Mikuláš bol! Za dverami, ponožkový na topánkach aj živý v manželovej práci. Karol bol spokojný a my tiež. Video dokumentácia je hotová, citové vydieranie ešte pár dní môže fungovať. Sviatok všetkých detí, výrobcov sladkostí, zubárov a predajcov uhlia, hodnotím vskutku pozitívne. Ale po poriadku…

Stále mám v pamäti asi dvoch Mikulášov z mojich detských čias. Jeden, keď nám s bratom Mikuláš okrem sladkostí, ovocia a zubnej kefky priniesol aj handmade dotvorený balón s očami a nohami. Sedela som na svojom poschodí postele a brata, ktorý spával na prízemí, som poslala po balíčky. Už predtým som ich oštukovala, keď mi bolo treba skoro ráno cikať. Nepamätám si podrobnosti, ale pocit. Skvelý pocit, že sme boli dobrí a obdarovaní. Druhý bol, keď nám na Mikuláša dali rodičia psa. To bol ešte viac mega pocit. A v stredu večer, keď som robila Mikuláša už Ja svojim deťom, som si na ten pocit spomenula. Predstavila som si, ako naša mama večer vyrábala balónikových pandrlákov a všetko balila a rozdeľovala, aby sa nám ušlo rovným dielom (Mami, ďakujeme). Veru, ja som si toľko námahy zatiaľ nedala. Vravím si, jemu stačí aj to jedno kinderko (ale dostal aj iné zdravšie pochutiny). Táni som vytiahla jeden balík plienok a boli sme vybavení. (Žiadne domáce zviera ešte veľmi dlho nehrozí.)

Sranda je ale, zažívať to z pohľadu matky. V podstate už tretí raz. Aj keď prvý pokus v jeho 9 mesiacoch bol ozaj iba akože. Do mikulášovskej ponožky (stále tej istej) som mu ráno rýchlo šmarila dve jablká a nechala ho, nech si ich sám vytiahne a ochrúme. Keď sa začal drhnúť šupkami, „Mikuláša“ som skonfiškovala. Z roka na rok je to intenzívnejšie. Tento december sme sa už naučili básničku (plurál nie je omylom, aj ja som sa ju poctivo nabiflila, lebo z detstva viem iba Pred oknom, za oknom… a vlani som zistila, že už dávno nie je in) a dokonca ani nie zbytočne. Ale späť k ránu. Karolovi som zámerne nepovedala, nech sa ide pozrieť, či mu niečo priniesol Mikuláš. Chcela som vedieť, či si spomenie sám. Nespomenul. Tak sme šli na chodbu pre mikinu, že či si všimne balíček. Nevšimol. Ale zato si všimol, že Karol má na dverách svoj tieň. „A čo tam ešte máš, Karolko?“ „Ešte aj ruky tam mám,“ skonštatoval a začal tieňu mávať. Tak som ho priamo nasmerovala na topánky. Mikulášovskú ponožku si všimol, ale maškrtu hľadal priamo v topánke. Keď tam nebola, bol sklamaný. Vravím mu, že asi sa mu nezmestili dnu, tak ich má na nich. Potom bez väčších emócií začal vyberať obsah balíčka. „Cukríky, mandarínka, jablko, Mikuláš, kinderko,“ pri poslednom sa zastavil a konečne aj usmial. Kým som mu ho rozoberala, pokračoval. Menoval ďalšie veci, keď tu zrazu, pauza a mierne zháčenie: „…Zemiak.“ (Veru môj zlatý, nebol si celý rok iba zlatý a Mikuláš nie je blbý.) Koniec mikulášovskej ponožky sa mu už ale vonkoncom nepozdával: „Cibuľka… Tá bude mamina,“ skonštatoval bez zaváhania. Určite. Pch. Ja som poslúchala najviac! Keď zjedol polovicu kinderka, tri štvrtiny Mikuláša a 4 mesiačiky mandarínky (so zvyškom sa pre jeho vlastné dobro so mnou podelil), začal riešiť, čo spraví/me s cibuľou a zemiakom. Našťastie sme problém dotiahli do zdarného konca. Zo zemiaku on spraví polievočku a z cibule mama rybičkovú pomazánku. Vybavené. Potom sa už tešil, ako pôjdeme pozrieť Mikuláša aj naživo, z čoho neskôr vzniklo, že pozrieme Mikuláša živého. Ako dobre, lebo chodiť po cintorínoch sa mi nechcelo.

No keď sme do mužovej práce prišli, hneď nahodil smutného smajlíka, že on sa bude báť Mikuláša a máme ísť domov. Podotýkam, išli sme z Bratislavy do Piešťan. V kufri auta kočík, na chrbte ruksak, prebaľovacia taška v ruke, decko číslo dva čerstvo naviazané v šatke, ktorá mala tiež vlastnú tašku. Hádam sa teraz nebudeme bez balíčka vracať domov… Takže ako správne motivujúci rodičia sme mu ukázali, čo všetko super tam preňho nachystali a nemohol by si to užiť, keby sme hneď v úvode odišli. Našťastie sa ešte rád necháva motivovať. Preto sme nielenže nemuseli odísť skôr, ako prišiel ujo s bielou bradou, v červenom plášti s dlhou palicou v ruke (keď ho človek takto opíše, aj ja by som sa asi bála), ale mu aj Karol zarecitoval naučenú básničku. Ja som sa medzitým takmer rozpustila od dojatia a nemať na ksichte mejkap, regulérne sa tam ako správna vyhajpovaná matka rozrevem. Ale nielen pri mojom decku. Všetci boli roztomilí aj s tými machuľami farebnými na tvárach, ktoré chceli byť Spidermani či motýle… A takáto ňuňu by som možno zostala do konca, keby po mikulášskom programe nepustili deťom na tancovačku Mira Jaroša! Za všetky by som spomenula iba Ham Ham Stajl, viac ani nemusím hádam dodať. Som zvedavá, či si to cez deň vypýta a budú razom stratené hodiny počúvania dobrej hudby Mirom Žmirkom (nepomýlila som sa, tak to vraví náš syn) počnúc a Chemical Brothers, Jamiroquaiom, Pharrellom Williamsom a Brančim Kováčom končiac. Ale ešte vždy by mohlo zabrať, že sa pesnička z YouTube-u stratila, podobne ako niekoľko iných skvostov v minulosti. Proti vkusu žiaden dišputát, len ja stále tajne dúfam, že Jarošovia, Fíhi Tralaly a iné si na nás počkajú až v škôlke. Dovtedy ich pozdravujeme a želáme im veľa (iných) detských poslucháčov…