Ako išla Dominika na tajnú oslavu a dar nedoniesla!

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

20200716_163148

#MATKAROKA

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí (🤬) a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

20200715_170958

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) O 23:11 vystupujem z autobusu pod Hlavnou stanicou a s nádobou od koláča, v ktorej nesiem kúsok z neho deťom, si rezkou chôdzou šúcham stehná na stanicu. Pred stanicou stihnem niekoľko rozmazaných selfie. Vo vlaku ďalšie. Zo stanice v Zámkoch sa s vydratými stehnami terigám na benzínku, kúpiť zvyšné kinderko aj s vysokohorskou pumpárskou prirážkou (1.49€) a odtiaľ si opäť volám taxikára s prízvukom. Tentoraz už mlčíme. A keď už si myslím, že môžem hodiť sprchu a posteľ, druhorodená vycíti matkin návrat a nechce si ho nechať ujsť. Nuž čo, veď aj inokedy chodím spať o pol štvrtej. No len to ráno bolí akosi viac… Viď fotky. Samozrejme ide o čisto ilustračné zábery a ako môžete vidieť na poslednom, nebolo to so mnou až také tragické, či?

20200716_163129

Koľko mešká jedna KariMatka na stretnutie s kamoškami?

Káč, káč, kačena… nasypem ti jačmeňa… Ako dobre, že pre blízke stretnutie tretieho druhu s prírodou netreba chodiť ďaleko. Tentoraz napríklad na bratislavskú Kuchajdu.

Akurát sa tam musí človek dostať… Však áno… A ako to u mňa býva zvykom, Dominika mieni, plynutie času mení. Ehm. Na moje pomery trochu stručne, ale zato aj s časovým rozpisom! To chceš vidieť.

6:44 – Zvoní budík prvýkrát. Ležím ďalej.

6:54 – Zvoní budík druhýkrát, stále ležím ďalej.

7:04 – Zvoní budík tretíkrát, ležím a dívam sa na muža, ktorý povedal, že ide skoro do práce a nevie zobrať syna do škôlky. Pýtam sa či zaspal. Vraví, že nie.

7:28 – Muž berie Karola do škôlky.

7:28,5 – Budí sa druhorodená.

7:42 – Vyliezame z postele, že uvaríme polu (čítaj spolu) kašu.

8:00 – Jeme kašu.

8:23 – Umývame si zuby. Ja v kúpeľni. Táňa v obývačke.

8:34 – Prezlečená z pyžama a vykakaná dávam umývať riad.

8:44 – Táňa pozerá Olafa, ja Instagram. Idem dať prať.

8:47 – Táňa zapína práčku.

8:49 – Nachádzam v spálni odevy, ktoré som chcela dať prať.

8:52 – Idem variť.

9:20 – Balím veci na stretko, kam máme doraziť 10:30.

9:27 – Upratujem kočík.

9:36 – Vyberám nám outfity do mesta.

9:47 – Doprala práčka. Vyberám šaty do lavóra a idem si umyť vlasy.

9:50 – Šípim, že budem meškať… (mohla by som dať plurál, lebo Táňa to tiež nestihne, ale je v tom nevinne).

10:00 – Zisťujem, že vybratý aufit pre mamu nie je okej. Volím plán B.

10:03 – Rýchlo si kreslím tvár. Táňa sedí v pymažu (čítaj pyžamo) v kočíku a kričína mňa, že sa chce kočikovať.

10:10 – Fénujem si vlasy aspoň na oko.

10:13 – Obliekam Táňu.

10:20 – Hľadám Táninu bábiku po byte a nadávam.

10:24 – Nachádzam bábiku. Stále nadávam.

10:28 – Zamykám dvere a volám výťah.

10:43 – Nastupujem na X33-ku.

10:52 – Stojím v autobuse. Autobus stojí v zápche.

11:03 – Vystupujeme na Šafárikovom námestí. Bežíme cez cestu.

11:05 – Nastupujeme na električku č.4 smer Zlaté piesky.

11:06 – 11:12 – Utieram si pot z čela.

11:24 – Prichádzam na miesto určenia. Už nenadávam. Teším sa, že ich vidím. Ani ony nenadávajú. Asi sa tiež tešia, že ma vidia.

Kreativite sa v korona časoch medze nekladú, ALE za akú cenu?!?

Karanténa posledných týždňov priniesla množstvo umytých okien, uprataných skríň, nervových zrútení, vypitých fliaš alkoholu a v neposlednom rade aj rovnaké množstvo nových handmade tvorcov! ALE POZOR! Buďte opatrní a rozmyslite si, do akých ručne robených projektov sa v karanténe pustíte! (Teda aj mimo nej, ale terazky je toto aktuálne…) Lebo z kreatívne stráveného predpoludnia sa šmahom ruky môže stať manuálne vyťažený DEŇ A POL! Neveríte? Uveríte.

Na čas strávený pri slanom ceste som si brúsila zuby už nejeden karanténny deň, ale vždy sa našlo čosi iné (viď odsek vyššie. Platí všetko okrem umytých okien, tie na mňa špinavo hľadia ďalej)… Až jedného pekného pondelka mi napadlo, že ani variť nemusím, aj ponožiek mám dosť opratých, aj záchod je v solídnom stave, ani rúru nebudem využívať na iné, tak prečo nie? Recept znel jasne, 3 hrnčeky múky, 2 hrnčeky soli a 1.5 hrnčeka vody. No len! Nie je hrnček ako hrnček. A ja som si tak predtým pomyslela, že nech je toho dosť, tak vezmem ten širší!!! Och. Aký omyl. Mala som mať za odmerku radšej tú fancy šálku na presíčko, do ktorej lejem deťom mlieko, lebo viac nevypijú. Akože viete, koľko bolo toho cesta??? TRI PLECHY… Ono aj to by bolo (skoro) v pohode, keby som jeden a pol plechu nemusela dopĺňať z vlastných kreatívnych zdrojov, lebo jedno dieťa sa po pár vykrojeniach radšej hralo, že robí ježka, pritom si pichlo si špáradlo do prsta, (Poznámka pod čiarou: Nebolo veľa krvi, naozaj) a potom si do cesta otlačalo legového Emeta či iné hračky, ktoré nemali potenciál stať sa odliatkami. A druhé malo najväčšiu zábavu z toho, že do svojho kúska cesta sypalo ďalšiu a ďalšiu (a ďalšiu) múku.

20200427_101116

Korálky od Dominiky aj Náušky of the day

Tak si vravím dobre, spravím korálky. Lenže koľko korálok sa ti chce šúľať, keď vieš, že to nikto nosiť nebude? Predstavili ste si číslo? Tak ho teraz vynásobte aspoň tromi. Ale nevadí, vymodelujem si ku korálkam aj pár dizajnových náušničiek. Nápad za milión ozaj! Lebo len teraz zistíš o sebe, že máš chabú fantáziu a technické prevedenie jak by smet. Nuž čo, budeme sa tváriť , že to také raw, industriálne, asymetrické aj malo a chcelo byť. A stále máme len jeden plech v rúre a druhý na linke a tretí v nedohľadne… A ešte toľko cesta pred nami. Ale zaťala som sa, to cesto predsa nevyhodím! Veď som ho „hňácala“ vlastnými rukami, aj TEN prsteň som si kvôli nemu dala dole. Dokonca aj to dcerino cesto doj*bané pardon, vysušené od množstva múky, som masochisticky vodou prebrala k životu a vzniklo tak niekoľko hviezdičiek, srdiečok (čo snáď zužitkujem v decembri na strom) dva odtlačky detských rúk a ako bonus dva odtlačky detských uší (-čítate správne)… Hold, zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé krycie manévre. A po pouhých 4 hodinách som vybrala prvé plody našej práce (ehm teda zábavy).

20200427_175848

A tá echt zábavná časť ešte len mala prísť. Farbenie výtvorov. Najskôr opatrenia. Kartóny, rôzne podložky a handričky, aby nedošlo k poškodeniu kuchynskej linky, výber farieb, štetcov, ochranné opatrenia pre druhorodenú v podobe celorukávového podbradníka z deemky po bratovi. Veľmi odporúčam. Následne ratovanie prvorodeného, ktorému ste ochranný odev nevymysleli a on si zelenou farbou skrášlil nové tričko s Mickeym. Hneď na to, hádzanie trička do pračky s ďalšími špinavými odevmi (ktoré doluješ kade tade, lebo veď máš relatívne všetko opraté. Dôraz je na slove relatívne). Medzitým zistíš, že prvorodená radšej maľuje seba, pričom sa neubránila ani degustácii… A tak si po tom všetkom ideš maľovať oné náušky a v duchu si hovoríš, že už NIKDY nebudeš zjednávať s handmade tvorcom cenu za jeho výrobok (niežeby som to robila často, ale stalo sa…)! Ja sama by som si za svoje kreatívne bludy vypýtala aspoň desať eur za pár (tak som sa namakala na nich), no hanba by ma fackovala, keby sa tie moje kriple porovnali s kúskami v rovnakej cenovej kategórii z handmade náušnicového sveta. Medzitým budú v rúre slimáky, odtlačky z lega a pár ďalších korálok ešte aspoň hodinu a pol… Takže to mi chcete povedať, že sa k tomu musíme na ďalší deň vrátiť? Ve-ru-že… A to vás ani nejdem nudiť detailmi, ako som miesto vyložených nôh, strávila ich poobedný spánok lakovaním náušiek a po ich zobudení to robila na pozadí hier s kamiónom, hry na mimoňov (ja som Kevin, keby ste chceli vedieť), okrikovania jednej, že to sa nepapá, prípadne na pozadí ratovania druhého, ktorý spadol na rovnej zemi a krváca mu jazyk… Ale niekto múdry raz povedal, že nie cieľ je dôležitý, ale cesta. Ale to asi nevedel, koľko toho CESTA bude…

2 a pol užitočnej rady (nielen) pre PRVOMATKY, ktoré ste inde nečítali!

Už ste si mohli všimnúť, že som mimoriadne dobrá duša, ktorá si nenecháva užitočné rady a prípadné know-how pre seba. A keďže ma podcast Jednej mamy presvedčil, že stále sú rady, ktoré ešte neboli vyslovené dostatočne nahlas, niektoré z nich tu teraz odhalím. Respektíve mnoho rád už na internete uzrelo svetlo sveta, ale podaktoré z nich aj nemuseli…
Nasledujúce riadky sú preto vhodné pre nastávajúce matky, prvomatky, budúce druhomatky, ktoré už veľa zabudli a všetky ostatné matky, ktoré sú zvedavé, čo (by) mohli urobiť inak… Len jedno malé upozornenie. Všeobecný návod na materstvo neexistuje a možno vám môj tip nezaberie. To neznamená, že nefunguje, len vy alebo vaše potomstvo fungujete na iné kódy, ktoré budete musieť rozlúsknuť samy. Good luck a čítajte s porozumením.
1. Čo do pôrodnice?
V prvom rade si zbaľte veci zo zoznamu tej ktorej príslušnej pôrodnice. Niekde nepotrebujete takmer nič okrem županu, inde potrebujete aj vložky, toaletný papier a vlastné tabletky železa. A čo k tomu? Silu a odhodlanie… bla, bla… Zbaľte si hlavne vreckovky, aby ste si mali do čoho fúkať sople, keď na vás príde plač. Ten od dojatia, ten od nervov na hnusné sestričky, ten od zúfalstva, že neviete utíšiť dieťa, či na ten, že počujete vašu ratolesť ručať pod lampou, lebo má žltačku. A ak idete do pôrodnice s tým, že budete kojiť, kojiť a nič iné než kojiť, tak vám Pán Boh pomáhaj, možno miesto boha skúste Benedikt lekársky a Senovku grécku. Ale nie vtedy, keď sa začnú problémy s tvorením mlieka, ale preventívne hneď. Áno, všetko má svoj prirodzený čas a aj mlieko príde (ibaže by nie), ale ja som nechcela nechať nič na náhodu. Takže, keď som už mala dieťa pri sebe, hneď som si naordinovala oba prírodné medikamenty. A mlieko prišlo. A prišlo ho veľa. Prišlo ho až moc. To sa tiež môže prihodiť. Ale radšej viac ako menej, či? Pri prvom dieťati som sa dostávala do normálu dva mesiace, pri druhom už to bolo rýchlejšie. Pri druhom som už vedela, o čo ide, išla som za sestričkami, že mám veľa mlieka, potrebujem si odsať trochu, nech sa mi uľaví. Neverili mi, uverili, až keď som im pre iných novorodencov doplnila fľašu a pol mlieka. Ostatné som si už nechala pre dcéru, nočnú košeľu a sprchový kút. (Takže, užívať len na vlastné riziko.)
2. Čo domov?
Tehotenské oblečenie – toho sa rozhodne nezbavujte hneď po pôrode, aj keď vás to bude lákať, lebo už ste v inej životnej fáze. Vaše telo ale tento fakt akosi nechápe a v niektorých prípadoch tak skoro ani nepochopí. Samozrejme česť a sláva výnimkám, ktoré rovno z pôrodnice môžu ísť vo svojich fit legínkach, v ktorých odbehli polmaratón. Ale všetkým ostatným smrteľníčkam dobre padnú voľné gumičky a gate, ktoré im nezvýraznia „mafiny“.
Dojčiace oblečenie – ním sa netreba zbytočne stresovať! Rovnako dobre vám poslúžia elastické odevy s výstrihom, ktorý sa vám natiahne až po kozu (nemyslím tú na paši), respektíve bohaté košeľové variácie. A čo je najhlavnejšie, vynosíte to aj po skončení dojčiacej životnej etapy. Samozrejme, ak vás niečo vyslovene zaujme a chcete si urobiť radosť, smelo do toho. Radosť si zaslúžite a ak chcete kojiť v štýlovom tričenku od Koláčovej či Mile, potešte sa. Ja len, aby ste vedeli, že si netreba robiť bezhlavé zásoby „prsofriendly“ oblečenia, ktoré potom budete posúvať za zlomok ceny ďalej.
Látkové plienky – neľakajte sa, nejdem vám vnucovať eko-bio-látkovú prebaľovaciu metódu. To nechám na uvážení každej jednej občianky osobitne. Mne ide o tie látkové plienky, ktoré používali ešte naše mamy. Tie štvorcové kamošky, ktoré dobre sajú, rýchlo nimi utriete grcku, pišanicu (a iné). V lete poslúžia ako ľahká prikrývka, tienidlo (ale samozrejme nezabúdam na prísun vzduchu), tie väčšie aj ako uteráky, prípadne aj miesto jednorázových podložiek na prebaľovanie. Prekryjete ňou plachtu v postieľke, lebo ogrcanú plienku vymeníte rýchlejšie ako celú plachtu. Zakryjete ňou návštevu, aby neodišla označkovaná. Prípadne skryjete aj časti nábytku, ktoré ste uchrániť nestihli. A keď spravíte na konci uzlík, je to aj skvelé žužladlo na prerezávajúce sa ďasienka. Takže, určite si ich kúpte viac. Budete ich mať v zásobe a môžete ich strategicky rozmiestňovať po byte podľa potreby. Pri prvom dieťati som si ich zaobstarala na začiatok asi 5 (kusov, nie balíkov) a myslela som si, aká som frajerka. No potom som postupne chodila do déemky a dopĺňala zásoby, lebo mi tých 5 nestíhalo ani schnúť a už som ich potrebovala opäť!
Oblečenie pre bábätko I. – Ak nie ste fashion/mama/food/lajfstajl-blogerka a nepotrebujete si potomka odmalička štelovať do cool póz v ešte viac cool outfitoch, vrelo odporúčam biele, krémové, prípadne sivé melírové odevy, ktoré sú na gombíky a ideálne máte vrch aj spodok 2 v 1. Nemusíte sa zbytočne stresovať s naťahovaním cez hlavičku, bojovať s meňavkovitým telom vreštiaceho uzlíka šťastia a prdov. Navyše nebude na oblečení veľmi vidno grcky a vydrží vám o pár minút/hodín dlhšie. Že to bude smrdieť? Správne bábo vonia ako mlieko a grcka (žmurkajúci smajlík)!
Oblečenie pre bábätko II.– Bábätká rýchlo rastú. To som nezistila len ja, to vedia už skoro všetci (ostatných onen fakt možno trochu zaskočí). A určite okrem vyššie spomenutých odevov budete mať aj reprezentatívnejšie, v ktorom bude váš mini človek ešte rozkošnejší. A práve z takýchto kúskov si nejaké obľúbené exempláre odložte na pamiatku. Aby ste raz, keď bude doma miesto voňavého bábätka, adolescent pubertálny (-copyright to Horkýže Slíže), mali čo ukázať jeho kamošom či frajerkám /a opačne/ a aspoň trošku ho podľa rodičovských pravidiel strápniť a priviesť do rozpakov. A ktovie, možno raz, ak sa odev dovtedy nerozpadne, uvidíte v ňom aj svoje vnúča.
2.5 Nail Grylls vášho prežitia na materskej
Nie, nepomýlila som sa. Viem, že týpek, ktorý na Discovery Channel zjedol húsenicu, lebo je plná proteínov, sa volá Bear Grylls. Ale vy budete potrebovať na prežitie Nails Done (preklad – urobené nechty)! A hoci sa vám to bude zdať nemožné, lakujte si nechty. Alebo si nájdete inú svoju činnosť, ktorá bude alternatívou k nalakovaným nechtom. Niečo, čo vás udrží v reálnom svete, aj keď sa vám bude zdať, že všetko ostatné je len sen (či nočná mora?). Jasné, že ste naplnené láskou a šťastím a obavami, neistotami (presný opak smeráckych sľubov, čo?), ale treba sa snažiť zostať v rovnováhe. Pre jednu je to nočné lakovanie nechtov, pre inú písanie blogu, pre ďalšiu prechádzka do obchodu sama, pre ďalšiu horúci kúpeľ a kniha (aspoň 5 strán), každopádne sa nevzdajte a uzurpite si tento jeden moment mimo zabehnutých rituálov okolo dieťaťa. A postupne pokojne pridávajte ďalšie, nebudete preto horšia matka. Sú určite aj horšie. Napríklad Ja. Takže ste v pohode.
A budete v pohode aj bez všetkých „zaručených“  rád na internetoch, ktoré si neraz protirečia alebo ani neovládajú pravopis. Stačia vám tie odo mňa (žmurkajúci smajlík). A pokojne mi dajte vedieť, ak chcete pokračovanie, lebo ešte asi nejaké tri rady by som možno vypotila… Chcete? Pardon. Prosíte si?

5 zaručených tipov ako sa na/za víkend stať fashionblogerkou!

Ja som taká dobrá duša, že som si svoje čerstvo nadobudnuté know-how nemohla nechať pre seba! A hlavne, dnes vám všetci dávajú zaručené tipy, ako spraviť to či ono, získať hento a tamto, nahonobiť si oné aj izé a čo som ja horšia poradkyňa lomka blogerka, lomka lajfkoučka, lomka doplň si, čo potrebuješ počuť-ka? No nie veru. (Pozn. Nasledujúce rady sú nie náhodou všetky označené jednotkou. Jednak sú všetky rady rovnako dôležité a druhak som si nevedela spraviť to poradie, lebo technika nechcela so mnou spolupracovať. Čudné.)

  1. Buď súčasťou nejakej fashion udalosti

Ideálne je ukázať sa na fashion udalosti v rámci týždňa módy. A už je iba na vás, či to bude skôr mainstream alebo si zvolíte tú viac cool cestu. Ako ja (smajlík so slnečnými okuliarmi) na Bratislava Fashion Live. V skratke, treba sa nechať na nejakú prehliadku pozvať. Alebo sa nasnoriť, ak máte správne konexie (ako ja). Ak nie, môžete si skúsiť kúpiť lístok, ale tam hrozí, že nesplníte ďalšie body z tohto za-ru-če-né-ho zoznamu rád.

20191005_175154

  1.  Seď v prvom rade!

Lebo to už snáď ani nemusím vysvetľovať, že kto je v prvom rade, nielenže má najlepší výhľad, ale aj čosi už v onom módnom svete znamená (či?). Alebo to ešte môže znamenať, že má super kamošku novinárku, ktorá nezabudla na svoju exkolegyňu aj keď je už skoro 4 roky na rodičovskej ne/dovolenke. Nech už to ale znamená čokoľvek, treba situáciu využiť a robiť videá, bumerangy, fotky či live streamy (aj keby sa k nemu malo pripojiť iba 9 ľudí. Samozrejme hypoteticky, nehovorím o sebe, vóóbec) na všetky možné kanály. A ak sa vo vás ozve akýsi hlások hanby, nepočúvajte. Tu ozaj nemá miesto, lebo kto nedrží v ruke mobil, akoby ani na fashion show, rozumej módnej prehliadke, nebol.

  1. Vyšperkuj si outfit

Výhodou je, ak máte v aktuálnych trendoch prehľad, ale na módnej šou ani nedostatok znalostí v súčasnom módnom dianí nie je prekážkou. Lebo ak to práve nie je IN, môžete sa tváriť, že práve Vy idete odštartovať vlnu nového štýlu. A ak budete mať ozaj šťastie, tak vám to niekto aj zožerie. Samozrejme výber outfitu je kľúčový. Ale až fotografi a módni redaktori rozhodnú, či ste to zvládli. Ak sa potom objavíte v nejakom článku z fashion udalosti, ste na najlepšej cene začať zarábať na móde… Okej, tomuto ani ja neverím, ale každopádne aj tretí bod mám splnený. Bonusom je, ak vás priamo na akcii alebo na sociálnej sieti niekto za výber módneho úboru pochváli! (Tu by som rada podotkla, že @pazravo mala vo svojom podcaste o chválení pravdu. Je to skvelý pocit a mali by sme to robiť všetci častejšie.) Mne jeden elegantný muž v obleku pochvalil klobúk aj jeho farebné zladenie s mojim vlasmi. Hneď som schudla 5 kíl.

  1.  Odfoť sa v cool póze na zaujímavom mieste

Ak sa na módnej akcii vyskytujete prvýkrát, je dobré odkukať od známejších blogerov/iek, na akých miestach a aké pózy strúhajú. Potom treba vyčkať, kým skončia fotosešn a zaujať ich pozíciu. Aj keby to mala byť fotka s nákupným vozíkom!

20191006_221918

Na škodu určite nie je, odchytiť si niektorú známu tvár a spraviť si fotku aj s ňou. Ak neukoristíte budúcu konkurenciu v podobe blogera, zaujať môžete aj niektorým z dizajnérov alebo aspoň najväčším módnym indivíduom na párty.

  1. Buď originál

Nezabudni, že v móde už len ťažko vymyslíš niečo nové, ale vždy sa dá na jednotlivé trendy pozrieť z vlastného uhla pohľadu! Preto rob veci po svojom a nepočúvaj rady od niekoho, kto nemá ešte ani 1000 followerov na Instagrame a jeho obľúbený outfit sú tepláky, ku ktorým strieda až 2 bundy a 2 páry tenisiek!

 

 

Deti, kórejský pop aj Čistychov! Ďalší dôkaz, že matka zvláda aj nemožné

Nebojte sa, nebude nasledovať žiadne hudobné matiné na štýl Repete (pozn. pre mladšie ročníky, hoďte si to do YouTube-u, nebudem vám vysvetľovať, čo to bolo), aj keď hudba zohrá svoju rolu. Takže, ako sa môže dostať rapper Čistychov do jednej vety s hudobným žánrom kórejský pop a deťmi? Vysvetlíkujem.

Všetko sa odohralo v jeden víkend. Začalo to v piatok popoludní a skončilo v nedeľu nadránom. Keďže som dobrá matka, ba priam Matka roka (-ostatné sa nemusia urážať, všetky sme!), chcela som dopriať deťom aj nejaký kultúrny zážitok. A Biela noc mi bola v tomto zámere nápomocná. Lebo chápadlá chobotnice trčiace z technickej pamiatky pri Dunaji, zaujmú aj náročného diváka, akým vie 3,5-ročné dieťa byť. To som ale netušila, čo ho zaujme ešte viac!

IMG_1145

Z druhej strany móla sa ozývala akási tanečná hudba, ktorú by sme s manželom bežne definovali ako „kolotočársku“. A hudba nebola to jediné, čo sme si s prvorodeným z móla všimli. Na hudbu tancovali tínedžerky a asi dvaja tínedžeri hotové choreografie. Osobne som nechápala, prečo sa pri tom striedajú a niekedy ich tancuje viac, inokedy menej. Lebo na takzvané „battle“ to nevyzeralo. Každopádne, kým ja som sa zamýšľala nad pointou a účelom videnej aktivity, v synovi sa ozvala potreba si zatancovať. Úprimne som si myslela, že keďže ho doma vedieme ku kvalitnej hudbe, na niečo jednoduchšie nepristúpi. Veruže som sa v jeho hudobnom vkuse mýlila. A bez zaváhania sa k nemu pridala aj mladšia sestra. Nestačila som sa diviť, ako rýchlo zapadli medzi tínedžerov a ako sa im svojimi tanečnými kreáciami motali pod nohami. A ja, ako taká mama hus som behala za nimi, nech nerušia mládež, ktorej som kvitovala, že si zvolila pobyt na čerstvom vzduchu miesto sedenia za počítačom. (S výberom ich outfitov som už taká spokojná nebola. Ale zas, tzv. ugly sneakers si podľa mňa vo svojom podaní zažila každá generácia. Ja by som dnes možno bola zhrozená, aké žehličky mi zdobili nohy. Našťastie, spomienky sú ku mne milosrdné.)

IMG_1159

Stále som však nevedela, o čo im ide. Ale keď sa jedna dievčinka prihovorila mojim deťom a to menšie si vzala aj na ruky, zacítila som príležitosť, dozvedieť sa viac. Áno, toto je časť príbehu s kórejským popom, kde má každá pieseň vlastnú choreografiu a decká sa ju tam navzájom učia a si ju precvičujú na randomne pustených ukážkach. Preto to striedanie a rôzne počty tancujúcich. Ku koncu sa už na niektoré prvky choreografie chytal aj Karol, preto som usúdila, že na K-pop má predsa len ešte čas a išli sme na hamburger (-veď vravím, že som matka roka…). Evidentne môj čas na K-pop vypršal.

IMG_1162

Keď som po sobotňajšom druhom kole Bielej noci uložila „moje“ dieťa spať (-muž zas to svoje), dopriala som aj sebe dávku kultúry. Dúbravské hody, here I come! No, prišla ako prišla… Videla som poslednú jazdu ruského kolesa a stihla som si kúpiť tri deci burčiaku. Mohla by sa natískať na pery známa veta: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ale nie v tomto prípade. Lebo moji dúbravskí kamaráti (ktorí sa teraz určite tešia, že dostali priestor v mojom blogu, že Michal?) mali už v zálohe ďalší bod programu! Diskotéku v miestnom klube. Ou jé! Slovami Armstronga: Je to malý krok pre človeka (ktorý stojí blízko vchodu) a obrovský skok pre Dominiku (ktorá sa vrátila v čase).

Viete, ako zistíte, že už ste na niečo starí? Napríklad podľa prvej myšlienky, ktorá vám príde na rozum pri strete s aktivitou. Toť prvé, čo mi napadlo pri vstupe do klubu: „Kokos, mne bude smrdieť kabát.“ A po prvej, nasledovala aj druhá myšlienka. Tá už bola viac hodná onej príležitosti. Naklonila som sa ku kamarátke a vravím: „Kebyže viem, že dnes skončím na diskotéke, dám si ozajstnú podprsenku.“ A asi by som prehodnotila aj môj hipsterský outfit s trčiacimi žltými ponožkami. Ále čo, k tomu kyslému veltlínu sa to akurát hodilo. Aj som chvíľu rozmýšľala, či si nedokúpim k nemu Sprite, ako za starých dobrých čias, kedy som si myslela, že víno sa dá piť len ako strik, ale rozmyslela som si to a miesto toho si šla na bar len po minerálku. To je vám inak tiež zážitok, stáť pri bare a čakať, kým si vás obsluha všimne. Ideálne je, ak máte ešte dosť alkoholu v pohári a dobre nabitý telefón, rýchlejšie vám odíde čas. Akurát si treba dávať pozor na cicušky s dlhými horiacimi cigaretami v tesnej blízkosti vášho ucha, inak je to fajn. Odporúčam ako tréning proti klaustrofóbii, ak zvládnete toto, tak už vám žiaden výťah nebude primalý.

20190928_232922

A ten hluk. Pardón. Tá hudba. Normálne som sa musela spýtať Zuzany, prečo sme to kedysi robili? Keď si miesto diskotéky môžem lakovať doma nechty, kukať Netflix alebo písať blog… A ani sa tam nedá poriadne porozprávať, skrz ten hluk, pardon hudbu. Ale Zuzana je múdra a vysvetlila mi to: „Vtedy sme sa nepotrebovali rozprávať.“ Veruže, vtedy sme chceli tancovať, byť sexi opité (-toto je inak oxymoron! Ale to zistíš až po rokoch, keď zbadáš, aká si bola smiešna, keď si sa zvíjala na parkete ako dážďovka, ktorej presekli opaštek.) a nepogrcať sa. A teraz tam stojíme po rokoch s množstvom skúseností a hudobnej zrelosti. Keď tu zrazu: „Každý do ma pozná, ten už dobre vie, keď dojdem, hneď sa rozjebem. správam sa ako zviera, každý víkend, jak treba…“ A ty si späť na vysokej v Alibabe a zase je z teba dážďovka. Ale teraz už len zo srandy. Ale vtedy si mala hitovicu od Čistychov v mobile naozaj. Teraz tam máš už iba gigabajty usvedčujúceho materiálu svojich detí, ktorý využiješ, keď to budú najmenej čakať. Napríklad, keď budú chcieť ísť tancovať na K-pop…

Ako som pre plnenú papriku a plný mechúr skoro zmeškala svoj beh!

Beh je radosť, beh je láska, psychohygiena,  boj, utrpenie, víťazstvo a čo ja viem, čo všetko ešte. Ale aby ste niečo z toho reálne zažili, mali by ste ho najprv stihnúť. Ja som stihla, ale mala som na mále.

Bola sobota ráno, obe deti už po mne polozili a muž ich vzal z môjho dosahu, aby som si ešte trochu poležkala. Dostali najesť, napiť, ich životné potreby boli ukojené. A keďže sa aj moje potreby (myslím cikanie) pýtali von, chtiac-nechtiac, vyliezla som z postele v rozumnú rannú hodinu aj ja. Ale ako ukázali nasledovné udalosti, bolo mi to prd platné. Nuž, najprv raňajky s jedným deckom na ruke. Našťastie s tým ľahším. A popritom príprava na varenie. Vtipné je v tomto kontexte slovo PRÍPRAVA. Lebo, ak si niekto predstavil pekné misky, v ktorých sa hniezdia úhľadne nakrájané kôpky surovín, je na veľkom omyle. Ale zas, aby som bola úprimná, na plnenej paprike ani nie je veľmi čo krájať. A celkovo sa pokrm nášho detstva nejaví ako časovo náročná záležitosť. Nuž, opak opäť raz pravdou bol (-no aký pekný poetický slovosled, však?). Lebo, kým som dala variť ryžu, stihla som asi 15-krát vyfúkať synovi nos, umyť si ruku, s ktorou som mu fúkala nos, dala som prať, zabudla som, že som dala prať (preto som vešala až o niekoľko hodín neskôr… Nie, ešte nám šaty nenasmradli), umyla si zuby a poslala muža kúpiť vajcia. Kým ryža chladla na balkóne, skočila som si po štartovací balíček na dm Ženský beh, pričom som kamarátke nedala aktuálnu adresu, tak som pred domom v šľapkách bez ponožiek, so spiacou dcérou v nosiči (tiež bez ponožiek), čakala, kým ma Zuzka nájde. Našla ma.

Vyšla som hore a v domnení, že mám stále dosť času, kochala som sa nad obsahom štartovacieho balíčka. Veď druhorodenú som vyklopila spiacu do postieľky… Škoda, že sa zobudila na prvorodeného rukot, lebo si prištipol kúsok dlane do tatových kombinačiek. Takže zvyšok varenia prebiehal s druhorodenou v nosiči. Musím povedať, že je vcelku výzva plniť papriku surovou mäsovou plnkou tak, aby bola mimo dosahu decka v nosiči, ktoré vonkoncom nerozumie pokynu: „No, no“. A kým sa paprika varila v paradajkovej omáčke, prenechala som deti ich otcovi a zavrela sa v kúpeľni, aby som dobehla zameškané. Keď som sa všade možne nastriekala antiperspirantom a kreslila si obočie, zarevala som na muža, ktorý obliekal deti, nech pozrie, kedy nám ide trolejbus, aby sme stihli prípoj k Eurovei. Mala som zavreté dvere, tak som úplne presne nepočula, čo on kričal naspäť mne, ale pekné to asi nebolo. Ale zistil. A ja som zistila, že špirálu už nestíham. Pobalili sme deti, kočík aj ruksaky a rezkým tempom sa vybrali na zastávku. Stihli sme. Jáj, zabudla som napísať, že som vypla plyn pod plnenou paprikou. Zľakli ste sa, čo? A tí, ktorí sa zľakli, že som išla plašiť ostatné bežkyne iba s obočím, špirálu som si nacápala na mihalnice na zastávke, kým sme čakali na prípoj. A potom, že matky nestíhajú. Ehm.

20190914_131546

 

Poviete si, tak si to predsa len stihla. Veď to už podľa nadpisu vieme predsa. Ale ešte prišiel jeden problém. Mechúr. Pýtal si vyprázdnenie. A môj nebol jediný. Bolo ich v tom rade aspoň 40. Ale práve, keď som Zuzke písala, že asi zmeškám štart, jeden pán prišiel s riešením: „Poďte na mužský, tam nikto nie je.“ Podaktoré sa ostýchali, ale ja už som videla toľko chlapov čúrať kade tade po vonku pri strome, či bez stromu, že som sa nenechala rozhodiť. Skôr bol prekvapený mladý muž, ktorý nič netušiac vyšiel z kabínky a uvidel tam nás. Do nášho koridoru sme pribehli asi sedem minút pred štartom, čo nám ešte bohato vystačilo na pár selfie, mdlú rozcvičku, no nestačilo to, aby som si lepšie uviazala šnúrky, čo obvykle pred behom robím. Aj sa mi to vypomstilo. Už na moste Apollo si pravá noha mohla pobehnúť o čosi slobodnejšie. Vravím si, musím vydržať, lebo ak si na moste začnem viazať šnúrku, niekto do mňa z tých asi tisíc žien, čo boli za mnou, napáli a bude z toho hromadná havária. Bežala som opatrne, ale jedna nemenovaná bežkyňa v zelenkavom tričku s dvoma dúhovými copmi si neodpustila poznámku, že určite spadnem a že ona musí preč odo mňa, lebo ona spadne na mňa… A ja som jej tak chcela vrátiť jej rádoby vtipnú poznámku, ale keď bežím, nerozprávam. Jednak mám svoje zásady a druhak nevládzem. Ale zas, pod mostom som si dopriala najrýchlejšie viazanie šnúrky v živote (a to každý deň viažem šnúrky dcére počas neustálej snahy ujsť preč) za bubnovania hudobníkov predpokladám, že z Campana Batucada. Takže mi až tak neprekážalo, že som stratila celkom sľubné tempo. Ale nakoniec som dobehla 4 kilometre o 4 minúty lepšie, ako som si myslela a dala som svoj tretí beh v roku 2019 pod 30 minút.

20190914_135705

Na záver som dokonca dostala aj šplech pre víťaza do tváre. Respektíve do oka! Lebo podľa zásady, že Redbully musia dievčence bežkyniam otvárať, mi takto jeden vystrekol rovno do buľvy. Ak ste doteraz nevedeli, aké je mať energeťák v oku, ušetrím vám čas, štípe to, ale dá sa to prežiť. Rovnako ako fakt, že pred deťmi som sa mohla oveľa precíznejšie a dlhšie pripravovať na podobné udalosti. Po deťoch si ich viem zas viac užiť, precítiť a byť za chvíľu spotenej samoty velice vďačná…

20190914_150811

O tom, ako som sa naivne vybrala so všetkými svojimi deťmi na ihrisko!

Pamätáte si tú časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: „New York, not ready!” Tak niečo podobné sa pár dní dozadu stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: „Táňa, not ready.” A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, udialo sa nasledovné.

Vzala som deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: „Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude.”

20190701_163346

Karol sa ako naschvál práve vtedy hojdať nechcel (aj keď inokedy by tam strávil hodiny), respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo strata šedej kôry predsa len poslúžila), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola osudná chyba! Desaťmesačné dieťa síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj „cez mŕtvoly”. S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ozaj menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny (jahodovú, malinovú a smotanovú – ak by to niekoho zaujímalo) a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala pieskové variácie naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

20190701_171933

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý-nová doba! Nehovori), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostáva?

Som mama, kto je viac?

V tento sviatočný deň sa to sociálnymi sieťami hemží želaniami, komentármi, aj vtipmi na materskú tému. A čo by som to bola za KariMatku, keby som nepridala svoje zrno múdrosti (hahaha). Respektíve, aby som bola v materský deň úprimná, ide mi o vaše slzy! Čo len mne sa budú potiť oči z toho, čo ženy, muži, deti zdieľajú do sveta počas sviatku všetkých matiek?!

Aké je to byť mamou? Jedným slovom – čudesné! Ak by som to rozmenila na drobné (toto bude asi jeden z mojich obľubených výrazov. Vďačím zaň mojej pani docentke z alma mater, ktorá bola veľmi rozhľadená, vtipná, diplomatická, ale žiaľ pre jej monotónnosť a moju nezaujatosť problematikou, som si z jej prednášok odniesla len toto slovné spojenie a slinu na kabelke, lebo som neraz podľahla tónu hlasu, ktorý ma odniesol do ríše snov), je to ako časť textu Jany Kirschner: “Nič už nie je také, aké bolo predtým. Už nemôžem dýchať, celé noci nespím.” V jeden deň som bola mrož s niečím neurčitým v maternici a na druhý deň sa zo mňa stal mrož s bolesťou v rozkroku a niečím veľmi určitým v postieľke vedľa mňa… Už sú to tri roky, dva mesiace a jeden deň! Odvtedy som si mrožiu fázu zopakovala ešte raz, ale neviem, či mi to pridáva na dôveryhodnosti, alebo mi to iba zvyšuje spánkový deficit. Každopádne sa v mojom živote titulom MATKA stihlo všeličo zmeniť. (A možno nielen u mňa…)

Som fetišistka

Áno, priznávam a rovno vravím, nechcem sa dať liečiť. Milujem sledovať, ovoniavať, ožužlávať rôzne časti tela mojich detí. Najviac nohy, uši, vlasy či krk. Sú to šmakocinky. Niekedy, keď si zakrývam oči Táninými nohami, predstavím si, že jej to robím ako 15-ročnej. Asi by sa tak nesmiala, asi ani ja nie. Ale tu a teraz, je tá rúčka, paprčka, aj riť niečo neuveriteľné. (Viem, že na to nie ste u mňa zvyknuté/í, ale tentoraz sa mierneho sladkého klišé dočkáte. A pardon, ale nebudem sa zato ospravedlňovať.)

Som nerváčka so sklonmi k trpezlivosti

Trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Ak som mala v práci niekoho zaučiť a nevedel to pochopiť ani na druhý (nebodaj tretí) krát, v duchu som vypenila. Išla som na cígu, ponadávala si, predýchala a mohla som fungovať ďalej. Prišla som domov, posťažovala sa mužovi a bol pokoj. Ale teraz mám tie nechápavé tvory doma. Nemám kam ujsť. Už ani nefajčím a kým príde muž z práce, dávno som zabudla, čo ma vytočilo. A nejde len o nechápavosť. Trpím aj keď sa jeden pomaly oblieka a druhá zašpiní kvôli trom hltom mrkvy seba, mňa, stoličku, parkety aj stôl. Ani kreslenie, lepenie, skladanie veľmi nezvládam. Ale lepším sa. Trpím iba “inside”, niekedy už netrpím vôbec, sem-tam sa dokonca dokážem aj tešiť. Ale nebolo to hneď, chce to cvik. A ich lekcie, v ktorých ma učia trpezlivosti zďaleka neskončili.

Som nekarieristka

Žurnalistiku som kedysi šla študovať s cieľom napísať raz knihu… Od tejto túžby ma odvialo najprv do rádia, neskôr na bulvárny web. Keď som nastupovala na materskú, cítila som, že je správny čas zmeniť prostredie. A po viac ako troch rokoch doma môžem skonštatovať, že karieristka (nemyslím to nijako urážlivo) nie som. Poznám mamy, ktoré potrebujú pracovať, aby mohli naplno fungovať aj ako matky. To nie je môj prípad, ale necítim sa preto viac matkou ani menej pracantkou. Len to mám inak. Keď mi po čase začalo chýbať písanie, začala som vypúšťať do socialneho sveta svoje mini výlevy, z ktorých sa po dvoch rokoch a po nátlaku blízkeho okolia vyvinul samostatný blog. S touto “literárnou” psychohygienou si hádam vystačím ďalšie dva roky.

Som odfláknutá biomatka

Keď som šla do pôrodnice, bála som sa, ale o jednej veci som mala jasnú predstavu. Budem kojiť (pozn. Viem, že spisovne je dojčiť, ale podľa mňa to nie je pekné slovo a na svojom blogu si ho neprosím). A aby som nenechala nič na náhodu, hneď po pôrode som si naordinovala vitamínové (Safri)duo – senovku s benediktom. Predpokladám, že by to šlo aj bez nich, ale nechcela som riskovať! Takže domov som šla so skoro štvorkilovým synom a asi 6 kilovými prsiami (3+3). Pretože okrem toho, že je to bio, hlavne je s tým oveľa menej roboty! Žiadne odmerky, zohriata voda, sterilné fľaše… Ale odflákla som to. Ukončila som to Ja. Hoci som čakala, že bude dieta č.1 rozumné a odstaví sa samo, nakoniec som mu k tomu pomohla. Mal rok a pol. Či z toho bude mať neskôr traumu, ukáže čas a účet za psychológa.

Som omylná

Povedzme, že moja skúšobná doba sa skončila pred dvoma mesiacmi a jednym dňom, ale zďaleka som nevychytala všetky muchy. Veľa toho robím za pochodu, niekedy aj neskoro. Mnoho vecí mi príde nepodstatných, iným stále nerozumiem, odkukávam od iných matiek, ale aj tak mi už vyletela ruka, pohár vody, či odletela teniska do steny. Ale, ak to zhrniem, tak: komunikujem, kojím, spievam, kreslím, urážam sa, nosím, vozím, učím (sa), vydieram, karhám, motivujem, chválim, mlčím, kričím, ignorujem, plienkujem, varím, kupujem hotové, kŕmim, tetujem (tetovačky), ne/upratujem, kúpem, fúkam (bobo), hrám sa, púšťam YouTube, som na mobile, fotím, natáčam, píšem, robím si srandu, dávam po zadku, utieram (zadok), búcham dverami, bozkávam, objímam, uspávam, zakazujem, prosím, ďakujem, ľúbim, milujem.

Poetka Mirka Ábelová o materstve napísala aj knihu s názvom Večný pocit nedele (odporúčam). Akurát podľa mňa je to skôr Večný pocit pondelka alebo stredy, v závislosti od stupňa vyčerpanosti. A preto, hoci je iba druhá májová nedeľa v kalendári označená ako Deň matiek, myslím si, že matka má svoj deň každý deň (aj keď práve nemá svoj deň).

Tenkrát po prvé: Postúpila som na iný level v potravinovom mama reťazci!

Už je to niečo vyše pol roka, odkedy som pridala svoj kus slova do slovenských internetových blogerských vôd. A týmto ďakujem všetkým, ktorí si na KariMatku klikli, zasmiali sa na nej, nechali jej lajk, komentár, zdieľali jej múdra ďalej. Lebo aj vďaka vám som vo štvrtok zažila svoj blogerský „tenkrát po prvé“ moment! Najviac to ale bolo vďaka Gabike a Zuzke, ktoré ma napriek neinfluencerskému počtu sledovateľov, pozvali na event organizovaný spoločnosťou Sunar. Dostala som sa tak prvýkrát do spoločnosti pre mňa známych aj neznámych blogeriek a ich detí a po rokoch som si zažila PRofesionálny event ako za čias aktívneho novinárčenia. Akurát miesto nahrávacieho zariadenia a prípadného fotografa som mala so sebou dve deti, kočík a všeličo ďalšie. A ako je to u mňa zvykom, ani cesta k tomuto zážitku nebola bez zádrhelov!

Módne okienko

Ráno vyzeralo všetko vcelku nádejne. Vstali sme v normálnom čase, dieťa č. 1 sa rýchlo rozhodlo, čo si dá na raňajky, dieťa č. 2 pokojne obžúvalo, čo mu prišlo pod ruky. Ale potom sa akosi zrýchlil čas, prihorel mi dcérin príkrm, práčka doprala okakané šaty, dcéra začala byť na zemi mimoriadne nervózna a hoci mi syn pomohol s vešaním, akosi som začala šípiť, že kým všetko pobalím a vychystám seba aj deti, na desiatu sa do druhej mestskej časti hromadnou dopravou nedostanem.

Ale nevzdala som to a vygooglila som si presne nadväzujúce nízkopodlažné spoje, aby som získala predstavu časového horizontu a začala nás pripravovať na cestu. Karol je už do veľkej miery samostatný, čo je super, ale aj to má svoje nevýhody. Napríklad, keď chce mama blogerka syna nastajlovať, aby bol vizitkou maminho vyberaného vkusu a ponúkne mu sivé tričko s čiernym mopslíkom svietiacim v tme, nestretne sa to s pozitívnou odozvou. Miesto neho si vyberie o niečo menej štýlové modré tričko s mimoňskými očami. Ako inak. Ešteže boli všetky tričká s McQueenom v praní (zastúpenie tohto typu mal aspoň na ponožkách). Dcéra ešte samostatná nie je a neprotestuje proti jednotlivým kúskom odevu, protestuje proti obliekaniu všeobecne (to jej pripomeniem, keď bude staršia a bude si skúšať pätnáste fashion tričko)! Takže u nej vyberám kúsky, ktoré idú čo najľahšie a najrýchlejšie navliecť na telo, často bez ohľadu na módne trendy. A do tretice. Ja som tiež už relatívne samostatná, takže som si v hlave premyslela outfit, ktorý mal pozostávať z army zelenej oversize košele a čiernych nohavíc. Ale keď som si predstavila, ako mám Táňu v nosiči, lebo dlhý posed v nehybnom kočíku jej nerobí dobre na pleť a ostatným na ušné bubienky, upravila som voľbu na sivé fŕkané tričkové šaty (ktoré vďaka frkancom lepšie maskujú prípadné fľaky od slín a iných tekutín) a čierne legíny. Aké neoriginálne, viem. Ale dala som si aspoň farebné náušnice, ktoré mi dcéra skoro zjedla.

Vlasy – koruna krásy a iné

Vedomá si toho, že sa vyberiem ďalej ako po ihrisko a obchod, umyla som si vlasy už noc predtým. Ale keďže mi dorazil dlho očakávaný argánový olej na moje suché polámané konce, neodolala som a dopriala som im po umytí slušnú dávku tohto prírodného zázraku. Vravím si, suché sú dosť, to sa vstrebe. Ehm. Nie, nevstrebe. Takže hoci som mala čerstvo umyté vlasy, od polovice vyzerali ako reklama na šampón proti mastiacim sa vlasom – akurát tá pasáž, kedy si modelka produkt ešte neaplikovala. No nič, tak to bude rokmi overený účes nejednej matky – COP. (Iba podotknem, že kým som trávila čas v kúpeľni, dieťa č. 2 na zemi obžúvalo kozmetické obaly a dieťa č. 1 za mnou chodilo s autíčkami, či sa môžu medzi sebou rozprávať.)

Do plánovaného odchodu zostávalo 10 minút a ešte som chcela mladšieho potomka pred cestou trochu nakojiť a seba trochu skrášliť. Lenže hoci som už samozvaná majsterka v multitaskingu, kombináciu týchto dvoch aktivít zvládnutú nemám. Preto, ako iste chápete, došlo k časovému sklzu. Lebo hoci by sa mohlo zdať, že som zvolila iba činnosť s vyššou prioritou, nemohla som ani odoprieť dcére mlieko! Samozrejme, že srandujem, najprv bolo mlieko, potom mejkap. Veď predsa nepôjdem na moje „tenkrát po prvé“ bez obočia. Takže som si rýchlo nakreslila aspoň náznaky tváre, pričom som jedným okom sledovala, čo robia deti. Opäť srandujem. Sledovala som, koľko je hodín, aby sme neprepásli ďalší spoj.

Presnosť – výsada kráľov

Veru, nie nadarmo sa vraví, že presnosť je výsada kráľov. V mojich žilách modrá krv nekoluje a je to hneď poznať. Skoro sme zmeškali aj ten neskorší spoj, ale vďaka skejtbordu a mojim pľúcam, ktoré si ešte pamätajú, že kedysi ich majiteľka (rekreačne) behávala nielen na autobus, sme to zvládli. Ale na udalosť, ktorá sa začala o desiatej, sme dorazili 11:05 (akademické štvrťhodinky sú šuvix oproti nám). Možno si poviete, že to som už ani nemala chodiť, ale vravela som si, že keď nás tam už nepustia alebo bude po všetkom, aspoň si dám kávu a koláčik (veď si zaslúžim).

Ešte nebol koniec. A Zuzka nás nielenže pustila si sadnúť, ale sa nám aj potešila. Takže som sa predrala pomedzi sediace matky a behajúce deti, zasadla som si pred Mambu Dášu Šarközyovú, ktorej som asi trochu zaclonila výhľad na prednášajúcu odborníčku. Miesto toho sa jej tak naskytol pohľad na tie moje mastné konce, ktoré ako už vieme, vlastne neboli mastné, iba trochu viac ošetrené. Táňa zatiaľ spala v kočíku. Karola som posadila vedľa seba a ponúkla mu z vystavených mrkvových, hráškových a šošovicových chrumiek (ktoré budú asi ozaj zdravé, lebo mi veľmi nechutili, ale Karol sa nesťažoval). Okrem toho som okúsila, ako chutia umelé mlieka a zistila som, prečo na výživách píšu, že sa majú jesť plastovou lyžičkou! Spýtala som sa, prečo marhuľová kaša tak intenzívne vonia po marhuliach a v neposlednom rade som na vlastné oči videla, že mama blogerky, ktoré sledujem, sú pekné aj naživo, že aj ich deti robia neplechu a že Karol má rád mikrofón a nebojí sa ho použiť.