Ako Dominika perky z pesničky varila!

Letí, letí, všetko letí… letí, letí… perky letia! Teda ony (skoro) vyleteli z okna, lebo ich príprava ma tak vy-točila, vy-čerpala, že som myslela, že vy-letím z kože… Ale som v poriadku. A okrem iného mi pomohlo z tejto traumy sa dostať aj tým, že som sa o tom rozpísala.

Takže prečo?… V poslednom čase si okrem recesisickej kapely z Ruska s poetickým nazvom Little Big, fičíme aj na uspávanke s makovými slížami, lebo druhorodená si to len tak konverzačne pospevuje. Tak zákonite skôr či neskôr musela padnúť otázka: „A ty si prečo ešte nikdy nerobila perky vakové?“ (pozn.vakové v Táninom slovníku rovná sa lekvárové. Karol tento slovník rád sám využíva.) Prečo? No lebo to nie je práve fit recept a všeobecne nie som fanúšik sladkých obedov. Ale keď som minule zvládla žemľovku, ani perky ma nedostanú… #ibazebynie!

Recept

Recept som si otvorila prvý, ktorý mi Gúgl vyhodil a hneď sa mi aj zapáčil, lebo miesto zemiakov tam išlo staré pečivo a toho máme u nás vždy dosť. Akurát na bonvivani.sk písali, že treba k tomu prihodiť hrubú múku a tú som, ako inak, nemala. Manka ako priateľ na telefóne povedala, že nevadí, dobrá bude aj hladká… Vonku pršalo. Tak bola dobrá.

Postup

Ibažeby nebola… V recepte písali, že mi vznikne elastické nelepivé cesto. Ehm. Povedzme, že cesto to bolo. Ale lepilo sa ako žuvačka, ktorú ste mali z úst vypľuť už pred dvoma hodinami… Pol kila múky šlo do cesta a ďalšieho štvrť kila som minula na posyp dosky, valčeka, prstov a všetkého, čo prišlo do styku s cestom. Aj vy ste sa niekedy pozastavili nad tým, ako sú ženy vo filmoch po pečení „zafúľané“ aj na ksichte? Tak ja už viem prečo… Lepilo sa im cesto! Akože nebyť toho menšieho decka vedľa mňa, ktoré voňalo svoj kusok cesta a snažilo sa vyvaľkať si ruku, asi aj susedia by vedeli, že robím perky, lebo okrem zvukovej kulisy, by im jedna cestová pristála na okne… Ale mňa len tak niečo nezastraší, takže vyvarím prvú várku, nech môžeme ísť my dve jesť. A zvyšok, kým bude decko spať. Nasypem mak do misky, nech máme posýpku. Je to ten bez cukru. Ja doma nemám práškový cukor, ako inak. ALE, našla som sladidlo, ktoré som kúpila prvorodenému v lekárni, keď mal nekonečnú hnačku. Účel to splnilo. Ide sa jesť.

Dominika Gordon Ramsey

Podľa hesla: Nedojedaj po deťoch, som zjedla aj jej porciu. A spokojná, že chuťovo sú perky perfektné, som ju išla uspať. Veď ma čakal ešte druhý polčas zápasu s perkami. Hneď v jeho úvode som rozj… rozbila pohár, ktorý nemal s receptom ani postupom ani s ničím, čo sa v danej chvíli dialo v kuchyni, nič spoločné. Bol len v zlom čase, na zlom mieste. Ale keďže som sa pre zmenu neporezala na skle, ani mi žiadny úlomok neskončil v nejakej končatine, pokračovala som vo výrobe periek (-ak sa to takto neskloňuje, je mi to momentálne fuk, perky si nezaslúžia moju návštevu julsavba-znalí pomerov vedia). Poučená z predošlej várky som priebežne všetko múčila a keď mi začal náhodou pretekať lekvár z nejakej perky, neváhala som zmeniť jej tvar na batôžtek, len aby som to už mala z krku… Ale nebojte sa, keď som dala tú vybuchnutú kuchyňu do normálu a naložila som mužskému osadenstvu perky na tanier, tvárila som sa minimálne ako Gordon Ramsey, keď ma pochválili, že perky sú výteční. Vraj ich mám robiť častejšie. Ehm.

Viete, aká je druhá najdôležitejšia vec po kojení? Kváskovanie!

Robí to mužova sesternica, teta, bývalá kolegyňa, spolužiačka, blogerka, insta matka, možno už by sa dalo spočítať, že to robí každá siedma Slovenka (bezpochyby aj nejaký Slovák, ale zas, jedna lastovička leto nerobí). Dejú sa workshopy, na internete je množstvo návodov ako na to. A ja stále ešte nič! Nekváskujem. Čo som to za mater?

Svoje deti milujem. Kto by si nebodaj myslel niečo iné, nech rovno opustí túto stránku (niežeby som to vedela skontrolovať). Ale asi nie som úplný prototyp starostlivej matky. Minimálne z pohľadu kváskovania. Dalo by sa povedať, že pochádzam z rodu chleba nepečúcich matiek. Nekváskuje moja mama, nekváskovala ani jej mama, ani otcova mama. A myslela som si, že budem v tejto chlieb nepečúcej tradícii pokračovať aj ja a pečivo si jednoducho kúpim v obchode. Ale teraz neviem. Zo sociálnych sietí sa na mňa valia kilá vykvasených bochníkov, ktoré vyzerajú tak chrumkavo, zdravo a správne vykysnuto (čo by ocenil najmä môj svokor), že pomaly cítim tlak a v hlave sa mi tvorí dookola tá istá otázka, PREČO ešte nekváskujem? A ďalej scrollujem tie produkty kvasiniek. Keď sa dostatočne vytrýznim, idem rýchlo nájsť nejaké instamatky, ktoré bez hanby dávajú svojim ratolestiam brumíkov, čipsy či pribináčikov. Nech sa aspoň pri nich cítim ako trochu LEPŠIA matka. Niežeby môj syn nemal nikdy v ústach ani jeden zo spomenutých produktov, ale vždy keď k tomu dôjde, aspoň sa za seba hanbím. Už len z princípu. A nielen to, zvyknem mu tiež spraviť prednášku o tom, že sú dobré maškrty (ovocie, syry, produkty bez pridaného cukru, hocičo, čo si dáme ako mňamku mimo hlavných chodov) a zlé maškrty. Takže Karol vie, že kinderko nie je zdravá maškrta a lízatko z hroznového cukru je zdravšia alternatíva. Včera si napríklad vypýtal lízatko s cukrom, s tým, že to zdravé si dá zajtra. Takto nejako to doma máme. Akurát bez kvásku!mdk_web30

No lenže, čo z neho vyrastie, ak mu nielenže doprajem oné hrôzy z cukru, ale mu ani vlastnoručne uhňácaný chlieb nedoprajem? (Toto je rečnícka otázka, prosím, nepíšte mi svoje tipy do komentárov.) Ono, aj jeden reklamný slogan vraví, že „Pečenie je radosť“. Ale už ďalej neuvádza, že hold, nie pre každého. Aj keď už robím značné pokroky v oblasti domácej gastronómie, pečenie pečiva a iných múčnych produktov je skôr okrajová záležitosť. Ale nejaké koláče, muffiny, dokonca najnovšie aj bábovka sú už v mojom zozname odfajknuté (na poslednú menovanú som obzvlášť hrdá. V billáckom časopise som našla recept dostatočne jednoduchý na moje potreby a Karol skonštatoval, že ešte chce takú bábovku). Ono, keď ešte nebol Karol, mala som pokus piecť si aj vlastný chlieb, ktorý by bol fit alternatívou k vtedajšiemu životnému štýlu. Ale teda, hoci sa mojej trénerke Saške (Tréner na dosah) daril, ja som s ním až taký úspech nemala. Samozrejme, čo som si napiekla, som si aj poctivo zjedla, kým to úplne nestvrdlo, ale kŕmiť svojimi nepodarkami vlastnú krv? No neviem.20190113_122444.jpg

Na čo ale nesmiem zabudnúť v prvom rade: na kváskovanie vám ten kvások musí prežiť! Treba ho normálne kŕmiť, odoberať, pridávať, potom cesto prekladať, dávať do ošatky a ja neviem čo ešte – toto sú len moje postrehy zachytené od erudovanejších… A keď sa pozriem na moju históriu so starostlivosťou o iné formy života ako o tú ľudskú, nemám dobré výsledky. Mám na mysli izbové rastliny. Ešte keď sme boli s manželom len dvaja vo vlastnej domácnosti, návštevy nám začali nosiť všelijaké dary kvetového typu. Zelené, s kvetmi, s listami… Každá nakoniec skončila položltá a tie šťastnejšie to už majú za sebou. Naše spolužitie doteraz neprežilo asi 10 rastlín. Asi je dobre, že o týraní izbových kvetín sa v žiadnom zákone nepíše. So švagrinou sme familiárne všetku našu zeleň začali volať „skapraďky“ (pozn. papraď som nemala žiadnu, hoci mi jednu krstná ponúkala, nemohla som jej to spraviť. Tej papradi myslím). Ale zas, aby som nevyzerala ako úplný barbar. Aktuálne mám na parapete 8 črepníkov, v ktorých sa rastlinám viac menej darí prežiť. Dokonca jedna z nich bola svadobný dar, takže oslávi 4. narodeniny (ak sa dožije, klop-klop). Ide o sukulent, ktorý je od prirodzenia zvyknutý na nehostinné podmienky. V ďalších troch kochlíkoch sú rastliny rovnakého druhu. Ide o mimózy, ktoré pre mňa zo semienka vypestovala švagriná. V ďalších mám 2 fialky od krstnej, pričom mi dala sadeničky 3… Pocit zodpovednosti, že ich vlastnými rukami vypestovali mne blízke osoby mi nedovolí nechať ich umrieť len tak (tá jedna fialka ma mrzí, ozaj). Jáj, a potom je tam jedna „skapraďka“, ktorá je obvykle známa tým, že kvitne veľa a skoro stále. Tak u nás kvitla naposledy, keď sme ju zakvitnutú dostali. Zhruba pred troma rokmi. A to mám tie kvety relatívne stále na očiach. Čo by sa stalo s kváskom, ktorý by bol chudák ponechaný svojmu osudu niekde v útrobách chladničky? Akože, chodila som na základnej na chemický krúžok, ale nelajznem si výtvory, čo by som s tou múkou a vodou doma spáchala…20181203_101502

Tak neviem, môžem si dovoliť kupovať svojmu potomstvu ešte pečivo z obchodu? Alebo si mám najať osobnú pekárku? Vedeli ste, že aj rožky sa pečú kváskové? Karol si vždy v obchode vypýta jeden rožok do ruky a kým prídeme k pokladni, väčšinou už má v ruke iba kúsok, aby ho ukázal pani pokladničke a ja som ho nezabudla nahlásiť. Alternatíva z budúcnosti by mohla byť: Prídeme do obchodu, ja mám v ruksaku pripravený kváskový rožok od osobnej pekárky a keď prídeme k regálu s pečivom, nenápadne sa postavím k rožkom a vytiahnem onen správny. Ale ešte predtým upozorním SBS-kára, že mám v ruksaku vlastný rožok a nebojím sa ho použiť, tak nech s tým počíta. Či?

Naozaj nechcem byť raz TÁ matka, ktorá odopiera deťom prospešné kváskové hodnoty a iné si na ňu na ihrisku ukazujú prstom, že: „Pozrite sa, to je tá, čo doma nekváskuje!“ A ja by som iba zúfalo volala: „Ale veď som ich kojila! To už dnes nič neznamená?“ Och, až ma striaslo pri predstave takejto budúcnosti. Snáď to až tak ďaleko nezájde… Kto mi bude piecť?