rodičia

Čítam Ja, číta muž, čítame všetci! Tu sú knižné hity z našej police

Posted on by karimatka


Áno, Vianoce sa blížia, preto je najvyšší čas napísať článok o knižkách, ktoré u detí frčia. Môžem písať iba v mene tých mojich, tak snáď to bude pre vás dostatočne reprezentatívna vzorka.

V našej domácnosti sa číta veľa, o tom, čo fičalo niekedy v priebehu roka 2019 som už písala TU. S prvorodeným čítame viac, no i druhorodená tomu postupne prichádza na chuť. Ale pozor, deti si vyberajú, čo vytiahnu z police do rúk (už o niečo menej si vyberajú štýl, akým knihu vytiahnu a akú spúšť po sebe zanechajú). A nie všetko je v očiach rodičov to pravé orechové, ako sa hovorí, ale tiež som počula, že sa vraj vraví: Hlavne, že je dieťa šťastné. Či?

Prekvapivé

Niektoré knihy predbieha ich dobrá povesť ešte skôr, ako sa dostanú na pulty kníhkupectiev, odkiaľ ich našim deťom často a rada prináša ich obľúbená teta Viky. Ako napríklad knižná verzia seriálu Bol raz jeden život. Pre mňa bola prvým prekvapením forma, akou je knižka napísaná/nakreslená. Je to totiž komiks. A druhé, čo ma prekvapilo, bolo, že zaujala obe naše deti, hoci si myslím, že chcela byť určená mierne starším deťom. Navyše som vychádzala z toho, že rozprávka ešte syna veľmi nenadchla, preto ho nezaujme ani kniha, ale mýlila som sa. Takže už čo to vieme o fungovaní srdca a je to naozaj prekvapujúci orgán, však áno…
Inokedy príde zaujímavá detská literatúra z miesta, z ktorého by ste skôr čakali fajnové skrinky do kúpeľne a farebné obliečky. Ale IKEA je naozaj všestranný obchod a listovať sa nedá len v jeho hrubom katalógu, ale aj v knihe. K nám sa z neho dostala do rúk publikácia s názvom Bojazlivý orangutan a treba povedať, že zaujala obe detiská. Ako bonus okrem sympatického príbehu, v ktorom na oko bojazlivý opičiak, zistí, že vôbec nie je strachopud, spomeniem začiatok a koniec knihy, na ktorých je nakreslené kadejaké tropické ovocie a my sme sa ho s deťmi učili rozpoznávať.
Menším prekvapením bola aj krásne ilustrovaná kniha Gerda, o veľrybe, ktorá putuje oceánom, aby našla svoju rodinu. Osobne som si myslela, že syna odradí na rozprávke skutočnosť, že Gerda hneď v úvode príde v červenom mori (zafarbenom od krvi…) o rodinu. Vychádzala som z faktu, že Karol nebol fanúšikom príbehov, kde sa niečo násilné udialo. Obzvlášť, ak mal násilnosti na svedomí vlk. Ale tu ho morský príbeh zaujal natoľko, že prehryzol aj prvotnú traumu zo straty.

Náučné

Áno, z každej knihy sa môžeme niečo naučiť, ale niektoré sú predsa len o čosi takpovediac múdrejšie ako iné. A medzi také rozhodne patria detské encyklopédie. A tu sa pretavila do peknej praxe mužova iniciatíva, čítať si so synom tieto poučné knihy. Napríklad aj tie, ktoré si on sám čítal ako decko! Takže, ak doma u rodičov objavíte zaprášené knihy zo série Okná do sveta, nezbavujte sa ich na blšákoch, pretože ich môžu oceniť aj vaše deti. U nás sa zatiaľ najviac ujali Ako žili dinosaury, Vesmír, hviezdy, planéty a kozmické lode, Ľudské telo a Divy sveta. Dokonca, keď som minule šla vyzdvihnúť balíček od kuriéra a Karol zostal na moment sám doma, to bolo prvé po čom siahol, kým sme tam neboli.

A to by snáď ani nebol život chlapca, keby v ňom nejakú rolu nezohrali dinosaury. A vie to aj teta Viky, ktorá rozšírila synovcovu zbierku rovno o viacero titulov z tejto prírodovednej oblasti. Dinosaurium je veľká kniha plná faktov, ktoré sú deťom podávané akoby z dinosaurieho múzea. Mne sa zdala kniha až príliš faktografická, ale zdá sa, že synovi vyhovuje a často po nej siaha. Dcéra vtedy radšej stavia vežu z kociek.

Zo spolupráce

Tento odsek nie je spolupráca, ale holý fakt. Personalizované knihy od Moja obľúbená kniha sme dostali síce do daru v rámci bartrovej spolupráce, ale to je deťom pri vyberaní kníh z police tak srdečne jedno, však áno… Ony si vyberajú podľa aktuálnej chuti a nálady a skutočne po nich aj siahajú. Čítam zatiaľ ja. Majú spoločnú knihu o dinosauroch, v ktorej sa im páči, že sú medzi „didoňmi“, ako ich doma voláme. Karol má aj svoju vlastnú Karol ide do školy a aj tá ho zaujíma, akurát som mu ju asi trochu skoro vybrala, lebo potom vždy riešime, kedy teda pôjde do školy, či už zajtra alebo ako… A druhorodenej zatiaľ bohato stačí Tánička na prechádzke lesom, v ktorej si pozeráme zvieratká a ona dokola opakuje tie isté slová.

Pred spaním

Toto je kategória na samostatný článok, ale tentoraz dám aspoň malú ochutnávku, aby som vás náhodou príliš neuspala. Rozprávka pred spaním je u nás každodenná samozrejmosť. A deti si už postupne našli svojich favoritov, ku ktorým sa s tatom viackrát vrátili (teda najmä Karol, Táňa je v tomto smere nováčik, lebo len nedávno začala spávať s bratom v izbe a k obligátnym uspávankám od mamy tak pribudla aj rozprávka od tata). Jedným z obľúbených hrdinov je muflón Ancijáš, ktorý vyšiel z pera hudobníka, recesistu a teda v neposlednom rade spisovateľa Braňa Jobusa. Jeho príbehy sú také zo života, pričom nezabúda na myseľ detského čitateľa. Ale pobaví sa aj dospelák. Zaujímavosťou je, že Braňuško, ako ho mnohí poznajú, vydáva rozprávkovú knihu raz ročne. Aktuálne už pätnásty rok, čo je presne toľko rokov, koľko abstinuje.

O autorke Zuzane Šinkovicovej síce žiadnu zaujímavosť nemám, ale jej knižka Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli zaujala nášho Karola. Pekne spojila rozprávkové príbehy s reálnym svetom. Myšací bratia sa totiž zúčastnia cyklistických pretekov Okolo Slovenska a tak dieťa spolu s hlodavcami spoznáva reálne zákutia našej domoviny. Ale teda, aby som len nechválila, mám jednu výhradu. V dobe búrania „džendžerových“ stereotypov, si tam spisovateľka mohla pár „myšacích“ odpustiť. Lebo kým myšací bratia idú na preteky a spoznávajú svet, ich myšacie sestry zostávajú doma, lebo celé dne len klebetia a lakujú si nechty… Síce to potom trochu zmierni, že vlastne toho robia aj kopec iného, ale tiež to nevyznieva práve pokrokovo. Ale ktovie, možno chystá druhý diel, v ktorom budú hrdinkami práve myšacie sestry, ktoré sa Samuel ani neunúval predstaviť po mene…


Klasikom v detskej literatúre je Daniel Hevier. A jeho malé príbehy pred spaním v knižočke (tu si dovolím výraznú zdrobneninu, lebo kniha je ozaj malého formátu. Ďakujem za pochopenie) Nám sa ešte nechce spať, zaujali už niekoľko generácií detí. A tie moje nie sú výnimkou. Vianočný darček sa ujal a príbehy o vodníkovi či zube, ktorým sa nechcelo spať, už pomaly Karol pozná naspamäť. Ale čítať musíme stále zatiaľ my. Ale to sa nesťažujem… Teda, iba občas. Ale ruku na srdce, komu sa chce vždy a stále čítať knižky deťom? Na 100 percent? Hm?

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (2. časť)

Posted on by karimatka

Už vieme, že oddych na dovolenke s deťmi nie je úplne to isté, ako tomu mohlo byť kedysi. A teraz si doplníme znalosti v pokračovaní tretieho bodu, ktorý som nazvala ZÁBAVA VŠEHO DRUHU. Ak náhodou nemáš poňatie o čom práve píšem, klikni SEMKAJ a dovzdelaj sa!

3. Zábava všeho druhu

V tomto bode spomínam okrem iného aktivity s deťmi na dovolenke, ktoré som uznala hodné spomenutia. Prvou bola túra. Ale už vás nejdem viac napínať, páči sa. Ak chcete, pokojne si robte aj poznámky.

Aktivita druhá – FILMOVÝ VEČER. Rozprávka a pukance pred spaním? Čo je viac? V pyžamkách, zakrytí paplónmi, po tme ako v naozajstnom kine. Sa priznám, že som sa miestami nechala uniesť a sledovala som film s nimi. Ale pukance mi nedovolili. Nevadí, netreba mi. Nebolo mi treba ani to víno, kým decká mali pukance, ale bolo fajnové. Vlastne aj mi bolo treba. Dobré to bolo. Kino aj víno. Proste win-win situácia.
Aktivita tretia – KARNEVAL. Ale toto je už úplne iná liga. Slovníkom neskôr narodených – úplný strop. A ak sa k nemu pridá žánrovo správne občerstvenie a diskotéka, žiadne ústa nezostanú bez kútikov smerom dohora. V tomto prípade ale treba myslieť na aktivitu už pri balení, lebo improvizovať sa síce dá, ale deti si (niekedy) navzájom nič nedarujú a ak je maska o ničom, nemusí byť výsledok veselý. Ale v opačnom prípade je to čistá radosť. A krik. A nespútaný chaos. A spomínala som už krik? A okrem iného nám aj sem pasuje naše nové známe porekadlo: Čím viac detí, tým viac detí!
Ešte tip pre rodičov. Dobrý karneval potrebuje okrem detí v maskách, občerstvenia a hudby aj nejaké tie veselé, nie príliš logisticky náročné úlohy. Přiměřeně veku zúčastnených detí.

4. Deti majú rady stany

Tento odsek sem dávam špeciálne kvôli jednej čitateľke (Servus Stela), ktorú zaujala práve outdoorová časť našej dovolenkovej seansy. Ale musím hneď v úvode uviesť veci na správnu mieru. Dovolenkovali sme na chate a len ako čerešničku na torte sme išli na jednu noc vyskúšať stanovačku s deťmi. V našom festivalom stane! V stane, v ktorom som počas jedného Grape festivalu priľahla myš a našli sme ju zlisovanú, keď sme balili v nedeľu naše caky-paky. V stane, v ktorom sme nesplodili ani jedno z našich detí, ale zato sme v ňom dospávali dosť zaujímavé opice a počúvali vzdialené zvuky kapiel a podstatne menej vzdialené zvuky z vedľajších stanov. Ehm. Tak presne v tom istom stane sme si vyskúšali nocovať vonku aj s našimi dvoma potomkami. (Vlastne, technicky vzato, Karol v tom stane už spal. Akurát bol vtedy ešte nenarodené bezpohlavné embryo. V zmysle, išla som na festival tehotná.) A výsledok našej akčnej noci pod brutálnou hviezdnou oblohou?
(Vyjadrím ho matematicky, čo je síce ironické, lebo mi matika nikdy nešla, ale ide len o jednoduché počty, verím, že ich zvládnem.)

2 neosprchované deti (ale aspoň s umytými zubami), 1 festivalový stan, 1 dvojmiestna nafukovačka, 1 premočené pyžamo od mlieka (kravského), pretože bez svetla si matka nevšimla, že otec zle zavrel fľašu, 1 po tme prezlečené dieťa do náhradného oblečenia, 1 staršie dieťa nadšené zo spacáku, 1 mladšie dieťa odmietajúce spacák, 1 porozprávaná rozprávka, 24 zaspievaných uspávaniek, 2 uspaté deti, 3 poldecáky domácej, 1 plačúce menšie dieťa, 1 cigareta, znova 1 a to isté plačúce dieťa, skrátim to, plačúce dieťa bolo ešte dvakrát, kým som neskúsila presunúť dieťa z nafukovačky na karimatku, lebo mi napadlo, že dieťaťu asi prekáža zvuk nafukovačky pri hmýrení sa. 1 matka, čo mala pravdu, 0 plačúcich detí, (cca) 4 poldecáky domácej, 2 litre vody, 5 cigariet, 1 posed pri ohni, 46 vtipných príhod, 2 vážne debaty, 2 cikania, 1 odlíčenie a umytie zubov, 4 osoby spiace na dvojmiestnej nafukovačke, 2 vyspaté deti, 2 nevyspatí rodičia, 2 veselé deti, 2 menej veselí rodičia. Takže, ak to všetko spočítam a podčiarknem, stanovanie malo úspech, ale chce to väčší stan, inú nafukovačku (lebo hentú manžel prepichol náhodou hodinkami), prípadne matrac, náhradné odevy pre každý prípad priamo v stane a nejaké veselé baterky. Inak v podstate deckám nič nechýbalo a určite by si užili aj ďalšie noci. Výhodou asi bol aj fakt, že kemp pri Brezne, v ktorom sme nocovali, bol super. Veľa zelene, málo ľudí, iné deti, zvieratká rôzneho druhu, trampolína, hojdačky, či umelé jazierko na kúpanie.

5. Pôjdeme aj o rok!

Aké z tohto celého vyplýva najdôležitejšie zistenie? Že dovolenka s deťmi je rozhodne jedno veľké ÁNO. Pretože nikto nedá rodičom toľko radosti, ako môže dať len dieťa rodičom, tým, že sa ono samo raduje. A môžete byť unavení ako svine, aj tak ste spokojní, že ste si to s deckami užili. Že ste im ukázali niečo nové, že ste ich niečo nové naučili, že naučili niečo ony vás, že ste sa navzájom rozosmiali, rozplakali, pohádali, udobrili, poľúbili, uspali, spolu zobudili, spolu najedli, spolu zmokli, vyšli na vrchol kopca, videli kus prírody, pozorovali oblohu, nerobili nič a predsa niečo, nechali ste ich byť deťmi s inými deťmi, pofúkali im zranenia z hlúpych detských hier a všetko ostatné, čo ani spomínať netreba, lebo, veď my vieme svoje… Ibaže by nie (žmurkajúci smajlík).

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (1. časť)

Posted on by karimatka

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna štandardná rodina (jeden by ju nazval hádam až tradičnou). Táto sa jedného augustového dňa vybrala na dovolenku. Otec, matka, syn a dcéra. A všetci si poriadne na onej dovolenke oddýchli. Pekná rozprávka, však? Aj mne sa páčila. Krátka, ale výstižná a hlavne neuveriteľná.

Hold, dovolenky plné relaxu, na ktorých načerpáte množstvo síl do pochmúrnejších dní, sú pre slabochov, ehm, pardon, chcela som napísať pre bezdetných. Respektíve pre detných, ktorí idú na dovolenku bez nich. Ale nebojte sa, toto nejde byť pochmúrny výlev o dôvodoch, prečo radšej ani nikam s deťmi nechodiť. Práve naopak! Len je dobré počítať takpovediac so všetkým. Toť pár postrehov, ktoré sa menej skúseným rodičovským jedincom môžu hodiť.

1. Nie je únava ako únava

Ono, fakt je, že rodič si na dovolenke s deťmi oddýchne oveľa menej ako na dovolenke bez detí, eventuálne s deťmi, ktoré majú množstvo animátorov alebo dostatok starých rodičov po ruke! ALE, táto únava je akási iná ako bežná domáca únava po vyčerpávajúcom kolotoči povinností, práce, stresov, varenia, obchôdzok po obchodoch a iných bohumilých aktivít. Pretože taká dovolenková únava vás zároveň napĺňa energiou. Nie je jej síce toľko ako po výdatnom neprerušovanom 12-hodinovom spánku, ale stačí na to, aby ste sa ráno zobudili usmiati, relatívne fresh a v dobrej nálade, že ste spali všetci na jednej „hromádce“ a napriek tomu vám nikto svojou dolnou končatinou neposúval vnútorné orgány. A za matky môžem podotknúť, že aj vynechanie kuchynských záležitostí značne prospieva celkovej dobrej kondícii matkinho organizmu. (Cigarety a alkohol skonzumované vo večerných hodinách, po uložení, už menej, ale to už je na individuálnom zvážení každího rodiča osobitne, všakže? Zas ono sa to tak nejak vyrovnáva s množstvom smiechu a endorfínov. HashtagViemSaBaviťAjBezAlkoholu.)

A na druhej strane, aj deti sa akosi viac unavia. Aspoň tie naše. Prekvapivo nás v Terchovej prekvapili dlhými spánkami. Kým deti ostatných členov dovolenkovej formácie už rozoberali chatu, tie naše si pokojne odfukovali. Akože je pravda, že nešli spať o ôsmej, ale veď dovolenkový režim sme mali všetci, tak prečo nie aj ony. Grilovačka a rôzne hry na čerstvom vzduchu, až kým vás večerný chlad nevyženie z terasy, na to sa bude dobre spomínať počas sychravých novembrových večerov. (Táto veta mala skoro aj umeleckú hodnotu… asi ma chytá nostalgia už teraz v septembri.)

2. Čím viac detí, tým viac… detí

Ako ste si možno všimli, spomenula som pred pár riadkami iné deti. Veru, neboli sme na dovolenke sami. Mali sme parťákov. Iné rodiny s deťmi v podobnom veku. Nebojte sa, všetci sme si predtým dali podpísať čestné prehlásenia, že sme neboli v cudzine a zmerali sme si teplotu. Plus sme sa preventívne po večeroch dezinfikovali aj zvnútra. Ale k tým deťom. Chcela by som v tomto dovolenkovom článku zaviesť nové porekadlo: ČÍM VIAC DETÍ, TÝM VIAC DETÍ! Jednak je to (celkom) vtipné a dvojak je to PRAVDA. Samozrejme, že sa znásobí aj zábava, odpadne možno nejaká starosť o niektorú ratolesť, ktorá je práve v družnej hre s ratolesťou niekoho iného. Ideálne, ak je tá druhá staršia ako vaša. To máte v podstate animátora grátis. Hoci kamaráti nám vyrúbili taxu za služby ich dcéry, doteraz sme neobdržali žiadnu faktúru. Deti sa vedia aj super navzájom motivovať, takže aj zlý jedák voľačo zje, prípadne malý hundroš zvládne túru, akú by v domácich podmienkach ani neskúsil. Ale pozor, aj tu platí, že motivácia je dobrý sluha, ale zlý pán. Lebo ak jeden začne čosi vymýšľať, predvádzať sa, posúvať hranice, garantujem vám, že stiahne so sebou mi-ni-mál-ne jedno dieťa. A pri kriku je to ako keď začne v ulici štekať jeden pes. Ostatní sa pridajú. A kto prechádzal takou ulicou, vie, že nejde iba o rýchle „hav-hav“! Nuž ale, kým niekto nereve preto, lebo došlo k úrazu, dá sa krik celkom slušne odfiltrovať. Techniky má každý rodič vlastné, však áno? (žmurkajúci smajlík)

3. Zábava všeho druhu

A vlastne od kriku môžem plynulo prejsť k zábave všetkého druhu. Neviem do akej miery boli aktivity na dovolenke montessori a kladne ovplyvnili psycho-motorický vývin (nielen) detí, ale rozhodne boli super. Nebudem vás tu unavovať bedmintonmi, naháňačkami či hradmi z piesku, ale za všetky aktivity by som spomenula tri. Ani jedna nie je z mojej hlavy, ale keďže som z partie jediná, ktorá má blog, hold smola. Nuž teda.

Aktivita prvá – TÚRA. Ja viem, objavujem teplú vodu, ale už mnohí podľa mňa zabudli, že cesta je cieľ a aké môže byť chodenie po lese s deťmi poučné, čarovné a nervy drásajúce v jednom! A malý bonus k túre… ŠKRIATKOVIA – u nás sú to malé neviditeľné bytosti, ktoré deťom, ktoré veľa chodia a nerobia v lese bordel, ukryjú kde tu nejakú maškrtu. Asi vás neprekvapí, že škriatkovia komunikujú najmä so mnou a našťastie deťom zatiaľ nepríde čudné, že škriatkovia nakupujú v Deemke či Lidli.

Aktivita druhá – Ale o tej až nabudúce. Veď si nemôžem všetky múdra vybúchať do jedného článku, predsa! Aspoň sa máte na čo tešiť v najbližších dňoch. HashtagŇuňušky

KVÍZ: Ako veľmi ste IN a rozumiete mladej generácii?

Posted on by karimatka

Ahojte,  dlhšie sme tu nemali kvíz a pri vyberaní umývačky riadu mi napadla jedna zaujímavá téma, s ktorou sa raz stretne každý rodič. Ten okamih, kedy si otecko či maminka myslia, ako veľmi sú pre svoje deti COOL a ani netušia, že už sú dávno OUT. Ja sama mám na to ako matka ešte čas pár rokov, ale keďže som aj niekoľkonásobná krstná mama, každým dňom čakám, kedy na mne moje dva staršie exempláre, zlomia palicu alebo minimálne displej iPhonu. Ale pozor, nasledujúce otázky si pokojne môžu zodpovedať aj nerodičia, ktorí chcú vedieť, či sú ešte v kurze alebo sú už za zenitom (-toto by mládež rozhodne nepoužila, ale vy ma isto chápete). Tak smelo do toho!

1. Kto sú to „homies“?

a) Tí, čo stále sedia doma
b) Kamaráti, parťáci
c) Familiárne pomenovaní bezdomovci

2. Čomu sa venuje český mladík, na verejnosti známy pod menom Creep?

a) Je to raper
b) YouTuber
c) Futbalista

3. Kto je to Billie Eilish?

a) Americký spevák
b) Americká modelka
c) Americká speváčka

4. Čo je to TikTok?

a) Moderný výraz pre otázku: Koľko je hodín
b) Počítačová hra
c) Mobilná aplikácia

5. Ktorý slovenský Youtuber má najviac odberateľov? /ak nevieš, čo je odberateľ, rovno si daj, že nevieš správnu odpoveď/

a) Gogo
b) Explo
c) Menameselassie

6. Čo alebo kto je to Minecraft?

a) Moderný výraz pre handmade tvorcu
b) Počítačová hra
c) Sociálna sieť

7. O čom je seriál 13 reasons why?

a) O 13 dôvodoch, prečo nechodiť do školy
b) O 13 dôvodoch, pre ktoré niekto spácha samovraždu
c) O 13 dôvodoch, prečo ne/mať sex

8. Čo robí Kendall Jenner?

a) Nič
b) Herečku
c) Modelku

9. Kde môžeme vidieť Olivera Osvalda?

a) V seriáli Oteckovia
b) Na ihrisku
c) Na YouTube

10. Čomu sa venuje persóna Mína?

a) Športu
b) Spevu
c) Stand Up-u

11. Čo vyjadruje v slangovom slovníku slovo „CRINGE“?

a) Mimoriadnu trápnosť
b) Pokrčený odev
c) Osobu, ktorá sa o seba nestará

VYHODNOTENIE

(ɐ ˙11 ‘q ˙01 ‘ɐ ˙6 ‘ɔ ˙8 ‘q ˙7 ‘q ˙9 ‘ɐ ˙5 ‘ɔ ˙4 ‘ɔ ˙3 ‘q ˙2 ‘q ˙1 :ǝpǝʌodpo ǝuʌɐɹds)

0 až 2 správne odpovede

Hmm… Nechcem vám kaziť radosť, ale pre mladú generáciu ste s veľkou pravdepodobnosťou stelesním slova „cringe“. Ale, aby ste tomu lepšie porozumeli, poviem vám to slovami českej kinematografickej klasiky z roku 1989 (lebo to vám aj tak bude bližšie) „Vrať se do hrobu!“ Každopádne vás to až tak mrzieť nemusí, lebo zrejme ani nestojíte o to, aby vás tínedžeri brali medzi seba ako rovnocenného partera do diskusie. Na druhej strane, možno vám nezaškodí trochu sa zaujímať o svet mladej generácie, aby ste aspoň mali predstavu, či vás tí „výrastkovia“ v prostriedku mestskej hromadnej dopravy práve silno „nezdissovali“ alebo „nezhejtovali“ napríklad zato, že ste už príliš starí…

3 až 5 správnych odpovedí

S vami to už nie je také zlé a vaše odpovede neboli úplný „fail“. Ale netešte sa predčasne, pre mladých stále nie ste dosť COOL. Na druhej strane, vy, na rozdiel od vyššie uvedenej skupiny, už aspoň tušíte, o čom sa mládež na zastávke autobusu, či v izbe vášho adolescenta, baví. Zrejme sa ale stále nevyhnete trápnym otázkam typu: „To kto je?“ a tým pádom aj tak skončíte s nálepkou „lame“. Aby som vám ušetrila čas, tak vám to rovno preložím, ste nudní, o ničom a ako som spomenula v úvode tohto úseku, nie ste dostatočne cool.

6 až 8 správnych odpovedí

Tu už to vyzerá viac ako sľubne. Nielenže zväčša rozumiete, o čom sa dnešná mládež baví, dokonca sem-tam sami použijete nejakú trendy hlášku. Možno úplne presne netrafíte kontext, ale zas, aj snaha sa cení. Okrem toho sa snažíte držať krok s dobou aj technológiami a jedno z tých dvoch vám aj celkom ide. Nič to zato, veď ako sa hovorí, nemôžeme mať všetko. Takže hoci ani vy nedisponujete kľúčom k srdcu tínedžera, aspoň viete (alebo minimálne tušíte), či si robí srandu z vás alebo s vami.

9 až 11 správnych odpovedí

Ak nie ste tínedžer, ktorý náhodou natrafil na tento kvíz a z prdele si ho urobil, tak vám blahoželám, podľa všetkého rozumiete mladej generácii. Respektíve minimálne rozumiete, o čom sa bavia a čo počúvajú či sledujú, určite menej stále rozumiete tomu, že prečo to robia… Budete vedieť, čo mysleli, keď vás nazvali „lúzrom“, ale rovnako dobre pochopíte, aj keď vám povedia, že ste „hype beast“ (to ale veľmi nepredpokladám, že sa stane…). Na druhej strane si napriek svojim vedomostiam a tínedžerským jazykovým zručnostiam, príliš nefandite, pretože akonáhle sa dostanete cez istú vekovú hranicu, pre mladých nielenže prestanete byť cool, ale rovno prestanete existovať. Ak samozrejme nie ste ich rodič. Pre rodičov jedna (dobrá?) rada na záver. Nesnažte sa na silu zapáčiť svojim adolescentom tým, že budete poznať ich idoly a slovník, pretože oni majú senzor na „fake“ a budú vás brať, len ak zostanete „true“ a „real“. #peace

 

 

Nie je človek ako človek! A ani deti to neovplyvnia

Posted on by karimatka

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??) A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Doma sme si dali obed, malé leháro vo vreci (ako familiárne voláme náš tuli vak), potom Karol sotil sestru, ona sa rozplakala a mohli sme ísť do mesta na ďalšiu časť programu MDD. Tentoraz som miesto našla, čo zas nebolo príliš ťažké, lebo k miestu viedol dlhý rad ľudí (malá edukácia všeobecného charakteru: stojím v tom rade, pýtam si tú radu. Ďakujem). Postavili sme sa na jeho koniec súčasne s jednou štvorčlennou rodinkou. Tato, mama, dcéra a syn. Obaja o niečo starší od toho môjho. A tak si tam tak stojíme, kým neprídeme na rad. Karol si behá po tráve, nosí mi burinu k narodeninám, nachádza nových 5-minútových kamarátov, nepočúva ma, požičiava si skejtbord, pýta si skejtbord odo mňa, papá výživu, pije vodu a keď jeho sestra prestane považovať kočík za ideálnu formu úložného priestoru, rád si to tam s ňou vymení. Aj rodinka za nami si krátila čas. Rodičia si dali cigaretku, tato dvíhal deti a tie mu viseli z rúk. Alebo sa rozprávali medzi sebou. Aj o tom, pre koľko osôb je to zadarmo a ako a tak. Vravím, celý čas stáli v rade bok po boku s nami. A keď sme prišli takmer do cieľa, rozumej k pokladni vyhliadkovej veže, opýtali sa, či aj doprovod to teda má zadarmo, ako sa to písalo na stránke. Ale ako už vieme, nie všetko, čo sa píše na internete je pravda, respektíve, nie je to tak myslené, ako sa na prvý pohľad zdá (tu by som rada podotkla, že zo strany vyhliadkovej veže UFO došlo k miernemu zavádzaniu, keď nenapísali normálne, že deti do 15 rokov to majú s doprovodom zadarmo, doprovod platí 7,40 eura. Ale to by sa im do toho radu nepostavilo toľko ľudí, však áno. A keď už si vystáli rad, hádam to deťom nespravia, že ich hore nevezmú. Uznávam, dobrá kalkulácia. Ale podaktorí aj urobia).

20190601_170858

A tu sa vraciam k spomínanej rodinke. Keď zistili, že dospelí platia vstup, na päte sa otočili a odišli. Bez nejakého vysvetlenia deťom, že prečo tam nejdú a prečo stáli v rade a potom z neho odišli (možno prišlo neskôr, keď trebárs deti začali plakať, čo ja viem…). Áno, na jednej strane chápem, za výhľad na mesto to nie je málo peňazí, ale taká už je vysokohorská bratislavská prirážka. A teraz pointa, z konverzácie vyplynulo, že obaja rodičia už hore boli (nenačúvala som, ozaj sme stáli blízko pri sebe). Keď stáli v rade s deckami, predpokladám, že tie ešte nie. Plus bola hore skoro ozajstná Minnie a kočka čo kreslila na tvár nielen Spidermanov, pre dospelých nič moc, pre decká najlepšia zábava. Aspoň, čo som videla. Pre toho môjho bola. Prvýkrát si dal niečo namaľovať na tvár. Áno, bol to Spiderman a nie, nepozná to z telky. Ale ešte k tým rodičom, nechcem z nich robiť monštrá, len mi prišla nefér ich reakcia už takmer na konci cesty. A tiež po ich komentároch na rómsku matku, ktorá sa pravdepodobne predbehla a vzala asi 4 deti hore (možno nie všetky jej). Hneď mi napadlo, že po A) sa jeden z nich mohol ísť uistiť, že ako je to naozaj s tým vstupom a mohli ísť inam už oveľa skôr. Po B) si mohli odpustiť dve škatuľky cigariet a jeden z nich mohol s deckami vyjsť hore. Tak neviem, A alebo B? Možno Cé je správne…

Týchto 5 vecí majte na pamäti, keď sa chystáte na vianočné fotenie s rodinou!

Posted on by karimatka

Netvárte sa prekvapene, dnes to robí minimálne každá piata rodina (tento údaj je čisto orientačný, rozumej, vymyslený). A ktorá to nerobí, začne, ostatné to už majú za sebou alebo o tom aspoň snívajú. Rodinné vianočné fotenie! My máme jedno veľmi čerstvo absolvované (a nebolo naše prvé). Logicky to zo mňa robí experta. Nuž, podelím sa o svoje know-how…

1. Ateliér vs. domov sladký domov

Všetko má svoje pre a proti. Ale matematicky by sa dalo povedať, že čím máte detí viac, tým viac sa oplatí fotenie spraviť doma. Lebo, kým máte iba jedno, je výhodnejšie sa autom presunúť za fotografkou a spraviť bordel u nej v ateliéri. Nemusíte riešiť či ladia vankúše, či ich je dosť, či je stromček rovný, aké ozdoby sú dnes in. Bude sa pracovať s tým, čo fotografka má (píšem v ženskom rode, lebo okrem svadby nás fotili samé ženy. Servus Robo). A pokojne to môže byť vianočná guľa s nápisom sestra, lebo aj keď ju váš syn na fotke obžúva, hoci v tom čase ešte sestru nemal, vo finálnej verzii fotografie už nápis vidno nebude.

Keď sa potomstvo rozrastá, je jednoduchšie zavolať fotografku domov. Pretože nemusíte vláčiť tristo druhov oblečenia na prezlečenie (nie z roztopaše, z čistej pragmatickosti, keďže ako dobre vieme, deti grcajú a u nášho najmladšieho člena rodiny patrí táto aktivita k obľúbeným), nemusíte sa ospravedlňovať za ovracaný ateliér, zničené rekvizity, prosiť o kúsok miesta na prebaľovanie, kojenie, prípadne hľadať v ateliéri vhodné predmety bežného života, ktoré by mohli na chvíľu odpútať pozornosť niektorého z potomkov a iné. A to aj napriek tomu, že budete musieť vytiahnuť z pivnice vianočný sortiment o čosi skôr (lepšie povedané váš manžel), ako ste pôvodne plánovali. Zas na druhej strane, sa už nebudete toľko zdržiavať s jeho zdobením a nebudete bazírovať na každom detaile, aby neboli dve podobné hviezdy pri sebe a či váš syn nedal na prízemie stromu priveľa ozdôb. Ak totiž stihnete zdobiť strom až v deň fotenia a potom sa ešte budete chcieť osprchovať, kým deti spia, aby ste aspoň na fotkách mali umyté vlasy, tak na podobné kacírske stylingové myšlienky nezvýši čas. Veď aj nejaký mejkap si treba spraviť a umyté kadere, ktoré ešte nestihli povypadávať z kojenia, i vysušiť. Inak, keď si spomeniem, že som sa za študentských čias bola schopná cez víkend chystať von aj DVE hodiny a z celého večera nevznikla ani jedna nerozmazaná fotka, napadá mi jediné: TOĽKÉ MRHANIE! Teraz za rovnaký čas stihnem upratať (aspoň naoko, respektíve na objektív), ozdobiť za synovej asistencie stromček, nahrať krátke videjko, ako syn zdobí stromček, dať syna spať, osprchovať sa, umyť si vlasy, navliecť sa do siloniek, nalíčiť sa. A netreba ani počítať s časovou rezervou na presun do ateliéru! Takže ste ušetrili minimálne polhodinu, pretože decká netreba navliekať do ďalšej vrstvy, nakladať všetko do auta, potom všetko vyložiť, deti vyzliecť, seba obaliť v kuchynských utierkach, aby odsali nadmerný pot a hľadať veci, ktoré ste zaručene zabudli doma…

_MG_5019

2. Výber outfitu

Už som spomínala, že pri spoločenských udalostiach je to po pôrode u mňa trochu horšie s výberom vhodného kúska oblečenia a niečo podobné platí aj tu, plus ale treba vyberať outfit aj ostatným. Nechcete predsa na fotkách s relatívne pekným stromčekom vyzerať ako Adamsovci (ibaže by to bola téma fotenia, potom pardón). Takže vyberiete niečo vhodné sebe, mužovi, deťom. Potom medzičasom zistíte, že niektorá časť odevu, ktorú ste si v hlave pre jedného člena vianočnej posádky vybrali, zostala u svokrovcov v 100 kilometrov vzdialenom meste. Ale nedáte sa zastrašiť, máte predsa alternatívu. Jupí. Ale váš syn si ju odmieta obliecť, pretože sa zle zobudil. Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa nehanbil ani profesionál z FBI, je našťastie všetko na svojom mieste. Či to bude farebne navzájom zladené, prípadne aj s vianočnou tematikou, je už na každého osobnom vkuse. Možno len taká menšia rada: Menej je ozaj niekedy viac. Hlavne, ak máte minimálne jedno grcajúce dieťa, môže skončiť fotenie v úplne odlišnom outfite, ako ste pôvodne plánovali. Ale zas, ak nebude vidno strom v pozadí, môžete si fotky nechať vyložené celoročne.

_MG_5900

3. Počítajte so všetkým

Napríklad s tým, že hoci sa už tri dni chystáte lakovať si nechty na tematickú červenú farbu, proste sa k onej činnosti nedostanete. Pretože podľa nepísaného pravidla, že aspoň jedno dieťa musí revať, vám potomkovia robia program aj na večer. Ak chcete byť na fotení „fresh”, počítajte s tým, že zrovna noc predtým vám deti spať nedovolia. Ale celkom dobre zaberajú vylúhované čajové sáčky na vačky pod očami. Ostatné už môže zachrániť iba fotoshop. A asi netreba pripomínať známu vetu: „Rodič mieni, decko mení”. Je dobré na ňu celý čas myslieť. Pretože je takmer stopercentne isté, že veci nepôjdu podľa plánu. Jedine, že by bol váš zámer od začiatku zobraziť zrod pekla. Dobre, to som prehnala. Či? Každopádne je dobré počítať s tým, že sa decko zle zobudí, bude ovrčané, smutné, urevané, rozbláznené, prehnane tvorivé, príliš veselé, neurčito umelecké, prípadne exhibicionista, karikaturista, či terorista. V takom prípade je neraz i na fotografovi, aby aj z pomyselného hovna dokázal upliesť bič, prípadne zo zachytenej grcky urobiť geniálnu momentku.

4. Dobrá nálada

Áno, lebo ak sa máte celý čas stresovať, že: „Ako budeme na fotkách vyzerať a prečo sme sa na to vôbec dali, keď tie deti nespolupracujú,” tak sa rovno na to s prepáčením vyserte a ani si fotografku neobjednávajte. Pretože s deckami to bude vždy nevyspytateľné. Ale to práve na tom bude SUPER, pretože si z toho môžete spraviť srandu. Hlavne, ak budete mať zachytené na fotkách, ako ručia, sú hodené o zem ony, či vianočná guľa, môžete im to po rokoch vždy počas sviatkov veselo šplechnúť do tváre a pridať aj dôkazový materiál. No, čo je lepšie, ako strápniť na sviatky vlastné potomstvo? Jaj, jasné, čas strávený spoločne ako rodina, bola by som zabudla. A vidíte, aj pri fotení ste všetci pekne pokope. Plus, ak natrafíte na dobrú fotografku, tak vám ani nepríde, že sa musíte nejako strojiť či hrať divadielko o dokonalej rodinke. Lebo (teraz vám prezradím tajomstvo) dokonalá rodinka neexistuje. Zato je veľa takých, čo majú veselé fotky v albume.

_MG_5883

V najhoršom si pri deťoch v istom veku môžete dobrú náladu aj poistiť. Ide síce pre niekoho o nepovolený doping a často až o zbrane ťažkého kalibru, ale pre pár ňuňu fotiek „svetiel vašich očí,” to stojí. Takže kde tu nejaký úplatok či prísľub odmeny, nemusí byť na zahodenie. U nás bolo heslo tohtoročného fotenia PIZZA a fungovalo čarovne, jeden by neveril. Samozrejme všetko s mierou a treba vedieť, kedy už má (fotografka) dosť.

_MG_5415

5. Na pamiatku

Že vám sa nechce platiť niekomu za fotky? Že to zvládnete aj sami? Že neslávite Vianoce? Že je to trápne? Jasné, veď každému podľa chuti. Ale hlavne si spravte nejakú na pamiatku. Nedávno som niekde na internetoch čítala článok, z ktorého mi ostala v hlave iba akási esencia (ako inak, som na rodičovskej už skoro tri roky). Že hoci sa nám niekedy nechce fotiť, spravme si fotku z oslavy, z rodinného výletu, z hocijakej chvíľky, ktorú stihneme zachytiť. Nie preto, aby sme sa s nimi chválili na sociálnej sieti, ale preto, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Klišé či nie, deti rýchlo rastú a už zajtra to budú iní ľudia, ako sme ich mali pred očami dnes. Kari chce každý deň „pozerať Karola,” a hoci nás to zvykne otravovať, niekedy sa pozabudneme a ukazujeme mu fotky a videá dlhé minúty. Ku každej zachytenej chvíli sa spýta, čo sa dialo, kto tam je a my sa spolu s ním vraciame na miesta, na ktoré sme časom už takmer zabudli. Aj keď sa stali len pred týždňom, mesiacom či rokom.

Ako sme skoro odišli od Mikuláša, ale neušli Jarošovi!

Posted on by karimatka

Mikuláš bol! Za dverami, ponožkový na topánkach aj živý v manželovej práci. Karol bol spokojný a my tiež. Video dokumentácia je hotová, citové vydieranie ešte pár dní môže fungovať. Sviatok všetkých detí, výrobcov sladkostí, zubárov a predajcov uhlia, hodnotím vskutku pozitívne. Ale po poriadku…

Stále mám v pamäti asi dvoch Mikulášov z mojich detských čias. Jeden, keď nám s bratom Mikuláš okrem sladkostí, ovocia a zubnej kefky priniesol aj handmade dotvorený balón s očami a nohami. Sedela som na svojom poschodí postele a brata, ktorý spával na prízemí, som poslala po balíčky. Už predtým som ich oštukovala, keď mi bolo treba skoro ráno cikať. Nepamätám si podrobnosti, ale pocit. Skvelý pocit, že sme boli dobrí a obdarovaní. Druhý bol, keď nám na Mikuláša dali rodičia psa. To bol ešte viac mega pocit. A v stredu večer, keď som robila Mikuláša už Ja svojim deťom, som si na ten pocit spomenula. Predstavila som si, ako naša mama večer vyrábala balónikových pandrlákov a všetko balila a rozdeľovala, aby sa nám ušlo rovným dielom (Mami, ďakujeme). Veru, ja som si toľko námahy zatiaľ nedala. Vravím si, jemu stačí aj to jedno kinderko (ale dostal aj iné zdravšie pochutiny). Táni som vytiahla jeden balík plienok a boli sme vybavení. (Žiadne domáce zviera ešte veľmi dlho nehrozí.)

Sranda je ale, zažívať to z pohľadu matky. V podstate už tretí raz. Aj keď prvý pokus v jeho 9 mesiacoch bol ozaj iba akože. Do mikulášovskej ponožky (stále tej istej) som mu ráno rýchlo šmarila dve jablká a nechala ho, nech si ich sám vytiahne a ochrúme. Keď sa začal drhnúť šupkami, „Mikuláša“ som skonfiškovala. Z roka na rok je to intenzívnejšie. Tento december sme sa už naučili básničku (plurál nie je omylom, aj ja som sa ju poctivo nabiflila, lebo z detstva viem iba Pred oknom, za oknom… a vlani som zistila, že už dávno nie je in) a dokonca ani nie zbytočne. Ale späť k ránu. Karolovi som zámerne nepovedala, nech sa ide pozrieť, či mu niečo priniesol Mikuláš. Chcela som vedieť, či si spomenie sám. Nespomenul. Tak sme šli na chodbu pre mikinu, že či si všimne balíček. Nevšimol. Ale zato si všimol, že Karol má na dverách svoj tieň. „A čo tam ešte máš, Karolko?“ „Ešte aj ruky tam mám,“ skonštatoval a začal tieňu mávať. Tak som ho priamo nasmerovala na topánky. Mikulášovskú ponožku si všimol, ale maškrtu hľadal priamo v topánke. Keď tam nebola, bol sklamaný. Vravím mu, že asi sa mu nezmestili dnu, tak ich má na nich. Potom bez väčších emócií začal vyberať obsah balíčka. „Cukríky, mandarínka, jablko, Mikuláš, kinderko,“ pri poslednom sa zastavil a konečne aj usmial. Kým som mu ho rozoberala, pokračoval. Menoval ďalšie veci, keď tu zrazu, pauza a mierne zháčenie: „…Zemiak.“ (Veru môj zlatý, nebol si celý rok iba zlatý a Mikuláš nie je blbý.) Koniec mikulášovskej ponožky sa mu už ale vonkoncom nepozdával: „Cibuľka… Tá bude mamina,“ skonštatoval bez zaváhania. Určite. Pch. Ja som poslúchala najviac! Keď zjedol polovicu kinderka, tri štvrtiny Mikuláša a 4 mesiačiky mandarínky (so zvyškom sa pre jeho vlastné dobro so mnou podelil), začal riešiť, čo spraví/me s cibuľou a zemiakom. Našťastie sme problém dotiahli do zdarného konca. Zo zemiaku on spraví polievočku a z cibule mama rybičkovú pomazánku. Vybavené. Potom sa už tešil, ako pôjdeme pozrieť Mikuláša aj naživo, z čoho neskôr vzniklo, že pozrieme Mikuláša živého. Ako dobre, lebo chodiť po cintorínoch sa mi nechcelo.

No keď sme do mužovej práce prišli, hneď nahodil smutného smajlíka, že on sa bude báť Mikuláša a máme ísť domov. Podotýkam, išli sme z Bratislavy do Piešťan. V kufri auta kočík, na chrbte ruksak, prebaľovacia taška v ruke, decko číslo dva čerstvo naviazané v šatke, ktorá mala tiež vlastnú tašku. Hádam sa teraz nebudeme bez balíčka vracať domov… Takže ako správne motivujúci rodičia sme mu ukázali, čo všetko super tam preňho nachystali a nemohol by si to užiť, keby sme hneď v úvode odišli. Našťastie sa ešte rád necháva motivovať. Preto sme nielenže nemuseli odísť skôr, ako prišiel ujo s bielou bradou, v červenom plášti s dlhou palicou v ruke (keď ho človek takto opíše, aj ja by som sa asi bála), ale mu aj Karol zarecitoval naučenú básničku. Ja som sa medzitým takmer rozpustila od dojatia a nemať na ksichte mejkap, regulérne sa tam ako správna vyhajpovaná matka rozrevem. Ale nielen pri mojom decku. Všetci boli roztomilí aj s tými machuľami farebnými na tvárach, ktoré chceli byť Spidermani či motýle… A takáto ňuňu by som možno zostala do konca, keby po mikulášskom programe nepustili deťom na tancovačku Mira Jaroša! Za všetky by som spomenula iba Ham Ham Stajl, viac ani nemusím hádam dodať. Som zvedavá, či si to cez deň vypýta a budú razom stratené hodiny počúvania dobrej hudby Mirom Žmirkom (nepomýlila som sa, tak to vraví náš syn) počnúc a Chemical Brothers, Jamiroquaiom, Pharrellom Williamsom a Brančim Kováčom končiac. Ale ešte vždy by mohlo zabrať, že sa pesnička z YouTube-u stratila, podobne ako niekoľko iných skvostov v minulosti. Proti vkusu žiaden dišputát, len ja stále tajne dúfam, že Jarošovia, Fíhi Tralaly a iné si na nás počkajú až v škôlke. Dovtedy ich pozdravujeme a želáme im veľa (iných) detských poslucháčov…

Dieťa vydierač aj lov na sexi dekolt. Párty-matka čelí náročným výzvam!

Posted on by karimatka

Pozvánka na svadbu, ak nie je vaša, vždy poteší, lebo nemáte takmer žiaden stres, iba zábavu a ešte sa môžete aj pekne obliecť. Je tu ale jedno maličké ALE. Keď už máte dieťa, svadby a iné spoločenské udalosti, nie sú úplne to, čo bývali. Jednak vás ľudia menej volajú, hlavne, ak majú obavy, že sa na akcii ukážete aj s deťmi (povedzme si úprimne, nie každý váš kamoš je práve baby friendly), prípadne to na poslednú chvíľu odrieknete pre chorobu dieťaťa. A potom, aj keď vás zavolajú, nie je to pre vás už také lážo-plážo.

Výber outfitu a to ostatné

Ruku na srdce milé dámy, aká je jedna z prvých otázok, keď viete, že sa pôjde napríklad na spomínanú svadbu? Správne: „Čo si oblečiem?“ Ale pôrodom sa zmení aj hierarchia opytovacích viet. Na rad prichádza najprv otázka: „Čo s dieťaťom/deťmi?“ A až keď toto vyriešite, môžete sa pýtať ďalej. (Pozn. V prípade, ak dieťa beriete, sú tu aj iné otázky, do ktorých ale ani nejdem zabŕdať. Len spomeniem, že ak máte dieťa, ktoré je ešte nositeľné, treba riešiť aj to, aby vám šatka respektíve nosič, ladili k oblečeniu. Samozrejme, tiež som sa len priučila, vďaka nemenovanej skupine na sociálnej sieti.)

Keďže som v kategórii matiek, ktoré nezhodili tehotenské kilogramy ešte ani po prvom pôrode, pýtam sa aj nasledovné: „Má zmysel si niečo na veľké JA kupovať? V čom nebudem vyzerať ako vorvaň? Keď si dám dosť veľký výstrih, nevšimnú si moje brucho a stehná?“ Takže potom hľadáte variant, ktorý by správne odpovedal na väčšinu položených otázok. V mojom prípade boli neraz nápomocné mama, svokra i švagriná, ktoré si v šatníku nechali kúsky aj spred niekoľkých kilogramov a tak sa zakaždým našiel ako tak vhodný model. V konečnom dôsledku outfit už nie je priorita, lebo hocičo čo nie sú tepláky, legínsy alebo maskáčové šaty je vlastne výhra.

Mejkap a účes je doplnková záležitosť, ktorá pri vhodnom time manažmente a babysittingu druhého rodiča, či starkých pripadá tiež do úvahy. Na jednu svadbu som sa líčila sama priamo u kaderníčky a na druhú, mi vlasy robila manželova mama, kým Karol spal a Táňa bola v bruchu. A tiež som si popritom kreslila na ksicht tvár. Takže šaty, účes aj mejkap by boli, môžeme vyraziť. Ibaže by nie.

Separačná kríza dieťaťa vs. zmrzlina

Samozrejme, tu sa bavíme o prípade, kedy idete na spoločenskú udalosť bez svojej ratolesti. Ak nezdrhnete, počas jeho spánku, môžete sa stretnúť s výčitkami. Verím, že tie sa menia vzhľadom na vek potomka. U Karola to už bol srdcervúci plač, spojený s ťahaním za sukňu a vzlykom: „Mama nejde pječ!“ Môj vtedy dvojročný syn poňal svoj názor melodramaticky, ale tak efektne, že som ozaj zvažovala, či ísť, skoro mi aj slza vyhŕkla. Ale pri predstave, že si zničím mejkap a vyjde navnivoč kulmovanie, som sa prekonala a ponúkla babke alternatívy, ktorými by ho mohla zabaviť. A jedna naozaj zabrala. Zapredal ma za zmrzlinu. Určite by si ho babka získala aj nejakým videom z Youtube-u, ale keďže sme jej nestihli dať inštruktáž na jeho spustenie cez náš TV prijímač, Kari sa musel zaobísť bez videa plastelínky s prísľubom, že príde ujo opravár a Youtube opraví.

S pokojným svedomím sa teda veziem na svadbu, kde bude párty, párty, keď v tom pípne sms s takýmto začiatkom: Vymkol ma na balkóne… Takže zmrzlina až taký úspech nemala a Karol sa rozhodol babke pomstiť za to, že mi spravila účes a pustila ma tancovať na svadbu. Skoro som dýchať prestala. Ale pokračovanie smsky ma upokojilo. Karol nejakým zázrakom babke nakoniec dvere otvoril. Aspoň už vieme, že balkónové dvere sú ďalším nebezpečenstvom v zozname nástrah bežnej domácnosti. Koniec správy znel jasne: Bavte sa, všetko je ok. A ako správni rodičia, ktorí selektívne niektoré rady neignorujú, sme poslúchli.

Párty, párty!

Nepatrím k matkám, ktoré automaticky vyťahujú na ostatných mobil a hrdia sa svojím roztomilým potomkom, napriek očividnému nezáujmu okolia. Robím to, iba na vyzvanie. Oveľa väčšia zábava totiž je, ak stretnete na spoločenskej udalosti nejaký bezdetný pár, ktorý buď už nahlas hovorí o plánovaní rodiny alebo – a to je ešte lepšie – už svoj prvý prírastok čaká (teda hlavne ženská časť dvojice…). Spolu s manželom vieme veľmi trefne vyberať rodičovské historky z talóna, z ktorých môžu perspektívnym budúcim rodičom naskakovať minimálne zimomriavky vzadu na krku, hoci ich maskujú veselým smiechom. Veď sme s mužom velice vtipná dvojica. Muhehehe…

Ale zas, byť matkou na spoločenskej udalosti má aj svoje úskalia. Hoci si to nechcete pripustiť a snažíte sa otravné myšlienky vypudiť, niekde vzadu v hlave predsa len to decko ZOSTANE! Výsledok? Domov sa vám ísť nechce a zväčša ste tí, ktorí odchádzajú poslední, hoci viete, že to zajtra bude s a k r a m a n e t s k y bolieť, ale zato stalkujete smskami svoju babysitterku a.k.a babku, či je všetko v poriadku, či synček papal, kakal a nakoniec pokojne zaspal. Osobne mám najradšej vetu, ktorú pred odchodom opatrovateľkám-babkám, hovorím: „Keby hocičo, volaj, ja sa nejako dopravím späť.“ Pričom v skutočnosti myslím: „Len mi prosím ťa nevolaj, že reve, tak som sa už na tento deň tešila…“ Našťastie obe naše mamy môjmu kódovanému slovníku rozumejú, veď koniec-koncov samy ho svojho času určite použili, alebo po tom aspoň túžili.
Druhá vec je, že hoci výdrž máte vďaka prebdetým nociam ako mulica a nejaká párty vás nezastraší, (veď zas ich ani neabsolvujete toľko ako za starých čias pred pôrodom) vaše nohy už nie sú, čo bývali. Opätky síce nikdy neboli mojou silnou stránkou, ale teda, odkedy chodím hlavne po ihriskách, lesoch a pieskoviskách, už nemám dôvod ich vyťahovať zo skrine. A musím povedať, že nohy rýchlo zabúdajú. A potom bolia. Svine. Takže za dámičku, aspoň opticky, o pár kíl ľahšiu môžem byť len veľmi obmedzený čas. Čo už, aspoň donútim muža, aby mi z tých pár hodín, spravil na pamiatku veľa, veľa fotiek. A nohami nekončíme.

Karola som kojila (viem, že správne je dojčila, ale pre mňa je to rovnako nepekné slovo ako lízanka, takže iba pre mňa: kojila a lízatko. Ďakujem za pochopenie). A kojila som ho celkom dosť. Nie síce až tak, že by som odbiehala do škôlky, nech si ešte cucne (snáď nebude jeho vývin týmto odstavením poznačený trvalými následkami), ale stihlo to zanechať následky na mojich prsiach. Všetky podprsenky spred otehotnenia sú mi malé, tie čo som nosila počas kojenia, zrovna sexi dekolt nerobia, ALE našla som jednu záchranu. Vystužená podprda na kojenie z Lidla. Na samotné kŕmenie síce veľmi vhodná nebola, ale dobre drží tvar a prsia sa aspoň na chvíľu vrátili tam, odkiaľ sa kedysi dívali na svet. Len pozor na prudké pohyby, aby jedno z dvojice nezostalo smutne a bezvládne visieť na kolene (dobre, až také zlé to nie je, vždy ho totiž zachytí brucho). Inak sa môže matka veselo baviť na spoločenskej udalosti ako kedysi. Čo môže, musí! Lebo hoci potom dospáva celý nasledujúci deň, ak jej to dieťa dovolí, nakoniec z večierku načerpá aj veľa energie, aby ju mohla venovať tomu, čo (alebo skôr kto) je pre ňu naozaj podstatné.

Na toto si nezvykajte! Alebo, ako sa vám zmení život za 1 rok

Posted on by karimatka

Napriek tomu, že už ubehol rok od svadby manželovej sesternice (ahoj Miška, všetko dobré k výročiu), Iba nedávno som sa dostala k fotkám. Ich fotografka si ich totiž nechávala pre seba až do októbra! Pri ich prezeraní, som musela uznať, koľko pravdy je v onej známej vete TEN ČAS ALE LETÍ a v jej rozličných variáciách. Napríklad ako decko či skôr tínedžerka som neznášala hlášky maminých známych pri náhodnom stretnutí po rokoch: „Ja si pamätám, keď si bola ešte takáto malinká,“ a ukázali pri tom na rôznu vzdialenosť od zeme. Alebo: „TOTO je tvoja Dominika??“ Nieee (akoby povedal R. Procházka), mama si vymenila dcéru za novší, zaujímavejší model a práve ho vzala na predvádzačku po meste. To som vtedy ale netušila, ako silno ma vyššie spomenuté vyjadrenia dostihnú. Lebo rok dospelému človeku zväčša nepríde ako dlhá doba. Veď aj komunisti plánovali aspoň na 5 rokov dopredu! Nuž ale s deťmi je čas relatívny pojem. Takže, čo všetko sa za uplynulý rok zmenilo?
Zistili sme, že rigoróznu prácu stačí odpísať, že zmena premiéra ešte nemusí znamenať zmenu premiéra… Ale nie o tom som chcela, som príliš dlho na materskej dovolenke, aby som si dovolila komentovať spoločenské dianie. Iní to robia oveľa lepšie, takže Zomri a nelez starému adminovi do kapusty. Ja radšej zrekapitulujem iba témy prudko rodičovského charakteru u nás doma.

Iné voľnočasové aktivity

Takto pred rokom som mohla pokojne piť a fajčiť. Čo som napríklad na spomínanej svadbe aj využila (kto je bez viny, nech hodí špakom alebo vínovým pohárom). Teraz miesto toho kojím. A hoci ide o činnosť takú prirodzenú, že sa čoraz viac ťahá na verejnosť (proti vkusu žiaden dišputát, ale za moje cicky môžem povedať, že sa nechcú pretŕčať), rozhodne to nie je od začiatku činnosť jednoduchá. Oproti prvým skúsenostiam som už kvôli kojeniu síce nerumázgala, ale začiatky boleli aj teraz. Takže tú cigaretku s vínečkom spred roka by som zužitkovala aj teraz!
Takto pred rokom som už mala relatívne slušnú kondičku, dokonca som si v septembri 2017 strihla dva 10 kilometrové behy. Síce pod heslom: Pomaly ďalej zájdem, ale predsa. O niečo vyše 365 dní neskôr (nechcite, aby som o 2:15, kedy píšem tento riadok, napísala presnejší prepočet) sa zadychčím a spotím, ešte som ani s deckami nevyšla z domu na cvičenie (o tom podrobnejšie inokedy).
Takto pred rokom som noci trávila tým, že som tíšila syna, ktorý sa priemerne dvakrát za noc budil. Teraz ich trávim sledovaním Netflixu, občasným kojením a písaním článkov. Dobre, klamem. Netflix som pozerala aj vlani.
Takto pred rokom som sa naplno venovala synovi, ktorý mal skoro 1 rok a deväť mesiacov. Po roku už mám na starosti dve deti, ktorým treba robiť animátorku. Obom samozrejme prispôsobenú k veku dieťaťa, nechcem predsa na svoje služby počúvať reklamácie… V konečnom dôsledku to ale v praxi vyzerá ako veľmi basic program s občasným osviežením v podobe uvareného jedla či povysávanej detskej izby.

Zmena číselnej situácie

Takto pred rokom sme mali s mužom 1,slovom jedno, dieťa vo veku 20 mesiacov, ktoré si v tom čase ešte intenzívne cucalo palec (kuk sem). Jeho reč bola pre netrénované ucho značne šifrovaná, jeho tanečné pohyby relatívne skromné a chuťové poháre nepoznali napríklad lízatko či kinderko. Na zadku mu robila spoločnosť plienka a na vlasoch ešte nestrihané blonďavé kadere. Už vtedy mal vcelku vycibrený hudobný vkus, ktorý nepretržite zveľaďujeme (u nás nečakajte Spievanková ani Jarošov! Aspoň kým tieto skvosty neprinesie zo škôlky. Boh nás ochraňuj). K tomu pribudli aj skvelé tanečné vystúpenia, ku ktorým si neváha vziať mamine slnečné okuliare, svoju detskú gitaru a kefový mikrofón. Za rok sa mu rozšírila i slovná zásoba – o výrazy ako klimatizácia, dôchodok, konsolidovane, hysterický, ale tiež sestrička, prosím, páči sa, lízatko, kinder čokoládka, ľúbim ťa, do p*či a iné. Ciká a kaká do nočníka či záchoda, niekedy synchronizovane s mamou a inokedy pritom stihne uhasiť aj pomyselný oheň na kúpeľňovej dlážke. Vlasy mu už manžel strihá a akože bradu si dokonca holí sám.
Takto pred rokom sme mali len nášho Kariho, dnes už máme aj našu Táňu. Kým vlani som už o takomto čase mohla chodiť relatívne slobodne kade tade po meste so synom aj celý deň, dnes som opäť časovo a priestorovo obmedzená. Nehovoriac o večerných voľnočasových aktivitách, ktoré sa aktuálne obmedzili na mimoriadne obľúbenú hru: „mama vytas prso a ja ti ukážem, koľko mlieka z neho potom vygrciam“. V 2017-om sme boli v presile na jedného Karola, mohol tak byť raz moje decko, inokedy otcovo. Teraz je to krutá remíza a deti sme si predbežne podelili fifty-fifty. Karol je tatova záležitosť a Táňa mamina. Opačne by asi bol trochu problém s kojením však áno… Vlani som nosila jedno dieťa na dvoch rukách, dnes mám niekedy v každej ruke jedno. A napriek tomuto posilňovaniu mám dnes o 10 kilogramov viac ako pred rokom!

Zmena šatníka

Takto pred rokom som už mohla viac-menej nosiť takmer hocičo bez obáv, že sa mi to v priebehu mikrosekundy zašpiní. O takomto čase som už dopriala aj roláky či tričká bez veľkých výstrihov. Dnes opäť chodím v ogrcanom oblečení, vyťahaných teplákoch a veciach, ktoré musia byť kojenie friendly. A ako módny doplnok mám kade-tade povešané handerné plienky, aj keď neviem načo, lebo deti majú čarovnú schopnosť hodiť tyčku presne tam, kde plienka končí a kde začína vaše oblečenie. To, čo som vlani začala konečne nosiť ako oversized, dnes opäť obliekam ako slimfit… A mojím šatníkom to žiaľ nekončí. Kým vlani bol Karolov outfit čisto na mne, dnes si už pánko sám povie, čo si prosí obliecť. A napriek môjmu miernemu odporu voči obrandovaným Disney odevom (s výnimkou Mickeyho, ktorého som vzala na milosť), si Karol našiel záľubu v kúskoch oblečenia s Bleskovým McQueenom, pričom ho rodina v tejto aktivite, pre jeho žiariace očká, intenzívne podporuje. Človeku sa ani nechce veriť, kam sa dá také pretekárske auto umiestniť! Od šiltovky, cez tričká, mikiny, rukavice, slipy až po ponožky. Doplnky v podobe ruksakov s danou tematikou zatiaľ bojkotujem vyhlásením, že takéto ruksaky nosia iba deti, ktoré už chodia do škôlky (please, don´t judge me). Milá rodinka, ak toto čítaš, neber to prosím ako inšpiráciu na darček. Ďakujem. Cmuk.