Čítam Ja, číta muž, čítame všetci! Tu sú knižné hity z našej police


Áno, Vianoce sa blížia, preto je najvyšší čas napísať článok o knižkách, ktoré u detí frčia. Môžem písať iba v mene tých mojich, tak snáď to bude pre vás dostatočne reprezentatívna vzorka.

V našej domácnosti sa číta veľa, o tom, čo fičalo niekedy v priebehu roka 2019 som už písala TU. S prvorodeným čítame viac, no i druhorodená tomu postupne prichádza na chuť. Ale pozor, deti si vyberajú, čo vytiahnu z police do rúk (už o niečo menej si vyberajú štýl, akým knihu vytiahnu a akú spúšť po sebe zanechajú). A nie všetko je v očiach rodičov to pravé orechové, ako sa hovorí, ale tiež som počula, že sa vraj vraví: Hlavne, že je dieťa šťastné. Či?

Prekvapivé

Niektoré knihy predbieha ich dobrá povesť ešte skôr, ako sa dostanú na pulty kníhkupectiev, odkiaľ ich našim deťom často a rada prináša ich obľúbená teta Viky. Ako napríklad knižná verzia seriálu Bol raz jeden život. Pre mňa bola prvým prekvapením forma, akou je knižka napísaná/nakreslená. Je to totiž komiks. A druhé, čo ma prekvapilo, bolo, že zaujala obe naše deti, hoci si myslím, že chcela byť určená mierne starším deťom. Navyše som vychádzala z toho, že rozprávka ešte syna veľmi nenadchla, preto ho nezaujme ani kniha, ale mýlila som sa. Takže už čo to vieme o fungovaní srdca a je to naozaj prekvapujúci orgán, však áno…
Inokedy príde zaujímavá detská literatúra z miesta, z ktorého by ste skôr čakali fajnové skrinky do kúpeľne a farebné obliečky. Ale IKEA je naozaj všestranný obchod a listovať sa nedá len v jeho hrubom katalógu, ale aj v knihe. K nám sa z neho dostala do rúk publikácia s názvom Bojazlivý orangutan a treba povedať, že zaujala obe detiská. Ako bonus okrem sympatického príbehu, v ktorom na oko bojazlivý opičiak, zistí, že vôbec nie je strachopud, spomeniem začiatok a koniec knihy, na ktorých je nakreslené kadejaké tropické ovocie a my sme sa ho s deťmi učili rozpoznávať.
Menším prekvapením bola aj krásne ilustrovaná kniha Gerda, o veľrybe, ktorá putuje oceánom, aby našla svoju rodinu. Osobne som si myslela, že syna odradí na rozprávke skutočnosť, že Gerda hneď v úvode príde v červenom mori (zafarbenom od krvi…) o rodinu. Vychádzala som z faktu, že Karol nebol fanúšikom príbehov, kde sa niečo násilné udialo. Obzvlášť, ak mal násilnosti na svedomí vlk. Ale tu ho morský príbeh zaujal natoľko, že prehryzol aj prvotnú traumu zo straty.

Náučné

Áno, z každej knihy sa môžeme niečo naučiť, ale niektoré sú predsa len o čosi takpovediac múdrejšie ako iné. A medzi také rozhodne patria detské encyklopédie. A tu sa pretavila do peknej praxe mužova iniciatíva, čítať si so synom tieto poučné knihy. Napríklad aj tie, ktoré si on sám čítal ako decko! Takže, ak doma u rodičov objavíte zaprášené knihy zo série Okná do sveta, nezbavujte sa ich na blšákoch, pretože ich môžu oceniť aj vaše deti. U nás sa zatiaľ najviac ujali Ako žili dinosaury, Vesmír, hviezdy, planéty a kozmické lode, Ľudské telo a Divy sveta. Dokonca, keď som minule šla vyzdvihnúť balíček od kuriéra a Karol zostal na moment sám doma, to bolo prvé po čom siahol, kým sme tam neboli.

A to by snáď ani nebol život chlapca, keby v ňom nejakú rolu nezohrali dinosaury. A vie to aj teta Viky, ktorá rozšírila synovcovu zbierku rovno o viacero titulov z tejto prírodovednej oblasti. Dinosaurium je veľká kniha plná faktov, ktoré sú deťom podávané akoby z dinosaurieho múzea. Mne sa zdala kniha až príliš faktografická, ale zdá sa, že synovi vyhovuje a často po nej siaha. Dcéra vtedy radšej stavia vežu z kociek.

Zo spolupráce

Tento odsek nie je spolupráca, ale holý fakt. Personalizované knihy od Moja obľúbená kniha sme dostali síce do daru v rámci bartrovej spolupráce, ale to je deťom pri vyberaní kníh z police tak srdečne jedno, však áno… Ony si vyberajú podľa aktuálnej chuti a nálady a skutočne po nich aj siahajú. Čítam zatiaľ ja. Majú spoločnú knihu o dinosauroch, v ktorej sa im páči, že sú medzi „didoňmi“, ako ich doma voláme. Karol má aj svoju vlastnú Karol ide do školy a aj tá ho zaujíma, akurát som mu ju asi trochu skoro vybrala, lebo potom vždy riešime, kedy teda pôjde do školy, či už zajtra alebo ako… A druhorodenej zatiaľ bohato stačí Tánička na prechádzke lesom, v ktorej si pozeráme zvieratká a ona dokola opakuje tie isté slová.

Pred spaním

Toto je kategória na samostatný článok, ale tentoraz dám aspoň malú ochutnávku, aby som vás náhodou príliš neuspala. Rozprávka pred spaním je u nás každodenná samozrejmosť. A deti si už postupne našli svojich favoritov, ku ktorým sa s tatom viackrát vrátili (teda najmä Karol, Táňa je v tomto smere nováčik, lebo len nedávno začala spávať s bratom v izbe a k obligátnym uspávankám od mamy tak pribudla aj rozprávka od tata). Jedným z obľúbených hrdinov je muflón Ancijáš, ktorý vyšiel z pera hudobníka, recesistu a teda v neposlednom rade spisovateľa Braňa Jobusa. Jeho príbehy sú také zo života, pričom nezabúda na myseľ detského čitateľa. Ale pobaví sa aj dospelák. Zaujímavosťou je, že Braňuško, ako ho mnohí poznajú, vydáva rozprávkovú knihu raz ročne. Aktuálne už pätnásty rok, čo je presne toľko rokov, koľko abstinuje.

O autorke Zuzane Šinkovicovej síce žiadnu zaujímavosť nemám, ale jej knižka Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli zaujala nášho Karola. Pekne spojila rozprávkové príbehy s reálnym svetom. Myšací bratia sa totiž zúčastnia cyklistických pretekov Okolo Slovenska a tak dieťa spolu s hlodavcami spoznáva reálne zákutia našej domoviny. Ale teda, aby som len nechválila, mám jednu výhradu. V dobe búrania „džendžerových“ stereotypov, si tam spisovateľka mohla pár „myšacích“ odpustiť. Lebo kým myšací bratia idú na preteky a spoznávajú svet, ich myšacie sestry zostávajú doma, lebo celé dne len klebetia a lakujú si nechty… Síce to potom trochu zmierni, že vlastne toho robia aj kopec iného, ale tiež to nevyznieva práve pokrokovo. Ale ktovie, možno chystá druhý diel, v ktorom budú hrdinkami práve myšacie sestry, ktoré sa Samuel ani neunúval predstaviť po mene…


Klasikom v detskej literatúre je Daniel Hevier. A jeho malé príbehy pred spaním v knižočke (tu si dovolím výraznú zdrobneninu, lebo kniha je ozaj malého formátu. Ďakujem za pochopenie) Nám sa ešte nechce spať, zaujali už niekoľko generácií detí. A tie moje nie sú výnimkou. Vianočný darček sa ujal a príbehy o vodníkovi či zube, ktorým sa nechcelo spať, už pomaly Karol pozná naspamäť. Ale čítať musíme stále zatiaľ my. Ale to sa nesťažujem… Teda, iba občas. Ale ruku na srdce, komu sa chce vždy a stále čítať knižky deťom? Na 100 percent? Hm?