Moja (ne)intímna spoveď: Dva pôrody a toľko zážitkov, možno až priveľa! (3. časť)

Nasledujúci text je takmer logickým pokračovaním tohto počinu.

 Ak ste čítali predošlé výlevy, už čo to o mojich skúsenostiach so slovenským pôrodníctvom viete, ak nie, neprekáža mi to, mám nachystané ďalšie. A nebude to pekné. Alebo možno trochu áno, veď na konci tunela svieti svetlo aj pre naše zdravotníctvo. Ibaže by nie.

O vás bez vás alebo aj o úplne inom

Áno viem, spravila som chybu, že som sa viac pred pôrodom nebifľovala, ale vravím si, keď príde čas, všetko sa dozviem. Hahaha, to som bola v roku 2016 veľmi naivná. Lebo ani pred tromi rokmi, ani v roku končiacom osmičkou sa veľmi komunikácia s budúcou mamičkou nenosila (samozrejme viem, že sú aj zdravotníci, ktorí vám povedia a vysvetlia možno aj to čo nechcete, ale ja som sa skôr stretla so skúpejšími na slovo. Respektíve skúpejšími na slovo k danej veci. O to viac si ale vážim, všetkých odborníkov, ktorí vynaložia energiu a čas, aby mi povedali, čo a prečo a ako). Mamička je zväčša číslo, ktoré treba preniesť na „to do liste“ z kolónky urobiť, do kolónky vybavené. Že preháňam? Zaiste, ale hormónmi zmietaná žena, ktorej bolesť neraz zatemňuje mozog, to môže cítiť práve takto. A keď sa vám lekár, asistentka, sestra, upratovačka… neunúvajú povedať, čo sa deje, ani sa tým pocitom nemožno čudovať.

Keď sme sa ešte v poradni s mojou lekárkou bavili o pôrode a vyjadrila som svoj strach nad nadchádzajúcimi udalosťami a spomenula aj fakt, že si neštudujem farbené kopytníky ani iné diskusné fóra, mala viac než pozitívnu reakciu. Pretože sa vraj netreba báť, všetko sa mi včas objasní. Ale často sa mi iba diali veci a netušila som, „vo co gou“. Nevravím, že ma mali zapájať do vedeckých konzílií, ale keď išlo o moju šušku a moje dieťa, trochu zhovievavosti mohlo byť na mieste. Najmä pri „tenkrát poprvé“. Veď z neba nikto učený nespadol. Ono je to ozaj často o toľko omielanej chýbajúcej ľudskosti, pretože pre profesionála ide o rutinu (áno viem, že niekedy nie je čas na zdvorilostné oné, keď ide do tuhého a treba riešiť kritický stav, ale vo všetok zvyšný čas priestor je), ktorá preňho nie je ničím zvláštna. Chce si ju spraviť (dobre) a ísť domov. Ale na druhej strane tejto rutiny ja neraz vystrašená veľryba, ktorá sa chystá uchom ihly pretlačiť hrniec.

Zdravotnícky personál často nemá potrebu s vami preberať, že vám spravia toho starého známeho Hamiltona, že si máte dávať svoje tabletky železa, lebo máte vlastné ešte z posledného mesiaca tehotenstva (a vy sa to dozviete z prepúšťacej správy, v ktorej okrem iného zbadáte, že ste spolupracovali. Ale pýtam sa, kde je potom moja tabuľka na hodnotenie spolupráce zdravotníkov? O tom, že mi namerali každý deň fajn teplotu, pričom som teplomer nevidela, pomlčím). Prípadne, keď sa počas pôrodu rozpráva váš zdravotnícky tím miesto s vami, radšej medzi sebou napríklad o nadchádzajúcej Žofkinej oslave či o novom kúpenom nábytku do obývačky. Ja viem, pre nich to rozhodne nie je prvý pôrod, ale pre ženu na posteli vo veľkom počte prípadov je. Ak ste si pomysleli, že ide o banalitu, dovoľte mi dve podobenstvá.

1. podobenstvo

Predstavte si, že ste čo ja viem u mobilného operátora (farba je nepodstatná) a chcete sa informovať o paušáloch, ktoré sú pre vás výhodné a podobne. Na čo vám pani na druhej strane stola povie: „Viete čo, to som už dnes rozprávala piatim klientom pred vami. Tak vám poviem iba toľko, všetko je OK. Tak, ako má byť.“ A radšej sa odíde rozprávať s kolegovcami, ako strácať čas s vami. Samozrejme pletiem hrušky s jablkami a teta u operátora potrebuje každého klienta, lebo (predpokladám) sa jej snaha odzrkadlí aj na výplatnej páske. Kdežto lekári a ostatný „stuff“ sú pekne zatabuľkovaní, tým pádom asi netreba vyvíjať aktivitu nad rámec štandardných služieb (česť a sláva výnimkám, samozrejme). Ale aby som nehovorila len o neznámej tete z Or-Tele-O2, mám príklad aj z vlastného radu.

2. podobenstvo

Pred nástupom na materskú ne/dovolenku som písala šoubiznisové články pre webovú stránku jedného z dvoch bulvárnych denníkov a náplňou práce boli aj ONLINE rozhovory. To znamená, že k nám prišiel niekto známy, populárny či spoločensky obľúbený, aby sa ho priamo čitatelia pýtali otázky. A chodili k nám rôzne počítačovo zdatní hostia. Každému bolo treba v úvode vysvetliť, ako náš systém funguje, aby mohli (ak chceli) samostatne pracovať na odpovediach. Tak si predstavte, že by k nám dotyčný prišiel a ja som ho posadila pred naše CMS-ko a povedala by som mu, že už môže začať. Sem-tam by som ho skontrolovala, opravila ho, keby zablúdil, ale viac by som mu nepovedala. Veď ja to robím dlho a všetko mi je jasné. Tak ani on by nemal mať problém. Určite si doma naštudoval staršie ONLINE články a nepochybne bude vedieť, kam kliknúť, aby sa odpoveď odoslala, ako sa vrátiť späť do hlavného okna a ako si nájsť otázku od ďalšieho fanúšika. Zrejme nie. Ale aj keby hneď bol hosť schopný všetkého bez bližšej inštruktáže, bolo mojou povinnosťou a náplňou práce postarať sa, aby bolo všetko zrozumiteľné a jasné. Ale hold, iná inštitúcia, iný mrav.

Priateľ na telefóne

Ale hoci by sa mohlo zdať, že sme sa v pôrodníctve od ‘86.teho ozaj nikam neposunuli, nie je to tak. Okrem nových technológií, môžeme mať pri sebe na sále blízku osobu, ktorá všetky vonkajšie vnemy stlmí, prinesie humor, vodu, uterák, pohladenie aj hroznový cukor. Navyše, ak to okolnosti dovolia, môžete sa s bábom pomojkať hneď po pôrode. A predtým, ako k vám blízku osobu pustia, máte po ruke mobil! To je skvelá vymoženosť, lebo nie ste úplne sama. Ak rodíte cez deň, máte k dispozícii veľa priateľov na telefóne. Ak trávite v nemocnici noc, stále máte k dispozícii nočné typy, prípadne kamarátku, ktorá je v Thajsku a vaša noc je jej deň. A keď zbadáte online skutočne blízku osobu, aj čas strávený na záchode po klystíre môže plynúť o čosi znesiteľnejšie. Ideálne, ak je to tiež matka, s ktorou si vymeníte dojmy, stupnice bolesti, prípadne jej pošlete selfie z monitora, na ktorom sestrička nevidí žiadnu aktivitu, ale vy bolesti záhadne máte aj tak! (Drahé kamarátky, keď to na vás príde, som vám k dispozícii, pokiaľ mi to moje maternicové produkty dovolia. Nespím veľa, som online aj v noci.)

Ako rodiť

Okrem chladného prístupu sa často rieši aj otázka polohy pri rodení. Poviem úprimne, nikdy som v hlave neriešila žiadne bazénové variácie, hypnopôrody, či čupiace polohy, hlavne nech to máme obaja za sebou. Ale jednu vec by som po druhej skúsenosti zmenila. Prežívať kontrakcie na chrbte. Hádam hovorím aj za iné rodičky, ale na chrbte sú tie kontrakcie marhovsky nepríjemné a mám pocit, že aj bolestivejšie. Kým som nebola pripútaná k posteli, zvládala som ich s gráciou (viete si predstaviť). Ale potom ma bolo treba napojiť na monitor, tiekla mi infúzia, nedalo sa inak. Škoda. Najviac si to odniesla manželova ruka. Samotný pôrod s vyviazanými nohami bol už len čerešničkou na torte, ktorú som ani neriešila. Neviem posúdiť, či by sa mi rodilo lepšie v inej polohe, lebo som inú neskúsila. Keby sa niečo v tomto smere zmenilo, dám vedieť.

Každopádne som vďačná, že všetci prítomní spravili všetko preto, aby sa deti narodili v poriadku, že ma zaplátali, aby nič neunikalo, nikto nikde nič nezabudol a všetci ma na záver pochválili. Lebo, ako sa hovorí: „Mohlo to byť aj horšie…“

 

Moja (ne)intímna spoveď: Len dva pôrody a tak veľa zážitkov! (2. časť)

Nasledujúci článok je (voľným) pokračovaním tejto záležitosti.

Ak ste čítali predošlý článok, viete, že som rodila klasicky v štandardných slovenských pôrodniciach, v ktorých sa mi dostalo štandardnej starostlivosti. Respektíve, raz sa mi dostala starostlivosť nadštandardná – odvodzujem od názvu izby, za ktorú som si priplatila dvacku na noc. Ako vyzerala starostlivosť v praxi? (Ešte pozn. autorky: nasledujúce riadky nie sú generalizáciou pôrodníctva na Slovensku, iba mojou osobnou skúsenosťou, rada si prečítam aj pozitívnejšie či iné zaujímavé skúsenosti v komentároch.)

Sestričky nielen z Kramárov

Keď som bola mladšia jednou z najlepších príhod, aké mi mama mohla rozpovedať, bola o mojom príchode na svet. Mala všetko, čo má dobrý príbeh mať: napätie, bezmocnosť hlavnej hrdinky, hnev, život ohrozujúci moment aj čarovný happy end so slzami radosti a lásky. V rámci rozprávania nikdy nezabudla spomenúť sestričku, ktorá mamu nechala, nech si porieši kontrakcie sama, ale keď sa jej zdalo, že ich akosi priveľmi prežíva, prišla ju upozorniť na fakt, že je príliš hlučná, nech tak neziape, veď to až tak nebolí. Mamu – prvorodičku, ktorá podľa nej dramatizovala, už o niekoľko minút pripravovali na akútnu sekciu, lebo som sa začala dusiť a prirodzenou cestou to ísť nechcelo. Vždy ma ten príbeh fascinoval aj s jeho emočnými odtieňmi, ale až 11. marca 2016 som jej rozprávanie mohla naplno precítiť.

Odkedy si mama prežila onú noc plnú napätia ubehlo bezmála 32 rokov a všeličo sa odvtedy zmenilo. Ale asi nie dosť. Napríklad nemilú sestričku z príbehu nájdeme v nejednej nemocnici ešte dnes. A nemusí byť ani stará, iba je nemilá (páči sa mi tento výraz, ktorý znie síce nežne, ale kto takú sestričku v živote stretol, vie, že zdanie klame). Asi je nahnevaná, že musí byť v práci, lebo jej nedali voľno, možno má problémy doma, zrejme jej zasa nevyplatili nadčasy, práca ju nebaví alebo je proste iba „skvelá“ povaha. Dôvodov Výhovoriek nájdeme koľko len chceme, ale to mňa, osobu na nemocničnom lôžku, nemusí zaujímať. Jedna vec je mať zlý deň a druhá byť všeobecne nemilá. Ja som takýchto sestričiek zažila viac. Možno som mala smolu, že som obe deti rodila blízko k víkendu a kto je rád v práci cez víkend, však? Ale každopádne, keď som si ako prvorodička nevedela dať rady s plačúcim Karolom, ktorého som mala pri sebe pár hodín, začala som hľadať nejakú sestričku na výpomoc. Žiadna nechodila. V izbe sestier ale zo tri kávičkovali. Poslali ma späť, lebo veď sestra, čo má na starosti moju izbu, bude robiť obchôdzku. Nespravila.

Prišla až s detskou lekárkou, ktorá sa pýtala, či už všetko viem. „Ešte tu nikto nebol, ale spolubývajúce mi poradili, ako prebaliť,“ úprimne som povedala, pričom som netušila, že tá sestrička, ktorá bola medzi trojkou kávičkárok a robí lekárke spoločnosť, mala byť zároveň tá, ktorá mi všetko vysvetlí. Zistila som to, keď sa ohradila, že ešte nestihla všetko obehať. Neskôr sa na mňa táto istá sestrička osopila, že prečo som decku nedoniesla cumeľ. „To bolo prvé, čo som ja doniesla do pôrodnice. Tieto dnešné matky. Cumeľ treba mať,“ hovorila s úškrnom, ale už nie mne, ale druhej vyslúžilej kolegyni a dobre sa na mne bavili, kým mi obliekali syna (pozn.: Na stránke nemocnice sa cumeľ neuvádza, preto bol pripravený doma na stole a v prípade potreby mi ho mal muž doniesť). Nebudem vám písať, že som sa tam skoro rozrevala, lebo beztak som bola od tehotenstva mimoriadne citlivá na akékoľvek emočne ladené popudy (keby ste potrebovali tehotenský doják, odporúčam Najkrajšiu dedinku, čo chodila na RTVS s Brychtovou a Nikodýmom. Ľudia v dedine sú na sebe takí milí, až srdiečko z toho poskočí. A mne asi preskočilo z hormónov.). Toto bola nemilá detská sestra, ale boli tam aj ženské sestry, tie mali na starosti zase vás.

Napríklad vám museli asistovať pri prvom postavení sa z postele a prvej sprche. Karol prišiel na svet v noci, takže si viete predstaviť, ako som svojím príchodom na šestonedelie narušila pokoj nočnej služby. Mladá sestra mi vysvetlila, čo a ako a že keď sa teda budem chcieť sprchovať, nech na ňu zazvoním. Ale pre istotu sa opýtala: „Nechcete sa teraz osprchovať?“ Nechcela som, chcela som iba spať. Ale mimoriadne vykúrená izba a o čosi menej mimoriadne chrápajúca spolubývajúca mi nerobili dobre na viečka, tak si vravím, sprcha mi uľaví. Po dôkladnom zvážení pre a proti, som zazvonila na sestru. Och, ten pohľad, čo mi venovala, mám dodnes pred očami. Po sprche bola pripravená odprevadiť ma na izbu, ale vravím jej, že sa musím ešte aj vycikať. „To ste sa nemohli do sprchy?“ Akože, aj som chcela, lebo ozaj som nebola v stave čúrať posediačky, ale bolo mi to blbé pred tou sestričkou. Vtipné, nie?

Našťastie bolo tam tiež veľa milých sestričiek, ktoré zvládali aj ťažšie pripady novopečených mamičiek, ktoré napríklad plakali viac ako ich deti. Vedeli zostať nad vecou a zostať profesionálne bez subjektívneho hodnotenia rodičiek, aj keď ich mohlo vo vnútri všeličo trápiť. A ak k tomu pridali aj úsmev, všetko sa zdalo znesiteľnejšie. Taká čerstvá matka bezpochyby môže byť tvrdý oriešok, ale keď sa niekto vyberie na dráhu zdravotnej sestry, asi počíta s tým, že to bude všelijaké.  Asi nepoviem nič nové, keď spomeniem, že sú isté povolania, ktoré sú skôr poslaním. Zdravotná sestra pre mňa takým povolaním rozhodne je a fakt, že nie je primerane finančne ohodnotené tomu žiaľ nepomáha. A rozhodne to nie je na smiech.

Laktačné poradenstvo

Na smiech (cez slzy) ale bolo prvé laktačné poradenstvo. Sobota, Karol reve, tej detskej sestričky nikde. Tak ho aspoň nosím na rukách, lebo veď som si prečítala, aké dôležité je prvé prisatie, aby nedošlo k zlým návykom a tak ďalej. Nedokaličím si možnosť kojenia hneď v úvode len preto, že som sa nevedela dočkať sestry = LAKTAČNEJ PORADKYNE.  Lebo inde som zas čítala, že každá detská sestra je zároveň c e r t i f i k o v a n á poradkyňa. Ibaže by nie… No, ako tak tam natriasam moje decko, vojde nejaká sestra a namieri si to k spolubývajúcej po cisárskom, či niečo nepotrebuje. Cestou z izby sa zastaví pri mne, prečo mu nedám prso, keď reve. Vysvetľujem jej svoje dôvody. „Jaj, tieto mamičky. Všetkého sa boja. Takto si ho dáte a takto mu ho dáte. Vidíte? A je prisatý, ako pekne saje.“ A už bola preč. Ale aspoň mi už dieťa neplakalo. Zato ja som mala zase na mále.

A to bolo asi všetko, čo som sa k laktácii od sestier dozvedela. Dobre, teraz preháňam, bolo toho viac, ale nie zas oveľa (niečo som si prečítala aj na letákoch na nástenke v izbe). Často padali otázky: „Papá? Ešte sa vám nespustilo mlieko? Treba si prikladať.“ „Prikladajte“ bolo asi najpoužívanejším slovom na oddelení. Človek sa už miestami cítil ako kurič, lebo iba prikladá a prikladá a je mu z toho poriadne horúco. Našťastie výpomoc ženskej sestry v podobe „kvalitného“ dohovoru a polonásilného strčenia prsníka do úst Karola, sa ukázala ako postačujúca. Ale podľa mňa je poradenstvo rozhodne trochu prehnaný výraz vzhľadom na poskytnuté služby.

Pri druhom dieťati som už laktačné poradkyne nejako obzvlášť nevyhľadávala, ale jedna prišla na izbu a radila spolubývajúcej, ktorá mala problém s bradavkami. A za 15 minút na ňu/nás vyvalila viac užitočných rád, ako som sa dozvedela počas dvoch pobytov v pôrodnici dohromady. Pre mňa bola tá kučeravá pani sestrička stelesnením laktačnej poradkyne. Lenže, koľko prvorodičiek bude mať šťastie práve na ňu?  Asi nemusíme ísť do prílišných matematických úvah, aby sme vypočítali, že nie dosť veľa. Ale zato, ja som zasa raz napísala viac než tisíc slov, čo zo mňa robí opak Raffaella, preto zvyšok v tretej časti. Tešíte sa?

Moja ne/intímna spoveď: Iba dva pôrody a tak veľa zážitkov! (1. časť)

Mám za sebou 2, slovom dva, pôrody, preto som nepochybne už dostatočne znalá pomerov, aby som sa k tejto intímno-neintímnej časti ženského života vyjadrila. Veď ako správna mama blogerka by som mala mať aspoň jeden článok o pôrode (podotýkam, že budú minimálne dva, ak nie rovno trilógia. Možno dám aj štyri, ako som to videla u NIESOMBLOGERKA, ale neviem koľko materiálu z hlavy ešte vylovím). Lebo žiadna žena nedokáže tak vystrašiť ženu, ako dokáže len matka vystrašiť ženu. Slovo vystrašiť si pokojne zameňte za inšpirovať, ale tým sa nasledujúce riadky nijako nezmenia. Ja len, aby ste sa zbytočne nebáli dopredu, lebo sa zrejme miestami aj tak poriadne zľaknete. Slabé povahy radšej nech čítajú v sprievode ďalšej osoby.

Organizačné súvislosti

Najprv by som chcela ozrejmiť nejaké všeobecné skutočnosti. Svojim deťom som síce dopriala iba toho istého otca, ale každému som dožičila aspoň inú pôrodnicu. Ani jedna alternatíva nebola súkromná, obe boli v Bratislave a obe boli pre mňa zaujímavou skúsenosťou. Ak si myslíte, že som nevstúpila dvakrát do tej istej „rieky“ pre zlé spomienky, nie ste ďaleko od pravdy. Jedna skúsenosť pochádza z Kramárov, ďalšia z Antolskej, ale nebudem písať, konkrétne, v ktorej ako. Na konci môžete aspoň hádať.  Prípadne ma pre bližšie info o pôrodniciach, môžete kontaktovať. Obe deti som porodila vaginálne. Napísala by som prirodzene, ale keďže som sa nehanbila využiť služby epidurálky v oboch prípadoch (v druhom dokonca zadarmo), môžu niektoré namietať, že sa o prirodzenom pôrode tým pádom ani hovoriť nedá. Nuž tak nebudem… Kým Karola som týždeň prenášala, Táňa sa narodila na deň presne na vypočítaný termín. Pri prvom som si zazmluvnila lekárku, pri druhom som šla „iba tak“. Rodila som klasicky, ako sa v pôrodniciach rodí a dokument Medzi nami som zatiaľ nevidela. Niežeby som si ho nechcela pozrieť (možno uvidím aj nejaké známe tváre, žmurk), len som si k nemu doteraz nenašla cestu.

Bez plánu, s očakávaniami, s obavami

Do tehotenstva som šla s jasnou predstavou, že dieťa privediem na svet v pôrodnici. Viem, že dnes je trendy vracať sa k starým dobrým zvyklostiam, ako bol napríklad pôrod doma, ale povedzme si, aká bola kedysi všeobecná zdravotná starostlivosť, životná úroveň a priemerná dĺžka a kvalita života. Pôrod je prirodzený, ale podľa mňa je veľa vecí v živote prirodzených a aj tak sme od nich upustili. Napríklad od kakania na verejnosti, či od chlpatých pazúch (aj keď, teraz ženy frčia na ochlpení, akoby mali v tých malých zakrútených šnúrkach skrytú silu. Poviem vám, moja sa v nich rozhodne neskrýva a neprosím si ich. Nie preto, že to odo mňa vyžaduje spoločnosť, ale pretože to je odp… povedzme nepekné.). A okrem iného, keď si prečítam na internete XY článkov o priebehu pôrodu, ešte nebudem lekár, ktorý vie zareagovať promptne a riešiť krízovú situáciu. Teraz som nemyslela duly či pôrodné asistentky, ale iba matky všeobecné. Navyše doma človek nemá potrebné vybavenie na prípady keby náhodou“ (a hlavne, prečo by som si mala doma robiť „bordel“, za ktorý by sa určite nehanbil ani Dracula. Chcela som najprv napísať Báthoryčka, ale ktovie ako to s ňou bolo). Napríklad pri prvom pôrode sa na monitore ukázalo, že sa syn dusí a treba mu pomôcť na svet. Hej, sestrička mi tlačila pri kontrakciách brucho. Predtým som sa ale opýtala, či tým bábätku neublížia. Lekárka povedala, že mu práveže pomôžeme. Verila som jej, nie ja som chodila sto rokov na vysokú, ona áno. A ak by teraz niektorá namietala, že som ho vlastne ani neporodila, lebo som mala takúto intenzívnu asistenciu (nehovoriac o epidurálke), tak by som tu rada spomenula mužov pohľad na vec. Keď sme sa bavili o jeho účasti pri pôrode, priznal, že pri mojom tlačení zadržiaval dych zarovno so mnou (bez tlačenia pochopiteľne) a skonštatoval, že sa mu už točila hlava od nedostatku kyslíka. Takže som sa aktívne pričinila o porodenie svojho prvorodeného. A čo som tým chcela povedať? Jaj, že prečo nemocnica? No lebo, keď sme ho s tou sestričkou, ktorá ani neviem, ako vyzerala, lebo som počas prvého pôrodu mala väčšinu času zavreté oči, vytlačili, bol sivastý a mal pupočnú šnúru omotanú okolo krku. Takže som vďačná, že som bola v pôrodnici a nie doma. Ale mám aj výhrady.

Prvý pôrod bol celkovo horší ako druhý (toto je moja skúsenosť, niekto má zlé všetky, pre inú sú to ozaj tie najlepšie chvíle v živote, tak hneď neodpadávajte). Nevedela som čo čakať, netušila som, čo alebo kto je Hamilton. Čo bolo vtedy v konečnom dôsledku jedno, lebo lekárka danú akciu nijako nepomenovávala, takže až z rôznych fór som zistila, že sa ma majú opýtať, či si také prosím. Ale napríklad sa ma lekárka opýtala, či ideme rodiť. „A ja to mám odkiaľ vedieť?? Vy sa mi pozeráte tam dole a vy vidíte, čo to pre nás znamená.“ Dobre, to som nepovedala, ale z môjho výrazu tváre to bolo evidentné. Dostala som ešte kontrolnú otázku, či mám PEDU a keď som prikývla, povedala, že to teda dáme. A dala mi čípok. A potom prišli kontrakcie. Potom klystír (k tomu sa ešte zrejme dostaneme, muhaha), potom manžel, potom Hamilton, potom Karol. V skratke.20190225_142204.jpg

Ďalšia vec, ktorú mi ani pri jednej skúsenosti nepovedali, bol nástrih. Asi keby som tam napochodovala s pôrodným plánom, bola by som informovanejšia, ale ja som veru nemala žiadny plán. Respektíve, môj plán by mal jeden bod: Porodiť zdravé dieťa. A myslím, že v tom by sa zhodoval aj s plánom zdravotníckeho personálu. Mám síce žurnalistiku a vedela by som kvetnato opísať svoje všelijaké iné plány, ale neviem či zrovna tie pôrodné. S ním by si ma ale možno viac všímali. A povedali by mi napríklad o tom strihaní, ktoré som ani necítila. A vďaka ktorému bolo ostatné poškodenie v inkriminovanej oblasti o čosi menšie. Nie ako jedna spolurodička, ktorá plán mala a v ňom znel rozkaz jasne: Nestrihať! Ju dieťa dalo tak do parády, že sa na výsledok chodili pozerať aj ostatní lekári. Ten vzor, čo jej tam museli vyšiť si nechcem ani predstavovať, Kundy crew by boli asi šuvix oproti tomu. Ale na izbe mi o tom rozprávala s hrdosťou, akoby práve vyhrala Majstrovstvá sveta v prirodzenom pôrode, lebo ani PEDU nemala. Hneď som sa cítila menejcenná. Ale zas niečo mi našepkáva, že moja umelo vytvorená rana sa hojila lepšie ako jej prirodzená…

Dnes po dvoch deťoch som so sebou maximálne spokojná. Hoci pri prvom som bola zaskočené kura, pri druhom, som už vedela, čo čakať, tak som bola aj zhovorčivejšia, viac som sa dozvedela a v konečnom dôsledku môžem povedať, že som si to aj viac užila (neviem, či slovo „užiť“ je presný výraz, ale pre potreby článku je v poriadku). Dokonca som si kukla aj placentu, nabudúce si ju možno aj nechám odložiť… Maximálne spokojná som ale nebola so zdravotníckym personálom, respektíve s ich prístupom. Prečo? Dozviete sa v pokračovaní. Alebo ako vravia v telke: To be continued.