Dieťa vydierač aj lov na sexi dekolt. Párty-matka čelí náročným výzvam!

Pozvánka na svadbu, ak nie je vaša, vždy poteší, lebo nemáte takmer žiaden stres, iba zábavu a ešte sa môžete aj pekne obliecť. Je tu ale jedno maličké ALE. Keď už máte dieťa, svadby a iné spoločenské udalosti, nie sú úplne to, čo bývali. Jednak vás ľudia menej volajú, hlavne, ak majú obavy, že sa na akcii ukážete aj s deťmi (povedzme si úprimne, nie každý váš kamoš je práve baby friendly), prípadne to na poslednú chvíľu odrieknete pre chorobu dieťaťa. A potom, aj keď vás zavolajú, nie je to pre vás už také lážo-plážo.

Výber outfitu a to ostatné

Ruku na srdce milé dámy, aká je jedna z prvých otázok, keď viete, že sa pôjde napríklad na spomínanú svadbu? Správne: „Čo si oblečiem?“ Ale pôrodom sa zmení aj hierarchia opytovacích viet. Na rad prichádza najprv otázka: „Čo s dieťaťom/deťmi?“ A až keď toto vyriešite, môžete sa pýtať ďalej. (Pozn. V prípade, ak dieťa beriete, sú tu aj iné otázky, do ktorých ale ani nejdem zabŕdať. Len spomeniem, že ak máte dieťa, ktoré je ešte nositeľné, treba riešiť aj to, aby vám šatka respektíve nosič, ladili k oblečeniu. Samozrejme, tiež som sa len priučila, vďaka nemenovanej skupine na sociálnej sieti.)

Keďže som v kategórii matiek, ktoré nezhodili tehotenské kilogramy ešte ani po prvom pôrode, pýtam sa aj nasledovné: „Má zmysel si niečo na veľké JA kupovať? V čom nebudem vyzerať ako vorvaň? Keď si dám dosť veľký výstrih, nevšimnú si moje brucho a stehná?“ Takže potom hľadáte variant, ktorý by správne odpovedal na väčšinu položených otázok. V mojom prípade boli neraz nápomocné mama, svokra i švagriná, ktoré si v šatníku nechali kúsky aj spred niekoľkých kilogramov a tak sa zakaždým našiel ako tak vhodný model. V konečnom dôsledku outfit už nie je priorita, lebo hocičo čo nie sú tepláky, legínsy alebo maskáčové šaty je vlastne výhra.

Mejkap a účes je doplnková záležitosť, ktorá pri vhodnom time manažmente a babysittingu druhého rodiča, či starkých pripadá tiež do úvahy. Na jednu svadbu som sa líčila sama priamo u kaderníčky a na druhú, mi vlasy robila manželova mama, kým Karol spal a Táňa bola v bruchu. A tiež som si popritom kreslila na ksicht tvár. Takže šaty, účes aj mejkap by boli, môžeme vyraziť. Ibaže by nie.

Separačná kríza dieťaťa vs. zmrzlina

Samozrejme, tu sa bavíme o prípade, kedy idete na spoločenskú udalosť bez svojej ratolesti. Ak nezdrhnete, počas jeho spánku, môžete sa stretnúť s výčitkami. Verím, že tie sa menia vzhľadom na vek potomka. U Karola to už bol srdcervúci plač, spojený s ťahaním za sukňu a vzlykom: „Mama nejde pječ!“ Môj vtedy dvojročný syn poňal svoj názor melodramaticky, ale tak efektne, že som ozaj zvažovala, či ísť, skoro mi aj slza vyhŕkla. Ale pri predstave, že si zničím mejkap a vyjde navnivoč kulmovanie, som sa prekonala a ponúkla babke alternatívy, ktorými by ho mohla zabaviť. A jedna naozaj zabrala. Zapredal ma za zmrzlinu. Určite by si ho babka získala aj nejakým videom z Youtube-u, ale keďže sme jej nestihli dať inštruktáž na jeho spustenie cez náš TV prijímač, Kari sa musel zaobísť bez videa plastelínky s prísľubom, že príde ujo opravár a Youtube opraví.

S pokojným svedomím sa teda veziem na svadbu, kde bude párty, párty, keď v tom pípne sms s takýmto začiatkom: Vymkol ma na balkóne… Takže zmrzlina až taký úspech nemala a Karol sa rozhodol babke pomstiť za to, že mi spravila účes a pustila ma tancovať na svadbu. Skoro som dýchať prestala. Ale pokračovanie smsky ma upokojilo. Karol nejakým zázrakom babke nakoniec dvere otvoril. Aspoň už vieme, že balkónové dvere sú ďalším nebezpečenstvom v zozname nástrah bežnej domácnosti. Koniec správy znel jasne: Bavte sa, všetko je ok. A ako správni rodičia, ktorí selektívne niektoré rady neignorujú, sme poslúchli.

Párty, párty!

Nepatrím k matkám, ktoré automaticky vyťahujú na ostatných mobil a hrdia sa svojím roztomilým potomkom, napriek očividnému nezáujmu okolia. Robím to, iba na vyzvanie. Oveľa väčšia zábava totiž je, ak stretnete na spoločenskej udalosti nejaký bezdetný pár, ktorý buď už nahlas hovorí o plánovaní rodiny alebo – a to je ešte lepšie – už svoj prvý prírastok čaká (teda hlavne ženská časť dvojice…). Spolu s manželom vieme veľmi trefne vyberať rodičovské historky z talóna, z ktorých môžu perspektívnym budúcim rodičom naskakovať minimálne zimomriavky vzadu na krku, hoci ich maskujú veselým smiechom. Veď sme s mužom velice vtipná dvojica. Muhehehe…

Ale zas, byť matkou na spoločenskej udalosti má aj svoje úskalia. Hoci si to nechcete pripustiť a snažíte sa otravné myšlienky vypudiť, niekde vzadu v hlave predsa len to decko ZOSTANE! Výsledok? Domov sa vám ísť nechce a zväčša ste tí, ktorí odchádzajú poslední, hoci viete, že to zajtra bude s a k r a m a n e t s k y bolieť, ale zato stalkujete smskami svoju babysitterku a.k.a babku, či je všetko v poriadku, či synček papal, kakal a nakoniec pokojne zaspal. Osobne mám najradšej vetu, ktorú pred odchodom opatrovateľkám-babkám, hovorím: „Keby hocičo, volaj, ja sa nejako dopravím späť.“ Pričom v skutočnosti myslím: „Len mi prosím ťa nevolaj, že reve, tak som sa už na tento deň tešila…“ Našťastie obe naše mamy môjmu kódovanému slovníku rozumejú, veď koniec-koncov samy ho svojho času určite použili, alebo po tom aspoň túžili.
Druhá vec je, že hoci výdrž máte vďaka prebdetým nociam ako mulica a nejaká párty vás nezastraší, (veď zas ich ani neabsolvujete toľko ako za starých čias pred pôrodom) vaše nohy už nie sú, čo bývali. Opätky síce nikdy neboli mojou silnou stránkou, ale teda, odkedy chodím hlavne po ihriskách, lesoch a pieskoviskách, už nemám dôvod ich vyťahovať zo skrine. A musím povedať, že nohy rýchlo zabúdajú. A potom bolia. Svine. Takže za dámičku, aspoň opticky, o pár kíl ľahšiu môžem byť len veľmi obmedzený čas. Čo už, aspoň donútim muža, aby mi z tých pár hodín, spravil na pamiatku veľa, veľa fotiek. A nohami nekončíme.

Karola som kojila (viem, že správne je dojčila, ale pre mňa je to rovnako nepekné slovo ako lízanka, takže iba pre mňa: kojila a lízatko. Ďakujem za pochopenie). A kojila som ho celkom dosť. Nie síce až tak, že by som odbiehala do škôlky, nech si ešte cucne (snáď nebude jeho vývin týmto odstavením poznačený trvalými následkami), ale stihlo to zanechať následky na mojich prsiach. Všetky podprsenky spred otehotnenia sú mi malé, tie čo som nosila počas kojenia, zrovna sexi dekolt nerobia, ALE našla som jednu záchranu. Vystužená podprda na kojenie z Lidla. Na samotné kŕmenie síce veľmi vhodná nebola, ale dobre drží tvar a prsia sa aspoň na chvíľu vrátili tam, odkiaľ sa kedysi dívali na svet. Len pozor na prudké pohyby, aby jedno z dvojice nezostalo smutne a bezvládne visieť na kolene (dobre, až také zlé to nie je, vždy ho totiž zachytí brucho). Inak sa môže matka veselo baviť na spoločenskej udalosti ako kedysi. Čo môže, musí! Lebo hoci potom dospáva celý nasledujúci deň, ak jej to dieťa dovolí, nakoniec z večierku načerpá aj veľa energie, aby ju mohla venovať tomu, čo (alebo skôr kto) je pre ňu naozaj podstatné.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.