Ako išla Dominika na tajnú oslavu a dar nedoniesla!

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

20200716_163148

#MATKAROKA

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí (🤬) a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

20200715_170958

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) O 23:11 vystupujem z autobusu pod Hlavnou stanicou a s nádobou od koláča, v ktorej nesiem kúsok z neho deťom, si rezkou chôdzou šúcham stehná na stanicu. Pred stanicou stihnem niekoľko rozmazaných selfie. Vo vlaku ďalšie. Zo stanice v Zámkoch sa s vydratými stehnami terigám na benzínku, kúpiť zvyšné kinderko aj s vysokohorskou pumpárskou prirážkou (1.49€) a odtiaľ si opäť volám taxikára s prízvukom. Tentoraz už mlčíme. A keď už si myslím, že môžem hodiť sprchu a posteľ, druhorodená vycíti matkin návrat a nechce si ho nechať ujsť. Nuž čo, veď aj inokedy chodím spať o pol štvrtej. No len to ráno bolí akosi viac… Viď fotky. Samozrejme ide o čisto ilustračné zábery a ako môžete vidieť na poslednom, nebolo to so mnou až také tragické, či?

20200716_163129

Koľko mešká jedna KariMatka na stretnutie s kamoškami?

Káč, káč, kačena… nasypem ti jačmeňa… Ako dobre, že pre blízke stretnutie tretieho druhu s prírodou netreba chodiť ďaleko. Tentoraz napríklad na bratislavskú Kuchajdu.

Akurát sa tam musí človek dostať… Však áno… A ako to u mňa býva zvykom, Dominika mieni, plynutie času mení. Ehm. Na moje pomery trochu stručne, ale zato aj s časovým rozpisom! To chceš vidieť.

6:44 – Zvoní budík prvýkrát. Ležím ďalej.

6:54 – Zvoní budík druhýkrát, stále ležím ďalej.

7:04 – Zvoní budík tretíkrát, ležím a dívam sa na muža, ktorý povedal, že ide skoro do práce a nevie zobrať syna do škôlky. Pýtam sa či zaspal. Vraví, že nie.

7:28 – Muž berie Karola do škôlky.

7:28,5 – Budí sa druhorodená.

7:42 – Vyliezame z postele, že uvaríme polu (čítaj spolu) kašu.

8:00 – Jeme kašu.

8:23 – Umývame si zuby. Ja v kúpeľni. Táňa v obývačke.

8:34 – Prezlečená z pyžama a vykakaná dávam umývať riad.

8:44 – Táňa pozerá Olafa, ja Instagram. Idem dať prať.

8:47 – Táňa zapína práčku.

8:49 – Nachádzam v spálni odevy, ktoré som chcela dať prať.

8:52 – Idem variť.

9:20 – Balím veci na stretko, kam máme doraziť 10:30.

9:27 – Upratujem kočík.

9:36 – Vyberám nám outfity do mesta.

9:47 – Doprala práčka. Vyberám šaty do lavóra a idem si umyť vlasy.

9:50 – Šípim, že budem meškať… (mohla by som dať plurál, lebo Táňa to tiež nestihne, ale je v tom nevinne).

10:00 – Zisťujem, že vybratý aufit pre mamu nie je okej. Volím plán B.

10:03 – Rýchlo si kreslím tvár. Táňa sedí v pymažu (čítaj pyžamo) v kočíku a kričína mňa, že sa chce kočikovať.

10:10 – Fénujem si vlasy aspoň na oko.

10:13 – Obliekam Táňu.

10:20 – Hľadám Táninu bábiku po byte a nadávam.

10:24 – Nachádzam bábiku. Stále nadávam.

10:28 – Zamykám dvere a volám výťah.

10:43 – Nastupujem na X33-ku.

10:52 – Stojím v autobuse. Autobus stojí v zápche.

11:03 – Vystupujeme na Šafárikovom námestí. Bežíme cez cestu.

11:05 – Nastupujeme na električku č.4 smer Zlaté piesky.

11:06 – 11:12 – Utieram si pot z čela.

11:24 – Prichádzam na miesto určenia. Už nenadávam. Teším sa, že ich vidím. Ani ony nenadávajú. Asi sa tiež tešia, že ma vidia.

O tom, ako som sa naivne vybrala so všetkými svojimi deťmi na ihrisko!

Pamätáte si tú časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: „New York, not ready!” Tak niečo podobné sa pár dní dozadu stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: „Táňa, not ready.” A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, udialo sa nasledovné.

Vzala som deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: „Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude.”

20190701_163346

Karol sa ako naschvál práve vtedy hojdať nechcel (aj keď inokedy by tam strávil hodiny), respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo strata šedej kôry predsa len poslúžila), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola osudná chyba! Desaťmesačné dieťa síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj „cez mŕtvoly”. S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ozaj menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny (jahodovú, malinovú a smotanovú – ak by to niekoho zaujímalo) a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala pieskové variácie naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

20190701_171933

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý-nová doba! Nehovori), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostáva?