Ako išla Dominika na tajnú oslavu a dar nedoniesla!

KTO JE FRAJER V NOCI, NECH JE AJ CEZ DEŇ! Toto heslo som sa kedysi po prehýrenej noci snažila aplikovať na seba aj okolie… Samozrejme vo veku začínajúcom na číslovku 2 to bolo podstatne jednoduchšie. Dnes je môj vzťah s prvou vetou aktuálneho príspevku viacmenej platonický. Ehm. Ale tak vzhľadom na prázdninový režim si jeden deň hýrenia plus deň „ležania pod malinami“ snáď môžem dopriať, či?

20200716_163148

#MATKAROKA

Streda ráno sa začala ako každé iné ráno u babky. Vlastne vôbec nie! Ráno ma miesto detí, zobudil budík a ešte kým zvyšok domu spal, spravila som si rannú hygienu. Potom som zobudila babku, potom sa postupne zobudili deti. Dali si raňajky. Ja som si dala tvár na ksicht. Pohojdala som deti, pojašila sa s nimi. Rozlúčila sa s nimi. Sľúbila im kinderko (dont judge me. Thanks) a rozbehla sa pešo ku krstnej po cheesecake na tajnú narodeninovú party.

Asi po 200 metroch šmatľavého behu, počas ktorého som si musela pridŕžať prsia, aby sme si navzájom nespôsobili ujmu, som usúdila, že rýchla chôdza bude istejšia. Počas nej som zistila, že mi je čudné ponáhľať sa bez detí. U krstnej som prevzala cake na secret B-day party, zavolala si taxík a dve minúty pred odchodom vlaku som docupitala (hahaha) na stanicu. Dychčiac v rúšku som zistila, že mi slovenské železnice dopriali 25-minútový časový bonus na vlastné myšlienky a jeden telefonát s mankou. Vo vlaku som zistila, že mi v Office shoes zas dopriali miesto nových šľapiek bonus v podobe vrátenia peňazí (🤬) a na stanici v Bratislave som zistila, že autobusy odtiaľ odchádzajú na čas (takže to večné meškanie 32-ky sa udeje evidentne niekde inde). S dvoma prestupmi a plným mechúrom som dorazila k nám. Zašla som ku krajčírke, do chladničky (s cheesecakeom), na záchod a na obed (presne v tomto poradí). Po obede som dala zase krajčírku (vyzdvihnutie už skrátenej sukne, zakúpenej deň predtým v sekáči, na párty), záchod, stiahnutie appky Bolt a sprchu. Potom som sa navliekla do outfitu, pobalila saky paky, dar pre oslávenkyňu a vybrala sa k taxíku. Na chodbe som zistila, že koláč zostal v chladničke. Zložila som saky paky, dar, kabelku, vrátila sa poň, naložila saky paky do výťahu a nasadla do auta.

20200715_170958

V aute som zistila, že saky a paky síce mám, ale dar zostal na chodbe. Nevadí, hlavne, že mám kozmetický kufrík a šofér nejazdí príliš divoko, takže dať si novú vrstvy maskary nie je masaker. A ako bonus po krátkej geografickej výmene informácií s taxikárom, ktorý mal evidentný prízvuk, si dávame malé maďarské jazykové okienko. Vystúpim z auta, v ktorom som nič nezabudla! Som na seba hrdá. Na párty zisťujem, že som zabudla kúpiť tie kinderká. Kamoši mi venujú ich jedno posledné. (Časť večera, kde pijeme, jeme a kecáme skrátim, lebo veď načo a určite si viete predstaviť, ako to prebiehalo. Bola som veselá a vtipná a všetci, čo ma dovtedy nepoznali, sa tešili, že ma spoznali #skromne.) O 23:11 vystupujem z autobusu pod Hlavnou stanicou a s nádobou od koláča, v ktorej nesiem kúsok z neho deťom, si rezkou chôdzou šúcham stehná na stanicu. Pred stanicou stihnem niekoľko rozmazaných selfie. Vo vlaku ďalšie. Zo stanice v Zámkoch sa s vydratými stehnami terigám na benzínku, kúpiť zvyšné kinderko aj s vysokohorskou pumpárskou prirážkou (1.49€) a odtiaľ si opäť volám taxikára s prízvukom. Tentoraz už mlčíme. A keď už si myslím, že môžem hodiť sprchu a posteľ, druhorodená vycíti matkin návrat a nechce si ho nechať ujsť. Nuž čo, veď aj inokedy chodím spať o pol štvrtej. No len to ráno bolí akosi viac… Viď fotky. Samozrejme ide o čisto ilustračné zábery a ako môžete vidieť na poslednom, nebolo to so mnou až také tragické, či?

20200716_163129

Tenkrát po prvé: Prečo som odišla od rodiny!

Pŕŕ, pŕŕ, nepohoršujte sa a negooglite číslo na sociálku, v čase, keď píšem tieto riadky, som už znova v našej obývačke a sledujem odovzdávanie cien známej ankety, ktorú nejdem hodnotiť, lebo by si ma niekto mohol pomýliť s hejterom. Takže, odišla som od rodiny, ale bolo to len na niekoľko hodín a bolo to super. Týmto ďakujem Mati B. za pozvanie a Mati N. za existenciu Akčných žien, na ktorých event som mohla v piatok podvečer zdrhnúť.

Ale nemyslite si, vôbec to nebolo pre mňa jednoduché. Nie žeby som sa musela premáhať ísť preč od mojich pokladov. Ale celé to muselo klapnúť. Logisticky aj ľudsky. Ja viem, poviete si: „Tá zase zveličuje,“ ale vôbec mi to neprekáža, práve naopak, na to som tu. Takže najskôr sa muž musel uvoľniť z práce skôr, potom syn musel mamu pustiť a v neposlednom rade si to musela dcéra nevšimnúť, lebo hoci ešte nemá 8 mesiacov a preto je bez nároku na separačnú úzkosť, akosi si to nedá vysvetliť. O tom, že všetci museli byť v akej takej fyzickej kondícii, ani nemusím hovoriť. A keď sa všetky podmienky splnili mohla som vo štvrtok večer začať dúfať, že sa v piatok do toho mesta aj reálne dostanem. Zas aby ste ma neľutovali, že iba sedím s deťmi doma alebo na ihrisku a tíško plačem do plienky. To samozrejme nie, len robiť babysitting dvom deťom, je o jedno dieťa ťažšie, hlavne ak je jedno z tých dvoch ešte aj kojené.

Ale tak v piatok som sa začala na svoj  -tenkrát poprvé  po druhom pôrode idem do mesta za babami – večer chystať. Dala som raňajky všetkým svojim deťom a za ich aktívneho pohybu po priestore, som si chcela trochu zacvičiť. Ale po prvých kropajach potu som bola odvolaná najskôr na záchod, vzápätí aj k prebaľovaciemu pultu. A s nečakanými komplikáciami, ktoré si vyžadovali zásah umývadla, vody, pračky aj mopu, som kropila pot ďalej, ale už nie vďaka výpadom, drepom a tzv. Angličanom. Popritom som nachystala mrkvovú prílohu k obedu (ktorá by sa určite pozdávala aj Mirke Luberdovej), potom obed samotný, potom som jedno dieťa nakŕmila, druhé motivovala k jedeniu, potom som si za asistencie dieťaťa č. 2 hodila rýchlu sprchu. Potom som si odskočila vyskúšať prsteň, ktorý som si dala vyhotoviť (deti si ho neskúšali, ale aktívne sa prizerali), potom ešte potraviny a potom domov. Ak sa vám zdalo, že chýba uspávanie detí, ešte žiadne nebolo. Respektíve žiadne úspešné. A potom som vytiahla šminky a vysterilizovanú odsávačku mlieka.

Chcem podotknúť, že som objavila svoju novú špeciálnu schopnosť. Jednou rukou mlieko odsávam, druhou tvár vytváram, jebáky zakrývam. Priznávam, úspešnejšia som bola v prvej aktivite. Aj keď, ako ukázal čas, zbytočne, lebo dieťa č.2 o tento vlastnoručne vydolovaný produkt z fľašky záujem nemalo (nebojte, o hlade nebolo, už večeria). Prišiel muž, vymenili sme si služby, Karolovi som naposledy (iba 37-krát) potvrdila, že sa z akčných žien vrátim. A decentne som mu 34.krát vysvetlila, že na akčné ženy nemôže ísť so mnou, ale keď budú akční muži, tam pôjde s tatom on (týmto apelujem na Akčné ženy, aby na to mysleli, lebo môj syn má dobrú pamäť).

Po predodchodovom kojení dieťa zaspalo a ja som sa prezliekla do večerného outfitu. Strategicky som volila ro-lák! Lebo v tom sa kojiť ne-dá. A ani to tam, kam som išla, prekvapivo nikto nevyžadoval. Pod rolák som šupla pás na sťahovanie, lebo hoci som počula, že každá matka je krásna, táto matka nemá potrebu chváliť sa ženám svojou diastázou. (Veď nech si spravia vlastnú.) Dala som si dole tepláky a rozpustila vlasy. Dieťa č. 1 mi zavolalo výťah a mohla som vyraziť. V taxíku sa ma pán šofér spýtal, či aj ja si hľadám prácu. Asi išlo niečo v správach na danú tému, ale nepočúvala som, robila som si selfie na Instagram. Prácu? Asi som vyzerala priveľmi oddýchnuto. To bude tým, že som mala na očiach slnečné okuliare. Keby videl tie vačky pod očami, rovno by si na nich ustlal a už sa nič nepýtal.

Screenshot_20190414-094546_Instagram

Trafila som, nemeškala som a hneď po vybozkávaní mojich „slepičiek“ (ony sa neurazia, ony ma chápu), som už kládla pohár ochuteného prosečka k ústam. A potom som počúvala, fotila, pozerala von oknom (až kým som si z bilbordu nevšimla Harabinov úškrn), jáj aj som napísala mužovi, či je všetko ok, ale ani som nemusela, všetci traja dokážu fungovať aj bezo mňa (aj keď určite len na obmedzený čas), až som žiarlila. Ale zas nie natoľko, aby som si nevystála rad na víno a pagáč.

Okrem jedla, pitia a príjemných rozhovorov, som sa dozvedela niečo nové. Napríklad, čo si predstaviť pod slovom networking. Dokonca som sa stala sama jeho súčasťou a niečo pred ostatnými zahabkala do mikrofónu. Normálne som dostala trému ako v čase, keď som ešte hrávala ochotnícke divadlo. Týmto sa ospravedlňujem prítomným dámam, ktoré to teraz čítajú a v duchu sa za mňa cítili trápne. Poznáte to, niekto sa na pódiu zosmiešňuje (väčšinou o tom nevie) a vy sa hanbíte zaňho/miesto neho/spolu s ním. Ale pribudlo mi viac ako desať nových sledovateliek, (ktoré touto cestou pozdravujem a želám im veľa trpezlivosti, aby zotrvali u mňa čo najdlhšie), takže to nebolo úplne zúfalé. No a keď sa odovzdala posledná tombolová cena a odfotila posledná selfie na električkovej zastávke, išla som späť domov.

20190412_210236

A hoci nebolo ešte ani jedenásť, ja som mala pocit, že sa zakrádam rannou Bratislavou po preflámovanej noci. Ale ľudia pred otvorenou vinárňou a tínedžeri okupujúci detské ihrisko, ma vrátili späť do reality. Ale aké je z toho ponaučenie? Prečo som odišla? Lebo je to skvelé! Mamy, choďte do ulíc. Aj keď sa vám nechce, je to náročné na logistiku a ste potom unavené. Oplatí sa to. Už po pár hodinách sa prípadné otrávenie z deciek vytráca a nahrádza ho pocit radosti a tešenia sa. A netreba opomenúť ani pozitívne vedľajšie účinky na ostatných členov rodiny. Iba žeby nie…