Ďakujem Vám, že som! Bolo mi s vami dobre, ľubim Vás

Som mama. A zato, že som sa ňou mohla stať, vlastne vďačím mojim rodičom, ktorí sa rozhodli pred takmer 33 rokmi, že sa vydajú na túto záhadnú cestu. A predtým sa na ňu vydali ich rodičia. A ja by som si práve ich, v tento spomienkový čas, rada pripomenula. A možno si to tu trochu strategicky aj odložila pre tie naše dve malé bzdochy (-verím, že ak sa po rokoch dostanú k tomuto textu, ocenia prezývku zo zvieracej ríše), pretože z mojej rodovej línie nestihli spoznať žiadneho prapredka.

Moji starí rodičia tu už nie sú. Odchádzali postupne a dedka som ani nepoznala. Otcov otec zomrel, keď bol ten môj ešte dieťa. Priznám sa, babky som sa naňho príliš nepýtala, nechcela som jatriť staré rany. Ale zavolala som tete, lebo som chcela, aby aj dedko Anton dostal kúsok miesta v tejto spomienke. A ako som si myslela, bol to dobrý človek, ktorý sa s deťmi často hrával. Zistila som, že bol plavčík, tak sa s deťmi často chodil kúpať a brával ich aj do lesa. Určite by bol skvelý dedo. Ale žiaľ, nestihol byť poriadne ani otcom.

20191102_174928

Prvým, kto opustil už mňa, bol starký (-mamin otec. Ako ste si už asi všimli, u nás sme to mali rozdelené, že mamini rodičia boli starkí a otcovi babka a dedko. A keďže nám to dobre fungovalo vtedy, majú to tak aj naše deti dnes). Mala som niečo vyše štyroch rokov, keď sme sa s ním boli rozlúčiť v nemocnici. Spomienok naňho nemám veľa, ale zostal taký pocit. Pocit, čo zahreje, vždy keď sa mi vybaví jeho osoba. Bol to dobrák s tvárou plnou vrások. Stále opálený z roboty na záhrade a okolo domu, rovnako ako starká. Aj robiť vedel, aj vypiť vedel. A keď sa na mojich rodičov kedysi dávno (asi pred 31 rokmi) hnevala moja babka, on bol ten, čo jej pripomenul, že má na Tatranskej ulici krásnu vnučku (-akože mňa. Toto pochopiteľne nie je moja spomienka, to viem od manky). Ale choroba, ktorej meno netreba vyslovovať, si ho vzala skôr, ako sa patrilo. Ostala po ňom veta, ktorú povedal mame v nemocnici: „Postaraj sa mi o nich.” A ostala aj starká, sama vo veľkom dome so záhradou, hydinou, sem-tam prasaťom, psom Picinom a kocúrom Felixom na reťazi (hej, dnes už by som sa na to dívala inak, ale vtedy to bol bežný kolorit v domoch).

Starká bola rázna žena s vyberaným slovníkom kočiša. Rada zvyknem hovoriť, že vulgárny slovník sa u nás geneticky dedí práve po praslici od starkej. Ak si ju chcete vybaviť, potrebujete si predstaviť okrem štíhlej siluety aj zásteru a ručník na hlavu. Pamätám si, ako si ho v predsieni uväzovala a prípadne si ešte hrebeňom upravila kučeravé vlasy. Starkej sme vykali. Aj moja mama jej vykala. To je niečo, čo sa dnes už veľmi nevidí (respektíve nepočuje). Rovnako, ako sa už dnes veľmi nevidí zarezanie sliepky na dvore. Starká to vedela. A ja s mamou alebo sesternicami sme potom šklbali perie (keď už som bola vo veku, že som nebehala okolo nich a nesledovala, ako kvapká zo zobáka krv na mokrú zem). Inokedy sme prišli starkej pomôcť vytrhávať burinu s modelmi pomôcok zo sezóny jar/leto 1992 – špachtľa a starý deravý hrniec na sedenie. A možno práve z tej špachtle sa mi zarezala trieska do ruky (-asi skôr nie, ale ako premostenie sa mi to hodilo). A Dominika dostala hysterický záchvat, že ako mi ju vyberú a že to bude bolieť. Tak som sa metala, že ma neudržali traja dospelí. Ale potom prišla starká a posadila si ma na lavičku, kde sme boli iba my dve.

„Daj sem tú ruku.” A ja som poslúchla. Starkej sa neodvrávalo. A ona mi ju ihlou vytiahla bez toho, aby ma čokoľvek bolelo. Aby som to povedala jej slovníkom: starká sa s ničím nesrala. Ale niekedy dávala aj politické vyjadrenia. Ako decko som často plakávala a starká sa ma zvykla zastať, že to nevadí, že budem mať pekné oči. Ale raz, keď som opäť raz doma v kuchyni pre niečo ručala a mama ma okríkla, nech nerevem, ohradila som sa: „Ale starká povedala, že budem mať pekné oči.” A v tom starká zmenila rétoriku: „Nebudeš! Budeš ich mať červené ako rak.” Tak teraz čo? Ktorý výrok platí? To sa už nedozviem, lebo raz v máji, keď som mala 10 rokov, nás po príchode zo školy, čakali rodičia na chodbe a mama so slzami v očiach povedala: „Starká zomrela.” Rakovina verzus rodina 2:0…

20191103_022206

Už som mohla chodiť na prázdniny iba k babke. To samozrejme nebolo IBA, bolo to super. Otcova mama bola taká typická babka. Malá, stará (v tom najlepšom zmysle slova. Akurát som sa bavila s tetou, že babka bola „staručká” odkedy som si ju pamätala), večne v zástere, napísala by som, že stále od múky, lebo vkuse niečo vyvárala alebo vypekala, ale od múky nebola, bola čistá. Aj kuchyňu mala čistú. A to aj napriek tomu, že nás v nej nechala „pomáhať”. Asi to tak malo nejedno vnúča so svojou babkou, ale moja babka piekla tie najlepšie koláče, najlepšiu cesnačku s domácimi slížmi, najlepší kakaový puding so všeličím vo veľkej modrej sklenenej mise a o najlepšej drožďovej nátierke ani nehovorím. A ešte nám aj šila super veci. Jahodové kraťasky v súprave s tričkom, sukničky, šaty, obliečky na posteľnú bielizeň. Na čo si sama netrúfla, na to mala ľudí. Kamarátku krajčírku aj kamaráta krajčíra, ktorému varila aj upratovala, lebo to bol hluchonemý vdovec bez detí. Aj my sme k nemu chodili. K Jany bácsimu. Mal krásny šijací stroj a všade po zemi boli nitky. Doteraz si pamätám zvuk veľkých kovových nožníc, keď strihal oblekovú látku. Babka neovládala posunkovú reč, ale vždy sa vedeli dojednať. Starala sa aj o svoju mamu. Spomedzi šiestich súrodencov si ju práve ona vzala k sebe domov, keď už nemohla zostať sama v dome. A dédimama, ako sme ju všetci volali, jej to veru v posledných rokoch života neuľahčovala. Ale babka sa nesťažovala. Usmievala sa. Jazdila na bicykli v strede cesty, utekala na autobus, večne niekam meškala. Ako ja. Možno to mám po nej. Teda, na bicykli ešte tak nejazdím, ale to možno príde vekom.

20191102_174707

Ale som rada, že vekom mám v hlave stále dosť spomienok, ktoré ma vedia rozosmiať, dojať, či zahriať pri srdci (sorry za klišé, ale niekedy sa inak nedá). Keď som k nej prišla na prázdniny alebo len tak na víkend, skrývala som jej budík do periňáku. Nemohla som spať pri jeho zvuku. Babka v noci potom hľadala svoj budík. Nemohla zaspať bez jeho zvuku. Pozerávali sme spolu Dallas. Ona skôr pri ňom spala. Keď som jej chcela vziať ovládač, myklo ju, ale akýkoľvek spánok vždy poprela. A keď som tam spala zo soboty na nedeľu, babka si privstala a išla k našim po sviatočný odev, lebo veď do kostola sa chodí v peknom. S kabelkou a bielou vreckovkou v nej. Nielen na soplíky, ale aj v lete na utieranie čela a nosu. Babka by dnes vlastne bola veľmi ekofriendly. Okrem handrových vreckoviek, šila veci aj so zvyškov látok,  štopkala ponožky a hoci sa vtedy ešte neseparovali plasty, ona ich nevyhadzovala bez toho, aby ich znova nejako nepoužila. Pamätám si na mikroténové sáčky v kúpeľni na šnúre. Prepraté, aby sa dali znova použiť.

20191102_181602

Och, teraz ma mrzí, že som sa od nej nenaučila viac. Ale som rada, že som ju rozosmievala. Nechala ma robiť nájazdy do skríň a ja som odtiaľ vyťahovala tie najnepravdepodobnejšie kúsky a robila som jej aj dédike improvizovanú módnu šou. Ešte dobre, že neboli veľmi náročné diváčky a bavil ich môj plytký humor už vtedy. V podstate to boli moje prvé fanúšičky. A budem si to pamätať navždy. Aj keď babka (zrejme) zabudla. Spomienky jej ukradol Alzheimer.

Ale ja si budem pamätať aj za ňu. A ďakujem za každú spomienku na starkého, starkú, babku aj dédiku. Aj keď sa mi už potia oči, ako toto píšem (a vidím to vysoké číslo slov, ktoré som vyťukala), chcem ešte dodať jednu vec. Ďakujem za to, že aj naše deti majú skvelú starkú, babku aj dedka. Drahí starkí, robíte to dobre a ľúbime vás. To len pre istotu, aby ste nezabudli.

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.