!

Posted on by karimatka

Keď sa žena stane matkou, veľa sa toho v jej živote zmení… Okrem postavy, stravovacích návykov, priorít, štýlu obliekania, bankového konta, spoločenských aktivít atď. sa zmenia aj jej vyjadrovacie schopnosti. A nemám na mysli len slovnú zásobu, ktorá sa napriek všetkému úsiliu matky udržať ju na akej-takej úrovni, zmenšuje a obmedzuje. Ide aj o spôsob komunikácie, výber slov, oslovenia a iné aspekty, z ktorých vám dnes niektoré priblížim, aby ste sa lepšie orientovali v tomto záhadnom svete žien, ktoré trochu vedia, ako sa asi cíti slon.

Rozhovory matiek a nematiek

Som mama niečo vyše dvoch rokov a pomaly sa život pred dieťaťom stráca v hmlách. ALE, jedna vec mi utkvela v pamäti aj napriek silnému vplyvu rodičovskej dovolenky. Keď som ešte dieťa nemala, mala som spoločenský život. A v rámci neho som sa stretávala s kamarátkami, ktoré boli matkami už predo mnou. A veru, komunikácia s nimi sa mi zdala veľmi problematická. Odbiehanie od témy, od kávy, od jedla, k deťom, značne vyrušuje. Ale aby som bola konkrétnejšia. Prídem ku kamarátke Zuzke domov po dlhom čase na kus reči. Veľmi sa teším, ako jej poviem všetky klepy a novinky z môjho života. Aj vidím záujem z druhej strany. Veľa sa ma pýta, no… toľko otázok a tak málo odpovedí. Moja, v tom čase jedno-matková, kamoška totiž musela riešiť dcéru, či je všetko v poriadku, či sa nerozhodla spáchať nejaký zločin na sebe alebo na majetku, takže som videla Zuzaninu nesústredenosť. Uprostred vety ma nechala sedieť v kuchyni, aby vyriešila akúsi akútnu situáciu s deckom. No, ale, ja tu predsa vravím zásadné momenty uplynulých mesiacov. Kde to sme? Toto počúvanie na jedno ucho som potom zažila aj u iných spriatelených matiek, preto som si v sebe povedala, že keď JA budem raz mamou, dám si na to bacha. Veď predsa, dospelí majú prednosť. Či?

Strih. Pár rokov neskôr, kamoška prišla ku mne na kus reči. A kúsok reči z toho aj zostal. Lebo Karol medzitým vyliezol na nábytok, snažil sa robiť kliky o televízor, vynášal smeti (nie, nie v takom duchu, ako by som si to o pár rokov predstavovala), chcel zjesť vyvešané šaty a potom aj samotnú kamošku. A ja som sa pristihla, že jedným uchom a okom som stále nalepená na synovi, aby sme návštevu všetci prežili v zdraví. A v tom momente som si v duchu spomenula na rozhovory spred pár rokov. Takže ešte aj myšlienkami som bola inde. Napriek tomu mi kamoška zostala verná a stále ešte chodí na návštevy a nielen ona. Lebo, pravda je taká, že dokážem počúvať aj jedným uchom. Dokonca si z týchto rozhovorov aj niečo zapamätám a pri najbližšej príležitosti viem nadviazať! (Áno, teraz ide o samochválu, no a čo). Všetkým kamoškám nematkám ale touto cestou ďakujem, že na mňa nezanevreli a že mi robia spoločnosť aj napriek mojim chvíľkovým nepozornostiam a Karolovým excesom. Zároveň sa ospravedlňujem kamoškám matkám, ktoré som si v duchu poohovárala, lebo ma onoho času nedostatočne počúvali, aspoň som si to tak ja myslela…

Rozhovory matiek obyčajných a matiek pluralistiek

Nemusíme chodiť okolo horúcej kaše, lebo všetci vieme, ako to s rodičovským plurálom je a nech hodí kameňom, kto je bez viny. No, myslím si, že by mali byť isté hranice odkiaľ-pokiaľ sa s „my“ narába. Proti vkusu síce žiaden dišputát, ale musím trochu pohejtovať. Ani ja nie som výnimka, ktorá by potvrdzovala pravidlo o rodičovskom pluráli. Mám však svoje zásady, respektíve, našla som si obhajobu toho, kedy sa množné číslo dá akceptovať.
Príklad prvý – Sme sami doma, nikto iný ma teda nemôže počuť.
Príklad druhý – „Ideme sa prebaliť“ – Ja viem, že seba neprebaľujem za rovno s ním, ale spomenutú aktivitu beriem ako skupinovú záležitosť. On sa postará o obsah plienky, ja o jeho odstránenie. Rovnaký postup platí napríklad pri vete „Ideme sa kúpať,“ hoci sa bude močiť vo vani len potomok. Alebo „Ideme papať,“ aj keď nakoniec sa naje nielen dieťa ale aj široké okolie. Prípadne „Vyfúkame nos,“ čo je skutočne niekedy zaberák pre viacčlenný tím.
Príklad tretí – Teraz mi žiadny nenapadá… Alebo vlastne áno. „Nespinkáme…“ Lebo keď decko nespí, ozaj nespí ani rodič. Ibaže by mal slúchadlá, ktoré rušia vonkajšie hluky, ako som to videla v netflixáckom seriáli o materstve The Let Down (Odporúčam. Seriál, nie slúchadlá, aj keď…).

Samozrejme, nech si každý hovorí, ako chce, ale niekedy je menej viac. Konkrétne jeden je menej ako dva alebo tri. Cikáme, kakáme, idú nám zuby, očkovali nás (asi ozaj mali aj mamu…), mali sme horúčku a ďalším sa fantázii medze nekladú a to by sa veru mali! Medzi mojich najneobľúbenejších favoritov patria: Máme už 20 mesiacov (vek je samozrejme premenná položka) a Vážime 11 kíl. Hojojoj, kde sú tie časy, keď som bola taká mladá a štíhla. Takže s rodičovským plurálom opatrne, pretože je to dobrý sluha, ale zlý pán.

Rozhovory s matkami infantilkami a prezývkarkami

Neviem, či v tomto prípade možno vôbec písať o rozhovoroch, lebo pravdu povediac, často zostávam bez slov. Opäť bez mučenia priznávam, že aj ja použvam zdrobneniny, ale pardon prepáčte, slovo ryžka ani do úst nemôže ísť. To aké malé by muselo byť inkriminované zrnko ryže, aby sme mohli o ňom takto rozprávať? Určite menšie, ako tie, na ktoré sa dalo napísať celé krstné meno, zaliať do modrej tekutiny a zavesiť vo fľaštičke na krk. Pamätáte? Alebo zdrobneniny typu: šikovníček. Ach jaj, aj časopis tuším taký existuje. So švagrinou sme pre každý prípad vymysleli aj opačný variant, keby ste mali dieťa, ktoré až také šikovné a tvorivé nie je a chcete zostať v kategórii zdrobnenín: netvorček. Perfektné, však?

Prezývky sú samozrejmosťou a častým javom a tiež sa im asi vyhne len málokto, ale opäť raz si myslím, že vášmu decku by ste mali vymýšľať trápne, veselé a kjút prezývky vy sami, eventuálne blízka rodina. Keď vám ju vymyslí mamička z materského centra a ešte vám ju decko začne provokačne doma opakovať, lebo vie, že vás to vytáča, tak to už pardón… Radšej ani nenapíšem konkrétne o čo šlo, lebo by sa mi karmicky vrátila a nikto by už môjho synátora inak nenazval. Ale aj na ihrisku sú kreatívne matky. Napríklad jedna, ktorá z fleku vyzutého Karola premenovala na Bosonôžku. Prečo? No nič. Takže, majte si svoje bosonôžky a prďulov, len ich nenoste zakaždým von medzi ľudí, myslím verbálne. Za seba Ďakujem.