Bilancujem rok 2020: Ako ma ne/zasiahla korona, otcova smrť a iné!


Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku… (Výhoda blogu oproti práci na webe je, že si bilančný článok môžem vydať, kedy ja chcem. Napríklad aj na Tri krále…)

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.
Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.


A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

Popritom som jedným okom sledovala na sociálnych sieťach, ako všetci doma upratali, vytriedili šatník, umyli okná a napiekli banánové chleby a ja som nič z toho nestíhala rovnako ako pred lockdownom, keď som bola s oboma deckami doma. A tak sme žili vo vnútri našej bubl… pardon, priesvitnej guli s tendenciou prasknúť pri kontakte s iným objektom, bez špeciálnych aktivít či cvičebných výziev, až kým nám nedovolili opäť návrat do ulíc a relatívne bežných životov. Stretnutia sme ale obmedzili len na niekoľko rodinných a kamarátskych bublín (prepáčte, viac to už nepoužijem, ale nedalo sa inak). Trochu menej som sa bála, ale snažila sa ostať v strehu. V autobuse som sedela prvýkrát takmer po 2 mesiacoch od lockdownu.
A ktovie, možno som nemala nasadať do autobusu ani toho 8. júna, kedy sme šli na návštevu ku kamke do Petržalky. Alebo vlastne, práveže mali, lebo udalosť, ktorá sa odohrala práve v onej 92-ke by bola bez jej pomoci oveľa náročnejšia. (Daniela, už som ťa dávno v blogu nespomínala, naposledy ešte asi TU, tak dnes po rokoch opäť. A tentoraz ťa nielen pozdravujem, ale ti aj ďakujem.) Z tohto sa chystám vypísať už takmer sedem mesiacov, ale zároveň som to stále podvedome odkladala na neskôr. Aj teraz ma premkýna taký zvláštny pocit, ktorý by sa mohol spájať s mojou nedávnou črevnou virózou, ale povedzme si rovno, nebude to tým.


Zvonil mi mobil a na displeji svietil volajúci: OTEC. Nezdvihla som, nemala som náladu na nejaké jeho potreby, lebo vždy to bolo o tom, čo on potreboval vyriešiť. Keď volal tretí raz, z autobusu som poslala smsku, že mu zavolám, keď dorazím do cieľa, lebo je v autobuse hluk. V tom mi prišla správa z neznámeho čísla.
„Zavolajte mi. Stalo sa niečo vášmu otcovi.“ Deti sediace na sedačkách a ja okamžite volajúca na neznáme číslo. Na druhej strane sa ozval neznámy hlas, ktorý sa predstavil ako syn otcovej priateľky a oznámil mi správu, z ktorej mi teraz znova búši v ušiach. „VÁŠ OTEC ZOMREL.“ Poviem vám, predýchať takúto informáciu v rúšku, v autobuse pred deťmi, dá človeku zabrať. Nebyť jedného spolucestujúceho, ktovie kam sa až odvezieme.
Inak, ak si myslíte, že pred takýmito situáciami svoje deti uchránite, ste na omyle. Všetko to zažívali v priamom prenose so mnou. Ale kým dcéra to natoľko neregistrovala, syn bol až mimoriadne pozorný. A tak som odpovedala na jeho otázky. Nič som nezahmlievala, ani príliš neobkecávala, nebola som v stave ani na jednu variáciu. Povedala som im, že neplačem kvôli nim, že nech sa neboja, že ma to prejde, že som len smutná, lebo niekto maminke zomrel (o smrti už vedeli aj predtým). A syn sa ma spýtal dokonalú otázku: „Zomrel niekto, koho si ľúbila?“ Neskôr počul aj to, ako som volala mame a takmer s krikom jej oznámila: „OTEC ZOMREL!“ A niekde po tejto informácii mi objal nohu (lebo potiaľ z jeho výšky dočiahol). Keď sme šli vo výťahu k drahej Daniele, ešte sa spýtal: „Ako sa volal tvoj otec?“ (Len na vysvetlenie, môjho otca deti nepoznali, svojho vnuka videl môj otec iba raz a vnučku len na fotke.)


S otcom sme si neboli blízki už roky. No jeho smrť ma zasiahla viac akoby som si kedy bola bývala pomyslela. (Niežeby som na také čosi bežne myslievala.) Neviem či to bolo práve pre nezáujem posledných XY rokov, pre fakt, že už moje deti nezistia, kto bol ich starký, či to, že sa naňho podobám a neraz ho vídam v odraze zrkadla, alebo to bolo len všetko dokopy zmiešané s mojou citlivou povahou, ktorú rozplače aj dobre spravená reklama na pivo… Ale miestami mi bolo z toho intenzívneho prežívania až trápne. Krátko predtým som sa dozvedela ako jednej mojej známej mamablogerke zomrelo dieťa a ja sa tu neviem spamätať zo smrti otca, ktorého som v podstate stratila už pred rokmi.
No len ono, stratiť a stratiť nie je to isté. Lebo nádej vám nevezmú, až kým vám ju naozaj nevezmú. Ja som v sebe kdesi hlboko jednu živila. Že si otec ešte na staré kolená nájde cestu k vnúčatám. Lebo niekedy ľudia na staré kolená dostávajú rozum. Alebo aj nie. Alebo sa tých starých kolien jednoducho nedožijú. Ja som neskutočne vďačná za to, akú milujúcu rodinu majú moje deti a koľko lásky sa im dostáva, takže ony túto stratu nijako nepocítia. Ale cítim to Ja. A cítim, že som niečo stratila.


Nie, nestal sa pre mňa zrazu padlým hrdinom. Stále bol aj alkoholikom, ktorý dal prednosť závislosti pred rodinou. Ale iného otca už mať nebudem, a tak som k celej udalosti aj pristupovala. Takže kým iní riešili koronu a či pôjdu predsa len k moru na dovolenku alebo zostanú na Slovensku, ja som riešila, ktorú rakvu otcovi zaplatíme a či ho potom spopolníme. (Len pre doplnenie, my sme našu slovak dovolenku v Terchovej mali zaplatenú rok dopredu, skôr ako sa spustila korona lavína.) Nuž a po pohrebe si môžem dať do „special life skills“ aj písanie smútočnej reči a jej následný pokus o prednes. Písanie poviedok zatiaľ do životopisu nedám, aj keď som sa po mojej súkromnej traume o jednu pokúsila.
V ostatných týždňoch som sa už len pokúšala so všetkým vyrovnať. S mojimi krivdami voči nemu, s tými, ktoré on mohol cítiť voči mne s bratom. Prišli aj spomienky. Aj tie lepšie. Čo bolo ironicky ešte horšie. Ale čas naozaj pomáha. Slovo lieči by som zrušila, ako ho ruší zákon pri výživových doplnkoch. Čas je tiež v podstate len taký výživový doplnok na bolesť a iné stavíky.

JESEŇ

A čas nám ubiehal aj na augustovej dovolenke, na ktorej sme si perfektne neoddýchli s deťmi a s pár ďalšími rodinami a ďalšími deťmi. Okrem toho už leto neprinieslo žiadne prevratné udalosti. A to aj napriek babkinej snahe a množstvu nakúpených detských nohavičiek. Druhorodená s nami stále komunikuje plienkovo. Zato Karol už suverénne komunikuje s bicyklom. Jeseň stihla priniesť ešte niekoľko malých rodinných osláv, príjemných stretnutí či dokonca jedno prvé sväté prijímanie. Spolu s nimi prišli aj prvé správy o tom, že korona sa dostala aj do našich bližších rodinných kruhov. Nie tých z osláv našťastie. Zostali sme doma. Kam by sme aj chodili. Sople a kašle nám aj tak robili sezónnu spoločnosť.

ZIMA

December nepriniesol ani veľa snehu ani pekných správ. O komentároch na sociálnych sieťach od absolventov vysokej školy života radšej pomlčím úplne. Ale aspoň sa naša rumburakovská princezná stihla trikrát spustiť na sánkach. Viac ju to nebavilo, radšej sneh degustovala. Chuť snehu si vie vybaviť z detstva nejeden z nás, ak mu korona nevzala okrem čuchu a chuti aj spomienky. Mojej mame oba zmysly našťastie vrátila ešte pred štedrovečernou hostinou. Ale poviem vám, nebolo mi všetko jedno, keď mi zavolala, že je pozitívna. Ona ako riziková skupina to ale dala na úplnú pani. Ako doteraz všetky životné skúšky. Preto, hoci by sa mohlo zdať, že rok 2020 bol ovplyvnený smrťou, moje slovo roka je ŽIVOT.


ŽIVOT s rodinou a pre rodinu, ŽIVOT po smrti neblízky blízkej osoby, ŽIVOT popri korone, s koronou a po nej, ŽIVOT s deťmi, ŽIVOT na rodičovskej ne/dovolenke, ŽIVOT v izolácii, ŽIVOT v karanténe, ŽIVOT s pocitom spolupatričnosti, ŽIVOT v neistote, ŽIVOT na slobode, ŽIVOT na slobode s rúškom, ŽIVOT so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo ŽIVOT je LAJF. Ou nou, teda OU YEAH!

Ďakujem Vám, že som! Bolo mi s vami dobre, ľubim Vás

Som mama. A zato, že som sa ňou mohla stať, vlastne vďačím mojim rodičom, ktorí sa rozhodli pred takmer 33 rokmi, že sa vydajú na túto záhadnú cestu. A predtým sa na ňu vydali ich rodičia. A ja by som si práve ich, v tento spomienkový čas, rada pripomenula. A možno si to tu trochu strategicky aj odložila pre tie naše dve malé bzdochy (-verím, že ak sa po rokoch dostanú k tomuto textu, ocenia prezývku zo zvieracej ríše), pretože z mojej rodovej línie nestihli spoznať žiadneho prapredka.

Moji starí rodičia tu už nie sú. Odchádzali postupne a dedka som ani nepoznala. Otcov otec zomrel, keď bol ten môj ešte dieťa. Priznám sa, babky som sa naňho príliš nepýtala, nechcela som jatriť staré rany. Ale zavolala som tete, lebo som chcela, aby aj dedko Anton dostal kúsok miesta v tejto spomienke. A ako som si myslela, bol to dobrý človek, ktorý sa s deťmi často hrával. Zistila som, že bol plavčík, tak sa s deťmi často chodil kúpať a brával ich aj do lesa. Určite by bol skvelý dedo. Ale žiaľ, nestihol byť poriadne ani otcom.

20191102_174928

Prvým, kto opustil už mňa, bol starký (-mamin otec. Ako ste si už asi všimli, u nás sme to mali rozdelené, že mamini rodičia boli starkí a otcovi babka a dedko. A keďže nám to dobre fungovalo vtedy, majú to tak aj naše deti dnes). Mala som niečo vyše štyroch rokov, keď sme sa s ním boli rozlúčiť v nemocnici. Spomienok naňho nemám veľa, ale zostal taký pocit. Pocit, čo zahreje, vždy keď sa mi vybaví jeho osoba. Bol to dobrák s tvárou plnou vrások. Stále opálený z roboty na záhrade a okolo domu, rovnako ako starká. Aj robiť vedel, aj vypiť vedel. A keď sa na mojich rodičov kedysi dávno (asi pred 31 rokmi) hnevala moja babka, on bol ten, čo jej pripomenul, že má na Tatranskej ulici krásnu vnučku (-akože mňa. Toto pochopiteľne nie je moja spomienka, to viem od manky). Ale choroba, ktorej meno netreba vyslovovať, si ho vzala skôr, ako sa patrilo. Ostala po ňom veta, ktorú povedal mame v nemocnici: „Postaraj sa mi o nich.” A ostala aj starká, sama vo veľkom dome so záhradou, hydinou, sem-tam prasaťom, psom Picinom a kocúrom Felixom na reťazi (hej, dnes už by som sa na to dívala inak, ale vtedy to bol bežný kolorit v domoch).

Starká bola rázna žena s vyberaným slovníkom kočiša. Rada zvyknem hovoriť, že vulgárny slovník sa u nás geneticky dedí práve po praslici od starkej. Ak si ju chcete vybaviť, potrebujete si predstaviť okrem štíhlej siluety aj zásteru a ručník na hlavu. Pamätám si, ako si ho v predsieni uväzovala a prípadne si ešte hrebeňom upravila kučeravé vlasy. Starkej sme vykali. Aj moja mama jej vykala. To je niečo, čo sa dnes už veľmi nevidí (respektíve nepočuje). Rovnako, ako sa už dnes veľmi nevidí zarezanie sliepky na dvore. Starká to vedela. A ja s mamou alebo sesternicami sme potom šklbali perie (keď už som bola vo veku, že som nebehala okolo nich a nesledovala, ako kvapká zo zobáka krv na mokrú zem). Inokedy sme prišli starkej pomôcť vytrhávať burinu s modelmi pomôcok zo sezóny jar/leto 1992 – špachtľa a starý deravý hrniec na sedenie. A možno práve z tej špachtle sa mi zarezala trieska do ruky (-asi skôr nie, ale ako premostenie sa mi to hodilo). A Dominika dostala hysterický záchvat, že ako mi ju vyberú a že to bude bolieť. Tak som sa metala, že ma neudržali traja dospelí. Ale potom prišla starká a posadila si ma na lavičku, kde sme boli iba my dve.

„Daj sem tú ruku.” A ja som poslúchla. Starkej sa neodvrávalo. A ona mi ju ihlou vytiahla bez toho, aby ma čokoľvek bolelo. Aby som to povedala jej slovníkom: starká sa s ničím nesrala. Ale niekedy dávala aj politické vyjadrenia. Ako decko som často plakávala a starká sa ma zvykla zastať, že to nevadí, že budem mať pekné oči. Ale raz, keď som opäť raz doma v kuchyni pre niečo ručala a mama ma okríkla, nech nerevem, ohradila som sa: „Ale starká povedala, že budem mať pekné oči.” A v tom starká zmenila rétoriku: „Nebudeš! Budeš ich mať červené ako rak.” Tak teraz čo? Ktorý výrok platí? To sa už nedozviem, lebo raz v máji, keď som mala 10 rokov, nás po príchode zo školy, čakali rodičia na chodbe a mama so slzami v očiach povedala: „Starká zomrela.” Rakovina verzus rodina 2:0…

20191103_022206

Už som mohla chodiť na prázdniny iba k babke. To samozrejme nebolo IBA, bolo to super. Otcova mama bola taká typická babka. Malá, stará (v tom najlepšom zmysle slova. Akurát som sa bavila s tetou, že babka bola „staručká” odkedy som si ju pamätala), večne v zástere, napísala by som, že stále od múky, lebo vkuse niečo vyvárala alebo vypekala, ale od múky nebola, bola čistá. Aj kuchyňu mala čistú. A to aj napriek tomu, že nás v nej nechala „pomáhať”. Asi to tak malo nejedno vnúča so svojou babkou, ale moja babka piekla tie najlepšie koláče, najlepšiu cesnačku s domácimi slížmi, najlepší kakaový puding so všeličím vo veľkej modrej sklenenej mise a o najlepšej drožďovej nátierke ani nehovorím. A ešte nám aj šila super veci. Jahodové kraťasky v súprave s tričkom, sukničky, šaty, obliečky na posteľnú bielizeň. Na čo si sama netrúfla, na to mala ľudí. Kamarátku krajčírku aj kamaráta krajčíra, ktorému varila aj upratovala, lebo to bol hluchonemý vdovec bez detí. Aj my sme k nemu chodili. K Jany bácsimu. Mal krásny šijací stroj a všade po zemi boli nitky. Doteraz si pamätám zvuk veľkých kovových nožníc, keď strihal oblekovú látku. Babka neovládala posunkovú reč, ale vždy sa vedeli dojednať. Starala sa aj o svoju mamu. Spomedzi šiestich súrodencov si ju práve ona vzala k sebe domov, keď už nemohla zostať sama v dome. A dédimama, ako sme ju všetci volali, jej to veru v posledných rokoch života neuľahčovala. Ale babka sa nesťažovala. Usmievala sa. Jazdila na bicykli v strede cesty, utekala na autobus, večne niekam meškala. Ako ja. Možno to mám po nej. Teda, na bicykli ešte tak nejazdím, ale to možno príde vekom.

20191102_174707

Ale som rada, že vekom mám v hlave stále dosť spomienok, ktoré ma vedia rozosmiať, dojať, či zahriať pri srdci (sorry za klišé, ale niekedy sa inak nedá). Keď som k nej prišla na prázdniny alebo len tak na víkend, skrývala som jej budík do periňáku. Nemohla som spať pri jeho zvuku. Babka v noci potom hľadala svoj budík. Nemohla zaspať bez jeho zvuku. Pozerávali sme spolu Dallas. Ona skôr pri ňom spala. Keď som jej chcela vziať ovládač, myklo ju, ale akýkoľvek spánok vždy poprela. A keď som tam spala zo soboty na nedeľu, babka si privstala a išla k našim po sviatočný odev, lebo veď do kostola sa chodí v peknom. S kabelkou a bielou vreckovkou v nej. Nielen na soplíky, ale aj v lete na utieranie čela a nosu. Babka by dnes vlastne bola veľmi ekofriendly. Okrem handrových vreckoviek, šila veci aj so zvyškov látok,  štopkala ponožky a hoci sa vtedy ešte neseparovali plasty, ona ich nevyhadzovala bez toho, aby ich znova nejako nepoužila. Pamätám si na mikroténové sáčky v kúpeľni na šnúre. Prepraté, aby sa dali znova použiť.

20191102_181602

Och, teraz ma mrzí, že som sa od nej nenaučila viac. Ale som rada, že som ju rozosmievala. Nechala ma robiť nájazdy do skríň a ja som odtiaľ vyťahovala tie najnepravdepodobnejšie kúsky a robila som jej aj dédike improvizovanú módnu šou. Ešte dobre, že neboli veľmi náročné diváčky a bavil ich môj plytký humor už vtedy. V podstate to boli moje prvé fanúšičky. A budem si to pamätať navždy. Aj keď babka (zrejme) zabudla. Spomienky jej ukradol Alzheimer.

Ale ja si budem pamätať aj za ňu. A ďakujem za každú spomienku na starkého, starkú, babku aj dédiku. Aj keď sa mi už potia oči, ako toto píšem (a vidím to vysoké číslo slov, ktoré som vyťukala), chcem ešte dodať jednu vec. Ďakujem za to, že aj naše deti majú skvelú starkú, babku aj dedka. Drahí starkí, robíte to dobre a ľúbime vás. To len pre istotu, aby ste nezabudli.