Neuveríte, čo všetko ma už syn naučil! Sama tomu neverím

Dnes žijeme v dobe, keď má byť všetko džendrovo vyvážené, deťom by sme mali dávať neutrálne farby, kým sa samy nerozhodnú, či chcú ružovú alebo modrú. Dievčatkám by sme nemali dávať ako hračky žehličky a chlapcom náradie, dievčatkám bábiky, chlapcom autá. Ani my sme Karolovi štvorkolesové hračky nenútili, jedného dňa to proste prišlo. A stále trvá.

Snažím sa byť mama, ktorá svojho syna podporuje, aby sa jeho myseľ vyvíjala, bol kreatívny a ostatné podobné bla-bla. No niekedy nejde o prechádzku ružovou záhradou. Občas sa poriadne trápim. Syna milujem nadovšetko na svete, ale niekedy je toho priveľa. Ale nevzdávam to, veď čoskoro sa snáď naučí kresliť autá aj sám. A potom mu už nebudem musieť kresliť všetkých tých šmatlavých McQueenov, neforemné kabriolety, či veľmi čudne tvarované športiaky. Okrem toho som nakreslila priveľa vláčikov, na to, že sa v ich anatómii skoro nič nezlepšilo. Zas ešte vždy by som mohla viac kresliť krivé lietadlá, potápajúce sa lode, disproporčné kamióny či abstraktné autobusy. Chcela by som povedať, že za to môže môj učiteľ výtvarnej, ktorý mal estetické cítenie silnejšie ako to pedagogické a keď sa už nemohol na tie čarbanice na výkresoch pozerať, pridal ruku k dielu a neraz ho zachránil pred skazou. Ale nie je to tak, hold, na kreslenie talent nemám (ešte stále pátram, na čo talent mám. Nejaké tipy?). Fascinuje ma však fakt, že keď napríklad nakreslí Kristína T. predtým F. niečo šmatlavé, tak je to kjút (bez irónie, ozaj je to milé), ale keď niečo nakreslím ja, tak je to na zaplakanie a možno by psychológ aj niečo desivé z obrázku vyčítal. Našťastie pre mňa a Karola, časom asi aj pre Táňu, deti sú veľmi štedré na fantáziu a aj šmatľavé auto je auto! Ibaže by nie, pretože sa nám už stalo, že syn reklamoval slovami: „Nevyzerá.“ A ja radšej nekomentujem.
IMG-20170713-WA0002 (2)
A to sme začínali takto. Pre všetkých s malou fantáziou: vľavo je mimoň, vpravo mačka.
Foto aj kresba: Žiaľ Ja

A kreslenie zďaleka nie je jediná výzva, ktorá na matku so synom číha. Vonku skúmame značky áut, rozpoznáva ich s prehľadom, horšie je, keď sa treba pri každom druhom aj pristaviť a overiť si, či ide naozaj o iný Seat, ako má tato. A iné asociácie. Okrem toho, často nosíme von venčiť aj niektoré autíčka z vlastných zdrojov. Keď bol menší, prvé bez čoho sme nemohli odísť z domu bola KNIHA. Tie časy sú preč. Knihu vystriedal pečiatkový McQueen (vrelá vďaka Billa za akciu s pečiatkami z rozprávky Autá 3!!!) a takzvané auto nové (lebo chvíľu bolo najnovším v zbierke. Neskôr som vypátrala, že ide o Miguela z rozprávky Autá 2!). V prípade, že bolo niektoré z nich nezvestné, pekne som sa dopotila, lebo bez auta bol oheň na streche, slzy v oku a pot na čele. Dnes si vyberá autá situačne, ale takisto môže nastať rovnaký scenár, ak si vyberie Bricka, Jacksona či Bobbyho a ani jeden práve nie je voľným okom viditeľný. Darmo ho v takom prípade chlácholím so Sally, Cruz Ramirezovou či Matterom (inak napríklad spomínaný Matter je už vlastne náhradník. Lebo na jednom výlete sme ho aj mojou vinou zabudli na terase jednej zmrzlinárne v Piešťanoch a keď sme sa poňho vrátili, už sa naňho niekto ulakomil. To sú dnes ľudia…).

20180907_193550

Všimli ste si, ako sypem mená hrdinov z rozprávkovej série Autá z rukáva? To je moja nová superschopnosť. Poznám ich a nebojím sa ich použiť. A ani nemám veľmi na výber. Každý deň je čas na nejakú hru, v ktorej sa vyskytne minimálne jedno z áut. A musím byť v strehu, lebo v inú časť dňa sa Ja sama stanem súčasťou rozprávky (či nočnej mory?). Najčastejšie je syn McQueen, ja Sally, dcéra MALÁ Cruz, tato Jackson Hrom a ďalej sa to všelijako variuje. Moja obľúbená je otázka: „Kto by mohol byť Quido/ Luigi/ Lujza Nashová/ Smokey/ atď???“ A tam už nie je v bezpečí žiaden člen rodiny. A potom sa autá medzi sebou rozprávajú. A potom pretekajú. A potom sa rozprávajú o pretekaní. Ale beda, ak malú Cruz nazvem jej civilným menom! „To nie je Táňa, to je malá Cruz!“

20190325_192716

Ešte neviem, ako túto svoju novú superschopnosť zakomponujem do životopisu, ale rozhodne by nemala zostať nepovšimnutá. A verím, že so mnou súhlasí nejedna matka syna. Už počujem matky dcér: „Veď počkaj, ani my to nemáme med lízať so všetkými Elzami, Annami, Sofiami, Lolkami a inými bzdo… bábikami.“ Veď hej, ale ja sa teším, lebo hoci mi hry s autami poriadne rozšírili obzory, stále som džendrovo vyhranená a teším sa, ako bude mať raz Táňa svoj dom pre bábiky a budeme aranžovať miniatúrny nábytok podľa jej predstáv. Snáď ale nie celý ružový, lebo zas odtiaľ potiaľ… Och, kto by mi vyhovel.

20190329_130020Update: Prvé synovo vlastnoručné auto!

Píšem, píšem Karolovi list…

Drahý Karol, už sú to tri roky, čo si sa pridal do tejto bláznivej, svojráznej rodiny. Našťastie si počkal a nenarodil si sa na priestupný rok. Je to cool dátum, ale ver mi, nechcelo by sa ti celý život počúvať vtipy, ktoré by sa ti doma ušli. Keď sme ťa s otcom uvideli, hneď sme vedeli, že si to najsivšie, najkrajšie stvorenie, aké sa nám mohlo prihodiť. Väčšinou nevieme rozoznať, na koho sa deti podobajú, ale u teba to bolo jasné od začiatku – potatil si sa. Prvá noc s tebou bola skúška nervov, lebo si sa nechcel utíšiť, ale potom si spal až priveľa (kto by mi vyhovel, však áno). So žltačkou si počkal skoro do posledného dňa, tak sme si spoločný pobyt v nemocnici predĺžili. Tato nás už silno čakal, veď už si pomaly nemal čo obliecť (tato nie je kamoš s pračkou, s inými pomocníkmi si vychádza, neboj).

Náš Moorov reflex

Keď sme ťa doniesli domov, čakala na teba postieľka aj s prvými plyšákmi. Prvé týždne sme sa toho veľa naučili. My o tebe a o sebe, ty o maminom cicíku. Ja som napríklad zistila, ako veľmi viem byť unavená a napriek tomu fungovať. Vyskúšala som si v praxi, aké je to spať s dieťaťom na hrudi, aké to je jesť len to, načo dočiahneš voľnou rukou a tiež aj to, koľko mlieka môže telo matky pre bábätko vyprodukovať. Spoznali sme, ako vyzerá Moorov reflex a aj sme ťa tak familiárne začali volať. Nazývali sme ťa aj Neboráčik, Pampúšik, Bábätko či Slniečko. Jáj a skôr než si sa narodil sme ťa volali aj Ninja (takže, ak budeš mať sklony ku kung fu, aspoň vieš, odkiaľ sa to v tebe berie)! A postupne vznikli aj dnešné odvodeniny tvojho mena – Kari, Karči, Kares, Karineč a ďalšie. Veľa vecí sme v začiatkoch zistili len náhodou. Napríklad fakt, že na boľavé bruško ti zaberá spať na bruchu. (Aj v kočíku!) A nielen na svojom. Keď k nám chodili návštevy, rád si si pospal aj na ich bruchách, respektíve hrudiach. A pri jednom takom spánku sme zistili, že ak budeš blondiak, budeš feši! Niežeby inokedy nie, veď si po tatovi.IMG-20190312-WA0002

Prvé mesiace ubehli ako voda. Poponáhľal si sa s obracaním z bruška na chrbát, ale naspäť ti to trvalo dlhšie, čo ťa dosť štvalo hlavne v noci v postieľke. Ale neboj, vždy sme ťa otočili. Viac menej si nám nedal na výber. Ohlasoval si sa intenzívnym ručaním neobmedzeným. Okrem ručania si sa aj dosť mračil, úsmev bol za odmenu, ale zato o to krajší. A dlho si sa smial takzvane “mute”… Škoda, že si tak aj neplakal.

Poponáhľal si sa aj so sedením. Už ako polročný si sa hral v tejto polohe. Na prvý zub sme si ale museli počkať ešte jeden mesiac. Ale aj bez neho si sa veľmi dobre zoznamoval s jedlom, ktoré nevyšlo z tvojej matky. Ako prvú si ochutnal mrkvu a prvé, čo ti nesadlo, bola brokolica. Našťastie išlo iba o dočasnú neznášanlivosť.

Rýchlo si sa skamošil aj s prvými slovami. Ja tvrdím, že to bolo MAMA, tato vraví, že HAVO. Ale hlavné je, že to nebolo PIVO, aj keď ani na to sme nemuseli dlho čakať (najlepsie bolo, keď si na pivo v obchodoch kričal, že TATO, lebo si si to vcelku správne dal dokopy)… Prvé slová boli vlastne skôr len slabikami. Ká – si bol ty Karol, ďá – bolo ďakujem. Fafa – bola žirafa. Sasu – bolo sadnúť, ale aj vlasy (to len ty vieš, že prečo). Mimoňov aj hodinky si volal t-k-t-k-t-k. Možno aj preto sme ti začali čítať knižky asi v siedmich mesiacoch. (Tvoja prvá knižka, bola aj moja prvá knižka. Ale už v novšom vydaní, pôvodná sa ťa nedožila.). A ty si ich hltal. Doslova. Neviem prečo, ale veľmi ti chutila celulóza. Tak sme na istý čas museli menej odolné knižky skrývať! Ale nie všetky, jednu si mal takú obľúbenú, že sme bez nej nemohli odísť z domu. Tak aj skončila. Hoci som ju viackrát lepila. Máš ju iba v dvoch kusoch. Ale nielen knižky si mal rád už odmalička… Relatívne dlho bola tvoja obľúbená hračka fľaša od Viney. Neskôr si knižku vymenil za dve konkrétne autíčka a ani si nevieš predstaviť ten stres a nervy, ak sme pred odchodom z domu nevedeli niektoré nájsť. Inak všeobecne veľa času z prvých troch rokov života som trávila hľadaním nejakej hračky či kúsku oblečenia. Podotýkam nie mojím pričinením.

Hudba a iné

Veľmi skoro si objavil aj čaro hudby a z mamy si si spravil pri kŕmení živý džubox. Hoci si nemal vycibrenú slovnú zásobu, veľmi jasne si vedel dať najavo, že nemáš chuť na Pec nám spadla, ale na Pá a Pí. (Teraz trochu predbehnem, keď si mal rok a 5 mesiacov, nechali sme ťa prvýkrát na víkend babke a starkej a v tom čase si si riadne frčal na skladbe Puf a Muf od Zóny A, tak si starká našla na internetoch text, aby ti to mohla pri jedle spievať. Poďakuj sa jej, aj babke a nielen za dlhé hodiny súkromných koncertov.) Ale v repertoári si nemal iba detské piesne. Mal si rád aj rap, pop, punk, rock či elektroniku. Konkrétne: Strapo – Milión hrivien (naňho si húpal zadkom už medzi sviatkami v deviatich mesiacoch. Neviem, čo to napovedá o tvojich rodičoch…), Vec – Holubí magnet, Tono S. – Staraj sa o seba, Karol Duchoň – Šiel, šiel, The Offspring – Why don’t you get a job, Jamiroquai – Cosmic Girl, Virtual Insanity, Chemical Brothers – The Salmon dance, Horkýže Slíže – celý album Pustite Karola, neskôr s výnimkou pesničky Vojtech. Aktuálne si fičíš ešte aj na: Chaozz – Svišti, Prago Union – celé albumy, či na Mirovi Žmirkovi (-to nie je preklep, to ho len ty tak voláš). Samozrejme zoznam je dlhší, vybrala som len pár najvýraznejších príkladov.

Hudba ti robí spoločnosť aj v aute, kde vďaka rádiu nachádzaš ďalšie vychytávky. Napríklad Ľudia v pohybe od Zóny A. A kam cestujeme? Od bábätka s tebou cestujeme za babkou, dedkom, starkou a ostatnou rodinou v Nových Zámkoch. Alebo na opačný smer do Piešťan. Takže na cestu autom si si zvykol rýchlo. Ale aj vo vlaku ťa to baví, keď si mal rok a sedem mesiacov, vzali sme ťa pozrieť, či je niečo na východe. A našli sme! Košice sa ti páčili. Najviac asi hojdačky. Tie máš ale rád v každom meste, odkedy si vedel sám sedieť. Niekedy si dokázal vydržať na hojdačke aj dve hodiny (čo pre teba až taký vykon nebol, zato Ja si zaslúžim pochvalu!). Možno vďačíš za lásku k hojdačkám babke, ktorá ti prvú vlastnú zaobstarala už v troch mesiacoch! Neboj, počkali sme, kým v nej budeš vedieť aspoň sedieť…

Sedenie už dlhšie nie je tvoja silná stránka. Neobsedíš pri jedle, ani pri hre (aspoň podľa mňa, nie dosť dlho). Ale ak ide v telke McQueen, to vydržíš posilňovať sedacie svaly skoro celé 2 hodiny. Alebo napríklad, ak nájdeš ten správny kolotoč. Hoci s kolotočmi to bolo u teba ako na húsenkovej dráhe. Kým prvá jesenná skúsenosť s jarmokom bola sprevádzaná plačom, lebo si nechcel z kolotoča zosadnúť, ďalší rok si reval, lebo si na kolotoč nechcel ísť. Dôvodovom bola svietiaca teta, ktorá ťa miesto upútania, odplašila. Našťastie nie každý kolotoč má takú tetu.

A nie každý Karol má vlastnú sestru. Ale ty si v auguste 2018 svoju prvú (a jedinú) obdržal. Musím ťa pochváliť, si skvelý veľký brat. Aj keď ťa niekedy Táňa s veľkou pravdepodobnosťou štve, si trpezlivý a dobrý pomocník. Lepšieho podávača plienok by som len ťažko hľadala. Dokonca jej spievaš. Som zvedavá, kedy ju naučíš prvú srandu…

Prvé sviatky

Osobne rada spomínam na tvoje prvenstvá. Aspoň tie, čo si pamätám. Neplaš sa, nenapíšem ich sem všetky,  na nejaké sa môžeš aj opýtať, ak ťa to zaujíma. Prvé kúpanie, prvé špagety, prvé lízatko, prvá pusa od dievčaťa, prvý sneh, prvé slipy, prvý bobek do nočníka (možno by som aj fotku našla), prvý bobek pred dvere a ďalšie. Ale niečo ti napíšem, napríklad prvé Vianoce – veľmi som sa tešila, ako roztrháš balík od Ježiška, ktorý som mu pomáhala baliť, ale ty si nechápal, čo sa deje. Rozkošný. Prekvapivo si ale hneď vedel, že káble z vianočných svetiel stoja za ochutnanie. Okrem nich a pár spadnutých a ožužlaných ozdôb si žiadnu škodu na vianočnej vyzdobe doteraz nespôsobil. Posledné Vianoce (2018) si bol dokonca ozajstným pomocníkom pri jeho zdobení (máš cit pre detail po maminke). Druhé a tretie Vianoce prišlo aj to šklbanie baliaceho papiera, radosť z darov, dokonca aj výčitka, že pod stromom nebol Chick z rozprávky Autá. Hold, aj takéto lekcie má Ježisko pripravené.

Prvé narodeniny – mali prvenstvo aj pre mamu. Upiekla som ti prvú (a zatiaľ poslednú) tortu. Bola podľa zásad zdravého stravovania a možno preto si z nej zjedol iba tvarohový krém a mrkvové chrumkové kačičky, ktoré ju zdobili. Dostal si prvé naťahovacie autíčko, ktorého si sa regulérne bál (neskôr ste sa skamošili, ale to už je teraz jedno, lebo sa nám auto akosi záhadne stratilo. Ale ako u nás býva zvykom, ešte sa možno niekde objaví. Veď vieš, ako je to s nádejou). Potom sme boli všetci spolu na narodeninovom výlete v lese. Ja na bicykli, tato na nohách, v rukách s rýchlym kočíkom. Myslím, že si bol spokojný. Aj my. Keď si zaspal, ešte viac. Oslávili sme tvoje narodenie filmom, rebierkami a vínkom. Spätne ďakujeme zato, že si nás nechal oslavovať. Neskôr som už torty nechala na rodinnú profesionálku – Darinku. A mali úspech. Na 2. narodeniny si mal Tomášovskú, na tretie Mcqueenovskú aj so sviečkou Mickey Mousa, ktorá ťa zaujala viac ako celá vymakaná torta! Ale jesť si ju chcel hneď, len sme sa najprv museli s tebou a tortou odfotiť. Ty si mal iné plány: „Už ju môžem jesť?“ Prečo to tu píšem? Aby si sa nečudoval, že sú takmer všetky tortové fotky rozmazané.

Prvá ozajstná Veľká Noc (- úplne prvá bola krátko po narodení, takže ani nevieme, že bola. I keď od babky si dostal prvú výslužku. No zjedla som ju ja. Tebe zostala ovečka s logom Kinder). Takže technicky druhá bola pre mamku  malou satisfakciou. S tatom ste vstali, tato napustil do kačky vodu a poďho ma ošpliechať z čista jasna do ucha a na pravý profil. A keď som začala jačať, rozplakal si sa, aby sa už maminke nerobilo zle. Zato máš u mňa cmuk. Ale už ten ďalší rok ho aj beriem späť, lebo sa v tebe prebudil starý veľkonočný pud a zvíťazil nad tým synátorským. Ale ľúbim ťa aj tak.

Prvý Mikuláš bol miestami aj napínavý, lebo jabĺčka, čo si si našiel v balíčku mali šupku. A trochu si sa s kusom jednej začal dusiť. Ale neboj, všetko dobre skončilo. Ani na jablká, ani na Mikuláša si našťastie nezanevrel. Akurát v roku 2018 si nechcel veriť vlastným očiam, že ti Miki mohol zabaliť do čižmy aj zemiak či cibuľu. Dokonca si mi povedal, že tie dve veci v balíčku sú maminkine! No pardón, maminka v ž d y poslúcha. Ale neboj, ani s tebou to  nie je také zlé. Ako hovorieva tatko: „Karol je taký akurátny. Akurát dobrý, aj akurát zlý.“ A ja dodávam, že si pre nás tak akurát dokonalý (aj keď toto píšem 11.3.2019 a ešte nevieme, ako bude vyzerať tvoja puberta!). Ľúbime ťa.