Už dva týždne sa chystám napísať nový článok na blog, ktorý som si vymyslela ako fajn tematický materiál k aktuálnemu mesiacu knihy. Knihy mám položené vedľa notebooku, už to len napísať. Ale akosi sa mi do toho nechce.
Možno je to nastupujúca jarná únava, alebo otupenie mysle z doby covidovej, alebo je to len nejaký môj splín, neviem, ale nedá sa mi rozhýbať žiadnym smerom.

Ide Dominika hore?

Jeden deň sa zobudím plná elánu, všetko si naplánujem, dokonca svoj plán potom dodržiavam, mám množstvo nápadov, niektoré z nich navyše aj zrealizujem. A potom môj pomyselný voz na húsenkovej dráhe spadne v plnej rýchlosti na dno. Okej, to je asi trochu prisilné. Nie na dno, len na prízemie. Ale viete, ako to býva pri húsenkových dráhach, niekedy trvá šialene dlho, kým vás lanko (či aký mechanizmus tam funguje… neviem sa vyjadriť ku kolotočom, nie som kolotočár, akoby povedal Milan U.) vytiahne opäť HORE. A tu mi žiaľ nepomôže ani fakt, že sa volám Dominika a ako vieme, Dominika IDE HORE, nemôžu ju dostať dole. Ono to asi platí len na tie Dominiky, ktoré boli v SuperStar alebo čo.

Takže som momentálne skoro každý večer na prízemí a čakám, kedy sa už začnem viezť vyššie. Možno sa to práve začalo diať, teraz, keď píšem svoj elaborát. Uf, snáď neprepasiem onen stúpajúci moment len preto, že sa tu citovo opúšťam pri tichom bzučaní notebooku. Veď to by bola večná škoda, no nie? (-odpovede mi nemusíte posielať, volajme to rečnícka otázka…) Sama celkom nerozumiem, ako je možné, že ma húsenková dráha nie a nie vytlačiť hore, keď si ma denno-denne nachádzajú na mobile povzbudzujúce slová, motivačné citáty a oči otvárajúce statusy. Lebo… treba si do života púšťať len istý typ energie, treba sa zbaviť toxických ľudí vo svojom okolí, chytiť do rúk svoj osud, začať hneď teraz meniť svoj život. A čo ešte? Jaj, treba myslieť pozitívne, zmena sa už začala diať, musím dôverovať svojim inštinktom.

Motivácie v praxi

Takže, v čase, kedy denne umierajú desiatky až stovky ľudí na (pre niektorých neexistujúce) ochorenie si mám púšťať do Vnútra len dobrú energiu. Oukej, to je trochu “challenging”, ale skúsim. Čo bol ďalší bod? Zbaviť sa toxických ľudí… Hm… Tak teraz neviem, keď mám momentálne v živote takmer výlučne štyroch najbližších ľudí – menovite manžela, syna, dcéru a pani za okienkom na pošte, ozaj neviem, či je rozumné sa niektorého z nich zbavovať pri akomkoľvek náznaku toxicity (dcéra z toho zatiaľ vychádza najtoxickejšie, lebo keďže sme len nedávno začali ako tak bezplienkovo komunikovať, no veď viete si domyslieť. Ak náhodou nie, lepšie pre vás). Preto radšej rovno preskočím na osudovú radu a chytím ten svoj poriadne do rúk, lebo veď načo by som chytala do rúk niečí iný, však áno? A idem meniť svoj život hneď. Bude zo mňa trebárs, hmm, spisovateľka. Znie to aj dosť intelektuálne, aj by z toho mohlo niečo kvapnúť do rodinného rozpočtu. Napíšem teda súťažný príspevok do jednej mini literárnej súťaže, pretože VEĎ som nielen vtipná ale aj talentovaná. A potom si na oko nonšalantne chodím každý druhý deň počúvať priebežných finalistov, ktorí by z môjho pohľadu mohli hneď napísať knihu. Alebo to len vedia tí herci tak dobre predniesť? Dnes som tam konečne našla aj Dominiku, akurát priezvisko mala iné. (Takže predsa len idú hore aj iné ako tie zo SuperStar… ehm)

Čo ďalej? Aha, myslím pozitívne, napríklad, že: Oni (-čítaj odborná porota) len nepochopili môj umelecký zámer, sú to amatéri a ja som driemajúci, neobjavený talent. Neobrúsený diamant, ktorého čas najväčšieho lesku ešte len príde. Asi zajtra. Naj-nes-kôr však, keď uzrie svetlo internetového sveta tento malý “how to” článok. Verím, že už len pri jeho prečítaní ste si usporiadali životné hodnoty a stávajú sa z vás lepší ľudia, ktorí majú TIEŽ svoj osud pevne v rukách. A keď nie v rukách, tak aspoň u prdele. Žmurk.