Ako som zistila, že nie som Pamela Anderson!


Prázdniny u babky sú skvelá vec. Babka sa teší, dieťa sa teší, aj mama sa teší. Proste win-win situácia. Ale… Keď bol syn menší, jedna vec mi robila vrásky na čele. Kruhy pod očami mám nepretržite od pôrodu v roku 2016, tie onej veci nemôžem dávať za vinu, hoci rada by som! Jazero na babkinej záhrade.

Jazero, v ktorom žijú ryby. Čo viac si môže 1,5-ročné dieťa želať? Nič. A ak môže s babkou vodné živočíchy aj kŕmiť, to je najväčšia radosť. Ako pre koho – samozrejme. Vždy som pri pohľade na nich tŕpla – ako sa nakláňajú nad vodou, nehovoriac o neštandardných istiacich technikách manželovej
mamy. Tu chytila „gaťu“, tam kapucňu, inokedy len rukáv. Ale vravím si, vychovala dve životaschopné deti, niečo o BOZP (čítajte ako Bezpečná obkukávačka záhradnej prírody) vie!

Zatiaľ som sa snažila vychutnávať si ničnerobenie na terase. Veď s babkou robil Karol viaceré veselé aktivity – sedeli spolu na lávke a špliechali nohami. Alebo v nafukovačke splavoval jazero, pričom babka ho jednou rukou pridržiavala práve zo spomenutej lávky. Niekedy nebolo úplne jasné, koho budem na štýl Mitcha Buchannona zachraňovať skôr – Karola alebo babku. Inokedy polievali. To, že sa narodil v znamení Ryby, ho zrejme predurčovalo k záľube vodných aktivít. Keď práve nevláčil vedierko s krmivom pre rybičky, ťahal po terase polievacie krhly rôznych tvarov a veľkostí. Niektoré rastliny by vám vedeli o pamätnom lete rozprávať. Iné už nie… Česť ich pamiatke. A hoci polievanie pôsobí ako najbezpečnejšia zo spomínaných aktivít, sklamem vás.

Bol to krásny letný deň, Karol sa prechádzal po terase s dvomi zelenými krhlami veľkými ako on sám. So svokrou sme s úsmevom sledovali dianie z kresiel, keď sa zrazu začal blížiť k jazeru. Zostali sme pokojné, veď len hodí krhly do vody. Hádzanie hocičoho do vody patrilo tiež k jeho bohumilým činnostiam. A potom sa to stalo. Karol vkráčal do jazera aj s krhlami. VKRÁ-ČAL! A ja som za ním vletela. Za moje zrýchlenie z nuly na 30 by sa nemusel hanbiť ani Bolt. Karola som zastihla skôr, než sa mu namočili vlasy. Vyzeral otrasený, ale bez následkov. Poobede ho už babka opäť istila za tričko.

Dnes je všetko inak. Jazero je síce stále len jedno, no deti mám dve! Som pokojná, lebo viem, že keď na to znova dôjde, nebudem ako Pamela Anderson v spomalenom zábere v červených bikinách, ale ako Evelyn v teplákoch bežiaca po Prosecco tesne pred záverečnou.

….Tak takúto retro spomienku som v lete napísala pre Rikiki magazín a prečo si nespríjemniť upršaný koniec septembra niečím veselým z letných dní, však že. Vy máte aké spomienky na leto? Podeľte sa so mnou v komentároch. Vrátime si aspoň trošku ten slnečný fíling 🙂

5 dôležitých zistení na dovolenke s deťmi! (2. časť)

Už vieme, že oddych na dovolenke s deťmi nie je úplne to isté, ako tomu mohlo byť kedysi. A teraz si doplníme znalosti v pokračovaní tretieho bodu, ktorý som nazvala ZÁBAVA VŠEHO DRUHU. Ak náhodou nemáš poňatie o čom práve píšem, klikni SEMKAJ a dovzdelaj sa!

3. Zábava všeho druhu

V tomto bode spomínam okrem iného aktivity s deťmi na dovolenke, ktoré som uznala hodné spomenutia. Prvou bola túra. Ale už vás nejdem viac napínať, páči sa. Ak chcete, pokojne si robte aj poznámky.

Aktivita druhá – FILMOVÝ VEČER. Rozprávka a pukance pred spaním? Čo je viac? V pyžamkách, zakrytí paplónmi, po tme ako v naozajstnom kine. Sa priznám, že som sa miestami nechala uniesť a sledovala som film s nimi. Ale pukance mi nedovolili. Nevadí, netreba mi. Nebolo mi treba ani to víno, kým decká mali pukance, ale bolo fajnové. Vlastne aj mi bolo treba. Dobré to bolo. Kino aj víno. Proste win-win situácia.
Aktivita tretia – KARNEVAL. Ale toto je už úplne iná liga. Slovníkom neskôr narodených – úplný strop. A ak sa k nemu pridá žánrovo správne občerstvenie a diskotéka, žiadne ústa nezostanú bez kútikov smerom dohora. V tomto prípade ale treba myslieť na aktivitu už pri balení, lebo improvizovať sa síce dá, ale deti si (niekedy) navzájom nič nedarujú a ak je maska o ničom, nemusí byť výsledok veselý. Ale v opačnom prípade je to čistá radosť. A krik. A nespútaný chaos. A spomínala som už krik? A okrem iného nám aj sem pasuje naše nové známe porekadlo: Čím viac detí, tým viac detí!
Ešte tip pre rodičov. Dobrý karneval potrebuje okrem detí v maskách, občerstvenia a hudby aj nejaké tie veselé, nie príliš logisticky náročné úlohy. Přiměřeně veku zúčastnených detí.

4. Deti majú rady stany

Tento odsek sem dávam špeciálne kvôli jednej čitateľke (Servus Stela), ktorú zaujala práve outdoorová časť našej dovolenkovej seansy. Ale musím hneď v úvode uviesť veci na správnu mieru. Dovolenkovali sme na chate a len ako čerešničku na torte sme išli na jednu noc vyskúšať stanovačku s deťmi. V našom festivalom stane! V stane, v ktorom som počas jedného Grape festivalu priľahla myš a našli sme ju zlisovanú, keď sme balili v nedeľu naše caky-paky. V stane, v ktorom sme nesplodili ani jedno z našich detí, ale zato sme v ňom dospávali dosť zaujímavé opice a počúvali vzdialené zvuky kapiel a podstatne menej vzdialené zvuky z vedľajších stanov. Ehm. Tak presne v tom istom stane sme si vyskúšali nocovať vonku aj s našimi dvoma potomkami. (Vlastne, technicky vzato, Karol v tom stane už spal. Akurát bol vtedy ešte nenarodené bezpohlavné embryo. V zmysle, išla som na festival tehotná.) A výsledok našej akčnej noci pod brutálnou hviezdnou oblohou?
(Vyjadrím ho matematicky, čo je síce ironické, lebo mi matika nikdy nešla, ale ide len o jednoduché počty, verím, že ich zvládnem.)

2 neosprchované deti (ale aspoň s umytými zubami), 1 festivalový stan, 1 dvojmiestna nafukovačka, 1 premočené pyžamo od mlieka (kravského), pretože bez svetla si matka nevšimla, že otec zle zavrel fľašu, 1 po tme prezlečené dieťa do náhradného oblečenia, 1 staršie dieťa nadšené zo spacáku, 1 mladšie dieťa odmietajúce spacák, 1 porozprávaná rozprávka, 24 zaspievaných uspávaniek, 2 uspaté deti, 3 poldecáky domácej, 1 plačúce menšie dieťa, 1 cigareta, znova 1 a to isté plačúce dieťa, skrátim to, plačúce dieťa bolo ešte dvakrát, kým som neskúsila presunúť dieťa z nafukovačky na karimatku, lebo mi napadlo, že dieťaťu asi prekáža zvuk nafukovačky pri hmýrení sa. 1 matka, čo mala pravdu, 0 plačúcich detí, (cca) 4 poldecáky domácej, 2 litre vody, 5 cigariet, 1 posed pri ohni, 46 vtipných príhod, 2 vážne debaty, 2 cikania, 1 odlíčenie a umytie zubov, 4 osoby spiace na dvojmiestnej nafukovačke, 2 vyspaté deti, 2 nevyspatí rodičia, 2 veselé deti, 2 menej veselí rodičia. Takže, ak to všetko spočítam a podčiarknem, stanovanie malo úspech, ale chce to väčší stan, inú nafukovačku (lebo hentú manžel prepichol náhodou hodinkami), prípadne matrac, náhradné odevy pre každý prípad priamo v stane a nejaké veselé baterky. Inak v podstate deckám nič nechýbalo a určite by si užili aj ďalšie noci. Výhodou asi bol aj fakt, že kemp pri Brezne, v ktorom sme nocovali, bol super. Veľa zelene, málo ľudí, iné deti, zvieratká rôzneho druhu, trampolína, hojdačky, či umelé jazierko na kúpanie.

5. Pôjdeme aj o rok!

Aké z tohto celého vyplýva najdôležitejšie zistenie? Že dovolenka s deťmi je rozhodne jedno veľké ÁNO. Pretože nikto nedá rodičom toľko radosti, ako môže dať len dieťa rodičom, tým, že sa ono samo raduje. A môžete byť unavení ako svine, aj tak ste spokojní, že ste si to s deckami užili. Že ste im ukázali niečo nové, že ste ich niečo nové naučili, že naučili niečo ony vás, že ste sa navzájom rozosmiali, rozplakali, pohádali, udobrili, poľúbili, uspali, spolu zobudili, spolu najedli, spolu zmokli, vyšli na vrchol kopca, videli kus prírody, pozorovali oblohu, nerobili nič a predsa niečo, nechali ste ich byť deťmi s inými deťmi, pofúkali im zranenia z hlúpych detských hier a všetko ostatné, čo ani spomínať netreba, lebo, veď my vieme svoje… Ibaže by nie (žmurkajúci smajlík).

Ako išla Dominika na tajnú oslavu a dar nedoniesla!

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

20200716_163148

#MATKAROKA

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí (🤬) a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

20200715_170958

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) O 23:11 vystupujem z autobusu pod Hlavnou stanicou a s nádobou od koláča, v ktorej nesiem kúsok z neho deťom, si rezkou chôdzou šúcham stehná na stanicu. Pred stanicou stihnem niekoľko rozmazaných selfie. Vo vlaku ďalšie. Zo stanice v Zámkoch sa s vydratými stehnami terigám na benzínku, kúpiť zvyšné kinderko aj s vysokohorskou pumpárskou prirážkou (1.49€) a odtiaľ si opäť volám taxikára s prízvukom. Tentoraz už mlčíme. A keď už si myslím, že môžem hodiť sprchu a posteľ, druhorodená vycíti matkin návrat a nechce si ho nechať ujsť. Nuž čo, veď aj inokedy chodím spať o pol štvrtej. No len to ráno bolí akosi viac… Viď fotky. Samozrejme ide o čisto ilustračné zábery a ako môžete vidieť na poslednom, nebolo to so mnou až také tragické, či?

20200716_163129

Koľko mešká jedna KariMatka na stretnutie s kamoškami?

Káč, káč, kačena… nasypem ti jačmeňa… Ako dobre, že pre blízke stretnutie tretieho druhu s prírodou netreba chodiť ďaleko. Tentoraz napríklad na bratislavskú Kuchajdu.

Akurát sa tam musí človek dostať… Však áno… A ako to u mňa býva zvykom, Dominika mieni, plynutie času mení. Ehm. Na moje pomery trochu stručne, ale zato aj s časovým rozpisom! To chceš vidieť.

6:44 – Zvoní budík prvýkrát. Ležím ďalej.

6:54 – Zvoní budík druhýkrát, stále ležím ďalej.

7:04 – Zvoní budík tretíkrát, ležím a dívam sa na muža, ktorý povedal, že ide skoro do práce a nevie zobrať syna do škôlky. Pýtam sa či zaspal. Vraví, že nie.

7:28 – Muž berie Karola do škôlky.

7:28,5 – Budí sa druhorodená.

7:42 – Vyliezame z postele, že uvaríme polu (čítaj spolu) kašu.

8:00 – Jeme kašu.

8:23 – Umývame si zuby. Ja v kúpeľni. Táňa v obývačke.

8:34 – Prezlečená z pyžama a vykakaná dávam umývať riad.

8:44 – Táňa pozerá Olafa, ja Instagram. Idem dať prať.

8:47 – Táňa zapína práčku.

8:49 – Nachádzam v spálni odevy, ktoré som chcela dať prať.

8:52 – Idem variť.

9:20 – Balím veci na stretko, kam máme doraziť 10:30.

9:27 – Upratujem kočík.

9:36 – Vyberám nám outfity do mesta.

9:47 – Doprala práčka. Vyberám šaty do lavóra a idem si umyť vlasy.

9:50 – Šípim, že budem meškať… (mohla by som dať plurál, lebo Táňa to tiež nestihne, ale je v tom nevinne).

10:00 – Zisťujem, že vybratý aufit pre mamu nie je okej. Volím plán B.

10:03 – Rýchlo si kreslím tvár. Táňa sedí v pymažu (čítaj pyžamo) v kočíku a kričína mňa, že sa chce kočikovať.

10:10 – Fénujem si vlasy aspoň na oko.

10:13 – Obliekam Táňu.

10:20 – Hľadám Táninu bábiku po byte a nadávam.

10:24 – Nachádzam bábiku. Stále nadávam.

10:28 – Zamykám dvere a volám výťah.

10:43 – Nastupujem na X33-ku.

10:52 – Stojím v autobuse. Autobus stojí v zápche.

11:03 – Vystupujeme na Šafárikovom námestí. Bežíme cez cestu.

11:05 – Nastupujeme na električku č.4 smer Zlaté piesky.

11:06 – 11:12 – Utieram si pot z čela.

11:24 – Prichádzam na miesto určenia. Už nenadávam. Teším sa, že ich vidím. Ani ony nenadávajú. Asi sa tiež tešia, že ma vidia.

O tom, ako som sa naivne vybrala so všetkými svojimi deťmi na ihrisko!

Pamätáte si tú časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: „New York, not ready!” Tak niečo podobné sa pár dní dozadu stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: „Táňa, not ready.” A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, udialo sa nasledovné.

Vzala som deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: „Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude.”

20190701_163346

Karol sa ako naschvál práve vtedy hojdať nechcel (aj keď inokedy by tam strávil hodiny), respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo strata šedej kôry predsa len poslúžila), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola osudná chyba! Desaťmesačné dieťa síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj „cez mŕtvoly”. S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ozaj menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny (jahodovú, malinovú a smotanovú – ak by to niekoho zaujímalo) a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala pieskové variácie naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

20190701_171933

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý-nová doba! Nehovori), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostáva?