Cikáme, kakáme a iné hrôzy, ktoré matky vypúšťajú z pier!

Keď sa žena stane matkou, veľa sa toho v jej živote zmení… Okrem postavy, stravovacích návykov, priorít, štýlu obliekania, bankového konta, spoločenských aktivít atď. sa zmenia aj jej vyjadrovacie schopnosti. A nemám na mysli len slovnú zásobu, ktorá sa napriek všetkému úsiliu matky udržať ju na akej-takej úrovni, zmenšuje a obmedzuje. Ide aj o spôsob komunikácie, výber slov, oslovenia a iné aspekty, z ktorých vám dnes niektoré priblížim, aby ste sa lepšie orientovali v tomto záhadnom svete žien, ktoré trochu vedia, ako sa asi cíti slon.

Rozhovory matiek a nematiek

Som mama niečo vyše dvoch rokov a pomaly sa život pred dieťaťom stráca v hmlách. ALE, jedna vec mi utkvela v pamäti aj napriek silnému vplyvu rodičovskej dovolenky. Keď som ešte dieťa nemala, mala som spoločenský život. A v rámci neho som sa stretávala s kamarátkami, ktoré boli matkami už predo mnou. A veru, komunikácia s nimi sa mi zdala veľmi problematická. Odbiehanie od témy, od kávy, od jedla, k deťom, značne vyrušuje. Ale aby som bola konkrétnejšia. Prídem ku kamarátke Zuzke domov po dlhom čase na kus reči. Veľmi sa teším, ako jej poviem všetky klepy a novinky z môjho života. Aj vidím záujem z druhej strany. Veľa sa ma pýta, no… toľko otázok a tak málo odpovedí. Moja, v tom čase jedno-matková, kamoška totiž musela riešiť dcéru, či je všetko v poriadku, či sa nerozhodla spáchať nejaký zločin na sebe alebo na majetku, takže som videla Zuzaninu nesústredenosť. Uprostred vety ma nechala sedieť v kuchyni, aby vyriešila akúsi akútnu situáciu s deckom. No, ale, ja tu predsa vravím zásadné momenty uplynulých mesiacov. Kde to sme? Toto počúvanie na jedno ucho som potom zažila aj u iných spriatelených matiek, preto som si v sebe povedala, že keď JA budem raz mamou, dám si na to bacha. Veď predsa, dospelí majú prednosť. Či?

Strih. Pár rokov neskôr, kamoška prišla ku mne na kus reči. A kúsok reči z toho aj zostal. Lebo Karol medzitým vyliezol na nábytok, snažil sa robiť kliky o televízor, vynášal smeti (nie, nie v takom duchu, ako by som si to o pár rokov predstavovala), chcel zjesť vyvešané šaty a potom aj samotnú kamošku. A ja som sa pristihla, že jedným uchom a okom som stále nalepená na synovi, aby sme návštevu všetci prežili v zdraví. A v tom momente som si v duchu spomenula na rozhovory spred pár rokov. Takže ešte aj myšlienkami som bola inde. Napriek tomu mi kamoška zostala verná a stále ešte chodí na návštevy a nielen ona. Lebo, pravda je taká, že dokážem počúvať aj jedným uchom. Dokonca si z týchto rozhovorov aj niečo zapamätám a pri najbližšej príležitosti viem nadviazať! (Áno, teraz ide o samochválu, no a čo). Všetkým kamoškám nematkám ale touto cestou ďakujem, že na mňa nezanevreli a že mi robia spoločnosť aj napriek mojim chvíľkovým nepozornostiam a Karolovým excesom. Zároveň sa ospravedlňujem kamoškám matkám, ktoré som si v duchu poohovárala, lebo ma onoho času nedostatočne počúvali, aspoň som si to tak ja myslela…

Rozhovory matiek obyčajných a matiek pluralistiek

Nemusíme chodiť okolo horúcej kaše, lebo všetci vieme, ako to s rodičovským plurálom je a nech hodí kameňom, kto je bez viny. No, myslím si, že by mali byť isté hranice odkiaľ-pokiaľ sa s „my“ narába. Proti vkusu síce žiaden dišputát, ale musím trochu pohejtovať. Ani ja nie som výnimka, ktorá by potvrdzovala pravidlo o rodičovskom pluráli. Mám však svoje zásady, respektíve, našla som si obhajobu toho, kedy sa množné číslo dá akceptovať.
Príklad prvý – Sme sami doma, nikto iný ma teda nemôže počuť.
Príklad druhý – „Ideme sa prebaliť“ – Ja viem, že seba neprebaľujem za rovno s ním, ale spomenutú aktivitu beriem ako skupinovú záležitosť. On sa postará o obsah plienky, ja o jeho odstránenie. Rovnaký postup platí napríklad pri vete „Ideme sa kúpať,“ hoci sa bude močiť vo vani len potomok. Alebo „Ideme papať,“ aj keď nakoniec sa naje nielen dieťa ale aj široké okolie. Prípadne „Vyfúkame nos,“ čo je skutočne niekedy zaberák pre viacčlenný tím.
Príklad tretí – Teraz mi žiadny nenapadá… Alebo vlastne áno. „Nespinkáme…“ Lebo keď decko nespí, ozaj nespí ani rodič. Ibaže by mal slúchadlá, ktoré rušia vonkajšie hluky, ako som to videla v netflixáckom seriáli o materstve The Let Down (Odporúčam. Seriál, nie slúchadlá, aj keď…).

Samozrejme, nech si každý hovorí, ako chce, ale niekedy je menej viac. Konkrétne jeden je menej ako dva alebo tri. Cikáme, kakáme, idú nám zuby, očkovali nás (asi ozaj mali aj mamu…), mali sme horúčku a ďalším sa fantázii medze nekladú a to by sa veru mali! Medzi mojich najneobľúbenejších favoritov patria: Máme už 20 mesiacov (vek je samozrejme premenná položka) a Vážime 11 kíl. Hojojoj, kde sú tie časy, keď som bola taká mladá a štíhla. Takže s rodičovským plurálom opatrne, pretože je to dobrý sluha, ale zlý pán.

Rozhovory s matkami infantilkami a prezývkarkami

Neviem, či v tomto prípade možno vôbec písať o rozhovoroch, lebo pravdu povediac, často zostávam bez slov. Opäť bez mučenia priznávam, že aj ja použvam zdrobneniny, ale pardon prepáčte, slovo ryžka ani do úst nemôže ísť. To aké malé by muselo byť inkriminované zrnko ryže, aby sme mohli o ňom takto rozprávať? Určite menšie, ako tie, na ktoré sa dalo napísať celé krstné meno, zaliať do modrej tekutiny a zavesiť vo fľaštičke na krk. Pamätáte? Alebo zdrobneniny typu: šikovníček. Ach jaj, aj časopis tuším taký existuje. So švagrinou sme pre každý prípad vymysleli aj opačný variant, keby ste mali dieťa, ktoré až také šikovné a tvorivé nie je a chcete zostať v kategórii zdrobnenín: netvorček. Perfektné, však?

Prezývky sú samozrejmosťou a častým javom a tiež sa im asi vyhne len málokto, ale opäť raz si myslím, že vášmu decku by ste mali vymýšľať trápne, veselé a kjút prezývky vy sami, eventuálne blízka rodina. Keď vám ju vymyslí mamička z materského centra a ešte vám ju decko začne provokačne doma opakovať, lebo vie, že vás to vytáča, tak to už pardón… Radšej ani nenapíšem konkrétne o čo šlo, lebo by sa mi karmicky vrátila a nikto by už môjho synátora inak nenazval. Ale aj na ihrisku sú kreatívne matky. Napríklad jedna, ktorá z fleku vyzutého Karola premenovala na Bosonôžku. Prečo? No nič. Takže, majte si svoje bosonôžky a prďulov, len ich nenoste zakaždým von medzi ľudí, myslím verbálne. Za seba Ďakujem.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.