Týchto 5 vecí majte na pamäti, keď sa chystáte na vianočné fotenie s rodinou!

Netvárte sa prekvapene, dnes to robí minimálne každá piata rodina (tento údaj je čisto orientačný, rozumej, vymyslený). A ktorá to nerobí, začne, ostatné to už majú za sebou alebo o tom aspoň snívajú. Rodinné vianočné fotenie! My máme jedno veľmi čerstvo absolvované (a nebolo naše prvé). Logicky to zo mňa robí experta. Nuž, podelím sa o svoje know-how…

1. Ateliér vs. domov sladký domov

Všetko má svoje pre a proti. Ale matematicky by sa dalo povedať, že čím máte detí viac, tým viac sa oplatí fotenie spraviť doma. Lebo, kým máte iba jedno, je výhodnejšie sa autom presunúť za fotografkou a spraviť bordel u nej v ateliéri. Nemusíte riešiť či ladia vankúše, či ich je dosť, či je stromček rovný, aké ozdoby sú dnes in. Bude sa pracovať s tým, čo fotografka má (píšem v ženskom rode, lebo okrem svadby nás fotili samé ženy. Servus Robo). A pokojne to môže byť vianočná guľa s nápisom sestra, lebo aj keď ju váš syn na fotke obžúva, hoci v tom čase ešte sestru nemal, vo finálnej verzii fotografie už nápis vidno nebude.

Keď sa potomstvo rozrastá, je jednoduchšie zavolať fotografku domov. Pretože nemusíte vláčiť tristo druhov oblečenia na prezlečenie (nie z roztopaše, z čistej pragmatickosti, keďže ako dobre vieme, deti grcajú a u nášho najmladšieho člena rodiny patrí táto aktivita k obľúbeným), nemusíte sa ospravedlňovať za ovracaný ateliér, zničené rekvizity, prosiť o kúsok miesta na prebaľovanie, kojenie, prípadne hľadať v ateliéri vhodné predmety bežného života, ktoré by mohli na chvíľu odpútať pozornosť niektorého z potomkov a iné. A to aj napriek tomu, že budete musieť vytiahnuť z pivnice vianočný sortiment o čosi skôr (lepšie povedané váš manžel), ako ste pôvodne plánovali. Zas na druhej strane, sa už nebudete toľko zdržiavať s jeho zdobením a nebudete bazírovať na každom detaile, aby neboli dve podobné hviezdy pri sebe a či váš syn nedal na prízemie stromu priveľa ozdôb. Ak totiž stihnete zdobiť strom až v deň fotenia a potom sa ešte budete chcieť osprchovať, kým deti spia, aby ste aspoň na fotkách mali umyté vlasy, tak na podobné kacírske stylingové myšlienky nezvýši čas. Veď aj nejaký mejkap si treba spraviť a umyté kadere, ktoré ešte nestihli povypadávať z kojenia, i vysušiť. Inak, keď si spomeniem, že som sa za študentských čias bola schopná cez víkend chystať von aj DVE hodiny a z celého večera nevznikla ani jedna nerozmazaná fotka, napadá mi jediné: TOĽKÉ MRHANIE! Teraz za rovnaký čas stihnem upratať (aspoň naoko, respektíve na objektív), ozdobiť za synovej asistencie stromček, nahrať krátke videjko, ako syn zdobí stromček, dať syna spať, osprchovať sa, umyť si vlasy, navliecť sa do siloniek, nalíčiť sa. A netreba ani počítať s časovou rezervou na presun do ateliéru! Takže ste ušetrili minimálne polhodinu, pretože decká netreba navliekať do ďalšej vrstvy, nakladať všetko do auta, potom všetko vyložiť, deti vyzliecť, seba obaliť v kuchynských utierkach, aby odsali nadmerný pot a hľadať veci, ktoré ste zaručene zabudli doma…

_MG_5019

2. Výber outfitu

Už som spomínala, že pri spoločenských udalostiach je to po pôrode u mňa trochu horšie s výberom vhodného kúska oblečenia a niečo podobné platí aj tu, plus ale treba vyberať outfit aj ostatným. Nechcete predsa na fotkách s relatívne pekným stromčekom vyzerať ako Adamsovci (ibaže by to bola téma fotenia, potom pardón). Takže vyberiete niečo vhodné sebe, mužovi, deťom. Potom medzičasom zistíte, že niektorá časť odevu, ktorú ste si v hlave pre jedného člena vianočnej posádky vybrali, zostala u svokrovcov v 100 kilometrov vzdialenom meste. Ale nedáte sa zastrašiť, máte predsa alternatívu. Jupí. Ale váš syn si ju odmieta obliecť, pretože sa zle zobudil. Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa nehanbil ani profesionál z FBI, je našťastie všetko na svojom mieste. Či to bude farebne navzájom zladené, prípadne aj s vianočnou tematikou, je už na každého osobnom vkuse. Možno len taká menšia rada: Menej je ozaj niekedy viac. Hlavne, ak máte minimálne jedno grcajúce dieťa, môže skončiť fotenie v úplne odlišnom outfite, ako ste pôvodne plánovali. Ale zas, ak nebude vidno strom v pozadí, môžete si fotky nechať vyložené celoročne.

_MG_5900

3. Počítajte so všetkým

Napríklad s tým, že hoci sa už tri dni chystáte lakovať si nechty na tematickú červenú farbu, proste sa k onej činnosti nedostanete. Pretože podľa nepísaného pravidla, že aspoň jedno dieťa musí revať, vám potomkovia robia program aj na večer. Ak chcete byť na fotení „fresh”, počítajte s tým, že zrovna noc predtým vám deti spať nedovolia. Ale celkom dobre zaberajú vylúhované čajové sáčky na vačky pod očami. Ostatné už môže zachrániť iba fotoshop. A asi netreba pripomínať známu vetu: „Rodič mieni, decko mení”. Je dobré na ňu celý čas myslieť. Pretože je takmer stopercentne isté, že veci nepôjdu podľa plánu. Jedine, že by bol váš zámer od začiatku zobraziť zrod pekla. Dobre, to som prehnala. Či? Každopádne je dobré počítať s tým, že sa decko zle zobudí, bude ovrčané, smutné, urevané, rozbláznené, prehnane tvorivé, príliš veselé, neurčito umelecké, prípadne exhibicionista, karikaturista, či terorista. V takom prípade je neraz i na fotografovi, aby aj z pomyselného hovna dokázal upliesť bič, prípadne zo zachytenej grcky urobiť geniálnu momentku.

4. Dobrá nálada

Áno, lebo ak sa máte celý čas stresovať, že: „Ako budeme na fotkách vyzerať a prečo sme sa na to vôbec dali, keď tie deti nespolupracujú,” tak sa rovno na to s prepáčením vyserte a ani si fotografku neobjednávajte. Pretože s deckami to bude vždy nevyspytateľné. Ale to práve na tom bude SUPER, pretože si z toho môžete spraviť srandu. Hlavne, ak budete mať zachytené na fotkách, ako ručia, sú hodené o zem ony, či vianočná guľa, môžete im to po rokoch vždy počas sviatkov veselo šplechnúť do tváre a pridať aj dôkazový materiál. No, čo je lepšie, ako strápniť na sviatky vlastné potomstvo? Jaj, jasné, čas strávený spoločne ako rodina, bola by som zabudla. A vidíte, aj pri fotení ste všetci pekne pokope. Plus, ak natrafíte na dobrú fotografku, tak vám ani nepríde, že sa musíte nejako strojiť či hrať divadielko o dokonalej rodinke. Lebo (teraz vám prezradím tajomstvo) dokonalá rodinka neexistuje. Zato je veľa takých, čo majú veselé fotky v albume.

_MG_5883

V najhoršom si pri deťoch v istom veku môžete dobrú náladu aj poistiť. Ide síce pre niekoho o nepovolený doping a často až o zbrane ťažkého kalibru, ale pre pár ňuňu fotiek svetiel vašich očí,” to stojí. Takže kde tu nejaký úplatok či prísľub odmeny, nemusí byť na zahodenie. U nás bolo heslo tohtoročného fotenia PIZZA a fungovalo čarovne, jeden by neveril. Samozrejme všetko s mierou a treba vedieť, kedy už má (fotografka) dosť.

_MG_5415

5. Na pamiatku

Že vám sa nechce platiť niekomu za fotky? Že to zvládnete aj sami? Že neslávite Vianoce? Že je to trápne? Jasné, veď každému podľa chuti. Ale hlavne si spravte nejakú na pamiatku. Nedávno som niekde na internetoch čítala článok, z ktorého mi ostala v hlave iba akási esencia (ako inak, som na rodičovskej už skoro tri roky). Že hoci sa nám niekedy nechce fotiť, spravme si fotku z oslavy, z rodinného výletu, z hocijakej chvíľky, ktorú stihneme zachytiť. Nie preto, aby sme sa s nimi chválili na sociálnej sieti, ale preto, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Klišé či nie, deti rýchlo rastú a už zajtra to budú iní ľudia, ako sme ich mali pred očami dnes. Kari chce každý deň „pozerať Karola,” a hoci nás to zvykne otravovať, niekedy sa pozabudneme a ukazujeme mu fotky a videá dlhé minúty. Ku každej zachytenej chvíli sa spýta, čo sa dialo, kto tam je a my sa spolu s ním vraciame na miesta, na ktoré sme časom už takmer zabudli. Aj keď sa stali len pred týždňom, mesiacom či rokom.

Ako sme skoro odišli od Mikuláša, ale neušli Jarošovi!

Mikuláš bol! Za dverami, ponožkový na topánkach aj živý v manželovej práci. Karol bol spokojný a my tiež. Video dokumentácia je hotová, citové vydieranie ešte pár dní môže fungovať. Sviatok všetkých detí, výrobcov sladkostí, zubárov a predajcov uhlia, hodnotím vskutku pozitívne. Ale po poriadku…

Stále mám v pamäti asi dvoch Mikulášov z mojich detských čias. Jeden, keď nám s bratom Mikuláš okrem sladkostí, ovocia a zubnej kefky priniesol aj handmade dotvorený balón s očami a nohami. Sedela som na svojom poschodí postele a brata, ktorý spával na prízemí, som poslala po balíčky. Už predtým som ich oštukovala, keď mi bolo treba skoro ráno cikať. Nepamätám si podrobnosti, ale pocit. Skvelý pocit, že sme boli dobrí a obdarovaní. Druhý bol, keď nám na Mikuláša dali rodičia psa. To bol ešte viac mega pocit. A v stredu večer, keď som robila Mikuláša už Ja svojim deťom, som si na ten pocit spomenula. Predstavila som si, ako naša mama večer vyrábala balónikových pandrlákov a všetko balila a rozdeľovala, aby sa nám ušlo rovným dielom (Mami, ďakujeme). Veru, ja som si toľko námahy zatiaľ nedala. Vravím si, jemu stačí aj to jedno kinderko (ale dostal aj iné zdravšie pochutiny). Táni som vytiahla jeden balík plienok a boli sme vybavení. (Žiadne domáce zviera ešte veľmi dlho nehrozí.)

Sranda je ale, zažívať to z pohľadu matky. V podstate už tretí raz. Aj keď prvý pokus v jeho 9 mesiacoch bol ozaj iba akože. Do mikulášovskej ponožky (stále tej istej) som mu ráno rýchlo šmarila dve jablká a nechala ho, nech si ich sám vytiahne a ochrúme. Keď sa začal drhnúť šupkami, „Mikuláša“ som skonfiškovala. Z roka na rok je to intenzívnejšie. Tento december sme sa už naučili básničku (plurál nie je omylom, aj ja som sa ju poctivo nabiflila, lebo z detstva viem iba Pred oknom, za oknom… a vlani som zistila, že už dávno nie je in) a dokonca ani nie zbytočne. Ale späť k ránu. Karolovi som zámerne nepovedala, nech sa ide pozrieť, či mu niečo priniesol Mikuláš. Chcela som vedieť, či si spomenie sám. Nespomenul. Tak sme šli na chodbu pre mikinu, že či si všimne balíček. Nevšimol. Ale zato si všimol, že Karol má na dverách svoj tieň. „A čo tam ešte máš, Karolko?“ „Ešte aj ruky tam mám,“ skonštatoval a začal tieňu mávať. Tak som ho priamo nasmerovala na topánky. Mikulášovskú ponožku si všimol, ale maškrtu hľadal priamo v topánke. Keď tam nebola, bol sklamaný. Vravím mu, že asi sa mu nezmestili dnu, tak ich má na nich. Potom bez väčších emócií začal vyberať obsah balíčka. „Cukríky, mandarínka, jablko, Mikuláš, kinderko,“ pri poslednom sa zastavil a konečne aj usmial. Kým som mu ho rozoberala, pokračoval. Menoval ďalšie veci, keď tu zrazu, pauza a mierne zháčenie: „…Zemiak.“ (Veru môj zlatý, nebol si celý rok iba zlatý a Mikuláš nie je blbý.) Koniec mikulášovskej ponožky sa mu už ale vonkoncom nepozdával: „Cibuľka… Tá bude mamina,“ skonštatoval bez zaváhania. Určite. Pch. Ja som poslúchala najviac! Keď zjedol polovicu kinderka, tri štvrtiny Mikuláša a 4 mesiačiky mandarínky (so zvyškom sa pre jeho vlastné dobro so mnou podelil), začal riešiť, čo spraví/me s cibuľou a zemiakom. Našťastie sme problém dotiahli do zdarného konca. Zo zemiaku on spraví polievočku a z cibule mama rybičkovú pomazánku. Vybavené. Potom sa už tešil, ako pôjdeme pozrieť Mikuláša aj naživo, z čoho neskôr vzniklo, že pozrieme Mikuláša živého. Ako dobre, lebo chodiť po cintorínoch sa mi nechcelo.

No keď sme do mužovej práce prišli, hneď nahodil smutného smajlíka, že on sa bude báť Mikuláša a máme ísť domov. Podotýkam, išli sme z Bratislavy do Piešťan. V kufri auta kočík, na chrbte ruksak, prebaľovacia taška v ruke, decko číslo dva čerstvo naviazané v šatke, ktorá mala tiež vlastnú tašku. Hádam sa teraz nebudeme bez balíčka vracať domov… Takže ako správne motivujúci rodičia sme mu ukázali, čo všetko super tam preňho nachystali a nemohol by si to užiť, keby sme hneď v úvode odišli. Našťastie sa ešte rád necháva motivovať. Preto sme nielenže nemuseli odísť skôr, ako prišiel ujo s bielou bradou, v červenom plášti s dlhou palicou v ruke (keď ho človek takto opíše, aj ja by som sa asi bála), ale mu aj Karol zarecitoval naučenú básničku. Ja som sa medzitým takmer rozpustila od dojatia a nemať na ksichte mejkap, regulérne sa tam ako správna vyhajpovaná matka rozrevem. Ale nielen pri mojom decku. Všetci boli roztomilí aj s tými machuľami farebnými na tvárach, ktoré chceli byť Spidermani či motýle… A takáto ňuňu by som možno zostala do konca, keby po mikulášskom programe nepustili deťom na tancovačku Mira Jaroša! Za všetky by som spomenula iba Ham Ham Stajl, viac ani nemusím hádam dodať. Som zvedavá, či si to cez deň vypýta a budú razom stratené hodiny počúvania dobrej hudby Mirom Žmirkom (nepomýlila som sa, tak to vraví náš syn) počnúc a Chemical Brothers, Jamiroquaiom, Pharrellom Williamsom a Brančim Kováčom končiac. Ale ešte vždy by mohlo zabrať, že sa pesnička z YouTube-u stratila, podobne ako niekoľko iných skvostov v minulosti. Proti vkusu žiaden dišputát, len ja stále tajne dúfam, že Jarošovia, Fíhi Tralaly a iné si na nás počkajú až v škôlke. Dovtedy ich pozdravujeme a želáme im veľa (iných) detských poslucháčov…

7 rozdielov, keď čakáte prvé dieťa a keď ste tehotné znova!

Už sa nejaký 14.ty piatok radím medzi hrdé dvojmatky, ale chcela by som sa vrátiť v čase a odhaliť tajuplné zákutia druhého tehotenstva. Možno nájdete na internetoch články, v ktorých vás poučia o rozdieloch medzi prvým a druhým očakávaním, ale skutočnosť je ešte trochu inde…

1. Budete tehotná dlhšie!

Nie, neprepadla som na gympli z biológie a viem, koľko má trvať jedno tehotenstvo. ALE už aj meteorológovia vedia, že pocitová a reálna teplota sa môžu líšiť. O svojom druhom tehotenstve som tušila skôr, ako mi ho potvrdili tehotenské testy. Preto čas, keď som konečne išla ku gynekológovi a povedal mi, že je všetko tam, kde má byť, bol mimoriadne dlhý. A celkovo prvý trimester p o c i t o v o trval pol roka. Možno k tomu pomohol fakt, že hoci som mala v bruchu iné pohlavie, ako v prvom prípade, rovnako som si užila nevoľnosti, dokonca k nim pribudlo aj občasné grcanie zo zubnej kefky. Pre menej znalé tehotenských pomerov, nepovracala som sa z pohľadu na ňu alebo pri jej kúpe. Ale ak náhodou skončila trochu hlbšie v ústach (rozumej zuby múdrosti), nebolo cesty späť. A v mojom prípade bolo úplne jedno, či som riešila dentálnu hygienu na prázdny žalúdok alebo nie (aj keď minule som sa dozvedela, že nevoľnosti boli v podstate výplod mojej hlavy, pretože je to hlavne o psychike! Tak som opäť trochu múdrejšia, chvalabohu).

2. Tehotenstvo nezostane nepovšimnuté

Veľké brucho je dosť dobrým signálom, ale aj skôr sa môžu objaviť jasné znaky toho, že sa niečo deje. Aby som bola konkrétna. Karolovi sme nevraveli, že bude mať súrodenca od úplného začiatku, čakali sme, nech mi aspoň trochu narastie brucho (a nemuseli sme dlho čakať, ak mám byť úprimná). Ale syn je veľmi všímavý a úprimný typ, hneď postrehol zmeny na maminkinom tele. Raz ráno sedím celá dopotená na záchode a cikám, keď zrazu príde Karol za mnou a vraví: „Mama je mastná.“ Pomyslím si: „Áno, hormonálne zmeny si vyžiadali svoju daň, ale nemyslím si, že je vhodné, aby si ako budúci chlap hovoril takéto veci akejkoľvek tehotnej žene,“ ale keďže má len niečo vyše dva roky, poviem iba: „Áno, maminka je mastná.“ A nechám ho po mne spláchnuť záchod.

3. Už jedno dieťa (prípadne viac) máte

Kým pri prvom tehotenstve ste sa mohli nechať „ňuňuškať“ v zmysle: „Toto je pre mňa ťažké, jój, toto ja už nemôžem robiť, musím si nôžky vyložiť, ešte si pár hodín pospinkám,“ a tak ďalej do nekonečna… Pri druhom tehotenstve už na blbosti nemáte čas, lebo prvé dieťa má svoje aktuálne potreby. Napríklad hľadanie auta pod gaučom TERAZ, hranie sa na skrývačku alebo chodenie maminke „hopi“. Okrem toho, musí jesť KAŽDÝ deň (aj keď ono vás bude sem-tam presviedčať, že mu stačí jedlo – čo ja viem – obdeň), takže ani vareniu sa veľmi nevyhnete. Aj umývať sa ešte musí a ako dobrý príklad sa umyjete s ním, hoci sa občas pri tom povraciate (viď bod číslo 1). Takže musím povedať, že druhé a každé ďalšie prípadné potomstvo musí byť už od brucha otrlejšie a odolnejšie, lebo nie je tým jediným, okolo ktorého sa točí svet tehuľky (pozn. autorky: Slovo tehuľka a iné variácie v téme potomstva, ako snažilka a čo ja viem čo, by mali zakázať! Ale pre tento jeden prípad som neodolala a musela ho pri takom plnom vedomí, pri akom matka o jednej v noci môže byť, použiť). Nech však nie som pokrytec, z času na čas, som si aj ja pospinkala, poležkala či nič nerobila. Väčšinou vtedy, keď zakročil otecko a zobral dieťa číslo jeden von alebo iba preč z matkinho dohľadu. A keď tatko doma nebol a mama aj tak chcela trochu poľaviť, ešte vždy tu bol (a stále je) kamoš menom YouTube.

4. Už to nie je iba o vašom tehotenskom pupku

Pri prvom tehotenstve je všetka pozornosť na vás a vašom brušku, ktoré si ľudia radi pochytkajú (pripomínam, nerobte to), ale pri druhom je dôraz na dieťati. Často prichádza na rad otázka: „Čo by si chcel, bračeka alebo sestričku?“ A vy si v duchu hovoríte, nech nepovie bicykel, ako to bolo v jednom starom vtipe. Keď už pohlavie viete, tak sa otázka mení: „A tešíš sa na sestričku?“ Holt, čo mu iné zostáva. Keby chudáčik aj povedal nie, asi ju už za ten bicykel v hniezde záchrany nevymeníme. A v neposlednom rade je na pretrase otázka mena. Fakt, že ste sa rozhodli, nehovoriť meno a nechať ho ako prekvapenie, veci neuľahčuje. Aspoň má dieťa priestor na vlastné výtvory. V našom prípade to bola Vlaďka. Podľa vzoru mojej trénerky z tehotenských cvičení v Bellykick (odporúčam). A funguje to i recipročne. Aj on má otázky… A na tieto ste v prvom tehotenstve rozhodne nemuseli odpovedať. „Od čoho je v brušku bábätko? Aj starká má v brušku bábätko?“ Prípadne sa chce už teraz deliť o zážitky s bábom v bruchu: „Ukázať McQueena sestričke.“ Alebo má naopak záujem vrátiť sa v čase: „Aj Karol ide do bruška,“ pričom sa vám skryje pod šaty a vy ho musíte znova porodiť. Tieto akože pôrody sú našťastie podstatne rýchlejšie a menej bolestné. Ale zato ich je viac.

5. Kolobeh oblečenia a ostatných vecí

Druhé dieťa je v mnohom lacnejšie na prípravu ako prvé. Logicky. Ideálne, ak čakáte rovnaké pohlavie, ale aj situácia: prvý chlapec, druhé dievča je v pohode. Opačne môže byť problém s množstvom ružovej v chlapcovej garderóbe. U nás išlo o variant najprv chlapec-potom dievča, takže no stress. Ibaže by nie… Lebo je síce super, že máte všetko odložené (a väčšinu vecí aj reálne nájdete), ale bez povolenia to nepôjde! Áno, starší brat musel dať súhlas na požičanie bodyčiek, ponožiek, nohavíc, detskej postieľky, deky, kočíka či hračiek. Ešteže sa u nás kojenie v tom čase už dlhšie nepraktizovalo, lebo neviem, neviem, či by cicky tak ľahko požičal, predsa je to chlap…

6. Návštevy lekára

Pri prvom požehnanom stave (potrebovala som synonymum, nesúďte ma), chodíte k lekárovi len s malým stresom, či všetko napreduje, ako má. A ak áno, máte zvyšok dňa voľno a môžete si ísť pospať, niečo pekné kúpiť (nie na seba samozrejme, veď načo investovať do takého objemu), alebo len jednoducho nerobiť NIČ. Pri návštevách lekára počas druhého tehotenstva toto nehrozí. Jednak riešite logistiku, ako čo najviac zabaviť decko, aby si váš odchod nevšimlo, musíte sa tiež ponáhľať domov, lebo vášmu aktuálnemu zamestnávateľovi budete darmo strkať papierik o celodennom vyšetrení do ruky. Potom sa občas môže stať aj také čosi, že vám zavolá sestrička z ambulancie lekára, že kde toľko trčíte, lebo máte meškanie na ultrazvuk! A je jej jedno, že to bolo 8 minút, pretože ste museli počkať na moment, keď sa dieťa číslo jeden nerušene hrá s otcom, aby ste sa mohli vypariť, s prepáčením, ako prd z gatí. Nebudem radšej kalkulovať, koľko eur ma v prepočte asi stál ten telefonát, keď som si u súkromného lekára platila 100 eur za trimester.

7. Pobyt v pôrodnici

Ono, tento bod tu technicky nemá čo robiť, ale je prirodzeným vyústením deviatich mesiacov a šiestich bodov spomenutých vyššie. Pobyt v pôrodnici je diametrálne odlišný od prvého! A nie je to len tým, že som po prvej skúsenosti menila pôrodnicu. Tak napríklad, kým prvýkrát neviete ani ako prebaliť dieťa, čo je to smolka alebo kolostrum (áno, bola som dosť nenaštudovaná prvorodička, podľa hesla: Radšej sa zľaknúť, ako sa báť), druhýkrát sa už cítite ako súčasť personálu (hahaha, to teraz velice preháňam). Ale rozhodne už nie ste taká vyplašená a prípadný laxný prístup personálu vás nerozhodí. Skôr naopak, ste rada, ak vás nikto neotravuje a robíte si veci po svojom. Pocitovo rovnaké je ale dojatie nad ďalším členom rodiny, pričom ale časť z vás by chcela byť doma so starším dieťaťom, lebo sa cítite vynechaná z jeho života a nestihnete pokroky, hlášky a momentky, ktoré sa dejú počas dní, kým ste preč. Iné sú aj návštevy. Kým po prvom pôrode prichádza muž po opici, po druhom príde s opičkou na krku, ktorá pri odchode z nemocnice reve, lebo mama nejde s nimi domov.
Intenzita a prítomnosť jednotlivých bodov sa samozrejme mení podľa veku a psychického rozpoloženia staršieho dieťaťa, ale ak sa chystáte hupsnúť na druhé, odborne povedané „snažilkovať“, tieto body majte na pamäti a ďalší požehnaný stav vás nezaskočí nepripravené.