Popoluška v novom šate: Oriešky zostali, črievička je preč!

Kde bolo, tam nebolo, bol raz jeden dom, v ktorom žila jedna rodinka. Na prvý pohľad vyzerala ako každá iná: Otec, mama a dve dcéry. Ale táto rodina mala aj rôzne muchy. Nie muchy na stenách, ktoré vám sadajú na rožok s maslom. Tieto mršky nebzučia, sú to akési neviditeľné čudnosti, ktoré menia ľudí z dobrých na všelijakých iných.


Mama, volala sa Migréna, mala čudnosť, že bola stále chorá. Ale nie naozaj, iba akože. Doktori a doktorky z blízka i zďaleka ju chodili vyšetrovať, lebo chýry o jej ťažkostiach sa šírili rýchlejšie, ako lietali poštové holuby. No diagnóza bola stále rovnaká: Migréna bola HYPOCHONDER. To je taký človek, ktorý si myslí, že je chorý, aj keď je úplne zdravý. No ona tomu, že je v poriadku, nemohla a nechcela uveriť a tak si naďalej varila lektvary od babiek bylinkáriek, ale aj také, ktoré jej ponúkli všakovakí pocestní predavači. Potom bola Migréna celé dni v posteli. Aby sa mohla lepšie uzdraviť.


Jej manžel, otecko Mindrík, zas mal takú muchu, že bol skoro stále v práci. Niekedy sa zdalo, že rodina v tom malom domčeku má len troch členov, lebo štvrtého ani poriadne vidieť nebolo. Otecko akosi veľmi rád pracoval. Ale radosť z toho nemal. Keď konečne prišiel z práce, bol vždy veľmi unavený a mal aj také tmavé kruhy pod očami, že vyzeral ako panda. Jeho dcéram zvyklo byť za ockom smutno. Teda hlavne mladšej, lebo staršia mala jednu vlastnú mušku., ktorá ju zamestnávala.


Prvorodená dcéra Myslena bola veľmi namyslená. Myslela si, že je najkrajšia a najmúdrejšia v celom chotári. Každému len rozkazovala a nepoznala ani základné slovíčka slušnosti ako PROSÍM či ĎAKUJEM. Ľudia ju nemali veľmi radi, pretože bola ku každému nepríjemná a keď bola náhodou milá, všetci vedeli, že niečo od nich potrebuje. Napríklad nové šaty, topánky alebo nejaký šperk… Ani doma veľmi nepomáhala, ale ani veľmi nemusela, pretože všetko za ňu spravila jej mladšia sestra.


Najmladšia dcéra sa volala Milota a kým doma ju mali za čudáčku, pretože ani chorá nebola stále ako mama, ani nekričala na iných ako jej sestra a pracovala síce skoro toľko, koľko jej otec, no nikdy pri tom nevyzerala ako panda. Navyše bola spokojná s tým čo ne/mala. A hoci nemala tie tmavé kruhy pod očami, volali ju všetci Popoluška.
Milota si nepamätala, prečo ju všetci volajú Popoluška, keď ona má svoje ozajstné meno Milota, ale povedali jej, že to bolo preto, že ako malá spadla do vychladnutého ohniska a celá sa zašpinila od popola. A táto čierna prezývka sa s ňou odvtedy ťahala.


„Popoluškaaa,“ volala na sestru Myslena. „Poď mi pomôcť, neviem si zaviazať črievice, lebo mám unavené ruky z toho, ako som sa česala a líčila,“ vzdychala a gúľala pri tom očami, aby vyzerala, že sa naozaj poriadne unavila. Len čo uviazala druhú mašľu na Mysleniných topánkach, ozvalo sa zo spálne druhé zvolanie.


„Popoluškááá, dcéra moja, bež rýchlo ku mne,“ ozval sa zachrípnutý hlas zo spálne. Milota, ktorá počúvala rovnako dobre na obe mená, pribehla k matke a už jej vymieňala studený obklad na hlave a prikladala ruku na krk, či predsa len aspoň trochu nestúpla Migréne teplota, aby jej mohla dať pre zmenu onen liek proti horúčke, oprávnene. Keď obriadila obe grácie, ktorým pre istotu rovno nachystala aj večeru, vybrala sa do neďalekého lesa. Mala veľmi rada prírodu a ten pokoj, v ktorom nebolo počuť žiadne zvuky volajúce po Popoluškinej prítomnosti.
A práve na jednej takej prechádzke k nej priletel holub. Vyzeral ako obyčajný poštový holub, ale nebol. Bol zázračný. Vedel rozprávať ľudskou rečou. A keďže Milotu už poznal z videnia, v ten osudný deň sa jej rozhodol prihovoriť.
„Ahoj Milota, ako sa máš?“ Dievčinu náhla otázka natoľko prekvapila, že z nej spadla na zadok! No len čo sa lepšie prizrela holubovi do malých očiek a uvidela v nich dobrotu, upokojila sa, sadla si na pník a odpovedala na pozdrav.
„Ahoj holúbok, ako to, že rozprávaš?“
„Ani neviem, keď mám pravdu povedať, len som sa jedného dňa zobudil a vedel som rozprávať. Možno ma trafila padajúca hviezda, ťažko povedať, pretože si nespomínam,“ odvetil holub. „Ale viem, že sa volám Milan a chcel by som ti nejako pomôcť, aby si si mohla splniť sen,“ dodal.
„Fíha, to je zaujímavé, ale neviem, či sa ti také niečo podarí. Chcem sa najprv postarať o rodinu a až, keď sa im bude vodiť dobre a budú v bezpečí, potom by som si išla plniť sny,“ priznala Milota úprimne.
„A aký je tvoj najväčší sen?” spýtal sa holub so záujmom.
„Chcela by som… aj sa to bojím vysloviť. Nechám si to radšej pre seba,“ začervenala sa Milota.
„Počkaj tu,“ zahrkútal holub a kamsi odletel. Keď sa jeho krídla znova ohlásili, čosi spadlo Milote do rúk. Boli to tri oriešky na jednej stonke.
„To sú oriešky pre mňa?“ začudovala sa Milota, pretože na darčeky nebola zvyknutá, pretože u nich v rodine nebol veľmi čas na darčeky či iné taľafatky.
„To nie sú obyčajné oriešky. Sú čarovné a pomôžu ti splniť sny. Stačí vždy jeden hodiť za seba a uvidíš, čo sa stane,“ dával Milan inštrukcie svojej novej kamarátke.
Milota veľmi neverila holubovi, ale zas na druhej strane, veď sa s ňou Milan rozprával ľudskou rečou, tak mohla byť pravda aj tá vec s hádzaním orechov. A preto jeden orech hneď vyskúšala.
Zrazu niečo puklo a keď sa Milota otočila, z orieška trčal zvláštny sklenený flakónik, na ktorom bolo napísané slovo PLACEBO. Vo vnútri bola priezračná tekutina, ktorá nápadne pripomínala vodu. Keď si dievča pootáčalo fľaštičku z každej strany, Milan jej prezradil, že je to AK O Ž E veeeľmi vzácny liek z Indie (o takej krajine Milota nikdy nepočula) a že je presne určený na všetky Migrénine ťažkosti. Ale aby liek fungoval, z orieška vypadlo aj indické sárí, čo sú vlastne krásne farebné šaty z jemnej, hodvábnej látky a do tých sa musela Milota preobliecť, aby ju vlastná mama nespoznala.
A tak išla Milota ako indická pocestná klopať na ich dom. Otvorila Myslena a z krásy tých zaujímavých šiat a doplnkov takmer spadla na zadok. Keď sa spamätala, utekala pre mamu, že jej prišla akási čudná návšteva.
Keď Migréna uvidela cudzinku v nevídanom odeve, hneď cítila, že tentoraz bude všetko iné. Milota sa predstavila ako Panjabi MC. a rozpovedala jej, že sa k nej do Indie dostali zvesti o večne chorej žene v strede Európy a keďže ona má doma tento unikátny liek zvaný Placebo, rozhodla sa ho Migréne osobne priviezť.
„A ako sa vám odvďačíme, veď to placebo musí stáť celý majetok?! A my máme akurát toľko, aby sa nám dobre vodilo,“ začala Migréna lamentovať. No Panjabi za svoj dar nechcela nič, pretože ako vysvetlila, ak by na tom chcela zarobiť, liek by nebol účinný.
Migrénu nebolo treba viac presviedčať. Vypila liek na jeden dúšok a zrazu sa s ňou začali diať čudné veci. Cítila v tele príjemné teplo, ktoré postupne otupievalo bolesť aj únavu či podráždenosť. O chvíľu pred dcérami stála nová Migréna plná sily a energie. Padla na kolená a začala Panjabi ruky bozkávať na znak veľkej vďačnosti. No tá ju postavila a povedala jej:
„Teraz choď a ži svoj život naplno. Venuj sa sebe, rodine a všetkému, čo ťa teší, no doteraz si na to nemala dosť síl,“ a ako to dopovedala, v tichosti odišla a stratila sa v lese.
Večer prišla Milota domov a sestra ju hneď vo dverách povýšenecky vítala.
„Sestrička, prišla si o veľa. Bola tu nádherná liečiteľka AŽ z INDIE! A vyliečila nám mamu! Úplne najviac. Ak neveríš, bež sa pozrieť do kuchyne. Práve nám tam varí večeru a tancuje a spieva!“ Milota sa tvárila čo najviac prekvapene to šlo a išla sa zvítať s novou verziou mamy. Bola šťastná, že o mamu sa už strachovať nemusí. No stále sú tu muchy, ktoré strpčujú jej najbližším život.
Na druhý deň išla do lesa, kde sa stretla s holubom Milanom, aby spoločne odhalili tajomstvo druhého orieška. Keď ho hodila za hlavu, vyskočili z neho dve veci. Oblečenie kráľovského posla a akýsi papier. Keď ho naša Popoluška, teda Milota otvorila, stálo tam:
…Týmto sa Mindríkovi na známosť dáva, že už nemusí chodiť robiť od svitu do mrku, pretože odteraz je sám sebe pánom a ten kus zeme za jeho domom, ktorý patril kráľovi, mu On vo svojej štedrej nálade za jeho doterajšie služby venoval a k nemu aj jednu kravu a pár sliepok.
Milota sa ešte uistila, či je to naozaj, alebo tiež iba akože ako deň predtým u mamy. No holub ju ubezpečil, že všetko je právne a kadejako inak podložené a Mindrík naozaj môže začať pracovať na svojom kúsku zeme. Z Miloty sa razom stal kráľovský posol a už niesla veľkú novinu do ich domu. Lenže Mindrík nebol doma. Posol čakal a čakal a čakal, a keď už si myslel, že sa nedočká, otvorili sa dvere a dovnútra vpadol uťahaný otec rodiny. Keď zbadal posla, skoro z toho tiež na zadok padol, ale udržal sa a len sa oprel o dvere.
Milota alias kráľov posol, mu všetko vyrozprávala a nakoniec mu podala dekrét do ruky. Mindrík začal poskakovať po dome, div všetkých nezobudil a od radosti vyobjímal aj posla. Ten sa vymanil z jeho náručia a pobral sa spokojne do zámku. Teda do lesa. Tam sa posol vrátil späť do svojej podoby a tichučko sa cez zadné dvere Milota prešmykla domov, aby nik nezbadal, ako bola dlho preč. Stihla to práve, keď jej vletel šťastný otec do izby, aby jej zvestoval veľkú novinu. Že on už bude teraz doma, lebo sa bude starať o ich vlastné malé “panstvo“ . Milota sa s tatkom vyobjímala a spokojná išla spať.
„Som zvedavá, čo prichystal oriešok pre moju sestru,“ nedočkavo a s nádejou v hlase povedala na ďalší deň Milanovi, keď sa stretli v lese. Ale trochu sa aj bála, lebo čo keď oriešok nebude dosť čarovný, aby pomohol aj jej sestre Myslene. Keď hodila oriešok za seba, na chvíľu sa aj bála obzrieť. Nakoniec prekonala strach. Na zemi za ňou ležali krásne šaty ako pre grófa. Milota už vedela, čo má robiť a rovno sa do šiat prezliekla. Vzápätí sa premenila na krásneho urodzeného muža, ktorý sa objavil, aby očaril jej sestru. Samozrejme, malo to jeden háčik…
„Haló, je tu niekto?“ zvolal tmavovlasý, urastený chlap v krásnom odeve, keď prišiel k Popoluškinmu obydliu. Z domu vybehla Myslena, už-už odhodlaná vynadať neznámemu pocestnému, no keď ho zbadala, len na sucho preglgla. Nevedela sa na muža vynadívať. Po chvíľke sa mu prihovorila, ako najmilšie vedela.
„Čože hľadáte mladý pán?“ Myslena sa usmievala od ucha k uchu. Asi ako ešte nikdy v živote.
„Potrebujem nocľah, nechcem to zadarmo, peniaze nie sú žiaden problém. Len teda dúfam, že je to u vás aspoň trochu hodné mojej krásy a postavenia,“ spustil neznámy pyšne. Myslenu jeho prejav trochu prekvapil, no zároveň sa jej páčilo, aký bol ten muž sebavedomý. Pozvala ho bez váhania ďalej a poukazovala mu príbytok. Muž sa najprv tváril znechutene, ale keď prišiel k Mysleninej izbe, trochu sa mu tvár vyjasnila. Ukázal prstom na znak toho, že tam bude jeho lôžko. Myslena namietala, že preňho majú hosťovskú izbu, no nečakaný návštevník sa už o tom nehodlal ďalej baviť. Dcéra išla za mamou, aby jej oznámila novinu. Tá sa potešila, že možno sa z bohatého pána vykľuje ženích pre jej staršiu Myslenu. Išla ho preto osobne privítať.


„Nemáte za čo. Vidím, že moja prítomnosť vám trochu pozdvihla miestnu nízku úroveň vkusu a krásy. Lebo Ja Miloš rozžiarim každú spoločnosť, v ktorej sa ocitnem,“ nešetril na seba slovami chvály. Myslene sa jeho reči postupne prestali páčiť. Jednak sa ani nestihla poriadne dostať k slovu a vymenovať Svoje čarovné vlastnosti, dvojak si všimla, že Miloš trávil pred zrkadlom viac času ako ona. A to by mohol byť problém. Ale jeho krása bola stále veľmi príťažlivá.
Večeru ale Miloš tiež ohundral. To sa už Myslene skutočne nepáčilo. Veď jej mama bola vychýrená kuchárka široko ďaleko, keď práve nebola chorá.

„To si ako dovoľujete, takto sa vyjadrovať na maminu kuchyňu, či hocičo iné?“ zahriakla ho Myslena, ktorej sa už ani jeho zjav nezdal taký príťažlivý ako na začiatku. Nechala ho teda samého v izbe a išla za mamou.
„To je veľmi nepríjemný muž. Akoby len on na tomto svete existoval. A ako tu nad všetkým ohŕňa nos. Nechápem, že sa mi najprv tak veľmi páčil,“ rozrozprávala sa najstaršia z dcér. Ráno pán oznámil, že už mu nemajú čo ponúknuť a že ho aj tak čakajú na hrade, nemá čas na zdvorilosti, tak len nasadol na koňa a už ho nebolo.
„Vidím, že sa ti náš hosť veľmi nepozdával. Ale vieš o tom, že s ním máš dosť veľa spoločného?“ otvorene priznala Migréna, ktorá si po vyliečení placebom, začala všímať nielen svoje kazy, ale aj svet okolo seba.
„To akože som podobná tomu grobianovi?“ Myslena ale na odpoveď nečakala a začala si premietať svoj doterajší život. A mama mala v mnohom pravdu. Svoj nový postoj a charizmu šla neskôr Myslena preskúmať. A veľa toho o sebe zistila. Napríklad, že byť milým nie je prejavom slabosti ale práve naopak. Keď jej mama doniesla kávu k upratovaniu, do ktorého sa Myslena pustila po Milošovom odchode, všetkým bolo jasné, že už to nie je tá istá persóna okou bola doteraz.


„A už môžem plniť TVOJ sen,“ potešil sa holúbok pri ďalšom stretnutí. A Popoluška konečne vyslovila svoje tajné želanie.
„Chcela by som vidieť celý svet. A chcela by som, aby si mi robil spoločnosť, kamarát môj.“ A Milan nemohol byť šťastnejší.

Odišli spolu do sveta, spokojná Milota a na jej pleci hovoriaci holub Milan. Keď počas svojich ciest prišli do Indie, spomenuli si na príhodu s Panjabi a Migrénou a dobre sa na tom zasmiali. Milota bola rada, že našla v holúbkovi spoločníka nielen na cestovanie a pobozkala ho na malú hlávku. V tej chvíli sa stalo ešte niečo nevídané. Milan už nebol holub, ale naozajstný muž.
„Už si na všetko spomínam! Ja som bol kedysi človekom a nebol som dobrý k zvieratám v lese, v ktorom sme sa my dvaja stretli. Lesná víla ma zakliala na holuba, aby som si vyskúšal aj život z druhej strany… A až pravá láska ma mohla vrátiť do pôvodnej podoby,“ vyhŕkol zo seba Milan takmer na jeden dych. Keď sa Milota spamätala zo šoku, objala Milana a ruka v ruke sa pobrali spoznávať ďalšie a ďalšie krajiny.

Čítam Ja, číta muž, čítame všetci! Tu sú knižné hity z našej police


Áno, Vianoce sa blížia, preto je najvyšší čas napísať článok o knižkách, ktoré u detí frčia. Môžem písať iba v mene tých mojich, tak snáď to bude pre vás dostatočne reprezentatívna vzorka.

V našej domácnosti sa číta veľa, o tom, čo fičalo niekedy v priebehu roka 2019 som už písala TU. S prvorodeným čítame viac, no i druhorodená tomu postupne prichádza na chuť. Ale pozor, deti si vyberajú, čo vytiahnu z police do rúk (už o niečo menej si vyberajú štýl, akým knihu vytiahnu a akú spúšť po sebe zanechajú). A nie všetko je v očiach rodičov to pravé orechové, ako sa hovorí, ale tiež som počula, že sa vraj vraví: Hlavne, že je dieťa šťastné. Či?

Prekvapivé

Niektoré knihy predbieha ich dobrá povesť ešte skôr, ako sa dostanú na pulty kníhkupectiev, odkiaľ ich našim deťom často a rada prináša ich obľúbená teta Viky. Ako napríklad knižná verzia seriálu Bol raz jeden život. Pre mňa bola prvým prekvapením forma, akou je knižka napísaná/nakreslená. Je to totiž komiks. A druhé, čo ma prekvapilo, bolo, že zaujala obe naše deti, hoci si myslím, že chcela byť určená mierne starším deťom. Navyše som vychádzala z toho, že rozprávka ešte syna veľmi nenadchla, preto ho nezaujme ani kniha, ale mýlila som sa. Takže už čo to vieme o fungovaní srdca a je to naozaj prekvapujúci orgán, však áno…
Inokedy príde zaujímavá detská literatúra z miesta, z ktorého by ste skôr čakali fajnové skrinky do kúpeľne a farebné obliečky. Ale IKEA je naozaj všestranný obchod a listovať sa nedá len v jeho hrubom katalógu, ale aj v knihe. K nám sa z neho dostala do rúk publikácia s názvom Bojazlivý orangutan a treba povedať, že zaujala obe detiská. Ako bonus okrem sympatického príbehu, v ktorom na oko bojazlivý opičiak, zistí, že vôbec nie je strachopud, spomeniem začiatok a koniec knihy, na ktorých je nakreslené kadejaké tropické ovocie a my sme sa ho s deťmi učili rozpoznávať.
Menším prekvapením bola aj krásne ilustrovaná kniha Gerda, o veľrybe, ktorá putuje oceánom, aby našla svoju rodinu. Osobne som si myslela, že syna odradí na rozprávke skutočnosť, že Gerda hneď v úvode príde v červenom mori (zafarbenom od krvi…) o rodinu. Vychádzala som z faktu, že Karol nebol fanúšikom príbehov, kde sa niečo násilné udialo. Obzvlášť, ak mal násilnosti na svedomí vlk. Ale tu ho morský príbeh zaujal natoľko, že prehryzol aj prvotnú traumu zo straty.

Náučné

Áno, z každej knihy sa môžeme niečo naučiť, ale niektoré sú predsa len o čosi takpovediac múdrejšie ako iné. A medzi také rozhodne patria detské encyklopédie. A tu sa pretavila do peknej praxe mužova iniciatíva, čítať si so synom tieto poučné knihy. Napríklad aj tie, ktoré si on sám čítal ako decko! Takže, ak doma u rodičov objavíte zaprášené knihy zo série Okná do sveta, nezbavujte sa ich na blšákoch, pretože ich môžu oceniť aj vaše deti. U nás sa zatiaľ najviac ujali Ako žili dinosaury, Vesmír, hviezdy, planéty a kozmické lode, Ľudské telo a Divy sveta. Dokonca, keď som minule šla vyzdvihnúť balíček od kuriéra a Karol zostal na moment sám doma, to bolo prvé po čom siahol, kým sme tam neboli.

A to by snáď ani nebol život chlapca, keby v ňom nejakú rolu nezohrali dinosaury. A vie to aj teta Viky, ktorá rozšírila synovcovu zbierku rovno o viacero titulov z tejto prírodovednej oblasti. Dinosaurium je veľká kniha plná faktov, ktoré sú deťom podávané akoby z dinosaurieho múzea. Mne sa zdala kniha až príliš faktografická, ale zdá sa, že synovi vyhovuje a často po nej siaha. Dcéra vtedy radšej stavia vežu z kociek.

Zo spolupráce

Tento odsek nie je spolupráca, ale holý fakt. Personalizované knihy od Moja obľúbená kniha sme dostali síce do daru v rámci bartrovej spolupráce, ale to je deťom pri vyberaní kníh z police tak srdečne jedno, však áno… Ony si vyberajú podľa aktuálnej chuti a nálady a skutočne po nich aj siahajú. Čítam zatiaľ ja. Majú spoločnú knihu o dinosauroch, v ktorej sa im páči, že sú medzi „didoňmi“, ako ich doma voláme. Karol má aj svoju vlastnú Karol ide do školy a aj tá ho zaujíma, akurát som mu ju asi trochu skoro vybrala, lebo potom vždy riešime, kedy teda pôjde do školy, či už zajtra alebo ako… A druhorodenej zatiaľ bohato stačí Tánička na prechádzke lesom, v ktorej si pozeráme zvieratká a ona dokola opakuje tie isté slová.

Pred spaním

Toto je kategória na samostatný článok, ale tentoraz dám aspoň malú ochutnávku, aby som vás náhodou príliš neuspala. Rozprávka pred spaním je u nás každodenná samozrejmosť. A deti si už postupne našli svojich favoritov, ku ktorým sa s tatom viackrát vrátili (teda najmä Karol, Táňa je v tomto smere nováčik, lebo len nedávno začala spávať s bratom v izbe a k obligátnym uspávankám od mamy tak pribudla aj rozprávka od tata). Jedným z obľúbených hrdinov je muflón Ancijáš, ktorý vyšiel z pera hudobníka, recesistu a teda v neposlednom rade spisovateľa Braňa Jobusa. Jeho príbehy sú také zo života, pričom nezabúda na myseľ detského čitateľa. Ale pobaví sa aj dospelák. Zaujímavosťou je, že Braňuško, ako ho mnohí poznajú, vydáva rozprávkovú knihu raz ročne. Aktuálne už pätnásty rok, čo je presne toľko rokov, koľko abstinuje.

O autorke Zuzane Šinkovicovej síce žiadnu zaujímavosť nemám, ale jej knižka Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli zaujala nášho Karola. Pekne spojila rozprávkové príbehy s reálnym svetom. Myšací bratia sa totiž zúčastnia cyklistických pretekov Okolo Slovenska a tak dieťa spolu s hlodavcami spoznáva reálne zákutia našej domoviny. Ale teda, aby som len nechválila, mám jednu výhradu. V dobe búrania „džendžerových“ stereotypov, si tam spisovateľka mohla pár „myšacích“ odpustiť. Lebo kým myšací bratia idú na preteky a spoznávajú svet, ich myšacie sestry zostávajú doma, lebo celé dne len klebetia a lakujú si nechty… Síce to potom trochu zmierni, že vlastne toho robia aj kopec iného, ale tiež to nevyznieva práve pokrokovo. Ale ktovie, možno chystá druhý diel, v ktorom budú hrdinkami práve myšacie sestry, ktoré sa Samuel ani neunúval predstaviť po mene…


Klasikom v detskej literatúre je Daniel Hevier. A jeho malé príbehy pred spaním v knižočke (tu si dovolím výraznú zdrobneninu, lebo kniha je ozaj malého formátu. Ďakujem za pochopenie) Nám sa ešte nechce spať, zaujali už niekoľko generácií detí. A tie moje nie sú výnimkou. Vianočný darček sa ujal a príbehy o vodníkovi či zube, ktorým sa nechcelo spať, už pomaly Karol pozná naspamäť. Ale čítať musíme stále zatiaľ my. Ale to sa nesťažujem… Teda, iba občas. Ale ruku na srdce, komu sa chce vždy a stále čítať knižky deťom? Na 100 percent? Hm?

Čítam, zas budem čítať, už som čítala, už nechcem čítať!

Keď už máme mesiac knihy, dovolím si prispieť i Ja svojou troškou. Verím, že vás nielen inšpirujem, ale aj poučím, po čom v kníhkupectvách siahnuť a po čom nie, ak chcete v duševnom zdraví prežiť detstvo vašich potomkov. Ale zas, rodič prežije veľa! Navyše, čo by sme nespravili pre ten šťastný úsmev na ich malých šušniackych tvárach.

Retro kúsky

Môj Macík – Uff, toto je ťažká nostalgia. Dievčatko pri malej kuchynke položenej na stoličke, je jedna z mojich prvých spomienok. Takže, keď sa objavila reedícia, odniesla som si ju domov. Pôvodná sa žiaľ súčasnosti nedožila. A prišla mi veľmi vhod, keď sa narodilo dieťa č.1 a začalo vnímať svet aj ďalej ako len po svoje ruky. Čítali sme mu z nej, aj keď sme si nemysleli, že nás vôbec vníma, lebo odbiehalo sem a tam, vynášalo smeti – do obývačky a iné delikátnosti. Až jedného dňa, keď som mu čítala: „Tak strapánik chlpatý, nekvapni si na šaty. Už ťa obed očakáva, cukrík, koláč biela…“ A kávu doplnil ON! A vysvitlo, že ju pozná celú. Krása. Aj keď dnes, keď sa k nej sem tam vrátime, niektoré rýmy mu vypadli, ale no problem nahradil ich množstvom „životne dôležitých“ otázok.

20190320_172608

Maľovaná Abeceda – Knižka z pera Jána Smreka vo mne tiež vzbudzuje množstvo spomienok, najmä na chuderu Filoménu. Veľmi som s ňou svojho času súcitila. Ani táto publikácia sa v našej domácnosti súčasnosti nedožila, ale keď som kupovala pumpu na lopty, objavila som ju.. Áno, v tom istom eshope, v ktorom som kúpila pumpu, osobnú váhu a činky! Karolovi sa knižka mimoriadne pozdáva (/la, aktuálne je opäť vytlačená novými kúskami v jeho knižnici). Aj keď dnes možno už niekde existujú tlaky, aby ju zakázali. Veď má rozhodne ďaleko od politickej korektnosti. Už len spomenutá Filoména, ktorá jajká, že šoférovi smrdí fajka. Alebo čo taký Ivo, ktorý išiel po pivo?! A z kontextu je jasné, že nehovoríme o plnoletom Ivanovi! Juj, a táto báseň je stelesnením pekla na zemi.

Čučoriedky, černice
Mám ich vyše čapice.
Tuto si ich majte,
Čokolády dajte!

No ale akože pardón, bažiť po čokoláde, keď mám v ponuke čerstvé ovocie, z predpokladaného BIO zdroja?! Takmer nemysliteľné. Keby to ten Smrek bol býval tušil, poriadne si rozmyslí jednotlivé texty. Alebo aj nie, neviem, možno bol rebel…

Rozprávky o Psíkovi a Mačičke – Alebo ako by Karol z českého originálu odvodené povedal O psíkovi a Kočice. Aj s podotázkou, čo je to kočica. Zatiaľ ale neviem, či ho knižka očarí rovnako ako video, ktoré mu zvykne dedo pustiť z YouTube-u. Z knižnej podoby ho zaujala časť, v ktorej psíček a mačička umývali podlahu. Respektíve pasáž, ktorá umývaniu predchádzala: „Prečo psík zjedol mydlo?“ – Veľmi obľúbená otázka najmä pri umývaní rúk, pričom nechýbajú ani doplnkové otázky, v ktorých Karol skúša, či môže aj on ochutnať mydlo.

S pridruženou hodnotou

Takto kvetnato som nazvala otváracie okienka, poťahovacie okienka či tlačidlá, vďaka ktorým knihu sprevádzajú rôzne zvuky. Bohaté zastúpenie má v tejto kategórii vydavateľstvo Svojtka. Hneď prvé dva tituly V dome a Na farme, ktoré priniesol Karolovi prvý Ježisko (akoby napísali na pošte), sa stali na dlhé mesiace súčasťou našich životov. A hoci som si vravela, že naše knižky neskončia ako kúsky iných detí, žiaľ, ani my sme sa devastácii nevyhli. Ale plánujem odtrhnutú hlavu kravky, celé prasa, či taburetku, prilepiť späť. Dávam si to do pomyselného plánovacieho kalendára v najbližšej trojročnici, nech raz môže hádať aj Táňa. Až do zblbnutia (nášho samozrejme).

20190320_172322

Ale zo Svojtky sa osvedčila aj kniha pre všetky deti, ktoré sa idú stať starším súrodencom: Odkiaľ prichádzajú deti?, alebo rôzne vreckové variácie, vhodné aj na cesty do ruksaku. Karolova obľúbená bola svojho času o hasičskom aute a o hasičovi, o ktorom sme sa až pri čítaní v električke cestou domov dočítali, že sa volá tiež Karol! Náhoda? Nemyslím si…

Máme v zbierke aj zo tri knižky zvukové. Jedna so zvukmi dopravných prostriedkov, 2 zvieracie. Tiež sú to dobrí sluhovia, ale zlí páni. Hlavne, ak sa dieťa rozhodne stláčať jeden gombík v slučke stále dookola. Vtedy ja robím v hlave úplne iné zvuky. Ale aspoň už viem, že niektoré zvieratá vydávajú neuveriteľné zvuky! Alebo ich iba niekto čudesne nahral?

O šteniatku zo statku – táto kniha o šteniatkovi (ako vraví Karol), ktoré si chcelo s niekým robiť bábovky z blata, má pridanú hodnotu v tom, že je 3D! Psík tak uteká z farmy do lesa. Jazvec vystrkuje hlavu, prasa tiež. Až kým ho Karol v nestráženej chvíli neroztrhal. Tu je na mieste malá pochvala, čo malá… VEĽKÁ pochvala. Dominika mu dotrhanú dvojstranu zlepila. Do-kon-ca funkčne. Takže si dodnes môžeme vychutnávať milé ilustrácie končiace hnedými lesklými… bábovkami z blata (niekedy aj trikrát za sebou. Au)!20190320_172740

Na záver tejto kategórie by som ešte spomenula knižku s magnetkami. Tiež veľmi fajn, len bacha, ak máte dieťa so sklonmi mať všetko tip-top v kompletnom stave, lebo tieto magnetky majú tendenciu sa zapatrošiť. Miesto zábavy sa u nás neraz spustila vlna hnevu a žalostného ručania, pretože mama nevedela nájsť autíčko alebo vláčik, ktorý mal on umiestniť do hračkuárstva (-opäť nejde o preklep). Nebudem hovoriť, kto spomenuté magnetky stratil. Ehm. Ak sa vam zdá, že na fototografii jedna magnetka chýba, nezdá sa vám to!20190320_173848

Automobilová problematika

Toto nebude veľmi džendrovo vyrovnaná kategória, ale verím, že aj matky dievčatiek si nájdu, po čom ich dcéram srdce piští. Poznám minimálne jednu štebotavú devu, ktorá by rozhodne nepohrdla mcqueenovskou knihou. Veru, aj u nás patrí k obľúbeným. Vystrihnutá v tvare bleskového pretekára nesie názov Veselí kamaráti (ďakujeme Maťka B.). Okrem toho, že ju už nielen Karol pozná naspamäť (vďaka čomu práve v stredu nadobudol dojem, že on už VIE čítať), by som chcela podotknúť, že je zaujímavé, ako sa 2-hodinový rozprávkový film dá v pohode vcucnúť do piatich riedko popísaných strán! Čo pre mňa časom rozhodne nebolo zaujímavé, bol onen moment, keď som Karolovi dala na výber, akú knihu chce čítať (SI PROSÍ čítať – aj ja sa to musím naučiť viac hovoriť) a on dovliekol papierového McQueena. Už asi po 684.-krát. Ale tak to má byť, veď opakovanie je matka múdrosti (ibaže by nie!).

Poviem ti, čo robia autá – Ehm, ja to ani tak veľmi nechcem vedieť, ale čo už. Krátke básničky a mierne hororové ilustrácie áut a iných dopravných prostriedkov sa u potomka tešia mimoriadnej obľube. A hoci má kniha hrubé strany, obsahu je v nej viac ako dosť. Dokonca už máme v zbierke aj pokračovanie… Už viem, čo robia i vlaky! Ako dobre, že išlo iba o dvojdielnu ságu a nie Harryho Pottera medzi kreslenými dopravnými prostriedkami.20190320_172232

Mašinky – Svoj čas si u nás odkrútilo aj leporelo o dopravných prostriedkoch na ceste, vode či vo vzduchu. Šesť či deväť obrázkov na strane, tiež môže priniesť množstvo zábavy. A hoci by sa mohlo zdať, že ak tam nie je veľa písaného textu, mohol by ju Karol pozerať aj bez mojej či tatovej asistencie, opak bol pravdou.

Edukatívne

Tie sú takmer všetky, ale vypichla by som pár, pri ktorých reálne aj čo to vysvetľujem. Radím sem zvieracie knihy, v ktorých sú fakty o ich živote. Napríklad o spánkových návykoch v Ako zvieratá spia. Veľmi obľúbené nielen u nášho dieťaťa (páčili sa aj návštevám) sú veľkoformátové knihy, ktoré svoj zenit zažijú určite o pár rokov neskôr: Pod zemou/Pod vodou, Mapy či Cesta časom. Okrem obsahu oceňujem aj formu. Krásne ilustrácie, kvalitný papier a kopec zaujímavostí, s ktorými sa možno raz nestratí ani v relácii Duel (veď akoby aj, keď už teraz vie, čo je to ratrak a na čo sa používa).

20190320_173526

O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu – Áno, aj tento kúsok beletrie by som zaradila medzi edukatívne. Z jedného prozaického dôvodu. Dieťa bude vedieť do čoho nemá stúpiť. Respektíve, ak už stúpi, aspoň bude presne vedieť, čo za hovno to bolo! Inak, keď som onehdá hľadala knižné dary pre krstné dcéry, natrafila som v policiach kníhkupectva aj na iné výkalové tituly. Zdá sa, že sa problematika vylučovania stáva viac než aktuálnou. To za našich čias, keby sme sa o bobkoch chceli baviť, dostali by sme maximálne poza uši.

Medzi poučné by som zaradila aj cudzojazyčné. A nielen pre deti! Názvoslovie častí vlakov či rozličné synonymá hryzenia a žuvania rozhodne nepatrili do mojej anglicko-slovenskej slovníkovej výbavy (možno by som mala prehodnotiť, čo na Neflixe po nociach pozerám). Titul No. No. Dinos! mal ešte ďalší poučný rozmer. Keď sa Karol priúčal sladkostiam, dávala som práve pažravých dinosaurov za odstrašujúci príklad. Ak vás zaujala, možno vás sklamem, ale doniesla nám ju Maťa Š. až z ďalekého zámoria, tak neviem, či sa k nej dostanete. Ale, ak je vaše decko kamoš s tým naším, možno mu ju požičia (hahaha).

20190320_172903

Za trest a iné

! Upozornenie – ak čítate túto kategóriu a nájdete v nej knihu, ktorú máme od vás, prosím, neberte to osobne… Ďakujem za pochopenie.

Ako krtko vyliečil myšku – Poviete si klasika. Nič ňou nepokazím. Omyl. Spôsobíte rodičovi, ktorý sa ju pokúsi prečítať naraz, stratu hlasu, slín a chuti do života. Dobre, možno preháňam, ale hoci je na každej strane veľký obrázok a málo textu, množstvo strán to skomplikuje. Je ich až 88, slovom OSEMDESIATOSEM (už viem, akú knižku kúpi Magián svojmu potomstvu, hoci Krtek je čierny… Tak nič). A vy sa modlíte, aby už krtko našiel tú prekliatu Matricariu chamomillu a chorej myši uvaril z nej život zachraňujúci čaj.20190320_173118

Príbehy na dobrú noc – Och, pri tejto knihe vidno, ako málo stačí k detskej radosti. Plytké príbehy zvieratiek s hroznými menami (Krikľún, Pruhovaný, Kučierka, Ryšavček, Hopík či Mašlička. A nesmiem zabudnúť na Maznavku!) zažívajúce krátke dobrodružstvá pred či počas spánku. Okrem toho je v knihe hneď niekoľko gramatických prehreškov. A vy ako správny grammar nazi máte chuť opraviť ich červeným perom. A teda za seba, respektíve za Karola, by som skonštatovala, že príbeh o Myške, ktorá sa bojí tmy, nemá v knižke na dobrú noc, čo robiť. Minimálne u nás sa totiž u chlapca, ktorý s tmou problém nemal, objavili obavy z toho, že nie je v izbe svetlo… Preto sa pýtam: „Komu jsme tím prospěly?“

20190320_173017

Panáčik v piesku – kniha, ktorú som vyhriebla v pouličnom výpredaji, neradím medzi tie za trest, ale rozhodne medzi „a iné“. Zaujímavé príbehy, ktoré sa neraz končia neurčito, či rozpačito, respektíve ako keby bez konca. A v jednom sa dokonca rozoberá aj otázka rasizmu! „Bránime černochov, keď nimi bieli pohŕdajú. Šepkáme im do ucha: Černoch, si štíhly ako palma, tvoje telo je pekné, tvoja hlava je pekná, černoch…“

20190320_172522

Veľké bum a Malé bum – Pri autorovi ako je Daniel Hevier si poviete, že nemôžete trafiť vedľa. Ale môžete. Našťastie nie každá báseň je problémová. A zatiaľ sa mi darí tie čudesné či nekorektné preskakovať. Napríklad Kam chodia prsty najradšej, Cirkus Hwatari či Sliepkáč a kohútica. Samozrejme, ja sa na to pozerám dospeláckymi očami, preto určite nevidím to skryté čaro v nich, ale no a čo, nemusím Karolovi zbytočne pridávať nápady, napríklad kam si ešte nestrčil prsty (okrem iného do Nosova, Zástrčkova, Pusinkova…).20190320_173205

Asi si poviete, že niektoré zo spomenutých nie sú určené pre malé deti. Veru nebudem nesúhlasiť. Pri drvivej väčšine spomenutých je napísané, že sú minimálne pre deti od troch rokov, ale pri drvivej väčšine by som rozhodne tak dlho nečakala. Nie nadarmo sa hovorí, že dieťa je ako špongia, ktorá potrebuje veľa nasávať (informácií). A kým by papierovo dozreli na spomenuté knižky, už by ich to ani nemuselo zaujímať. Preto, dočítania priatelia!

20190320_175001

PS: Ešte máme doma hromadu ďalších, ktoré som nespomenula, tak sa pokojne pýtajte, poradím, pochválim, znosím pod čiernu zem… Podľa potreby.

Ach tie rozprávky! Pozreli ste sa na ne aj očami dospeláka?

Vianoce sú často nazývané aj rozprávkovým časom. A k nemu rozhodne patria rozprávky. Skvelé príbehy plné čarovných miest, postáv a vecí, vďaka ktorým deti spoznajú svet fantázie. A vraví sa, že sa toho aj veľa naučia. Ale ozaj chceme, aby si toto zobrali do života???

Ono, keď sa bližšie pozrieme na niektoré rozprávky, nie vždy tam skutočne víťazí dobro nad zlom. Respektíve záleží na uhle pohľadu. Ja som si vybrala pár audio rozprávok, nielen tých z Lidla, v ktorých som našla niekoľko zádrhelov. Viem, viem, sú to iba rozprávky a ozaj by som sa asi nemala pozastavovať nad tým, kde prišla single operná speváčka-koza rovno k siedmim kozliatkam a prečo ich nechala doma bez babysittingu, keď ešte evidentne neboli schopné zostať bez dozoru (btw. túto rozprávku bez ohľadu na fakty radím medzi moje obľúbené. Už iba moje, lebo Karol od istého času nechce počúvať žiadnu rozprávku, v ktorej vystupuje zlý vlk alebo zlý medveď. Ak je iba zakliaty, dokáže to prehrýzť). Alebo, prečo išla kúpiť mliečko kozliatkam… Nemala svoje? No nič. Sú tu aj horší adepti ako ľachtikárska matka.20190106_162506

Klamári, zlodeji a výtržníci

Kocúr v čižmách. Akože chápem, že sa snaží pomôcť svojmu páničkovi, ale je O.K. ukázať deťom, že je v poriadku, aby prišiel chudobný mlynár k majetku podvodom? Gróf? A nikto to ani na moment nespochybnil? Potom celá tá maškaráda s poliami a lúkami a hradom, ktoré patrili veľkému čarodejníkovi/obrovi. Existujú viaceré verzie rozprávky, ale najhoršia je tá, v ktorej sa kocúr vyhráža ľuďom pracujúcim pre čarodejníka, že prídu o život, ak nebudú klamať v jeho prospech. Následne ide za ich zamestnávateľom a nekalým manévrom ho pripraví o život. Nakoniec spolu s mladým pseudogrófom zaberú jeho miesto na zámku. Nechcem povedať, že je to také slovenské, ale v našich zemepisných šírkach musí mať rozprávka o falošnom grófovi v istých kruhoch veľa priaznivcov. (A iba doplním, že ak hrad patril obrovi, nikomu neprišlo čudné, že je tam všetko akosi priveľké??)

Popolvár. Tento týpek bol fajn, aj sa staral o zvieratá, aj bol dobrák. ALE akosi mal problém hovoriť pravdu. Keď chodili kone žitko váľať, nepriznal farbu, že on skonsolidoval kopytníky, lebo z nich chcel mať ešte neskôr osoh. Inak, odkiaľ vedel, že si má pýtať najprv medené šaty, potom strieborné a až do tretice zlaté? Bol v tom ten kráľ zapletený s ním? Že vedel, že má vyhlásiť až tri turnaje, aby niekomu dal za ženu svoju dcéru… No neviem. A ešte aj tá pretvárka, že ide skúšať šťastie na svini. A potom trikrát ušiel z miesta činu. Ako k tomu príde princezná? Že niekto síce vysoko vyskočil, ale o ňu nezavadil! A Popolvár nepriznal farbu, ani keď sa ho priamo spýtali, či to predsa len nemohol byť on. Všetko sa odhalilo, až keď mu bratm klobúk zhodil. Ono to vyzerá buď, že Popolvár si chcel nechať iba trofeje, alebo že to bol prvý svadobný podvodník. Síce sa dostal k princezninmu majetku, ale k záväzkom sa už nemal.

Ako išlo vajce na vandrovku. Príbeh vyzerá celkom sľubne spočiatku. Zvieratká sa kamarátsky postretávajú a vandrujú po svete. Až kým nepríde prvá prekážka a oni sa boja zostať v lese iba tak pod holým nebom. Vyhliadnu si teda skrytý dom a keď ich neprijmú podľa ich predstáv, zbavia sa zlej ženy, ktorú deložujú volovými rohmi do neznáma. Poviete si, že veď to bola matka zbojníkov, ale čo my vieme, či neprišli k nehnuteľnosti poctivo, napríklad dedičským konaním. Potom sa nanominujú do domčeka a pripravia na zbojníkov pascu. Keď aj ich vypoklonkujú, tešia sa a zotrvávajú žiť v onej nehnuteľnosti. Ale ide vlastne o squaterov, ktorí neoprávnene zostávajú bývať v cudzom (už) neobývanom dome.

Zlatokopky a iné

Tri citróny. Táto rozprávka je fajn hlavne pre deti, ktoré odmietajú príbehy so zlými vlkmi, bosorkami či medveďmi, ale keď sa pozrieme na čarovné citróny bližšie, kto sa v nich skrýva? Nahé ženy, ktoré chcú hneď od toho, kto im citrón prekrojil, aby ich nakŕmil, obliekol a až potom budú jeho. Ak nie, stratia sa v lese. Neviem ako vám, ale mne to smrdí zlatokopkami. Budeme ťa ľúbiť, keď sa o nás najprv pekne postaráš? A aby sme ťa nalákali, rovno sa ti ukážeme N A H É.

Janko Hraško. Opäť prehliadnem fyzikálne nemožné veci a budem sa sústrediť len na fakt, že kráľ rozhodne, že jedna z jeho troch dcér ho musí pobozkať a vziať si za muža. A keď prvé dve odmietnu, pretože evidentne nepreskočila iskra, tretia, ktorá nemá problém muckať sa s cudzím chlapom, dovolím si povedať, že skôr ako na prvom rande, tá dopadne najlepšie? Tomu vravím, pekný príklad feminizmu…

Zlatá priadka. Okej, toto nie je z audio rozprávky, aj keď niekde určite je aj taká verzia. Ale, najskôr otec zapredá klamstvom vlastnú dcéru, aby sa vyhol väzeniu za neplatenie daní a potom ona chudera musí priasť zlaté priadze. A kráľ sa ani neuspokojí s jednou izbou zlata. Po tri noci ju núti, aby priadla ďalej. A až keď sa mu nahromadí za tri izby zlatých nití, povie si, že si z trestankyne spraví manželku. To je tiež veľmi pekný signál. Keď nebudeš poslúchať, budeš potrestaná, ale ak budeš dobre slúžiť, môžeš byť kráľovná. Zas na druhej strane, aj žena mala za ušami. Najprv sľúbi Klingáčovi hory doly, len aby ju dostal zo šlamastiky a keď príde na platenie dlhu, už chce zdupkať. A potom si odpočuje cudzí rozhovor, respektíve monológovú pesničku a vyhne sa plateniu dlhu.

Rodičovský bonus

Popoluška, Snehulienka, a tiež Medovníková chalúpka. Aj keď ide o rôzne príbehy, všetky tri spája jedno spoločné: otec pod papučou, ktorý podľahne tlaku novej manželky a uprednostní ju pred vlastným potomstvom. Otcovia prvých dvoch hrdiniek sa ani nedožijú toho, že ich dcéry sa spod jarma krutých macoch zachránia. Síce na to potrebujú iného chlapa, ale snáď netrpia Elektriným komplexom a vybrali si pre seba iné typy mužov. Janko a Marienka sa po peripetiách s bosorkou a tutorialom: Ako vliezť do pece, vrátia k otcovi. Tomu sa na záver otvoria oči, ostáva s deťmi a so zlou manželkou sa odlúčia, či dochádza aj k rozvodu sa už z príbehu nedozvedáme.

Soľ nad zlato. Tento otec sa predviedol v skvelom svetle, keď si vyberal následníčku trónu podľa miery lásky, ktorú k nemu jeho dcéry cítia. A nielenže si nevyberie, ešte jednu z nich aj vykopne zo zámku! Akože úprimne, rodičia toho v skutočnosti znesú oveľa, oveľa viac, kým so svojím dieťaťom stratia trpezlivosť. Respektíve, stratia ju reálne vôbec niekedy? Aspoň, že mu karma v podobe čarovnej babky, všetko vráti a on si uvedomí, akú intergalaktickú chybu spravil.

Živá voda. Verím, že kráľ z tejto rozprávky by rozhodne nezískal titul Otec roka. Kolega z predošlej rozprávky mu nesiaha ani po členky. Pretože tento týpek dá svojho syna rovno zabiť, pretože má podozrenie, že ho syn chcel nechať otráviť. Ani si nevypočuje jeho svedectvo poriadne a neberie do úvahy jeho dobré skutky dovtedy ani fakt, že bol vždy dobrým synom. Hneď ho odsúdi na smrť! Ešteže má poddaných, ktorí svojho šéfa nepočúvajú a ešte ako bonus disponujú štipkou rozumu. Nečudovala by som sa, keby sa dotknutý syn rozhodol za pomoci právnika odstaviť otca zo svojho života.

Snehová kráľovná. Tu človek síce počuje o nejakých rodičoch iba veľmi okrajovo, ale vieme, že Gerda má babku a že Kai (našla som tri spôsoby, ako napísať jeho meno, tento sa mi páčil najviac) má mamu (nikde sa nespomína, že by bol sirota). Otázka teda znie, prečo musí Kaia hľadať po svete jeho kamoška? Sila priateľstva je síce pekným príbehom, ale bacha na materské puto! Áno viem, sú všelijaké mamy a nie každá by sa vybrala hľadať syna tam, kde je najväčšia zima, ale rozhodne by sme takú nedávali za príklad do rozprávky, či? Takže, kde je Kaiova mama? (Odpovede môžete pridať do komentárov.)