Beh je radosť, beh je láska, psychohygiena,  boj, utrpenie, víťazstvo a čo ja viem, čo všetko ešte. Ale aby ste niečo z toho reálne zažili, mali by ste ho najprv stihnúť. Ja som stihla, ale mala som na mále.

Bola sobota ráno, obe deti už po mne polozili a muž ich vzal z môjho dosahu, aby som si ešte trochu poležkala. Dostali najesť, napiť, ich životné potreby boli ukojené. A keďže sa aj moje potreby (myslím cikanie) pýtali von, chtiac-nechtiac, vyliezla som z postele v rozumnú rannú hodinu aj ja. Ale ako ukázali nasledovné udalosti, bolo mi to prd platné. Nuž, najprv raňajky s jedným deckom na ruke. Našťastie s tým ľahším. A popritom príprava na varenie. Vtipné je v tomto kontexte slovo PRÍPRAVA. Lebo, ak si niekto predstavil pekné misky, v ktorých sa hniezdia úhľadne nakrájané kôpky surovín, je na veľkom omyle. Ale zas, aby som bola úprimná, na plnenej paprike ani nie je veľmi čo krájať. A celkovo sa pokrm nášho detstva nejaví ako časovo náročná záležitosť. Nuž, opak opäť raz pravdou bol (-no aký pekný poetický slovosled, však?). Lebo, kým som dala variť ryžu, stihla som asi 15-krát vyfúkať synovi nos, umyť si ruku, s ktorou som mu fúkala nos, dala som prať, zabudla som, že som dala prať (preto som vešala až o niekoľko hodín neskôr… Nie, ešte nám šaty nenasmradli), umyla si zuby a poslala muža kúpiť vajcia. Kým ryža chladla na balkóne, skočila som si po štartovací balíček na dm Ženský beh, pričom som kamarátke nedala aktuálnu adresu, tak som pred domom v šľapkách bez ponožiek, so spiacou dcérou v nosiči (tiež bez ponožiek), čakala, kým ma Zuzka nájde. Našla ma.

Vyšla som hore a v domnení, že mám stále dosť času, kochala som sa nad obsahom štartovacieho balíčka. Veď druhorodenú som vyklopila spiacu do postieľky… Škoda, že sa zobudila na prvorodeného rukot, lebo si prištipol kúsok dlane do tatových kombinačiek. Takže zvyšok varenia prebiehal s druhorodenou v nosiči. Musím povedať, že je vcelku výzva plniť papriku surovou mäsovou plnkou tak, aby bola mimo dosahu decka v nosiči, ktoré vonkoncom nerozumie pokynu: „No, no“. A kým sa paprika varila v paradajkovej omáčke, prenechala som deti ich otcovi a zavrela sa v kúpeľni, aby som dobehla zameškané. Keď som sa všade možne nastriekala antiperspirantom a kreslila si obočie, zarevala som na muža, ktorý obliekal deti, nech pozrie, kedy nám ide trolejbus, aby sme stihli prípoj k Eurovei. Mala som zavreté dvere, tak som úplne presne nepočula, čo on kričal naspäť mne, ale pekné to asi nebolo. Ale zistil. A ja som zistila, že špirálu už nestíham. Pobalili sme deti, kočík aj ruksaky a rezkým tempom sa vybrali na zastávku. Stihli sme. Jáj, zabudla som napísať, že som vypla plyn pod plnenou paprikou. Zľakli ste sa, čo? A tí, ktorí sa zľakli, že som išla plašiť ostatné bežkyne iba s obočím, špirálu som si nacápala na mihalnice na zastávke, kým sme čakali na prípoj. A potom, že matky nestíhajú. Ehm.

Poviete si, tak si to predsa len stihla. Veď to už podľa nadpisu vieme predsa. Ale ešte prišiel jeden problém. Mechúr. Pýtal si vyprázdnenie. A môj nebol jediný. Bolo ich v tom rade aspoň 40. Ale práve, keď som Zuzke písala, že asi zmeškám štart, jeden pán prišiel s riešením: „Poďte na mužský, tam nikto nie je.“ Podaktoré sa ostýchali, ale ja už som videla toľko chlapov čúrať kade tade po vonku pri strome, či bez stromu, že som sa nenechala rozhodiť. Skôr bol prekvapený mladý muž, ktorý nič netušiac vyšiel z kabínky a uvidel tam nás. Do nášho koridoru sme pribehli asi sedem minút pred štartom, čo nám ešte bohato vystačilo na pár selfie, mdlú rozcvičku, no nestačilo to, aby som si lepšie uviazala šnúrky, čo obvykle pred behom robím. Aj sa mi to vypomstilo. Už na moste Apollo si pravá noha mohla pobehnúť o čosi slobodnejšie. Vravím si, musím vydržať, lebo ak si na moste začnem viazať šnúrku, niekto do mňa z tých asi tisíc žien, čo boli za mnou, napáli a bude z toho hromadná havária. Bežala som opatrne, ale jedna nemenovaná bežkyňa v zelenkavom tričku s dvoma dúhovými copmi si neodpustila poznámku, že určite spadnem a že ona musí preč odo mňa, lebo ona spadne na mňa… A ja som jej tak chcela vrátiť jej rádoby vtipnú poznámku, ale keď bežím, nerozprávam. Jednak mám svoje zásady a druhak nevládzem. Ale zas, pod mostom som si dopriala najrýchlejšie viazanie šnúrky v živote (a to každý deň viažem šnúrky dcére počas neustálej snahy ujsť preč) za bubnovania hudobníkov predpokladám, že z Campana Batucada. Takže mi až tak neprekážalo, že som stratila celkom sľubné tempo. Ale nakoniec som dobehla 4 kilometre o 4 minúty lepšie, ako som si myslela a dala som svoj tretí beh v roku 2019 pod 30 minút.

Na záver som dokonca dostala aj šplech pre víťaza do tváre. Respektíve do oka! Lebo podľa zásady, že Redbully musia dievčence bežkyniam otvárať, mi takto jeden vystrekol rovno do buľvy. Ak ste doteraz nevedeli, aké je mať energeťák v oku, ušetrím vám čas, štípe to, ale dá sa to prežiť. Rovnako ako fakt, že pred deťmi som sa mohla oveľa precíznejšie a dlhšie pripravovať na podobné udalosti. Po deťoch si ich viem zas viac užiť, precítiť a byť za chvíľu spotenej samoty velice vďačná…