fotenie | Kari Matka

5 zaručených tipov ako sa na/za víkend stať fashionblogerkou!

Posted on October 11, 2019 by karimatka

Ja som taká dobrá duša, že som si svoje čerstvo nadobudnuté know-how nemohla nechať pre seba! A hlavne, dnes vám všetci dávajú zaručené tipy, ako spraviť to či ono, získať hento a tamto, nahonobiť si oné aj izé a čo som ja horšia poradkyňa lomka blogerka, lomka lajfkoučka, lomka doplň si, čo potrebuješ počuť-ka? No nie veru. (Pozn. Nasledujúce rady sú nie náhodou všetky označené jednotkou. Jednak sú všetky rady rovnako dôležité a druhak som si nevedela spraviť to poradie, lebo technika nechcela so mnou spolupracovať. Čudné.)

Buď súčasťou nejakej fashion udalosti

Ideálne je ukázať sa na fashion udalosti v rámci týždňa módy. A už je iba na vás, či to bude skôr mainstream alebo si zvolíte tú viac cool cestu. Ako ja (smajlík so slnečnými okuliarmi) na Bratislava Fashion Live. V skratke, treba sa nechať na nejakú prehliadku pozvať. Alebo sa nasnoriť, ak máte správne konexie (ako ja). Ak nie, môžete si skúsiť kúpiť lístok, ale tam hrozí, že nesplníte ďalšie body z tohto za-ru-če-né-ho zoznamu rád.

Seď v prvom rade!

Lebo to už snáď ani nemusím vysvetľovať, že kto je v prvom rade, nielenže má najlepší výhľad, ale aj čosi už v onom módnom svete znamená (či?). Alebo to ešte môže znamenať, že má super kamošku novinárku, ktorá nezabudla na svoju exkolegyňu aj keď je už skoro 4 roky na rodičovskej ne/dovolenke. Nech už to ale znamená čokoľvek, treba situáciu využiť a robiť videá, bumerangy, fotky či live streamy (aj keby sa k nemu malo pripojiť iba 9 ľudí. Samozrejme hypoteticky, nehovorím o sebe, vóóbec) na všetky možné kanály. A ak sa vo vás ozve akýsi hlások hanby, nepočúvajte. Tu ozaj nemá miesto, lebo kto nedrží v ruke mobil, akoby ani na fashion show, rozumej módnej prehliadke, nebol.

Vyšperkuj si outfit

Výhodou je, ak máte v aktuálnych trendoch prehľad, ale na módnej šou ani nedostatok znalostí v súčasnom módnom dianí nie je prekážkou. Lebo ak to práve nie je IN, môžete sa tváriť, že práve Vy idete odštartovať vlnu nového štýlu. A ak budete mať ozaj šťastie, tak vám to niekto aj zožerie. Samozrejme výber outfitu je kľúčový. Ale až fotografi a módni redaktori rozhodnú, či ste to zvládli. Ak sa potom objavíte v nejakom článku z fashion udalosti, ste na najlepšej cene začať zarábať na móde… Okej, tomuto ani ja neverím, ale každopádne aj tretí bod mám splnený. Bonusom je, ak vás priamo na akcii alebo na sociálnej sieti niekto za výber módneho úboru pochváli! (Tu by som rada podotkla, že @pazravo mala vo svojom podcaste o chválení pravdu. Je to skvelý pocit a mali by sme to robiť všetci častejšie.) Mne jeden elegantný muž v obleku pochvalil klobúk aj jeho farebné zladenie s mojim vlasmi. Hneď som schudla 5 kíl.

Odfoť sa v cool póze na zaujímavom mieste

Ak sa na módnej akcii vyskytujete prvýkrát, je dobré odkukať od známejších blogerov/iek, na akých miestach a aké pózy strúhajú. Potom treba vyčkať, kým skončia fotosešn a zaujať ich pozíciu. Aj keby to mala byť fotka s nákupným vozíkom!

Na škodu určite nie je, odchytiť si niektorú známu tvár a spraviť si fotku aj s ňou. Ak neukoristíte budúcu konkurenciu v podobe blogera, zaujať môžete aj niektorým z dizajnérov alebo aspoň najväčším módnym indivíduom na párty.

Buď originál

Nezabudni, že v móde už len ťažko vymyslíš niečo nové, ale vždy sa dá na jednotlivé trendy pozrieť z vlastného uhla pohľadu! Preto rob veci po svojom a nepočúvaj rady od niekoho, kto nemá ešte ani 1000 followerov na Instagrame a jeho obľúbený outfit sú tepláky, ku ktorým strieda až 2 bundy a 2 páry tenisiek!

Moja (ne)intímna spoveď: Len dva pôrody a tak veľa zážitkov! (2. časť)

Posted on March 1, 2019 by karimatka

Nasledujúci článok je (voľným) pokračovaním tejto záležitosti.

Ak ste čítali predošlý článok, viete, že som rodila klasicky v štandardných slovenských pôrodniciach, v ktorých sa mi dostalo štandardnej starostlivosti. Respektíve, raz sa mi dostala starostlivosť nadštandardná – odvodzujem od názvu izby, za ktorú som si priplatila dvacku na noc. Ako vyzerala starostlivosť v praxi? (Ešte pozn. autorky: nasledujúce riadky nie sú generalizáciou pôrodníctva na Slovensku, iba mojou osobnou skúsenosťou, rada si prečítam aj pozitívnejšie či iné zaujímavé skúsenosti v komentároch.)

Sestričky nielen z Kramárov

Keď som bola mladšia jednou z najlepších príhod, aké mi mama mohla rozpovedať, bola o mojom príchode na svet. Mala všetko, čo má dobrý príbeh mať: napätie, bezmocnosť hlavnej hrdinky, hnev, život ohrozujúci moment aj čarovný happy end so slzami radosti a lásky. V rámci rozprávania nikdy nezabudla spomenúť sestričku, ktorá mamu nechala, nech si porieši kontrakcie sama, ale keď sa jej zdalo, že ich akosi priveľmi prežíva, prišla ju upozorniť na fakt, že je príliš hlučná, nech tak neziape, veď to až tak nebolí. Mamu – prvorodičku, ktorá podľa nej dramatizovala, už o niekoľko minút pripravovali na akútnu sekciu, lebo som sa začala dusiť a prirodzenou cestou to ísť nechcelo. Vždy ma ten príbeh fascinoval aj s jeho emočnými odtieňmi, ale až 11. marca 2016 som jej rozprávanie mohla naplno precítiť.

Odkedy si mama prežila onú noc plnú napätia ubehlo bezmála 32 rokov a všeličo sa odvtedy zmenilo. Ale asi nie dosť. Napríklad nemilú sestričku z príbehu nájdeme v nejednej nemocnici ešte dnes. A nemusí byť ani stará, iba je nemilá (páči sa mi tento výraz, ktorý znie síce nežne, ale kto takú sestričku v živote stretol, vie, že zdanie klame). Asi je nahnevaná, že musí byť v práci, lebo jej nedali voľno, možno má problémy doma, zrejme jej zasa nevyplatili nadčasy, práca ju nebaví alebo je proste iba „skvelá“ povaha. ~~Dôvodov~~ Výhovoriek nájdeme koľko len chceme, ale to mňa, osobu na nemocničnom lôžku, nemusí zaujímať. Jedna vec je mať zlý deň a druhá byť všeobecne nemilá. Ja som takýchto sestričiek zažila viac. Možno som mala smolu, že som obe deti rodila blízko k víkendu a kto je rád v práci cez víkend, však? Ale každopádne, keď som si ako prvorodička nevedela dať rady s plačúcim Karolom, ktorého som mala pri sebe pár hodín, začala som hľadať nejakú sestričku na výpomoc. Žiadna nechodila. V izbe sestier ale zo tri kávičkovali. Poslali ma späť, lebo veď sestra, čo má na starosti moju izbu, bude robiť obchôdzku. Nespravila.

Prišla až s detskou lekárkou, ktorá sa pýtala, či už všetko viem. „Ešte tu nikto nebol, ale spolubývajúce mi poradili, ako prebaliť,“ úprimne som povedala, pričom som netušila, že tá sestrička, ktorá bola medzi trojkou kávičkárok a robí lekárke spoločnosť, mala byť zároveň tá, ktorá mi všetko vysvetlí. Zistila som to, keď sa ohradila, že ešte nestihla všetko obehať. Neskôr sa na mňa táto istá sestrička osopila, že prečo som decku nedoniesla cumeľ. „To bolo prvé, čo som ja doniesla do pôrodnice. Tieto dnešné matky. Cumeľ treba mať,“ hovorila s úškrnom, ale už nie mne, ale druhej vyslúžilej kolegyni a dobre sa na mne bavili, kým mi obliekali syna (pozn.: Na stránke nemocnice sa cumeľ neuvádza, preto bol pripravený doma na stole a v prípade potreby mi ho mal muž doniesť). Nebudem vám písať, že som sa tam skoro rozrevala, lebo beztak som bola od tehotenstva mimoriadne citlivá na akékoľvek emočne ladené popudy (keby ste potrebovali tehotenský doják, odporúčam Najkrajšiu dedinku, čo chodila na RTVS s Brychtovou a Nikodýmom. Ľudia v dedine sú na sebe takí milí, až srdiečko z toho poskočí. A mne asi preskočilo z hormónov.). Toto bola nemilá detská sestra, ale boli tam aj ženské sestry, tie mali na starosti zase vás.

Napríklad vám museli asistovať pri prvom postavení sa z postele a prvej sprche. Karol prišiel na svet v noci, takže si viete predstaviť, ako som svojím príchodom na šestonedelie narušila pokoj nočnej služby. Mladá sestra mi vysvetlila, čo a ako a že keď sa teda budem chcieť sprchovať, nech na ňu zazvoním. Ale pre istotu sa opýtala: „Nechcete sa teraz osprchovať?“ Nechcela som, chcela som iba spať. Ale mimoriadne vykúrená izba a o čosi menej mimoriadne chrápajúca spolubývajúca mi nerobili dobre na viečka, tak si vravím, sprcha mi uľaví. Po dôkladnom zvážení pre a proti, som zazvonila na sestru. Och, ten pohľad, čo mi venovala, mám dodnes pred očami. Po sprche bola pripravená odprevadiť ma na izbu, ale vravím jej, že sa musím ešte aj vycikať. „To ste sa nemohli do sprchy?“ Akože, aj som chcela, lebo ozaj som nebola v stave čúrať posediačky, ale bolo mi to blbé pred tou sestričkou. Vtipné, nie?

Našťastie bolo tam tiež veľa milých sestričiek, ktoré zvládali aj ťažšie pripady novopečených mamičiek, ktoré napríklad plakali viac ako ich deti. Vedeli zostať nad vecou a zostať profesionálne bez subjektívneho hodnotenia rodičiek, aj keď ich mohlo vo vnútri všeličo trápiť. A ak k tomu pridali aj úsmev, všetko sa zdalo znesiteľnejšie. Taká čerstvá matka bezpochyby môže byť tvrdý oriešok, ale keď sa niekto vyberie na dráhu zdravotnej sestry, asi počíta s tým, že to bude všelijaké. Asi nepoviem nič nové, keď spomeniem, že sú isté povolania, ktoré sú skôr poslaním. Zdravotná sestra pre mňa takým povolaním rozhodne je a fakt, že nie je primerane finančne ohodnotené tomu žiaľ nepomáha. A rozhodne to nie je na smiech.

Laktačné poradenstvo

Na smiech (cez slzy) ale bolo prvé laktačné poradenstvo. Sobota, Karol reve, tej detskej sestričky nikde. Tak ho aspoň nosím na rukách, lebo veď som si prečítala, aké dôležité je prvé prisatie, aby nedošlo k zlým návykom a tak ďalej. Nedokaličím si možnosť kojenia hneď v úvode len preto, že som sa nevedela dočkať sestry = LAKTAČNEJ PORADKYNE. Lebo inde som zas čítala, že každá detská sestra je zároveň c e r t i f i k o v a n á poradkyňa. Ibaže by nie… No, ako tak tam natriasam moje decko, vojde nejaká sestra a namieri si to k spolubývajúcej po cisárskom, či niečo nepotrebuje. Cestou z izby sa zastaví pri mne, prečo mu nedám prso, keď reve. Vysvetľujem jej svoje dôvody. „Jaj, tieto mamičky. Všetkého sa boja. Takto si ho dáte a takto mu ho dáte. Vidíte? A je prisatý, ako pekne saje.“ A už bola preč. Ale aspoň mi už dieťa neplakalo. Zato ja som mala zase na mále.

A to bolo asi všetko, čo som sa k laktácii od sestier dozvedela. Dobre, teraz preháňam, bolo toho viac, ale nie zas oveľa (niečo som si prečítala aj na letákoch na nástenke v izbe). Často padali otázky: „Papá? Ešte sa vám nespustilo mlieko? Treba si prikladať.“ „Prikladajte“ bolo asi najpoužívanejším slovom na oddelení. Človek sa už miestami cítil ako kurič, lebo iba prikladá a prikladá a je mu z toho poriadne horúco. Našťastie výpomoc ženskej sestry v podobe „kvalitného“ dohovoru a polonásilného strčenia prsníka do úst Karola, sa ukázala ako postačujúca. Ale podľa mňa je poradenstvo rozhodne trochu prehnaný výraz vzhľadom na poskytnuté služby.

Pri druhom dieťati som už laktačné poradkyne nejako obzvlášť nevyhľadávala, ale jedna prišla na izbu a radila spolubývajúcej, ktorá mala problém s bradavkami. A za 15 minút na ňu/nás vyvalila viac užitočných rád, ako som sa dozvedela počas dvoch pobytov v pôrodnici dohromady. Pre mňa bola tá kučeravá pani sestrička stelesnením laktačnej poradkyne. Lenže, koľko prvorodičiek bude mať šťastie práve na ňu? Asi nemusíme ísť do prílišných matematických úvah, aby sme vypočítali, že nie dosť veľa. Ale zato, ja som zasa raz napísala viac než tisíc slov, čo zo mňa robí opak Raffaella, preto zvyšok v tretej časti. Tešíte sa?

Týchto 5 vecí majte na pamäti, keď sa chystáte na vianočné fotenie s rodinou!

Posted on December 11, 2018 by karimatka

Netvárte sa prekvapene, dnes to robí minimálne každá piata rodina (tento údaj je čisto orientačný, rozumej, vymyslený). A ktorá to nerobí, začne, ostatné to už majú za sebou alebo o tom aspoň snívajú. Rodinné vianočné fotenie! My máme jedno veľmi čerstvo absolvované (a nebolo naše prvé). Logicky to zo mňa robí experta. Nuž, podelím sa o svoje know-how…

1. Ateliér vs. domov sladký domov

Všetko má svoje pre a proti. Ale matematicky by sa dalo povedať, že čím máte detí viac, tým viac sa oplatí fotenie spraviť doma. Lebo, kým máte iba jedno, je výhodnejšie sa autom presunúť za fotografkou a spraviť bordel u nej v ateliéri. Nemusíte riešiť či ladia vankúše, či ich je dosť, či je stromček rovný, aké ozdoby sú dnes in. Bude sa pracovať s tým, čo fotografka má (píšem v ženskom rode, lebo okrem svadby nás fotili samé ženy. Servus Robo). A pokojne to môže byť vianočná guľa s nápisom sestra, lebo aj keď ju váš syn na fotke obžúva, hoci v tom čase ešte sestru nemal, vo finálnej verzii fotografie už nápis vidno nebude.

Keď sa potomstvo rozrastá, je jednoduchšie zavolať fotografku domov. Pretože nemusíte vláčiť tristo druhov oblečenia na prezlečenie (nie z roztopaše, z čistej pragmatickosti, keďže ako dobre vieme, deti grcajú a u nášho najmladšieho člena rodiny patrí táto aktivita k obľúbeným), nemusíte sa ospravedlňovať za ovracaný ateliér, zničené rekvizity, prosiť o kúsok miesta na prebaľovanie, kojenie, prípadne hľadať v ateliéri vhodné predmety bežného života, ktoré by mohli na chvíľu odpútať pozornosť niektorého z potomkov a iné. A to aj napriek tomu, že budete musieť vytiahnuť z pivnice vianočný sortiment o čosi skôr (lepšie povedané váš manžel), ako ste pôvodne plánovali. Zas na druhej strane, sa už nebudete toľko zdržiavať s jeho zdobením a nebudete bazírovať na každom detaile, aby neboli dve podobné hviezdy pri sebe a či váš syn nedal na prízemie stromu priveľa ozdôb. Ak totiž stihnete zdobiť strom až v deň fotenia a potom sa ešte budete chcieť osprchovať, kým deti spia, aby ste aspoň na fotkách mali umyté vlasy, tak na podobné kacírske stylingové myšlienky nezvýši čas. Veď aj nejaký mejkap si treba spraviť a umyté kadere, ktoré ešte nestihli povypadávať z kojenia, i vysušiť. Inak, keď si spomeniem, že som sa za študentských čias bola schopná cez víkend chystať von aj DVE hodiny a z celého večera nevznikla ani jedna nerozmazaná fotka, napadá mi jediné: TOĽKÉ MRHANIE! Teraz za rovnaký čas stihnem upratať (aspoň naoko, respektíve na objektív), ozdobiť za synovej asistencie stromček, nahrať krátke videjko, ako syn zdobí stromček, dať syna spať, osprchovať sa, umyť si vlasy, navliecť sa do siloniek, nalíčiť sa. A netreba ani počítať s časovou rezervou na presun do ateliéru! Takže ste ušetrili minimálne polhodinu, pretože decká netreba navliekať do ďalšej vrstvy, nakladať všetko do auta, potom všetko vyložiť, deti vyzliecť, seba obaliť v kuchynských utierkach, aby odsali nadmerný pot a hľadať veci, ktoré ste zaručene zabudli doma…

2. Výber outfitu

Už som spomínala, že pri spoločenských udalostiach je to po pôrode u mňa trochu horšie s výberom vhodného kúska oblečenia a niečo podobné platí aj tu, plus ale treba vyberať outfit aj ostatným. Nechcete predsa na fotkách s relatívne pekným stromčekom vyzerať ako Adamsovci (ibaže by to bola téma fotenia, potom pardón). Takže vyberiete niečo vhodné sebe, mužovi, deťom. Potom medzičasom zistíte, že niektorá časť odevu, ktorú ste si v hlave pre jedného člena vianočnej posádky vybrali, zostala u svokrovcov v 100 kilometrov vzdialenom meste. Ale nedáte sa zastrašiť, máte predsa alternatívu. Jupí. Ale váš syn si ju odmieta obliecť, pretože sa zle zobudil. Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa nehanbil ani profesionál z FBI, je našťastie všetko na svojom mieste. Či to bude farebne navzájom zladené, prípadne aj s vianočnou tematikou, je už na každého osobnom vkuse. Možno len taká menšia rada: Menej je ozaj niekedy viac. Hlavne, ak máte minimálne jedno grcajúce dieťa, môže skončiť fotenie v úplne odlišnom outfite, ako ste pôvodne plánovali. Ale zas, ak nebude vidno strom v pozadí, môžete si fotky nechať vyložené celoročne.

3. Počítajte so všetkým

Napríklad s tým, že hoci sa už tri dni chystáte lakovať si nechty na tematickú červenú farbu, proste sa k onej činnosti nedostanete. Pretože podľa nepísaného pravidla, že aspoň jedno dieťa musí revať, vám potomkovia robia program aj na večer. Ak chcete byť na fotení „fresh”, počítajte s tým, že zrovna noc predtým vám deti spať nedovolia. Ale celkom dobre zaberajú vylúhované čajové sáčky na vačky pod očami. Ostatné už môže zachrániť iba fotoshop. A asi netreba pripomínať známu vetu: „Rodič mieni, decko mení”. Je dobré na ňu celý čas myslieť. Pretože je takmer stopercentne isté, že veci nepôjdu podľa plánu. Jedine, že by bol váš zámer od začiatku zobraziť zrod pekla. Dobre, to som prehnala. Či? Každopádne je dobré počítať s tým, že sa decko zle zobudí, bude ovrčané, smutné, urevané, rozbláznené, prehnane tvorivé, príliš veselé, neurčito umelecké, prípadne exhibicionista, karikaturista, či terorista. V takom prípade je neraz i na fotografovi, aby aj z pomyselného hovna dokázal upliesť bič, prípadne zo zachytenej grcky urobiť geniálnu momentku.

4. Dobrá nálada

Áno, lebo ak sa máte celý čas stresovať, že: „Ako budeme na fotkách vyzerať a prečo sme sa na to vôbec dali, keď tie deti nespolupracujú,” tak sa rovno na to s prepáčením vyserte a ani si fotografku neobjednávajte. Pretože s deckami to bude vždy nevyspytateľné. Ale to práve na tom bude SUPER, pretože si z toho môžete spraviť srandu. Hlavne, ak budete mať zachytené na fotkách, ako ručia, sú hodené o zem ony, či vianočná guľa, môžete im to po rokoch vždy počas sviatkov veselo šplechnúť do tváre a pridať aj dôkazový materiál. No, čo je lepšie, ako strápniť na sviatky vlastné potomstvo? Jaj, jasné, čas strávený spoločne ako rodina, bola by som zabudla. A vidíte, aj pri fotení ste všetci pekne pokope. Plus, ak natrafíte na dobrú fotografku, tak vám ani nepríde, že sa musíte nejako strojiť či hrať divadielko o dokonalej rodinke. Lebo (teraz vám prezradím tajomstvo) dokonalá rodinka neexistuje. Zato je veľa takých, čo majú veselé fotky v albume.

V najhoršom si pri deťoch v istom veku môžete dobrú náladu aj poistiť. Ide síce pre niekoho o nepovolený doping a často až o zbrane ťažkého kalibru, ale pre pár ňuňu fotiek „svetiel vašich očí,” to stojí. Takže kde tu nejaký úplatok či prísľub odmeny, nemusí byť na zahodenie. U nás bolo heslo tohtoročného fotenia PIZZA a fungovalo čarovne, jeden by neveril. Samozrejme všetko s mierou a treba vedieť, kedy už má (fotografka) dosť.

5. Na pamiatku

Že vám sa nechce platiť niekomu za fotky? Že to zvládnete aj sami? Že neslávite Vianoce? Že je to trápne? Jasné, veď každému podľa chuti. Ale hlavne si spravte nejakú na pamiatku. Nedávno som niekde na internetoch čítala článok, z ktorého mi ostala v hlave iba akási esencia (ako inak, som na rodičovskej už skoro tri roky). Že hoci sa nám niekedy nechce fotiť, spravme si fotku z oslavy, z rodinného výletu, z hocijakej chvíľky, ktorú stihneme zachytiť. Nie preto, aby sme sa s nimi chválili na sociálnej sieti, ale preto, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Klišé či nie, deti rýchlo rastú a už zajtra to budú iní ľudia, ako sme ich mali pred očami dnes. Kari chce každý deň „pozerať Karola,” a hoci nás to zvykne otravovať, niekedy sa pozabudneme a ukazujeme mu fotky a videá dlhé minúty. Ku každej zachytenej chvíli sa spýta, čo sa dialo, kto tam je a my sa spolu s ním vraciame na miesta, na ktoré sme časom už takmer zabudli. Aj keď sa stali len pred týždňom, mesiacom či rokom.