Húsenková dráha Život! Raz si hore a raz?

Už dva týždne sa chystám napísať nový článok na blog, ktorý som si vymyslela ako fajn tematický materiál k aktuálnemu mesiacu knihy. Knihy mám položené vedľa notebooku, už to len napísať. Ale akosi sa mi do toho nechce.
Možno je to nastupujúca jarná únava, alebo otupenie mysle z doby covidovej, alebo je to len nejaký môj splín, neviem, ale nedá sa mi rozhýbať žiadnym smerom.

Ide Dominika hore?

Jeden deň sa zobudím plná elánu, všetko si naplánujem, dokonca svoj plán potom dodržiavam, mám množstvo nápadov, niektoré z nich navyše aj zrealizujem. A potom môj pomyselný voz na húsenkovej dráhe spadne v plnej rýchlosti na dno. Okej, to je asi trochu prisilné. Nie na dno, len na prízemie. Ale viete, ako to býva pri húsenkových dráhach, niekedy trvá šialene dlho, kým vás lanko (či aký mechanizmus tam funguje… neviem sa vyjadriť ku kolotočom, nie som kolotočár, akoby povedal Milan U.) vytiahne opäť HORE. A tu mi žiaľ nepomôže ani fakt, že sa volám Dominika a ako vieme, Dominika IDE HORE, nemôžu ju dostať dole. Ono to asi platí len na tie Dominiky, ktoré boli v SuperStar alebo čo.


Takže som momentálne skoro každý večer na prízemí a čakám, kedy sa už začnem viezť vyššie. Možno sa to práve začalo diať, teraz, keď píšem svoj elaborát. Uf, snáď neprepasiem onen stúpajúci moment len preto, že sa tu citovo opúšťam pri tichom bzučaní notebooku. Veď to by bola večná škoda, no nie? (-odpovede mi nemusíte posielať, volajme to rečnícka otázka…) Sama celkom nerozumiem, ako je možné, že ma húsenková dráha nie a nie vytlačiť hore, keď si ma denno-denne nachádzajú na mobile povzbudzujúce slová, motivačné citáty a oči otvárajúce statusy. Lebo… treba si do života púšťať len istý typ energie, treba sa zbaviť toxických ľudí vo svojom okolí, chytiť do rúk svoj osud, začať hneď teraz meniť svoj život. A čo ešte? Jaj, treba myslieť pozitívne, zmena sa už začala diať, musím dôverovať svojim inštinktom.

Motivácie v praxi

Takže, v čase, kedy denne umierajú desiatky až stovky ľudí na (pre niektorých neexistujúce) ochorenie si mám púšťať do Vnútra len dobrú energiu. Oukej, to je trochu “challenging”, ale skúsim. Čo bol ďalší bod? Zbaviť sa toxických ľudí… Hm… Tak teraz neviem, keď mám momentálne v živote takmer výlučne štyroch najbližších ľudí – menovite manžela, syna, dcéru a pani za okienkom na pošte, ozaj neviem, či je rozumné sa niektorého z nich zbavovať pri akomkoľvek náznaku toxicity (dcéra z toho zatiaľ vychádza najtoxickejšie, lebo keďže sme len nedávno začali ako tak bezplienkovo komunikovať, no veď viete si domyslieť. Ak náhodou nie, lepšie pre vás). Preto radšej rovno preskočím na osudovú radu a chytím ten svoj poriadne do rúk, lebo veď načo by som chytala do rúk niečí iný, však áno? A idem meniť svoj život hneď. Bude zo mňa trebárs, hmm, spisovateľka. Znie to aj dosť intelektuálne, aj by z toho mohlo niečo kvapnúť do rodinného rozpočtu. Napíšem teda súťažný príspevok do jednej mini literárnej súťaže, pretože VEĎ som nielen vtipná ale aj talentovaná. A potom si na oko nonšalantne chodím každý druhý deň počúvať priebežných finalistov, ktorí by z môjho pohľadu mohli hneď napísať knihu. Alebo to len vedia tí herci tak dobre predniesť? Dnes som tam konečne našla aj Dominiku, akurát priezvisko mala iné. (Takže predsa len idú hore aj iné ako tie zo SuperStar… ehm)


Čo ďalej? Aha, myslím pozitívne, napríklad, že: Oni (-čítaj odborná porota) len nepochopili môj umelecký zámer, sú to amatéri a ja som driemajúci, neobjavený talent. Neobrúsený diamant, ktorého čas najväčšieho lesku ešte len príde. Asi zajtra. Naj-nes-kôr však, keď uzrie svetlo internetového sveta tento malý “how to” článok. Verím, že už len pri jeho prečítaní ste si usporiadali životné hodnoty a stávajú sa z vás lepší ľudia, ktorí majú TIEŽ svoj osud pevne v rukách. A keď nie v rukách, tak aspoň u prdele. Žmurk.

Pozri sa na seba! Ale nie, ako vyzeráš, ale aký si

Za ostatné dva dni (13.-14. február) som čítala skutočne rôznorodé príspevky k sviatku zaľúbených, k láske, k sebaláske, k single životu, k strate, k nálezom, k zovňajšku, k vnútru (nemyslím ministerstvo), k dnešnej dobe a ešte som aj vyhrala slovenský rúž. A čo mi to okrem neho dalo (a vzalo?)

D A L O

Opäť som si u kúsok rozšírila obzory a znova som sa (aspoň na chvíľu) pozrela na svet a život inými očami. Lebo napríklad, ak ste takmer 16 rokov vo vzťahu, môžete si akokoľvek myslieť, že viete byť empatickí a chápajúci, NIKDY neviete presne uchopiť, aké náročné či komplikované to môže spoločnosť, rodina a neraz aj kamaráti robiť ľuďom bez partnerského zväzku. (Ak si chcete tiež rozšíriť obzor, tak napríklad u @gabriela.kajtarova a ďalších)

Veta: „Viem, ako sa cítiš,“ je vo svojej podstate klamstvo. Lebo ak si aj prejdeme tou istou skúsenosťou, naše prežívanie môže byť na hony vzdialené od toho druhého. Ale na druhej strane, snaha vcítiť sa a (čiastočne) pochopiť toho druhého by mala byť samozrejmosťou.

V Z A L O

A samozrejmosťou nie je. Čo ma privádza k tomu, čo mi príspevky ostatných dní vzali. Vzali mi napríklad ilúziu, že ženy v 21. storočí pochopili, že si nemajú podrážať nohy. Lebo hoci nám či našim mamám a babkám hovorili, aby sme boli v strehu pred inými ženami, potenciálnymi sokyňami (toto nemám z vlastnej hlavy, videla som to tuším v príbehu u Denisy Ballovej), nebola to pravda. Napriek tomu si dodnes robíme nepriateľky aj tam, kde by sme nemuseli.

Každá z nás je iná a tak je to v poriadku, či? Keby sme všetky mali 175 cm, 58 kíl a 60 centimetrov v páse (a nie na stehne ako napríklad ja), asi by to bola dobrá pičovina. A áno, obezita je zdravotný problém, ktorý by sa nemal zanedbávať, no nemyslím si, že odkázať ženám, ktoré sa vymykajú hmotnostným tabuľkám, aby sa radšej neukazovali na sociálnych sieťach či „len tak všeobecne“ a ešte ich zjav prirovnať k „ošmatlaným nohám“ mi príde už tak ďaleko cez čiaru, že na ňu žena s týmto názorom ani nedovidí.

Asi by som jej odkázala: „Pozri sa na seba…“ ale nie ako vyzeráš, ale aká si. V dobe keď sa skloňuje slovo SEBALÁSKA pomaly tak často ako slovo testovanie, je takýto príspevok riadnym krokom späť. Lebo hoci sa našlo XY ľudí, čo to odsúdilo a poukázalo na zvrátenosť slov (@badinfluence.sk, @cisarovenovesaty a ďalší), viem si predstaviť, že táto žena dostala rovnako veľa pozitívnych a podporných komentárov na svoj válov… pardon výlev.

Naozaj sa nám nemusí a nemôže páčiť to isté, ale kto nám dal právo, svoj subjektívny názor hlásať za všeobecnú pravdu. Respektíve nie za pravdu, len za „dobre mienenú radu“, aby takéto ženy viac cvičili a boli pevné.

Tak mi napadlo, ak jej výpoveď vlastne mala iba poukázať na to, že v „zdravom tele je zdravý duch“, prečo to tak nenapísala? S odkazom napríklad na nejakú kvalitnú výživárku, lekárku, trénerku a psychologičku? (aby podchytila všetky faktory, pre ktoré sú ženy hmotnostne inde, ako je hranica dobrého BMI) Prečo sa rozhodla použiť slovník, aký použila? Prečo si myslí, že jej krása a spôsob života sú viac ako niekoho iného? Možno preto, že jej SEBALÁSKA, SEBESTREDNOSŤ a SEBAVEDOMIE sú oveľa silnejšie ako jej SEBAREFLEXIA, SEBAPERCEPCIA či SEBAKONTROLA…