Nasledujúci článok je (voľným) pokračovaním tejto záležitosti.

Ak ste čítali predošlý článok, viete, že som rodila klasicky v štandardných slovenských pôrodniciach, v ktorých sa mi dostalo štandardnej starostlivosti. Respektíve, raz sa mi dostala starostlivosť nadštandardná – odvodzujem od názvu izby, za ktorú som si priplatila dvacku na noc. Ako vyzerala starostlivosť v praxi? (Ešte pozn. autorky: nasledujúce riadky nie sú generalizáciou pôrodníctva na Slovensku, iba mojou osobnou skúsenosťou, rada si prečítam aj pozitívnejšie či iné zaujímavé skúsenosti v komentároch.)

Sestričky nielen z Kramárov

Keď som bola mladšia jednou z najlepších príhod, aké mi mama mohla rozpovedať, bola o mojom príchode na svet. Mala všetko, čo má dobrý príbeh mať: napätie, bezmocnosť hlavnej hrdinky, hnev, život ohrozujúci moment aj čarovný happy end so slzami radosti a lásky. V rámci rozprávania nikdy nezabudla spomenúť sestričku, ktorá mamu nechala, nech si porieši kontrakcie sama, ale keď sa jej zdalo, že ich akosi priveľmi prežíva, prišla ju upozorniť na fakt, že je príliš hlučná, nech tak neziape, veď to až tak nebolí. Mamu – prvorodičku, ktorá podľa nej dramatizovala, už o niekoľko minút pripravovali na akútnu sekciu, lebo som sa začala dusiť a prirodzenou cestou to ísť nechcelo. Vždy ma ten príbeh fascinoval aj s jeho emočnými odtieňmi, ale až 11. marca 2016 som jej rozprávanie mohla naplno precítiť.

Odkedy si mama prežila onú noc plnú napätia ubehlo bezmála 32 rokov a všeličo sa odvtedy zmenilo. Ale asi nie dosť. Napríklad nemilú sestričku z príbehu nájdeme v nejednej nemocnici ešte dnes. A nemusí byť ani stará, iba je nemilá (páči sa mi tento výraz, ktorý znie síce nežne, ale kto takú sestričku v živote stretol, vie, že zdanie klame). Asi je nahnevaná, že musí byť v práci, lebo jej nedali voľno, možno má problémy doma, zrejme jej zasa nevyplatili nadčasy, práca ju nebaví alebo je proste iba „skvelá“ povaha. Dôvodov Výhovoriek nájdeme koľko len chceme, ale to mňa, osobu na nemocničnom lôžku, nemusí zaujímať. Jedna vec je mať zlý deň a druhá byť všeobecne nemilá. Ja som takýchto sestričiek zažila viac. Možno som mala smolu, že som obe deti rodila blízko k víkendu a kto je rád v práci cez víkend, však? Ale každopádne, keď som si ako prvorodička nevedela dať rady s plačúcim Karolom, ktorého som mala pri sebe pár hodín, začala som hľadať nejakú sestričku na výpomoc. Žiadna nechodila. V izbe sestier ale zo tri kávičkovali. Poslali ma späť, lebo veď sestra, čo má na starosti moju izbu, bude robiť obchôdzku. Nespravila.

Prišla až s detskou lekárkou, ktorá sa pýtala, či už všetko viem. „Ešte tu nikto nebol, ale spolubývajúce mi poradili, ako prebaliť,“ úprimne som povedala, pričom som netušila, že tá sestrička, ktorá bola medzi trojkou kávičkárok a robí lekárke spoločnosť, mala byť zároveň tá, ktorá mi všetko vysvetlí. Zistila som to, keď sa ohradila, že ešte nestihla všetko obehať. Neskôr sa na mňa táto istá sestrička osopila, že prečo som decku nedoniesla cumeľ. „To bolo prvé, čo som ja doniesla do pôrodnice. Tieto dnešné matky. Cumeľ treba mať,“ hovorila s úškrnom, ale už nie mne, ale druhej vyslúžilej kolegyni a dobre sa na mne bavili, kým mi obliekali syna (pozn.: Na stránke nemocnice sa cumeľ neuvádza, preto bol pripravený doma na stole a v prípade potreby mi ho mal muž doniesť). Nebudem vám písať, že som sa tam skoro rozrevala, lebo beztak som bola od tehotenstva mimoriadne citlivá na akékoľvek emočne ladené popudy (keby ste potrebovali tehotenský doják, odporúčam Najkrajšiu dedinku, čo chodila na RTVS s Brychtovou a Nikodýmom. Ľudia v dedine sú na sebe takí milí, až srdiečko z toho poskočí. A mne asi preskočilo z hormónov.). Toto bola nemilá detská sestra, ale boli tam aj ženské sestry, tie mali na starosti zase vás.

Napríklad vám museli asistovať pri prvom postavení sa z postele a prvej sprche. Karol prišiel na svet v noci, takže si viete predstaviť, ako som svojím príchodom na šestonedelie narušila pokoj nočnej služby. Mladá sestra mi vysvetlila, čo a ako a že keď sa teda budem chcieť sprchovať, nech na ňu zazvoním. Ale pre istotu sa opýtala: „Nechcete sa teraz osprchovať?“ Nechcela som, chcela som iba spať. Ale mimoriadne vykúrená izba a o čosi menej mimoriadne chrápajúca spolubývajúca mi nerobili dobre na viečka, tak si vravím, sprcha mi uľaví. Po dôkladnom zvážení pre a proti, som zazvonila na sestru. Och, ten pohľad, čo mi venovala, mám dodnes pred očami. Po sprche bola pripravená odprevadiť ma na izbu, ale vravím jej, že sa musím ešte aj vycikať. „To ste sa nemohli do sprchy?“ Akože, aj som chcela, lebo ozaj som nebola v stave čúrať posediačky, ale bolo mi to blbé pred tou sestričkou. Vtipné, nie?

Našťastie bolo tam tiež veľa milých sestričiek, ktoré zvládali aj ťažšie pripady novopečených mamičiek, ktoré napríklad plakali viac ako ich deti. Vedeli zostať nad vecou a zostať profesionálne bez subjektívneho hodnotenia rodičiek, aj keď ich mohlo vo vnútri všeličo trápiť. A ak k tomu pridali aj úsmev, všetko sa zdalo znesiteľnejšie. Taká čerstvá matka bezpochyby môže byť tvrdý oriešok, ale keď sa niekto vyberie na dráhu zdravotnej sestry, asi počíta s tým, že to bude všelijaké.  Asi nepoviem nič nové, keď spomeniem, že sú isté povolania, ktoré sú skôr poslaním. Zdravotná sestra pre mňa takým povolaním rozhodne je a fakt, že nie je primerane finančne ohodnotené tomu žiaľ nepomáha. A rozhodne to nie je na smiech.

Laktačné poradenstvo

Na smiech (cez slzy) ale bolo prvé laktačné poradenstvo. Sobota, Karol reve, tej detskej sestričky nikde. Tak ho aspoň nosím na rukách, lebo veď som si prečítala, aké dôležité je prvé prisatie, aby nedošlo k zlým návykom a tak ďalej. Nedokaličím si možnosť kojenia hneď v úvode len preto, že som sa nevedela dočkať sestry = LAKTAČNEJ PORADKYNE.  Lebo inde som zas čítala, že každá detská sestra je zároveň c e r t i f i k o v a n á poradkyňa. Ibaže by nie… No, ako tak tam natriasam moje decko, vojde nejaká sestra a namieri si to k spolubývajúcej po cisárskom, či niečo nepotrebuje. Cestou z izby sa zastaví pri mne, prečo mu nedám prso, keď reve. Vysvetľujem jej svoje dôvody. „Jaj, tieto mamičky. Všetkého sa boja. Takto si ho dáte a takto mu ho dáte. Vidíte? A je prisatý, ako pekne saje.“ A už bola preč. Ale aspoň mi už dieťa neplakalo. Zato ja som mala zase na mále.

A to bolo asi všetko, čo som sa k laktácii od sestier dozvedela. Dobre, teraz preháňam, bolo toho viac, ale nie zas oveľa (niečo som si prečítala aj na letákoch na nástenke v izbe). Často padali otázky: „Papá? Ešte sa vám nespustilo mlieko? Treba si prikladať.“ „Prikladajte“ bolo asi najpoužívanejším slovom na oddelení. Človek sa už miestami cítil ako kurič, lebo iba prikladá a prikladá a je mu z toho poriadne horúco. Našťastie výpomoc ženskej sestry v podobe „kvalitného“ dohovoru a polonásilného strčenia prsníka do úst Karola, sa ukázala ako postačujúca. Ale podľa mňa je poradenstvo rozhodne trochu prehnaný výraz vzhľadom na poskytnuté služby.

Pri druhom dieťati som už laktačné poradkyne nejako obzvlášť nevyhľadávala, ale jedna prišla na izbu a radila spolubývajúcej, ktorá mala problém s bradavkami. A za 15 minút na ňu/nás vyvalila viac užitočných rád, ako som sa dozvedela počas dvoch pobytov v pôrodnici dohromady. Pre mňa bola tá kučeravá pani sestrička stelesnením laktačnej poradkyne. Lenže, koľko prvorodičiek bude mať šťastie práve na ňu?  Asi nemusíme ísť do prílišných matematických úvah, aby sme vypočítali, že nie dosť veľa. Ale zato, ja som zasa raz napísala viac než tisíc slov, čo zo mňa robí opak Raffaella, preto zvyšok v tretej časti. Tešíte sa?