Za ostatné dva dni (13.-14. február) som čítala skutočne rôznorodé príspevky k sviatku zaľúbených, k láske, k sebaláske, k single životu, k strate, k nálezom, k zovňajšku, k vnútru (nemyslím ministerstvo), k dnešnej dobe a ešte som aj vyhrala slovenský rúž. A čo mi to okrem neho dalo (a vzalo?)

D A L O

Opäť som si u kúsok rozšírila obzory a znova som sa (aspoň na chvíľu) pozrela na svet a život inými očami. Lebo napríklad, ak ste takmer 16 rokov vo vzťahu, môžete si akokoľvek myslieť, že viete byť empatickí a chápajúci, NIKDY neviete presne uchopiť, aké náročné či komplikované to môže spoločnosť, rodina a neraz aj kamaráti robiť ľuďom bez partnerského zväzku. (Ak si chcete tiež rozšíriť obzor, tak napríklad u @gabriela.kajtarova a ďalších)

Veta: „Viem, ako sa cítiš,“ je vo svojej podstate klamstvo. Lebo ak si aj prejdeme tou istou skúsenosťou, naše prežívanie môže byť na hony vzdialené od toho druhého. Ale na druhej strane, snaha vcítiť sa a (čiastočne) pochopiť toho druhého by mala byť samozrejmosťou.

V Z A L O

A samozrejmosťou nie je. Čo ma privádza k tomu, čo mi príspevky ostatných dní vzali. Vzali mi napríklad ilúziu, že ženy v 21. storočí pochopili, že si nemajú podrážať nohy. Lebo hoci nám či našim mamám a babkám hovorili, aby sme boli v strehu pred inými ženami, potenciálnymi sokyňami (toto nemám z vlastnej hlavy, videla som to tuším v príbehu u Denisy Ballovej), nebola to pravda. Napriek tomu si dodnes robíme nepriateľky aj tam, kde by sme nemuseli.

Každá z nás je iná a tak je to v poriadku, či? Keby sme všetky mali 175 cm, 58 kíl a 60 centimetrov v páse (a nie na stehne ako napríklad ja), asi by to bola dobrá pičovina. A áno, obezita je zdravotný problém, ktorý by sa nemal zanedbávať, no nemyslím si, že odkázať ženám, ktoré sa vymykajú hmotnostným tabuľkám, aby sa radšej neukazovali na sociálnych sieťach či „len tak všeobecne“ a ešte ich zjav prirovnať k „ošmatlaným nohám“ mi príde už tak ďaleko cez čiaru, že na ňu žena s týmto názorom ani nedovidí.

Asi by som jej odkázala: „Pozri sa na seba…“ ale nie ako vyzeráš, ale aká si. V dobe keď sa skloňuje slovo SEBALÁSKA pomaly tak často ako slovo testovanie, je takýto príspevok riadnym krokom späť. Lebo hoci sa našlo XY ľudí, čo to odsúdilo a poukázalo na zvrátenosť slov (@badinfluence.sk, @cisarovenovesaty a ďalší), viem si predstaviť, že táto žena dostala rovnako veľa pozitívnych a podporných komentárov na svoj válov… pardon výlev.

Naozaj sa nám nemusí a nemôže páčiť to isté, ale kto nám dal právo, svoj subjektívny názor hlásať za všeobecnú pravdu. Respektíve nie za pravdu, len za „dobre mienenú radu“, aby takéto ženy viac cvičili a boli pevné.

Tak mi napadlo, ak jej výpoveď vlastne mala iba poukázať na to, že v „zdravom tele je zdravý duch“, prečo to tak nenapísala? S odkazom napríklad na nejakú kvalitnú výživárku, lekárku, trénerku a psychologičku? (aby podchytila všetky faktory, pre ktoré sú ženy hmotnostne inde, ako je hranica dobrého BMI) Prečo sa rozhodla použiť slovník, aký použila? Prečo si myslí, že jej krása a spôsob života sú viac ako niekoho iného? Možno preto, že jej SEBALÁSKA, SEBESTREDNOSŤ a SEBAVEDOMIE sú oveľa silnejšie ako jej SEBAREFLEXIA, SEBAPERCEPCIA či SEBAKONTROLA…