Ako sme skoro odišli od Mikuláša, ale neušli Jarošovi!

Posted on by karimatka

Mikuláš bol! Za dverami, ponožkový na topánkach aj živý v manželovej práci. Karol bol spokojný a my tiež. Video dokumentácia je hotová, citové vydieranie ešte pár dní môže fungovať. Sviatok všetkých detí, výrobcov sladkostí, zubárov a predajcov uhlia, hodnotím vskutku pozitívne. Ale po poriadku…

Stále mám v pamäti asi dvoch Mikulášov z mojich detských čias. Jeden, keď nám s bratom Mikuláš okrem sladkostí, ovocia a zubnej kefky priniesol aj handmade dotvorený balón s očami a nohami. Sedela som na svojom poschodí postele a brata, ktorý spával na prízemí, som poslala po balíčky. Už predtým som ich oštukovala, keď mi bolo treba skoro ráno cikať. Nepamätám si podrobnosti, ale pocit. Skvelý pocit, že sme boli dobrí a obdarovaní. Druhý bol, keď nám na Mikuláša dali rodičia psa. To bol ešte viac mega pocit. A v stredu večer, keď som robila Mikuláša už Ja svojim deťom, som si na ten pocit spomenula. Predstavila som si, ako naša mama večer vyrábala balónikových pandrlákov a všetko balila a rozdeľovala, aby sa nám ušlo rovným dielom (Mami, ďakujeme). Veru, ja som si toľko námahy zatiaľ nedala. Vravím si, jemu stačí aj to jedno kinderko (ale dostal aj iné zdravšie pochutiny). Táni som vytiahla jeden balík plienok a boli sme vybavení. (Žiadne domáce zviera ešte veľmi dlho nehrozí.)

Sranda je ale, zažívať to z pohľadu matky. V podstate už tretí raz. Aj keď prvý pokus v jeho 9 mesiacoch bol ozaj iba akože. Do mikulášovskej ponožky (stále tej istej) som mu ráno rýchlo šmarila dve jablká a nechala ho, nech si ich sám vytiahne a ochrúme. Keď sa začal drhnúť šupkami, „Mikuláša“ som skonfiškovala. Z roka na rok je to intenzívnejšie. Tento december sme sa už naučili básničku (plurál nie je omylom, aj ja som sa ju poctivo nabiflila, lebo z detstva viem iba Pred oknom, za oknom… a vlani som zistila, že už dávno nie je in) a dokonca ani nie zbytočne. Ale späť k ránu. Karolovi som zámerne nepovedala, nech sa ide pozrieť, či mu niečo priniesol Mikuláš. Chcela som vedieť, či si spomenie sám. Nespomenul. Tak sme šli na chodbu pre mikinu, že či si všimne balíček. Nevšimol. Ale zato si všimol, že Karol má na dverách svoj tieň. „A čo tam ešte máš, Karolko?“ „Ešte aj ruky tam mám,“ skonštatoval a začal tieňu mávať. Tak som ho priamo nasmerovala na topánky. Mikulášovskú ponožku si všimol, ale maškrtu hľadal priamo v topánke. Keď tam nebola, bol sklamaný. Vravím mu, že asi sa mu nezmestili dnu, tak ich má na nich. Potom bez väčších emócií začal vyberať obsah balíčka. „Cukríky, mandarínka, jablko, Mikuláš, kinderko,“ pri poslednom sa zastavil a konečne aj usmial. Kým som mu ho rozoberala, pokračoval. Menoval ďalšie veci, keď tu zrazu, pauza a mierne zháčenie: „…Zemiak.“ (Veru môj zlatý, nebol si celý rok iba zlatý a Mikuláš nie je blbý.) Koniec mikulášovskej ponožky sa mu už ale vonkoncom nepozdával: „Cibuľka… Tá bude mamina,“ skonštatoval bez zaváhania. Určite. Pch. Ja som poslúchala najviac! Keď zjedol polovicu kinderka, tri štvrtiny Mikuláša a 4 mesiačiky mandarínky (so zvyškom sa pre jeho vlastné dobro so mnou podelil), začal riešiť, čo spraví/me s cibuľou a zemiakom. Našťastie sme problém dotiahli do zdarného konca. Zo zemiaku on spraví polievočku a z cibule mama rybičkovú pomazánku. Vybavené. Potom sa už tešil, ako pôjdeme pozrieť Mikuláša aj naživo, z čoho neskôr vzniklo, že pozrieme Mikuláša živého. Ako dobre, lebo chodiť po cintorínoch sa mi nechcelo.

No keď sme do mužovej práce prišli, hneď nahodil smutného smajlíka, že on sa bude báť Mikuláša a máme ísť domov. Podotýkam, išli sme z Bratislavy do Piešťan. V kufri auta kočík, na chrbte ruksak, prebaľovacia taška v ruke, decko číslo dva čerstvo naviazané v šatke, ktorá mala tiež vlastnú tašku. Hádam sa teraz nebudeme bez balíčka vracať domov… Takže ako správne motivujúci rodičia sme mu ukázali, čo všetko super tam preňho nachystali a nemohol by si to užiť, keby sme hneď v úvode odišli. Našťastie sa ešte rád necháva motivovať. Preto sme nielenže nemuseli odísť skôr, ako prišiel ujo s bielou bradou, v červenom plášti s dlhou palicou v ruke (keď ho človek takto opíše, aj ja by som sa asi bála), ale mu aj Karol zarecitoval naučenú básničku. Ja som sa medzitým takmer rozpustila od dojatia a nemať na ksichte mejkap, regulérne sa tam ako správna vyhajpovaná matka rozrevem. Ale nielen pri mojom decku. Všetci boli roztomilí aj s tými machuľami farebnými na tvárach, ktoré chceli byť Spidermani či motýle… A takáto ňuňu by som možno zostala do konca, keby po mikulášskom programe nepustili deťom na tancovačku Mira Jaroša! Za všetky by som spomenula iba Ham Ham Stajl, viac ani nemusím hádam dodať. Som zvedavá, či si to cez deň vypýta a budú razom stratené hodiny počúvania dobrej hudby Mirom Žmirkom (nepomýlila som sa, tak to vraví náš syn) počnúc a Chemical Brothers, Jamiroquaiom, Pharrellom Williamsom a Brančim Kováčom končiac. Ale ešte vždy by mohlo zabrať, že sa pesnička z YouTube-u stratila, podobne ako niekoľko iných skvostov v minulosti. Proti vkusu žiaden dišputát, len ja stále tajne dúfam, že Jarošovia, Fíhi Tralaly a iné si na nás počkajú až v škôlke. Dovtedy ich pozdravujeme a želáme im veľa (iných) detských poslucháčov…

7 rozdielov, keď čakáte prvé dieťa a keď ste tehotné znova!

Posted on by karimatka

Už sa nejaký 14.ty piatok radím medzi hrdé dvojmatky, ale chcela by som sa vrátiť v čase a odhaliť tajuplné zákutia druhého tehotenstva. Možno nájdete na internetoch články, v ktorých vás poučia o rozdieloch medzi prvým a druhým očakávaním, ale skutočnosť je ešte trochu inde…

1. Budete tehotná dlhšie!

Nie, neprepadla som na gympli z biológie a viem, koľko má trvať jedno tehotenstvo. ALE už aj meteorológovia vedia, že pocitová a reálna teplota sa môžu líšiť. O svojom druhom tehotenstve som tušila skôr, ako mi ho potvrdili tehotenské testy. Preto čas, keď som konečne išla ku gynekológovi a povedal mi, že je všetko tam, kde má byť, bol mimoriadne dlhý. A celkovo prvý trimester p o c i t o v o trval pol roka. Možno k tomu pomohol fakt, že hoci som mala v bruchu iné pohlavie, ako v prvom prípade, rovnako som si užila nevoľnosti, dokonca k nim pribudlo aj občasné grcanie zo zubnej kefky. Pre menej znalé tehotenských pomerov, nepovracala som sa z pohľadu na ňu alebo pri jej kúpe. Ale ak náhodou skončila trochu hlbšie v ústach (rozumej zuby múdrosti), nebolo cesty späť. A v mojom prípade bolo úplne jedno, či som riešila dentálnu hygienu na prázdny žalúdok alebo nie (aj keď minule som sa dozvedela, že nevoľnosti boli v podstate výplod mojej hlavy, pretože je to hlavne o psychike! Tak som opäť trochu múdrejšia, chvalabohu).

2. Tehotenstvo nezostane nepovšimnuté

Veľké brucho je dosť dobrým signálom, ale aj skôr sa môžu objaviť jasné znaky toho, že sa niečo deje. Aby som bola konkrétna. Karolovi sme nevraveli, že bude mať súrodenca od úplného začiatku, čakali sme, nech mi aspoň trochu narastie brucho (a nemuseli sme dlho čakať, ak mám byť úprimná). Ale syn je veľmi všímavý a úprimný typ, hneď postrehol zmeny na maminkinom tele. Raz ráno sedím celá dopotená na záchode a cikám, keď zrazu príde Karol za mnou a vraví: „Mama je mastná.“ Pomyslím si: „Áno, hormonálne zmeny si vyžiadali svoju daň, ale nemyslím si, že je vhodné, aby si ako budúci chlap hovoril takéto veci akejkoľvek tehotnej žene,“ ale keďže má len niečo vyše dva roky, poviem iba: „Áno, maminka je mastná.“ A nechám ho po mne spláchnuť záchod.

3. Už jedno dieťa (prípadne viac) máte

Kým pri prvom tehotenstve ste sa mohli nechať „ňuňuškať“ v zmysle: „Toto je pre mňa ťažké, jój, toto ja už nemôžem robiť, musím si nôžky vyložiť, ešte si pár hodín pospinkám,“ a tak ďalej do nekonečna… Pri druhom tehotenstve už na blbosti nemáte čas, lebo prvé dieťa má svoje aktuálne potreby. Napríklad hľadanie auta pod gaučom TERAZ, hranie sa na skrývačku alebo chodenie maminke „hopi“. Okrem toho, musí jesť KAŽDÝ deň (aj keď ono vás bude sem-tam presviedčať, že mu stačí jedlo – čo ja viem – obdeň), takže ani vareniu sa veľmi nevyhnete. Aj umývať sa ešte musí a ako dobrý príklad sa umyjete s ním, hoci sa občas pri tom povraciate (viď bod číslo 1). Takže musím povedať, že druhé a každé ďalšie prípadné potomstvo musí byť už od brucha otrlejšie a odolnejšie, lebo nie je tým jediným, okolo ktorého sa točí svet tehuľky (pozn. autorky: Slovo tehuľka a iné variácie v téme potomstva, ako snažilka a čo ja viem čo, by mali zakázať! Ale pre tento jeden prípad som neodolala a musela ho pri takom plnom vedomí, pri akom matka o jednej v noci môže byť, použiť). Nech však nie som pokrytec, z času na čas, som si aj ja pospinkala, poležkala či nič nerobila. Väčšinou vtedy, keď zakročil otecko a zobral dieťa číslo jeden von alebo iba preč z matkinho dohľadu. A keď tatko doma nebol a mama aj tak chcela trochu poľaviť, ešte vždy tu bol (a stále je) kamoš menom YouTube.

4. Už to nie je iba o vašom tehotenskom pupku

Pri prvom tehotenstve je všetka pozornosť na vás a vašom brušku, ktoré si ľudia radi pochytkajú (pripomínam, nerobte to), ale pri druhom je dôraz na dieťati. Často prichádza na rad otázka: „Čo by si chcel, bračeka alebo sestričku?“ A vy si v duchu hovoríte, nech nepovie bicykel, ako to bolo v jednom starom vtipe. Keď už pohlavie viete, tak sa otázka mení: „A tešíš sa na sestričku?“ Holt, čo mu iné zostáva. Keby chudáčik aj povedal nie, asi ju už za ten bicykel v hniezde záchrany nevymeníme. A v neposlednom rade je na pretrase otázka mena. Fakt, že ste sa rozhodli, nehovoriť meno a nechať ho ako prekvapenie, veci neuľahčuje. Aspoň má dieťa priestor na vlastné výtvory. V našom prípade to bola Vlaďka. Podľa vzoru mojej trénerky z tehotenských cvičení v Bellykick (odporúčam). A funguje to i recipročne. Aj on má otázky… A na tieto ste v prvom tehotenstve rozhodne nemuseli odpovedať. „Od čoho je v brušku bábätko? Aj starká má v brušku bábätko?“ Prípadne sa chce už teraz deliť o zážitky s bábom v bruchu: „Ukázať McQueena sestričke.“ Alebo má naopak záujem vrátiť sa v čase: „Aj Karol ide do bruška,“ pričom sa vám skryje pod šaty a vy ho musíte znova porodiť. Tieto akože pôrody sú našťastie podstatne rýchlejšie a menej bolestné. Ale zato ich je viac.

5. Kolobeh oblečenia a ostatných vecí

Druhé dieťa je v mnohom lacnejšie na prípravu ako prvé. Logicky. Ideálne, ak čakáte rovnaké pohlavie, ale aj situácia: prvý chlapec, druhé dievča je v pohode. Opačne môže byť problém s množstvom ružovej v chlapcovej garderóbe. U nás išlo o variant najprv chlapec-potom dievča, takže no stress. Ibaže by nie… Lebo je síce super, že máte všetko odložené (a väčšinu vecí aj reálne nájdete), ale bez povolenia to nepôjde! Áno, starší brat musel dať súhlas na požičanie bodyčiek, ponožiek, nohavíc, detskej postieľky, deky, kočíka či hračiek. Ešteže sa u nás kojenie v tom čase už dlhšie nepraktizovalo, lebo neviem, neviem, či by cicky tak ľahko požičal, predsa je to chlap…

6. Návštevy lekára

Pri prvom požehnanom stave (potrebovala som synonymum, nesúďte ma), chodíte k lekárovi len s malým stresom, či všetko napreduje, ako má. A ak áno, máte zvyšok dňa voľno a môžete si ísť pospať, niečo pekné kúpiť (nie na seba samozrejme, veď načo investovať do takého objemu), alebo len jednoducho nerobiť NIČ. Pri návštevách lekára počas druhého tehotenstva toto nehrozí. Jednak riešite logistiku, ako čo najviac zabaviť decko, aby si váš odchod nevšimlo, musíte sa tiež ponáhľať domov, lebo vášmu aktuálnemu zamestnávateľovi budete darmo strkať papierik o celodennom vyšetrení do ruky. Potom sa občas môže stať aj také čosi, že vám zavolá sestrička z ambulancie lekára, že kde toľko trčíte, lebo máte meškanie na ultrazvuk! A je jej jedno, že to bolo 8 minút, pretože ste museli počkať na moment, keď sa dieťa číslo jeden nerušene hrá s otcom, aby ste sa mohli vypariť, s prepáčením, ako prd z gatí. Nebudem radšej kalkulovať, koľko eur ma v prepočte asi stál ten telefonát, keď som si u súkromného lekára platila 100 eur za trimester.

7. Pobyt v pôrodnici

Ono, tento bod tu technicky nemá čo robiť, ale je prirodzeným vyústením deviatich mesiacov a šiestich bodov spomenutých vyššie. Pobyt v pôrodnici je diametrálne odlišný od prvého! A nie je to len tým, že som po prvej skúsenosti menila pôrodnicu. Tak napríklad, kým prvýkrát neviete ani ako prebaliť dieťa, čo je to smolka alebo kolostrum (áno, bola som dosť nenaštudovaná prvorodička, podľa hesla: Radšej sa zľaknúť, ako sa báť), druhýkrát sa už cítite ako súčasť personálu (hahaha, to teraz velice preháňam). Ale rozhodne už nie ste taká vyplašená a prípadný laxný prístup personálu vás nerozhodí. Skôr naopak, ste rada, ak vás nikto neotravuje a robíte si veci po svojom. Pocitovo rovnaké je ale dojatie nad ďalším členom rodiny, pričom ale časť z vás by chcela byť doma so starším dieťaťom, lebo sa cítite vynechaná z jeho života a nestihnete pokroky, hlášky a momentky, ktoré sa dejú počas dní, kým ste preč. Iné sú aj návštevy. Kým po prvom pôrode prichádza muž po opici, po druhom príde s opičkou na krku, ktorá pri odchode z nemocnice reve, lebo mama nejde s nimi domov.
Intenzita a prítomnosť jednotlivých bodov sa samozrejme mení podľa veku a psychického rozpoloženia staršieho dieťaťa, ale ak sa chystáte hupsnúť na druhé, odborne povedané „snažilkovať“, tieto body majte na pamäti a ďalší požehnaný stav vás nezaskočí nepripravené.

Dieťa vydierač aj lov na sexi dekolt. Párty-matka čelí náročným výzvam!

Posted on by karimatka

Pozvánka na svadbu, ak nie je vaša, vždy poteší, lebo nemáte takmer žiaden stres, iba zábavu a ešte sa môžete aj pekne obliecť. Je tu ale jedno maličké ALE. Keď už máte dieťa, svadby a iné spoločenské udalosti, nie sú úplne to, čo bývali. Jednak vás ľudia menej volajú, hlavne, ak majú obavy, že sa na akcii ukážete aj s deťmi (povedzme si úprimne, nie každý váš kamoš je práve baby friendly), prípadne to na poslednú chvíľu odrieknete pre chorobu dieťaťa. A potom, aj keď vás zavolajú, nie je to pre vás už také lážo-plážo.

Výber outfitu a to ostatné

Ruku na srdce milé dámy, aká je jedna z prvých otázok, keď viete, že sa pôjde napríklad na spomínanú svadbu? Správne: „Čo si oblečiem?“ Ale pôrodom sa zmení aj hierarchia opytovacích viet. Na rad prichádza najprv otázka: „Čo s dieťaťom/deťmi?“ A až keď toto vyriešite, môžete sa pýtať ďalej. (Pozn. V prípade, ak dieťa beriete, sú tu aj iné otázky, do ktorých ale ani nejdem zabŕdať. Len spomeniem, že ak máte dieťa, ktoré je ešte nositeľné, treba riešiť aj to, aby vám šatka respektíve nosič, ladili k oblečeniu. Samozrejme, tiež som sa len priučila, vďaka nemenovanej skupine na sociálnej sieti.)

Keďže som v kategórii matiek, ktoré nezhodili tehotenské kilogramy ešte ani po prvom pôrode, pýtam sa aj nasledovné: „Má zmysel si niečo na veľké JA kupovať? V čom nebudem vyzerať ako vorvaň? Keď si dám dosť veľký výstrih, nevšimnú si moje brucho a stehná?“ Takže potom hľadáte variant, ktorý by správne odpovedal na väčšinu položených otázok. V mojom prípade boli neraz nápomocné mama, svokra i švagriná, ktoré si v šatníku nechali kúsky aj spred niekoľkých kilogramov a tak sa zakaždým našiel ako tak vhodný model. V konečnom dôsledku outfit už nie je priorita, lebo hocičo čo nie sú tepláky, legínsy alebo maskáčové šaty je vlastne výhra.

Mejkap a účes je doplnková záležitosť, ktorá pri vhodnom time manažmente a babysittingu druhého rodiča, či starkých pripadá tiež do úvahy. Na jednu svadbu som sa líčila sama priamo u kaderníčky a na druhú, mi vlasy robila manželova mama, kým Karol spal a Táňa bola v bruchu. A tiež som si popritom kreslila na ksicht tvár. Takže šaty, účes aj mejkap by boli, môžeme vyraziť. Ibaže by nie.

Separačná kríza dieťaťa vs. zmrzlina

Samozrejme, tu sa bavíme o prípade, kedy idete na spoločenskú udalosť bez svojej ratolesti. Ak nezdrhnete, počas jeho spánku, môžete sa stretnúť s výčitkami. Verím, že tie sa menia vzhľadom na vek potomka. U Karola to už bol srdcervúci plač, spojený s ťahaním za sukňu a vzlykom: „Mama nejde pječ!“ Môj vtedy dvojročný syn poňal svoj názor melodramaticky, ale tak efektne, že som ozaj zvažovala, či ísť, skoro mi aj slza vyhŕkla. Ale pri predstave, že si zničím mejkap a vyjde navnivoč kulmovanie, som sa prekonala a ponúkla babke alternatívy, ktorými by ho mohla zabaviť. A jedna naozaj zabrala. Zapredal ma za zmrzlinu. Určite by si ho babka získala aj nejakým videom z Youtube-u, ale keďže sme jej nestihli dať inštruktáž na jeho spustenie cez náš TV prijímač, Kari sa musel zaobísť bez videa plastelínky s prísľubom, že príde ujo opravár a Youtube opraví.

S pokojným svedomím sa teda veziem na svadbu, kde bude párty, párty, keď v tom pípne sms s takýmto začiatkom: Vymkol ma na balkóne… Takže zmrzlina až taký úspech nemala a Karol sa rozhodol babke pomstiť za to, že mi spravila účes a pustila ma tancovať na svadbu. Skoro som dýchať prestala. Ale pokračovanie smsky ma upokojilo. Karol nejakým zázrakom babke nakoniec dvere otvoril. Aspoň už vieme, že balkónové dvere sú ďalším nebezpečenstvom v zozname nástrah bežnej domácnosti. Koniec správy znel jasne: Bavte sa, všetko je ok. A ako správni rodičia, ktorí selektívne niektoré rady neignorujú, sme poslúchli.

Párty, párty!

Nepatrím k matkám, ktoré automaticky vyťahujú na ostatných mobil a hrdia sa svojím roztomilým potomkom, napriek očividnému nezáujmu okolia. Robím to, iba na vyzvanie. Oveľa väčšia zábava totiž je, ak stretnete na spoločenskej udalosti nejaký bezdetný pár, ktorý buď už nahlas hovorí o plánovaní rodiny alebo – a to je ešte lepšie – už svoj prvý prírastok čaká (teda hlavne ženská časť dvojice…). Spolu s manželom vieme veľmi trefne vyberať rodičovské historky z talóna, z ktorých môžu perspektívnym budúcim rodičom naskakovať minimálne zimomriavky vzadu na krku, hoci ich maskujú veselým smiechom. Veď sme s mužom velice vtipná dvojica. Muhehehe…

Ale zas, byť matkou na spoločenskej udalosti má aj svoje úskalia. Hoci si to nechcete pripustiť a snažíte sa otravné myšlienky vypudiť, niekde vzadu v hlave predsa len to decko ZOSTANE! Výsledok? Domov sa vám ísť nechce a zväčša ste tí, ktorí odchádzajú poslední, hoci viete, že to zajtra bude s a k r a m a n e t s k y bolieť, ale zato stalkujete smskami svoju babysitterku a.k.a babku, či je všetko v poriadku, či synček papal, kakal a nakoniec pokojne zaspal. Osobne mám najradšej vetu, ktorú pred odchodom opatrovateľkám-babkám, hovorím: „Keby hocičo, volaj, ja sa nejako dopravím späť.“ Pričom v skutočnosti myslím: „Len mi prosím ťa nevolaj, že reve, tak som sa už na tento deň tešila…“ Našťastie obe naše mamy môjmu kódovanému slovníku rozumejú, veď koniec-koncov samy ho svojho času určite použili, alebo po tom aspoň túžili.
Druhá vec je, že hoci výdrž máte vďaka prebdetým nociam ako mulica a nejaká párty vás nezastraší, (veď zas ich ani neabsolvujete toľko ako za starých čias pred pôrodom) vaše nohy už nie sú, čo bývali. Opätky síce nikdy neboli mojou silnou stránkou, ale teda, odkedy chodím hlavne po ihriskách, lesoch a pieskoviskách, už nemám dôvod ich vyťahovať zo skrine. A musím povedať, že nohy rýchlo zabúdajú. A potom bolia. Svine. Takže za dámičku, aspoň opticky, o pár kíl ľahšiu môžem byť len veľmi obmedzený čas. Čo už, aspoň donútim muža, aby mi z tých pár hodín, spravil na pamiatku veľa, veľa fotiek. A nohami nekončíme.

Karola som kojila (viem, že správne je dojčila, ale pre mňa je to rovnako nepekné slovo ako lízanka, takže iba pre mňa: kojila a lízatko. Ďakujem za pochopenie). A kojila som ho celkom dosť. Nie síce až tak, že by som odbiehala do škôlky, nech si ešte cucne (snáď nebude jeho vývin týmto odstavením poznačený trvalými následkami), ale stihlo to zanechať následky na mojich prsiach. Všetky podprsenky spred otehotnenia sú mi malé, tie čo som nosila počas kojenia, zrovna sexi dekolt nerobia, ALE našla som jednu záchranu. Vystužená podprda na kojenie z Lidla. Na samotné kŕmenie síce veľmi vhodná nebola, ale dobre drží tvar a prsia sa aspoň na chvíľu vrátili tam, odkiaľ sa kedysi dívali na svet. Len pozor na prudké pohyby, aby jedno z dvojice nezostalo smutne a bezvládne visieť na kolene (dobre, až také zlé to nie je, vždy ho totiž zachytí brucho). Inak sa môže matka veselo baviť na spoločenskej udalosti ako kedysi. Čo môže, musí! Lebo hoci potom dospáva celý nasledujúci deň, ak jej to dieťa dovolí, nakoniec z večierku načerpá aj veľa energie, aby ju mohla venovať tomu, čo (alebo skôr kto) je pre ňu naozaj podstatné.

Na toto si nezvykajte! Alebo, ako sa vám zmení život za 1 rok

Posted on by karimatka

Napriek tomu, že už ubehol rok od svadby manželovej sesternice (ahoj Miška, všetko dobré k výročiu), Iba nedávno som sa dostala k fotkám. Ich fotografka si ich totiž nechávala pre seba až do októbra! Pri ich prezeraní, som musela uznať, koľko pravdy je v onej známej vete TEN ČAS ALE LETÍ a v jej rozličných variáciách. Napríklad ako decko či skôr tínedžerka som neznášala hlášky maminých známych pri náhodnom stretnutí po rokoch: „Ja si pamätám, keď si bola ešte takáto malinká,“ a ukázali pri tom na rôznu vzdialenosť od zeme. Alebo: „TOTO je tvoja Dominika??“ Nieee (akoby povedal R. Procházka), mama si vymenila dcéru za novší, zaujímavejší model a práve ho vzala na predvádzačku po meste. To som vtedy ale netušila, ako silno ma vyššie spomenuté vyjadrenia dostihnú. Lebo rok dospelému človeku zväčša nepríde ako dlhá doba. Veď aj komunisti plánovali aspoň na 5 rokov dopredu! Nuž ale s deťmi je čas relatívny pojem. Takže, čo všetko sa za uplynulý rok zmenilo?
Zistili sme, že rigoróznu prácu stačí odpísať, že zmena premiéra ešte nemusí znamenať zmenu premiéra… Ale nie o tom som chcela, som príliš dlho na materskej dovolenke, aby som si dovolila komentovať spoločenské dianie. Iní to robia oveľa lepšie, takže Zomri a nelez starému adminovi do kapusty. Ja radšej zrekapitulujem iba témy prudko rodičovského charakteru u nás doma.

Iné voľnočasové aktivity

Takto pred rokom som mohla pokojne piť a fajčiť. Čo som napríklad na spomínanej svadbe aj využila (kto je bez viny, nech hodí špakom alebo vínovým pohárom). Teraz miesto toho kojím. A hoci ide o činnosť takú prirodzenú, že sa čoraz viac ťahá na verejnosť (proti vkusu žiaden dišputát, ale za moje cicky môžem povedať, že sa nechcú pretŕčať), rozhodne to nie je od začiatku činnosť jednoduchá. Oproti prvým skúsenostiam som už kvôli kojeniu síce nerumázgala, ale začiatky boleli aj teraz. Takže tú cigaretku s vínečkom spred roka by som zužitkovala aj teraz!
Takto pred rokom som už mala relatívne slušnú kondičku, dokonca som si v septembri 2017 strihla dva 10 kilometrové behy. Síce pod heslom: Pomaly ďalej zájdem, ale predsa. O niečo vyše 365 dní neskôr (nechcite, aby som o 2:15, kedy píšem tento riadok, napísala presnejší prepočet) sa zadychčím a spotím, ešte som ani s deckami nevyšla z domu na cvičenie (o tom podrobnejšie inokedy).
Takto pred rokom som noci trávila tým, že som tíšila syna, ktorý sa priemerne dvakrát za noc budil. Teraz ich trávim sledovaním Netflixu, občasným kojením a písaním článkov. Dobre, klamem. Netflix som pozerala aj vlani.
Takto pred rokom som sa naplno venovala synovi, ktorý mal skoro 1 rok a deväť mesiacov. Po roku už mám na starosti dve deti, ktorým treba robiť animátorku. Obom samozrejme prispôsobenú k veku dieťaťa, nechcem predsa na svoje služby počúvať reklamácie… V konečnom dôsledku to ale v praxi vyzerá ako veľmi basic program s občasným osviežením v podobe uvareného jedla či povysávanej detskej izby.

Zmena číselnej situácie

Takto pred rokom sme mali s mužom 1,slovom jedno, dieťa vo veku 20 mesiacov, ktoré si v tom čase ešte intenzívne cucalo palec (kuk sem). Jeho reč bola pre netrénované ucho značne šifrovaná, jeho tanečné pohyby relatívne skromné a chuťové poháre nepoznali napríklad lízatko či kinderko. Na zadku mu robila spoločnosť plienka a na vlasoch ešte nestrihané blonďavé kadere. Už vtedy mal vcelku vycibrený hudobný vkus, ktorý nepretržite zveľaďujeme (u nás nečakajte Spievanková ani Jarošov! Aspoň kým tieto skvosty neprinesie zo škôlky. Boh nás ochraňuj). K tomu pribudli aj skvelé tanečné vystúpenia, ku ktorým si neváha vziať mamine slnečné okuliare, svoju detskú gitaru a kefový mikrofón. Za rok sa mu rozšírila i slovná zásoba – o výrazy ako klimatizácia, dôchodok, konsolidovane, hysterický, ale tiež sestrička, prosím, páči sa, lízatko, kinder čokoládka, ľúbim ťa, do p*či a iné. Ciká a kaká do nočníka či záchoda, niekedy synchronizovane s mamou a inokedy pritom stihne uhasiť aj pomyselný oheň na kúpeľňovej dlážke. Vlasy mu už manžel strihá a akože bradu si dokonca holí sám.
Takto pred rokom sme mali len nášho Kariho, dnes už máme aj našu Táňu. Kým vlani som už o takomto čase mohla chodiť relatívne slobodne kade tade po meste so synom aj celý deň, dnes som opäť časovo a priestorovo obmedzená. Nehovoriac o večerných voľnočasových aktivitách, ktoré sa aktuálne obmedzili na mimoriadne obľúbenú hru: „mama vytas prso a ja ti ukážem, koľko mlieka z neho potom vygrciam“. V 2017-om sme boli v presile na jedného Karola, mohol tak byť raz moje decko, inokedy otcovo. Teraz je to krutá remíza a deti sme si predbežne podelili fifty-fifty. Karol je tatova záležitosť a Táňa mamina. Opačne by asi bol trochu problém s kojením však áno… Vlani som nosila jedno dieťa na dvoch rukách, dnes mám niekedy v každej ruke jedno. A napriek tomuto posilňovaniu mám dnes o 10 kilogramov viac ako pred rokom!

Zmena šatníka

Takto pred rokom som už mohla viac-menej nosiť takmer hocičo bez obáv, že sa mi to v priebehu mikrosekundy zašpiní. O takomto čase som už dopriala aj roláky či tričká bez veľkých výstrihov. Dnes opäť chodím v ogrcanom oblečení, vyťahaných teplákoch a veciach, ktoré musia byť kojenie friendly. A ako módny doplnok mám kade-tade povešané handerné plienky, aj keď neviem načo, lebo deti majú čarovnú schopnosť hodiť tyčku presne tam, kde plienka končí a kde začína vaše oblečenie. To, čo som vlani začala konečne nosiť ako oversized, dnes opäť obliekam ako slimfit… A mojím šatníkom to žiaľ nekončí. Kým vlani bol Karolov outfit čisto na mne, dnes si už pánko sám povie, čo si prosí obliecť. A napriek môjmu miernemu odporu voči obrandovaným Disney odevom (s výnimkou Mickeyho, ktorého som vzala na milosť), si Karol našiel záľubu v kúskoch oblečenia s Bleskovým McQueenom, pričom ho rodina v tejto aktivite, pre jeho žiariace očká, intenzívne podporuje. Človeku sa ani nechce veriť, kam sa dá také pretekárske auto umiestniť! Od šiltovky, cez tričká, mikiny, rukavice, slipy až po ponožky. Doplnky v podobe ruksakov s danou tematikou zatiaľ bojkotujem vyhlásením, že takéto ruksaky nosia iba deti, ktoré už chodia do škôlky (please, don´t judge me). Milá rodinka, ak toto čítaš, neber to prosím ako inšpiráciu na darček. Ďakujem. Cmuk.

 

Prosím, nevychovávajte mi dieťa, ja mu zničím prst, chrup a život aj sama!

Posted on by karimatka

Dnešná doba je všelijaká, ľudia sa na seba neusmejú, hľadíme do zeme, respektíve do mobilov, pardon smartphonov, predavačky v obchodoch sú často nevrlé, panie za okienkami jak by smet, deti sú nevychované, internet je plný hovadín (ako napríklad aj tento blog)… A predsa sa nájdu ľudia, ktorí sa s vami chcú rozprávať, aj keď sa nepoznáte! Wau! Alebo skôr bŕŕŕ?!?

Idete si s dieťaťom v nosiči po potravinách na Dlhých Dieloch, zvažujúc, čo pripravíte decku na obed, aby to bolo jedlé aj pre zvyšok osadenstva, keď tu zrazu znenazdajky: Očný kontakt! A keby len ten. K očiam patrí pani odhadom po päťdesiatke. A zrazu na vás prehovorí. A nie je to iba obligátne: „S dovolením.“ Ale skutočná konverzácia. A rovno z tej anonymity obchodu vás zasiahne na jednom z najcitlivejších miest. „Vyber si ten prštek z úst.“

Áno, môj syn bol nielenže v nosiči (hoci to mi nikto ešte nekomentoval. Asi preto, že na Dlháčoch nás je podobne ovešaných už toľko, že sa ľudia nad tým nepozastavujú), ale ešte mal aj palec v ústach. Čo som to za matku, že som sa viac nesnažila nanútiť mu cumeľ, keď jemu tak chutil vlastný palec? Napriek varovaniam odborného aj laického okolia… Veru, takáto som ja matka roka. Ale späť k inkriminovanej panej zo skutočného príbehu. Karol na upozornenie nijako nereagoval, zato ja som sa zmohla až na pololetmý úsmev, že ozaj nebudem komentovať túto tetušku a kaziť si jeden z hajlajtov dňa, nákup v Bille. Ale pani môj pasívny prejav zobrala ako výzvu na začatie rozvinutého dialógu. „To mu nedovoľte. Pokazí mu to chrup,“ pokračovala. Vravím s dávkou irónie: „Veď mu vypadne a narastie druhý.“ „Aj moja dcéra si cmúľala prst a zostali jej krivé zuby,“ dodala pani, ktorá, nedá mi podotknúť, už takmer žiadne zuby nemala (nechcem vedieť, čo si cmúľala ona…). Keď povedala všetky strašné vízie, ktoré môjho syna s palcom v ústach čakajú, s miernou ľútosťou v tvári sa na mňa riedko usmiala a nechala ma tam stáť pri chladiacom boxe s mäsom. Asi som trochu precitlivená matka, ale podľa mňa toto nie sú témy ku chladiacemu boxu. A vôbec.

Karolov prst v ústach nenechal chladnou ani inú pani, keď sme v iný deň tentoraz v kočíku, čakali v rade na platenie. Nový deň, nový horor. Dozvedela som sa, že s palcom bojuje jej vnučka, ktorá má 14 rokov a robí to aj v škole a nevie si s ňou dať rady ani psychológ. To už ma riadne vystrašilo. Po príchode domov som si hneď gúglila, aké sú účinné spôsoby, ako dieťaťa tohto neduhu zbaviť. Ale teda na Karola moje internetom získané metódy veľmi neúčinkovali. Preto nečudo, že sa nám podobná „tetkovská“ situácia zopakovala inokedy aj v drogérii. Pani pokladníčka mala čas, keďže sme boli široko ďaleko jediní zákazníci, preto už o nej viem nielen to, že má dve dcéry, ale aj fakt, že jedna z nich si na tajňáša cmúľa sem-tam prst pri telke aj dnes a to má vyše dvadsať rokov! Až ma oblial studený pot. Mala som chuť vytrhnúť mu ten palec rovno pred ňou a namočiť ho hneď aspoň do kyseliny, nech mu už nechutí (Čo sa týka tejto pani predavačky, pomáha mi s výchovou syna doteraz, raz ho upozorní, že má nohy a nemá sa pýtať „hopi“, inokedy, že má poslúchať maminku. Pomocná sila na počkanie. Ježiši a minule mu iniciatívne ukázala lízatká, ktoré som maskovala na páse, aby si ich nevšimol. Proste zlatíčko).

Prečo som len dopustila, aby si Karol cmúľal palec? Veď mi v živote neodpustí, že som mu zničila chrup, prst a ŽIVOT! Naše snahy, aby sa s palcom v ruke prestal upokojovať boli značne márne. Až raz… Dostal zákernú chorobu zvanú SOPEĽ a keďže nevedel cez nos poriadne dýchať, prst v ústach mu akosi bránil doslova v existencii. Ale keď sme dobre nos vyfúkali, bol priestor aj na palček. Ale matka roka vymyslela lesť! „Keď si budeš cmúľať prst, budeš mať ešte viac soplíkov a budeme musieť fúkať nos.“ Hoppa… Zastrašovanie asi nie je najukážkovejšia forma výchovy, ale vďakabohu účinná. Už je to dobrých pár mesiacov, čo nás pre jeho prst v ústach nemusela zastaviť žiadna pani bez zubov či pokladníčka v drogérii. Čakám, čím nás zhovorčivé tety prekvapia najbližšie… Lebo už budem potrebovať radiť viac, podľa hesla: Viac detí, viac rád! Och.

Čo zabudneš dnes, zajtra akoby si našla!

Posted on by karimatka

MATKY zabúdajú a hlúpnu (nielen láskou k svojmu potomkovi). Som síce iba chvíľu dvojmatka, ale verím, že aj troj-, či viac-matky, ktoré sa rodičovstvu venujú dlhšie, potvrdia uvedené závery. Milé maminy, ak si myslíte, že vy ste výnimka a vás sa vyššie spomenuté slová netýkajú, prosím, v mene vášho psychického zdravia, ani nečítajte ďalej.

Čo môžeš urobiť dnes, odlož na neskôr a zaručene na to zabudneš!

Je vraj vedecky dokázané, že žena má v tehotenstve problém s pamäťou a môžem vás ubezpečiť, že onen jav úspešne pokračuje aj po pôrode. Okrem toho, že neviem prísť na meno základným produktom, ktoré sú Karolovou denno-dennou potrebou (ako napríklad plachta, rozumej plienka), počas dňa priebežne zabúdam vykonávať rozličné činnosti… Napríklad zistím, že som asi hladná. Karol ma zabaví fekálnou pohotovosťou a hneď neviem, čo som vlastne chcela. Podobné je to aj s potrebou ísť na záchod. Ale zas, človek aspoň šetrí čas.

Problematickejšie je to pri nakupovaní, keďže v obchode zaručene na niečo zabudnem a vezmem hocičo iné… Nápomocným by bol zoznam, len si ho človek nesmie zabudnúť napísať a eventuálne vziať aj so sebou. Prípadne vám pomôže božia prozreteľnosť (alebo vyššia sila, náhoda, ruka diabla a podobne). Ako mne, keď som si nielenže zoznam napísala, ale ho aj zabalila do vrecka obľúbených teplákov. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v obchode chcela svoj tromf na regály plné produktov vytiahnuť a zistila som, že zoznam vo vrecku NEBOL! Matka roka ho stihla medzi vchodovými dverami a vstupom do Billy stratiť. Tu by mohol niekto namietať, že čo skutočne potrebuješ, na to nezabudneš. Omyl! Ešteže sa nám onehdá neminuli papierové vreckovky naraz s toaletným papierom. Počula som o prípadoch, kedy boli na tom matky natoľko zle, že nezabudli na veci, ktoré treba urobiť či toaletné papiere, ktoré treba kúpiť, ale niekde rovno zabudli aj dôvod, pre ktorý nemusia chodiť do bežnej práce, za ktorú dostávajú bežný plat. Áno, prípady zabudnutých detí nie sú ojedinelé, ale poznám niekoľko takých ratolestí a vyrástli z nich plnohodnotní jedinci.

Rozhovory na rozličné témy

Pobaviť dokáže napríklad fakt, keď na niečo zabudnem uprostred vety. Rozumej, začnem rozprávať, na ceste je hrboľ, dieťa sa v kočíku pohmýri, vám sa pretrhne tok už aj tak veľmi naštrbených myšlienok a pokračovanie vety je v nenávratne. Prípadne skončí úplne inde, ako ste pôvodne plánovali. Tu je dôležité, kto je váš konverzačný partner. Napríklad vaša mužná polovička totiž nemusí vôbec počúvať, takže si problém síce nevšimne, ale ani vám z neho nevie pomôcť. Ak konverzujete s kamarátkou-matkou, ona vás počúvať bude, ale výsledok môže byť rovnako rozpačitý, keďže si už ani ona nepamätá, o čom ste sa rozprávali. Pri takýchto rozhovoroch je zaujímavé sledovať, kam až môže konverzácia zájsť. Začnete sa baviť – čo ja viem – rastúcimi zubami dieťaťa a plynulo prejdete až k problémom s popôrodnými kilami. Tie sú samozrejme niekedy začiatkom debaty, jej stredom aj záverom. Ale, aby som nebola len úplne negativistická, popôrodné kilogramy idú dole, aj keď ste v tehotenstve žrali hlava nehlava takmer všetko, na čo si vaše hormónmi zmietané telo spomenulo (inak zaujímavé je, že v tehotenstve sa už síce problémy s pamäťou objavujú, ale tehotná nikdy nezabudne, na čo mala chuť a jednoznačne si ide za svojím, česť a sláva výnimkám). ALE, ak vás v tomto tehotenskom obžerstve budú iní ľudia či nebodaj iné matky presviedčať, že nevadí, veď pri kojení (viem, že dojčenie je spisovne, ale pardón, znie to hrozne) všetko zhodíš, netreba tomu tak slepo dôverovať! To len, aby bolo všetko jasné. Hoppa, ale reč nebola o mojich tučných stehnách, všakže? Aha, jasné. Rozhovory, kedy matka uprostred vety, v extrémnych prípadoch slova, zabudne, „vo co go“. V podobných prípadoch je záchranou kamarátka-nematka. Ale pozor, u nej hrozí, že ak sú spomínané excesy u vás časté, oveľa zriedkavejšie vám bude potvrdzovať spoločné schôdzky (ak nemáte skutočne rozkošné dieťa, ktoré stojí aj za ťarchu zvanú zábudlivá matka so zhoršujúcou sa slovnou zásobou).

Keď ideš variť kávu a…

Zaujímavosťou tiež je, že neraz zabudnutú činnosť nahradím inou! Uvádzam príklad: Opýtam sa švagrinej, či si dá kávu, odpovie áno, vojdem teda do kuchyne a… umyjem riad. Takže návštevy sú síce smädné, ale keby chceli, šálky majú umyté. Inokedy sa idem vycikať a zrazu dávam prať veci alebo opačne. Chcem vziať špinavé veci z kúpeľne a skončím pri čítaní časopisu na záchode. Niekedy pomáha vrátiť sa na miesto, kde ste mali danú myšlienku v hlave (ak si inkriminované miesto pamätáte). Ale nie je vylúčené, že budete chodiť tam a späť niekoľkokrát. Ale zas, hovorí sa predsa, že opakovanie je matka múdrosti, či? Aj keď ani na známu formulku sa v praxi spoliehať nedá. Ja si bežne viackrát opakujem, čo musím urobiť, kúpiť, povedať, napísať a nakoniec moja myseľ aj tak nonšalantne improvizuje. (A apropo, to MATKA múdrosti bolo myslené ironicky?)

Nie je všetkým dňom koniec

Hoci to s nami matkami vyzerá po predošlých riadkoch bezútešne, minimálne na sebe som už počas tehotenstva začala badať aj iné radikálne zmeny. K zhoršenej pamäti pribudli zlepšené reflexy! Áno, neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Aj športový antitalent, ktorý chytil počas telesnej výchovy skôr nádchu ako loptu, môže mať perfektné reflexy. Neviem, či sa to u mňa vyvinulo ako evolučný prvok alebo prvok zachovania potomstva, ale funguje. Ani neviem spočítať, koľko pohárov či téglikov som už v letku chytila a zabránila tak rozbitiu, kriku, slzám, nadávkam, zametaniu, utieraniu, kupovaniu, a tak dále, a tak dále. Nie je to síce stopercentné, ale v mojom prípade išlo o mnohonásobné zlepšenie. Minule som dokonca o pól šiestej ráno s ešte zalepenými očami zachytila v kúpeľni padajúci sklenený antiperspirant, ktorý si to mieril rovno do nášho nového umývadla. To snáď aj stojí za tie zabudnuté toaletné papiere, či?

Cikáme, kakáme a iné hrôzy, ktoré matky vypúšťajú z pier!

Posted on by karimatka

Keď sa žena stane matkou, veľa sa toho v jej živote zmení… Okrem postavy, stravovacích návykov, priorít, štýlu obliekania, bankového konta, spoločenských aktivít atď. sa zmenia aj jej vyjadrovacie schopnosti. A nemám na mysli len slovnú zásobu, ktorá sa napriek všetkému úsiliu matky udržať ju na akej-takej úrovni, zmenšuje a obmedzuje. Ide aj o spôsob komunikácie, výber slov, oslovenia a iné aspekty, z ktorých vám dnes niektoré priblížim, aby ste sa lepšie orientovali v tomto záhadnom svete žien, ktoré trochu vedia, ako sa asi cíti slon.

Rozhovory matiek a nematiek

Som mama niečo vyše dvoch rokov a pomaly sa život pred dieťaťom stráca v hmlách. ALE, jedna vec mi utkvela v pamäti aj napriek silnému vplyvu rodičovskej dovolenky. Keď som ešte dieťa nemala, mala som spoločenský život. A v rámci neho som sa stretávala s kamarátkami, ktoré boli matkami už predo mnou. A veru, komunikácia s nimi sa mi zdala veľmi problematická. Odbiehanie od témy, od kávy, od jedla, k deťom, značne vyrušuje. Ale aby som bola konkrétnejšia. Prídem ku kamarátke Zuzke domov po dlhom čase na kus reči. Veľmi sa teším, ako jej poviem všetky klepy a novinky z môjho života. Aj vidím záujem z druhej strany. Veľa sa ma pýta, no… toľko otázok a tak málo odpovedí. Moja, v tom čase jedno-matková, kamoška totiž musela riešiť dcéru, či je všetko v poriadku, či sa nerozhodla spáchať nejaký zločin na sebe alebo na majetku, takže som videla Zuzaninu nesústredenosť. Uprostred vety ma nechala sedieť v kuchyni, aby vyriešila akúsi akútnu situáciu s deckom. No, ale, ja tu predsa vravím zásadné momenty uplynulých mesiacov. Kde to sme? Toto počúvanie na jedno ucho som potom zažila aj u iných spriatelených matiek, preto som si v sebe povedala, že keď JA budem raz mamou, dám si na to bacha. Veď predsa, dospelí majú prednosť. Či?

Strih. Pár rokov neskôr, kamoška prišla ku mne na kus reči. A kúsok reči z toho aj zostal. Lebo Karol medzitým vyliezol na nábytok, snažil sa robiť kliky o televízor, vynášal smeti (nie, nie v takom duchu, ako by som si to o pár rokov predstavovala), chcel zjesť vyvešané šaty a potom aj samotnú kamošku. A ja som sa pristihla, že jedným uchom a okom som stále nalepená na synovi, aby sme návštevu všetci prežili v zdraví. A v tom momente som si v duchu spomenula na rozhovory spred pár rokov. Takže ešte aj myšlienkami som bola inde. Napriek tomu mi kamoška zostala verná a stále ešte chodí na návštevy a nielen ona. Lebo, pravda je taká, že dokážem počúvať aj jedným uchom. Dokonca si z týchto rozhovorov aj niečo zapamätám a pri najbližšej príležitosti viem nadviazať! (Áno, teraz ide o samochválu, no a čo). Všetkým kamoškám nematkám ale touto cestou ďakujem, že na mňa nezanevreli a že mi robia spoločnosť aj napriek mojim chvíľkovým nepozornostiam a Karolovým excesom. Zároveň sa ospravedlňujem kamoškám matkám, ktoré som si v duchu poohovárala, lebo ma onoho času nedostatočne počúvali, aspoň som si to tak ja myslela…

Rozhovory matiek obyčajných a matiek pluralistiek

Nemusíme chodiť okolo horúcej kaše, lebo všetci vieme, ako to s rodičovským plurálom je a nech hodí kameňom, kto je bez viny. No, myslím si, že by mali byť isté hranice odkiaľ-pokiaľ sa s „my“ narába. Proti vkusu síce žiaden dišputát, ale musím trochu pohejtovať. Ani ja nie som výnimka, ktorá by potvrdzovala pravidlo o rodičovskom pluráli. Mám však svoje zásady, respektíve, našla som si obhajobu toho, kedy sa množné číslo dá akceptovať.
Príklad prvý – Sme sami doma, nikto iný ma teda nemôže počuť.
Príklad druhý – „Ideme sa prebaliť“ – Ja viem, že seba neprebaľujem za rovno s ním, ale spomenutú aktivitu beriem ako skupinovú záležitosť. On sa postará o obsah plienky, ja o jeho odstránenie. Rovnaký postup platí napríklad pri vete „Ideme sa kúpať,“ hoci sa bude močiť vo vani len potomok. Alebo „Ideme papať,“ aj keď nakoniec sa naje nielen dieťa ale aj široké okolie. Prípadne „Vyfúkame nos,“ čo je skutočne niekedy zaberák pre viacčlenný tím.
Príklad tretí – Teraz mi žiadny nenapadá… Alebo vlastne áno. „Nespinkáme…“ Lebo keď decko nespí, ozaj nespí ani rodič. Ibaže by mal slúchadlá, ktoré rušia vonkajšie hluky, ako som to videla v netflixáckom seriáli o materstve The Let Down (Odporúčam. Seriál, nie slúchadlá, aj keď…).

Samozrejme, nech si každý hovorí, ako chce, ale niekedy je menej viac. Konkrétne jeden je menej ako dva alebo tri. Cikáme, kakáme, idú nám zuby, očkovali nás (asi ozaj mali aj mamu…), mali sme horúčku a ďalším sa fantázii medze nekladú a to by sa veru mali! Medzi mojich najneobľúbenejších favoritov patria: Máme už 20 mesiacov (vek je samozrejme premenná položka) a Vážime 11 kíl. Hojojoj, kde sú tie časy, keď som bola taká mladá a štíhla. Takže s rodičovským plurálom opatrne, pretože je to dobrý sluha, ale zlý pán.

Rozhovory s matkami infantilkami a prezývkarkami

Neviem, či v tomto prípade možno vôbec písať o rozhovoroch, lebo pravdu povediac, často zostávam bez slov. Opäť bez mučenia priznávam, že aj ja použvam zdrobneniny, ale pardon prepáčte, slovo ryžka ani do úst nemôže ísť. To aké malé by muselo byť inkriminované zrnko ryže, aby sme mohli o ňom takto rozprávať? Určite menšie, ako tie, na ktoré sa dalo napísať celé krstné meno, zaliať do modrej tekutiny a zavesiť vo fľaštičke na krk. Pamätáte? Alebo zdrobneniny typu: šikovníček. Ach jaj, aj časopis tuším taký existuje. So švagrinou sme pre každý prípad vymysleli aj opačný variant, keby ste mali dieťa, ktoré až také šikovné a tvorivé nie je a chcete zostať v kategórii zdrobnenín: netvorček. Perfektné, však?

Prezývky sú samozrejmosťou a častým javom a tiež sa im asi vyhne len málokto, ale opäť raz si myslím, že vášmu decku by ste mali vymýšľať trápne, veselé a kjút prezývky vy sami, eventuálne blízka rodina. Keď vám ju vymyslí mamička z materského centra a ešte vám ju decko začne provokačne doma opakovať, lebo vie, že vás to vytáča, tak to už pardón… Radšej ani nenapíšem konkrétne o čo šlo, lebo by sa mi karmicky vrátila a nikto by už môjho synátora inak nenazval. Ale aj na ihrisku sú kreatívne matky. Napríklad jedna, ktorá z fleku vyzutého Karola premenovala na Bosonôžku. Prečo? No nič. Takže, majte si svoje bosonôžky a prďulov, len ich nenoste zakaždým von medzi ľudí, myslím verbálne. Za seba Ďakujem.

Najkrajšie obdobie v živote ženy alebo TOTO mi o tehotenstve nepovedali!

Posted on by karimatka

Pre mnoho žien sú dve čiarky splneným životným snom… Nájdu sa aj také, pre ktoré je to nočná mora, ale o takých neviem napísať nič bližšie, pretože ja som bola v tej prvej kategórii.

Hoci som si myslela, že to príde trochu neskôr po svadbe, aby sme stihli ešte letné mladomanželské radovánky na čele so svadobnou cestou, no keďže môj manžel je mimoriadne plodný (ako to on sám rád prízvukuje), zadarilo sa nám už necelý mesiac po uzákonení nášho zväzku (takže tí horší z matematiky sa pýtali, či som sa vydávala tehotná)… A nastalo pre mňa povestné najkrajšie obdobie v živote ženy… Iba, že by nie.
Nechcem byť nevďačná za požehnanie môcť priviesť na svet nový život, ale buďme k sebe úprimní, nerobme si o deviatich mesiacoch tehotenstva zbytočné romantické ilúzie… Svoje určite vedia aj muži, ktorí toto obdobie prežívali so svojimi polovičkami takpovediac „z povzdálí”. (pozn. Matky, ktoré to prežívali celý čas v eufórii, radosti a úplnej pohode, nech radšej ani nečítajú ďalej, aby si ušetrili nevraživé komentáre, aká som otrasná žena, pozn. 2: Ženy, ktoré ešte deti nemajú, nech čítajú na vlastné riziko, ja si vás na svedomie neberiem).

Ranná nevoľnosť

Gratulujem ženám, ktoré ju nemali a súcitím so všetkými ostatnými. Keď sa na teste objavili dva pásiky, samozrejme prestala som požívať alkoholické nápoje a aj cigarety sa stali tabu… Ale napriek tomu som mala prvých päť mesiacov takmer nepretržitú opicu. Vracanie síce nebolo na dennom poriadku, ale prišlo hocikedy, ideálne neskoro večer, takže prídavné meno RANNÁ v onom slovnom spojení by sme mohli zameniť za CELODENNÁ, nepredvídateľná a niekedy nekončiaca nevoľnosť. Ak aj pojem ranná nevoľnosť bol myslený ako nevoľnosť v počiatkoch tehotenstva, ani to u mňa neplatilo. Obyčajné umývanie zubov sa stalo na dlhé mesiace nočnou napínacou morou a nepomohlo ani, že som do svojho jedálnička zaradila oveľa skoršie raňajky, na aké som bola predtým zvyknutá. Cesta prostriedkami hromadnej dopravy s prímesami rôznych pachov tiež nebola prechádzka voňavou ružovou záhradou.

Tehotenstvo nie je choroba

Ok, súhlasím, čakať dieťa nie je choroba, ale keď si to vezmeme čisto z fyziologického hľadiska, tak by sme to pokojne za milý druh ochorenia brať mohli! Veď sa pozrime na niektoré príznaky: nevoľnosť, zápcha, narastajúca hmotnosť, opuchnuté končatiny, problémy s dýchaním, pohybové komplikácie, únava, zmeny nálad, zmena stavu chrupu, vlasov či pleti, kŕčové žily, zavodnenie … Spomenuté a ešte ďalšie rozličné symptómy trvajú plus mínus deväť mesiacov a pôrodom sa z nich žena vylieči (aspoň z niektorých) Pričom každý z nich osamote bez sprievodného javu gravidity by pokojne mohol byť dôvodom minimálne na návštevu lekárne, ak nie aj na lekárske vyšetrenie. Detaily by som určite rada vynechala, pretože niektorí čítajú blogy pri jedení, ale nedá mi nepriblížiť jeden môj bežný tehotenský deň. Z prvého výkladu si vyberám taký, kedy sa mi už obúvalo o čosi ťažšie, ale stále som bola práceschopná: Sú tri hodiny ráno, vstávam a idem na wc, pretože musím cikať. Nie je to každú noc, ale s blížiacim sa termínom čoraz častejšie. Ľahnem si naspäť, aby som vstala opäť na budík. 6:40 vstávam tentoraz už naozaj. Skúsim ísť na záchod (nielen cikať), nebola som už dva dni, ale evidentne ešte neprišla „moja chvíľa”… Spravím si niečo malé na zobnutie… Jogurty sa mi hnusia, takže to istí môj obľúbený rožok s maslom a salámou. Umyjem si zuby, ale len decentne, lebo ma v momente napína. Namaľujem si tvár a oblečiem si niečo dostatočne elastické, aby mi to vďaka bruchu neprasklo vo švíkoch. V práci už o tehotenstve vedia, takže si hrdo oblečiem aj niečo obtiahnutejšie, čo je už vlastne skoro všetko. Dám si parfum (jeden z ktorého mi nie je blivno) a „pobehnem” na autobus. Kým prídem do práce, dvakrát prestúpim, trikrát sa spotím, raz ma obleje studený pot a asi štyrikrát ma napne na vracanie (bez ohľadu na prítomnosť nežiaduceho pachu). V práci robím za počítačom, pričom nohy mám vyložené buď na bedni od kompu, debničke, ktorú mi požičala kolegyňa, alebo na smetiaku – podľa polohy, v ktorej chcú byť moje nohy. Je mi zle, akoby som večer predtým chľastala a spala len 4 hodiny… Neviem sa dočkať obeda (prípadne v iný deň je variant, že nemám chuť jesť vôbec nič). Po obede prichádza chod niečoho sladkého (na moju obhajobu, niekedy je to ovocie). Opäť si sadám k počítaču, zrazu dostanem kŕče a musím sa ísť natiahnuť na gauč, ešteže máme v práci relax room. Ak ma nebolí maternica, idem si po práci zacvičiť. Opakuje sa scenár z cesty do práce. Večer prídem domov a zjem čosi ľahké (manžel tvrdí, že vyzerám, že by som mu pokojne v noci zjedla hlavu) a k tomu acidko… Jeden nikdy nevie, možno zajtra sa to už podarí. Pri hudbe alebo pri pozeraní televízie si hladkám čoraz väčšie bruško (hoci som počula, že niektorým mamičkám to ich lekár zakázal… Ja som ale rebelka) Dám si dlhú sprchu, natriem si strie a idem spať.

S menšími obmenami, ku ktorým sa postupne pridávali iné „radosti” a niektoré zas ustúpili, som sa takto dopracovala až do ôsmeho mesiaca, kedy nepríjemnosti prestali a zostala len ťarbavosť, dýchavičnosť a tlaky na mechúr. A to som patrila k ženám bez komplikácií v tehotenstve… O vysokom krvnom tlaku, tehotenskej cukrovke, či iných rizikách u mňa našťastie reč nebola… Takže, ak nabudúce uvidíte dychčiacu tehotnú ženu, ktorá heroicky vyšliapala tri poschodia, odpustite si poznámku (aj v duchu): „Čo tak funíš, veď tehotenstvo nie je choroba!”

Tehotenské chute

Úprimne verím, že sú na svete tehotné ženy, ktoré reálne mali chuť na salámový chlieb s džemom alebo uhorky so šľahačkou, inak by sa to asi všetci ľudia dookola nepýtali, či??? Áno, jedla som piate cez deviate a nie vždy s kostolným poriadkom a v kresťanskú hodinu, ale išla som na to postupne. Najprv slané potom sladké, nikdy nie v kombinácii. A skutočne neviem, čo majú všetci s uhorkami (toť aj v reklame na istý mobilný balíček), ja som za celé tehotenstvo jedla kyslé uhorky asi len dvakrát a aj to vtedy, keď som dostala chuť na granatír a k nemu mi jednoznačne pasujú práve zavarené nakladačky. Ale ako sa vraví, koľko ľudí, toľko chutí a to isté platí aj pre tehotné ženy, takže nie, nemusí každá zákonite vykupovať regály s uhorkami a NEMUSÍTE SA ICH NA TO DOOKOLA PÝTAŤ. Ďakujem a aj vám dobrú chuť!

Nie si tučná, si tehotná

Áno, to veľmi dobre viem, ale to neoprávňuje ľudí bez vyzvania, opýtania či iného upozornenia chytať tehotenský pupok! Chápem, že trčí do priestoru a láka k dotyku, ale stále ide o MOJE brucho, ktoré dovtedy nikoho nijako nelákalo si ho konverzačne pochytkať. V tejto súvislosti som videla video, v ktorom tehotná žena vystavená hromadnému chytaniu bruška, začne na oplátku chytať prsia či rozkrok majiteľov oných cudzích rúk na JEJ pupku… Pekne vystihnutá podstata. Tehotné ženy sa s vami rady podelia o radosť z kopania, aby ste si aj vy vedeli predstaviť, čo práve prežívajú, ale vtedy, keď to tak samy cítia a u ľudí, ktorí sú im blízki… Tak si najbližšie pri stretnutí s nastávajúcou mamičkou strčte ruky do vrecka.

Najkrajšie obdobie v živote ženy

Určite nemôžem nesúhlasiť, že nosiť pod srdcom nový život je neuveriteľný zážitok, ale slovo najkrajšie by nejedna z takzvaných tehuliek (ak mám použiť obľúbený terminus technicus zo známej stránky netypicky zafarbeného nepárnokopytníka) asi pri pohľade do zrkadla zamenila za rôzne iné prídavné mená. Okrem toho, že žena naberá na hmotnosti, tehotenstvo je popretkávané viacerými sprievodnými javmi, ktoré som už spomínala vyššie. Faktom ale zostáva, že tehotné ženy sú čarovné a že im nový život rozžiaruje tvár (nielen nadbytočným mazivom) a aspoň za seba môžem povedať, že tehotenstvo mi dávalo akýsi pocit výnimočnosti… ALE slovo najkrajšie by som určite nahradila slovami ako napríklad: najprekvapivejšie (Dosť ma prekvapilo, ako rýchlo dokážem naberať kilogramy a zároveň zabudnúť na všetky zásady správneho stravovania, ktoré som dovtedy viac-menej dodržiavala), najčudnejšie (Nechápala som, ako môže žena tak rýchlo stratiť očný kontakt s určitými časťami svojho tela a prísť o dovtedy pre ňu ľahko zvládnuteľné schopnosti – napríklad bez komplikácií si viazať šnúrky na topánkach, či nacikať do skúmavky…), najťažšie (ale nie v prenesenom zmysle slova… Myslím čisté čísla na váhe), najčarovnejšie (Bola som úplne mimo z toho, čo sa dokáže odohrávať v mojom tele vďaka malému oplodnenému vajíčku), najočakávanejšie (Dostalo ma, keď som zistila, že privediem na svet ozajstného človeka) a určite aj najhrôzostrašnejšie (Aj keď som si to nechcela pripustiť, veľmi som sa bála, aby všetko dobre dopadlo a aby som to napriek svojim sklonom k panike zvládla). A keďže mám tehotenstvo už nejaký ten piatok za sebou a výsledok nesie meno Karol, môžem dodať, že najkrajšie obdobie nielen v živote ženy, ale aj muža prežívame spolu s drahým práve teraz… Iba, že by nie