Karanténa posledných týždňov priniesla množstvo umytých okien, uprataných skríň, nervových zrútení, vypitých fliaš alkoholu a v neposlednom rade aj rovnaké množstvo nových handmade tvorcov! ALE POZOR! Buďte opatrní a rozmyslite si, do akých ručne robených projektov sa v karanténe pustíte! (Teda aj mimo nej, ale terazky je toto aktuálne…) Lebo z kreatívne stráveného predpoludnia sa šmahom ruky môže stať manuálne vyťažený DEŇ A POL! Neveríte? Uveríte.

Na čas strávený pri slanom ceste som si brúsila zuby už nejeden karanténny deň, ale vždy sa našlo čosi iné (viď odsek vyššie. Platí všetko okrem umytých okien, tie na mňa špinavo hľadia ďalej)… Až jedného pekného pondelka mi napadlo, že ani variť nemusím, aj ponožiek mám dosť opratých, aj záchod je v solídnom stave, ani rúru nebudem využívať na iné, tak prečo nie? Recept znel jasne, 3 hrnčeky múky, 2 hrnčeky soli a 1.5 hrnčeka vody. No len! Nie je hrnček ako hrnček. A ja som si tak predtým pomyslela, že nech je toho dosť, tak vezmem ten širší!!! Och. Aký omyl. Mala som mať za odmerku radšej tú fancy šálku na presíčko, do ktorej lejem deťom mlieko, lebo viac nevypijú. Akože viete, koľko bolo toho cesta??? TRI PLECHY… Ono aj to by bolo (skoro) v pohode, keby som jeden a pol plechu nemusela dopĺňať z vlastných kreatívnych zdrojov, lebo jedno dieťa sa po pár vykrojeniach radšej hralo, že robí ježka, pritom si pichlo si špáradlo do prsta, (Poznámka pod čiarou: Nebolo veľa krvi, naozaj) a potom si do cesta otlačalo legového Emeta či iné hračky, ktoré nemali potenciál stať sa odliatkami. A druhé malo najväčšiu zábavu z toho, že do svojho kúska cesta sypalo ďalšiu a ďalšiu (a ďalšiu) múku.

Korálky od Dominiky aj Náušky of the day

Tak si vravím dobre, spravím korálky. Lenže koľko korálok sa ti chce šúľať, keď vieš, že to nikto nosiť nebude? Predstavili ste si číslo? Tak ho teraz vynásobte aspoň tromi. Ale nevadí, vymodelujem si ku korálkam aj pár dizajnových náušničiek. Nápad za milión ozaj! Lebo len teraz zistíš o sebe, že máš chabú fantáziu a technické prevedenie „jak by smet“. Nuž čo, budeme sa tváriť , že to také raw, industriálne, asymetrické aj malo a chcelo byť. A stále máme len jeden plech v rúre a druhý na linke a tretí v nedohľadne… A ešte toľko cesta pred nami. Ale zaťala som sa, to cesto predsa nevyhodím! Veď som ho „hňácala“ vlastnými rukami, aj TEN prsteň som si kvôli nemu dala dole. Dokonca aj to dcerino cesto doj*bané pardon, vysušené od množstva múky, som masochisticky vodou prebrala k životu a vzniklo tak niekoľko hviezdičiek, srdiečok (čo snáď zužitkujem v decembri na strom) dva odtlačky detských rúk a ako bonus dva odtlačky detských uší (-čítate správne)… Hold, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé krycie manévre. A po „pouhých“ 4 hodinách som vybrala prvé plody našej práce (ehm teda zábavy).

A tá „echt“ zábavná časť ešte len mala prísť. Farbenie výtvorov. Najskôr opatrenia. Kartóny, rôzne podložky a handričky, aby nedošlo k poškodeniu kuchynskej linky, výber farieb, štetcov, ochranné opatrenia pre druhorodenú v podobe celorukávového podbradníka z deemky po bratovi. Veľmi odporúčam. Následne ratovanie prvorodeného, ktorému ste ochranný odev nevymysleli a on si zelenou farbou skrášlil nové tričko s Mickeym. Hneď na to, hádzanie trička do pračky s ďalšími špinavými odevmi (ktoré doluješ kade tade, lebo veď máš relatívne všetko opraté. Dôraz je na slove relatívne). Medzitým zistíš, že prvorodená radšej maľuje seba, pričom sa neubránila ani degustácii… A tak si po tom všetkom ideš maľovať oné náušky a v duchu si hovoríš, že už NIKDY nebudeš zjednávať s handmade tvorcom cenu za jeho výrobok (niežeby som to robila často, ale stalo sa…)! Ja sama by som si za svoje kreatívne bludy vypýtala aspoň desať eur za pár (tak som sa namakala na nich), no hanba by ma fackovala, keby sa tie moje kriple porovnali s kúskami v rovnakej cenovej kategórii z handmade náušnicového sveta. Medzitým budú v rúre slimáky, odtlačky z lega a pár ďalších korálok ešte aspoň hodinu a pol… Takže to mi chcete povedať, že sa k tomu musíme na ďalší deň vrátiť? Ve-ru-že… A to vás ani nejdem nudiť detailmi, ako som miesto vyložených nôh, strávila ich poobedný spánok lakovaním náušiek a po ich zobudení to robila na pozadí hier s kamiónom, hry na mimoňov (ja som Kevin, keby ste chceli vedieť), okrikovania jednej, že to sa nepapá, prípadne na pozadí ratovania druhého, ktorý spadol na rovnej zemi a krváca mu jazyk… Ale niekto múdry raz povedal, že nie cieľ je dôležitý, ale cesta. Ale to asi nevedel, koľko toho CESTA bude…