Ako som sa pri deťoch znova niečo nové naučila! Uhádnete, čo?

DETI NÁS STÁLE NIEČO NOVÉ UČIA A VĎAKA NIM SKÚŠAME STÁLE NOVÉ NEPREBÁDANÉ ÚZEMIA! A teraz vážne. Karol mal vo štvrtok meniny. A dostal dary. Niektoré sa dali hneď zjesť, iné obliecť (ponožky musia byť, #supportlocal). No s niektorými darmi to nie je také ľahké, že poď klobáska zjem ťa!!

Nie. Nie. Niektoré si treba U-ŽIŤ!  Lepšie povedané – odmakať a zaslúžiť. A Lego auto Ferrari také rozhodne JE, verte mi. A tu by som mala na seba niečo prezradiť: JA lego nestaviam. Ak nepočítam niekoľko diel z Lego Duplo verzie, konkrétne nejaké improvizované rakety, na zemi rozložený vesmír či jeden staticky povážlivý most, legové chúťky našich detí štandardne ukája ich otec, keďže je to preňho win-win situácia. Podľa hesla: Aj deťom sa venujem, aj sa zabávam.

No ale teda, keďže manžel nemohol kvôli stavaniu auta z lega zostať doma a nejsť do práce (tiež tomu nerozumiem…), musela som sa na konštruktérsku asistenciu a výpomoc podujať JA SAMA. Och, kde začať?

Asi najlepšie na prvej strane a pri prvom plastovom vrecku. Vysypala som lego, otvorila KNIHU s návodom a podala Karolovi prvé dve súčiastky, ktoré návod uvádzal. Pozrela som sa do papierov, ako a kam s tými malými kockami, aby som Karimu ukázala ako a kam to má zagniaviť a on zatiaľ jednu z tých dvoch kociek stratil. A mňa skoro j*blo hneď v úvode. Na stole nič, pod stolom nič, na Karolovi nič. Keď už som si myslela, že sme skončili so skladaním, otočila som ten základný veľký diel (nazvime ho podvozok) a tam sa ten malý hňup zasekol… Pomyslela som si… Toto bude veselé.

A aj bolo. Poviem vám, boli to veľmi zaujímavo strávené štyri hodiny z môjho života. Karol chytil rapel asi 4-krát, priamo úmerne k tomu mi pribudli na hlave šedivé vlasy, Táňa chytila rapel iba dvakrát… (áno vlasy sa prispôsobili tiež), spadlo nám asi 15 kociek, vymyslela som jeden nový výraz (ŤUPKA), dvakrát som zle prečítala návod, jedenkrát som sa musela vrátiť tri kroky späť, lebo som si nebola istá sama sebou. Aby som zistila, že sme to mali správne. A asi 114-krát som si pomyslela: TO KTO TAKÉTO SKLADAČKY VYMÝŠĽA TY VOLE?! Lebo akože poskladať to je jedna vec, ale vymyslieť to… Och. No ale teda, aj po skladanie bolo jedno veľké OCH. A pozor, oni k tomu balia aj ná-lep-ky. Vravím synovi: Tie potom dolepí táto… Ale nieee… Hovno, hovno zlatá rybka, to muselo byť nalepené za jazdy, lebo inak by ste sa už nedopátrali, na ktorý pos.. pokakaný diel to konštruktéri chceli pricapiť. Takže okrem stresu, aby som bola synovi zodpovedným radcom a sprievodcom pri stavaní lega určeného podľa nápisu na škatuli deťom 6+ (ehm… ja viem, že nie sme jediní, kto to tak má doma tiež), som, mala stres, aby som to nenalepila úplne od veci a krivo a nereprezentatívne. Našťastie som mala ruku pevnejšiu, ako mám svaly v brušnej oblasti, takže výsledný efekt bol takpovediac na porádku!

A potom to prišlo. Po 82 krokoch bolo Ferrari hotové. Zrelá na pivo a psychiatriu som ho odfotila hrdá na seba, naňho a na to, ako sme to aj bez tata zvládli.

A kým som pyšne posielala mužovi fotky našej tvorivej dielne, Karolovi sa auto strepalo na zem. Nie hocijaké auto, ale presne to červené vozidlo, ktoré sme v pote a krvi (len mojej menštruačnej, ale aj to sa počíta) zložili z X-milión rôznych dielikov v šiestich farebných prevedeniach.

A tak. Odznova. Našťastie tentoraz trvala konštruktérska zábavka len 15 minút, lebo tých osem vrstiev kociek, ktoré sme pospájali, vcelku dobre držalo pokope. A vy ste čo spravili tento týždeň pre slovenský hip-hop? Pokojne mi napíšte váš najväčší staviteľský úspech.