6 dôvodov prečo sa aj matky MUSIA socializovať!

Hovorí sa, že keď sa vám narodí dieťa, už nikdy nebudete sama. Pravda. Ani v kúpeľni, ani na záchode. Ale nie je spoločnosť ako spoločnosť. Hoci ma neskutočne baví každý deň odpovedať na 1348 otázok „PREČO“ (a to som dúfala, že Karol si túto fázu nahradí vlastnou otázkou OD ČOHO, nakoniec mu asi prišla nepostačujúca a prišlo aj na ono 5-písmenové slovo), občas to chce aj otázky typu: „A u vás to bolo ako? Aj vám to robieva/l?“ Preto milé matky na rodičovskej nedovolenke, socializujte sa! Včera bolo neskoro… Ak ste mamina, ktorá popri deťoch do 3 rokov pracuje inde ako doma za počítačom, máte o starosť menej. Vy ostatné, ak vám môj vyargumentovaný úvod nestačil, prinášam ďalšie dôvody!

Slovná zásoba

Nepôjdem okolo horúcej kaše, matky môžu mať problém so slovnou zásobou. Darmo denne čítate množstvo beletrie a spievate veľa piesní, sú slová, ktoré v bežné dni pri dieťati nepotrebujete. Nehovoriac o fáze potomka bababa, gugugu a pffffff. Tam končí všetka sranda. Konverzácia s manželom alebo inými rodinnými príslušníkmi sa stáva ú t r ž k o v i t o u, lebo si dávate pauzu, kým prídete na správne slovo, respektíve aspoň na nejaké slovo. A práve socializácia vám v tomto smere môže vypomôcť. Iní ľudia prídu a rozprávajú a používajú množstvo krásnych slov, ktoré ste už dávno nepočuli. Teraz sa pýtate: „Dobre, ale čo ak sa socializujem iba s inými matkami?“ Nebojte sa, ani iné matky vám nie sú na škodu. Pretože, po prvé – majú dieťa v inom štádiu vývinu a po druhé – ostali im v memórii iné slová ako vám, takže sa môžete vzájomne dopĺňať. Jáj a ešte môžete hovoriť v súvetiach tak komplikovaných (pretože vám deti v priebehu jednej vety aspoň 5-krát narušia tok myšlienok), že to iba iná matka pochopí, hoci už hovorený text nedáva žiaden logický zmysel.20180823_185121

Deti a ich kamaráti

Deti sú individualisti. Hračky, knižky, kuchynské náčinie, mydlá, zubné pasty, papuče, odevy sú ich. Keď im to práve vyhovuje. A najviac im to vyhovuje, keď príde návšteva s inými deťmi. Vek a pohlavie návštevnej ratolesti väčšinou nehrajú rolu. Aj keď u Karola to v zárodkoch jeho osobnej socializácie na ihriskách vyzeralo, že dievčatá nebudú mať problém. Raz sa hral v pieskovisku a o čosi staršie dievčatko  prišlo k nemu, vzalo mu lopatku z ruky a išlo sa s ňou hrať. Už som čakala hysterický výstup, keď tu zrazu nič. Nechal dievčatko, nech sa pohrá s jeho lopatkou. Napriek mierne násilnému aktu, som bola rada, že sa incident udial bez zbytočných výlevov. Ale veru, jedna lastovička leto nerobí  a realita všedných dní ukázala, že môj prvorodený zatiaľ džentlmen nie je. Ale hovorím si, že práve tréning robí majstra, či? Preto má Karol veľa kamarátov aj kamarátok: Alicku, Teuška, Alexa, Riška, Leušku, Viktorka, Leona, Martinka či najnovšie Lujzu. Väčšinou však zatiaľ ide takpovediac o „papierovo silnejších“ kamarátov, pretože v skutočnosti dochádza k častým kolíziám. Ale ako správne matky to s ich kamarátstvom nevzdávame.20190116_103204

Nielen kojacia podporná skupina

Dnes sa často matky stretávajú na rozličných dojčiacich podporných skupinách a ja si robím s kamoškami naladenými na podobnú vlnovú dĺžku, vlastné. Priznávam, že na regulérne organizovanej skupine som doposiaľ nebola. Vystačím si so súkromnými. Výhodou tých mojich je, že si nemusíme dávať servítku pred ústa a bez problémov a hanby rozobrať všetko, s čím sa na rodičovskej nedovolenke stretávame. Aj keď treba povedať, že u mnohých matiek akékoľvek stopy hanby zostali kdesi na pôrodnej sále, najneskôr na šestonedelí. Keď vaše útroby a prvé pokusy nakŕmiť potomka vidí polovica gynekologického oddelenia, už ste viac otrlé. Ale pozor, napriek všetkému, by ste na nejaké hranice nemuseli zabúdať. Napríklad, ak stretnete v električke inú matku s kočíkom, ktorú vidíte prvýkrát, nemusí hneď vedieť o vašich prvotných problémoch s kojením a prisávaním, ostatní cestujúci si pravdepodobne nekupovali lístok s tým, že ako bonus dostanú lekciu z laktácie. Ale späť k téme. Socializácia s inými matkami je neraz kľúčová na prežitie jedinca (-v tomto prípade matky). Tipy a triky, recepty, kruhy pod očami aj uistenia, že nie ste najhoršia matka na svete sú neraz lepšie ako pohár vína (neľakajte sa, vravím neraz, nie zakaždým!). A ruku na srdce, aj keď vieme, že porovnávanie detí je zbytočné asi ako ponúkať bravčový rezeň Bukovskému, občas dobre padne vidieť, že váš lásky kvet je v niečom lepší ako jeho rovesník. Inokedy zas nie.

Ne/upratovanie

Ďalším dôvodom je, že ak čakáte návštevu, snažíte sa svoj príbytok ukázať v lepšom svetle. Preto návštevám a upratovaniu zdar. Samozrejme sú aj také návštevy, pri ktorých sa neunúvate vytiahnuť vysávač zo skrine, prípadne také, ktoré vám pri luxovaní podajú pomocnú ruku. Ale tak to má byť. Ideálne rozvrhnutie návštev by mohlo byť nasledovné:  v deň najväčšieho poriadku si dohodnete ľudí, na ktorých chcete spraviť najväčší dojem, na ďalší deň takých, čo vás poznajú dlhšie. Pri oboch typoch sa samozrejme ospravedlníte, že ste nestihli poriadne upratať, aj keď je očividné, že ste do noci leštili zrkadlá. Čím dlhšie nemáte utretý prach, tým bližších kamarátov si môžete zavolať. Na záver zostávajú najskalnejší, ktorí vám v trápení pomôžu (samozrejme rodina sa vymyká väčšine pravidiel, má vlastné!). Ak máte doma stále upratané a obedujete z čínskeho porcelánu, prepáčte, že ste tento odsek vôbec museli vidieť. A nasledujúci rovno preskočte.

 Hygiena

Ono, nechcem, aby ste si mysleli, že som humusáčka, ale poviem pravdu, niekedy si umyjem zuby len ústnou vodou alebo žuvačkou (snáď to nečíta môj zubár). Hold, sú dni, kedy zabudnem, nestihnem alebo to nie je priam fyzikálne možné. Podobne je to žiaľ aj s vlasmi, ale dnes je wet/greasy look stále trendy, či? Zvyšok tela sa snažím udržiavať v bdelosti každý deň, ale moje nohy by sa pokojne mohli zúčastniť hnutia za chlpatý január, či aký mesiac to teraz dávajú po celom svete ženy s chlpatými pazuchami do hashtagov. Ale prečo o chlpoch a nepeknom dychu teraz píšem? Jednoduché vysvetlenie. Keď čakáte návštevu, dáte svoju telesnú schránku aspoň trochu do poriadku, lebo možno aj nejakú fotku švacnete na sociálne siete, tak nech vyzeráte fresh aspoň tam. A socializácia vám ako bonus môže upratať v hlavičke. Takže máte vybavenú aj psychohygienu.

Kto s kým, kde, čo robili

Spomínate si ešte na hru spred éry mobilov? Stačil na to hárok papiera, „pár přátel“, písacie potreby a schopnosť zohýbať papiere tak, aby nebolo vidieť, čo napísal dotyčný pred vami. A vyšli z toho skvosty typu: Upratovačka s Ibim Maigom na Madagaskare sadili repu. A iné. A práve veľa „a iné“ sa môžete vďaka socializácii dozvedieť. Vy možno nestíhate sledovať spoločensko-politicko-globálno-regionálne dianie, ale vaša návšteva môže byť zorientovaná. A nemusia to byť iba kamaráti, ktorí sa cestou plienok, mlieka a príkrmov ešte nevybrali. Lebo aj tu platí niečo podobné ako pri slovnej zásobe iných matiek.  A hlavne, nemusí ísť o terno správu o Rytmusovom prvom Prince of Pop, stačí pikoška o tehotnej bývalej spolužiačke, ženatom kolegovi či kamarátkinej novej profesionálnej výzve. Bohužiaľ, niekedy sa nedozviete NIČ, pretože buď rozprávate iba VY o materských zážitkoch a rádoby vtipných skúsenostiach, alebo ani nestihnete poriadne rozvinúť debatu. Dieťa vám totiž ukradne návštevu do jeho izby, prípadne sa celý čas aktívne zapája do diskusie, až to nakoniec vzdáte. Ale rozhodne to nevzdávajte s pokusmi o socializáciu, aj keď ju niekedy logistika a putujúce choroby komplikujú. Tých pár hodín (skoro vždy) stojí za to.

Cikáme, kakáme a iné hrôzy, ktoré matky vypúšťajú z pier!

Keď sa žena stane matkou, veľa sa toho v jej živote zmení… Okrem postavy, stravovacích návykov, priorít, štýlu obliekania, bankového konta, spoločenských aktivít atď. sa zmenia aj jej vyjadrovacie schopnosti. A nemám na mysli len slovnú zásobu, ktorá sa napriek všetkému úsiliu matky udržať ju na akej-takej úrovni, zmenšuje a obmedzuje. Ide aj o spôsob komunikácie, výber slov, oslovenia a iné aspekty, z ktorých vám dnes niektoré priblížim, aby ste sa lepšie orientovali v tomto záhadnom svete žien, ktoré trochu vedia, ako sa asi cíti slon.

Rozhovory matiek a nematiek

Som mama niečo vyše dvoch rokov a pomaly sa život pred dieťaťom stráca v hmlách. ALE, jedna vec mi utkvela v pamäti aj napriek silnému vplyvu rodičovskej dovolenky. Keď som ešte dieťa nemala, mala som spoločenský život. A v rámci neho som sa stretávala s kamarátkami, ktoré boli matkami už predo mnou. A veru, komunikácia s nimi sa mi zdala veľmi problematická. Odbiehanie od témy, od kávy, od jedla, k deťom, značne vyrušuje. Ale aby som bola konkrétnejšia. Prídem ku kamarátke Zuzke domov po dlhom čase na kus reči. Veľmi sa teším, ako jej poviem všetky klepy a novinky z môjho života. Aj vidím záujem z druhej strany. Veľa sa ma pýta, no… toľko otázok a tak málo odpovedí. Moja, v tom čase jedno-matková, kamoška totiž musela riešiť dcéru, či je všetko v poriadku, či sa nerozhodla spáchať nejaký zločin na sebe alebo na majetku, takže som videla Zuzaninu nesústredenosť. Uprostred vety ma nechala sedieť v kuchyni, aby vyriešila akúsi akútnu situáciu s deckom. No, ale, ja tu predsa vravím zásadné momenty uplynulých mesiacov. Kde to sme? Toto počúvanie na jedno ucho som potom zažila aj u iných spriatelených matiek, preto som si v sebe povedala, že keď JA budem raz mamou, dám si na to bacha. Veď predsa, dospelí majú prednosť. Či?

Strih. Pár rokov neskôr, kamoška prišla ku mne na kus reči. A kúsok reči z toho aj zostal. Lebo Karol medzitým vyliezol na nábytok, snažil sa robiť kliky o televízor, vynášal smeti (nie, nie v takom duchu, ako by som si to o pár rokov predstavovala), chcel zjesť vyvešané šaty a potom aj samotnú kamošku. A ja som sa pristihla, že jedným uchom a okom som stále nalepená na synovi, aby sme návštevu všetci prežili v zdraví. A v tom momente som si v duchu spomenula na rozhovory spred pár rokov. Takže ešte aj myšlienkami som bola inde. Napriek tomu mi kamoška zostala verná a stále ešte chodí na návštevy a nielen ona. Lebo, pravda je taká, že dokážem počúvať aj jedným uchom. Dokonca si z týchto rozhovorov aj niečo zapamätám a pri najbližšej príležitosti viem nadviazať! (Áno, teraz ide o samochválu, no a čo). Všetkým kamoškám nematkám ale touto cestou ďakujem, že na mňa nezanevreli a že mi robia spoločnosť aj napriek mojim chvíľkovým nepozornostiam a Karolovým excesom. Zároveň sa ospravedlňujem kamoškám matkám, ktoré som si v duchu poohovárala, lebo ma onoho času nedostatočne počúvali, aspoň som si to tak ja myslela…

Rozhovory matiek obyčajných a matiek pluralistiek

Nemusíme chodiť okolo horúcej kaše, lebo všetci vieme, ako to s rodičovským plurálom je a nech hodí kameňom, kto je bez viny. No, myslím si, že by mali byť isté hranice odkiaľ-pokiaľ sa s „my“ narába. Proti vkusu síce žiaden dišputát, ale musím trochu pohejtovať. Ani ja nie som výnimka, ktorá by potvrdzovala pravidlo o rodičovskom pluráli. Mám však svoje zásady, respektíve, našla som si obhajobu toho, kedy sa množné číslo dá akceptovať.
Príklad prvý – Sme sami doma, nikto iný ma teda nemôže počuť.
Príklad druhý – „Ideme sa prebaliť“ – Ja viem, že seba neprebaľujem za rovno s ním, ale spomenutú aktivitu beriem ako skupinovú záležitosť. On sa postará o obsah plienky, ja o jeho odstránenie. Rovnaký postup platí napríklad pri vete „Ideme sa kúpať,“ hoci sa bude močiť vo vani len potomok. Alebo „Ideme papať,“ aj keď nakoniec sa naje nielen dieťa ale aj široké okolie. Prípadne „Vyfúkame nos,“ čo je skutočne niekedy zaberák pre viacčlenný tím.
Príklad tretí – Teraz mi žiadny nenapadá… Alebo vlastne áno. „Nespinkáme…“ Lebo keď decko nespí, ozaj nespí ani rodič. Ibaže by mal slúchadlá, ktoré rušia vonkajšie hluky, ako som to videla v netflixáckom seriáli o materstve The Let Down (Odporúčam. Seriál, nie slúchadlá, aj keď…).

Samozrejme, nech si každý hovorí, ako chce, ale niekedy je menej viac. Konkrétne jeden je menej ako dva alebo tri. Cikáme, kakáme, idú nám zuby, očkovali nás (asi ozaj mali aj mamu…), mali sme horúčku a ďalším sa fantázii medze nekladú a to by sa veru mali! Medzi mojich najneobľúbenejších favoritov patria: Máme už 20 mesiacov (vek je samozrejme premenná položka) a Vážime 11 kíl. Hojojoj, kde sú tie časy, keď som bola taká mladá a štíhla. Takže s rodičovským plurálom opatrne, pretože je to dobrý sluha, ale zlý pán.

Rozhovory s matkami infantilkami a prezývkarkami

Neviem, či v tomto prípade možno vôbec písať o rozhovoroch, lebo pravdu povediac, často zostávam bez slov. Opäť bez mučenia priznávam, že aj ja použvam zdrobneniny, ale pardon prepáčte, slovo ryžka ani do úst nemôže ísť. To aké malé by muselo byť inkriminované zrnko ryže, aby sme mohli o ňom takto rozprávať? Určite menšie, ako tie, na ktoré sa dalo napísať celé krstné meno, zaliať do modrej tekutiny a zavesiť vo fľaštičke na krk. Pamätáte? Alebo zdrobneniny typu: šikovníček. Ach jaj, aj časopis tuším taký existuje. So švagrinou sme pre každý prípad vymysleli aj opačný variant, keby ste mali dieťa, ktoré až také šikovné a tvorivé nie je a chcete zostať v kategórii zdrobnenín: netvorček. Perfektné, však?

Prezývky sú samozrejmosťou a častým javom a tiež sa im asi vyhne len málokto, ale opäť raz si myslím, že vášmu decku by ste mali vymýšľať trápne, veselé a kjút prezývky vy sami, eventuálne blízka rodina. Keď vám ju vymyslí mamička z materského centra a ešte vám ju decko začne provokačne doma opakovať, lebo vie, že vás to vytáča, tak to už pardón… Radšej ani nenapíšem konkrétne o čo šlo, lebo by sa mi karmicky vrátila a nikto by už môjho synátora inak nenazval. Ale aj na ihrisku sú kreatívne matky. Napríklad jedna, ktorá z fleku vyzutého Karola premenovala na Bosonôžku. Prečo? No nič. Takže, majte si svoje bosonôžky a prďulov, len ich nenoste zakaždým von medzi ľudí, myslím verbálne. Za seba Ďakujem.