Popoluška v novom šate: Oriešky zostali, črievička je preč!

Kde bolo, tam nebolo, bol raz jeden dom, v ktorom žila jedna rodinka. Na prvý pohľad vyzerala ako každá iná: Otec, mama a dve dcéry. Ale táto rodina mala aj rôzne muchy. Nie muchy na stenách, ktoré vám sadajú na rožok s maslom. Tieto mršky nebzučia, sú to akési neviditeľné čudnosti, ktoré menia ľudí z dobrých na všelijakých iných.


Mama, volala sa Migréna, mala čudnosť, že bola stále chorá. Ale nie naozaj, iba akože. Doktori a doktorky z blízka i zďaleka ju chodili vyšetrovať, lebo chýry o jej ťažkostiach sa šírili rýchlejšie, ako lietali poštové holuby. No diagnóza bola stále rovnaká: Migréna bola HYPOCHONDER. To je taký človek, ktorý si myslí, že je chorý, aj keď je úplne zdravý. No ona tomu, že je v poriadku, nemohla a nechcela uveriť a tak si naďalej varila lektvary od babiek bylinkáriek, ale aj také, ktoré jej ponúkli všakovakí pocestní predavači. Potom bola Migréna celé dni v posteli. Aby sa mohla lepšie uzdraviť.


Jej manžel, otecko Mindrík, zas mal takú muchu, že bol skoro stále v práci. Niekedy sa zdalo, že rodina v tom malom domčeku má len troch členov, lebo štvrtého ani poriadne vidieť nebolo. Otecko akosi veľmi rád pracoval. Ale radosť z toho nemal. Keď konečne prišiel z práce, bol vždy veľmi unavený a mal aj také tmavé kruhy pod očami, že vyzeral ako panda. Jeho dcéram zvyklo byť za ockom smutno. Teda hlavne mladšej, lebo staršia mala jednu vlastnú mušku., ktorá ju zamestnávala.


Prvorodená dcéra Myslena bola veľmi namyslená. Myslela si, že je najkrajšia a najmúdrejšia v celom chotári. Každému len rozkazovala a nepoznala ani základné slovíčka slušnosti ako PROSÍM či ĎAKUJEM. Ľudia ju nemali veľmi radi, pretože bola ku každému nepríjemná a keď bola náhodou milá, všetci vedeli, že niečo od nich potrebuje. Napríklad nové šaty, topánky alebo nejaký šperk… Ani doma veľmi nepomáhala, ale ani veľmi nemusela, pretože všetko za ňu spravila jej mladšia sestra.


Najmladšia dcéra sa volala Milota a kým doma ju mali za čudáčku, pretože ani chorá nebola stále ako mama, ani nekričala na iných ako jej sestra a pracovala síce skoro toľko, koľko jej otec, no nikdy pri tom nevyzerala ako panda. Navyše bola spokojná s tým čo ne/mala. A hoci nemala tie tmavé kruhy pod očami, volali ju všetci Popoluška.
Milota si nepamätala, prečo ju všetci volajú Popoluška, keď ona má svoje ozajstné meno Milota, ale povedali jej, že to bolo preto, že ako malá spadla do vychladnutého ohniska a celá sa zašpinila od popola. A táto čierna prezývka sa s ňou odvtedy ťahala.


„Popoluškaaa,“ volala na sestru Myslena. „Poď mi pomôcť, neviem si zaviazať črievice, lebo mám unavené ruky z toho, ako som sa česala a líčila,“ vzdychala a gúľala pri tom očami, aby vyzerala, že sa naozaj poriadne unavila. Len čo uviazala druhú mašľu na Mysleniných topánkach, ozvalo sa zo spálne druhé zvolanie.


„Popoluškááá, dcéra moja, bež rýchlo ku mne,“ ozval sa zachrípnutý hlas zo spálne. Milota, ktorá počúvala rovnako dobre na obe mená, pribehla k matke a už jej vymieňala studený obklad na hlave a prikladala ruku na krk, či predsa len aspoň trochu nestúpla Migréne teplota, aby jej mohla dať pre zmenu onen liek proti horúčke, oprávnene. Keď obriadila obe grácie, ktorým pre istotu rovno nachystala aj večeru, vybrala sa do neďalekého lesa. Mala veľmi rada prírodu a ten pokoj, v ktorom nebolo počuť žiadne zvuky volajúce po Popoluškinej prítomnosti.
A práve na jednej takej prechádzke k nej priletel holub. Vyzeral ako obyčajný poštový holub, ale nebol. Bol zázračný. Vedel rozprávať ľudskou rečou. A keďže Milotu už poznal z videnia, v ten osudný deň sa jej rozhodol prihovoriť.
„Ahoj Milota, ako sa máš?“ Dievčinu náhla otázka natoľko prekvapila, že z nej spadla na zadok! No len čo sa lepšie prizrela holubovi do malých očiek a uvidela v nich dobrotu, upokojila sa, sadla si na pník a odpovedala na pozdrav.
„Ahoj holúbok, ako to, že rozprávaš?“
„Ani neviem, keď mám pravdu povedať, len som sa jedného dňa zobudil a vedel som rozprávať. Možno ma trafila padajúca hviezda, ťažko povedať, pretože si nespomínam,“ odvetil holub. „Ale viem, že sa volám Milan a chcel by som ti nejako pomôcť, aby si si mohla splniť sen,“ dodal.
„Fíha, to je zaujímavé, ale neviem, či sa ti také niečo podarí. Chcem sa najprv postarať o rodinu a až, keď sa im bude vodiť dobre a budú v bezpečí, potom by som si išla plniť sny,“ priznala Milota úprimne.
„A aký je tvoj najväčší sen?” spýtal sa holub so záujmom.
„Chcela by som… aj sa to bojím vysloviť. Nechám si to radšej pre seba,“ začervenala sa Milota.
„Počkaj tu,“ zahrkútal holub a kamsi odletel. Keď sa jeho krídla znova ohlásili, čosi spadlo Milote do rúk. Boli to tri oriešky na jednej stonke.
„To sú oriešky pre mňa?“ začudovala sa Milota, pretože na darčeky nebola zvyknutá, pretože u nich v rodine nebol veľmi čas na darčeky či iné taľafatky.
„To nie sú obyčajné oriešky. Sú čarovné a pomôžu ti splniť sny. Stačí vždy jeden hodiť za seba a uvidíš, čo sa stane,“ dával Milan inštrukcie svojej novej kamarátke.
Milota veľmi neverila holubovi, ale zas na druhej strane, veď sa s ňou Milan rozprával ľudskou rečou, tak mohla byť pravda aj tá vec s hádzaním orechov. A preto jeden orech hneď vyskúšala.
Zrazu niečo puklo a keď sa Milota otočila, z orieška trčal zvláštny sklenený flakónik, na ktorom bolo napísané slovo PLACEBO. Vo vnútri bola priezračná tekutina, ktorá nápadne pripomínala vodu. Keď si dievča pootáčalo fľaštičku z každej strany, Milan jej prezradil, že je to AK O Ž E veeeľmi vzácny liek z Indie (o takej krajine Milota nikdy nepočula) a že je presne určený na všetky Migrénine ťažkosti. Ale aby liek fungoval, z orieška vypadlo aj indické sárí, čo sú vlastne krásne farebné šaty z jemnej, hodvábnej látky a do tých sa musela Milota preobliecť, aby ju vlastná mama nespoznala.
A tak išla Milota ako indická pocestná klopať na ich dom. Otvorila Myslena a z krásy tých zaujímavých šiat a doplnkov takmer spadla na zadok. Keď sa spamätala, utekala pre mamu, že jej prišla akási čudná návšteva.
Keď Migréna uvidela cudzinku v nevídanom odeve, hneď cítila, že tentoraz bude všetko iné. Milota sa predstavila ako Panjabi MC. a rozpovedala jej, že sa k nej do Indie dostali zvesti o večne chorej žene v strede Európy a keďže ona má doma tento unikátny liek zvaný Placebo, rozhodla sa ho Migréne osobne priviezť.
„A ako sa vám odvďačíme, veď to placebo musí stáť celý majetok?! A my máme akurát toľko, aby sa nám dobre vodilo,“ začala Migréna lamentovať. No Panjabi za svoj dar nechcela nič, pretože ako vysvetlila, ak by na tom chcela zarobiť, liek by nebol účinný.
Migrénu nebolo treba viac presviedčať. Vypila liek na jeden dúšok a zrazu sa s ňou začali diať čudné veci. Cítila v tele príjemné teplo, ktoré postupne otupievalo bolesť aj únavu či podráždenosť. O chvíľu pred dcérami stála nová Migréna plná sily a energie. Padla na kolená a začala Panjabi ruky bozkávať na znak veľkej vďačnosti. No tá ju postavila a povedala jej:
„Teraz choď a ži svoj život naplno. Venuj sa sebe, rodine a všetkému, čo ťa teší, no doteraz si na to nemala dosť síl,“ a ako to dopovedala, v tichosti odišla a stratila sa v lese.
Večer prišla Milota domov a sestra ju hneď vo dverách povýšenecky vítala.
„Sestrička, prišla si o veľa. Bola tu nádherná liečiteľka AŽ z INDIE! A vyliečila nám mamu! Úplne najviac. Ak neveríš, bež sa pozrieť do kuchyne. Práve nám tam varí večeru a tancuje a spieva!“ Milota sa tvárila čo najviac prekvapene to šlo a išla sa zvítať s novou verziou mamy. Bola šťastná, že o mamu sa už strachovať nemusí. No stále sú tu muchy, ktoré strpčujú jej najbližším život.
Na druhý deň išla do lesa, kde sa stretla s holubom Milanom, aby spoločne odhalili tajomstvo druhého orieška. Keď ho hodila za hlavu, vyskočili z neho dve veci. Oblečenie kráľovského posla a akýsi papier. Keď ho naša Popoluška, teda Milota otvorila, stálo tam:
…Týmto sa Mindríkovi na známosť dáva, že už nemusí chodiť robiť od svitu do mrku, pretože odteraz je sám sebe pánom a ten kus zeme za jeho domom, ktorý patril kráľovi, mu On vo svojej štedrej nálade za jeho doterajšie služby venoval a k nemu aj jednu kravu a pár sliepok.
Milota sa ešte uistila, či je to naozaj, alebo tiež iba akože ako deň predtým u mamy. No holub ju ubezpečil, že všetko je právne a kadejako inak podložené a Mindrík naozaj môže začať pracovať na svojom kúsku zeme. Z Miloty sa razom stal kráľovský posol a už niesla veľkú novinu do ich domu. Lenže Mindrík nebol doma. Posol čakal a čakal a čakal, a keď už si myslel, že sa nedočká, otvorili sa dvere a dovnútra vpadol uťahaný otec rodiny. Keď zbadal posla, skoro z toho tiež na zadok padol, ale udržal sa a len sa oprel o dvere.
Milota alias kráľov posol, mu všetko vyrozprávala a nakoniec mu podala dekrét do ruky. Mindrík začal poskakovať po dome, div všetkých nezobudil a od radosti vyobjímal aj posla. Ten sa vymanil z jeho náručia a pobral sa spokojne do zámku. Teda do lesa. Tam sa posol vrátil späť do svojej podoby a tichučko sa cez zadné dvere Milota prešmykla domov, aby nik nezbadal, ako bola dlho preč. Stihla to práve, keď jej vletel šťastný otec do izby, aby jej zvestoval veľkú novinu. Že on už bude teraz doma, lebo sa bude starať o ich vlastné malé “panstvo“ . Milota sa s tatkom vyobjímala a spokojná išla spať.
„Som zvedavá, čo prichystal oriešok pre moju sestru,“ nedočkavo a s nádejou v hlase povedala na ďalší deň Milanovi, keď sa stretli v lese. Ale trochu sa aj bála, lebo čo keď oriešok nebude dosť čarovný, aby pomohol aj jej sestre Myslene. Keď hodila oriešok za seba, na chvíľu sa aj bála obzrieť. Nakoniec prekonala strach. Na zemi za ňou ležali krásne šaty ako pre grófa. Milota už vedela, čo má robiť a rovno sa do šiat prezliekla. Vzápätí sa premenila na krásneho urodzeného muža, ktorý sa objavil, aby očaril jej sestru. Samozrejme, malo to jeden háčik…
„Haló, je tu niekto?“ zvolal tmavovlasý, urastený chlap v krásnom odeve, keď prišiel k Popoluškinmu obydliu. Z domu vybehla Myslena, už-už odhodlaná vynadať neznámemu pocestnému, no keď ho zbadala, len na sucho preglgla. Nevedela sa na muža vynadívať. Po chvíľke sa mu prihovorila, ako najmilšie vedela.
„Čože hľadáte mladý pán?“ Myslena sa usmievala od ucha k uchu. Asi ako ešte nikdy v živote.
„Potrebujem nocľah, nechcem to zadarmo, peniaze nie sú žiaden problém. Len teda dúfam, že je to u vás aspoň trochu hodné mojej krásy a postavenia,“ spustil neznámy pyšne. Myslenu jeho prejav trochu prekvapil, no zároveň sa jej páčilo, aký bol ten muž sebavedomý. Pozvala ho bez váhania ďalej a poukazovala mu príbytok. Muž sa najprv tváril znechutene, ale keď prišiel k Mysleninej izbe, trochu sa mu tvár vyjasnila. Ukázal prstom na znak toho, že tam bude jeho lôžko. Myslena namietala, že preňho majú hosťovskú izbu, no nečakaný návštevník sa už o tom nehodlal ďalej baviť. Dcéra išla za mamou, aby jej oznámila novinu. Tá sa potešila, že možno sa z bohatého pána vykľuje ženích pre jej staršiu Myslenu. Išla ho preto osobne privítať.


„Nemáte za čo. Vidím, že moja prítomnosť vám trochu pozdvihla miestnu nízku úroveň vkusu a krásy. Lebo Ja Miloš rozžiarim každú spoločnosť, v ktorej sa ocitnem,“ nešetril na seba slovami chvály. Myslene sa jeho reči postupne prestali páčiť. Jednak sa ani nestihla poriadne dostať k slovu a vymenovať Svoje čarovné vlastnosti, dvojak si všimla, že Miloš trávil pred zrkadlom viac času ako ona. A to by mohol byť problém. Ale jeho krása bola stále veľmi príťažlivá.
Večeru ale Miloš tiež ohundral. To sa už Myslene skutočne nepáčilo. Veď jej mama bola vychýrená kuchárka široko ďaleko, keď práve nebola chorá.

„To si ako dovoľujete, takto sa vyjadrovať na maminu kuchyňu, či hocičo iné?“ zahriakla ho Myslena, ktorej sa už ani jeho zjav nezdal taký príťažlivý ako na začiatku. Nechala ho teda samého v izbe a išla za mamou.
„To je veľmi nepríjemný muž. Akoby len on na tomto svete existoval. A ako tu nad všetkým ohŕňa nos. Nechápem, že sa mi najprv tak veľmi páčil,“ rozrozprávala sa najstaršia z dcér. Ráno pán oznámil, že už mu nemajú čo ponúknuť a že ho aj tak čakajú na hrade, nemá čas na zdvorilosti, tak len nasadol na koňa a už ho nebolo.
„Vidím, že sa ti náš hosť veľmi nepozdával. Ale vieš o tom, že s ním máš dosť veľa spoločného?“ otvorene priznala Migréna, ktorá si po vyliečení placebom, začala všímať nielen svoje kazy, ale aj svet okolo seba.
„To akože som podobná tomu grobianovi?“ Myslena ale na odpoveď nečakala a začala si premietať svoj doterajší život. A mama mala v mnohom pravdu. Svoj nový postoj a charizmu šla neskôr Myslena preskúmať. A veľa toho o sebe zistila. Napríklad, že byť milým nie je prejavom slabosti ale práve naopak. Keď jej mama doniesla kávu k upratovaniu, do ktorého sa Myslena pustila po Milošovom odchode, všetkým bolo jasné, že už to nie je tá istá persóna okou bola doteraz.


„A už môžem plniť TVOJ sen,“ potešil sa holúbok pri ďalšom stretnutí. A Popoluška konečne vyslovila svoje tajné želanie.
„Chcela by som vidieť celý svet. A chcela by som, aby si mi robil spoločnosť, kamarát môj.“ A Milan nemohol byť šťastnejší.

Odišli spolu do sveta, spokojná Milota a na jej pleci hovoriaci holub Milan. Keď počas svojich ciest prišli do Indie, spomenuli si na príhodu s Panjabi a Migrénou a dobre sa na tom zasmiali. Milota bola rada, že našla v holúbkovi spoločníka nielen na cestovanie a pobozkala ho na malú hlávku. V tej chvíli sa stalo ešte niečo nevídané. Milan už nebol holub, ale naozajstný muž.
„Už si na všetko spomínam! Ja som bol kedysi človekom a nebol som dobrý k zvieratám v lese, v ktorom sme sa my dvaja stretli. Lesná víla ma zakliala na holuba, aby som si vyskúšal aj život z druhej strany… A až pravá láska ma mohla vrátiť do pôvodnej podoby,“ vyhŕkol zo seba Milan takmer na jeden dych. Keď sa Milota spamätala zo šoku, objala Milana a ruka v ruke sa pobrali spoznávať ďalšie a ďalšie krajiny.