Nebojte sa, nebude nasledovať žiadne hudobné matiné na štýl Repete (pozn. pre mladšie ročníky, hoďte si to do YouTube-u, nebudem vám vysvetľovať, čo to bolo), aj keď hudba zohrá svoju rolu. Takže, ako sa môže dostať rapper Čistychov do jednej vety s hudobným žánrom kórejský pop a deťmi? Vysvetlíkujem.

Všetko sa odohralo v jeden víkend. Začalo to v piatok popoludní a skončilo v nedeľu nadránom. Keďže som dobrá matka, ba priam Matka roka (-ostatné sa nemusia urážať, všetky sme!), chcela som dopriať deťom aj nejaký kultúrny zážitok. A Biela noc mi bola v tomto zámere nápomocná. Lebo chápadlá chobotnice trčiace z technickej pamiatky pri Dunaji, zaujmú aj náročného diváka, akým vie 3,5-ročné dieťa byť. To som ale netušila, čo ho zaujme ešte viac!

Z druhej strany móla sa ozývala akási tanečná hudba, ktorú by sme s manželom bežne definovali ako „kolotočársku“. A hudba nebola to jediné, čo sme si s prvorodeným z móla všimli. Na hudbu tancovali tínedžerky a asi dvaja tínedžeri hotové choreografie. Osobne som nechápala, prečo sa pri tom striedajú a niekedy ich tancuje viac, inokedy menej. Lebo na takzvané „battle“ to nevyzeralo. Každopádne, kým ja som sa zamýšľala nad pointou a účelom videnej aktivity, v synovi sa ozvala potreba si zatancovať. Úprimne som si myslela, že keďže ho doma vedieme ku kvalitnej hudbe, na niečo jednoduchšie nepristúpi. Veruže som sa v jeho hudobnom vkuse mýlila. A bez zaváhania sa k nemu pridala aj mladšia sestra. Nestačila som sa diviť, ako rýchlo zapadli medzi tínedžerov a ako sa im svojimi tanečnými kreáciami motali pod nohami. A ja, ako taká mama hus som behala za nimi, nech nerušia mládež, ktorej som kvitovala, že si zvolila pobyt na čerstvom vzduchu miesto sedenia za počítačom. (S výberom ich outfitov som už taká spokojná nebola. Ale zas, tzv. ugly sneakers si podľa mňa vo svojom podaní zažila každá generácia. Ja by som dnes možno bola zhrozená, aké žehličky mi zdobili nohy. Našťastie, spomienky sú ku mne milosrdné.)

Stále som však nevedela, o čo im ide. Ale keď sa jedna dievčinka prihovorila mojim deťom a to menšie si vzala aj na ruky, zacítila som príležitosť, dozvedieť sa viac. Áno, toto je časť príbehu s kórejským popom, kde má každá pieseň vlastnú choreografiu a decká sa ju tam navzájom učia a si ju precvičujú na randomne pustených ukážkach. Preto to striedanie a rôzne počty tancujúcich. Ku koncu sa už na niektoré prvky choreografie chytal aj Karol, preto som usúdila, že na K-pop má predsa len ešte čas a išli sme na hamburger (-veď vravím, že som matka roka…). Evidentne môj čas na K-pop vypršal.

Keď som po sobotňajšom druhom kole Bielej noci uložila „moje“ dieťa spať (-muž zas to svoje), dopriala som aj sebe dávku kultúry. Dúbravské hody, here I come! No, prišla ako prišla… Videla som poslednú jazdu ruského kolesa a stihla som si kúpiť tri deci burčiaku. Mohla by sa natískať na pery známa veta: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ale nie v tomto prípade. Lebo moji dúbravskí kamaráti (ktorí sa teraz určite tešia, že dostali priestor v mojom blogu, že Michal?) mali už v zálohe ďalší bod programu! Diskotéku v miestnom klube. Ou jé! Slovami Armstronga: Je to malý krok pre človeka (ktorý stojí blízko vchodu) a obrovský skok pre Dominiku (ktorá sa vrátila v čase).

Viete, ako zistíte, že už ste na niečo starí? Napríklad podľa prvej myšlienky, ktorá vám príde na rozum pri strete s aktivitou. Toť prvé, čo mi napadlo pri vstupe do klubu: „Kokos, mne bude smrdieť kabát.“ A po prvej, nasledovala aj druhá myšlienka. Tá už bola viac hodná onej príležitosti. Naklonila som sa ku kamarátke a vravím: „Kebyže viem, že dnes skončím na diskotéke, dám si ozajstnú podprsenku.“ A asi by som prehodnotila aj môj hipsterský outfit s trčiacimi žltými ponožkami. Ále čo, k tomu kyslému veltlínu sa to akurát hodilo. Aj som chvíľu rozmýšľala, či si nedokúpim k nemu Sprite, ako za starých dobrých čias, kedy som si myslela, že víno sa dá piť len ako strik, ale rozmyslela som si to a miesto toho si šla na bar len po minerálku. To je vám inak tiež zážitok, stáť pri bare a čakať, kým si vás obsluha všimne. Ideálne je, ak máte ešte dosť alkoholu v pohári a dobre nabitý telefón, rýchlejšie vám odíde čas. Akurát si treba dávať pozor na cicušky s dlhými horiacimi cigaretami v tesnej blízkosti vášho ucha, inak je to fajn. Odporúčam ako tréning proti klaustrofóbii, ak zvládnete toto, tak už vám žiaden výťah nebude primalý.

A ten hluk. Pardón. Tá hudba. Normálne som sa musela spýtať Zuzany, prečo sme to kedysi robili? Keď si miesto diskotéky môžem lakovať doma nechty, kukať Netflix alebo písať blog… A ani sa tam nedá poriadne porozprávať, skrz ten hluk, pardon hudbu. Ale Zuzana je múdra a vysvetlila mi to: „Vtedy sme sa nepotrebovali rozprávať.“ Veruže, vtedy sme chceli tancovať, byť sexi opité (-toto je inak oxymoron! Ale to zistíš až po rokoch, keď zbadáš, aká si bola smiešna, keď si sa zvíjala na parkete ako dážďovka, ktorej presekli opaštek.) a nepogrcať sa. A teraz tam stojíme po rokoch s množstvom skúseností a hudobnej zrelosti. Keď tu zrazu: „Každý do ma pozná, ten už dobre vie, keď dojdem, hneď sa rozjebem. správam sa ako zviera, každý víkend, jak treba…“ A ty si späť na vysokej v Alibabe a zase je z teba dážďovka. Ale teraz už len zo srandy. Ale vtedy si mala hitovicu od Čistychov v mobile naozaj. Teraz tam máš už iba gigabajty usvedčujúceho materiálu svojich detí, ktorý využiješ, keď to budú najmenej čakať. Napríklad, keď budú chcieť ísť tancovať na K-pop…