Nasledujúci text je takmer logickým pokračovaním tohto počinu.

 Ak ste čítali predošlé výlevy, už čo to o mojich skúsenostiach so slovenským pôrodníctvom viete, ak nie, neprekáža mi to, mám nachystané ďalšie. A nebude to pekné. Alebo možno trochu áno, veď na konci tunela svieti svetlo aj pre naše zdravotníctvo. Ibaže by nie.

O vás bez vás alebo aj o úplne inom

Áno viem, spravila som chybu, že som sa viac pred pôrodom nebifľovala, ale vravím si, keď príde čas, všetko sa dozviem. Hahaha, to som bola v roku 2016 veľmi naivná. Lebo ani pred tromi rokmi, ani v roku končiacom osmičkou sa veľmi komunikácia s budúcou mamičkou nenosila (samozrejme viem, že sú aj zdravotníci, ktorí vám povedia a vysvetlia možno aj to čo nechcete, ale ja som sa skôr stretla so skúpejšími na slovo. Respektíve skúpejšími na slovo k danej veci. O to viac si ale vážim, všetkých odborníkov, ktorí vynaložia energiu a čas, aby mi povedali, čo a prečo a ako). Mamička je zväčša číslo, ktoré treba preniesť na „to do liste“ z kolónky urobiť, do kolónky vybavené. Že preháňam? Zaiste, ale hormónmi zmietaná žena, ktorej bolesť neraz zatemňuje mozog, to môže cítiť práve takto. A keď sa vám lekár, asistentka, sestra, upratovačka… neunúvajú povedať, čo sa deje, ani sa tým pocitom nemožno čudovať.

Keď sme sa ešte v poradni s mojou lekárkou bavili o pôrode a vyjadrila som svoj strach nad nadchádzajúcimi udalosťami a spomenula aj fakt, že si neštudujem farbené kopytníky ani iné diskusné fóra, mala viac než pozitívnu reakciu. Pretože sa vraj netreba báť, všetko sa mi včas objasní. Ale často sa mi iba diali veci a netušila som, „vo co gou“. Nevravím, že ma mali zapájať do vedeckých konzílií, ale keď išlo o moju šušku a moje dieťa, trochu zhovievavosti mohlo byť na mieste. Najmä pri „tenkrát poprvé“. Veď z neba nikto učený nespadol. Ono je to ozaj často o toľko omielanej chýbajúcej ľudskosti, pretože pre profesionála ide o rutinu (áno viem, že niekedy nie je čas na zdvorilostné oné, keď ide do tuhého a treba riešiť kritický stav, ale vo všetok zvyšný čas priestor je), ktorá preňho nie je ničím zvláštna. Chce si ju spraviť (dobre) a ísť domov. Ale na druhej strane tejto rutiny ja neraz vystrašená veľryba, ktorá sa chystá uchom ihly pretlačiť hrniec.

Zdravotnícky personál často nemá potrebu s vami preberať, že vám spravia toho starého známeho Hamiltona, že si máte dávať svoje tabletky železa, lebo máte vlastné ešte z posledného mesiaca tehotenstva (a vy sa to dozviete z prepúšťacej správy, v ktorej okrem iného zbadáte, že ste spolupracovali. Ale pýtam sa, kde je potom moja tabuľka na hodnotenie spolupráce zdravotníkov? O tom, že mi namerali každý deň fajn teplotu, pričom som teplomer nevidela, pomlčím). Prípadne, keď sa počas pôrodu rozpráva váš zdravotnícky tím miesto s vami, radšej medzi sebou napríklad o nadchádzajúcej Žofkinej oslave či o novom kúpenom nábytku do obývačky. Ja viem, pre nich to rozhodne nie je prvý pôrod, ale pre ženu na posteli vo veľkom počte prípadov je. Ak ste si pomysleli, že ide o banalitu, dovoľte mi dve podobenstvá.

1. podobenstvo

Predstavte si, že ste čo ja viem u mobilného operátora (farba je nepodstatná) a chcete sa informovať o paušáloch, ktoré sú pre vás výhodné a podobne. Na čo vám pani na druhej strane stola povie: „Viete čo, to som už dnes rozprávala piatim klientom pred vami. Tak vám poviem iba toľko, všetko je OK. Tak, ako má byť.“ A radšej sa odíde rozprávať s kolegovcami, ako strácať čas s vami. Samozrejme pletiem hrušky s jablkami a teta u operátora potrebuje každého klienta, lebo (predpokladám) sa jej snaha odzrkadlí aj na výplatnej páske. Kdežto lekári a ostatný „stuff“ sú pekne zatabuľkovaní, tým pádom asi netreba vyvíjať aktivitu nad rámec štandardných služieb (česť a sláva výnimkám, samozrejme). Ale aby som nehovorila len o neznámej tete z Or-Tele-O2, mám príklad aj z vlastného radu.

2. podobenstvo

Pred nástupom na materskú ne/dovolenku som písala šoubiznisové články pre webovú stránku jedného z dvoch bulvárnych denníkov a náplňou práce boli aj ONLINE rozhovory. To znamená, že k nám prišiel niekto známy, populárny či spoločensky obľúbený, aby sa ho priamo čitatelia pýtali otázky. A chodili k nám rôzne počítačovo zdatní hostia. Každému bolo treba v úvode vysvetliť, ako náš systém funguje, aby mohli (ak chceli) samostatne pracovať na odpovediach. Tak si predstavte, že by k nám dotyčný prišiel a ja som ho posadila pred naše CMS-ko a povedala by som mu, že už môže začať. Sem-tam by som ho skontrolovala, opravila ho, keby zablúdil, ale viac by som mu nepovedala. Veď ja to robím dlho a všetko mi je jasné. Tak ani on by nemal mať problém. Určite si doma naštudoval staršie ONLINE články a nepochybne bude vedieť, kam kliknúť, aby sa odpoveď odoslala, ako sa vrátiť späť do hlavného okna a ako si nájsť otázku od ďalšieho fanúšika. Zrejme nie. Ale aj keby hneď bol hosť schopný všetkého bez bližšej inštruktáže, bolo mojou povinnosťou a náplňou práce postarať sa, aby bolo všetko zrozumiteľné a jasné. Ale hold, iná inštitúcia, iný mrav.

Priateľ na telefóne

Ale hoci by sa mohlo zdať, že sme sa v pôrodníctve od ‘86.teho ozaj nikam neposunuli, nie je to tak. Okrem nových technológií, môžeme mať pri sebe na sále blízku osobu, ktorá všetky vonkajšie vnemy stlmí, prinesie humor, vodu, uterák, pohladenie aj hroznový cukor. Navyše, ak to okolnosti dovolia, môžete sa s bábom pomojkať hneď po pôrode. A predtým, ako k vám blízku osobu pustia, máte po ruke mobil! To je skvelá vymoženosť, lebo nie ste úplne sama. Ak rodíte cez deň, máte k dispozícii veľa priateľov na telefóne. Ak trávite v nemocnici noc, stále máte k dispozícii nočné typy, prípadne kamarátku, ktorá je v Thajsku a vaša noc je jej deň. A keď zbadáte online skutočne blízku osobu, aj čas strávený na záchode po klystíre môže plynúť o čosi znesiteľnejšie. Ideálne, ak je to tiež matka, s ktorou si vymeníte dojmy, stupnice bolesti, prípadne jej pošlete selfie z monitora, na ktorom sestrička nevidí žiadnu aktivitu, ale vy bolesti záhadne máte aj tak! (Drahé kamarátky, keď to na vás príde, som vám k dispozícii, pokiaľ mi to moje maternicové produkty dovolia. Nespím veľa, som online aj v noci.)

Ako rodiť

Okrem chladného prístupu sa často rieši aj otázka polohy pri rodení. Poviem úprimne, nikdy som v hlave neriešila žiadne bazénové variácie, hypnopôrody, či čupiace polohy, hlavne nech to máme obaja za sebou. Ale jednu vec by som po druhej skúsenosti zmenila. Prežívať kontrakcie na chrbte. Hádam hovorím aj za iné rodičky, ale na chrbte sú tie kontrakcie marhovsky nepríjemné a mám pocit, že aj bolestivejšie. Kým som nebola pripútaná k posteli, zvládala som ich s gráciou (viete si predstaviť). Ale potom ma bolo treba napojiť na monitor, tiekla mi infúzia, nedalo sa inak. Škoda. Najviac si to odniesla manželova ruka. Samotný pôrod s vyviazanými nohami bol už len čerešničkou na torte, ktorú som ani neriešila. Neviem posúdiť, či by sa mi rodilo lepšie v inej polohe, lebo som inú neskúsila. Keby sa niečo v tomto smere zmenilo, dám vedieť.

Každopádne som vďačná, že všetci prítomní spravili všetko preto, aby sa deti narodili v poriadku, že ma zaplátali, aby nič neunikalo, nikto nikde nič nezabudol a všetci ma na záver pochválili. Lebo, ako sa hovorí: „Mohlo to byť aj horšie…“