Ako sa KariMatka vybrala na galavečer Superblogera a necvrkla si!

30. januára sa v bratislavskej Starej tržnici rozdali betónové sošky jednorožcov pre superblogerov v siedmich rôznych kategóriách. A ja som tam nemohla, respektíve nechcela chýbať. Hoci ja mám s mojimi pseudo-výlevmi, rádoby fejtónmi a povrchnými kvízmi ďaleko od supermamablogerky, moje ego mi nedalo sa neprihlásiť do nultého ročníka súťaže Superbloger. Lebo veď, motyka môže vystreliť a porote sa môže páčiť práve môj štýl písania či použité fotky (aj keď tie nie sú u mňa prioritou). Pozor, spoiler alert (ha), nepáčili sa. Ale nebojte, nejdem tu teraz rozpitvávať, kto vyhral, mal vyhrať, prečo vyhral, načo vyhral a koľko toho vyhral, to je podľa mňa od veci. Lebo stále sa bude cítiť niekto ukrivdený. Porota vybrala, nám sa to mohlo viac či menej páčiť, ale to je tak všetko a akékoľvek úvahy sú zbytočné. Či? A hlavne! Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa (tak som počula). A ja som sa veľmi pekne zúčastnila. Veď uznajte…

OP9A5693

Ale nebolo to len tak. Lebo hoci je pre niekoho zjav druhoradý a je až zhnusený tým, že niekto ďalší rieši svoj outfit na galavečer, pýta si rady alebo kupuje šaty. Pre mňa to bola príležitosť, byť chvíľu reprezentatívnejšou zložkou svojho košatého Ja. Lebo hoci nepatrím k tým spustnutým matkám, ktorých uniformou sú tepláky bez ohľadu na okolnosti, nie som ani druhý extrém, ktorý by chodil po dieťa do škôlky v umelých riasach, (umelom) kožuchu a v malých čiernych šatách. Preto ma zaujal dresscode v štýle „Hollywood glam“. Aj keď teda moje, nazvime ho, ešte stále popôrodné telo, bolo trochu v strese. Ale keďže je KariMatka veľmi vynaliezavý jedinec, nakoniec si poradila. Niečo som mala v skrini, niečo mi požičala kamarátka, niečo manželova mama, niečo málo som si aj kúpila. Takže si dovolím tvrdiť, že som k tomu pristúpila aj eko-logicky aj eko-nomicky.

photo-7330

Tenkrát poprvé umelé riasy

Hoci si myslím, že sa viem celkom vkusne nalíčiť aj sama, rozhodla som sa, že na túto príležitosť zvolím profesionálnu vizážistku, a tu mi do „instaživota“ už dávnejšie prihral šikovnú a sympatickú ženu Beátu Husár, ktorá to vie nielen so štetcami, ale má aj dobrý zmysel pre humor (lebo sa jej páči ten môj, ako inak), zodpovedný prístup k našej planéte a ešte má aj dobré srdénko, lebo mi venovala svoj čas a talent, len preto, že ma chcela týmto spôsobom podporiť v tom, čo robím. Za čo ti Bei takto verejne ešte raz ďakujem. A ešte ti ďakujem za skúsenosť s pavúčími nohami. Akože moje malé riasofilné srdce zaplesalo. V čase, keď sa na sociálnych sieťach a internetoch do nemlátom opakuje, aká je dôležitá sebaláska, neskromne priznávam, že mám super oči a bru-tál-ne mihalnice. Preto by mi nikdy nenapadlo siahnuť po umelých. Ale tých pár pavúčích nožičiek spravilo môj pohľad akýsi viac hollywoodsky! A ešte som mala zábavu aj pri odličovaní, keď sa postupne na mojom (ekofriendly) odličovacom tampóne postupne objavovali tie „štvorkončatiny“. A myslím, že sa páčili aj druhorodenej, lebo mi pri onej rannej aktivite (rozumej o tretej ráno) vehementne asistovala. Ale vrátim sa späť v čase. Mejkap už bol, ešte fascinátor a mohla som vyraziť do bratislavských ulíc. Konkrétne ešte do Déemky, lebo náplasti na topánky sú ozaj skvelý vynález a potom aj do Billy, lebo džúsik a Kinderko sa doma na uplácanie potomstva sami neobjavia.

20200130_162437

Čo všetko mi stiahla sťahovacia bielizeň?

Doma som rýchlo vymenila pohodlnú kojaciu podprsenku za podstatne menej pohodlnú ozajstnú, ktorá aspoň opticky vrátila prsia skoro na ich niekdajšie miesto. Na rôsolovité brucho som navliekla sťahovaciu bielizeň a po tomto krátkom, ale intenzívnom kardiu som na seba navrstvila zvyšné časti odevov, vypátrala doplnky, zabalila náhradné zicherky (lebo ten top bol handmade upravený), vybalila lodičky zo škatule (v podstate obuté tiež tenkrát poprvé), decentne utrela pot z čela, lebo veď mejkap, rozlúčila sa s prvorodeným a stratila sa z dohľadu druhorodenej (takzvaná negácia Džina z Aladinovej lampy), počkala si na Hopin a hop do Starej tržnice. A tu som sa nechala očariť svetlami, červeným kobercom, komplimentmi, proseccom, outfitmi mojich zlatých kamarátok aj tých neznámych a množstvom tvárí, ktoré boli pre mňa dovtedy len online osobnosťami. A ja som si to naplno užila, skoro som aj cikať zabudla ísť. Ale keďže som si chcela skontrolovať zazicherkovaný top, vytratila som sa na toalety, lebo veď zrkadlo. A si vravím, keď už som tu, tak si aspoň cvrknem! A teda, neviem, či máte skúsenosti so sťahovacou bielizňou, ale možno vám poviem novinku, ona vám stiahne aj mechúr! Keď som si uvoľnila vnútorné orgány z jej zovretia, mechúr zaplesal a vypustil náklad rovnajúci sa potrebe po troch veľkých pivách bez prerušovania menšími cik-pauzami. Neuveriteľné! Ešte neviem, ako využijem tento poznatok do budúcna, ale rozhodne na to nesmiem zabudnúť, lebo toto sa ešte môže niekedy hodiť… Napríklad o rok na ďalšom ročníku Superblogera, kde sa (teoreticky) ocitnem medzi nominovanými mama blogerkami a budem si z toho chcieť cvrknúť…

Fotky by: Norbert Marci, Adam Prommer, Robert Hruboš a Ja