5 zaručených tipov ako sa na/za víkend stať fashionblogerkou!

Ja som taká dobrá duša, že som si svoje čerstvo nadobudnuté know-how nemohla nechať pre seba! A hlavne, dnes vám všetci dávajú zaručené tipy, ako spraviť to či ono, získať hento a tamto, nahonobiť si oné aj izé a čo som ja horšia poradkyňa lomka blogerka, lomka lajfkoučka, lomka doplň si, čo potrebuješ počuť-ka? No nie veru. (Pozn. Nasledujúce rady sú nie náhodou všetky označené jednotkou. Jednak sú všetky rady rovnako dôležité a druhak som si nevedela spraviť to poradie, lebo technika nechcela so mnou spolupracovať. Čudné.)

  1. Buď súčasťou nejakej fashion udalosti

Ideálne je ukázať sa na fashion udalosti v rámci týždňa módy. A už je iba na vás, či to bude skôr mainstream alebo si zvolíte tú viac cool cestu. Ako ja (smajlík so slnečnými okuliarmi) na Bratislava Fashion Live. V skratke, treba sa nechať na nejakú prehliadku pozvať. Alebo sa nasnoriť, ak máte správne konexie (ako ja). Ak nie, môžete si skúsiť kúpiť lístok, ale tam hrozí, že nesplníte ďalšie body z tohto za-ru-če-né-ho zoznamu rád.

20191005_175154

  1.  Seď v prvom rade!

Lebo to už snáď ani nemusím vysvetľovať, že kto je v prvom rade, nielenže má najlepší výhľad, ale aj čosi už v onom módnom svete znamená (či?). Alebo to ešte môže znamenať, že má super kamošku novinárku, ktorá nezabudla na svoju exkolegyňu aj keď je už skoro 4 roky na rodičovskej ne/dovolenke. Nech už to ale znamená čokoľvek, treba situáciu využiť a robiť videá, bumerangy, fotky či live streamy (aj keby sa k nemu malo pripojiť iba 9 ľudí. Samozrejme hypoteticky, nehovorím o sebe, vóóbec) na všetky možné kanály. A ak sa vo vás ozve akýsi hlások hanby, nepočúvajte. Tu ozaj nemá miesto, lebo kto nedrží v ruke mobil, akoby ani na fashion show, rozumej módnej prehliadke, nebol.

  1. Vyšperkuj si outfit

Výhodou je, ak máte v aktuálnych trendoch prehľad, ale na módnej šou ani nedostatok znalostí v súčasnom módnom dianí nie je prekážkou. Lebo ak to práve nie je IN, môžete sa tváriť, že práve Vy idete odštartovať vlnu nového štýlu. A ak budete mať ozaj šťastie, tak vám to niekto aj zožerie. Samozrejme výber outfitu je kľúčový. Ale až fotografi a módni redaktori rozhodnú, či ste to zvládli. Ak sa potom objavíte v nejakom článku z fashion udalosti, ste na najlepšej cene začať zarábať na móde… Okej, tomuto ani ja neverím, ale každopádne aj tretí bod mám splnený. Bonusom je, ak vás priamo na akcii alebo na sociálnej sieti niekto za výber módneho úboru pochváli! (Tu by som rada podotkla, že @pazravo mala vo svojom podcaste o chválení pravdu. Je to skvelý pocit a mali by sme to robiť všetci častejšie.) Mne jeden elegantný muž v obleku pochvalil klobúk aj jeho farebné zladenie s mojim vlasmi. Hneď som schudla 5 kíl.

  1.  Odfoť sa v cool póze na zaujímavom mieste

Ak sa na módnej akcii vyskytujete prvýkrát, je dobré odkukať od známejších blogerov/iek, na akých miestach a aké pózy strúhajú. Potom treba vyčkať, kým skončia fotosešn a zaujať ich pozíciu. Aj keby to mala byť fotka s nákupným vozíkom!

20191006_221918

Na škodu určite nie je, odchytiť si niektorú známu tvár a spraviť si fotku aj s ňou. Ak neukoristíte budúcu konkurenciu v podobe blogera, zaujať môžete aj niektorým z dizajnérov alebo aspoň najväčším módnym indivíduom na párty.

  1. Buď originál

Nezabudni, že v móde už len ťažko vymyslíš niečo nové, ale vždy sa dá na jednotlivé trendy pozrieť z vlastného uhla pohľadu! Preto rob veci po svojom a nepočúvaj rady od niekoho, kto nemá ešte ani 1000 followerov na Instagrame a jeho obľúbený outfit sú tepláky, ku ktorým strieda až 2 bundy a 2 páry tenisiek!

 

 

Deti, kórejský pop aj Čistychov! Ďalší dôkaz, že matka zvláda aj nemožné

Nebojte sa, nebude nasledovať žiadne hudobné matiné na štýl Repete (pozn. pre mladšie ročníky, hoďte si to do YouTube-u, nebudem vám vysvetľovať, čo to bolo), aj keď hudba zohrá svoju rolu. Takže, ako sa môže dostať rapper Čistychov do jednej vety s hudobným žánrom kórejský pop a deťmi? Vysvetlíkujem.

Všetko sa odohralo v jeden víkend. Začalo to v piatok popoludní a skončilo v nedeľu nadránom. Keďže som dobrá matka, ba priam Matka roka (-ostatné sa nemusia urážať, všetky sme!), chcela som dopriať deťom aj nejaký kultúrny zážitok. A Biela noc mi bola v tomto zámere nápomocná. Lebo chápadlá chobotnice trčiace z technickej pamiatky pri Dunaji, zaujmú aj náročného diváka, akým vie 3,5-ročné dieťa byť. To som ale netušila, čo ho zaujme ešte viac!

IMG_1145

Z druhej strany móla sa ozývala akási tanečná hudba, ktorú by sme s manželom bežne definovali ako „kolotočársku“. A hudba nebola to jediné, čo sme si s prvorodeným z móla všimli. Na hudbu tancovali tínedžerky a asi dvaja tínedžeri hotové choreografie. Osobne som nechápala, prečo sa pri tom striedajú a niekedy ich tancuje viac, inokedy menej. Lebo na takzvané „battle“ to nevyzeralo. Každopádne, kým ja som sa zamýšľala nad pointou a účelom videnej aktivity, v synovi sa ozvala potreba si zatancovať. Úprimne som si myslela, že keďže ho doma vedieme ku kvalitnej hudbe, na niečo jednoduchšie nepristúpi. Veruže som sa v jeho hudobnom vkuse mýlila. A bez zaváhania sa k nemu pridala aj mladšia sestra. Nestačila som sa diviť, ako rýchlo zapadli medzi tínedžerov a ako sa im svojimi tanečnými kreáciami motali pod nohami. A ja, ako taká mama hus som behala za nimi, nech nerušia mládež, ktorej som kvitovala, že si zvolila pobyt na čerstvom vzduchu miesto sedenia za počítačom. (S výberom ich outfitov som už taká spokojná nebola. Ale zas, tzv. ugly sneakers si podľa mňa vo svojom podaní zažila každá generácia. Ja by som dnes možno bola zhrozená, aké žehličky mi zdobili nohy. Našťastie, spomienky sú ku mne milosrdné.)

IMG_1159

Stále som však nevedela, o čo im ide. Ale keď sa jedna dievčinka prihovorila mojim deťom a to menšie si vzala aj na ruky, zacítila som príležitosť, dozvedieť sa viac. Áno, toto je časť príbehu s kórejským popom, kde má každá pieseň vlastnú choreografiu a decká sa ju tam navzájom učia a si ju precvičujú na randomne pustených ukážkach. Preto to striedanie a rôzne počty tancujúcich. Ku koncu sa už na niektoré prvky choreografie chytal aj Karol, preto som usúdila, že na K-pop má predsa len ešte čas a išli sme na hamburger (-veď vravím, že som matka roka…). Evidentne môj čas na K-pop vypršal.

IMG_1162

Keď som po sobotňajšom druhom kole Bielej noci uložila „moje“ dieťa spať (-muž zas to svoje), dopriala som aj sebe dávku kultúry. Dúbravské hody, here I come! No, prišla ako prišla… Videla som poslednú jazdu ruského kolesa a stihla som si kúpiť tri deci burčiaku. Mohla by sa natískať na pery známa veta: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ale nie v tomto prípade. Lebo moji dúbravskí kamaráti (ktorí sa teraz určite tešia, že dostali priestor v mojom blogu, že Michal?) mali už v zálohe ďalší bod programu! Diskotéku v miestnom klube. Ou jé! Slovami Armstronga: Je to malý krok pre človeka (ktorý stojí blízko vchodu) a obrovský skok pre Dominiku (ktorá sa vrátila v čase).

Viete, ako zistíte, že už ste na niečo starí? Napríklad podľa prvej myšlienky, ktorá vám príde na rozum pri strete s aktivitou. Toť prvé, čo mi napadlo pri vstupe do klubu: „Kokos, mne bude smrdieť kabát.“ A po prvej, nasledovala aj druhá myšlienka. Tá už bola viac hodná onej príležitosti. Naklonila som sa ku kamarátke a vravím: „Kebyže viem, že dnes skončím na diskotéke, dám si ozajstnú podprsenku.“ A asi by som prehodnotila aj môj hipsterský outfit s trčiacimi žltými ponožkami. Ále čo, k tomu kyslému veltlínu sa to akurát hodilo. Aj som chvíľu rozmýšľala, či si nedokúpim k nemu Sprite, ako za starých dobrých čias, kedy som si myslela, že víno sa dá piť len ako strik, ale rozmyslela som si to a miesto toho si šla na bar len po minerálku. To je vám inak tiež zážitok, stáť pri bare a čakať, kým si vás obsluha všimne. Ideálne je, ak máte ešte dosť alkoholu v pohári a dobre nabitý telefón, rýchlejšie vám odíde čas. Akurát si treba dávať pozor na cicušky s dlhými horiacimi cigaretami v tesnej blízkosti vášho ucha, inak je to fajn. Odporúčam ako tréning proti klaustrofóbii, ak zvládnete toto, tak už vám žiaden výťah nebude primalý.

20190928_232922

A ten hluk. Pardón. Tá hudba. Normálne som sa musela spýtať Zuzany, prečo sme to kedysi robili? Keď si miesto diskotéky môžem lakovať doma nechty, kukať Netflix alebo písať blog… A ani sa tam nedá poriadne porozprávať, skrz ten hluk, pardon hudbu. Ale Zuzana je múdra a vysvetlila mi to: „Vtedy sme sa nepotrebovali rozprávať.“ Veruže, vtedy sme chceli tancovať, byť sexi opité (-toto je inak oxymoron! Ale to zistíš až po rokoch, keď zbadáš, aká si bola smiešna, keď si sa zvíjala na parkete ako dážďovka, ktorej presekli opaštek.) a nepogrcať sa. A teraz tam stojíme po rokoch s množstvom skúseností a hudobnej zrelosti. Keď tu zrazu: „Každý do ma pozná, ten už dobre vie, keď dojdem, hneď sa rozjebem. správam sa ako zviera, každý víkend, jak treba…“ A ty si späť na vysokej v Alibabe a zase je z teba dážďovka. Ale teraz už len zo srandy. Ale vtedy si mala hitovicu od Čistychov v mobile naozaj. Teraz tam máš už iba gigabajty usvedčujúceho materiálu svojich detí, ktorý využiješ, keď to budú najmenej čakať. Napríklad, keď budú chcieť ísť tancovať na K-pop…

Tenkrát po prvé: Prečo som odišla od rodiny!

Pŕŕ, pŕŕ, nepohoršujte sa a negooglite číslo na sociálku, v čase, keď píšem tieto riadky, som už znova v našej obývačke a sledujem odovzdávanie cien známej ankety, ktorú nejdem hodnotiť, lebo by si ma niekto mohol pomýliť s hejterom. Takže, odišla som od rodiny, ale bolo to len na niekoľko hodín a bolo to super. Týmto ďakujem Mati B. za pozvanie a Mati N. za existenciu Akčných žien, na ktorých event som mohla v piatok podvečer zdrhnúť.

Ale nemyslite si, vôbec to nebolo pre mňa jednoduché. Nie žeby som sa musela premáhať ísť preč od mojich pokladov. Ale celé to muselo klapnúť. Logisticky aj ľudsky. Ja viem, poviete si: „Tá zase zveličuje,“ ale vôbec mi to neprekáža, práve naopak, na to som tu. Takže najskôr sa muž musel uvoľniť z práce skôr, potom syn musel mamu pustiť a v neposlednom rade si to musela dcéra nevšimnúť, lebo hoci ešte nemá 8 mesiacov a preto je bez nároku na separačnú úzkosť, akosi si to nedá vysvetliť. O tom, že všetci museli byť v akej takej fyzickej kondícii, ani nemusím hovoriť. A keď sa všetky podmienky splnili mohla som vo štvrtok večer začať dúfať, že sa v piatok do toho mesta aj reálne dostanem. Zas aby ste ma neľutovali, že iba sedím s deťmi doma alebo na ihrisku a tíško plačem do plienky. To samozrejme nie, len robiť babysitting dvom deťom, je o jedno dieťa ťažšie, hlavne ak je jedno z tých dvoch ešte aj kojené.

Ale tak v piatok som sa začala na svoj  -tenkrát poprvé  po druhom pôrode idem do mesta za babami – večer chystať. Dala som raňajky všetkým svojim deťom a za ich aktívneho pohybu po priestore, som si chcela trochu zacvičiť. Ale po prvých kropajach potu som bola odvolaná najskôr na záchod, vzápätí aj k prebaľovaciemu pultu. A s nečakanými komplikáciami, ktoré si vyžadovali zásah umývadla, vody, pračky aj mopu, som kropila pot ďalej, ale už nie vďaka výpadom, drepom a tzv. Angličanom. Popritom som nachystala mrkvovú prílohu k obedu (ktorá by sa určite pozdávala aj Mirke Luberdovej), potom obed samotný, potom som jedno dieťa nakŕmila, druhé motivovala k jedeniu, potom som si za asistencie dieťaťa č. 2 hodila rýchlu sprchu. Potom som si odskočila vyskúšať prsteň, ktorý som si dala vyhotoviť (deti si ho neskúšali, ale aktívne sa prizerali), potom ešte potraviny a potom domov. Ak sa vám zdalo, že chýba uspávanie detí, ešte žiadne nebolo. Respektíve žiadne úspešné. A potom som vytiahla šminky a vysterilizovanú odsávačku mlieka.

Chcem podotknúť, že som objavila svoju novú špeciálnu schopnosť. Jednou rukou mlieko odsávam, druhou tvár vytváram, jebáky zakrývam. Priznávam, úspešnejšia som bola v prvej aktivite. Aj keď, ako ukázal čas, zbytočne, lebo dieťa č.2 o tento vlastnoručne vydolovaný produkt z fľašky záujem nemalo (nebojte, o hlade nebolo, už večeria). Prišiel muž, vymenili sme si služby, Karolovi som naposledy (iba 37-krát) potvrdila, že sa z akčných žien vrátim. A decentne som mu 34.krát vysvetlila, že na akčné ženy nemôže ísť so mnou, ale keď budú akční muži, tam pôjde s tatom on (týmto apelujem na Akčné ženy, aby na to mysleli, lebo môj syn má dobrú pamäť).

Po predodchodovom kojení dieťa zaspalo a ja som sa prezliekla do večerného outfitu. Strategicky som volila ro-lák! Lebo v tom sa kojiť ne-dá. A ani to tam, kam som išla, prekvapivo nikto nevyžadoval. Pod rolák som šupla pás na sťahovanie, lebo hoci som počula, že každá matka je krásna, táto matka nemá potrebu chváliť sa ženám svojou diastázou. (Veď nech si spravia vlastnú.) Dala som si dole tepláky a rozpustila vlasy. Dieťa č. 1 mi zavolalo výťah a mohla som vyraziť. V taxíku sa ma pán šofér spýtal, či aj ja si hľadám prácu. Asi išlo niečo v správach na danú tému, ale nepočúvala som, robila som si selfie na Instagram. Prácu? Asi som vyzerala priveľmi oddýchnuto. To bude tým, že som mala na očiach slnečné okuliare. Keby videl tie vačky pod očami, rovno by si na nich ustlal a už sa nič nepýtal.

Screenshot_20190414-094546_Instagram

Trafila som, nemeškala som a hneď po vybozkávaní mojich „slepičiek“ (ony sa neurazia, ony ma chápu), som už kládla pohár ochuteného prosečka k ústam. A potom som počúvala, fotila, pozerala von oknom (až kým som si z bilbordu nevšimla Harabinov úškrn), jáj aj som napísala mužovi, či je všetko ok, ale ani som nemusela, všetci traja dokážu fungovať aj bezo mňa (aj keď určite len na obmedzený čas), až som žiarlila. Ale zas nie natoľko, aby som si nevystála rad na víno a pagáč.

Okrem jedla, pitia a príjemných rozhovorov, som sa dozvedela niečo nové. Napríklad, čo si predstaviť pod slovom networking. Dokonca som sa stala sama jeho súčasťou a niečo pred ostatnými zahabkala do mikrofónu. Normálne som dostala trému ako v čase, keď som ešte hrávala ochotnícke divadlo. Týmto sa ospravedlňujem prítomným dámam, ktoré to teraz čítajú a v duchu sa za mňa cítili trápne. Poznáte to, niekto sa na pódiu zosmiešňuje (väčšinou o tom nevie) a vy sa hanbíte zaňho/miesto neho/spolu s ním. Ale pribudlo mi viac ako desať nových sledovateliek, (ktoré touto cestou pozdravujem a želám im veľa trpezlivosti, aby zotrvali u mňa čo najdlhšie), takže to nebolo úplne zúfalé. No a keď sa odovzdala posledná tombolová cena a odfotila posledná selfie na električkovej zastávke, išla som späť domov.

20190412_210236

A hoci nebolo ešte ani jedenásť, ja som mala pocit, že sa zakrádam rannou Bratislavou po preflámovanej noci. Ale ľudia pred otvorenou vinárňou a tínedžeri okupujúci detské ihrisko, ma vrátili späť do reality. Ale aké je z toho ponaučenie? Prečo som odišla? Lebo je to skvelé! Mamy, choďte do ulíc. Aj keď sa vám nechce, je to náročné na logistiku a ste potom unavené. Oplatí sa to. Už po pár hodinách sa prípadné otrávenie z deciek vytráca a nahrádza ho pocit radosti a tešenia sa. A netreba opomenúť ani pozitívne vedľajšie účinky na ostatných členov rodiny. Iba žeby nie…

Matka je vlastne párty girl! Neklamem, mám dôkazy

Silvester máme úspešne za sebou, starý rok sme odprevadili s manželom, ako sa sluší a patrí. Najskôr sme uspali deti, potom zapli Netflix, vypili jedného Huberta a šli spať aj my. Každý k svojmu dieťaťu (iste chápete)… Pôvodne som chcela k poslednému dňu roka napísať viac, ale keďže je už 4. január, čo bolo vlani, je minulosťou. A hlavne si už pondelok ani veľmi nepamätám. Prečo? Pretože matky sú vlastne párty girls!

Párty all night, all day

Je to tak, matky sa vlastne pri deťoch počas rodičovskej ne/dovolenky vracajú do svojich bujarých mladíckych rokov, kedy bol svet gombička a párty mohla začať aj v utorok (ak vám vtedy končil školský týždeň). V prípade, ak matka pred pôrodmi nikdy poriadnu akciu nezažila, aspoň približne vie, čo zameškala. Príznaky sú u jednotlivých matiek rôzne, ale každá si rozhodne vyberie to svoje.

Spánok. Och áno. Chodíte znova spávať o tretej (čas je relatívny, môžete si tam predstaviť ľubovoľné číslo od 0 do 6), ak vôbec, pričom ráno nedospávate celé doobedie prebdenú noc, takže pokojne môžu nastať podobné stavy ako po opici. Mátožne sa presúvate zo spálne, do detskej, odtiaľ do kúpeľne, na záchod, do kuchyne, späť na záchod (pre zmenu treba ísť decku), zohnete sa utrieť zadok, či grcku z tej peknej drevenej podlahy, prudko vstanete, zatočí sa vám hlava a hneď sú spomienky späť. Apropó grcky sú pripomienkou samou o sebe.

Grcky. Možno ste kedysi iba držali vlasy kamoške pri dávení, možno ich držali vám, možno sa vám to nikdy nestalo, ale možno ste raz odprevádzali kamošku domov po blbej situácii, dali jej u nej doma lavór, nech môže grcať aj mimo záchod, lebo ten už bol označkovaný zvyškami jej vegetariánskeho obeda. A kým ste likvidovali stopy tam, ona produkty z lavóra vyliala na koberec… A strih, o pár rokov máte na pleci ďalšiu takú kamošku. Máte čo robiť, aby ste po nej zahladzovali stopy na gauči, na posteli, na oblečení, na zemi, na krku. A to pila iba mlieko!

Exhibicionizmus. Aj tu sa situácie líšia od prípadu k prípadu, ale hej, stalo sa nejednej z nás, že na nejakej diskotéke (ešte sa tomu tak hovorí??) sem tam vykukla podprda, gaťky či nedajbože viac. O odvážnych striptízových typoch sa ani nejdem rozpitvávať. A opäť, prejde pár rokov, narastie brucho, ktoré si tiež rady zvečníme odhalené a keď je potomok vonku, neváhame otŕčať prsia, hocikedy to dieťa vyžaduje. Niektoré iba pred rodinou a známymi v domácom prostredí, iné aj pred obecenstvom v reštikách, parkoch, vlakoch. Nejdem to hodnotiť, každé prso má nárok na kus slobody a je na jeho majiteľke, koľko mu ho dopraje.

Doplnky. Aby všetko pekne ladilo, to mnohé z matiek kedysi pred deťmi riešili. A ladí aj teraz. Veď matka a jej prívesky sa k sebe vždy perfektne hodia a je jedno či sa prívesky podobajú skôr na tata, mamu, alebo starých rodičov. Matke pristanú vždy. Ona síce niekedy (veľmi ) rada ide von aj bez nich, dobre vie, že s nimi je krajšia. (Len pre istotu, príveskami som myslela deti. Ale nepochybujem o vašom dôvtipe, to len, ak by ste tento rádoby blog čítali po ťažkej „párty“ noci).

Jedlo. Dala som medzi časťou o grckách dva odseky, tak verím, že môžem spomenúť aj jedlo už. Čo najlepšie chutí po párty? Raňajky šampiónov – Ibalgin a šumák. Neskôr keď to žalúdok dovolí, pridáte k tomu kolu a ideálne nejaký junk food (u mňa vyhrával „smažáčik“ a hamburgery alebo bageta, ale nie čerstvá z okienka, najlepšie z benzínky). A svojím spôsobom je to podobné, aj keď ste s deťmi. Káva, čaj – zásadne studené, k tomu nejaké zvyšky, ktoré ponachádzate po byte a máte menučko ako lusk. Na svoju obhajobu musím povedať, že doma varím, len nie vždy stihnem, čo som si navarila, aj zjesť.

Nie tak úplne párty

Samozrejme, podobnosť s víkendovým vyhadzovom z kopýtka je čisto náhodná a líši sa v zásadných drobnostiach. Tak napríklad, prebdených nocí sa do víkendu veľa nezmestí, spravidla sú dve, zato do jednej rodičovskej ne/dovolenky ich vopcháte hocikoľko. Preto v čase párty veku nemáte také kruhy pod očami, ako keď nespíte z detí. Ani ten mejkap nie je až taký chrumkavý, ako keď máte čas dve hodiny si ho gebriť na tvár (česť výnimkám, ktoré nemali kruté dozvuky puberty a ešte im aj obočie pekné narástlo) a o outfitoch sa už ani nejdem baviť. Iný je aj výber hitov, ktoré vás na párty sprevádzajú. (Ale koľko Jarošov decku do troch rokov pustíte ešte viete ovplyvniť. Napríklad tak, že mu ich nepustíte vôbec…) A hlavne, po tejto niekoľko rokov trvajúcej párty sa nebudete za seba hanbiť, lebo ste do toho dali všetko, len nech z nej vzíde fajný mini človek, aby vám ho v škôlke iné deti do… docibrili do dokonalosti.

Ako sme skoro odišli od Mikuláša, ale neušli Jarošovi!

Mikuláš bol! Za dverami, ponožkový na topánkach aj živý v manželovej práci. Karol bol spokojný a my tiež. Video dokumentácia je hotová, citové vydieranie ešte pár dní môže fungovať. Sviatok všetkých detí, výrobcov sladkostí, zubárov a predajcov uhlia, hodnotím vskutku pozitívne. Ale po poriadku…

Stále mám v pamäti asi dvoch Mikulášov z mojich detských čias. Jeden, keď nám s bratom Mikuláš okrem sladkostí, ovocia a zubnej kefky priniesol aj handmade dotvorený balón s očami a nohami. Sedela som na svojom poschodí postele a brata, ktorý spával na prízemí, som poslala po balíčky. Už predtým som ich oštukovala, keď mi bolo treba skoro ráno cikať. Nepamätám si podrobnosti, ale pocit. Skvelý pocit, že sme boli dobrí a obdarovaní. Druhý bol, keď nám na Mikuláša dali rodičia psa. To bol ešte viac mega pocit. A v stredu večer, keď som robila Mikuláša už Ja svojim deťom, som si na ten pocit spomenula. Predstavila som si, ako naša mama večer vyrábala balónikových pandrlákov a všetko balila a rozdeľovala, aby sa nám ušlo rovným dielom (Mami, ďakujeme). Veru, ja som si toľko námahy zatiaľ nedala. Vravím si, jemu stačí aj to jedno kinderko (ale dostal aj iné zdravšie pochutiny). Táni som vytiahla jeden balík plienok a boli sme vybavení. (Žiadne domáce zviera ešte veľmi dlho nehrozí.)

Sranda je ale, zažívať to z pohľadu matky. V podstate už tretí raz. Aj keď prvý pokus v jeho 9 mesiacoch bol ozaj iba akože. Do mikulášovskej ponožky (stále tej istej) som mu ráno rýchlo šmarila dve jablká a nechala ho, nech si ich sám vytiahne a ochrúme. Keď sa začal drhnúť šupkami, „Mikuláša“ som skonfiškovala. Z roka na rok je to intenzívnejšie. Tento december sme sa už naučili básničku (plurál nie je omylom, aj ja som sa ju poctivo nabiflila, lebo z detstva viem iba Pred oknom, za oknom… a vlani som zistila, že už dávno nie je in) a dokonca ani nie zbytočne. Ale späť k ránu. Karolovi som zámerne nepovedala, nech sa ide pozrieť, či mu niečo priniesol Mikuláš. Chcela som vedieť, či si spomenie sám. Nespomenul. Tak sme šli na chodbu pre mikinu, že či si všimne balíček. Nevšimol. Ale zato si všimol, že Karol má na dverách svoj tieň. „A čo tam ešte máš, Karolko?“ „Ešte aj ruky tam mám,“ skonštatoval a začal tieňu mávať. Tak som ho priamo nasmerovala na topánky. Mikulášovskú ponožku si všimol, ale maškrtu hľadal priamo v topánke. Keď tam nebola, bol sklamaný. Vravím mu, že asi sa mu nezmestili dnu, tak ich má na nich. Potom bez väčších emócií začal vyberať obsah balíčka. „Cukríky, mandarínka, jablko, Mikuláš, kinderko,“ pri poslednom sa zastavil a konečne aj usmial. Kým som mu ho rozoberala, pokračoval. Menoval ďalšie veci, keď tu zrazu, pauza a mierne zháčenie: „…Zemiak.“ (Veru môj zlatý, nebol si celý rok iba zlatý a Mikuláš nie je blbý.) Koniec mikulášovskej ponožky sa mu už ale vonkoncom nepozdával: „Cibuľka… Tá bude mamina,“ skonštatoval bez zaváhania. Určite. Pch. Ja som poslúchala najviac! Keď zjedol polovicu kinderka, tri štvrtiny Mikuláša a 4 mesiačiky mandarínky (so zvyškom sa pre jeho vlastné dobro so mnou podelil), začal riešiť, čo spraví/me s cibuľou a zemiakom. Našťastie sme problém dotiahli do zdarného konca. Zo zemiaku on spraví polievočku a z cibule mama rybičkovú pomazánku. Vybavené. Potom sa už tešil, ako pôjdeme pozrieť Mikuláša aj naživo, z čoho neskôr vzniklo, že pozrieme Mikuláša živého. Ako dobre, lebo chodiť po cintorínoch sa mi nechcelo.

No keď sme do mužovej práce prišli, hneď nahodil smutného smajlíka, že on sa bude báť Mikuláša a máme ísť domov. Podotýkam, išli sme z Bratislavy do Piešťan. V kufri auta kočík, na chrbte ruksak, prebaľovacia taška v ruke, decko číslo dva čerstvo naviazané v šatke, ktorá mala tiež vlastnú tašku. Hádam sa teraz nebudeme bez balíčka vracať domov… Takže ako správne motivujúci rodičia sme mu ukázali, čo všetko super tam preňho nachystali a nemohol by si to užiť, keby sme hneď v úvode odišli. Našťastie sa ešte rád necháva motivovať. Preto sme nielenže nemuseli odísť skôr, ako prišiel ujo s bielou bradou, v červenom plášti s dlhou palicou v ruke (keď ho človek takto opíše, aj ja by som sa asi bála), ale mu aj Karol zarecitoval naučenú básničku. Ja som sa medzitým takmer rozpustila od dojatia a nemať na ksichte mejkap, regulérne sa tam ako správna vyhajpovaná matka rozrevem. Ale nielen pri mojom decku. Všetci boli roztomilí aj s tými machuľami farebnými na tvárach, ktoré chceli byť Spidermani či motýle… A takáto ňuňu by som možno zostala do konca, keby po mikulášskom programe nepustili deťom na tancovačku Mira Jaroša! Za všetky by som spomenula iba Ham Ham Stajl, viac ani nemusím hádam dodať. Som zvedavá, či si to cez deň vypýta a budú razom stratené hodiny počúvania dobrej hudby Mirom Žmirkom (nepomýlila som sa, tak to vraví náš syn) počnúc a Chemical Brothers, Jamiroquaiom, Pharrellom Williamsom a Brančim Kováčom končiac. Ale ešte vždy by mohlo zabrať, že sa pesnička z YouTube-u stratila, podobne ako niekoľko iných skvostov v minulosti. Proti vkusu žiaden dišputát, len ja stále tajne dúfam, že Jarošovia, Fíhi Tralaly a iné si na nás počkajú až v škôlke. Dovtedy ich pozdravujeme a želáme im veľa (iných) detských poslucháčov…

Dieťa vydierač aj lov na sexi dekolt. Párty-matka čelí náročným výzvam!

Pozvánka na svadbu, ak nie je vaša, vždy poteší, lebo nemáte takmer žiaden stres, iba zábavu a ešte sa môžete aj pekne obliecť. Je tu ale jedno maličké ALE. Keď už máte dieťa, svadby a iné spoločenské udalosti, nie sú úplne to, čo bývali. Jednak vás ľudia menej volajú, hlavne, ak majú obavy, že sa na akcii ukážete aj s deťmi (povedzme si úprimne, nie každý váš kamoš je práve baby friendly), prípadne to na poslednú chvíľu odrieknete pre chorobu dieťaťa. A potom, aj keď vás zavolajú, nie je to pre vás už také lážo-plážo.

Výber outfitu a to ostatné

Ruku na srdce milé dámy, aká je jedna z prvých otázok, keď viete, že sa pôjde napríklad na spomínanú svadbu? Správne: „Čo si oblečiem?“ Ale pôrodom sa zmení aj hierarchia opytovacích viet. Na rad prichádza najprv otázka: „Čo s dieťaťom/deťmi?“ A až keď toto vyriešite, môžete sa pýtať ďalej. (Pozn. V prípade, ak dieťa beriete, sú tu aj iné otázky, do ktorých ale ani nejdem zabŕdať. Len spomeniem, že ak máte dieťa, ktoré je ešte nositeľné, treba riešiť aj to, aby vám šatka respektíve nosič, ladili k oblečeniu. Samozrejme, tiež som sa len priučila, vďaka nemenovanej skupine na sociálnej sieti.)

Keďže som v kategórii matiek, ktoré nezhodili tehotenské kilogramy ešte ani po prvom pôrode, pýtam sa aj nasledovné: „Má zmysel si niečo na veľké JA kupovať? V čom nebudem vyzerať ako vorvaň? Keď si dám dosť veľký výstrih, nevšimnú si moje brucho a stehná?“ Takže potom hľadáte variant, ktorý by správne odpovedal na väčšinu položených otázok. V mojom prípade boli neraz nápomocné mama, svokra i švagriná, ktoré si v šatníku nechali kúsky aj spred niekoľkých kilogramov a tak sa zakaždým našiel ako tak vhodný model. V konečnom dôsledku outfit už nie je priorita, lebo hocičo čo nie sú tepláky, legínsy alebo maskáčové šaty je vlastne výhra.

Mejkap a účes je doplnková záležitosť, ktorá pri vhodnom time manažmente a babysittingu druhého rodiča, či starkých pripadá tiež do úvahy. Na jednu svadbu som sa líčila sama priamo u kaderníčky a na druhú, mi vlasy robila manželova mama, kým Karol spal a Táňa bola v bruchu. A tiež som si popritom kreslila na ksicht tvár. Takže šaty, účes aj mejkap by boli, môžeme vyraziť. Ibaže by nie.

Separačná kríza dieťaťa vs. zmrzlina

Samozrejme, tu sa bavíme o prípade, kedy idete na spoločenskú udalosť bez svojej ratolesti. Ak nezdrhnete, počas jeho spánku, môžete sa stretnúť s výčitkami. Verím, že tie sa menia vzhľadom na vek potomka. U Karola to už bol srdcervúci plač, spojený s ťahaním za sukňu a vzlykom: „Mama nejde pječ!“ Môj vtedy dvojročný syn poňal svoj názor melodramaticky, ale tak efektne, že som ozaj zvažovala, či ísť, skoro mi aj slza vyhŕkla. Ale pri predstave, že si zničím mejkap a vyjde navnivoč kulmovanie, som sa prekonala a ponúkla babke alternatívy, ktorými by ho mohla zabaviť. A jedna naozaj zabrala. Zapredal ma za zmrzlinu. Určite by si ho babka získala aj nejakým videom z Youtube-u, ale keďže sme jej nestihli dať inštruktáž na jeho spustenie cez náš TV prijímač, Kari sa musel zaobísť bez videa plastelínky s prísľubom, že príde ujo opravár a Youtube opraví.

S pokojným svedomím sa teda veziem na svadbu, kde bude párty, párty, keď v tom pípne sms s takýmto začiatkom: Vymkol ma na balkóne… Takže zmrzlina až taký úspech nemala a Karol sa rozhodol babke pomstiť za to, že mi spravila účes a pustila ma tancovať na svadbu. Skoro som dýchať prestala. Ale pokračovanie smsky ma upokojilo. Karol nejakým zázrakom babke nakoniec dvere otvoril. Aspoň už vieme, že balkónové dvere sú ďalším nebezpečenstvom v zozname nástrah bežnej domácnosti. Koniec správy znel jasne: Bavte sa, všetko je ok. A ako správni rodičia, ktorí selektívne niektoré rady neignorujú, sme poslúchli.

Párty, párty!

Nepatrím k matkám, ktoré automaticky vyťahujú na ostatných mobil a hrdia sa svojím roztomilým potomkom, napriek očividnému nezáujmu okolia. Robím to, iba na vyzvanie. Oveľa väčšia zábava totiž je, ak stretnete na spoločenskej udalosti nejaký bezdetný pár, ktorý buď už nahlas hovorí o plánovaní rodiny alebo – a to je ešte lepšie – už svoj prvý prírastok čaká (teda hlavne ženská časť dvojice…). Spolu s manželom vieme veľmi trefne vyberať rodičovské historky z talóna, z ktorých môžu perspektívnym budúcim rodičom naskakovať minimálne zimomriavky vzadu na krku, hoci ich maskujú veselým smiechom. Veď sme s mužom velice vtipná dvojica. Muhehehe…

Ale zas, byť matkou na spoločenskej udalosti má aj svoje úskalia. Hoci si to nechcete pripustiť a snažíte sa otravné myšlienky vypudiť, niekde vzadu v hlave predsa len to decko ZOSTANE! Výsledok? Domov sa vám ísť nechce a zväčša ste tí, ktorí odchádzajú poslední, hoci viete, že to zajtra bude s a k r a m a n e t s k y bolieť, ale zato stalkujete smskami svoju babysitterku a.k.a babku, či je všetko v poriadku, či synček papal, kakal a nakoniec pokojne zaspal. Osobne mám najradšej vetu, ktorú pred odchodom opatrovateľkám-babkám, hovorím: „Keby hocičo, volaj, ja sa nejako dopravím späť.“ Pričom v skutočnosti myslím: „Len mi prosím ťa nevolaj, že reve, tak som sa už na tento deň tešila…“ Našťastie obe naše mamy môjmu kódovanému slovníku rozumejú, veď koniec-koncov samy ho svojho času určite použili, alebo po tom aspoň túžili.
Druhá vec je, že hoci výdrž máte vďaka prebdetým nociam ako mulica a nejaká párty vás nezastraší, (veď zas ich ani neabsolvujete toľko ako za starých čias pred pôrodom) vaše nohy už nie sú, čo bývali. Opätky síce nikdy neboli mojou silnou stránkou, ale teda, odkedy chodím hlavne po ihriskách, lesoch a pieskoviskách, už nemám dôvod ich vyťahovať zo skrine. A musím povedať, že nohy rýchlo zabúdajú. A potom bolia. Svine. Takže za dámičku, aspoň opticky, o pár kíl ľahšiu môžem byť len veľmi obmedzený čas. Čo už, aspoň donútim muža, aby mi z tých pár hodín, spravil na pamiatku veľa, veľa fotiek. A nohami nekončíme.

Karola som kojila (viem, že správne je dojčila, ale pre mňa je to rovnako nepekné slovo ako lízanka, takže iba pre mňa: kojila a lízatko. Ďakujem za pochopenie). A kojila som ho celkom dosť. Nie síce až tak, že by som odbiehala do škôlky, nech si ešte cucne (snáď nebude jeho vývin týmto odstavením poznačený trvalými následkami), ale stihlo to zanechať následky na mojich prsiach. Všetky podprsenky spred otehotnenia sú mi malé, tie čo som nosila počas kojenia, zrovna sexi dekolt nerobia, ALE našla som jednu záchranu. Vystužená podprda na kojenie z Lidla. Na samotné kŕmenie síce veľmi vhodná nebola, ale dobre drží tvar a prsia sa aspoň na chvíľu vrátili tam, odkiaľ sa kedysi dívali na svet. Len pozor na prudké pohyby, aby jedno z dvojice nezostalo smutne a bezvládne visieť na kolene (dobre, až také zlé to nie je, vždy ho totiž zachytí brucho). Inak sa môže matka veselo baviť na spoločenskej udalosti ako kedysi. Čo môže, musí! Lebo hoci potom dospáva celý nasledujúci deň, ak jej to dieťa dovolí, nakoniec z večierku načerpá aj veľa energie, aby ju mohla venovať tomu, čo (alebo skôr kto) je pre ňu naozaj podstatné.