materstvo | Kari Matka

Som mama, kto je viac?

Posted on May 12, 2019 by karimatka

V tento sviatočný deň sa to sociálnymi sieťami hemží želaniami, komentármi, aj vtipmi na materskú tému. A čo by som to bola za KariMatku, keby som nepridala svoje zrno múdrosti (hahaha). Respektíve, aby som bola v materský deň úprimná, ide mi o vaše slzy! Čo len mne sa budú potiť oči z toho, čo ženy, muži, deti zdieľajú do sveta počas sviatku všetkých matiek?!

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).

Tenkrát po prvé: Prečo som odišla od rodiny!

Posted on April 14, 2019 by karimatka

Pŕŕ, pŕŕ, nepohoršujte sa a negooglite číslo na sociálku, v čase, keď píšem tieto riadky, som už znova v našej obývačke a sledujem odovzdávanie cien známej ankety, ktorú nejdem hodnotiť, lebo by si ma niekto mohol pomýliť s hejterom. Takže, odišla som od rodiny, ale bolo to len na niekoľko hodín a bolo to super. Týmto ďakujem Mati B. za pozvanie a Mati N. za existenciu Akčných žien, na ktorých event som mohla v piatok podvečer zdrhnúť.

Ale nemyslite si, vôbec to nebolo pre mňa jednoduché. Nie žeby som sa musela premáhať ísť preč od mojich pokladov. Ale celé to muselo klapnúť. Logisticky aj ľudsky. Ja viem, poviete si: „Tá zase zveličuje,“ ale vôbec mi to neprekáža, práve naopak, na to som tu. Takže najskôr sa muž musel uvoľniť z práce skôr, potom syn musel mamu pustiť a v neposlednom rade si to musela dcéra nevšimnúť, lebo hoci ešte nemá 8 mesiacov a preto je bez nároku na separačnú úzkosť, akosi si to nedá vysvetliť. O tom, že všetci museli byť v akej takej fyzickej kondícii, ani nemusím hovoriť. A keď sa všetky podmienky splnili mohla som vo štvrtok večer začať dúfať, že sa v piatok do toho mesta aj reálne dostanem. Zas aby ste ma neľutovali, že iba sedím s deťmi doma alebo na ihrisku a tíško plačem do plienky. To samozrejme nie, len robiť babysitting dvom deťom, je o jedno dieťa ťažšie, hlavne ak je jedno z tých dvoch ešte aj kojené.

Ale tak v piatok som sa začala na svoj -tenkrát poprvé po druhom pôrode idem do mesta za babami – večer chystať. Dala som raňajky všetkým svojim deťom a za ich aktívneho pohybu po priestore, som si chcela trochu zacvičiť. Ale po prvých kropajach potu som bola odvolaná najskôr na záchod, vzápätí aj k prebaľovaciemu pultu. A s nečakanými komplikáciami, ktoré si vyžadovali zásah umývadla, vody, pračky aj mopu, som kropila pot ďalej, ale už nie vďaka výpadom, drepom a tzv. Angličanom. Popritom som nachystala mrkvovú prílohu k obedu (ktorá by sa určite pozdávala aj Mirke Luberdovej), potom obed samotný, potom som jedno dieťa nakŕmila, druhé motivovala k jedeniu, potom som si za asistencie dieťaťa č. 2 hodila rýchlu sprchu. Potom som si odskočila vyskúšať prsteň, ktorý som si dala vyhotoviť (deti si ho neskúšali, ale aktívne sa prizerali), potom ešte potraviny a potom domov. Ak sa vám zdalo, že chýba uspávanie detí, ešte žiadne nebolo. Respektíve žiadne úspešné. A potom som vytiahla šminky a vysterilizovanú odsávačku mlieka.

Chcem podotknúť, že som objavila svoju novú špeciálnu schopnosť. Jednou rukou mlieko odsávam, druhou tvár vytváram, jebáky zakrývam. Priznávam, úspešnejšia som bola v prvej aktivite. Aj keď, ako ukázal čas, zbytočne, lebo dieťa č.2 o tento vlastnoručne vydolovaný produkt z fľašky záujem nemalo (nebojte, o hlade nebolo, už večeria). Prišiel muž, vymenili sme si služby, Karolovi som naposledy (iba 37-krát) potvrdila, že sa z akčných žien vrátim. A decentne som mu 34.krát vysvetlila, že na akčné ženy nemôže ísť so mnou, ale keď budú akční muži, tam pôjde s tatom on (týmto apelujem na Akčné ženy, aby na to mysleli, lebo môj syn má dobrú pamäť).

Po predodchodovom kojení dieťa zaspalo a ja som sa prezliekla do večerného outfitu. Strategicky som volila ro-lák! Lebo v tom sa kojiť ne-dá. A ani to tam, kam som išla, prekvapivo nikto nevyžadoval. Pod rolák som šupla pás na sťahovanie, lebo hoci som počula, že každá matka je krásna, táto matka nemá potrebu chváliť sa ženám svojou diastázou. (Veď nech si spravia vlastnú.) Dala som si dole tepláky a rozpustila vlasy. Dieťa č. 1 mi zavolalo výťah a mohla som vyraziť. V taxíku sa ma pán šofér spýtal, či aj ja si hľadám prácu. Asi išlo niečo v správach na danú tému, ale nepočúvala som, robila som si selfie na Instagram. Prácu? Asi som vyzerala priveľmi oddýchnuto. To bude tým, že som mala na očiach slnečné okuliare. Keby videl tie vačky pod očami, rovno by si na nich ustlal a už sa nič nepýtal.

Trafila som, nemeškala som a hneď po vybozkávaní mojich „slepičiek“ (ony sa neurazia, ony ma chápu), som už kládla pohár ochuteného „prosečka“ k ústam. A potom som počúvala, fotila, pozerala von oknom (až kým som si z bilbordu nevšimla Harabinov úškrn), jáj aj som napísala mužovi, či je všetko ok, ale ani som nemusela, všetci traja dokážu fungovať aj bezo mňa (aj keď určite len na obmedzený čas), až som žiarlila. Ale zas nie natoľko, aby som si nevystála rad na víno a pagáč.

Okrem jedla, pitia a príjemných rozhovorov, som sa dozvedela niečo nové. Napríklad, čo si predstaviť pod slovom networking. Dokonca som sa stala sama jeho súčasťou a niečo pred ostatnými zahabkala do mikrofónu. Normálne som dostala trému ako v čase, keď som ešte hrávala ochotnícke divadlo. Týmto sa ospravedlňujem prítomným dámam, ktoré to teraz čítajú a v duchu sa za mňa cítili trápne. Poznáte to, niekto sa na pódiu zosmiešňuje (väčšinou o tom nevie) a vy sa hanbíte zaňho/miesto neho/spolu s ním. Ale pribudlo mi viac ako desať nových sledovateliek, (ktoré touto cestou pozdravujem a želám im veľa trpezlivosti, aby zotrvali u mňa čo najdlhšie), takže to nebolo úplne zúfalé. No a keď sa odovzdala posledná tombolová cena a odfotila posledná selfie na električkovej zastávke, išla som späť domov.

A hoci nebolo ešte ani jedenásť, ja som mala pocit, že sa zakrádam rannou Bratislavou po preflámovanej noci. Ale ľudia pred otvorenou vinárňou a tínedžeri okupujúci detské ihrisko, ma vrátili späť do reality. Ale aké je z toho ponaučenie? Prečo som odišla? Lebo je to skvelé! Mamy, choďte do ulíc. Aj keď sa vám nechce, je to náročné na logistiku a ste potom unavené. Oplatí sa to. Už po pár hodinách sa prípadné otrávenie z deciek vytráca a nahrádza ho pocit radosti a tešenia sa. A netreba opomenúť ani pozitívne vedľajšie účinky na ostatných členov rodiny. Iba žeby nie…

Estetické zistenie dvojmatky: Pácham na sebe zločiny!

Posted on February 16, 2019 by karimatka

Viem, že každý deň sa človek niečo nové učí, ale teraz som oveľa viac precítila slovné spojenie „Sladká nevedomosť“… Viete, ako sa cítim? Pamätáte si film Rebelové (ak ste teraz povedali nie, lebo ste príliš mladé, aby ste ho poznali, dajte si prosím vás aspoň principiálne za ucho, ďakujem)? Bola v ňom dievčina, ktorá vyzerala ako „nerdka“ (a.k.a šprtka), no neskôr vyjde najavo, že kočka prečítala len jedinú knihu… A dokonca o nej spieva: „Proč jsem se jen naučila číst… Proč já blázen dával ti to číst.“ Tak presne to som si pomyslela… PREČO som len našla tie blogy a začala ich pozerať a čítať?

Micely, skvalán a kozmetička

Normálne som pocítila, ako sa moja pleť na bojkot vyhádzala! Veď ja jej nedávam ani skvalán, ani PHA (nemýliť si s chutným pho…), ani AHA (ak nerátam občasné užasnutie „Aha Kari, tu bol schovaný Jackson Hrom.“ Kedy zvraštím čelo, čím si ale tiež škodím. Och). A kým som si u @smartbeauty.sk neprečítala, že sa micelárka musí o p l a ch o v a ť, myslela som si, ako dobre robím pleti, keď tam tie micely nechávam pôsobiť. Veď na niektorých fľaštičkách to dokonca píšu v NÁVODOCH. Prečo nám to tí výrobcovia kozmetiky robia? Určite si teraz nejedna z vás znechutene odpľula, že aký som ja pleťový analfabet, ale verím, že sa nájdu medzi vami aj podobné barbarky ako Ja! Ako Ja, ktorej prvý pleťový úspech bol, že som prestala chodiť po párty spať neodlíčená. Ďalší, keď som na odličovanie začala používať viac ako jeden tampón, alebo keď som zistila, že si mejkap treba nanášať aj na horné viečka (ibaže by ste chceli zakomponovať presvitajúce žilky do vizáže). A viete, aká som bola na seba hrdá, keď som sa začala pravidelne natierať aj pred spaním a raz týždenne sa zamaskovala mokrým kúskom látky s dierkami? Jedna kamarátka ma navyše pochválila, ako sa mi od čias pred deťmi zlepšila pleť. To ma povzbudilo natoľko, že som sa odhodlala zverejniť na insta sociálnej sieti fotku bez akéhokoľvek filtru či mejkapu (pre všetkých, čo si išli teraz škodoradostne kliknúť na môj profil a pozrieť sa na hrôzu, dala som ju iba do stories na 24 hodín. Zas až taký blázon nie som). Ale ďaleko som ja ešte od jablka poznania, alebo mám napísať, od skvalánu poznania? Dnes ale aspoň viem, na čo slúži (vďaka @zavodskazuzana). Čo teraz s tým?

Teraz si pred spaním dávam malé lekcie pleťovej starostlivosti. Lebo hoci by sa mohlo zdať, že riešenie mám na dosah ruky, mne príde neskutočne vzdialené. Lebo veď, objednám sa na kozmetiku a pani, čo to študovala sa mi o póry snáď postará lepšie ako zlupovacia maska (pozn. zlupovacia maska póry nečistí. Už viem aj to). Ale ako? Kedy? Ja mám pocit, že nič nestíham a keď sa snažím o tom aj písať, stíham toho ešte menej… Spomenula som svoj problém aj manželovej mame a hlboko mi prehovorila do duše. Lebo vraví, že všetko sa dá, priam musí. Lebo tá hodina raz za mesiac je potrebná, aj keby mi teta v bielom ani nič s pleťou nespravila a iba som tam ležala. Ok, možno si o pár mesiacov trúfnem, ak to konštelácia hviezd (rozumej detí) a manželovej geografickej polohy dovolí. A ak nájdem vhodnú adeptku na čistenie pleti v dostatočnej blízkosti od domu (alebo čím ďalej, tým lepšie pre „pleť“??).

Ale čo dovtedy?

Kým príde na odborné kozmetické zásahy, aspoň po nociach teoretizujem. A ako tak pozerám príspevky a videá, vravím si, že možno je už pre mňa neskoro! Keď som videla ranné rutiny beauty blogeriek a premietla som si moju chudobnú verziu, striaslo ma. Čudujem sa, že sa odo mňa ešte moja pokožka neodsťahovala. Ale asi si povedala, že by som vyzerala horšie ako Robbie Williams v klipe Rock DJ, tak sa zľutovala. Lenže ako správne podotkla Zuzana Z., ktorá si aktuálne užíva pracovnú prestávku, žena musí mať na obdobnú rannú/večernú rutinu ČAS. A to je pre matky pojem veľmi relatívny. Lebo kým obliekanie môže dieťaťu pocitovo trvať celú večnosť, jeho spánok nikdy netrvá dosť dlho, aby matka stihla niečo viac. Tak si iba sadne(m) pred Netflix a dá(m) si obed k nejakému seriálu (keby ste chceli nejaký tip, mám toho vcelku dosť napozerané. Som už na materskej nejaký ten piatok, minimálne 144 piatkov a ich počet každým týždňom narastá). Takže kam vopchať rannú rutinu? Ako názov naznačuje, mala by byť ráno, ale ja niekedy tú moju absolvujem až keď idem poobede s deckami von alebo čakám nejakú návštevu. Kvôli kuriérom sa už neobťažujem, tí toho beztak museli vidieť… Ale možno by som mohla rozšíriť večernú. Lenže ani tam to nie je easy. Lebo tie rutiny sú aj tematické. Jeden deň antiaging, inokedy už neviem čo. Pri mojom šťastí by som si spravila tri antiagingy a žiadne neviem čo. Alebo by som uprostred procesu zaspala, išla uspávať niektoré decko druhýkrát, znova večerať alebo vyvešať zabudnuté vypraté veci. A to som si ešte nelakovala nechty, nenaložila umývačku, nepísala blog a nepremazala duplicitné neostré fotky detí z daného dňa… Samé dôležité veci, of course.

Ale, už som si kúpila prvú lastovičku v podobe séra s veľmi pekným zložením (ako vravieva spomínaná Zuzana) za prijateľnú cenu a prebrowsovala stránku, na ktorej majú aj onen inkriminovaný skvalán, na ktorý sa po prečítaní článku o jeho účinkoch teším, ako keď si kúpim/dostanem nové náušničky. Zatiaľ toľko. Ak máte pre mňa dobré rady, ako a čo a kedy a koľko, pokojne mi píšte do komentárov. Veď nielen beauty blogerky chcú byť pekné. Ja viem, viem, vnútorná krása, bla, bla… Ale zas aj obal môže vyzerať k svetu, či?

Viete, aká je druhá najdôležitejšia vec po kojení? Kváskovanie!

Posted on January 27, 2019 by karimatka

Robí to mužova sesternica, teta, bývalá kolegyňa, spolužiačka, blogerka, insta matka, možno už by sa dalo spočítať, že to robí každá siedma Slovenka (bezpochyby aj nejaký Slovák, ale zas, jedna lastovička leto nerobí). Dejú sa workshopy, na internete je množstvo návodov ako na to. A ja stále ešte nič! Nekváskujem. Čo som to za mater?

Svoje deti milujem. Kto by si nebodaj myslel niečo iné, nech rovno opustí túto stránku (niežeby som to vedela skontrolovať). Ale asi nie som úplný prototyp starostlivej matky. Minimálne z pohľadu kváskovania. Dalo by sa povedať, že pochádzam z rodu chleba nepečúcich matiek. Nekváskuje moja mama, nekváskovala ani jej mama, ani otcova mama. A myslela som si, že budem v tejto chlieb nepečúcej tradícii pokračovať aj ja a pečivo si jednoducho kúpim v obchode. Ale teraz neviem. Zo sociálnych sietí sa na mňa valia kilá vykvasených bochníkov, ktoré vyzerajú tak chrumkavo, zdravo a správne vykysnuto (čo by ocenil najmä môj svokor), že pomaly cítim tlak a v hlave sa mi tvorí dookola tá istá otázka, PREČO ešte nekváskujem? A ďalej scrollujem tie produkty kvasiniek. Keď sa dostatočne vytrýznim, idem rýchlo nájsť nejaké instamatky, ktoré bez hanby dávajú svojim ratolestiam brumíkov, čipsy či pribináčikov. Nech sa aspoň pri nich cítim ako trochu LEPŠIA matka. Niežeby môj syn nemal nikdy v ústach ani jeden zo spomenutých produktov, ale vždy keď k tomu dôjde, aspoň sa za seba hanbím. Už len z princípu. A nielen to, zvyknem mu tiež spraviť prednášku o tom, že sú dobré maškrty (ovocie, syry, produkty bez pridaného cukru, hocičo, čo si dáme ako mňamku mimo hlavných chodov) a zlé maškrty. Takže Karol vie, že kinderko nie je zdravá maškrta a lízatko z hroznového cukru je zdravšia alternatíva. Včera si napríklad vypýtal lízatko s cukrom, s tým, že to zdravé si dá zajtra. Takto nejako to doma máme. Akurát bez kvásku!

No lenže, čo z neho vyrastie, ak mu nielenže doprajem oné hrôzy z cukru, ale mu ani vlastnoručne uhňácaný chlieb nedoprajem? (Toto je rečnícka otázka, prosím, nepíšte mi svoje tipy do komentárov.) Ono, aj jeden reklamný slogan vraví, že „Pečenie je radosť“. Ale už ďalej neuvádza, že hold, nie pre každého. Aj keď už robím značné pokroky v oblasti domácej gastronómie, pečenie pečiva a iných múčnych produktov je skôr okrajová záležitosť. Ale nejaké koláče, muffiny, dokonca najnovšie aj bábovka sú už v mojom zozname odfajknuté (na poslednú menovanú som obzvlášť hrdá. V billáckom časopise som našla recept dostatočne jednoduchý na moje potreby a Karol skonštatoval, že ešte chce takú bábovku). Ono, keď ešte nebol Karol, mala som pokus piecť si aj vlastný chlieb, ktorý by bol fit alternatívou k vtedajšiemu životnému štýlu. Ale teda, hoci sa mojej trénerke Saške (Tréner na dosah) daril, ja som s ním až taký úspech nemala. Samozrejme, čo som si napiekla, som si aj poctivo zjedla, kým to úplne nestvrdlo, ale kŕmiť svojimi nepodarkami vlastnú krv? No neviem.

Na čo ale nesmiem zabudnúť v prvom rade: na kváskovanie vám ten kvások musí prežiť! Treba ho normálne kŕmiť, odoberať, pridávať, potom cesto prekladať, dávať do ošatky a ja neviem čo ešte – toto sú len moje postrehy zachytené od erudovanejších… A keď sa pozriem na moju históriu so starostlivosťou o iné formy života ako o tú ľudskú, nemám dobré výsledky. Mám na mysli izbové rastliny. Ešte keď sme boli s manželom len dvaja vo vlastnej domácnosti, návštevy nám začali nosiť všelijaké dary kvetového typu. Zelené, s kvetmi, s listami… Každá nakoniec skončila položltá a tie šťastnejšie to už majú za sebou. Naše spolužitie doteraz neprežilo asi 10 rastlín. Asi je dobre, že o týraní izbových kvetín sa v žiadnom zákone nepíše. So švagrinou sme familiárne všetku našu zeleň začali volať „skapraďky“ (pozn. papraď som nemala žiadnu, hoci mi jednu krstná ponúkala, nemohla som jej to spraviť. Tej papradi myslím). Ale zas, aby som nevyzerala ako úplný barbar. Aktuálne mám na parapete 8 črepníkov, v ktorých sa rastlinám viac menej darí prežiť. Dokonca jedna z nich bola svadobný dar, takže oslávi 4. narodeniny (ak sa dožije, klop-klop). Ide o sukulent, ktorý je od prirodzenia zvyknutý na nehostinné podmienky. V ďalších troch kochlíkoch sú rastliny rovnakého druhu. Ide o mimózy, ktoré pre mňa zo semienka vypestovala švagriná. V ďalších mám 2 fialky od krstnej, pričom mi dala sadeničky 3… Pocit zodpovednosti, že ich vlastnými rukami vypestovali mne blízke osoby mi nedovolí nechať ich umrieť len tak (tá jedna fialka ma mrzí, ozaj). Jáj, a potom je tam jedna „skapraďka“, ktorá je obvykle známa tým, že kvitne veľa a skoro stále. Tak u nás kvitla naposledy, keď sme ju zakvitnutú dostali. Zhruba pred troma rokmi. A to mám tie kvety relatívne stále na očiach. Čo by sa stalo s kváskom, ktorý by bol chudák ponechaný svojmu osudu niekde v útrobách chladničky? Akože, chodila som na základnej na chemický krúžok, ale nelajznem si výtvory, čo by som s tou múkou a vodou doma spáchala…

Tak neviem, môžem si dovoliť kupovať svojmu potomstvu ešte pečivo z obchodu? Alebo si mám najať osobnú pekárku? Vedeli ste, že aj rožky sa pečú kváskové? Karol si vždy v obchode vypýta jeden rožok do ruky a kým prídeme k pokladni, väčšinou už má v ruke iba kúsok, aby ho ukázal pani pokladničke a ja som ho nezabudla nahlásiť. Alternatíva z budúcnosti by mohla byť: Prídeme do obchodu, ja mám v ruksaku pripravený kváskový rožok od osobnej pekárky a keď prídeme k regálu s pečivom, nenápadne sa postavím k rožkom a vytiahnem onen správny. Ale ešte predtým upozorním SBS-kára, že mám v ruksaku vlastný rožok a nebojím sa ho použiť, tak nech s tým počíta. Či?

Naozaj nechcem byť raz TÁ matka, ktorá odopiera deťom prospešné kváskové hodnoty a iné si na ňu na ihrisku ukazujú prstom, že: „Pozrite sa, to je tá, čo doma nekváskuje!“ A ja by som iba zúfalo volala: „Ale veď som ich kojila! To už dnes nič neznamená?“ Och, až ma striaslo pri predstave takejto budúcnosti. Snáď to až tak ďaleko nezájde… Kto mi bude piecť?

Matka je vlastne párty girl! Neklamem, mám dôkazy

Posted on January 4, 2019 by karimatka

Silvester máme úspešne za sebou, starý rok sme odprevadili s manželom, ako sa sluší a patrí. Najskôr sme uspali deti, potom zapli Netflix, vypili jedného Huberta a šli spať aj my. Každý k svojmu dieťaťu (iste chápete)… Pôvodne som chcela k poslednému dňu roka napísať viac, ale keďže je už 4. január, čo bolo vlani, je minulosťou. A hlavne si už pondelok ani veľmi nepamätám. Prečo? Pretože matky sú vlastne párty girls!

Párty all night, all day

Je to tak, matky sa vlastne pri deťoch počas rodičovskej ne/dovolenky vracajú do svojich bujarých mladíckych rokov, kedy bol svet gombička a párty mohla začať aj v utorok (ak vám vtedy končil školský týždeň). V prípade, ak matka pred pôrodmi nikdy poriadnu akciu nezažila, aspoň približne vie, čo zameškala. Príznaky sú u jednotlivých matiek rôzne, ale každá si rozhodne vyberie to svoje.

Spánok. Och áno. Chodíte znova spávať o tretej (čas je relatívny, môžete si tam predstaviť ľubovoľné číslo od 0 do 6), ak vôbec, pričom ráno nedospávate celé doobedie prebdenú noc, takže pokojne môžu nastať podobné stavy ako po opici. Mátožne sa presúvate zo spálne, do detskej, odtiaľ do kúpeľne, na záchod, do kuchyne, späť na záchod (pre zmenu treba ísť decku), zohnete sa utrieť zadok, či grcku z tej peknej drevenej podlahy, prudko vstanete, zatočí sa vám hlava a hneď sú spomienky späť. Apropó grcky sú pripomienkou samou o sebe.

Grcky. Možno ste kedysi iba držali vlasy kamoške pri dávení, možno ich držali vám, možno sa vám to nikdy nestalo, ale možno ste raz odprevádzali kamošku domov po blbej situácii, dali jej u nej doma lavór, nech môže grcať aj mimo záchod, lebo ten už bol označkovaný zvyškami jej vegetariánskeho obeda. A kým ste likvidovali stopy tam, ona produkty z lavóra vyliala na koberec… A strih, o pár rokov máte na pleci ďalšiu takú kamošku. Máte čo robiť, aby ste po nej zahladzovali stopy na gauči, na posteli, na oblečení, na zemi, na krku. A to pila iba mlieko!

Exhibicionizmus. Aj tu sa situácie líšia od prípadu k prípadu, ale hej, stalo sa nejednej z nás, že na nejakej diskotéke (ešte sa tomu tak hovorí??) sem tam vykukla podprda, gaťky či nedajbože viac. O odvážnych striptízových typoch sa ani nejdem rozpitvávať. A opäť, prejde pár rokov, narastie brucho, ktoré si tiež rady zvečníme odhalené a keď je potomok vonku, neváhame otŕčať prsia, hocikedy to dieťa vyžaduje. Niektoré iba pred rodinou a známymi v domácom prostredí, iné aj pred obecenstvom v reštikách, parkoch, vlakoch. Nejdem to hodnotiť, každé prso má nárok na kus slobody a je na jeho majiteľke, koľko mu ho dopraje.

Doplnky. Aby všetko pekne ladilo, to mnohé z matiek kedysi pred deťmi riešili. A ladí aj teraz. Veď matka a jej prívesky sa k sebe vždy perfektne hodia a je jedno či sa prívesky podobajú skôr na tata, mamu, alebo starých rodičov. Matke pristanú vždy. Ona síce niekedy (veľmi ) rada ide von aj bez nich, dobre vie, že s nimi je krajšia. (Len pre istotu, príveskami som myslela deti. Ale nepochybujem o vašom dôvtipe, to len, ak by ste tento rádoby blog čítali po ťažkej „párty“ noci).

Jedlo. Dala som medzi časťou o grckách dva odseky, tak verím, že môžem spomenúť aj jedlo už. Čo najlepšie chutí po párty? Raňajky šampiónov – Ibalgin a šumák. Neskôr keď to žalúdok dovolí, pridáte k tomu kolu a ideálne nejaký junk food (u mňa vyhrával „smažáčik“ a hamburgery alebo bageta, ale nie čerstvá z okienka, najlepšie z benzínky). A svojím spôsobom je to podobné, aj keď ste s deťmi. Káva, čaj – zásadne studené, k tomu nejaké zvyšky, ktoré ponachádzate po byte a máte menučko ako lusk. Na svoju obhajobu musím povedať, že doma varím, len nie vždy stihnem, čo som si navarila, aj zjesť.

Nie tak úplne párty

Samozrejme, podobnosť s víkendovým vyhadzovom z kopýtka je čisto náhodná a líši sa v zásadných drobnostiach. Tak napríklad, prebdených nocí sa do víkendu veľa nezmestí, spravidla sú dve, zato do jednej rodičovskej ne/dovolenky ich vopcháte hocikoľko. Preto v čase párty veku nemáte také kruhy pod očami, ako keď nespíte z detí. Ani ten mejkap nie je až taký chrumkavý, ako keď máte čas dve hodiny si ho gebriť na tvár (česť výnimkám, ktoré nemali kruté dozvuky puberty a ešte im aj obočie pekné narástlo) a o outfitoch sa už ani nejdem baviť. Iný je aj výber hitov, ktoré vás na párty sprevádzajú. (Ale koľko Jarošov decku do troch rokov pustíte ešte viete ovplyvniť. Napríklad tak, že mu ich nepustíte vôbec…) A hlavne, po tejto niekoľko rokov trvajúcej párty sa nebudete za seba hanbiť, lebo ste do toho dali všetko, len nech z nej vzíde fajný mini človek, aby vám ho v škôlke iné deti do… docibrili do dokonalosti.

Pamätáte si, ako ste vyzerali pred pôrodom? A čo na to vaše telo?

Posted on December 14, 2018 by karimatka

„Odrodené by som mala, teraz je čas dostať sa späť do formy,“ povedala si určite nejedna matka, ktorá nebola hyper super fitnes maniak počas života a tehotenstva a donuty, rožky, pizza a iné neduhy jej neboli tabu. Povedala som si to aj ja a keďže som takmer celý život buď vo fáze skriňa alebo v štádiu chudnem, nie je to pre mňa nič nové. Ibaže by nie…

Telo si pamätá!

Veta, ktorou sa radi oháňajú tréneri, ľudia v médiách, ale aj iné matky. Nuž, nalejme si čistého vínka (ale asi iba decko, keďže kojím svoje decko), ono ani toto nie je úplne pravda. P R E T O Ž E, keby si telo ozaj pamätalo, tak by minimálne to moje po rokoch bohatých skúseností, vedelo, ako bolí ono „dostávanie sa späť do formy“ a rozhodne by z nej príliš nevychádzalo. Ale telo ZABUDLO! A tak som mu to bola nútená pripomenúť a dohodla si tréning u našej (pozn. Toto nie je rodičovský plurál, myslím tým seba a moje telo, lebo sme ozaj dve odlišné osobnosti!) aktuálnej trénerky Vlaďky z Bellykick štúdia, ktorej vôbec neprekáža, ak tam matky chodia s deťmi. Čudné. Ale pravdivé. (Dokonca v tom chaose stíha sem-tam aj fotiť.) A prišli sme cvičiť. Cvičili sme. A aj sme tam skoro skapali, konkrétne na tréningu ja a na druhý deň moje telo so selektívnym Alzheimerom. Telo si totiž vyberá, čo zabudne a čo si v memórii ponechá. Uvediem príklad. Keď som chodila na gympel, šli sme na lyžiarsky výcvik. Okrem lyžovania a nočného, povedzme života, sme sa aj guľovali. A jeden nemenovaný spolužiak ma zguľoval až som spadla na zem, kostrčou rovno na zamrznutý sneh. AU. Ale mladá som bola, dobre mi bolo, preto, hoci to chvíľu bolelo, časom to prešlo. Iba v kine, keď bol dlhý film, sa moja kostrč z času na čas ozvala: „Hej, nezabudni na mňa, aj ja chcem mať z toho filmu zážitok, otoč sa na bok, nech lepšie vidím.“

Ale ako roky a pôrody pribúdali, kostrč sa ozýva, hocikedy si zmyslí. Aj teraz, keď píšem tieto riadky. Situáciu tlmím vankúšmi a kadejakými polohami, ale viem, že so mnou moja kostrč ešte neskončila. Pretože Ona si pamätá. Ale moje brušné svaly, kdeže… Tie neboli schopné si po deviatich mesiacoch rozťahovania sa, zapamätať, kde je ich miesto! A ostali akési povolené s hluchým priestorom medzi nimi. Asi aby dali priechod svojim pocitom alebo lepšie povedané črevám. Pre upresnenie, lebo verím, že nie každý vie o čom teraz točím (lebo po Karolovi som ani ja netušila), hovorím o diastáze. Definícia približne hovorí: Je to stav, ktorý vzniká na priamom brušnom svale, ktorého ľavá a pravá strana je spojená väzivom s názvom linea alba. V dôsledku priveľkého vnútorného tlaku môže dôjsť k oslabeniu väzivového spoja a oddeleniu jeho častí. A ja iba doplním, že ak sa oddelí príliš a pridajú sa k tomu nesprávne cviky (napríklad obľúbené brušáky), môže vykuknúť von aj črievko a na svete nie je ďalšie dieťa ale pruh.

Ďalšia vec, ktorú telo matky akosi selektívne dokáže zabudnúť, je vzhľad. Teraz nenarážam na prirodzený proces starnutia, ale na nepovolený zásah do stavu pokožky pŕs, brucha, stehien. Natierate sa, kupujete si olejčeky, masírujete. Osem mesiacov ste v pohode, šťastné, že bábätko rastie, že sa ešte vmestí do kože a potom sa jedného dňa zobudíte a sú tam! Strie. Malé nepozvané jazvy hrajúce krásnymi farbami, na ktoré nikto nie je zvedavý. Ale im je dobre na svete a tak sa veľmi nemajú k odchodu. Aspoň vám pri pohľade do zrkadla pripomenú, že „už mi lásko není 20 let“ a v neposlednom rade aj to, že už sa môžete titulovať aj bez vysokej školy či rigoróznej práce. Titulom zvaným MAMA. Ale hoci sa neraz o mamách (právom) hovorí ako superhrdinkách, nemajú liek na všetko.

To zíde samo dole!

Isteže, veď kojením krásne zhodíš nadbytočné kilogramy, ktoré si si tak poctivo 9 mesiacov hromadila… Ibaže by nie! Ono, viem, že tvrdenie o chudnutí pri kojení, nie je čistá urban legend, ale rozhodne sa nedá považovať za všeobecnú pravdu. Lebo ak tri vaše kamošky kojením schudli (neraz až na nižšiu hmotnosť, akú mali pred otehotnením), tak vedzte, že VY budete tá štvrtá, ktorá NIE. Ale ak ste práve išli hodiť váhu do žita, pokojne si ju nechajte. Disciplína a cvičenie s tým dokážu všeličo porobiť. Len treba mať obe veci „so sebou“ a musíte s nimi zotrvať dlhšie ako do najbližšej večere. Držím palec. Iba jeden, lebo druhý mám ešte od čokolády, ktorú treba dojesť, aby sa nepokazila.

Teraz by sa patrilo asi podotknúť, ako aj napriek všetkému ľúbim svoje telo a som naňho hrdá a mám sa rada taká, aká som. Samozrejme. Nejde ale o lásku bezvýhradnú a aj keď som pyšná na všetko úžasné, čo dokázalo (a teraz nemyslím salto, ktoré mi pred rokmi na brigáde v Podhájskej, roztrhlo na trampolíne gate), môžem s ním byť aj pohádaná a môžem mu vyčítať jeho nálady. Takže žiadne „telo si pamätá“ už na mňa prosím neskúšajte. Lebo hoci vďaka dvom deťom a takmer trom rokom na „dovolenke“ mám značné problémy s pamäťou, rozhodne som na tom lepšie ako moje telo.