Som mama, kto je viac?

V tento sviatočný deň sa to sociálnymi sieťami hemží želaniami, komentármi, aj vtipmi na materskú tému. A čo by som to bola za KariMatku, keby som nepridala svoje zrno múdrosti (hahaha). Respektíve, aby som bola v materský deň úprimná, ide mi o vaše slzy! Čo len mne sa budú potiť oči z toho, čo ženy, muži, deti zdieľajú do sveta počas sviatku všetkých matiek?!

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).

Moja (ne)intímna spoveď: Dva pôrody a toľko zážitkov, možno až priveľa! (3. časť)

Nasledujúci text je takmer logickým pokračovaním tohto počinu.

 Ak ste čítali predošlé výlevy, už čo to o mojich skúsenostiach so slovenským pôrodníctvom viete, ak nie, neprekáža mi to, mám nachystané ďalšie. A nebude to pekné. Alebo možno trochu áno, veď na konci tunela svieti svetlo aj pre naše zdravotníctvo. Ibaže by nie.

O vás bez vás alebo aj o úplne inom

Áno viem, spravila som chybu, že som sa viac pred pôrodom nebifľovala, ale vravím si, keď príde čas, všetko sa dozviem. Hahaha, to som bola v roku 2016 veľmi naivná. Lebo ani pred tromi rokmi, ani v roku končiacom osmičkou sa veľmi komunikácia s budúcou mamičkou nenosila (samozrejme viem, že sú aj zdravotníci, ktorí vám povedia a vysvetlia možno aj to čo nechcete, ale ja som sa skôr stretla so skúpejšími na slovo. Respektíve skúpejšími na slovo k danej veci. O to viac si ale vážim, všetkých odborníkov, ktorí vynaložia energiu a čas, aby mi povedali, čo a prečo a ako). Mamička je zväčša číslo, ktoré treba preniesť na „to do liste“ z kolónky urobiť, do kolónky vybavené. Že preháňam? Zaiste, ale hormónmi zmietaná žena, ktorej bolesť neraz zatemňuje mozog, to môže cítiť práve takto. A keď sa vám lekár, asistentka, sestra, upratovačka… neunúvajú povedať, čo sa deje, ani sa tým pocitom nemožno čudovať.

Keď sme sa ešte v poradni s mojou lekárkou bavili o pôrode a vyjadrila som svoj strach nad nadchádzajúcimi udalosťami a spomenula aj fakt, že si neštudujem farbené kopytníky ani iné diskusné fóra, mala viac než pozitívnu reakciu. Pretože sa vraj netreba báť, všetko sa mi včas objasní. Ale často sa mi iba diali veci a netušila som, „vo co gou“. Nevravím, že ma mali zapájať do vedeckých konzílií, ale keď išlo o moju šušku a moje dieťa, trochu zhovievavosti mohlo byť na mieste. Najmä pri „tenkrát poprvé“. Veď z neba nikto učený nespadol. Ono je to ozaj často o toľko omielanej chýbajúcej ľudskosti, pretože pre profesionála ide o rutinu (áno viem, že niekedy nie je čas na zdvorilostné oné, keď ide do tuhého a treba riešiť kritický stav, ale vo všetok zvyšný čas priestor je), ktorá preňho nie je ničím zvláštna. Chce si ju spraviť (dobre) a ísť domov. Ale na druhej strane tejto rutiny ja neraz vystrašená veľryba, ktorá sa chystá uchom ihly pretlačiť hrniec.

Zdravotnícky personál často nemá potrebu s vami preberať, že vám spravia toho starého známeho Hamiltona, že si máte dávať svoje tabletky železa, lebo máte vlastné ešte z posledného mesiaca tehotenstva (a vy sa to dozviete z prepúšťacej správy, v ktorej okrem iného zbadáte, že ste spolupracovali. Ale pýtam sa, kde je potom moja tabuľka na hodnotenie spolupráce zdravotníkov? O tom, že mi namerali každý deň fajn teplotu, pričom som teplomer nevidela, pomlčím). Prípadne, keď sa počas pôrodu rozpráva váš zdravotnícky tím miesto s vami, radšej medzi sebou napríklad o nadchádzajúcej Žofkinej oslave či o novom kúpenom nábytku do obývačky. Ja viem, pre nich to rozhodne nie je prvý pôrod, ale pre ženu na posteli vo veľkom počte prípadov je. Ak ste si pomysleli, že ide o banalitu, dovoľte mi dve podobenstvá.

1. podobenstvo

Predstavte si, že ste čo ja viem u mobilného operátora (farba je nepodstatná) a chcete sa informovať o paušáloch, ktoré sú pre vás výhodné a podobne. Na čo vám pani na druhej strane stola povie: „Viete čo, to som už dnes rozprávala piatim klientom pred vami. Tak vám poviem iba toľko, všetko je OK. Tak, ako má byť.“ A radšej sa odíde rozprávať s kolegovcami, ako strácať čas s vami. Samozrejme pletiem hrušky s jablkami a teta u operátora potrebuje každého klienta, lebo (predpokladám) sa jej snaha odzrkadlí aj na výplatnej páske. Kdežto lekári a ostatný „stuff“ sú pekne zatabuľkovaní, tým pádom asi netreba vyvíjať aktivitu nad rámec štandardných služieb (česť a sláva výnimkám, samozrejme). Ale aby som nehovorila len o neznámej tete z Or-Tele-O2, mám príklad aj z vlastného radu.

2. podobenstvo

Pred nástupom na materskú ne/dovolenku som písala šoubiznisové články pre webovú stránku jedného z dvoch bulvárnych denníkov a náplňou práce boli aj ONLINE rozhovory. To znamená, že k nám prišiel niekto známy, populárny či spoločensky obľúbený, aby sa ho priamo čitatelia pýtali otázky. A chodili k nám rôzne počítačovo zdatní hostia. Každému bolo treba v úvode vysvetliť, ako náš systém funguje, aby mohli (ak chceli) samostatne pracovať na odpovediach. Tak si predstavte, že by k nám dotyčný prišiel a ja som ho posadila pred naše CMS-ko a povedala by som mu, že už môže začať. Sem-tam by som ho skontrolovala, opravila ho, keby zablúdil, ale viac by som mu nepovedala. Veď ja to robím dlho a všetko mi je jasné. Tak ani on by nemal mať problém. Určite si doma naštudoval staršie ONLINE články a nepochybne bude vedieť, kam kliknúť, aby sa odpoveď odoslala, ako sa vrátiť späť do hlavného okna a ako si nájsť otázku od ďalšieho fanúšika. Zrejme nie. Ale aj keby hneď bol hosť schopný všetkého bez bližšej inštruktáže, bolo mojou povinnosťou a náplňou práce postarať sa, aby bolo všetko zrozumiteľné a jasné. Ale hold, iná inštitúcia, iný mrav.

Priateľ na telefóne

Ale hoci by sa mohlo zdať, že sme sa v pôrodníctve od ‘86.teho ozaj nikam neposunuli, nie je to tak. Okrem nových technológií, môžeme mať pri sebe na sále blízku osobu, ktorá všetky vonkajšie vnemy stlmí, prinesie humor, vodu, uterák, pohladenie aj hroznový cukor. Navyše, ak to okolnosti dovolia, môžete sa s bábom pomojkať hneď po pôrode. A predtým, ako k vám blízku osobu pustia, máte po ruke mobil! To je skvelá vymoženosť, lebo nie ste úplne sama. Ak rodíte cez deň, máte k dispozícii veľa priateľov na telefóne. Ak trávite v nemocnici noc, stále máte k dispozícii nočné typy, prípadne kamarátku, ktorá je v Thajsku a vaša noc je jej deň. A keď zbadáte online skutočne blízku osobu, aj čas strávený na záchode po klystíre môže plynúť o čosi znesiteľnejšie. Ideálne, ak je to tiež matka, s ktorou si vymeníte dojmy, stupnice bolesti, prípadne jej pošlete selfie z monitora, na ktorom sestrička nevidí žiadnu aktivitu, ale vy bolesti záhadne máte aj tak! (Drahé kamarátky, keď to na vás príde, som vám k dispozícii, pokiaľ mi to moje maternicové produkty dovolia. Nespím veľa, som online aj v noci.)

Ako rodiť

Okrem chladného prístupu sa často rieši aj otázka polohy pri rodení. Poviem úprimne, nikdy som v hlave neriešila žiadne bazénové variácie, hypnopôrody, či čupiace polohy, hlavne nech to máme obaja za sebou. Ale jednu vec by som po druhej skúsenosti zmenila. Prežívať kontrakcie na chrbte. Hádam hovorím aj za iné rodičky, ale na chrbte sú tie kontrakcie marhovsky nepríjemné a mám pocit, že aj bolestivejšie. Kým som nebola pripútaná k posteli, zvládala som ich s gráciou (viete si predstaviť). Ale potom ma bolo treba napojiť na monitor, tiekla mi infúzia, nedalo sa inak. Škoda. Najviac si to odniesla manželova ruka. Samotný pôrod s vyviazanými nohami bol už len čerešničkou na torte, ktorú som ani neriešila. Neviem posúdiť, či by sa mi rodilo lepšie v inej polohe, lebo som inú neskúsila. Keby sa niečo v tomto smere zmenilo, dám vedieť.

Každopádne som vďačná, že všetci prítomní spravili všetko preto, aby sa deti narodili v poriadku, že ma zaplátali, aby nič neunikalo, nikto nikde nič nezabudol a všetci ma na záver pochválili. Lebo, ako sa hovorí: „Mohlo to byť aj horšie…“

 

Moja ne/intímna spoveď: Iba dva pôrody a tak veľa zážitkov! (1. časť)

Mám za sebou 2, slovom dva, pôrody, preto som nepochybne už dostatočne znalá pomerov, aby som sa k tejto intímno-neintímnej časti ženského života vyjadrila. Veď ako správna mama blogerka by som mala mať aspoň jeden článok o pôrode (podotýkam, že budú minimálne dva, ak nie rovno trilógia. Možno dám aj štyri, ako som to videla u NIESOMBLOGERKA, ale neviem koľko materiálu z hlavy ešte vylovím). Lebo žiadna žena nedokáže tak vystrašiť ženu, ako dokáže len matka vystrašiť ženu. Slovo vystrašiť si pokojne zameňte za inšpirovať, ale tým sa nasledujúce riadky nijako nezmenia. Ja len, aby ste sa zbytočne nebáli dopredu, lebo sa zrejme miestami aj tak poriadne zľaknete. Slabé povahy radšej nech čítajú v sprievode ďalšej osoby.

Organizačné súvislosti

Najprv by som chcela ozrejmiť nejaké všeobecné skutočnosti. Svojim deťom som síce dopriala iba toho istého otca, ale každému som dožičila aspoň inú pôrodnicu. Ani jedna alternatíva nebola súkromná, obe boli v Bratislave a obe boli pre mňa zaujímavou skúsenosťou. Ak si myslíte, že som nevstúpila dvakrát do tej istej „rieky“ pre zlé spomienky, nie ste ďaleko od pravdy. Jedna skúsenosť pochádza z Kramárov, ďalšia z Antolskej, ale nebudem písať, konkrétne, v ktorej ako. Na konci môžete aspoň hádať.  Prípadne ma pre bližšie info o pôrodniciach, môžete kontaktovať. Obe deti som porodila vaginálne. Napísala by som prirodzene, ale keďže som sa nehanbila využiť služby epidurálky v oboch prípadoch (v druhom dokonca zadarmo), môžu niektoré namietať, že sa o prirodzenom pôrode tým pádom ani hovoriť nedá. Nuž tak nebudem… Kým Karola som týždeň prenášala, Táňa sa narodila na deň presne na vypočítaný termín. Pri prvom som si zazmluvnila lekárku, pri druhom som šla „iba tak“. Rodila som klasicky, ako sa v pôrodniciach rodí a dokument Medzi nami som zatiaľ nevidela. Niežeby som si ho nechcela pozrieť (možno uvidím aj nejaké známe tváre, žmurk), len som si k nemu doteraz nenašla cestu.

Bez plánu, s očakávaniami, s obavami

Do tehotenstva som šla s jasnou predstavou, že dieťa privediem na svet v pôrodnici. Viem, že dnes je trendy vracať sa k starým dobrým zvyklostiam, ako bol napríklad pôrod doma, ale povedzme si, aká bola kedysi všeobecná zdravotná starostlivosť, životná úroveň a priemerná dĺžka a kvalita života. Pôrod je prirodzený, ale podľa mňa je veľa vecí v živote prirodzených a aj tak sme od nich upustili. Napríklad od kakania na verejnosti, či od chlpatých pazúch (aj keď, teraz ženy frčia na ochlpení, akoby mali v tých malých zakrútených šnúrkach skrytú silu. Poviem vám, moja sa v nich rozhodne neskrýva a neprosím si ich. Nie preto, že to odo mňa vyžaduje spoločnosť, ale pretože to je odp… povedzme nepekné.). A okrem iného, keď si prečítam na internete XY článkov o priebehu pôrodu, ešte nebudem lekár, ktorý vie zareagovať promptne a riešiť krízovú situáciu. Teraz som nemyslela duly či pôrodné asistentky, ale iba matky všeobecné. Navyše doma človek nemá potrebné vybavenie na prípady keby náhodou“ (a hlavne, prečo by som si mala doma robiť „bordel“, za ktorý by sa určite nehanbil ani Dracula. Chcela som najprv napísať Báthoryčka, ale ktovie ako to s ňou bolo). Napríklad pri prvom pôrode sa na monitore ukázalo, že sa syn dusí a treba mu pomôcť na svet. Hej, sestrička mi tlačila pri kontrakciách brucho. Predtým som sa ale opýtala, či tým bábätku neublížia. Lekárka povedala, že mu práveže pomôžeme. Verila som jej, nie ja som chodila sto rokov na vysokú, ona áno. A ak by teraz niektorá namietala, že som ho vlastne ani neporodila, lebo som mala takúto intenzívnu asistenciu (nehovoriac o epidurálke), tak by som tu rada spomenula mužov pohľad na vec. Keď sme sa bavili o jeho účasti pri pôrode, priznal, že pri mojom tlačení zadržiaval dych zarovno so mnou (bez tlačenia pochopiteľne) a skonštatoval, že sa mu už točila hlava od nedostatku kyslíka. Takže som sa aktívne pričinila o porodenie svojho prvorodeného. A čo som tým chcela povedať? Jaj, že prečo nemocnica? No lebo, keď sme ho s tou sestričkou, ktorá ani neviem, ako vyzerala, lebo som počas prvého pôrodu mala väčšinu času zavreté oči, vytlačili, bol sivastý a mal pupočnú šnúru omotanú okolo krku. Takže som vďačná, že som bola v pôrodnici a nie doma. Ale mám aj výhrady.

Prvý pôrod bol celkovo horší ako druhý (toto je moja skúsenosť, niekto má zlé všetky, pre inú sú to ozaj tie najlepšie chvíle v živote, tak hneď neodpadávajte). Nevedela som čo čakať, netušila som, čo alebo kto je Hamilton. Čo bolo vtedy v konečnom dôsledku jedno, lebo lekárka danú akciu nijako nepomenovávala, takže až z rôznych fór som zistila, že sa ma majú opýtať, či si také prosím. Ale napríklad sa ma lekárka opýtala, či ideme rodiť. „A ja to mám odkiaľ vedieť?? Vy sa mi pozeráte tam dole a vy vidíte, čo to pre nás znamená.“ Dobre, to som nepovedala, ale z môjho výrazu tváre to bolo evidentné. Dostala som ešte kontrolnú otázku, či mám PEDU a keď som prikývla, povedala, že to teda dáme. A dala mi čípok. A potom prišli kontrakcie. Potom klystír (k tomu sa ešte zrejme dostaneme, muhaha), potom manžel, potom Hamilton, potom Karol. V skratke.20190225_142204.jpg

Ďalšia vec, ktorú mi ani pri jednej skúsenosti nepovedali, bol nástrih. Asi keby som tam napochodovala s pôrodným plánom, bola by som informovanejšia, ale ja som veru nemala žiadny plán. Respektíve, môj plán by mal jeden bod: Porodiť zdravé dieťa. A myslím, že v tom by sa zhodoval aj s plánom zdravotníckeho personálu. Mám síce žurnalistiku a vedela by som kvetnato opísať svoje všelijaké iné plány, ale neviem či zrovna tie pôrodné. S ním by si ma ale možno viac všímali. A povedali by mi napríklad o tom strihaní, ktoré som ani necítila. A vďaka ktorému bolo ostatné poškodenie v inkriminovanej oblasti o čosi menšie. Nie ako jedna spolurodička, ktorá plán mala a v ňom znel rozkaz jasne: Nestrihať! Ju dieťa dalo tak do parády, že sa na výsledok chodili pozerať aj ostatní lekári. Ten vzor, čo jej tam museli vyšiť si nechcem ani predstavovať, Kundy crew by boli asi šuvix oproti tomu. Ale na izbe mi o tom rozprávala s hrdosťou, akoby práve vyhrala Majstrovstvá sveta v prirodzenom pôrode, lebo ani PEDU nemala. Hneď som sa cítila menejcenná. Ale zas niečo mi našepkáva, že moja umelo vytvorená rana sa hojila lepšie ako jej prirodzená…

Dnes po dvoch deťoch som so sebou maximálne spokojná. Hoci pri prvom som bola zaskočené kura, pri druhom, som už vedela, čo čakať, tak som bola aj zhovorčivejšia, viac som sa dozvedela a v konečnom dôsledku môžem povedať, že som si to aj viac užila (neviem, či slovo „užiť“ je presný výraz, ale pre potreby článku je v poriadku). Dokonca som si kukla aj placentu, nabudúce si ju možno aj nechám odložiť… Maximálne spokojná som ale nebola so zdravotníckym personálom, respektíve s ich prístupom. Prečo? Dozviete sa v pokračovaní. Alebo ako vravia v telke: To be continued.

Estetické zistenie dvojmatky: Pácham na sebe zločiny!

Viem, že každý deň sa človek niečo nové učí, ale teraz som oveľa viac precítila slovné spojenie „Sladká nevedomosť“… Viete, ako sa cítim? Pamätáte si film Rebelové (ak ste teraz povedali nie, lebo ste príliš mladé, aby ste ho poznali, dajte si prosím vás aspoň principiálne za ucho, ďakujem)? Bola v ňom dievčina, ktorá vyzerala ako „nerdka“ (a.k.a šprtka), no neskôr vyjde najavo, že kočka prečítala len jedinú knihu… A dokonca o nej spieva: „Proč jsem se jen naučila číst… Proč já blázen dával ti to číst.“ Tak presne to som si pomyslela… PREČO som len našla tie blogy a začala ich pozerať a čítať?

Micely, skvalán a kozmetička

Normálne som pocítila, ako sa moja pleť na bojkot vyhádzala! Veď ja jej nedávam ani skvalán, ani PHA (nemýliť si s chutným pho…), ani AHA (ak nerátam občasné užasnutie „Aha Kari, tu bol schovaný Jackson Hrom.“ Kedy zvraštím čelo, čím si ale tiež škodím. Och). A kým som si u @smartbeauty.sk neprečítala, že sa micelárka musí o p l a ch o v a ť, myslela som si, ako dobre robím pleti, keď tam tie micely nechávam pôsobiť. Veď na niektorých fľaštičkách to dokonca píšu v NÁVODOCH. Prečo nám to tí výrobcovia kozmetiky robia? Určite si teraz nejedna z vás znechutene odpľula, že aký som ja pleťový analfabet, ale verím, že sa nájdu medzi vami aj podobné barbarky ako Ja! Ako Ja, ktorej prvý pleťový úspech bol, že som prestala chodiť po párty spať neodlíčená. Ďalší, keď som na odličovanie začala používať viac ako jeden tampón, alebo keď som zistila, že si mejkap treba nanášať aj na horné viečka (ibaže by ste chceli zakomponovať presvitajúce žilky do vizáže). A viete, aká som bola na seba hrdá, keď som sa začala pravidelne natierať aj pred spaním a raz týždenne sa zamaskovala mokrým kúskom látky s dierkami? Jedna kamarátka ma navyše pochválila, ako sa mi od čias pred deťmi zlepšila pleť. To ma povzbudilo natoľko, že som sa odhodlala zverejniť na insta sociálnej sieti fotku bez akéhokoľvek filtru či mejkapu (pre všetkých, čo si išli teraz škodoradostne kliknúť na môj profil a pozrieť sa na hrôzu, dala som ju iba do stories na 24 hodín. Zas až taký blázon nie som). Ale ďaleko som ja ešte od jablka poznania, alebo mám napísať, od skvalánu poznania? Dnes ale aspoň viem, na čo slúži (vďaka @zavodskazuzana). Čo teraz s tým?20180917_005956

Teraz si pred spaním dávam malé lekcie pleťovej starostlivosti. Lebo hoci by sa mohlo zdať, že riešenie mám na dosah ruky, mne príde neskutočne vzdialené. Lebo veď, objednám sa na kozmetiku a pani, čo to študovala sa mi o póry snáď postará lepšie ako zlupovacia maska (pozn. zlupovacia maska póry nečistí. Už viem aj to). Ale ako? Kedy? Ja mám pocit, že nič nestíham a keď sa snažím o tom aj písať, stíham toho ešte menej… Spomenula som svoj problém aj manželovej mame a hlboko mi prehovorila do duše. Lebo vraví, že všetko sa dá, priam musí. Lebo tá hodina raz za mesiac je potrebná, aj keby mi teta v bielom ani nič s pleťou nespravila a iba som tam ležala. Ok, možno si o pár mesiacov trúfnem, ak to konštelácia hviezd (rozumej detí) a manželovej geografickej polohy dovolí. A ak nájdem vhodnú adeptku na čistenie pleti v dostatočnej blízkosti od domu (alebo čím ďalej, tým lepšie pre „pleť“??).

Ale čo dovtedy?

Kým príde na odborné kozmetické zásahy, aspoň po nociach teoretizujem. A ako tak pozerám príspevky a videá, vravím si, že možno je už pre mňa neskoro! Keď som videla ranné rutiny beauty blogeriek a premietla som si moju chudobnú verziu, striaslo ma. Čudujem sa, že sa odo mňa ešte moja pokožka neodsťahovala. Ale asi si povedala, že by som vyzerala horšie ako Robbie Williams v klipe Rock DJ, tak sa zľutovala. Lenže ako správne podotkla Zuzana Z., ktorá si aktuálne užíva pracovnú prestávku, žena musí mať na obdobnú rannú/večernú rutinu ČAS. A to je pre matky pojem veľmi relatívny. Lebo kým obliekanie môže dieťaťu pocitovo trvať celú večnosť, jeho spánok nikdy netrvá dosť dlho, aby matka stihla niečo viac. Tak si iba sadne(m) pred Netflix a dá(m) si obed k nejakému seriálu (keby ste chceli nejaký tip, mám toho vcelku dosť napozerané. Som už na materskej nejaký ten piatok, minimálne 144 piatkov a ich počet každým týždňom narastá). Takže kam vopchať rannú rutinu? Ako názov naznačuje, mala by byť ráno, ale ja niekedy tú moju absolvujem až keď idem poobede s deckami von alebo čakám nejakú návštevu. Kvôli kuriérom sa už neobťažujem, tí toho beztak museli vidieť… Ale možno by som mohla rozšíriť  večernú. Lenže ani tam to nie je easy. Lebo tie rutiny sú aj tematické. Jeden deň antiaging, inokedy už neviem čo. Pri mojom šťastí by som si spravila tri antiagingy a žiadne neviem čo. Alebo by som uprostred procesu zaspala, išla uspávať niektoré decko druhýkrát, znova večerať alebo vyvešať zabudnuté vypraté veci. A to som si ešte nelakovala nechty, nenaložila umývačku, nepísala blog a nepremazala duplicitné neostré fotky detí z daného dňa… Samé dôležité veci, of course.20190215_005815

Ale, už som si kúpila prvú lastovičku v podobe séra s veľmi pekným zložením (ako vravieva spomínaná Zuzana) za prijateľnú cenu a prebrowsovala stránku, na ktorej majú aj onen inkriminovaný skvalán, na ktorý sa po prečítaní článku o jeho účinkoch teším, ako keď si kúpim/dostanem nové náušničky. Zatiaľ toľko. Ak máte pre mňa dobré rady, ako a čo a kedy a koľko, pokojne mi píšte do komentárov. Veď nielen beauty blogerky chcú byť pekné. Ja viem, viem, vnútorná krása, bla, bla… Ale zas aj obal môže vyzerať k svetu, či?

6 dôvodov prečo sa aj matky MUSIA socializovať!

Hovorí sa, že keď sa vám narodí dieťa, už nikdy nebudete sama. Pravda. Ani v kúpeľni, ani na záchode. Ale nie je spoločnosť ako spoločnosť. Hoci ma neskutočne baví každý deň odpovedať na 1348 otázok „PREČO“ (a to som dúfala, že Karol si túto fázu nahradí vlastnou otázkou OD ČOHO, nakoniec mu asi prišla nepostačujúca a prišlo aj na ono 5-písmenové slovo), občas to chce aj otázky typu: „A u vás to bolo ako? Aj vám to robieva/l?“ Preto milé matky na rodičovskej nedovolenke, socializujte sa! Včera bolo neskoro… Ak ste mamina, ktorá popri deťoch do 3 rokov pracuje inde ako doma za počítačom, máte o starosť menej. Vy ostatné, ak vám môj vyargumentovaný úvod nestačil, prinášam ďalšie dôvody!

Slovná zásoba

Nepôjdem okolo horúcej kaše, matky môžu mať problém so slovnou zásobou. Darmo denne čítate množstvo beletrie a spievate veľa piesní, sú slová, ktoré v bežné dni pri dieťati nepotrebujete. Nehovoriac o fáze potomka bababa, gugugu a pffffff. Tam končí všetka sranda. Konverzácia s manželom alebo inými rodinnými príslušníkmi sa stáva ú t r ž k o v i t o u, lebo si dávate pauzu, kým prídete na správne slovo, respektíve aspoň na nejaké slovo. A práve socializácia vám v tomto smere môže vypomôcť. Iní ľudia prídu a rozprávajú a používajú množstvo krásnych slov, ktoré ste už dávno nepočuli. Teraz sa pýtate: „Dobre, ale čo ak sa socializujem iba s inými matkami?“ Nebojte sa, ani iné matky vám nie sú na škodu. Pretože, po prvé – majú dieťa v inom štádiu vývinu a po druhé – ostali im v memórii iné slová ako vám, takže sa môžete vzájomne dopĺňať. Jáj a ešte môžete hovoriť v súvetiach tak komplikovaných (pretože vám deti v priebehu jednej vety aspoň 5-krát narušia tok myšlienok), že to iba iná matka pochopí, hoci už hovorený text nedáva žiaden logický zmysel.20180823_185121

Deti a ich kamaráti

Deti sú individualisti. Hračky, knižky, kuchynské náčinie, mydlá, zubné pasty, papuče, odevy sú ich. Keď im to práve vyhovuje. A najviac im to vyhovuje, keď príde návšteva s inými deťmi. Vek a pohlavie návštevnej ratolesti väčšinou nehrajú rolu. Aj keď u Karola to v zárodkoch jeho osobnej socializácie na ihriskách vyzeralo, že dievčatá nebudú mať problém. Raz sa hral v pieskovisku a o čosi staršie dievčatko  prišlo k nemu, vzalo mu lopatku z ruky a išlo sa s ňou hrať. Už som čakala hysterický výstup, keď tu zrazu nič. Nechal dievčatko, nech sa pohrá s jeho lopatkou. Napriek mierne násilnému aktu, som bola rada, že sa incident udial bez zbytočných výlevov. Ale veru, jedna lastovička leto nerobí  a realita všedných dní ukázala, že môj prvorodený zatiaľ džentlmen nie je. Ale hovorím si, že práve tréning robí majstra, či? Preto má Karol veľa kamarátov aj kamarátok: Alicku, Teuška, Alexa, Riška, Leušku, Viktorka, Leona, Martinka či najnovšie Lujzu. Väčšinou však zatiaľ ide takpovediac o „papierovo silnejších“ kamarátov, pretože v skutočnosti dochádza k častým kolíziám. Ale ako správne matky to s ich kamarátstvom nevzdávame.20190116_103204

Nielen kojacia podporná skupina

Dnes sa často matky stretávajú na rozličných dojčiacich podporných skupinách a ja si robím s kamoškami naladenými na podobnú vlnovú dĺžku, vlastné. Priznávam, že na regulérne organizovanej skupine som doposiaľ nebola. Vystačím si so súkromnými. Výhodou tých mojich je, že si nemusíme dávať servítku pred ústa a bez problémov a hanby rozobrať všetko, s čím sa na rodičovskej nedovolenke stretávame. Aj keď treba povedať, že u mnohých matiek akékoľvek stopy hanby zostali kdesi na pôrodnej sále, najneskôr na šestonedelí. Keď vaše útroby a prvé pokusy nakŕmiť potomka vidí polovica gynekologického oddelenia, už ste viac otrlé. Ale pozor, napriek všetkému, by ste na nejaké hranice nemuseli zabúdať. Napríklad, ak stretnete v električke inú matku s kočíkom, ktorú vidíte prvýkrát, nemusí hneď vedieť o vašich prvotných problémoch s kojením a prisávaním, ostatní cestujúci si pravdepodobne nekupovali lístok s tým, že ako bonus dostanú lekciu z laktácie. Ale späť k téme. Socializácia s inými matkami je neraz kľúčová na prežitie jedinca (-v tomto prípade matky). Tipy a triky, recepty, kruhy pod očami aj uistenia, že nie ste najhoršia matka na svete sú neraz lepšie ako pohár vína (neľakajte sa, vravím neraz, nie zakaždým!). A ruku na srdce, aj keď vieme, že porovnávanie detí je zbytočné asi ako ponúkať bravčový rezeň Bukovskému, občas dobre padne vidieť, že váš lásky kvet je v niečom lepší ako jeho rovesník. Inokedy zas nie.

Ne/upratovanie

Ďalším dôvodom je, že ak čakáte návštevu, snažíte sa svoj príbytok ukázať v lepšom svetle. Preto návštevám a upratovaniu zdar. Samozrejme sú aj také návštevy, pri ktorých sa neunúvate vytiahnuť vysávač zo skrine, prípadne také, ktoré vám pri luxovaní podajú pomocnú ruku. Ale tak to má byť. Ideálne rozvrhnutie návštev by mohlo byť nasledovné:  v deň najväčšieho poriadku si dohodnete ľudí, na ktorých chcete spraviť najväčší dojem, na ďalší deň takých, čo vás poznajú dlhšie. Pri oboch typoch sa samozrejme ospravedlníte, že ste nestihli poriadne upratať, aj keď je očividné, že ste do noci leštili zrkadlá. Čím dlhšie nemáte utretý prach, tým bližších kamarátov si môžete zavolať. Na záver zostávajú najskalnejší, ktorí vám v trápení pomôžu (samozrejme rodina sa vymyká väčšine pravidiel, má vlastné!). Ak máte doma stále upratané a obedujete z čínskeho porcelánu, prepáčte, že ste tento odsek vôbec museli vidieť. A nasledujúci rovno preskočte.

 Hygiena

Ono, nechcem, aby ste si mysleli, že som humusáčka, ale poviem pravdu, niekedy si umyjem zuby len ústnou vodou alebo žuvačkou (snáď to nečíta môj zubár). Hold, sú dni, kedy zabudnem, nestihnem alebo to nie je priam fyzikálne možné. Podobne je to žiaľ aj s vlasmi, ale dnes je wet/greasy look stále trendy, či? Zvyšok tela sa snažím udržiavať v bdelosti každý deň, ale moje nohy by sa pokojne mohli zúčastniť hnutia za chlpatý január, či aký mesiac to teraz dávajú po celom svete ženy s chlpatými pazuchami do hashtagov. Ale prečo o chlpoch a nepeknom dychu teraz píšem? Jednoduché vysvetlenie. Keď čakáte návštevu, dáte svoju telesnú schránku aspoň trochu do poriadku, lebo možno aj nejakú fotku švacnete na sociálne siete, tak nech vyzeráte fresh aspoň tam. A socializácia vám ako bonus môže upratať v hlavičke. Takže máte vybavenú aj psychohygienu.

Kto s kým, kde, čo robili

Spomínate si ešte na hru spred éry mobilov? Stačil na to hárok papiera, „pár přátel“, písacie potreby a schopnosť zohýbať papiere tak, aby nebolo vidieť, čo napísal dotyčný pred vami. A vyšli z toho skvosty typu: Upratovačka s Ibim Maigom na Madagaskare sadili repu. A iné. A práve veľa „a iné“ sa môžete vďaka socializácii dozvedieť. Vy možno nestíhate sledovať spoločensko-politicko-globálno-regionálne dianie, ale vaša návšteva môže byť zorientovaná. A nemusia to byť iba kamaráti, ktorí sa cestou plienok, mlieka a príkrmov ešte nevybrali. Lebo aj tu platí niečo podobné ako pri slovnej zásobe iných matiek.  A hlavne, nemusí ísť o terno správu o Rytmusovom prvom Prince of Pop, stačí pikoška o tehotnej bývalej spolužiačke, ženatom kolegovi či kamarátkinej novej profesionálnej výzve. Bohužiaľ, niekedy sa nedozviete NIČ, pretože buď rozprávate iba VY o materských zážitkoch a rádoby vtipných skúsenostiach, alebo ani nestihnete poriadne rozvinúť debatu. Dieťa vám totiž ukradne návštevu do jeho izby, prípadne sa celý čas aktívne zapája do diskusie, až to nakoniec vzdáte. Ale rozhodne to nevzdávajte s pokusmi o socializáciu, aj keď ju niekedy logistika a putujúce choroby komplikujú. Tých pár hodín (skoro vždy) stojí za to.

Matka je vlastne párty girl! Neklamem, mám dôkazy

Silvester máme úspešne za sebou, starý rok sme odprevadili s manželom, ako sa sluší a patrí. Najskôr sme uspali deti, potom zapli Netflix, vypili jedného Huberta a šli spať aj my. Každý k svojmu dieťaťu (iste chápete)… Pôvodne som chcela k poslednému dňu roka napísať viac, ale keďže je už 4. január, čo bolo vlani, je minulosťou. A hlavne si už pondelok ani veľmi nepamätám. Prečo? Pretože matky sú vlastne párty girls!

Párty all night, all day

Je to tak, matky sa vlastne pri deťoch počas rodičovskej ne/dovolenky vracajú do svojich bujarých mladíckych rokov, kedy bol svet gombička a párty mohla začať aj v utorok (ak vám vtedy končil školský týždeň). V prípade, ak matka pred pôrodmi nikdy poriadnu akciu nezažila, aspoň približne vie, čo zameškala. Príznaky sú u jednotlivých matiek rôzne, ale každá si rozhodne vyberie to svoje.

Spánok. Och áno. Chodíte znova spávať o tretej (čas je relatívny, môžete si tam predstaviť ľubovoľné číslo od 0 do 6), ak vôbec, pričom ráno nedospávate celé doobedie prebdenú noc, takže pokojne môžu nastať podobné stavy ako po opici. Mátožne sa presúvate zo spálne, do detskej, odtiaľ do kúpeľne, na záchod, do kuchyne, späť na záchod (pre zmenu treba ísť decku), zohnete sa utrieť zadok, či grcku z tej peknej drevenej podlahy, prudko vstanete, zatočí sa vám hlava a hneď sú spomienky späť. Apropó grcky sú pripomienkou samou o sebe.

Grcky. Možno ste kedysi iba držali vlasy kamoške pri dávení, možno ich držali vám, možno sa vám to nikdy nestalo, ale možno ste raz odprevádzali kamošku domov po blbej situácii, dali jej u nej doma lavór, nech môže grcať aj mimo záchod, lebo ten už bol označkovaný zvyškami jej vegetariánskeho obeda. A kým ste likvidovali stopy tam, ona produkty z lavóra vyliala na koberec… A strih, o pár rokov máte na pleci ďalšiu takú kamošku. Máte čo robiť, aby ste po nej zahladzovali stopy na gauči, na posteli, na oblečení, na zemi, na krku. A to pila iba mlieko!

Exhibicionizmus. Aj tu sa situácie líšia od prípadu k prípadu, ale hej, stalo sa nejednej z nás, že na nejakej diskotéke (ešte sa tomu tak hovorí??) sem tam vykukla podprda, gaťky či nedajbože viac. O odvážnych striptízových typoch sa ani nejdem rozpitvávať. A opäť, prejde pár rokov, narastie brucho, ktoré si tiež rady zvečníme odhalené a keď je potomok vonku, neváhame otŕčať prsia, hocikedy to dieťa vyžaduje. Niektoré iba pred rodinou a známymi v domácom prostredí, iné aj pred obecenstvom v reštikách, parkoch, vlakoch. Nejdem to hodnotiť, každé prso má nárok na kus slobody a je na jeho majiteľke, koľko mu ho dopraje.

Doplnky. Aby všetko pekne ladilo, to mnohé z matiek kedysi pred deťmi riešili. A ladí aj teraz. Veď matka a jej prívesky sa k sebe vždy perfektne hodia a je jedno či sa prívesky podobajú skôr na tata, mamu, alebo starých rodičov. Matke pristanú vždy. Ona síce niekedy (veľmi ) rada ide von aj bez nich, dobre vie, že s nimi je krajšia. (Len pre istotu, príveskami som myslela deti. Ale nepochybujem o vašom dôvtipe, to len, ak by ste tento rádoby blog čítali po ťažkej „párty“ noci).

Jedlo. Dala som medzi časťou o grckách dva odseky, tak verím, že môžem spomenúť aj jedlo už. Čo najlepšie chutí po párty? Raňajky šampiónov – Ibalgin a šumák. Neskôr keď to žalúdok dovolí, pridáte k tomu kolu a ideálne nejaký junk food (u mňa vyhrával „smažáčik“ a hamburgery alebo bageta, ale nie čerstvá z okienka, najlepšie z benzínky). A svojím spôsobom je to podobné, aj keď ste s deťmi. Káva, čaj – zásadne studené, k tomu nejaké zvyšky, ktoré ponachádzate po byte a máte menučko ako lusk. Na svoju obhajobu musím povedať, že doma varím, len nie vždy stihnem, čo som si navarila, aj zjesť.

Nie tak úplne párty

Samozrejme, podobnosť s víkendovým vyhadzovom z kopýtka je čisto náhodná a líši sa v zásadných drobnostiach. Tak napríklad, prebdených nocí sa do víkendu veľa nezmestí, spravidla sú dve, zato do jednej rodičovskej ne/dovolenky ich vopcháte hocikoľko. Preto v čase párty veku nemáte také kruhy pod očami, ako keď nespíte z detí. Ani ten mejkap nie je až taký chrumkavý, ako keď máte čas dve hodiny si ho gebriť na tvár (česť výnimkám, ktoré nemali kruté dozvuky puberty a ešte im aj obočie pekné narástlo) a o outfitoch sa už ani nejdem baviť. Iný je aj výber hitov, ktoré vás na párty sprevádzajú. (Ale koľko Jarošov decku do troch rokov pustíte ešte viete ovplyvniť. Napríklad tak, že mu ich nepustíte vôbec…) A hlavne, po tejto niekoľko rokov trvajúcej párty sa nebudete za seba hanbiť, lebo ste do toho dali všetko, len nech z nej vzíde fajný mini človek, aby vám ho v škôlke iné deti do… docibrili do dokonalosti.

Pamätáte si, ako ste vyzerali pred pôrodom? A čo na to vaše telo?

„Odrodené by som mala, teraz je čas dostať sa späť do formy,“ povedala si určite nejedna matka, ktorá nebola hyper super fitnes maniak počas života a tehotenstva a donuty, rožky, pizza a iné neduhy jej neboli tabu. Povedala som si to aj ja a keďže som takmer celý život buď vo fáze skriňa alebo v štádiu chudnem, nie je to pre mňa nič nové. Ibaže by nie…

Telo si pamätá!

Veta, ktorou sa radi oháňajú tréneri, ľudia v médiách, ale aj iné matky. Nuž, nalejme si čistého vínka (ale asi iba decko, keďže kojím svoje decko), ono ani toto nie je úplne pravda. P R E T O Ž E, keby si telo ozaj pamätalo, tak by minimálne to moje po rokoch bohatých skúseností, vedelo, ako bolí ono „dostávanie sa späť do formy“ a rozhodne by z nej príliš nevychádzalo. Ale telo ZABUDLO! A tak som mu to bola nútená pripomenúť a dohodla si tréning u našej (pozn. Toto nie je rodičovský plurál, myslím tým seba a moje telo, lebo sme ozaj dve odlišné osobnosti!) aktuálnej trénerky Vlaďky z Bellykick štúdia, ktorej vôbec neprekáža, ak tam matky chodia s deťmi. Čudné. Ale pravdivé. (Dokonca v tom chaose stíha sem-tam aj fotiť.) A prišli sme cvičiť. Cvičili sme. A aj sme tam skoro skapali, konkrétne na tréningu ja a na druhý deň moje telo so selektívnym Alzheimerom. Telo si totiž vyberá, čo zabudne a čo si v memórii ponechá. Uvediem príklad. Keď som chodila na gympel, šli sme na lyžiarsky výcvik. Okrem lyžovania a nočného, povedzme života, sme sa aj guľovali. A jeden nemenovaný spolužiak ma zguľoval až som spadla na zem, kostrčou rovno na zamrznutý sneh. AU. Ale mladá som bola, dobre mi bolo, preto, hoci to chvíľu bolelo, časom to prešlo. Iba v kine, keď bol dlhý film, sa moja kostrč z času na čas ozvala: „Hej, nezabudni na mňa, aj ja chcem mať z toho filmu zážitok, otoč sa na bok, nech lepšie vidím.“

Ale ako roky a pôrody pribúdali, kostrč sa ozýva, hocikedy si zmyslí. Aj teraz, keď píšem tieto riadky. Situáciu tlmím vankúšmi a kadejakými polohami, ale viem, že so mnou moja kostrč ešte neskončila. Pretože Ona si pamätá. Ale moje brušné svaly, kdeže… Tie neboli schopné si po deviatich mesiacoch rozťahovania sa, zapamätať, kde je ich miesto! A ostali akési povolené s hluchým priestorom medzi nimi. Asi aby dali priechod svojim pocitom alebo lepšie povedané črevám. Pre upresnenie, lebo verím, že nie každý vie o čom teraz točím (lebo po Karolovi som ani ja netušila), hovorím o diastáze. Definícia približne hovorí: Je to stav, ktorý vzniká na priamom brušnom svale, ktorého ľavá a pravá strana je spojená väzivom s názvom linea alba. V dôsledku priveľkého vnútorného tlaku môže dôjsť k oslabeniu väzivového spoja a oddeleniu jeho častí. A ja iba doplním, že ak sa oddelí príliš a pridajú sa k tomu nesprávne cviky (napríklad obľúbené brušáky), môže vykuknúť von aj črievko a na svete nie je ďalšie dieťa ale pruh.

received_360216367859541

Ďalšia vec, ktorú telo matky akosi selektívne dokáže zabudnúť, je vzhľad. Teraz nenarážam na prirodzený proces starnutia, ale na nepovolený zásah do stavu pokožky pŕs, brucha, stehien. Natierate sa, kupujete si olejčeky, masírujete. Osem mesiacov ste v pohode, šťastné, že bábätko rastie, že sa ešte vmestí do kože a potom sa jedného dňa zobudíte a sú tam! Strie. Malé nepozvané jazvy hrajúce krásnymi farbami, na ktoré nikto nie je zvedavý. Ale im je dobre na svete a tak sa veľmi nemajú k odchodu. Aspoň vám pri pohľade do zrkadla pripomenú, že „už mi lásko není 20 let“ a v neposlednom rade aj to, že už sa môžete titulovať aj bez vysokej školy či rigoróznej práce. Titulom zvaným MAMA. Ale hoci sa neraz o mamách (právom) hovorí ako superhrdinkách, nemajú liek na všetko.

20181213_192843

To zíde samo dole!

Isteže, veď kojením krásne zhodíš nadbytočné kilogramy, ktoré si si tak poctivo 9 mesiacov hromadila… Ibaže by nie! Ono, viem, že tvrdenie o chudnutí pri kojení, nie je čistá urban legend, ale rozhodne sa nedá považovať za všeobecnú pravdu. Lebo ak tri vaše kamošky kojením schudli (neraz až na nižšiu hmotnosť, akú mali pred otehotnením), tak vedzte, že VY budete tá štvrtá, ktorá NIE. Ale ak ste práve išli hodiť váhu do žita, pokojne si ju nechajte. Disciplína a cvičenie s tým dokážu všeličo porobiť. Len treba mať obe veci „so sebou“ a musíte s nimi zotrvať dlhšie ako do najbližšej večere. Držím palec. Iba jeden, lebo druhý mám ešte od čokolády, ktorú treba dojesť, aby sa nepokazila.

Teraz by sa patrilo asi podotknúť, ako aj napriek všetkému ľúbim svoje telo a som naňho hrdá a mám sa rada taká, aká som. Samozrejme. Nejde ale o lásku bezvýhradnú a aj keď som pyšná na všetko úžasné, čo dokázalo (a teraz nemyslím salto, ktoré mi pred rokmi na brigáde v Podhájskej, roztrhlo na trampolíne gate), môžem s ním byť aj pohádaná a môžem mu vyčítať jeho nálady. Takže žiadne „telo si pamätá“ už na mňa prosím neskúšajte. Lebo hoci vďaka dvom deťom a takmer trom rokom na „dovolenke“ mám značné problémy s pamäťou, rozhodne som na tom lepšie ako moje telo.