Ako som sa pri deťoch znova niečo nové naučila! Uhádnete, čo?

DETI NÁS STÁLE NIEČO NOVÉ UČIA A VĎAKA NIM SKÚŠAME STÁLE NOVÉ NEPREBÁDANÉ ÚZEMIA! A teraz vážne. Karol mal vo štvrtok meniny. A dostal dary. Niektoré sa dali hneď zjesť, iné obliecť (ponožky musia byť, #supportlocal). No s niektorými darmi to nie je také ľahké, že poď klobáska zjem ťa!!

Nie. Nie. Niektoré si treba U-ŽIŤ!  Lepšie povedané – odmakať a zaslúžiť. A Lego auto Ferrari také rozhodne JE, verte mi. A tu by som mala na seba niečo prezradiť: JA lego nestaviam. Ak nepočítam niekoľko diel z Lego Duplo verzie, konkrétne nejaké improvizované rakety, na zemi rozložený vesmír či jeden staticky povážlivý most, legové chúťky našich detí štandardne ukája ich otec, keďže je to preňho win-win situácia. Podľa hesla: Aj deťom sa venujem, aj sa zabávam.

No ale teda, keďže manžel nemohol kvôli stavaniu auta z lega zostať doma a nejsť do práce (tiež tomu nerozumiem…), musela som sa na konštruktérsku asistenciu a výpomoc podujať JA SAMA. Och, kde začať?

Asi najlepšie na prvej strane a pri prvom plastovom vrecku. Vysypala som lego, otvorila KNIHU s návodom a podala Karolovi prvé dve súčiastky, ktoré návod uvádzal. Pozrela som sa do papierov, ako a kam s tými malými kockami, aby som Karimu ukázala ako a kam to má zagniaviť a on zatiaľ jednu z tých dvoch kociek stratil. A mňa skoro j*blo hneď v úvode. Na stole nič, pod stolom nič, na Karolovi nič. Keď už som si myslela, že sme skončili so skladaním, otočila som ten základný veľký diel (nazvime ho podvozok) a tam sa ten malý hňup zasekol… Pomyslela som si… Toto bude veselé.

A aj bolo. Poviem vám, boli to veľmi zaujímavo strávené štyri hodiny z môjho života. Karol chytil rapel asi 4-krát, priamo úmerne k tomu mi pribudli na hlave šedivé vlasy, Táňa chytila rapel iba dvakrát… (áno vlasy sa prispôsobili tiež), spadlo nám asi 15 kociek, vymyslela som jeden nový výraz (ŤUPKA), dvakrát som zle prečítala návod, jedenkrát som sa musela vrátiť tri kroky späť, lebo som si nebola istá sama sebou. Aby som zistila, že sme to mali správne. A asi 114-krát som si pomyslela: TO KTO TAKÉTO SKLADAČKY VYMÝŠĽA TY VOLE?! Lebo akože poskladať to je jedna vec, ale vymyslieť to… Och. No ale teda, aj po skladanie bolo jedno veľké OCH. A pozor, oni k tomu balia aj ná-lep-ky. Vravím synovi: Tie potom dolepí táto… Ale nieee… Hovno, hovno zlatá rybka, to muselo byť nalepené za jazdy, lebo inak by ste sa už nedopátrali, na ktorý pos.. pokakaný diel to konštruktéri chceli pricapiť. Takže okrem stresu, aby som bola synovi zodpovedným radcom a sprievodcom pri stavaní lega určeného podľa nápisu na škatuli deťom 6+ (ehm… ja viem, že nie sme jediní, kto to tak má doma tiež), som, mala stres, aby som to nenalepila úplne od veci a krivo a nereprezentatívne. Našťastie som mala ruku pevnejšiu, ako mám svaly v brušnej oblasti, takže výsledný efekt bol takpovediac na porádku!

A potom to prišlo. Po 82 krokoch bolo Ferrari hotové. Zrelá na pivo a psychiatriu som ho odfotila hrdá na seba, naňho a na to, ako sme to aj bez tata zvládli.

A kým som pyšne posielala mužovi fotky našej tvorivej dielne, Karolovi sa auto strepalo na zem. Nie hocijaké auto, ale presne to červené vozidlo, ktoré sme v pote a krvi (len mojej menštruačnej, ale aj to sa počíta) zložili z X-milión rôznych dielikov v šiestich farebných prevedeniach.

A tak. Odznova. Našťastie tentoraz trvala konštruktérska zábavka len 15 minút, lebo tých osem vrstiev kociek, ktoré sme pospájali, vcelku dobre držalo pokope. A vy ste čo spravili tento týždeň pre slovenský hip-hop? Pokojne mi napíšte váš najväčší staviteľský úspech.

Neuveríte, čo všetko ma už syn naučil! Sama tomu neverím

Dnes žijeme v dobe, keď má byť všetko džendrovo vyvážené, deťom by sme mali dávať neutrálne farby, kým sa samy nerozhodnú, či chcú ružovú alebo modrú. Dievčatkám by sme nemali dávať ako hračky žehličky a chlapcom náradie, dievčatkám bábiky, chlapcom autá. Ani my sme Karolovi štvorkolesové hračky nenútili, jedného dňa to proste prišlo. A stále trvá.

Snažím sa byť mama, ktorá svojho syna podporuje, aby sa jeho myseľ vyvíjala, bol kreatívny a ostatné podobné bla-bla. No niekedy nejde o prechádzku ružovou záhradou. Občas sa poriadne trápim. Syna milujem nadovšetko na svete, ale niekedy je toho priveľa. Ale nevzdávam to, veď čoskoro sa snáď naučí kresliť autá aj sám. A potom mu už nebudem musieť kresliť všetkých tých šmatlavých McQueenov, neforemné kabriolety, či veľmi čudne tvarované športiaky. Okrem toho som nakreslila priveľa vláčikov, na to, že sa v ich anatómii skoro nič nezlepšilo. Zas ešte vždy by som mohla viac kresliť krivé lietadlá, potápajúce sa lode, disproporčné kamióny či abstraktné autobusy. Chcela by som povedať, že za to môže môj učiteľ výtvarnej, ktorý mal estetické cítenie silnejšie ako to pedagogické a keď sa už nemohol na tie čarbanice na výkresoch pozerať, pridal ruku k dielu a neraz ho zachránil pred skazou. Ale nie je to tak, hold, na kreslenie talent nemám (ešte stále pátram, na čo talent mám. Nejaké tipy?). Fascinuje ma však fakt, že keď napríklad nakreslí Kristína T. predtým F. niečo šmatlavé, tak je to kjút (bez irónie, ozaj je to milé), ale keď niečo nakreslím ja, tak je to na zaplakanie a možno by psychológ aj niečo desivé z obrázku vyčítal. Našťastie pre mňa a Karola, časom asi aj pre Táňu, deti sú veľmi štedré na fantáziu a aj šmatľavé auto je auto! Ibaže by nie, pretože sa nám už stalo, že syn reklamoval slovami: „Nevyzerá.“ A ja radšej nekomentujem.
IMG-20170713-WA0002 (2)
A to sme začínali takto. Pre všetkých s malou fantáziou: vľavo je mimoň, vpravo mačka.
Foto aj kresba: Žiaľ Ja

A kreslenie zďaleka nie je jediná výzva, ktorá na matku so synom číha. Vonku skúmame značky áut, rozpoznáva ich s prehľadom, horšie je, keď sa treba pri každom druhom aj pristaviť a overiť si, či ide naozaj o iný Seat, ako má tato. A iné asociácie. Okrem toho, často nosíme von venčiť aj niektoré autíčka z vlastných zdrojov. Keď bol menší, prvé bez čoho sme nemohli odísť z domu bola KNIHA. Tie časy sú preč. Knihu vystriedal pečiatkový McQueen (vrelá vďaka Billa za akciu s pečiatkami z rozprávky Autá 3!!!) a takzvané auto nové (lebo chvíľu bolo najnovším v zbierke. Neskôr som vypátrala, že ide o Miguela z rozprávky Autá 2!). V prípade, že bolo niektoré z nich nezvestné, pekne som sa dopotila, lebo bez auta bol oheň na streche, slzy v oku a pot na čele. Dnes si vyberá autá situačne, ale takisto môže nastať rovnaký scenár, ak si vyberie Bricka, Jacksona či Bobbyho a ani jeden práve nie je voľným okom viditeľný. Darmo ho v takom prípade chlácholím so Sally, Cruz Ramirezovou či Matterom (inak napríklad spomínaný Matter je už vlastne náhradník. Lebo na jednom výlete sme ho aj mojou vinou zabudli na terase jednej zmrzlinárne v Piešťanoch a keď sme sa poňho vrátili, už sa naňho niekto ulakomil. To sú dnes ľudia…).

20180907_193550

Všimli ste si, ako sypem mená hrdinov z rozprávkovej série Autá z rukáva? To je moja nová superschopnosť. Poznám ich a nebojím sa ich použiť. A ani nemám veľmi na výber. Každý deň je čas na nejakú hru, v ktorej sa vyskytne minimálne jedno z áut. A musím byť v strehu, lebo v inú časť dňa sa Ja sama stanem súčasťou rozprávky (či nočnej mory?). Najčastejšie je syn McQueen, ja Sally, dcéra MALÁ Cruz, tato Jackson Hrom a ďalej sa to všelijako variuje. Moja obľúbená je otázka: „Kto by mohol byť Quido/ Luigi/ Lujza Nashová/ Smokey/ atď???“ A tam už nie je v bezpečí žiaden člen rodiny. A potom sa autá medzi sebou rozprávajú. A potom pretekajú. A potom sa rozprávajú o pretekaní. Ale beda, ak malú Cruz nazvem jej civilným menom! „To nie je Táňa, to je malá Cruz!“

20190325_192716

Ešte neviem, ako túto svoju novú superschopnosť zakomponujem do životopisu, ale rozhodne by nemala zostať nepovšimnutá. A verím, že so mnou súhlasí nejedna matka syna. Už počujem matky dcér: „Veď počkaj, ani my to nemáme med lízať so všetkými Elzami, Annami, Sofiami, Lolkami a inými bzdo… bábikami.“ Veď hej, ale ja sa teším, lebo hoci mi hry s autami poriadne rozšírili obzory, stále som džendrovo vyhranená a teším sa, ako bude mať raz Táňa svoj dom pre bábiky a budeme aranžovať miniatúrny nábytok podľa jej predstáv. Snáď ale nie celý ružový, lebo zas odtiaľ potiaľ… Och, kto by mi vyhovel.

20190329_130020Update: Prvé synovo vlastnoručné auto!