Dnešná doba je všelijaká, ľudia sa na seba neusmejú, hľadíme do zeme, respektíve do mobilov, pardon smartphonov, predavačky v obchodoch sú často nevrlé, panie za okienkami jak by smet, deti sú nevychované, internet je plný hovadín (ako napríklad aj tento blog)… A predsa sa nájdu ľudia, ktorí sa s vami chcú rozprávať, aj keď sa nepoznáte! Wau! Alebo skôr bŕŕŕ?!?

Idete si s dieťaťom v nosiči po potravinách na Dlhých Dieloch, zvažujúc, čo pripravíte decku na obed, aby to bolo jedlé aj pre zvyšok osadenstva, keď tu zrazu znenazdajky: Očný kontakt! A keby len ten. K očiam patrí pani odhadom po päťdesiatke. A zrazu na vás prehovorí. A nie je to iba obligátne: „S dovolením.“ Ale skutočná konverzácia. A rovno z tej anonymity obchodu vás zasiahne na jednom z najcitlivejších miest. „Vyber si ten prštek z úst.“

Áno, môj syn bol nielenže v nosiči (hoci to mi nikto ešte nekomentoval. Asi preto, že na Dlháčoch nás je podobne ovešaných už toľko, že sa ľudia nad tým nepozastavujú), ale ešte mal aj palec v ústach. Čo som to za matku, že som sa viac nesnažila nanútiť mu cumeľ, keď jemu tak chutil vlastný palec? Napriek varovaniam odborného aj laického okolia… Veru, takáto som ja matka roka. Ale späť k inkriminovanej panej zo skutočného príbehu. Karol na upozornenie nijako nereagoval, zato ja som sa zmohla až na pololetmý úsmev, že ozaj nebudem komentovať túto tetušku a kaziť si jeden z hajlajtov dňa, nákup v Bille. Ale pani môj pasívny prejav zobrala ako výzvu na začatie rozvinutého dialógu. „To mu nedovoľte. Pokazí mu to chrup,“ pokračovala. Vravím s dávkou irónie: „Veď mu vypadne a narastie druhý.“ „Aj moja dcéra si cmúľala prst a zostali jej krivé zuby,“ dodala pani, ktorá, nedá mi podotknúť, už takmer žiadne zuby nemala (nechcem vedieť, čo si cmúľala ona…). Keď povedala všetky strašné vízie, ktoré môjho syna s palcom v ústach čakajú, s miernou ľútosťou v tvári sa na mňa riedko usmiala a nechala ma tam stáť pri chladiacom boxe s mäsom. Asi som trochu precitlivená matka, ale podľa mňa toto nie sú témy ku chladiacemu boxu. A vôbec.

Karolov prst v ústach nenechal chladnou ani inú pani, keď sme v iný deň tentoraz v kočíku, čakali v rade na platenie. Nový deň, nový horor. Dozvedela som sa, že s palcom bojuje jej vnučka, ktorá má 14 rokov a robí to aj v škole a nevie si s ňou dať rady ani psychológ. To už ma riadne vystrašilo. Po príchode domov som si hneď gúglila, aké sú účinné spôsoby, ako dieťaťa tohto neduhu zbaviť. Ale teda na Karola moje internetom získané metódy veľmi neúčinkovali. Preto nečudo, že sa nám podobná „tetkovská“ situácia zopakovala inokedy aj v drogérii. Pani pokladníčka mala čas, keďže sme boli široko ďaleko jediní zákazníci, preto už o nej viem nielen to, že má dve dcéry, ale aj fakt, že jedna z nich si na tajňáša cmúľa sem-tam prst pri telke aj dnes a to má vyše dvadsať rokov! Až ma oblial studený pot. Mala som chuť vytrhnúť mu ten palec rovno pred ňou a namočiť ho hneď aspoň do kyseliny, nech mu už nechutí (Čo sa týka tejto pani predavačky, pomáha mi s výchovou syna doteraz, raz ho upozorní, že má nohy a nemá sa pýtať „hopi“, inokedy, že má poslúchať maminku. Pomocná sila na počkanie. Ježiši a minule mu iniciatívne ukázala lízatká, ktoré som maskovala na páse, aby si ich nevšimol. Proste zlatíčko).

Prečo som len dopustila, aby si Karol cmúľal palec? Veď mi v živote neodpustí, že som mu zničila chrup, prst a ŽIVOT! Naše snahy, aby sa s palcom v ruke prestal upokojovať boli značne márne. Až raz… Dostal zákernú chorobu zvanú SOPEĽ a keďže nevedel cez nos poriadne dýchať, prst v ústach mu akosi bránil doslova v existencii. Ale keď sme dobre nos vyfúkali, bol priestor aj na palček. Ale matka roka vymyslela lesť! „Keď si budeš cmúľať prst, budeš mať ešte viac soplíkov a budeme musieť fúkať nos.“ Hoppa… Zastrašovanie asi nie je najukážkovejšia forma výchovy, ale vďakabohu účinná. Už je to dobrých pár mesiacov, čo nás pre jeho prst v ústach nemusela zastaviť žiadna pani bez zubov či pokladníčka v drogérii. Čakám, čím nás zhovorčivé tety prekvapia najbližšie… Lebo už budem potrebovať radiť viac, podľa hesla: Viac detí, viac rád! Och.