Osvietilo ma! Už viem, prečo matky na materskej hlúpnu

Už som tu bola bývala spomínala, že s pamäťou matiek to nie je práve ružové (bez ohľadu na pohlavie a dominantnú farbu oblečenia dieťaťa). Ale ako dni plynú na mojej druhej materskej (zvyšok slovného spojenia nepíšem zámerne), zisťujem, že by som mala veci aktualizovať. Nebojte, nebudem sa opakovať, hoci, vieme svoje o Matke Múdrosti, ehm. Mám nové zistenia, budete prekvapení…

Kam sa podeli slová?

Moja pamäť sa scvrkla na básničky, pesničky a údaje z Karolovho života. Napríklad viem, ktorú hračku dostal od koho s takmer 100-percentnou presnosťou a veru, Karol nemá málo hračiek (už vidím, ako to môj zamestnávateľ po návrate medzi pracujúci plebs ocení… Možno mi za túto takmer až nadprirodzenú schopnosť zvýši aj plat). Okrem toho som sa naučila všetky mená dôležitých autíčok z rozprávky Autá počnúc McQueenom, končiac Brickom Yardleym. A verím, že sme neskončili, pretože v troch častiach je toľko áut, ktoré by ešte dieťa číslo jeden chcelo. Citujem: „To auto sa mi veľmi páči. Prosím kúpiť to auto!“ Skôr než sa rozplyniete, aký je zlatý, že pekne poprosí, treba podotknúť, že v troch z piatich podobných prípadov si slovko „prosím“ treba zameniť za „chcem“. Čo ešte? Ešte držím v hlave väčšinu viac či menej podstatných situácií, ktoré sa Karolovi za takmer tri roka života udiali. Aby som samozrejme mohla promptne reagovať, keď niektorú z nich bez akéhokoľvek varovania či zdanlivej logiky, vytiahne z rukáva a pamäti. „Išli sme vlakom do Galanty za Teuškom a Alickou,“ povie napríklad, keď stojíme v rade v obchode a nikde na obzore ani vlak, ani Teuško a vôbec žiadna Alicka. To sa mu to ale vyťahuje, keď má ešte plnú prdel, pardon hlavu, tých správnych neprepitých, vekom neochabnutých mozgových buniek. Pch. Ale čo by sme pre svoje deti nespravili?

Veď sme ochotné obetovať aj svoj (zdravý) rozum. Minule mi nenapadlo slovo operátor a nebyť manželovej mamy, syn by asi už nikdy nezistil, že tá firma s logom oranžovej kocky, ktorú on pozná pod názvom Orindž (píšem foneticky, lebo syn to pozná takto, tak nech je to jasné), je OPERÁTOR… Inokedy som sa zas pristihla, ako si v duchu gratulujem, že som dokončila vetu, v ktorej som použila jeden cudzí výraz – podotýkam obsahovo korektne. A čerešnička je, keď neviem, ani kto sa ako volá. Táňu doteraz zvyknem osloviť Kari, muža volám menom brata, brata menom muža, starkej vravím babka, babke starká, aspoň že Dominiku viem stále identifikovať (pozn. to som ja), aj keď… keby ma moja frustrácia z mena na základnej škole neprešla, dnes som pokojne mohla byť Zuzana. No ale späť k veci. V titulku tvrdím, že viem, prečo sa toto všetko a ešte omnoho viac deje. Áno, keď som minule o jednej nad ránom sedela pri synovej postieľke, osvietilo ma: Kvôli našim deťom! Ale pozor, ono to súvisí s prírodnými zákonmi. Ide totiž o zachovanie rovnováhy vo vesmíre. Deti naberajú denno-denne nové slová, spájajú ich do viet, príbehov. Ale čo na to vesmír? Veď toľko nových slov si nemôže len tak mirnigz-dirnigz (toto, keď niekto vie, ako napísať správne, rada sa nechám poučiť) plávať svetom. Niekde treba slová ubrať! A sme doma. Kto si to odserie? Zasa len chudera matka.

Operátor vs. P_ča

Nedávno, keď boli úspešne oblečené všetky dve z našich detí, sa mladšia ratolesť povracala na svoj milunký ružový sveter (milunký čítaj ironicky). Ja celá n a d š e n á, že ju môžem navliekať do niečoho iného, čo proste nejde obliecť na rôsolovité detské ručičky (drahé nematky a skoromatky, pre lepšiu predstavu, je to akoby ste sa snažili obliecť uvarené kuracie paprčky), som sa nezdržala komentára: „Do KELU.“ A Karol môj výrok upresnil a vyhodnotil ho ešte radikálnejšie. Vzápätí, ako som ja povedala svoje do „kelu“, ma Kari doplnil: „Do piči, do piči,“ skonštatoval bez citového zafarbenia či dôrazu na niektorú časť výpovede. Skôr, ako ma začnete v komentároch pranierovať, od nás to nemá. Povedzme, že poznám zdroj nákazy, ale nechám si ho pre seba. Navyše, keď sa na to pozriem pragmaticky, raz pôjde do škôlky a tam deti nosia rôznu slovnú zásobu z domu, tak prečo by aj on nemohol byť ten, ktorý poučí iné deti! Takže dajme tomu, že slovo na Pé je náhradou za môjho operátora. Napríklad. Alebo za hocijaké iné, ktoré darmo lovím teraz v pamäti.

Kvôli tomuto?

Niekedy ma ale vie vytočiť kvôli akým slovám z Karolovej slovnej zásoby sa ukracujem o tie svoje rokmi pestované výrazy. Napríklad „kaška“, rozumej kaša, „bábko“, po slovensky bábo, „rejngou“, a.k.a Kariho verzia anglického slova rainbow. Pričom všetky ovláda aj v pôvodnom znení, ale ho teší, keď sa rozčuľujem, že si robí srandu. Ale aspoň majú základ v reálnych slovách. No bežné sú aj rôzne nové slová, napríklad odpočuté z pesničiek. „Skapabos“, čo netuším čo je, ale zvykne povedať, že aj tato je skapabos, aj mama je skapabos, aj Táňa je skapabos, tak snáď nič zlé. Ďalej napríklad „salámovať“, znamená v skutočnosti zarámovať a slovo si osvojil vďaka Veckovej piesni Kúsky mňa. Dlho sme tiež rozmýšľali, čo je to „víma“, ale Žbirkova pieseň s textom „osloví ma,“ veľa vysvetlila. Prípadne výraz „gumaskér“, ktorý sa nachádza v piesni Adventure of a lifetime od Coldplay a Chris Martin to spieva ako „Beneath my skin“ a ďalšie perly, na ktoré si žiaľ skrz svojho stavu „čistej mysle“ nespomeniem.

Ale zas pribúda mu aj mnoho plnovýznamových slov, ktoré sa potom aj mne vďaka tomu, že ich používa, vracajú do hlavy. Aspoň na chvíľu. Za všetky spomeniem: teoretický, dôchodok, operovali, projekt, klimatizácia, vykorisťovať, nádej, vygoogliť, kilometer, študovať… Nie vždy síce dôjde aj k správnemu použitiu vo vete, ale aspoň je doma vždy čo vysvetľovať. A inokedy zas vysvetlí on nám: „Čajky nosia čaj ľuďom.“ A tak to má byť. Verím, že čašníci raz budú nosiť čaše, ale to slovo ešte neobjavil a ja nestratila…

PS: Tieto riadky venujem mojej manke Alžbete, pretože to už nikto nezistí, koľko slov pred XY rokmi obetovala pre mňa s bratom. A hlavne, nikto nemôže dať toľko slov dieťaťu, ako len matka môže dať dieťaťu (kým nejde do školy).

Čo zabudneš dnes, zajtra akoby si našla!

MATKY zabúdajú a hlúpnu (nielen láskou k svojmu potomkovi). Som síce iba chvíľu dvojmatka, ale verím, že aj troj-, či viac-matky, ktoré sa rodičovstvu venujú dlhšie, potvrdia uvedené závery. Milé maminy, ak si myslíte, že vy ste výnimka a vás sa vyššie spomenuté slová netýkajú, prosím, v mene vášho psychického zdravia, ani nečítajte ďalej.

Čo môžeš urobiť dnes, odlož na neskôr a zaručene na to zabudneš!

Je vraj vedecky dokázané, že žena má v tehotenstve problém s pamäťou a môžem vás ubezpečiť, že onen jav úspešne pokračuje aj po pôrode. Okrem toho, že neviem prísť na meno základným produktom, ktoré sú Karolovou denno-dennou potrebou (ako napríklad plachta, rozumej plienka), počas dňa priebežne zabúdam vykonávať rozličné činnosti… Napríklad zistím, že som asi hladná. Karol ma zabaví fekálnou pohotovosťou a hneď neviem, čo som vlastne chcela. Podobné je to aj s potrebou ísť na záchod. Ale zas, človek aspoň šetrí čas.

Problematickejšie je to pri nakupovaní, keďže v obchode zaručene na niečo zabudnem a vezmem hocičo iné… Nápomocným by bol zoznam, len si ho človek nesmie zabudnúť napísať a eventuálne vziať aj so sebou. Prípadne vám pomôže božia prozreteľnosť (alebo vyššia sila, náhoda, ruka diabla a podobne). Ako mne, keď som si nielenže zoznam napísala, ale ho aj zabalila do vrecka obľúbených teplákov. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v obchode chcela svoj tromf na regály plné produktov vytiahnuť a zistila som, že zoznam vo vrecku NEBOL! Matka roka ho stihla medzi vchodovými dverami a vstupom do Billy stratiť. Tu by mohol niekto namietať, že čo skutočne potrebuješ, na to nezabudneš. Omyl! Ešteže sa nám onehdá neminuli papierové vreckovky naraz s toaletným papierom. Počula som o prípadoch, kedy boli na tom matky natoľko zle, že nezabudli na veci, ktoré treba urobiť či toaletné papiere, ktoré treba kúpiť, ale niekde rovno zabudli aj dôvod, pre ktorý nemusia chodiť do bežnej práce, za ktorú dostávajú bežný plat. Áno, prípady zabudnutých detí nie sú ojedinelé, ale poznám niekoľko takých ratolestí a vyrástli z nich plnohodnotní jedinci.

Rozhovory na rozličné témy

Pobaviť dokáže napríklad fakt, keď na niečo zabudnem uprostred vety. Rozumej, začnem rozprávať, na ceste je hrboľ, dieťa sa v kočíku pohmýri, vám sa pretrhne tok už aj tak veľmi naštrbených myšlienok a pokračovanie vety je v nenávratne. Prípadne skončí úplne inde, ako ste pôvodne plánovali. Tu je dôležité, kto je váš konverzačný partner. Napríklad vaša mužná polovička totiž nemusí vôbec počúvať, takže si problém síce nevšimne, ale ani vám z neho nevie pomôcť. Ak konverzujete s kamarátkou-matkou, ona vás počúvať bude, ale výsledok môže byť rovnako rozpačitý, keďže si už ani ona nepamätá, o čom ste sa rozprávali. Pri takýchto rozhovoroch je zaujímavé sledovať, kam až môže konverzácia zájsť. Začnete sa baviť – čo ja viem – rastúcimi zubami dieťaťa a plynulo prejdete až k problémom s popôrodnými kilami. Tie sú samozrejme niekedy začiatkom debaty, jej stredom aj záverom. Ale, aby som nebola len úplne negativistická, popôrodné kilogramy idú dole, aj keď ste v tehotenstve žrali hlava nehlava takmer všetko, na čo si vaše hormónmi zmietané telo spomenulo (inak zaujímavé je, že v tehotenstve sa už síce problémy s pamäťou objavujú, ale tehotná nikdy nezabudne, na čo mala chuť a jednoznačne si ide za svojím, česť a sláva výnimkám). ALE, ak vás v tomto tehotenskom obžerstve budú iní ľudia či nebodaj iné matky presviedčať, že nevadí, veď pri kojení (viem, že dojčenie je spisovne, ale pardón, znie to hrozne) všetko zhodíš, netreba tomu tak slepo dôverovať! To len, aby bolo všetko jasné. Hoppa, ale reč nebola o mojich tučných stehnách, všakže? Aha, jasné. Rozhovory, kedy matka uprostred vety, v extrémnych prípadoch slova, zabudne, „vo co go“. V podobných prípadoch je záchranou kamarátka-nematka. Ale pozor, u nej hrozí, že ak sú spomínané excesy u vás časté, oveľa zriedkavejšie vám bude potvrdzovať spoločné schôdzky (ak nemáte skutočne rozkošné dieťa, ktoré stojí aj za ťarchu zvanú zábudlivá matka so zhoršujúcou sa slovnou zásobou).

Keď ideš variť kávu a…

Zaujímavosťou tiež je, že neraz zabudnutú činnosť nahradím inou! Uvádzam príklad: Opýtam sa švagrinej, či si dá kávu, odpovie áno, vojdem teda do kuchyne a… umyjem riad. Takže návštevy sú síce smädné, ale keby chceli, šálky majú umyté. Inokedy sa idem vycikať a zrazu dávam prať veci alebo opačne. Chcem vziať špinavé veci z kúpeľne a skončím pri čítaní časopisu na záchode. Niekedy pomáha vrátiť sa na miesto, kde ste mali danú myšlienku v hlave (ak si inkriminované miesto pamätáte). Ale nie je vylúčené, že budete chodiť tam a späť niekoľkokrát. Ale zas, hovorí sa predsa, že opakovanie je matka múdrosti, či? Aj keď ani na známu formulku sa v praxi spoliehať nedá. Ja si bežne viackrát opakujem, čo musím urobiť, kúpiť, povedať, napísať a nakoniec moja myseľ aj tak nonšalantne improvizuje. (A apropo, to MATKA múdrosti bolo myslené ironicky?)

Nie je všetkým dňom koniec

Hoci to s nami matkami vyzerá po predošlých riadkoch bezútešne, minimálne na sebe som už počas tehotenstva začala badať aj iné radikálne zmeny. K zhoršenej pamäti pribudli zlepšené reflexy! Áno, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Aj športový antitalent, ktorý chytil počas telesnej výchovy skôr nádchu ako loptu, môže mať perfektné reflexy. Neviem, či sa to u mňa vyvinulo ako evolučný prvok alebo prvok zachovania potomstva, ale funguje. Ani neviem spočítať, koľko pohárov či téglikov som už v letku chytila a zabránila tak rozbitiu, kriku, slzám, nadávkam, zametaniu, utieraniu, kupovaniu, a tak dále, a tak dále. Nie je to síce stopercentné, ale v mojom prípade išlo o mnohonásobné zlepšenie. Minule som dokonca o pól šiestej ráno s ešte zalepenými očami zachytila v kúpeľni padajúci sklenený antiperspirant, ktorý si to mieril rovno do nášho nového umývadla. To snáď aj stojí za tie zabudnuté toaletné papiere, či?