Pozri sa na seba! Ale nie, ako vyzeráš, ale aký si

Za ostatné dva dni (13.-14. február) som čítala skutočne rôznorodé príspevky k sviatku zaľúbených, k láske, k sebaláske, k single životu, k strate, k nálezom, k zovňajšku, k vnútru (nemyslím ministerstvo), k dnešnej dobe a ešte som aj vyhrala slovenský rúž. A čo mi to okrem neho dalo (a vzalo?)

D A L O

Opäť som si u kúsok rozšírila obzory a znova som sa (aspoň na chvíľu) pozrela na svet a život inými očami. Lebo napríklad, ak ste takmer 16 rokov vo vzťahu, môžete si akokoľvek myslieť, že viete byť empatickí a chápajúci, NIKDY neviete presne uchopiť, aké náročné či komplikované to môže spoločnosť, rodina a neraz aj kamaráti robiť ľuďom bez partnerského zväzku. (Ak si chcete tiež rozšíriť obzor, tak napríklad u @gabriela.kajtarova a ďalších)

Veta: „Viem, ako sa cítiš,“ je vo svojej podstate klamstvo. Lebo ak si aj prejdeme tou istou skúsenosťou, naše prežívanie môže byť na hony vzdialené od toho druhého. Ale na druhej strane, snaha vcítiť sa a (čiastočne) pochopiť toho druhého by mala byť samozrejmosťou.

V Z A L O

A samozrejmosťou nie je. Čo ma privádza k tomu, čo mi príspevky ostatných dní vzali. Vzali mi napríklad ilúziu, že ženy v 21. storočí pochopili, že si nemajú podrážať nohy. Lebo hoci nám či našim mamám a babkám hovorili, aby sme boli v strehu pred inými ženami, potenciálnymi sokyňami (toto nemám z vlastnej hlavy, videla som to tuším v príbehu u Denisy Ballovej), nebola to pravda. Napriek tomu si dodnes robíme nepriateľky aj tam, kde by sme nemuseli.

Každá z nás je iná a tak je to v poriadku, či? Keby sme všetky mali 175 cm, 58 kíl a 60 centimetrov v páse (a nie na stehne ako napríklad ja), asi by to bola dobrá pičovina. A áno, obezita je zdravotný problém, ktorý by sa nemal zanedbávať, no nemyslím si, že odkázať ženám, ktoré sa vymykajú hmotnostným tabuľkám, aby sa radšej neukazovali na sociálnych sieťach či „len tak všeobecne“ a ešte ich zjav prirovnať k „ošmatlaným nohám“ mi príde už tak ďaleko cez čiaru, že na ňu žena s týmto názorom ani nedovidí.

Asi by som jej odkázala: „Pozri sa na seba…“ ale nie ako vyzeráš, ale aká si. V dobe keď sa skloňuje slovo SEBALÁSKA pomaly tak často ako slovo testovanie, je takýto príspevok riadnym krokom späť. Lebo hoci sa našlo XY ľudí, čo to odsúdilo a poukázalo na zvrátenosť slov (@badinfluence.sk, @cisarovenovesaty a ďalší), viem si predstaviť, že táto žena dostala rovnako veľa pozitívnych a podporných komentárov na svoj válov… pardon výlev.

Naozaj sa nám nemusí a nemôže páčiť to isté, ale kto nám dal právo, svoj subjektívny názor hlásať za všeobecnú pravdu. Respektíve nie za pravdu, len za „dobre mienenú radu“, aby takéto ženy viac cvičili a boli pevné.

Tak mi napadlo, ak jej výpoveď vlastne mala iba poukázať na to, že v „zdravom tele je zdravý duch“, prečo to tak nenapísala? S odkazom napríklad na nejakú kvalitnú výživárku, lekárku, trénerku a psychologičku? (aby podchytila všetky faktory, pre ktoré sú ženy hmotnostne inde, ako je hranica dobrého BMI) Prečo sa rozhodla použiť slovník, aký použila? Prečo si myslí, že jej krása a spôsob života sú viac ako niekoho iného? Možno preto, že jej SEBALÁSKA, SEBESTREDNOSŤ a SEBAVEDOMIE sú oveľa silnejšie ako jej SEBAREFLEXIA, SEBAPERCEPCIA či SEBAKONTROLA…

Bilancujem rok 2020: Ako ma ne/zasiahla korona, otcova smrť a iné!


Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku… (Výhoda blogu oproti práci na webe je, že si bilančný článok môžem vydať, kedy ja chcem. Napríklad aj na Tri krále…)

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.
Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.


A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

Popritom som jedným okom sledovala na sociálnych sieťach, ako všetci doma upratali, vytriedili šatník, umyli okná a napiekli banánové chleby a ja som nič z toho nestíhala rovnako ako pred lockdownom, keď som bola s oboma deckami doma. A tak sme žili vo vnútri našej bubl… pardon, priesvitnej guli s tendenciou prasknúť pri kontakte s iným objektom, bez špeciálnych aktivít či cvičebných výziev, až kým nám nedovolili opäť návrat do ulíc a relatívne bežných životov. Stretnutia sme ale obmedzili len na niekoľko rodinných a kamarátskych bublín (prepáčte, viac to už nepoužijem, ale nedalo sa inak). Trochu menej som sa bála, ale snažila sa ostať v strehu. V autobuse som sedela prvýkrát takmer po 2 mesiacoch od lockdownu.
A ktovie, možno som nemala nasadať do autobusu ani toho 8. júna, kedy sme šli na návštevu ku kamke do Petržalky. Alebo vlastne, práveže mali, lebo udalosť, ktorá sa odohrala práve v onej 92-ke by bola bez jej pomoci oveľa náročnejšia. (Daniela, už som ťa dávno v blogu nespomínala, naposledy ešte asi TU, tak dnes po rokoch opäť. A tentoraz ťa nielen pozdravujem, ale ti aj ďakujem.) Z tohto sa chystám vypísať už takmer sedem mesiacov, ale zároveň som to stále podvedome odkladala na neskôr. Aj teraz ma premkýna taký zvláštny pocit, ktorý by sa mohol spájať s mojou nedávnou črevnou virózou, ale povedzme si rovno, nebude to tým.


Zvonil mi mobil a na displeji svietil volajúci: OTEC. Nezdvihla som, nemala som náladu na nejaké jeho potreby, lebo vždy to bolo o tom, čo on potreboval vyriešiť. Keď volal tretí raz, z autobusu som poslala smsku, že mu zavolám, keď dorazím do cieľa, lebo je v autobuse hluk. V tom mi prišla správa z neznámeho čísla.
„Zavolajte mi. Stalo sa niečo vášmu otcovi.“ Deti sediace na sedačkách a ja okamžite volajúca na neznáme číslo. Na druhej strane sa ozval neznámy hlas, ktorý sa predstavil ako syn otcovej priateľky a oznámil mi správu, z ktorej mi teraz znova búši v ušiach. „VÁŠ OTEC ZOMREL.“ Poviem vám, predýchať takúto informáciu v rúšku, v autobuse pred deťmi, dá človeku zabrať. Nebyť jedného spolucestujúceho, ktovie kam sa až odvezieme.
Inak, ak si myslíte, že pred takýmito situáciami svoje deti uchránite, ste na omyle. Všetko to zažívali v priamom prenose so mnou. Ale kým dcéra to natoľko neregistrovala, syn bol až mimoriadne pozorný. A tak som odpovedala na jeho otázky. Nič som nezahmlievala, ani príliš neobkecávala, nebola som v stave ani na jednu variáciu. Povedala som im, že neplačem kvôli nim, že nech sa neboja, že ma to prejde, že som len smutná, lebo niekto maminke zomrel (o smrti už vedeli aj predtým). A syn sa ma spýtal dokonalú otázku: „Zomrel niekto, koho si ľúbila?“ Neskôr počul aj to, ako som volala mame a takmer s krikom jej oznámila: „OTEC ZOMREL!“ A niekde po tejto informácii mi objal nohu (lebo potiaľ z jeho výšky dočiahol). Keď sme šli vo výťahu k drahej Daniele, ešte sa spýtal: „Ako sa volal tvoj otec?“ (Len na vysvetlenie, môjho otca deti nepoznali, svojho vnuka videl môj otec iba raz a vnučku len na fotke.)


S otcom sme si neboli blízki už roky. No jeho smrť ma zasiahla viac akoby som si kedy bola bývala pomyslela. (Niežeby som na také čosi bežne myslievala.) Neviem či to bolo práve pre nezáujem posledných XY rokov, pre fakt, že už moje deti nezistia, kto bol ich starký, či to, že sa naňho podobám a neraz ho vídam v odraze zrkadla, alebo to bolo len všetko dokopy zmiešané s mojou citlivou povahou, ktorú rozplače aj dobre spravená reklama na pivo… Ale miestami mi bolo z toho intenzívneho prežívania až trápne. Krátko predtým som sa dozvedela ako jednej mojej známej mamablogerke zomrelo dieťa a ja sa tu neviem spamätať zo smrti otca, ktorého som v podstate stratila už pred rokmi.
No len ono, stratiť a stratiť nie je to isté. Lebo nádej vám nevezmú, až kým vám ju naozaj nevezmú. Ja som v sebe kdesi hlboko jednu živila. Že si otec ešte na staré kolená nájde cestu k vnúčatám. Lebo niekedy ľudia na staré kolená dostávajú rozum. Alebo aj nie. Alebo sa tých starých kolien jednoducho nedožijú. Ja som neskutočne vďačná za to, akú milujúcu rodinu majú moje deti a koľko lásky sa im dostáva, takže ony túto stratu nijako nepocítia. Ale cítim to Ja. A cítim, že som niečo stratila.


Nie, nestal sa pre mňa zrazu padlým hrdinom. Stále bol aj alkoholikom, ktorý dal prednosť závislosti pred rodinou. Ale iného otca už mať nebudem, a tak som k celej udalosti aj pristupovala. Takže kým iní riešili koronu a či pôjdu predsa len k moru na dovolenku alebo zostanú na Slovensku, ja som riešila, ktorú rakvu otcovi zaplatíme a či ho potom spopolníme. (Len pre doplnenie, my sme našu slovak dovolenku v Terchovej mali zaplatenú rok dopredu, skôr ako sa spustila korona lavína.) Nuž a po pohrebe si môžem dať do „special life skills“ aj písanie smútočnej reči a jej následný pokus o prednes. Písanie poviedok zatiaľ do životopisu nedám, aj keď som sa po mojej súkromnej traume o jednu pokúsila.
V ostatných týždňoch som sa už len pokúšala so všetkým vyrovnať. S mojimi krivdami voči nemu, s tými, ktoré on mohol cítiť voči mne s bratom. Prišli aj spomienky. Aj tie lepšie. Čo bolo ironicky ešte horšie. Ale čas naozaj pomáha. Slovo lieči by som zrušila, ako ho ruší zákon pri výživových doplnkoch. Čas je tiež v podstate len taký výživový doplnok na bolesť a iné stavíky.

JESEŇ

A čas nám ubiehal aj na augustovej dovolenke, na ktorej sme si perfektne neoddýchli s deťmi a s pár ďalšími rodinami a ďalšími deťmi. Okrem toho už leto neprinieslo žiadne prevratné udalosti. A to aj napriek babkinej snahe a množstvu nakúpených detských nohavičiek. Druhorodená s nami stále komunikuje plienkovo. Zato Karol už suverénne komunikuje s bicyklom. Jeseň stihla priniesť ešte niekoľko malých rodinných osláv, príjemných stretnutí či dokonca jedno prvé sväté prijímanie. Spolu s nimi prišli aj prvé správy o tom, že korona sa dostala aj do našich bližších rodinných kruhov. Nie tých z osláv našťastie. Zostali sme doma. Kam by sme aj chodili. Sople a kašle nám aj tak robili sezónnu spoločnosť.

ZIMA

December nepriniesol ani veľa snehu ani pekných správ. O komentároch na sociálnych sieťach od absolventov vysokej školy života radšej pomlčím úplne. Ale aspoň sa naša rumburakovská princezná stihla trikrát spustiť na sánkach. Viac ju to nebavilo, radšej sneh degustovala. Chuť snehu si vie vybaviť z detstva nejeden z nás, ak mu korona nevzala okrem čuchu a chuti aj spomienky. Mojej mame oba zmysly našťastie vrátila ešte pred štedrovečernou hostinou. Ale poviem vám, nebolo mi všetko jedno, keď mi zavolala, že je pozitívna. Ona ako riziková skupina to ale dala na úplnú pani. Ako doteraz všetky životné skúšky. Preto, hoci by sa mohlo zdať, že rok 2020 bol ovplyvnený smrťou, moje slovo roka je ŽIVOT.


ŽIVOT s rodinou a pre rodinu, ŽIVOT po smrti neblízky blízkej osoby, ŽIVOT popri korone, s koronou a po nej, ŽIVOT s deťmi, ŽIVOT na rodičovskej ne/dovolenke, ŽIVOT v izolácii, ŽIVOT v karanténe, ŽIVOT s pocitom spolupatričnosti, ŽIVOT v neistote, ŽIVOT na slobode, ŽIVOT na slobode s rúškom, ŽIVOT so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo ŽIVOT je LAJF. Ou nou, teda OU YEAH!

KVÍZ: Aký „korona typ“ ste?

Hneď na začiatku chcem napísať, že tento kvíz nie je dehonestáciou či zosmiešnením aktuálnej situácie, je to len bližší pohľad na to, že všetci sme len ľudia a každý pristupuje k súčasnému pandemickému dianiu odlišným metrom. A ak sa rozmeníme na drobné, nájdeme v nás niekoľko „korona typov“, podľa toho, ako pristupujeme k získaným informáciám a opatreniam. Ste zvedaví, ktorá kategória sa hodí na vás? Nech sa páči, vezmite si pero a papier, zdatnejším stačia prsty a pamäť, a poďte na to!

1. Nosíte rúško?

a) Veľmi nerád/a a keď už musím, zásadne pod nosom.
b) Áno.
c) Samozrejme, niekedy aj doma. Pre istotu.

2. Dezinfikujete si ruky?

a) Dezinfekcia je pre slabochov a slniečkárov!
b) Vždy, keď je to potrebné.
c) Dezinfekcie nikdy nie je dosť!

3. Sledujete denné prírastky nakazených?

a) Načo, veď sú to aj tak len zmanipulované údaje.
b) Raz možno dvakrát za týždeň.
c) Každý deň. Som v strehu.

4. Vyhľadávate cielene správy o korone v médiách?

a) Médiá sú platené Sorosom.
b) Keď sa mi niečo zaujímavé ukáže, prečítam si. Inak nie.
c) Áno, treba mať prehľad, čo sa aktuálne deje.

5. Myslíte si, že médiá dostatočne informujú o aktuálnej situácii?

a) Aké médiá? Tým tradičným sa veriť nedá.
b) Myslím si, že toho je až-až.
c) Mohli by ešte viac, nech nám nič neunikne!

6. Ako vnímate plošné testovanie?

a) Ako snahu nás všetkých začipovať.
b) Ako nutné zlo, aby sa odhalilo čo najviac infekčných osôb.
c) Ako ďalšiu skúšku správnosti. Už mám za sebou viacero dobrovoľných testov.

7. Čo si myslíte o lockdowne?

a) Je to sprisahanie, ako z nás spraviť ovce.
b) Ako nutné zlo na spomalenie šírenia nákazy.
c) Ja sa izolujem od prvej vlny, pre mňa sa veľa toho nezmení.

8.) Je korona len chrípka?

a) Korona neexistuje!
b) Nie, nemyslím si.
c) Je to katastrofa. Všetci tu zomrieme…

9.) Ako podľa vás zvláda premiér aktuálne dianie?

a) Matovič je k…
b) Bez komentára.
c) Matovič je náš záchranca. Čudný ale záchranca.

10. Boli ste v lete v zahraničí?

a) V Anglicku a vyšlo nám krásne počasie.
b) Nie, pochodili sme Slovensko.
c) V mojom byte/dome mi je najlepšie.

VYHODNOTENIE

Najviac odpovedí A: Ste si istí?

Vaše odpovede hovoria za všetko a ja by som tu mohla napísať čokoľvek, pre vás to aj tak bude len vymyslená propaganda a možno ma tiež zaradíte na Sorosovu výplatnú listinu (bodaj by, však áno? hashtag žmurkajúci smajlík s nanočipmi v dutinách) Vy máte svoju praUdu, kým vám ju neSmažú! A hlavne, vy nepotrebujete FAKTY, vám stačí VIERA (nemyslím ženu s týmto menom). A proti viere sa len ťažko bojuje… Alebo žeby predsa? Aj predseda istej politickej strany, nedávno odsúdený za nenáhodne náhodné čísla, veril, že korona neexistuje. A teraz komu veríte vy?

Najviac odpovedí B: Ste nohami na zemi a s rúškom na tvári...

Korona situácia vás už celkom serie… Zavreli vám fitko, sesternica musela zrušiť svadbu, vaša obľúbená kapela zrušila aj náhradný termín koncertu, váš pes potrebuje väčší výbeh ako 100 metrov, rodičov ste nevideli niekoľko týždňov! Ale zostávate izolovaní. Šomrete na premiéra, ale plníte nariadenia, lebo chcete, aby bola tá pandémia čím skôr za vami. Objednáte si jedlo z vašej obľúbenej hamburgerárne, aby po korone neskrachovala a psychicky sa pripravujete nielen na plošné testovanie, ale aj na čas strávený medzi vašimi štyrmi stenami, ktoré už tak dôverne poznáte z jarného lockdownu. Máte obavy nielen o psychické zdravie našich politikov, ale aj o celkové zdravie vašich najbližších. A ako bonus nechápete ľudí z prvej skupiny, ktorí odpovedali najčastejšie písmenko A. Nebojte sa, je to vzájomné.

Najviac odpovedí C: Nie ste si ničím istí!

Jedlo, najmä to bohaté na sacharidy (ryža, cestoviny, zemiaky…) máte v komínkoch naukladané kade tade po byte. Poistili ste sa aj vo sfére toaletného papiera. Vás už hnačka nikdy neprekvapí (na rozdiel od protagonistov v reklamách na protihnačkové produkty). Ale korona vás mimoriadne prekvapila. A nie je to pekné prekvapenie. Je to katastrofa a vám sa pomaly ale isto vybíja bezkontaktný teplomer… Na pery sa vám zrejme tisne otázka, ktorú najnovšie obľubuje aj moja druhorodená (ale v úplne iných súvislostiach) : „ČO BUDEME ROBIŤ?!“

UPOZORNENIE: Tento kvíz vznikol čisto za účelom humoru a nie je nijako vedecky podložený (ale ani vyvrátený, však áno?) Podobnosť s reálnymi ľuďmi vo vašom živote (nie) je čisto náhodná!

Ako som pre plnenú papriku a plný mechúr skoro zmeškala svoj beh!

Beh je radosť, beh je láska, psychohygiena,  boj, utrpenie, víťazstvo a čo ja viem, čo všetko ešte. Ale aby ste niečo z toho reálne zažili, mali by ste ho najprv stihnúť. Ja som stihla, ale mala som na mále.

Bola sobota ráno, obe deti už po mne polozili a muž ich vzal z môjho dosahu, aby som si ešte trochu poležkala. Dostali najesť, napiť, ich životné potreby boli ukojené. A keďže sa aj moje potreby (myslím cikanie) pýtali von, chtiac-nechtiac, vyliezla som z postele v rozumnú rannú hodinu aj ja. Ale ako ukázali nasledovné udalosti, bolo mi to prd platné. Nuž, najprv raňajky s jedným deckom na ruke. Našťastie s tým ľahším. A popritom príprava na varenie. Vtipné je v tomto kontexte slovo PRÍPRAVA. Lebo, ak si niekto predstavil pekné misky, v ktorých sa hniezdia úhľadne nakrájané kôpky surovín, je na veľkom omyle. Ale zas, aby som bola úprimná, na plnenej paprike ani nie je veľmi čo krájať. A celkovo sa pokrm nášho detstva nejaví ako časovo náročná záležitosť. Nuž, opak opäť raz pravdou bol (-no aký pekný poetický slovosled, však?). Lebo, kým som dala variť ryžu, stihla som asi 15-krát vyfúkať synovi nos, umyť si ruku, s ktorou som mu fúkala nos, dala som prať, zabudla som, že som dala prať (preto som vešala až o niekoľko hodín neskôr… Nie, ešte nám šaty nenasmradli), umyla si zuby a poslala muža kúpiť vajcia. Kým ryža chladla na balkóne, skočila som si po štartovací balíček na dm Ženský beh, pričom som kamarátke nedala aktuálnu adresu, tak som pred domom v šľapkách bez ponožiek, so spiacou dcérou v nosiči (tiež bez ponožiek), čakala, kým ma Zuzka nájde. Našla ma.

Vyšla som hore a v domnení, že mám stále dosť času, kochala som sa nad obsahom štartovacieho balíčka. Veď druhorodenú som vyklopila spiacu do postieľky… Škoda, že sa zobudila na prvorodeného rukot, lebo si prištipol kúsok dlane do tatových kombinačiek. Takže zvyšok varenia prebiehal s druhorodenou v nosiči. Musím povedať, že je vcelku výzva plniť papriku surovou mäsovou plnkou tak, aby bola mimo dosahu decka v nosiči, ktoré vonkoncom nerozumie pokynu: „No, no“. A kým sa paprika varila v paradajkovej omáčke, prenechala som deti ich otcovi a zavrela sa v kúpeľni, aby som dobehla zameškané. Keď som sa všade možne nastriekala antiperspirantom a kreslila si obočie, zarevala som na muža, ktorý obliekal deti, nech pozrie, kedy nám ide trolejbus, aby sme stihli prípoj k Eurovei. Mala som zavreté dvere, tak som úplne presne nepočula, čo on kričal naspäť mne, ale pekné to asi nebolo. Ale zistil. A ja som zistila, že špirálu už nestíham. Pobalili sme deti, kočík aj ruksaky a rezkým tempom sa vybrali na zastávku. Stihli sme. Jáj, zabudla som napísať, že som vypla plyn pod plnenou paprikou. Zľakli ste sa, čo? A tí, ktorí sa zľakli, že som išla plašiť ostatné bežkyne iba s obočím, špirálu som si nacápala na mihalnice na zastávke, kým sme čakali na prípoj. A potom, že matky nestíhajú. Ehm.

20190914_131546

 

Poviete si, tak si to predsa len stihla. Veď to už podľa nadpisu vieme predsa. Ale ešte prišiel jeden problém. Mechúr. Pýtal si vyprázdnenie. A môj nebol jediný. Bolo ich v tom rade aspoň 40. Ale práve, keď som Zuzke písala, že asi zmeškám štart, jeden pán prišiel s riešením: „Poďte na mužský, tam nikto nie je.“ Podaktoré sa ostýchali, ale ja už som videla toľko chlapov čúrať kade tade po vonku pri strome, či bez stromu, že som sa nenechala rozhodiť. Skôr bol prekvapený mladý muž, ktorý nič netušiac vyšiel z kabínky a uvidel tam nás. Do nášho koridoru sme pribehli asi sedem minút pred štartom, čo nám ešte bohato vystačilo na pár selfie, mdlú rozcvičku, no nestačilo to, aby som si lepšie uviazala šnúrky, čo obvykle pred behom robím. Aj sa mi to vypomstilo. Už na moste Apollo si pravá noha mohla pobehnúť o čosi slobodnejšie. Vravím si, musím vydržať, lebo ak si na moste začnem viazať šnúrku, niekto do mňa z tých asi tisíc žien, čo boli za mnou, napáli a bude z toho hromadná havária. Bežala som opatrne, ale jedna nemenovaná bežkyňa v zelenkavom tričku s dvoma dúhovými copmi si neodpustila poznámku, že určite spadnem a že ona musí preč odo mňa, lebo ona spadne na mňa… A ja som jej tak chcela vrátiť jej rádoby vtipnú poznámku, ale keď bežím, nerozprávam. Jednak mám svoje zásady a druhak nevládzem. Ale zas, pod mostom som si dopriala najrýchlejšie viazanie šnúrky v živote (a to každý deň viažem šnúrky dcére počas neustálej snahy ujsť preč) za bubnovania hudobníkov predpokladám, že z Campana Batucada. Takže mi až tak neprekážalo, že som stratila celkom sľubné tempo. Ale nakoniec som dobehla 4 kilometre o 4 minúty lepšie, ako som si myslela a dala som svoj tretí beh v roku 2019 pod 30 minút.

20190914_135705

Na záver som dokonca dostala aj šplech pre víťaza do tváre. Respektíve do oka! Lebo podľa zásady, že Redbully musia dievčence bežkyniam otvárať, mi takto jeden vystrekol rovno do buľvy. Ak ste doteraz nevedeli, aké je mať energeťák v oku, ušetrím vám čas, štípe to, ale dá sa to prežiť. Rovnako ako fakt, že pred deťmi som sa mohla oveľa precíznejšie a dlhšie pripravovať na podobné udalosti. Po deťoch si ich viem zas viac užiť, precítiť a byť za chvíľu spotenej samoty velice vďačná…

20190914_150811

Som mama, kto je viac?

V tento sviatočný deň sa to sociálnymi sieťami hemží želaniami, komentármi, aj vtipmi na materskú tému. A čo by som to bola za KariMatku, keby som nepridala svoje zrno múdrosti (hahaha). Respektíve, aby som bola v materský deň úprimná, ide mi o vaše slzy! Čo len mne sa budú potiť oči z toho, čo ženy, muži, deti zdieľajú do sveta počas sviatku všetkých matiek?!

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).

Tenkrát po prvé: Postúpila som na iný level v potravinovom mama reťazci!

Už je to niečo vyše pol roka, odkedy som pridala svoj kus slova do slovenských internetových blogerských vôd. A týmto ďakujem všetkým, ktorí si na KariMatku klikli, zasmiali sa na nej, nechali jej lajk, komentár, zdieľali jej múdra ďalej. Lebo aj vďaka vám som vo štvrtok zažila svoj blogerský „tenkrát po prvé“ moment! Najviac to ale bolo vďaka Gabike a Zuzke, ktoré ma napriek neinfluencerskému počtu sledovateľov, pozvali na event organizovaný spoločnosťou Sunar. Dostala som sa tak prvýkrát do spoločnosti pre mňa známych aj neznámych blogeriek a ich detí a po rokoch som si zažila PRofesionálny event ako za čias aktívneho novinárčenia. Akurát miesto nahrávacieho zariadenia a prípadného fotografa som mala so sebou dve deti, kočík a všeličo ďalšie. A ako je to u mňa zvykom, ani cesta k tomuto zážitku nebola bez zádrhelov!

Módne okienko

Ráno vyzeralo všetko vcelku nádejne. Vstali sme v normálnom čase, dieťa č. 1 sa rýchlo rozhodlo, čo si dá na raňajky, dieťa č. 2 pokojne obžúvalo, čo mu prišlo pod ruky. Ale potom sa akosi zrýchlil čas, prihorel mi dcérin príkrm, práčka doprala okakané šaty, dcéra začala byť na zemi mimoriadne nervózna a hoci mi syn pomohol s vešaním, akosi som začala šípiť, že kým všetko pobalím a vychystám seba aj deti, na desiatu sa do druhej mestskej časti hromadnou dopravou nedostanem.

Ale nevzdala som to a vygooglila som si presne nadväzujúce nízkopodlažné spoje, aby som získala predstavu časového horizontu a začala nás pripravovať na cestu. Karol je už do veľkej miery samostatný, čo je super, ale aj to má svoje nevýhody. Napríklad, keď chce mama blogerka syna nastajlovať, aby bol vizitkou maminho vyberaného vkusu a ponúkne mu sivé tričko s čiernym mopslíkom svietiacim v tme, nestretne sa to s pozitívnou odozvou. Miesto neho si vyberie o niečo menej štýlové modré tričko s mimoňskými očami. Ako inak. Ešteže boli všetky tričká s McQueenom v praní (zastúpenie tohto typu mal aspoň na ponožkách). Dcéra ešte samostatná nie je a neprotestuje proti jednotlivým kúskom odevu, protestuje proti obliekaniu všeobecne (to jej pripomeniem, keď bude staršia a bude si skúšať pätnáste fashion tričko)! Takže u nej vyberám kúsky, ktoré idú čo najľahšie a najrýchlejšie navliecť na telo, často bez ohľadu na módne trendy. A do tretice. Ja som tiež už relatívne samostatná, takže som si v hlave premyslela outfit, ktorý mal pozostávať z army zelenej oversize košele a čiernych nohavíc. Ale keď som si predstavila, ako mám Táňu v nosiči, lebo dlhý posed v nehybnom kočíku jej nerobí dobre na pleť a ostatným na ušné bubienky, upravila som voľbu na sivé fŕkané tričkové šaty (ktoré vďaka frkancom lepšie maskujú prípadné fľaky od slín a iných tekutín) a čierne legíny. Aké neoriginálne, viem. Ale dala som si aspoň farebné náušnice, ktoré mi dcéra skoro zjedla.

Vlasy – koruna krásy a iné

Vedomá si toho, že sa vyberiem ďalej ako po ihrisko a obchod, umyla som si vlasy už noc predtým. Ale keďže mi dorazil dlho očakávaný argánový olej na moje suché polámané konce, neodolala som a dopriala som im po umytí slušnú dávku tohto prírodného zázraku. Vravím si, suché sú dosť, to sa vstrebe. Ehm. Nie, nevstrebe. Takže hoci som mala čerstvo umyté vlasy, od polovice vyzerali ako reklama na šampón proti mastiacim sa vlasom – akurát tá pasáž, kedy si modelka produkt ešte neaplikovala. No nič, tak to bude rokmi overený účes nejednej matky – COP. (Iba podotknem, že kým som trávila čas v kúpeľni, dieťa č. 2 na zemi obžúvalo kozmetické obaly a dieťa č. 1 za mnou chodilo s autíčkami, či sa môžu medzi sebou rozprávať.)

Do plánovaného odchodu zostávalo 10 minút a ešte som chcela mladšieho potomka pred cestou trochu nakojiť a seba trochu skrášliť. Lenže hoci som už samozvaná majsterka v multitaskingu, kombináciu týchto dvoch aktivít zvládnutú nemám. Preto, ako iste chápete, došlo k časovému sklzu. Lebo hoci by sa mohlo zdať, že som zvolila iba činnosť s vyššou prioritou, nemohla som ani odoprieť dcére mlieko! Samozrejme, že srandujem, najprv bolo mlieko, potom mejkap. Veď predsa nepôjdem na moje „tenkrát po prvé“ bez obočia. Takže som si rýchlo nakreslila aspoň náznaky tváre, pričom som jedným okom sledovala, čo robia deti. Opäť srandujem. Sledovala som, koľko je hodín, aby sme neprepásli ďalší spoj.

Presnosť – výsada kráľov

Veru, nie nadarmo sa vraví, že presnosť je výsada kráľov. V mojich žilách modrá krv nekoluje a je to hneď poznať. Skoro sme zmeškali aj ten neskorší spoj, ale vďaka skejtbordu a mojim pľúcam, ktoré si ešte pamätajú, že kedysi ich majiteľka (rekreačne) behávala nielen na autobus, sme to zvládli. Ale na udalosť, ktorá sa začala o desiatej, sme dorazili 11:05 (akademické štvrťhodinky sú šuvix oproti nám). Možno si poviete, že to som už ani nemala chodiť, ale vravela som si, že keď nás tam už nepustia alebo bude po všetkom, aspoň si dám kávu a koláčik (veď si zaslúžim).

Ešte nebol koniec. A Zuzka nás nielenže pustila si sadnúť, ale sa nám aj potešila. Takže som sa predrala pomedzi sediace matky a behajúce deti, zasadla som si pred Mambu Dášu Šarközyovú, ktorej som asi trochu zaclonila výhľad na prednášajúcu odborníčku. Miesto toho sa jej tak naskytol pohľad na tie moje mastné konce, ktoré ako už vieme, vlastne neboli mastné, iba trochu viac ošetrené. Táňa zatiaľ spala v kočíku. Karola som posadila vedľa seba a ponúkla mu z vystavených mrkvových, hráškových a šošovicových chrumiek (ktoré budú asi ozaj zdravé, lebo mi veľmi nechutili, ale Karol sa nesťažoval). Okrem toho som okúsila, ako chutia umelé mlieka a zistila som, prečo na výživách píšu, že sa majú jesť plastovou lyžičkou! Spýtala som sa, prečo marhuľová kaša tak intenzívne vonia po marhuliach a v neposlednom rade som na vlastné oči videla, že mama blogerky, ktoré sledujem, sú pekné aj naživo, že aj ich deti robia neplechu a že Karol má rád mikrofón a nebojí sa ho použiť.