Moja (ne)intímna spoveď: Len dva pôrody a tak veľa zážitkov! (2. časť)

Nasledujúci článok je (voľným) pokračovaním tejto záležitosti.

Ak ste čítali predošlý článok, viete, že som rodila klasicky v štandardných slovenských pôrodniciach, v ktorých sa mi dostalo štandardnej starostlivosti. Respektíve, raz sa mi dostala starostlivosť nadštandardná – odvodzujem od názvu izby, za ktorú som si priplatila dvacku na noc. Ako vyzerala starostlivosť v praxi? (Ešte pozn. autorky: nasledujúce riadky nie sú generalizáciou pôrodníctva na Slovensku, iba mojou osobnou skúsenosťou, rada si prečítam aj pozitívnejšie či iné zaujímavé skúsenosti v komentároch.)

Sestričky nielen z Kramárov

Keď som bola mladšia jednou z najlepších príhod, aké mi mama mohla rozpovedať, bola o mojom príchode na svet. Mala všetko, čo má dobrý príbeh mať: napätie, bezmocnosť hlavnej hrdinky, hnev, život ohrozujúci moment aj čarovný happy end so slzami radosti a lásky. V rámci rozprávania nikdy nezabudla spomenúť sestričku, ktorá mamu nechala, nech si porieši kontrakcie sama, ale keď sa jej zdalo, že ich akosi priveľmi prežíva, prišla ju upozorniť na fakt, že je príliš hlučná, nech tak neziape, veď to až tak nebolí. Mamu – prvorodičku, ktorá podľa nej dramatizovala, už o niekoľko minút pripravovali na akútnu sekciu, lebo som sa začala dusiť a prirodzenou cestou to ísť nechcelo. Vždy ma ten príbeh fascinoval aj s jeho emočnými odtieňmi, ale až 11. marca 2016 som jej rozprávanie mohla naplno precítiť.

Odkedy si mama prežila onú noc plnú napätia ubehlo bezmála 32 rokov a všeličo sa odvtedy zmenilo. Ale asi nie dosť. Napríklad nemilú sestričku z príbehu nájdeme v nejednej nemocnici ešte dnes. A nemusí byť ani stará, iba je nemilá (páči sa mi tento výraz, ktorý znie síce nežne, ale kto takú sestričku v živote stretol, vie, že zdanie klame). Asi je nahnevaná, že musí byť v práci, lebo jej nedali voľno, možno má problémy doma, zrejme jej zasa nevyplatili nadčasy, práca ju nebaví alebo je proste iba „skvelá“ povaha. Dôvodov Výhovoriek nájdeme koľko len chceme, ale to mňa, osobu na nemocničnom lôžku, nemusí zaujímať. Jedna vec je mať zlý deň a druhá byť všeobecne nemilá. Ja som takýchto sestričiek zažila viac. Možno som mala smolu, že som obe deti rodila blízko k víkendu a kto je rád v práci cez víkend, však? Ale každopádne, keď som si ako prvorodička nevedela dať rady s plačúcim Karolom, ktorého som mala pri sebe pár hodín, začala som hľadať nejakú sestričku na výpomoc. Žiadna nechodila. V izbe sestier ale zo tri kávičkovali. Poslali ma späť, lebo veď sestra, čo má na starosti moju izbu, bude robiť obchôdzku. Nespravila.

Prišla až s detskou lekárkou, ktorá sa pýtala, či už všetko viem. „Ešte tu nikto nebol, ale spolubývajúce mi poradili, ako prebaliť,“ úprimne som povedala, pričom som netušila, že tá sestrička, ktorá bola medzi trojkou kávičkárok a robí lekárke spoločnosť, mala byť zároveň tá, ktorá mi všetko vysvetlí. Zistila som to, keď sa ohradila, že ešte nestihla všetko obehať. Neskôr sa na mňa táto istá sestrička osopila, že prečo som decku nedoniesla cumeľ. „To bolo prvé, čo som ja doniesla do pôrodnice. Tieto dnešné matky. Cumeľ treba mať,“ hovorila s úškrnom, ale už nie mne, ale druhej vyslúžilej kolegyni a dobre sa na mne bavili, kým mi obliekali syna (pozn.: Na stránke nemocnice sa cumeľ neuvádza, preto bol pripravený doma na stole a v prípade potreby mi ho mal muž doniesť). Nebudem vám písať, že som sa tam skoro rozrevala, lebo beztak som bola od tehotenstva mimoriadne citlivá na akékoľvek emočne ladené popudy (keby ste potrebovali tehotenský doják, odporúčam Najkrajšiu dedinku, čo chodila na RTVS s Brychtovou a Nikodýmom. Ľudia v dedine sú na sebe takí milí, až srdiečko z toho poskočí. A mne asi preskočilo z hormónov.). Toto bola nemilá detská sestra, ale boli tam aj ženské sestry, tie mali na starosti zase vás.

Napríklad vám museli asistovať pri prvom postavení sa z postele a prvej sprche. Karol prišiel na svet v noci, takže si viete predstaviť, ako som svojím príchodom na šestonedelie narušila pokoj nočnej služby. Mladá sestra mi vysvetlila, čo a ako a že keď sa teda budem chcieť sprchovať, nech na ňu zazvoním. Ale pre istotu sa opýtala: „Nechcete sa teraz osprchovať?“ Nechcela som, chcela som iba spať. Ale mimoriadne vykúrená izba a o čosi menej mimoriadne chrápajúca spolubývajúca mi nerobili dobre na viečka, tak si vravím, sprcha mi uľaví. Po dôkladnom zvážení pre a proti, som zazvonila na sestru. Och, ten pohľad, čo mi venovala, mám dodnes pred očami. Po sprche bola pripravená odprevadiť ma na izbu, ale vravím jej, že sa musím ešte aj vycikať. „To ste sa nemohli do sprchy?“ Akože, aj som chcela, lebo ozaj som nebola v stave čúrať posediačky, ale bolo mi to blbé pred tou sestričkou. Vtipné, nie?

Našťastie bolo tam tiež veľa milých sestričiek, ktoré zvládali aj ťažšie pripady novopečených mamičiek, ktoré napríklad plakali viac ako ich deti. Vedeli zostať nad vecou a zostať profesionálne bez subjektívneho hodnotenia rodičiek, aj keď ich mohlo vo vnútri všeličo trápiť. A ak k tomu pridali aj úsmev, všetko sa zdalo znesiteľnejšie. Taká čerstvá matka bezpochyby môže byť tvrdý oriešok, ale keď sa niekto vyberie na dráhu zdravotnej sestry, asi počíta s tým, že to bude všelijaké.  Asi nepoviem nič nové, keď spomeniem, že sú isté povolania, ktoré sú skôr poslaním. Zdravotná sestra pre mňa takým povolaním rozhodne je a fakt, že nie je primerane finančne ohodnotené tomu žiaľ nepomáha. A rozhodne to nie je na smiech.

Laktačné poradenstvo

Na smiech (cez slzy) ale bolo prvé laktačné poradenstvo. Sobota, Karol reve, tej detskej sestričky nikde. Tak ho aspoň nosím na rukách, lebo veď som si prečítala, aké dôležité je prvé prisatie, aby nedošlo k zlým návykom a tak ďalej. Nedokaličím si možnosť kojenia hneď v úvode len preto, že som sa nevedela dočkať sestry = LAKTAČNEJ PORADKYNE.  Lebo inde som zas čítala, že každá detská sestra je zároveň c e r t i f i k o v a n á poradkyňa. Ibaže by nie… No, ako tak tam natriasam moje decko, vojde nejaká sestra a namieri si to k spolubývajúcej po cisárskom, či niečo nepotrebuje. Cestou z izby sa zastaví pri mne, prečo mu nedám prso, keď reve. Vysvetľujem jej svoje dôvody. „Jaj, tieto mamičky. Všetkého sa boja. Takto si ho dáte a takto mu ho dáte. Vidíte? A je prisatý, ako pekne saje.“ A už bola preč. Ale aspoň mi už dieťa neplakalo. Zato ja som mala zase na mále.

A to bolo asi všetko, čo som sa k laktácii od sestier dozvedela. Dobre, teraz preháňam, bolo toho viac, ale nie zas oveľa (niečo som si prečítala aj na letákoch na nástenke v izbe). Často padali otázky: „Papá? Ešte sa vám nespustilo mlieko? Treba si prikladať.“ „Prikladajte“ bolo asi najpoužívanejším slovom na oddelení. Človek sa už miestami cítil ako kurič, lebo iba prikladá a prikladá a je mu z toho poriadne horúco. Našťastie výpomoc ženskej sestry v podobe „kvalitného“ dohovoru a polonásilného strčenia prsníka do úst Karola, sa ukázala ako postačujúca. Ale podľa mňa je poradenstvo rozhodne trochu prehnaný výraz vzhľadom na poskytnuté služby.

Pri druhom dieťati som už laktačné poradkyne nejako obzvlášť nevyhľadávala, ale jedna prišla na izbu a radila spolubývajúcej, ktorá mala problém s bradavkami. A za 15 minút na ňu/nás vyvalila viac užitočných rád, ako som sa dozvedela počas dvoch pobytov v pôrodnici dohromady. Pre mňa bola tá kučeravá pani sestrička stelesnením laktačnej poradkyne. Lenže, koľko prvorodičiek bude mať šťastie práve na ňu?  Asi nemusíme ísť do prílišných matematických úvah, aby sme vypočítali, že nie dosť veľa. Ale zato, ja som zasa raz napísala viac než tisíc slov, čo zo mňa robí opak Raffaella, preto zvyšok v tretej časti. Tešíte sa?

Moja ne/intímna spoveď: Iba dva pôrody a tak veľa zážitkov! (1. časť)

Mám za sebou 2, slovom dva, pôrody, preto som nepochybne už dostatočne znalá pomerov, aby som sa k tejto intímno-neintímnej časti ženského života vyjadrila. Veď ako správna mama blogerka by som mala mať aspoň jeden článok o pôrode (podotýkam, že budú minimálne dva, ak nie rovno trilógia. Možno dám aj štyri, ako som to videla u NIESOMBLOGERKA, ale neviem koľko materiálu z hlavy ešte vylovím). Lebo žiadna žena nedokáže tak vystrašiť ženu, ako dokáže len matka vystrašiť ženu. Slovo vystrašiť si pokojne zameňte za inšpirovať, ale tým sa nasledujúce riadky nijako nezmenia. Ja len, aby ste sa zbytočne nebáli dopredu, lebo sa zrejme miestami aj tak poriadne zľaknete. Slabé povahy radšej nech čítajú v sprievode ďalšej osoby.

Organizačné súvislosti

Najprv by som chcela ozrejmiť nejaké všeobecné skutočnosti. Svojim deťom som síce dopriala iba toho istého otca, ale každému som dožičila aspoň inú pôrodnicu. Ani jedna alternatíva nebola súkromná, obe boli v Bratislave a obe boli pre mňa zaujímavou skúsenosťou. Ak si myslíte, že som nevstúpila dvakrát do tej istej „rieky“ pre zlé spomienky, nie ste ďaleko od pravdy. Jedna skúsenosť pochádza z Kramárov, ďalšia z Antolskej, ale nebudem písať, konkrétne, v ktorej ako. Na konci môžete aspoň hádať.  Prípadne ma pre bližšie info o pôrodniciach, môžete kontaktovať. Obe deti som porodila vaginálne. Napísala by som prirodzene, ale keďže som sa nehanbila využiť služby epidurálky v oboch prípadoch (v druhom dokonca zadarmo), môžu niektoré namietať, že sa o prirodzenom pôrode tým pádom ani hovoriť nedá. Nuž tak nebudem… Kým Karola som týždeň prenášala, Táňa sa narodila na deň presne na vypočítaný termín. Pri prvom som si zazmluvnila lekárku, pri druhom som šla „iba tak“. Rodila som klasicky, ako sa v pôrodniciach rodí a dokument Medzi nami som zatiaľ nevidela. Niežeby som si ho nechcela pozrieť (možno uvidím aj nejaké známe tváre, žmurk), len som si k nemu doteraz nenašla cestu.

Bez plánu, s očakávaniami, s obavami

Do tehotenstva som šla s jasnou predstavou, že dieťa privediem na svet v pôrodnici. Viem, že dnes je trendy vracať sa k starým dobrým zvyklostiam, ako bol napríklad pôrod doma, ale povedzme si, aká bola kedysi všeobecná zdravotná starostlivosť, životná úroveň a priemerná dĺžka a kvalita života. Pôrod je prirodzený, ale podľa mňa je veľa vecí v živote prirodzených a aj tak sme od nich upustili. Napríklad od kakania na verejnosti, či od chlpatých pazúch (aj keď, teraz ženy frčia na ochlpení, akoby mali v tých malých zakrútených šnúrkach skrytú silu. Poviem vám, moja sa v nich rozhodne neskrýva a neprosím si ich. Nie preto, že to odo mňa vyžaduje spoločnosť, ale pretože to je odp… povedzme nepekné.). A okrem iného, keď si prečítam na internete XY článkov o priebehu pôrodu, ešte nebudem lekár, ktorý vie zareagovať promptne a riešiť krízovú situáciu. Teraz som nemyslela duly či pôrodné asistentky, ale iba matky všeobecné. Navyše doma človek nemá potrebné vybavenie na prípady keby náhodou“ (a hlavne, prečo by som si mala doma robiť „bordel“, za ktorý by sa určite nehanbil ani Dracula. Chcela som najprv napísať Báthoryčka, ale ktovie ako to s ňou bolo). Napríklad pri prvom pôrode sa na monitore ukázalo, že sa syn dusí a treba mu pomôcť na svet. Hej, sestrička mi tlačila pri kontrakciách brucho. Predtým som sa ale opýtala, či tým bábätku neublížia. Lekárka povedala, že mu práveže pomôžeme. Verila som jej, nie ja som chodila sto rokov na vysokú, ona áno. A ak by teraz niektorá namietala, že som ho vlastne ani neporodila, lebo som mala takúto intenzívnu asistenciu (nehovoriac o epidurálke), tak by som tu rada spomenula mužov pohľad na vec. Keď sme sa bavili o jeho účasti pri pôrode, priznal, že pri mojom tlačení zadržiaval dych zarovno so mnou (bez tlačenia pochopiteľne) a skonštatoval, že sa mu už točila hlava od nedostatku kyslíka. Takže som sa aktívne pričinila o porodenie svojho prvorodeného. A čo som tým chcela povedať? Jaj, že prečo nemocnica? No lebo, keď sme ho s tou sestričkou, ktorá ani neviem, ako vyzerala, lebo som počas prvého pôrodu mala väčšinu času zavreté oči, vytlačili, bol sivastý a mal pupočnú šnúru omotanú okolo krku. Takže som vďačná, že som bola v pôrodnici a nie doma. Ale mám aj výhrady.

Prvý pôrod bol celkovo horší ako druhý (toto je moja skúsenosť, niekto má zlé všetky, pre inú sú to ozaj tie najlepšie chvíle v živote, tak hneď neodpadávajte). Nevedela som čo čakať, netušila som, čo alebo kto je Hamilton. Čo bolo vtedy v konečnom dôsledku jedno, lebo lekárka danú akciu nijako nepomenovávala, takže až z rôznych fór som zistila, že sa ma majú opýtať, či si také prosím. Ale napríklad sa ma lekárka opýtala, či ideme rodiť. „A ja to mám odkiaľ vedieť?? Vy sa mi pozeráte tam dole a vy vidíte, čo to pre nás znamená.“ Dobre, to som nepovedala, ale z môjho výrazu tváre to bolo evidentné. Dostala som ešte kontrolnú otázku, či mám PEDU a keď som prikývla, povedala, že to teda dáme. A dala mi čípok. A potom prišli kontrakcie. Potom klystír (k tomu sa ešte zrejme dostaneme, muhaha), potom manžel, potom Hamilton, potom Karol. V skratke.20190225_142204.jpg

Ďalšia vec, ktorú mi ani pri jednej skúsenosti nepovedali, bol nástrih. Asi keby som tam napochodovala s pôrodným plánom, bola by som informovanejšia, ale ja som veru nemala žiadny plán. Respektíve, môj plán by mal jeden bod: Porodiť zdravé dieťa. A myslím, že v tom by sa zhodoval aj s plánom zdravotníckeho personálu. Mám síce žurnalistiku a vedela by som kvetnato opísať svoje všelijaké iné plány, ale neviem či zrovna tie pôrodné. S ním by si ma ale možno viac všímali. A povedali by mi napríklad o tom strihaní, ktoré som ani necítila. A vďaka ktorému bolo ostatné poškodenie v inkriminovanej oblasti o čosi menšie. Nie ako jedna spolurodička, ktorá plán mala a v ňom znel rozkaz jasne: Nestrihať! Ju dieťa dalo tak do parády, že sa na výsledok chodili pozerať aj ostatní lekári. Ten vzor, čo jej tam museli vyšiť si nechcem ani predstavovať, Kundy crew by boli asi šuvix oproti tomu. Ale na izbe mi o tom rozprávala s hrdosťou, akoby práve vyhrala Majstrovstvá sveta v prirodzenom pôrode, lebo ani PEDU nemala. Hneď som sa cítila menejcenná. Ale zas niečo mi našepkáva, že moja umelo vytvorená rana sa hojila lepšie ako jej prirodzená…

Dnes po dvoch deťoch som so sebou maximálne spokojná. Hoci pri prvom som bola zaskočené kura, pri druhom, som už vedela, čo čakať, tak som bola aj zhovorčivejšia, viac som sa dozvedela a v konečnom dôsledku môžem povedať, že som si to aj viac užila (neviem, či slovo „užiť“ je presný výraz, ale pre potreby článku je v poriadku). Dokonca som si kukla aj placentu, nabudúce si ju možno aj nechám odložiť… Maximálne spokojná som ale nebola so zdravotníckym personálom, respektíve s ich prístupom. Prečo? Dozviete sa v pokračovaní. Alebo ako vravia v telke: To be continued.

Estetické zistenie dvojmatky: Pácham na sebe zločiny!

Viem, že každý deň sa človek niečo nové učí, ale teraz som oveľa viac precítila slovné spojenie „Sladká nevedomosť“… Viete, ako sa cítim? Pamätáte si film Rebelové (ak ste teraz povedali nie, lebo ste príliš mladé, aby ste ho poznali, dajte si prosím vás aspoň principiálne za ucho, ďakujem)? Bola v ňom dievčina, ktorá vyzerala ako „nerdka“ (a.k.a šprtka), no neskôr vyjde najavo, že kočka prečítala len jedinú knihu… A dokonca o nej spieva: „Proč jsem se jen naučila číst… Proč já blázen dával ti to číst.“ Tak presne to som si pomyslela… PREČO som len našla tie blogy a začala ich pozerať a čítať?

Micely, skvalán a kozmetička

Normálne som pocítila, ako sa moja pleť na bojkot vyhádzala! Veď ja jej nedávam ani skvalán, ani PHA (nemýliť si s chutným pho…), ani AHA (ak nerátam občasné užasnutie „Aha Kari, tu bol schovaný Jackson Hrom.“ Kedy zvraštím čelo, čím si ale tiež škodím. Och). A kým som si u @smartbeauty.sk neprečítala, že sa micelárka musí o p l a ch o v a ť, myslela som si, ako dobre robím pleti, keď tam tie micely nechávam pôsobiť. Veď na niektorých fľaštičkách to dokonca píšu v NÁVODOCH. Prečo nám to tí výrobcovia kozmetiky robia? Určite si teraz nejedna z vás znechutene odpľula, že aký som ja pleťový analfabet, ale verím, že sa nájdu medzi vami aj podobné barbarky ako Ja! Ako Ja, ktorej prvý pleťový úspech bol, že som prestala chodiť po párty spať neodlíčená. Ďalší, keď som na odličovanie začala používať viac ako jeden tampón, alebo keď som zistila, že si mejkap treba nanášať aj na horné viečka (ibaže by ste chceli zakomponovať presvitajúce žilky do vizáže). A viete, aká som bola na seba hrdá, keď som sa začala pravidelne natierať aj pred spaním a raz týždenne sa zamaskovala mokrým kúskom látky s dierkami? Jedna kamarátka ma navyše pochválila, ako sa mi od čias pred deťmi zlepšila pleť. To ma povzbudilo natoľko, že som sa odhodlala zverejniť na insta sociálnej sieti fotku bez akéhokoľvek filtru či mejkapu (pre všetkých, čo si išli teraz škodoradostne kliknúť na môj profil a pozrieť sa na hrôzu, dala som ju iba do stories na 24 hodín. Zas až taký blázon nie som). Ale ďaleko som ja ešte od jablka poznania, alebo mám napísať, od skvalánu poznania? Dnes ale aspoň viem, na čo slúži (vďaka @zavodskazuzana). Čo teraz s tým?20180917_005956

Teraz si pred spaním dávam malé lekcie pleťovej starostlivosti. Lebo hoci by sa mohlo zdať, že riešenie mám na dosah ruky, mne príde neskutočne vzdialené. Lebo veď, objednám sa na kozmetiku a pani, čo to študovala sa mi o póry snáď postará lepšie ako zlupovacia maska (pozn. zlupovacia maska póry nečistí. Už viem aj to). Ale ako? Kedy? Ja mám pocit, že nič nestíham a keď sa snažím o tom aj písať, stíham toho ešte menej… Spomenula som svoj problém aj manželovej mame a hlboko mi prehovorila do duše. Lebo vraví, že všetko sa dá, priam musí. Lebo tá hodina raz za mesiac je potrebná, aj keby mi teta v bielom ani nič s pleťou nespravila a iba som tam ležala. Ok, možno si o pár mesiacov trúfnem, ak to konštelácia hviezd (rozumej detí) a manželovej geografickej polohy dovolí. A ak nájdem vhodnú adeptku na čistenie pleti v dostatočnej blízkosti od domu (alebo čím ďalej, tým lepšie pre „pleť“??).

Ale čo dovtedy?

Kým príde na odborné kozmetické zásahy, aspoň po nociach teoretizujem. A ako tak pozerám príspevky a videá, vravím si, že možno je už pre mňa neskoro! Keď som videla ranné rutiny beauty blogeriek a premietla som si moju chudobnú verziu, striaslo ma. Čudujem sa, že sa odo mňa ešte moja pokožka neodsťahovala. Ale asi si povedala, že by som vyzerala horšie ako Robbie Williams v klipe Rock DJ, tak sa zľutovala. Lenže ako správne podotkla Zuzana Z., ktorá si aktuálne užíva pracovnú prestávku, žena musí mať na obdobnú rannú/večernú rutinu ČAS. A to je pre matky pojem veľmi relatívny. Lebo kým obliekanie môže dieťaťu pocitovo trvať celú večnosť, jeho spánok nikdy netrvá dosť dlho, aby matka stihla niečo viac. Tak si iba sadne(m) pred Netflix a dá(m) si obed k nejakému seriálu (keby ste chceli nejaký tip, mám toho vcelku dosť napozerané. Som už na materskej nejaký ten piatok, minimálne 144 piatkov a ich počet každým týždňom narastá). Takže kam vopchať rannú rutinu? Ako názov naznačuje, mala by byť ráno, ale ja niekedy tú moju absolvujem až keď idem poobede s deckami von alebo čakám nejakú návštevu. Kvôli kuriérom sa už neobťažujem, tí toho beztak museli vidieť… Ale možno by som mohla rozšíriť  večernú. Lenže ani tam to nie je easy. Lebo tie rutiny sú aj tematické. Jeden deň antiaging, inokedy už neviem čo. Pri mojom šťastí by som si spravila tri antiagingy a žiadne neviem čo. Alebo by som uprostred procesu zaspala, išla uspávať niektoré decko druhýkrát, znova večerať alebo vyvešať zabudnuté vypraté veci. A to som si ešte nelakovala nechty, nenaložila umývačku, nepísala blog a nepremazala duplicitné neostré fotky detí z daného dňa… Samé dôležité veci, of course.20190215_005815

Ale, už som si kúpila prvú lastovičku v podobe séra s veľmi pekným zložením (ako vravieva spomínaná Zuzana) za prijateľnú cenu a prebrowsovala stránku, na ktorej majú aj onen inkriminovaný skvalán, na ktorý sa po prečítaní článku o jeho účinkoch teším, ako keď si kúpim/dostanem nové náušničky. Zatiaľ toľko. Ak máte pre mňa dobré rady, ako a čo a kedy a koľko, pokojne mi píšte do komentárov. Veď nielen beauty blogerky chcú byť pekné. Ja viem, viem, vnútorná krása, bla, bla… Ale zas aj obal môže vyzerať k svetu, či?

Osvietilo ma! Už viem, prečo matky na materskej hlúpnu

Už som tu bola bývala spomínala, že s pamäťou matiek to nie je práve ružové (bez ohľadu na pohlavie a dominantnú farbu oblečenia dieťaťa). Ale ako dni plynú na mojej druhej materskej (zvyšok slovného spojenia nepíšem zámerne), zisťujem, že by som mala veci aktualizovať. Nebojte, nebudem sa opakovať, hoci, vieme svoje o Matke Múdrosti, ehm. Mám nové zistenia, budete prekvapení…

Kam sa podeli slová?

Moja pamäť sa scvrkla na básničky, pesničky a údaje z Karolovho života. Napríklad viem, ktorú hračku dostal od koho s takmer 100-percentnou presnosťou a veru, Karol nemá málo hračiek (už vidím, ako to môj zamestnávateľ po návrate medzi pracujúci plebs ocení… Možno mi za túto takmer až nadprirodzenú schopnosť zvýši aj plat). Okrem toho som sa naučila všetky mená dôležitých autíčok z rozprávky Autá počnúc McQueenom, končiac Brickom Yardleym. A verím, že sme neskončili, pretože v troch častiach je toľko áut, ktoré by ešte dieťa číslo jeden chcelo. Citujem: „To auto sa mi veľmi páči. Prosím kúpiť to auto!“ Skôr než sa rozplyniete, aký je zlatý, že pekne poprosí, treba podotknúť, že v troch z piatich podobných prípadov si slovko „prosím“ treba zameniť za „chcem“. Čo ešte? Ešte držím v hlave väčšinu viac či menej podstatných situácií, ktoré sa Karolovi za takmer tri roka života udiali. Aby som samozrejme mohla promptne reagovať, keď niektorú z nich bez akéhokoľvek varovania či zdanlivej logiky, vytiahne z rukáva a pamäti. „Išli sme vlakom do Galanty za Teuškom a Alickou,“ povie napríklad, keď stojíme v rade v obchode a nikde na obzore ani vlak, ani Teuško a vôbec žiadna Alicka. To sa mu to ale vyťahuje, keď má ešte plnú prdel, pardon hlavu, tých správnych neprepitých, vekom neochabnutých mozgových buniek. Pch. Ale čo by sme pre svoje deti nespravili?

Veď sme ochotné obetovať aj svoj (zdravý) rozum. Minule mi nenapadlo slovo operátor a nebyť manželovej mamy, syn by asi už nikdy nezistil, že tá firma s logom oranžovej kocky, ktorú on pozná pod názvom Orindž (píšem foneticky, lebo syn to pozná takto, tak nech je to jasné), je OPERÁTOR… Inokedy som sa zas pristihla, ako si v duchu gratulujem, že som dokončila vetu, v ktorej som použila jeden cudzí výraz – podotýkam obsahovo korektne. A čerešnička je, keď neviem, ani kto sa ako volá. Táňu doteraz zvyknem osloviť Kari, muža volám menom brata, brata menom muža, starkej vravím babka, babke starká, aspoň že Dominiku viem stále identifikovať (pozn. to som ja), aj keď… keby ma moja frustrácia z mena na základnej škole neprešla, dnes som pokojne mohla byť Zuzana. No ale späť k veci. V titulku tvrdím, že viem, prečo sa toto všetko a ešte omnoho viac deje. Áno, keď som minule o jednej nad ránom sedela pri synovej postieľke, osvietilo ma: Kvôli našim deťom! Ale pozor, ono to súvisí s prírodnými zákonmi. Ide totiž o zachovanie rovnováhy vo vesmíre. Deti naberajú denno-denne nové slová, spájajú ich do viet, príbehov. Ale čo na to vesmír? Veď toľko nových slov si nemôže len tak mirnigz-dirnigz (toto, keď niekto vie, ako napísať správne, rada sa nechám poučiť) plávať svetom. Niekde treba slová ubrať! A sme doma. Kto si to odserie? Zasa len chudera matka.

Operátor vs. P_ča

Nedávno, keď boli úspešne oblečené všetky dve z našich detí, sa mladšia ratolesť povracala na svoj milunký ružový sveter (milunký čítaj ironicky). Ja celá n a d š e n á, že ju môžem navliekať do niečoho iného, čo proste nejde obliecť na rôsolovité detské ručičky (drahé nematky a skoromatky, pre lepšiu predstavu, je to akoby ste sa snažili obliecť uvarené kuracie paprčky), som sa nezdržala komentára: „Do KELU.“ A Karol môj výrok upresnil a vyhodnotil ho ešte radikálnejšie. Vzápätí, ako som ja povedala svoje do „kelu“, ma Kari doplnil: „Do piči, do piči,“ skonštatoval bez citového zafarbenia či dôrazu na niektorú časť výpovede. Skôr, ako ma začnete v komentároch pranierovať, od nás to nemá. Povedzme, že poznám zdroj nákazy, ale nechám si ho pre seba. Navyše, keď sa na to pozriem pragmaticky, raz pôjde do škôlky a tam deti nosia rôznu slovnú zásobu z domu, tak prečo by aj on nemohol byť ten, ktorý poučí iné deti! Takže dajme tomu, že slovo na Pé je náhradou za môjho operátora. Napríklad. Alebo za hocijaké iné, ktoré darmo lovím teraz v pamäti.

Kvôli tomuto?

Niekedy ma ale vie vytočiť kvôli akým slovám z Karolovej slovnej zásoby sa ukracujem o tie svoje rokmi pestované výrazy. Napríklad „kaška“, rozumej kaša, „bábko“, po slovensky bábo, „rejngou“, a.k.a Kariho verzia anglického slova rainbow. Pričom všetky ovláda aj v pôvodnom znení, ale ho teší, keď sa rozčuľujem, že si robí srandu. Ale aspoň majú základ v reálnych slovách. No bežné sú aj rôzne nové slová, napríklad odpočuté z pesničiek. „Skapabos“, čo netuším čo je, ale zvykne povedať, že aj tato je skapabos, aj mama je skapabos, aj Táňa je skapabos, tak snáď nič zlé. Ďalej napríklad „salámovať“, znamená v skutočnosti zarámovať a slovo si osvojil vďaka Veckovej piesni Kúsky mňa. Dlho sme tiež rozmýšľali, čo je to „víma“, ale Žbirkova pieseň s textom „osloví ma,“ veľa vysvetlila. Prípadne výraz „gumaskér“, ktorý sa nachádza v piesni Adventure of a lifetime od Coldplay a Chris Martin to spieva ako „Beneath my skin“ a ďalšie perly, na ktoré si žiaľ skrz svojho stavu „čistej mysle“ nespomeniem.

Ale zas pribúda mu aj mnoho plnovýznamových slov, ktoré sa potom aj mne vďaka tomu, že ich používa, vracajú do hlavy. Aspoň na chvíľu. Za všetky spomeniem: teoretický, dôchodok, operovali, projekt, klimatizácia, vykorisťovať, nádej, vygoogliť, kilometer, študovať… Nie vždy síce dôjde aj k správnemu použitiu vo vete, ale aspoň je doma vždy čo vysvetľovať. A inokedy zas vysvetlí on nám: „Čajky nosia čaj ľuďom.“ A tak to má byť. Verím, že čašníci raz budú nosiť čaše, ale to slovo ešte neobjavil a ja nestratila…

PS: Tieto riadky venujem mojej manke Alžbete, pretože to už nikto nezistí, koľko slov pred XY rokmi obetovala pre mňa s bratom. A hlavne, nikto nemôže dať toľko slov dieťaťu, ako len matka môže dať dieťaťu (kým nejde do školy).

O tom, že rodičovská ne/dovolenka je poriadne na h*vno!

Deti som chcela a som šťastná, že dva zdravé a dravé exempláre doma máme. Ale už dávno nemám na očiach ružové okuliare o rodičovstve a na rovinu vám píšem, že je to na hovno. A poskytnem vám aj niekoľko pádnych argumentov. Nasledujúce riadky ale nie sú vhodné pre citlivé povahy.

Od dvoch čiarok po 100 plienok

Žena ociká test a objavia sa tam dve čiarky. Je šťastná prešťastná. Aspoň kým nezistí, že stolica už rozhodne nie je záležitosť každodenná a rozhodne nie bezproblémová. Neraz sa budúca matka musí uchýliť aj k farmaceutickým produktom, aby sa jej uľavilo. Vlákninu, mliečne produkty a stravu bohatú na ovocie a zeleninu niekedy musí doplniť o čípok (pozn. pre grammar nazi, viem, že správne je čapík, ale kto je bez viny, nech prvý hodí čípkom) či nebodaj dubovú kôru. Prejde deväť mesiacov a v pôrodnici si (neraz) po prvýkrát vyskúša klystír. Pre jednu úľava, pre druhú muky. Ale povie si, radšej nech to vyjde teraz ako potom… A potom vyjde malý zázrak, uzlík šťastia a najväčšia láska v jednom (prípadne v dvoch, troch, ak ide o dvojičky, trojičky, atď.). Matka ho v ideálnom prípade má na izbe, zoznamuje sa s ním na oddelení šestonedelia a prichádzajú lekári i sestričky. A pýtajú sa samé čudné otázky. Zaujíma ich nielen vaša stolica, ale aj vetry (nie tie severovýchodné za oknom) a zisťujú aj vylučovanie malého potomka. Chcú vedieť, či už malo „smolku“. V ideálnom prípade hneď matka vie, čo od nej chcú, v opačnom zisťuje, že nejde o nejakú malú smolu, nešťastie, ale o prvý bobek dieťatka. Podobnosť názvu s fyzikálnymi vlastnosťami smoly nie je náhodná. Ehm. Takže čerstvá matka túžobne čaká nielen na potomkovu smolku, ale aj svoj prvý popôrodný oný… Keď sa všetci zúčastnení na to vykakajú a zdravotnícky personál si to pozapisuje, môže ísť rodinka domov. Kadiť  a iné.

Bez/plienková komunikácia

A doma to je o hovne ešte viac. Pretože pri bábätku riešia rodičia, či je ho dostatok, ako často, aká konzistencia aj farba. Aróma je už iba bonusový produkt. Keď je stolice veľa, trpia bodyčka, pančušky aj plachty, pričom vlhčené utierky tečú potokom. Keď je jej zas málo, bolí bruško, lekárne jasajú. Rodič skúša dieťaťu uľaviť espumisanmi, probiotikami, baby calmami, olejčekmi, rektálnymi rúrkami, aby ho doma všetkým na striedačku nadopoval a modlil sa, aby konečne uvidel horčicový okraj plienky. A tá radosť, keď to bábo zvládne je skoro taká veľká  ako z dieťaťa samotného. Obľúbeným spoločníkom dieťaťa sú koliky. Tu by som rada podotkla, že hoci sa v kuloároch vraví, že to majú IBA chlapci, mám jasné dôkazy, že sa nájdu aj výnimky ženského pohlavia. Takže, ak máte doma dievčatko s kolikami a niekto sa vás neveriacky opýta: „A naozaj sú to koliky? Veď to majú iba chlapci.“ Pokojne dotyčného pošlite do otvoru, z ktorého vášmu decku deň predtým trčala rektálna rúrka. Jaj a ešte upozornenie pre niektoré farmaceutky v lekárni – poznámky typu: „To nie je kolika, to má malé z vášho mlieka,“ si nechajte pre svoje dobré kamarátky, ktoré vás môžu bez problémov poslať do spomenutého otvoru. Ďakujem.

K bezplienkovej verzii vyprázdňovania sa neviem vyjadriť, lebo ho nepraktizujem. Aj by som to možno skúsila a odbremenila našu prírodu od znečistenia (na moju obhajobu, používam aspoň eko verziu jednorazových plienok), ale ja som ani pri jednom z mojich dvoch detí nevedela nikdy, kedy sa chystajú kakať. Pri Karolovi som pozorovaním rozoznala aspoň cikanie, ale aj to až jeho záverečnú fázu, pri ktorej ho tak sympaticky striaslo. Pri Táni nevidím ani to! A kakanie často spozorujem, až keď ma na to sama upozorní zvýšeným hlasovým prejavom. Uvedomujem si, že ide o zlyhanie z mojej strany, ale dávam tu čestné slovo, že sa budem snažiť vplývať na Táninu energiu samostatnosti, aby sa čím skôr začala pýtať na záchod. Ktovie, možno ju aj Karol inšpiruje, veď už bol dobrým príkladom jednému mladšiemu kamošovi. Pozdravujeme Martinka.

Záchodové tajomstvá

Aj matka to má po pôrode so stolicou na hovno. Okrem iného si musí nastaviť trávenie, aby sa pýtalo v časoch, keď bábo spí. Neskôr je to už ale jedno. Pretože dieťa začne mame na záchode robiť spoločnosť (viem, že ide o najviac otrepaný fakt, ale práve preto ho nemožno opomenúť). A keď vám do toho začne aj kecať, máte „vystaráno“. „Prečo nemá mama pipíka?“ „Môžem pozrieť bobek?“ „Prečo je bobek hnedý?“ „Môžem si dať maškrtu?“ Posledná otázka je indiferentná, ale decko presne vie, že matka je v slabej chvíli a pristúpi na túto cukrovú vydieračku, v ktorej vymení lízatko za chvíľku súkromia. „HOCIČO decko zlaté, len ma nechaj vys… vysúkať eso z rukáva… Ehm.“ Záchodové tajomstvá má ale pre matku nachystané aj potomstvo. Hlavne, keď už aktívne participuje na prvých pokusoch života bez plienok. Napríklad pre vás zostane záhadou, kedy sa stihol pokakať do slipkov, keď ešte pred chvíľou sedel na nočníku. A iné.

A nezlepší sa to, ani keď už nebude treba slipy vytriasať. Deti skúšajú. Skúšajú si utrieť zadok samy toaletným papierom, ktorým ozdobia celú kúpeľňu. Skúšajú chytiť bobek. Počula som aj o takých, ktoré skúšajú, či sa dá bobkom maľovať na stenu. Najlepší je ale adrenalín v začiatkoch bezplienkovej komunikácie v teréne. Či povie zavčasu, či to nepovie v dlhom rade pred pokladňou, či to vôbec povie, či „hadica“ poleje mravčeky dostatočne ďaleko od jeho nohavíc. A iné. Ale kým vieme, kto sa vykakal krtkovi na hlavu, všetko dobre dopadne! Či?

Screenshot_20190205-005759_Gallery.jpg

Viete, aká je druhá najdôležitejšia vec po kojení? Kváskovanie!

Robí to mužova sesternica, teta, bývalá kolegyňa, spolužiačka, blogerka, insta matka, možno už by sa dalo spočítať, že to robí každá siedma Slovenka (bezpochyby aj nejaký Slovák, ale zas, jedna lastovička leto nerobí). Dejú sa workshopy, na internete je množstvo návodov ako na to. A ja stále ešte nič! Nekváskujem. Čo som to za mater?

Svoje deti milujem. Kto by si nebodaj myslel niečo iné, nech rovno opustí túto stránku (niežeby som to vedela skontrolovať). Ale asi nie som úplný prototyp starostlivej matky. Minimálne z pohľadu kváskovania. Dalo by sa povedať, že pochádzam z rodu chleba nepečúcich matiek. Nekváskuje moja mama, nekváskovala ani jej mama, ani otcova mama. A myslela som si, že budem v tejto chlieb nepečúcej tradícii pokračovať aj ja a pečivo si jednoducho kúpim v obchode. Ale teraz neviem. Zo sociálnych sietí sa na mňa valia kilá vykvasených bochníkov, ktoré vyzerajú tak chrumkavo, zdravo a správne vykysnuto (čo by ocenil najmä môj svokor), že pomaly cítim tlak a v hlave sa mi tvorí dookola tá istá otázka, PREČO ešte nekváskujem? A ďalej scrollujem tie produkty kvasiniek. Keď sa dostatočne vytrýznim, idem rýchlo nájsť nejaké instamatky, ktoré bez hanby dávajú svojim ratolestiam brumíkov, čipsy či pribináčikov. Nech sa aspoň pri nich cítim ako trochu LEPŠIA matka. Niežeby môj syn nemal nikdy v ústach ani jeden zo spomenutých produktov, ale vždy keď k tomu dôjde, aspoň sa za seba hanbím. Už len z princípu. A nielen to, zvyknem mu tiež spraviť prednášku o tom, že sú dobré maškrty (ovocie, syry, produkty bez pridaného cukru, hocičo, čo si dáme ako mňamku mimo hlavných chodov) a zlé maškrty. Takže Karol vie, že kinderko nie je zdravá maškrta a lízatko z hroznového cukru je zdravšia alternatíva. Včera si napríklad vypýtal lízatko s cukrom, s tým, že to zdravé si dá zajtra. Takto nejako to doma máme. Akurát bez kvásku!mdk_web30

No lenže, čo z neho vyrastie, ak mu nielenže doprajem oné hrôzy z cukru, ale mu ani vlastnoručne uhňácaný chlieb nedoprajem? (Toto je rečnícka otázka, prosím, nepíšte mi svoje tipy do komentárov.) Ono, aj jeden reklamný slogan vraví, že „Pečenie je radosť“. Ale už ďalej neuvádza, že hold, nie pre každého. Aj keď už robím značné pokroky v oblasti domácej gastronómie, pečenie pečiva a iných múčnych produktov je skôr okrajová záležitosť. Ale nejaké koláče, muffiny, dokonca najnovšie aj bábovka sú už v mojom zozname odfajknuté (na poslednú menovanú som obzvlášť hrdá. V billáckom časopise som našla recept dostatočne jednoduchý na moje potreby a Karol skonštatoval, že ešte chce takú bábovku). Ono, keď ešte nebol Karol, mala som pokus piecť si aj vlastný chlieb, ktorý by bol fit alternatívou k vtedajšiemu životnému štýlu. Ale teda, hoci sa mojej trénerke Saške (Tréner na dosah) daril, ja som s ním až taký úspech nemala. Samozrejme, čo som si napiekla, som si aj poctivo zjedla, kým to úplne nestvrdlo, ale kŕmiť svojimi nepodarkami vlastnú krv? No neviem.20190113_122444.jpg

Na čo ale nesmiem zabudnúť v prvom rade: na kváskovanie vám ten kvások musí prežiť! Treba ho normálne kŕmiť, odoberať, pridávať, potom cesto prekladať, dávať do ošatky a ja neviem čo ešte – toto sú len moje postrehy zachytené od erudovanejších… A keď sa pozriem na moju históriu so starostlivosťou o iné formy života ako o tú ľudskú, nemám dobré výsledky. Mám na mysli izbové rastliny. Ešte keď sme boli s manželom len dvaja vo vlastnej domácnosti, návštevy nám začali nosiť všelijaké dary kvetového typu. Zelené, s kvetmi, s listami… Každá nakoniec skončila položltá a tie šťastnejšie to už majú za sebou. Naše spolužitie doteraz neprežilo asi 10 rastlín. Asi je dobre, že o týraní izbových kvetín sa v žiadnom zákone nepíše. So švagrinou sme familiárne všetku našu zeleň začali volať „skapraďky“ (pozn. papraď som nemala žiadnu, hoci mi jednu krstná ponúkala, nemohla som jej to spraviť. Tej papradi myslím). Ale zas, aby som nevyzerala ako úplný barbar. Aktuálne mám na parapete 8 črepníkov, v ktorých sa rastlinám viac menej darí prežiť. Dokonca jedna z nich bola svadobný dar, takže oslávi 4. narodeniny (ak sa dožije, klop-klop). Ide o sukulent, ktorý je od prirodzenia zvyknutý na nehostinné podmienky. V ďalších troch kochlíkoch sú rastliny rovnakého druhu. Ide o mimózy, ktoré pre mňa zo semienka vypestovala švagriná. V ďalších mám 2 fialky od krstnej, pričom mi dala sadeničky 3… Pocit zodpovednosti, že ich vlastnými rukami vypestovali mne blízke osoby mi nedovolí nechať ich umrieť len tak (tá jedna fialka ma mrzí, ozaj). Jáj, a potom je tam jedna „skapraďka“, ktorá je obvykle známa tým, že kvitne veľa a skoro stále. Tak u nás kvitla naposledy, keď sme ju zakvitnutú dostali. Zhruba pred troma rokmi. A to mám tie kvety relatívne stále na očiach. Čo by sa stalo s kváskom, ktorý by bol chudák ponechaný svojmu osudu niekde v útrobách chladničky? Akože, chodila som na základnej na chemický krúžok, ale nelajznem si výtvory, čo by som s tou múkou a vodou doma spáchala…20181203_101502

Tak neviem, môžem si dovoliť kupovať svojmu potomstvu ešte pečivo z obchodu? Alebo si mám najať osobnú pekárku? Vedeli ste, že aj rožky sa pečú kváskové? Karol si vždy v obchode vypýta jeden rožok do ruky a kým prídeme k pokladni, väčšinou už má v ruke iba kúsok, aby ho ukázal pani pokladničke a ja som ho nezabudla nahlásiť. Alternatíva z budúcnosti by mohla byť: Prídeme do obchodu, ja mám v ruksaku pripravený kváskový rožok od osobnej pekárky a keď prídeme k regálu s pečivom, nenápadne sa postavím k rožkom a vytiahnem onen správny. Ale ešte predtým upozorním SBS-kára, že mám v ruksaku vlastný rožok a nebojím sa ho použiť, tak nech s tým počíta. Či?

Naozaj nechcem byť raz TÁ matka, ktorá odopiera deťom prospešné kváskové hodnoty a iné si na ňu na ihrisku ukazujú prstom, že: „Pozrite sa, to je tá, čo doma nekváskuje!“ A ja by som iba zúfalo volala: „Ale veď som ich kojila! To už dnes nič neznamená?“ Och, až ma striaslo pri predstave takejto budúcnosti. Snáď to až tak ďaleko nezájde… Kto mi bude piecť?

6 dôvodov prečo sa aj matky MUSIA socializovať!

Hovorí sa, že keď sa vám narodí dieťa, už nikdy nebudete sama. Pravda. Ani v kúpeľni, ani na záchode. Ale nie je spoločnosť ako spoločnosť. Hoci ma neskutočne baví každý deň odpovedať na 1348 otázok „PREČO“ (a to som dúfala, že Karol si túto fázu nahradí vlastnou otázkou OD ČOHO, nakoniec mu asi prišla nepostačujúca a prišlo aj na ono 5-písmenové slovo), občas to chce aj otázky typu: „A u vás to bolo ako? Aj vám to robieva/l?“ Preto milé matky na rodičovskej nedovolenke, socializujte sa! Včera bolo neskoro… Ak ste mamina, ktorá popri deťoch do 3 rokov pracuje inde ako doma za počítačom, máte o starosť menej. Vy ostatné, ak vám môj vyargumentovaný úvod nestačil, prinášam ďalšie dôvody!

Slovná zásoba

Nepôjdem okolo horúcej kaše, matky môžu mať problém so slovnou zásobou. Darmo denne čítate množstvo beletrie a spievate veľa piesní, sú slová, ktoré v bežné dni pri dieťati nepotrebujete. Nehovoriac o fáze potomka bababa, gugugu a pffffff. Tam končí všetka sranda. Konverzácia s manželom alebo inými rodinnými príslušníkmi sa stáva ú t r ž k o v i t o u, lebo si dávate pauzu, kým prídete na správne slovo, respektíve aspoň na nejaké slovo. A práve socializácia vám v tomto smere môže vypomôcť. Iní ľudia prídu a rozprávajú a používajú množstvo krásnych slov, ktoré ste už dávno nepočuli. Teraz sa pýtate: „Dobre, ale čo ak sa socializujem iba s inými matkami?“ Nebojte sa, ani iné matky vám nie sú na škodu. Pretože, po prvé – majú dieťa v inom štádiu vývinu a po druhé – ostali im v memórii iné slová ako vám, takže sa môžete vzájomne dopĺňať. Jáj a ešte môžete hovoriť v súvetiach tak komplikovaných (pretože vám deti v priebehu jednej vety aspoň 5-krát narušia tok myšlienok), že to iba iná matka pochopí, hoci už hovorený text nedáva žiaden logický zmysel.20180823_185121

Deti a ich kamaráti

Deti sú individualisti. Hračky, knižky, kuchynské náčinie, mydlá, zubné pasty, papuče, odevy sú ich. Keď im to práve vyhovuje. A najviac im to vyhovuje, keď príde návšteva s inými deťmi. Vek a pohlavie návštevnej ratolesti väčšinou nehrajú rolu. Aj keď u Karola to v zárodkoch jeho osobnej socializácie na ihriskách vyzeralo, že dievčatá nebudú mať problém. Raz sa hral v pieskovisku a o čosi staršie dievčatko  prišlo k nemu, vzalo mu lopatku z ruky a išlo sa s ňou hrať. Už som čakala hysterický výstup, keď tu zrazu nič. Nechal dievčatko, nech sa pohrá s jeho lopatkou. Napriek mierne násilnému aktu, som bola rada, že sa incident udial bez zbytočných výlevov. Ale veru, jedna lastovička leto nerobí  a realita všedných dní ukázala, že môj prvorodený zatiaľ džentlmen nie je. Ale hovorím si, že práve tréning robí majstra, či? Preto má Karol veľa kamarátov aj kamarátok: Alicku, Teuška, Alexa, Riška, Leušku, Viktorka, Leona, Martinka či najnovšie Lujzu. Väčšinou však zatiaľ ide takpovediac o „papierovo silnejších“ kamarátov, pretože v skutočnosti dochádza k častým kolíziám. Ale ako správne matky to s ich kamarátstvom nevzdávame.20190116_103204

Nielen kojacia podporná skupina

Dnes sa často matky stretávajú na rozličných dojčiacich podporných skupinách a ja si robím s kamoškami naladenými na podobnú vlnovú dĺžku, vlastné. Priznávam, že na regulérne organizovanej skupine som doposiaľ nebola. Vystačím si so súkromnými. Výhodou tých mojich je, že si nemusíme dávať servítku pred ústa a bez problémov a hanby rozobrať všetko, s čím sa na rodičovskej nedovolenke stretávame. Aj keď treba povedať, že u mnohých matiek akékoľvek stopy hanby zostali kdesi na pôrodnej sále, najneskôr na šestonedelí. Keď vaše útroby a prvé pokusy nakŕmiť potomka vidí polovica gynekologického oddelenia, už ste viac otrlé. Ale pozor, napriek všetkému, by ste na nejaké hranice nemuseli zabúdať. Napríklad, ak stretnete v električke inú matku s kočíkom, ktorú vidíte prvýkrát, nemusí hneď vedieť o vašich prvotných problémoch s kojením a prisávaním, ostatní cestujúci si pravdepodobne nekupovali lístok s tým, že ako bonus dostanú lekciu z laktácie. Ale späť k téme. Socializácia s inými matkami je neraz kľúčová na prežitie jedinca (-v tomto prípade matky). Tipy a triky, recepty, kruhy pod očami aj uistenia, že nie ste najhoršia matka na svete sú neraz lepšie ako pohár vína (neľakajte sa, vravím neraz, nie zakaždým!). A ruku na srdce, aj keď vieme, že porovnávanie detí je zbytočné asi ako ponúkať bravčový rezeň Bukovskému, občas dobre padne vidieť, že váš lásky kvet je v niečom lepší ako jeho rovesník. Inokedy zas nie.

Ne/upratovanie

Ďalším dôvodom je, že ak čakáte návštevu, snažíte sa svoj príbytok ukázať v lepšom svetle. Preto návštevám a upratovaniu zdar. Samozrejme sú aj také návštevy, pri ktorých sa neunúvate vytiahnuť vysávač zo skrine, prípadne také, ktoré vám pri luxovaní podajú pomocnú ruku. Ale tak to má byť. Ideálne rozvrhnutie návštev by mohlo byť nasledovné:  v deň najväčšieho poriadku si dohodnete ľudí, na ktorých chcete spraviť najväčší dojem, na ďalší deň takých, čo vás poznajú dlhšie. Pri oboch typoch sa samozrejme ospravedlníte, že ste nestihli poriadne upratať, aj keď je očividné, že ste do noci leštili zrkadlá. Čím dlhšie nemáte utretý prach, tým bližších kamarátov si môžete zavolať. Na záver zostávajú najskalnejší, ktorí vám v trápení pomôžu (samozrejme rodina sa vymyká väčšine pravidiel, má vlastné!). Ak máte doma stále upratané a obedujete z čínskeho porcelánu, prepáčte, že ste tento odsek vôbec museli vidieť. A nasledujúci rovno preskočte.

 Hygiena

Ono, nechcem, aby ste si mysleli, že som humusáčka, ale poviem pravdu, niekedy si umyjem zuby len ústnou vodou alebo žuvačkou (snáď to nečíta môj zubár). Hold, sú dni, kedy zabudnem, nestihnem alebo to nie je priam fyzikálne možné. Podobne je to žiaľ aj s vlasmi, ale dnes je wet/greasy look stále trendy, či? Zvyšok tela sa snažím udržiavať v bdelosti každý deň, ale moje nohy by sa pokojne mohli zúčastniť hnutia za chlpatý január, či aký mesiac to teraz dávajú po celom svete ženy s chlpatými pazuchami do hashtagov. Ale prečo o chlpoch a nepeknom dychu teraz píšem? Jednoduché vysvetlenie. Keď čakáte návštevu, dáte svoju telesnú schránku aspoň trochu do poriadku, lebo možno aj nejakú fotku švacnete na sociálne siete, tak nech vyzeráte fresh aspoň tam. A socializácia vám ako bonus môže upratať v hlavičke. Takže máte vybavenú aj psychohygienu.

Kto s kým, kde, čo robili

Spomínate si ešte na hru spred éry mobilov? Stačil na to hárok papiera, „pár přátel“, písacie potreby a schopnosť zohýbať papiere tak, aby nebolo vidieť, čo napísal dotyčný pred vami. A vyšli z toho skvosty typu: Upratovačka s Ibim Maigom na Madagaskare sadili repu. A iné. A práve veľa „a iné“ sa môžete vďaka socializácii dozvedieť. Vy možno nestíhate sledovať spoločensko-politicko-globálno-regionálne dianie, ale vaša návšteva môže byť zorientovaná. A nemusia to byť iba kamaráti, ktorí sa cestou plienok, mlieka a príkrmov ešte nevybrali. Lebo aj tu platí niečo podobné ako pri slovnej zásobe iných matiek.  A hlavne, nemusí ísť o terno správu o Rytmusovom prvom Prince of Pop, stačí pikoška o tehotnej bývalej spolužiačke, ženatom kolegovi či kamarátkinej novej profesionálnej výzve. Bohužiaľ, niekedy sa nedozviete NIČ, pretože buď rozprávate iba VY o materských zážitkoch a rádoby vtipných skúsenostiach, alebo ani nestihnete poriadne rozvinúť debatu. Dieťa vám totiž ukradne návštevu do jeho izby, prípadne sa celý čas aktívne zapája do diskusie, až to nakoniec vzdáte. Ale rozhodne to nevzdávajte s pokusmi o socializáciu, aj keď ju niekedy logistika a putujúce choroby komplikujú. Tých pár hodín (skoro vždy) stojí za to.