Nie je človek ako človek! A ani deti to neovplyvnia

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??) A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Doma sme si dali obed, malé leháro vo vreci (ako familiárne voláme náš tuli vak), potom Karol sotil sestru, ona sa rozplakala a mohli sme ísť do mesta na ďalšiu časť programu MDD. Tentoraz som miesto našla, čo zas nebolo príliš ťažké, lebo k miestu viedol dlhý rad ľudí (malá edukácia všeobecného charakteru: stojím v tom rade, pýtam si tú radu. Ďakujem). Postavili sme sa na jeho koniec súčasne s jednou štvorčlennou rodinkou. Tato, mama, dcéra a syn. Obaja o niečo starší od toho môjho. A tak si tam tak stojíme, kým neprídeme na rad. Karol si behá po tráve, nosí mi burinu k narodeninám, nachádza nových 5-minútových kamarátov, nepočúva ma, požičiava si skejtbord, pýta si skejtbord odo mňa, papá výživu, pije vodu a keď jeho sestra prestane považovať kočík za ideálnu formu úložného priestoru, rád si to tam s ňou vymení. Aj rodinka za nami si krátila čas. Rodičia si dali cigaretku, tato dvíhal deti a tie mu viseli z rúk. Alebo sa rozprávali medzi sebou. Aj o tom, pre koľko osôb je to zadarmo a ako a tak. Vravím, celý čas stáli v rade bok po boku s nami. A keď sme prišli takmer do cieľa, rozumej k pokladni vyhliadkovej veže, opýtali sa, či aj doprovod to teda má zadarmo, ako sa to písalo na stránke. Ale ako už vieme, nie všetko, čo sa píše na internete je pravda, respektíve, nie je to tak myslené, ako sa na prvý pohľad zdá (tu by som rada podotkla, že zo strany vyhliadkovej veže UFO došlo k miernemu zavádzaniu, keď nenapísali normálne, že deti do 15 rokov to majú s doprovodom zadarmo, doprovod platí 7,40 eura. Ale to by sa im do toho radu nepostavilo toľko ľudí, však áno. A keď už si vystáli rad, hádam to deťom nespravia, že ich hore nevezmú. Uznávam, dobrá kalkulácia. Ale podaktorí aj urobia).

20190601_170858

A tu sa vraciam k spomínanej rodinke. Keď zistili, že dospelí platia vstup, na päte sa otočili a odišli. Bez nejakého vysvetlenia deťom, že prečo tam nejdú a prečo stáli v rade a potom z neho odišli (možno prišlo neskôr, keď trebárs deti začali plakať, čo ja viem…). Áno, na jednej strane chápem, za výhľad na mesto to nie je málo peňazí, ale taká už je vysokohorská bratislavská prirážka. A teraz pointa, z konverzácie vyplynulo, že obaja rodičia už hore boli (nenačúvala som, ozaj sme stáli blízko pri sebe). Keď stáli v rade s deckami, predpokladám, že tie ešte nie. Plus bola hore skoro ozajstná Minnie a kočka čo kreslila na tvár nielen Spidermanov, pre dospelých nič moc, pre decká najlepšia zábava. Aspoň, čo som videla. Pre toho môjho bola. Prvýkrát si dal niečo namaľovať na tvár. Áno, bol to Spiderman a nie, nepozná to z telky. Ale ešte k tým rodičom, nechcem z nich robiť monštrá, len mi prišla nefér ich reakcia už takmer na konci cesty. A tiež po ich komentároch na rómsku matku, ktorá sa pravdepodobne predbehla a vzala asi 4 deti hore (možno nie všetky jej). Hneď mi napadlo, že po A) sa jeden z nich mohol ísť uistiť, že ako je to naozaj s tým vstupom a mohli ísť inam už oveľa skôr. Po B) si mohli odpustiť dve škatuľky cigariet a jeden z nich mohol s deckami vyjsť hore. Tak neviem, A alebo B? Možno Cé je správne…

Týchto 5 vecí majte na pamäti, keď sa chystáte na vianočné fotenie s rodinou!

Netvárte sa prekvapene, dnes to robí minimálne každá piata rodina (tento údaj je čisto orientačný, rozumej, vymyslený). A ktorá to nerobí, začne, ostatné to už majú za sebou alebo o tom aspoň snívajú. Rodinné vianočné fotenie! My máme jedno veľmi čerstvo absolvované (a nebolo naše prvé). Logicky to zo mňa robí experta. Nuž, podelím sa o svoje know-how…

1. Ateliér vs. domov sladký domov

Všetko má svoje pre a proti. Ale matematicky by sa dalo povedať, že čím máte detí viac, tým viac sa oplatí fotenie spraviť doma. Lebo, kým máte iba jedno, je výhodnejšie sa autom presunúť za fotografkou a spraviť bordel u nej v ateliéri. Nemusíte riešiť či ladia vankúše, či ich je dosť, či je stromček rovný, aké ozdoby sú dnes in. Bude sa pracovať s tým, čo fotografka má (píšem v ženskom rode, lebo okrem svadby nás fotili samé ženy. Servus Robo). A pokojne to môže byť vianočná guľa s nápisom sestra, lebo aj keď ju váš syn na fotke obžúva, hoci v tom čase ešte sestru nemal, vo finálnej verzii fotografie už nápis vidno nebude.

Keď sa potomstvo rozrastá, je jednoduchšie zavolať fotografku domov. Pretože nemusíte vláčiť tristo druhov oblečenia na prezlečenie (nie z roztopaše, z čistej pragmatickosti, keďže ako dobre vieme, deti grcajú a u nášho najmladšieho člena rodiny patrí táto aktivita k obľúbeným), nemusíte sa ospravedlňovať za ovracaný ateliér, zničené rekvizity, prosiť o kúsok miesta na prebaľovanie, kojenie, prípadne hľadať v ateliéri vhodné predmety bežného života, ktoré by mohli na chvíľu odpútať pozornosť niektorého z potomkov a iné. A to aj napriek tomu, že budete musieť vytiahnuť z pivnice vianočný sortiment o čosi skôr (lepšie povedané váš manžel), ako ste pôvodne plánovali. Zas na druhej strane, sa už nebudete toľko zdržiavať s jeho zdobením a nebudete bazírovať na každom detaile, aby neboli dve podobné hviezdy pri sebe a či váš syn nedal na prízemie stromu priveľa ozdôb. Ak totiž stihnete zdobiť strom až v deň fotenia a potom sa ešte budete chcieť osprchovať, kým deti spia, aby ste aspoň na fotkách mali umyté vlasy, tak na podobné kacírske stylingové myšlienky nezvýši čas. Veď aj nejaký mejkap si treba spraviť a umyté kadere, ktoré ešte nestihli povypadávať z kojenia, i vysušiť. Inak, keď si spomeniem, že som sa za študentských čias bola schopná cez víkend chystať von aj DVE hodiny a z celého večera nevznikla ani jedna nerozmazaná fotka, napadá mi jediné: TOĽKÉ MRHANIE! Teraz za rovnaký čas stihnem upratať (aspoň naoko, respektíve na objektív), ozdobiť za synovej asistencie stromček, nahrať krátke videjko, ako syn zdobí stromček, dať syna spať, osprchovať sa, umyť si vlasy, navliecť sa do siloniek, nalíčiť sa. A netreba ani počítať s časovou rezervou na presun do ateliéru! Takže ste ušetrili minimálne polhodinu, pretože decká netreba navliekať do ďalšej vrstvy, nakladať všetko do auta, potom všetko vyložiť, deti vyzliecť, seba obaliť v kuchynských utierkach, aby odsali nadmerný pot a hľadať veci, ktoré ste zaručene zabudli doma…

_MG_5019

2. Výber outfitu

Už som spomínala, že pri spoločenských udalostiach je to po pôrode u mňa trochu horšie s výberom vhodného kúska oblečenia a niečo podobné platí aj tu, plus ale treba vyberať outfit aj ostatným. Nechcete predsa na fotkách s relatívne pekným stromčekom vyzerať ako Adamsovci (ibaže by to bola téma fotenia, potom pardón). Takže vyberiete niečo vhodné sebe, mužovi, deťom. Potom medzičasom zistíte, že niektorá časť odevu, ktorú ste si v hlave pre jedného člena vianočnej posádky vybrali, zostala u svokrovcov v 100 kilometrov vzdialenom meste. Ale nedáte sa zastrašiť, máte predsa alternatívu. Jupí. Ale váš syn si ju odmieta obliecť, pretože sa zle zobudil. Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa nehanbil ani profesionál z FBI, je našťastie všetko na svojom mieste. Či to bude farebne navzájom zladené, prípadne aj s vianočnou tematikou, je už na každého osobnom vkuse. Možno len taká menšia rada: Menej je ozaj niekedy viac. Hlavne, ak máte minimálne jedno grcajúce dieťa, môže skončiť fotenie v úplne odlišnom outfite, ako ste pôvodne plánovali. Ale zas, ak nebude vidno strom v pozadí, môžete si fotky nechať vyložené celoročne.

_MG_5900

3. Počítajte so všetkým

Napríklad s tým, že hoci sa už tri dni chystáte lakovať si nechty na tematickú červenú farbu, proste sa k onej činnosti nedostanete. Pretože podľa nepísaného pravidla, že aspoň jedno dieťa musí revať, vám potomkovia robia program aj na večer. Ak chcete byť na fotení „fresh”, počítajte s tým, že zrovna noc predtým vám deti spať nedovolia. Ale celkom dobre zaberajú vylúhované čajové sáčky na vačky pod očami. Ostatné už môže zachrániť iba fotoshop. A asi netreba pripomínať známu vetu: „Rodič mieni, decko mení”. Je dobré na ňu celý čas myslieť. Pretože je takmer stopercentne isté, že veci nepôjdu podľa plánu. Jedine, že by bol váš zámer od začiatku zobraziť zrod pekla. Dobre, to som prehnala. Či? Každopádne je dobré počítať s tým, že sa decko zle zobudí, bude ovrčané, smutné, urevané, rozbláznené, prehnane tvorivé, príliš veselé, neurčito umelecké, prípadne exhibicionista, karikaturista, či terorista. V takom prípade je neraz i na fotografovi, aby aj z pomyselného hovna dokázal upliesť bič, prípadne zo zachytenej grcky urobiť geniálnu momentku.

4. Dobrá nálada

Áno, lebo ak sa máte celý čas stresovať, že: „Ako budeme na fotkách vyzerať a prečo sme sa na to vôbec dali, keď tie deti nespolupracujú,” tak sa rovno na to s prepáčením vyserte a ani si fotografku neobjednávajte. Pretože s deckami to bude vždy nevyspytateľné. Ale to práve na tom bude SUPER, pretože si z toho môžete spraviť srandu. Hlavne, ak budete mať zachytené na fotkách, ako ručia, sú hodené o zem ony, či vianočná guľa, môžete im to po rokoch vždy počas sviatkov veselo šplechnúť do tváre a pridať aj dôkazový materiál. No, čo je lepšie, ako strápniť na sviatky vlastné potomstvo? Jaj, jasné, čas strávený spoločne ako rodina, bola by som zabudla. A vidíte, aj pri fotení ste všetci pekne pokope. Plus, ak natrafíte na dobrú fotografku, tak vám ani nepríde, že sa musíte nejako strojiť či hrať divadielko o dokonalej rodinke. Lebo (teraz vám prezradím tajomstvo) dokonalá rodinka neexistuje. Zato je veľa takých, čo majú veselé fotky v albume.

_MG_5883

V najhoršom si pri deťoch v istom veku môžete dobrú náladu aj poistiť. Ide síce pre niekoho o nepovolený doping a často až o zbrane ťažkého kalibru, ale pre pár ňuňu fotiek svetiel vašich očí,” to stojí. Takže kde tu nejaký úplatok či prísľub odmeny, nemusí byť na zahodenie. U nás bolo heslo tohtoročného fotenia PIZZA a fungovalo čarovne, jeden by neveril. Samozrejme všetko s mierou a treba vedieť, kedy už má (fotografka) dosť.

_MG_5415

5. Na pamiatku

Že vám sa nechce platiť niekomu za fotky? Že to zvládnete aj sami? Že neslávite Vianoce? Že je to trápne? Jasné, veď každému podľa chuti. Ale hlavne si spravte nejakú na pamiatku. Nedávno som niekde na internetoch čítala článok, z ktorého mi ostala v hlave iba akási esencia (ako inak, som na rodičovskej už skoro tri roky). Že hoci sa nám niekedy nechce fotiť, spravme si fotku z oslavy, z rodinného výletu, z hocijakej chvíľky, ktorú stihneme zachytiť. Nie preto, aby sme sa s nimi chválili na sociálnej sieti, ale preto, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Klišé či nie, deti rýchlo rastú a už zajtra to budú iní ľudia, ako sme ich mali pred očami dnes. Kari chce každý deň „pozerať Karola,” a hoci nás to zvykne otravovať, niekedy sa pozabudneme a ukazujeme mu fotky a videá dlhé minúty. Ku každej zachytenej chvíli sa spýta, čo sa dialo, kto tam je a my sa spolu s ním vraciame na miesta, na ktoré sme časom už takmer zabudli. Aj keď sa stali len pred týždňom, mesiacom či rokom.

Ako sme skoro odišli od Mikuláša, ale neušli Jarošovi!

Mikuláš bol! Za dverami, ponožkový na topánkach aj živý v manželovej práci. Karol bol spokojný a my tiež. Video dokumentácia je hotová, citové vydieranie ešte pár dní môže fungovať. Sviatok všetkých detí, výrobcov sladkostí, zubárov a predajcov uhlia, hodnotím vskutku pozitívne. Ale po poriadku…

Stále mám v pamäti asi dvoch Mikulášov z mojich detských čias. Jeden, keď nám s bratom Mikuláš okrem sladkostí, ovocia a zubnej kefky priniesol aj handmade dotvorený balón s očami a nohami. Sedela som na svojom poschodí postele a brata, ktorý spával na prízemí, som poslala po balíčky. Už predtým som ich oštukovala, keď mi bolo treba skoro ráno cikať. Nepamätám si podrobnosti, ale pocit. Skvelý pocit, že sme boli dobrí a obdarovaní. Druhý bol, keď nám na Mikuláša dali rodičia psa. To bol ešte viac mega pocit. A v stredu večer, keď som robila Mikuláša už Ja svojim deťom, som si na ten pocit spomenula. Predstavila som si, ako naša mama večer vyrábala balónikových pandrlákov a všetko balila a rozdeľovala, aby sa nám ušlo rovným dielom (Mami, ďakujeme). Veru, ja som si toľko námahy zatiaľ nedala. Vravím si, jemu stačí aj to jedno kinderko (ale dostal aj iné zdravšie pochutiny). Táni som vytiahla jeden balík plienok a boli sme vybavení. (Žiadne domáce zviera ešte veľmi dlho nehrozí.)

Sranda je ale, zažívať to z pohľadu matky. V podstate už tretí raz. Aj keď prvý pokus v jeho 9 mesiacoch bol ozaj iba akože. Do mikulášovskej ponožky (stále tej istej) som mu ráno rýchlo šmarila dve jablká a nechala ho, nech si ich sám vytiahne a ochrúme. Keď sa začal drhnúť šupkami, „Mikuláša“ som skonfiškovala. Z roka na rok je to intenzívnejšie. Tento december sme sa už naučili básničku (plurál nie je omylom, aj ja som sa ju poctivo nabiflila, lebo z detstva viem iba Pred oknom, za oknom… a vlani som zistila, že už dávno nie je in) a dokonca ani nie zbytočne. Ale späť k ránu. Karolovi som zámerne nepovedala, nech sa ide pozrieť, či mu niečo priniesol Mikuláš. Chcela som vedieť, či si spomenie sám. Nespomenul. Tak sme šli na chodbu pre mikinu, že či si všimne balíček. Nevšimol. Ale zato si všimol, že Karol má na dverách svoj tieň. „A čo tam ešte máš, Karolko?“ „Ešte aj ruky tam mám,“ skonštatoval a začal tieňu mávať. Tak som ho priamo nasmerovala na topánky. Mikulášovskú ponožku si všimol, ale maškrtu hľadal priamo v topánke. Keď tam nebola, bol sklamaný. Vravím mu, že asi sa mu nezmestili dnu, tak ich má na nich. Potom bez väčších emócií začal vyberať obsah balíčka. „Cukríky, mandarínka, jablko, Mikuláš, kinderko,“ pri poslednom sa zastavil a konečne aj usmial. Kým som mu ho rozoberala, pokračoval. Menoval ďalšie veci, keď tu zrazu, pauza a mierne zháčenie: „…Zemiak.“ (Veru môj zlatý, nebol si celý rok iba zlatý a Mikuláš nie je blbý.) Koniec mikulášovskej ponožky sa mu už ale vonkoncom nepozdával: „Cibuľka… Tá bude mamina,“ skonštatoval bez zaváhania. Určite. Pch. Ja som poslúchala najviac! Keď zjedol polovicu kinderka, tri štvrtiny Mikuláša a 4 mesiačiky mandarínky (so zvyškom sa pre jeho vlastné dobro so mnou podelil), začal riešiť, čo spraví/me s cibuľou a zemiakom. Našťastie sme problém dotiahli do zdarného konca. Zo zemiaku on spraví polievočku a z cibule mama rybičkovú pomazánku. Vybavené. Potom sa už tešil, ako pôjdeme pozrieť Mikuláša aj naživo, z čoho neskôr vzniklo, že pozrieme Mikuláša živého. Ako dobre, lebo chodiť po cintorínoch sa mi nechcelo.

No keď sme do mužovej práce prišli, hneď nahodil smutného smajlíka, že on sa bude báť Mikuláša a máme ísť domov. Podotýkam, išli sme z Bratislavy do Piešťan. V kufri auta kočík, na chrbte ruksak, prebaľovacia taška v ruke, decko číslo dva čerstvo naviazané v šatke, ktorá mala tiež vlastnú tašku. Hádam sa teraz nebudeme bez balíčka vracať domov… Takže ako správne motivujúci rodičia sme mu ukázali, čo všetko super tam preňho nachystali a nemohol by si to užiť, keby sme hneď v úvode odišli. Našťastie sa ešte rád necháva motivovať. Preto sme nielenže nemuseli odísť skôr, ako prišiel ujo s bielou bradou, v červenom plášti s dlhou palicou v ruke (keď ho človek takto opíše, aj ja by som sa asi bála), ale mu aj Karol zarecitoval naučenú básničku. Ja som sa medzitým takmer rozpustila od dojatia a nemať na ksichte mejkap, regulérne sa tam ako správna vyhajpovaná matka rozrevem. Ale nielen pri mojom decku. Všetci boli roztomilí aj s tými machuľami farebnými na tvárach, ktoré chceli byť Spidermani či motýle… A takáto ňuňu by som možno zostala do konca, keby po mikulášskom programe nepustili deťom na tancovačku Mira Jaroša! Za všetky by som spomenula iba Ham Ham Stajl, viac ani nemusím hádam dodať. Som zvedavá, či si to cez deň vypýta a budú razom stratené hodiny počúvania dobrej hudby Mirom Žmirkom (nepomýlila som sa, tak to vraví náš syn) počnúc a Chemical Brothers, Jamiroquaiom, Pharrellom Williamsom a Brančim Kováčom končiac. Ale ešte vždy by mohlo zabrať, že sa pesnička z YouTube-u stratila, podobne ako niekoľko iných skvostov v minulosti. Proti vkusu žiaden dišputát, len ja stále tajne dúfam, že Jarošovia, Fíhi Tralaly a iné si na nás počkajú až v škôlke. Dovtedy ich pozdravujeme a želáme im veľa (iných) detských poslucháčov…

Dieťa vydierač aj lov na sexi dekolt. Párty-matka čelí náročným výzvam!

Pozvánka na svadbu, ak nie je vaša, vždy poteší, lebo nemáte takmer žiaden stres, iba zábavu a ešte sa môžete aj pekne obliecť. Je tu ale jedno maličké ALE. Keď už máte dieťa, svadby a iné spoločenské udalosti, nie sú úplne to, čo bývali. Jednak vás ľudia menej volajú, hlavne, ak majú obavy, že sa na akcii ukážete aj s deťmi (povedzme si úprimne, nie každý váš kamoš je práve baby friendly), prípadne to na poslednú chvíľu odrieknete pre chorobu dieťaťa. A potom, aj keď vás zavolajú, nie je to pre vás už také lážo-plážo.

Výber outfitu a to ostatné

Ruku na srdce milé dámy, aká je jedna z prvých otázok, keď viete, že sa pôjde napríklad na spomínanú svadbu? Správne: „Čo si oblečiem?“ Ale pôrodom sa zmení aj hierarchia opytovacích viet. Na rad prichádza najprv otázka: „Čo s dieťaťom/deťmi?“ A až keď toto vyriešite, môžete sa pýtať ďalej. (Pozn. V prípade, ak dieťa beriete, sú tu aj iné otázky, do ktorých ale ani nejdem zabŕdať. Len spomeniem, že ak máte dieťa, ktoré je ešte nositeľné, treba riešiť aj to, aby vám šatka respektíve nosič, ladili k oblečeniu. Samozrejme, tiež som sa len priučila, vďaka nemenovanej skupine na sociálnej sieti.)

Keďže som v kategórii matiek, ktoré nezhodili tehotenské kilogramy ešte ani po prvom pôrode, pýtam sa aj nasledovné: „Má zmysel si niečo na veľké JA kupovať? V čom nebudem vyzerať ako vorvaň? Keď si dám dosť veľký výstrih, nevšimnú si moje brucho a stehná?“ Takže potom hľadáte variant, ktorý by správne odpovedal na väčšinu položených otázok. V mojom prípade boli neraz nápomocné mama, svokra i švagriná, ktoré si v šatníku nechali kúsky aj spred niekoľkých kilogramov a tak sa zakaždým našiel ako tak vhodný model. V konečnom dôsledku outfit už nie je priorita, lebo hocičo čo nie sú tepláky, legínsy alebo maskáčové šaty je vlastne výhra.

Mejkap a účes je doplnková záležitosť, ktorá pri vhodnom time manažmente a babysittingu druhého rodiča, či starkých pripadá tiež do úvahy. Na jednu svadbu som sa líčila sama priamo u kaderníčky a na druhú, mi vlasy robila manželova mama, kým Karol spal a Táňa bola v bruchu. A tiež som si popritom kreslila na ksicht tvár. Takže šaty, účes aj mejkap by boli, môžeme vyraziť. Ibaže by nie.

Separačná kríza dieťaťa vs. zmrzlina

Samozrejme, tu sa bavíme o prípade, kedy idete na spoločenskú udalosť bez svojej ratolesti. Ak nezdrhnete, počas jeho spánku, môžete sa stretnúť s výčitkami. Verím, že tie sa menia vzhľadom na vek potomka. U Karola to už bol srdcervúci plač, spojený s ťahaním za sukňu a vzlykom: „Mama nejde pječ!“ Môj vtedy dvojročný syn poňal svoj názor melodramaticky, ale tak efektne, že som ozaj zvažovala, či ísť, skoro mi aj slza vyhŕkla. Ale pri predstave, že si zničím mejkap a vyjde navnivoč kulmovanie, som sa prekonala a ponúkla babke alternatívy, ktorými by ho mohla zabaviť. A jedna naozaj zabrala. Zapredal ma za zmrzlinu. Určite by si ho babka získala aj nejakým videom z Youtube-u, ale keďže sme jej nestihli dať inštruktáž na jeho spustenie cez náš TV prijímač, Kari sa musel zaobísť bez videa plastelínky s prísľubom, že príde ujo opravár a Youtube opraví.

S pokojným svedomím sa teda veziem na svadbu, kde bude párty, párty, keď v tom pípne sms s takýmto začiatkom: Vymkol ma na balkóne… Takže zmrzlina až taký úspech nemala a Karol sa rozhodol babke pomstiť za to, že mi spravila účes a pustila ma tancovať na svadbu. Skoro som dýchať prestala. Ale pokračovanie smsky ma upokojilo. Karol nejakým zázrakom babke nakoniec dvere otvoril. Aspoň už vieme, že balkónové dvere sú ďalším nebezpečenstvom v zozname nástrah bežnej domácnosti. Koniec správy znel jasne: Bavte sa, všetko je ok. A ako správni rodičia, ktorí selektívne niektoré rady neignorujú, sme poslúchli.

Párty, párty!

Nepatrím k matkám, ktoré automaticky vyťahujú na ostatných mobil a hrdia sa svojím roztomilým potomkom, napriek očividnému nezáujmu okolia. Robím to, iba na vyzvanie. Oveľa väčšia zábava totiž je, ak stretnete na spoločenskej udalosti nejaký bezdetný pár, ktorý buď už nahlas hovorí o plánovaní rodiny alebo – a to je ešte lepšie – už svoj prvý prírastok čaká (teda hlavne ženská časť dvojice…). Spolu s manželom vieme veľmi trefne vyberať rodičovské historky z talóna, z ktorých môžu perspektívnym budúcim rodičom naskakovať minimálne zimomriavky vzadu na krku, hoci ich maskujú veselým smiechom. Veď sme s mužom velice vtipná dvojica. Muhehehe…

Ale zas, byť matkou na spoločenskej udalosti má aj svoje úskalia. Hoci si to nechcete pripustiť a snažíte sa otravné myšlienky vypudiť, niekde vzadu v hlave predsa len to decko ZOSTANE! Výsledok? Domov sa vám ísť nechce a zväčša ste tí, ktorí odchádzajú poslední, hoci viete, že to zajtra bude s a k r a m a n e t s k y bolieť, ale zato stalkujete smskami svoju babysitterku a.k.a babku, či je všetko v poriadku, či synček papal, kakal a nakoniec pokojne zaspal. Osobne mám najradšej vetu, ktorú pred odchodom opatrovateľkám-babkám, hovorím: „Keby hocičo, volaj, ja sa nejako dopravím späť.“ Pričom v skutočnosti myslím: „Len mi prosím ťa nevolaj, že reve, tak som sa už na tento deň tešila…“ Našťastie obe naše mamy môjmu kódovanému slovníku rozumejú, veď koniec-koncov samy ho svojho času určite použili, alebo po tom aspoň túžili.
Druhá vec je, že hoci výdrž máte vďaka prebdetým nociam ako mulica a nejaká párty vás nezastraší, (veď zas ich ani neabsolvujete toľko ako za starých čias pred pôrodom) vaše nohy už nie sú, čo bývali. Opätky síce nikdy neboli mojou silnou stránkou, ale teda, odkedy chodím hlavne po ihriskách, lesoch a pieskoviskách, už nemám dôvod ich vyťahovať zo skrine. A musím povedať, že nohy rýchlo zabúdajú. A potom bolia. Svine. Takže za dámičku, aspoň opticky, o pár kíl ľahšiu môžem byť len veľmi obmedzený čas. Čo už, aspoň donútim muža, aby mi z tých pár hodín, spravil na pamiatku veľa, veľa fotiek. A nohami nekončíme.

Karola som kojila (viem, že správne je dojčila, ale pre mňa je to rovnako nepekné slovo ako lízanka, takže iba pre mňa: kojila a lízatko. Ďakujem za pochopenie). A kojila som ho celkom dosť. Nie síce až tak, že by som odbiehala do škôlky, nech si ešte cucne (snáď nebude jeho vývin týmto odstavením poznačený trvalými následkami), ale stihlo to zanechať následky na mojich prsiach. Všetky podprsenky spred otehotnenia sú mi malé, tie čo som nosila počas kojenia, zrovna sexi dekolt nerobia, ALE našla som jednu záchranu. Vystužená podprda na kojenie z Lidla. Na samotné kŕmenie síce veľmi vhodná nebola, ale dobre drží tvar a prsia sa aspoň na chvíľu vrátili tam, odkiaľ sa kedysi dívali na svet. Len pozor na prudké pohyby, aby jedno z dvojice nezostalo smutne a bezvládne visieť na kolene (dobre, až také zlé to nie je, vždy ho totiž zachytí brucho). Inak sa môže matka veselo baviť na spoločenskej udalosti ako kedysi. Čo môže, musí! Lebo hoci potom dospáva celý nasledujúci deň, ak jej to dieťa dovolí, nakoniec z večierku načerpá aj veľa energie, aby ju mohla venovať tomu, čo (alebo skôr kto) je pre ňu naozaj podstatné.

Na toto si nezvykajte! Alebo, ako sa vám zmení život za 1 rok

Napriek tomu, že už ubehol rok od svadby manželovej sesternice (ahoj Miška, všetko dobré k výročiu), Iba nedávno som sa dostala k fotkám. Ich fotografka si ich totiž nechávala pre seba až do októbra! Pri ich prezeraní, som musela uznať, koľko pravdy je v onej známej vete TEN ČAS ALE LETÍ a v jej rozličných variáciách. Napríklad ako decko či skôr tínedžerka som neznášala hlášky maminých známych pri náhodnom stretnutí po rokoch: „Ja si pamätám, keď si bola ešte takáto malinká,“ a ukázali pri tom na rôznu vzdialenosť od zeme. Alebo: „TOTO je tvoja Dominika??“ Nieee (akoby povedal R. Procházka), mama si vymenila dcéru za novší, zaujímavejší model a práve ho vzala na predvádzačku po meste. To som vtedy ale netušila, ako silno ma vyššie spomenuté vyjadrenia dostihnú. Lebo rok dospelému človeku zväčša nepríde ako dlhá doba. Veď aj komunisti plánovali aspoň na 5 rokov dopredu! Nuž ale s deťmi je čas relatívny pojem. Takže, čo všetko sa za uplynulý rok zmenilo?
Zistili sme, že rigoróznu prácu stačí odpísať, že zmena premiéra ešte nemusí znamenať zmenu premiéra… Ale nie o tom som chcela, som príliš dlho na materskej dovolenke, aby som si dovolila komentovať spoločenské dianie. Iní to robia oveľa lepšie, takže Zomri a nelez starému adminovi do kapusty. Ja radšej zrekapitulujem iba témy prudko rodičovského charakteru u nás doma.

Iné voľnočasové aktivity

Takto pred rokom som mohla pokojne piť a fajčiť. Čo som napríklad na spomínanej svadbe aj využila (kto je bez viny, nech hodí špakom alebo vínovým pohárom). Teraz miesto toho kojím. A hoci ide o činnosť takú prirodzenú, že sa čoraz viac ťahá na verejnosť (proti vkusu žiaden dišputát, ale za moje cicky môžem povedať, že sa nechcú pretŕčať), rozhodne to nie je od začiatku činnosť jednoduchá. Oproti prvým skúsenostiam som už kvôli kojeniu síce nerumázgala, ale začiatky boleli aj teraz. Takže tú cigaretku s vínečkom spred roka by som zužitkovala aj teraz!
Takto pred rokom som už mala relatívne slušnú kondičku, dokonca som si v septembri 2017 strihla dva 10 kilometrové behy. Síce pod heslom: Pomaly ďalej zájdem, ale predsa. O niečo vyše 365 dní neskôr (nechcite, aby som o 2:15, kedy píšem tento riadok, napísala presnejší prepočet) sa zadychčím a spotím, ešte som ani s deckami nevyšla z domu na cvičenie (o tom podrobnejšie inokedy).
Takto pred rokom som noci trávila tým, že som tíšila syna, ktorý sa priemerne dvakrát za noc budil. Teraz ich trávim sledovaním Netflixu, občasným kojením a písaním článkov. Dobre, klamem. Netflix som pozerala aj vlani.
Takto pred rokom som sa naplno venovala synovi, ktorý mal skoro 1 rok a deväť mesiacov. Po roku už mám na starosti dve deti, ktorým treba robiť animátorku. Obom samozrejme prispôsobenú k veku dieťaťa, nechcem predsa na svoje služby počúvať reklamácie… V konečnom dôsledku to ale v praxi vyzerá ako veľmi basic program s občasným osviežením v podobe uvareného jedla či povysávanej detskej izby.

Zmena číselnej situácie

Takto pred rokom sme mali s mužom 1,slovom jedno, dieťa vo veku 20 mesiacov, ktoré si v tom čase ešte intenzívne cucalo palec (kuk sem). Jeho reč bola pre netrénované ucho značne šifrovaná, jeho tanečné pohyby relatívne skromné a chuťové poháre nepoznali napríklad lízatko či kinderko. Na zadku mu robila spoločnosť plienka a na vlasoch ešte nestrihané blonďavé kadere. Už vtedy mal vcelku vycibrený hudobný vkus, ktorý nepretržite zveľaďujeme (u nás nečakajte Spievanková ani Jarošov! Aspoň kým tieto skvosty neprinesie zo škôlky. Boh nás ochraňuj). K tomu pribudli aj skvelé tanečné vystúpenia, ku ktorým si neváha vziať mamine slnečné okuliare, svoju detskú gitaru a kefový mikrofón. Za rok sa mu rozšírila i slovná zásoba – o výrazy ako klimatizácia, dôchodok, konsolidovane, hysterický, ale tiež sestrička, prosím, páči sa, lízatko, kinder čokoládka, ľúbim ťa, do p*či a iné. Ciká a kaká do nočníka či záchoda, niekedy synchronizovane s mamou a inokedy pritom stihne uhasiť aj pomyselný oheň na kúpeľňovej dlážke. Vlasy mu už manžel strihá a akože bradu si dokonca holí sám.
Takto pred rokom sme mali len nášho Kariho, dnes už máme aj našu Táňu. Kým vlani som už o takomto čase mohla chodiť relatívne slobodne kade tade po meste so synom aj celý deň, dnes som opäť časovo a priestorovo obmedzená. Nehovoriac o večerných voľnočasových aktivitách, ktoré sa aktuálne obmedzili na mimoriadne obľúbenú hru: „mama vytas prso a ja ti ukážem, koľko mlieka z neho potom vygrciam“. V 2017-om sme boli v presile na jedného Karola, mohol tak byť raz moje decko, inokedy otcovo. Teraz je to krutá remíza a deti sme si predbežne podelili fifty-fifty. Karol je tatova záležitosť a Táňa mamina. Opačne by asi bol trochu problém s kojením však áno… Vlani som nosila jedno dieťa na dvoch rukách, dnes mám niekedy v každej ruke jedno. A napriek tomuto posilňovaniu mám dnes o 10 kilogramov viac ako pred rokom!

Zmena šatníka

Takto pred rokom som už mohla viac-menej nosiť takmer hocičo bez obáv, že sa mi to v priebehu mikrosekundy zašpiní. O takomto čase som už dopriala aj roláky či tričká bez veľkých výstrihov. Dnes opäť chodím v ogrcanom oblečení, vyťahaných teplákoch a veciach, ktoré musia byť kojenie friendly. A ako módny doplnok mám kade-tade povešané handerné plienky, aj keď neviem načo, lebo deti majú čarovnú schopnosť hodiť tyčku presne tam, kde plienka končí a kde začína vaše oblečenie. To, čo som vlani začala konečne nosiť ako oversized, dnes opäť obliekam ako slimfit… A mojím šatníkom to žiaľ nekončí. Kým vlani bol Karolov outfit čisto na mne, dnes si už pánko sám povie, čo si prosí obliecť. A napriek môjmu miernemu odporu voči obrandovaným Disney odevom (s výnimkou Mickeyho, ktorého som vzala na milosť), si Karol našiel záľubu v kúskoch oblečenia s Bleskovým McQueenom, pričom ho rodina v tejto aktivite, pre jeho žiariace očká, intenzívne podporuje. Človeku sa ani nechce veriť, kam sa dá také pretekárske auto umiestniť! Od šiltovky, cez tričká, mikiny, rukavice, slipy až po ponožky. Doplnky v podobe ruksakov s danou tematikou zatiaľ bojkotujem vyhlásením, že takéto ruksaky nosia iba deti, ktoré už chodia do škôlky (please, don´t judge me). Milá rodinka, ak toto čítaš, neber to prosím ako inšpiráciu na darček. Ďakujem. Cmuk.